Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 8. november 2012

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/282/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1409207835
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 11. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Šramková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1409207835.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľky: U. G., O. W. K. XX, O., proti odporcovi: O. G., O.
B. X, O. Š., zastúpenému advokátkou JUDr. Renátou Fardousovou, Hlavná 6, Šaľa
o určenie výživného, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č.k.
22C/278/2009-230, zo dňa 12. marca 2012, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa v napadnutej časti z r u š u j e a vec sa v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke 1.038,65
eura ako výživné manželky za obdobie od 14.8.2009 do 21.1.2010 v sume 200 eur mesačne a vo
zvyšku návrh zamietol s tým, že žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania; odporcovi uložil
povinnosť zaplatiť súdny poplatok 20,50 eura na účet Okresného súdu Bratislava IV.

V odôvodnení uviedol, že navrhovateľka sa návrhom zo dňa 14.8.2009 domáhala uloženia povinnosti
odporcovi platiť výživné pre ňu ako manželku vo výške 300 eur mesačne. Odporca žiadal návrh ako
nedôvodný zamietnuť; poukázal na skutočnosť, že trom maloletým deťom zabezpečuje kompletnú
osobnú starostlivosť bez akéhokoľvek finančného podieľania sa navrhovateľky a zabezpečuje aj
uspokojovanie ich odôvodnených potrieb; navrhovateľka je síce evidovaná na úrade práce, ale ide
výlučne o jej nezáujem zamestnať sa, pričom ničím nepreukázala, že si zamestnanie hľadá; poukázal

na to, že by bolo v rozpore s dobrými mravmi, ak by bol zaviazaný prispievať na výživu navrhovateľky,
ak táto nejaví záujem postarať sa o seba, spolieha sa na podporu známych a rodiny, pričom sama sa
poneviera, hýri a nerozvážne nakladá s peniazmi.

Súd prvého stupňa mal vykonaným dokazovaním preukázané, že rozsudok Okresného súdu v Žiari
nad Hronom sp. zn. 9C/228/2008 zo 6.4.2010 nadobudol právoplatnosť v časti rozvodu manželstva

účastníkov 21.5.2010. Uvedeným rozsudkom bolo navrhovateľke určené výživné na 3 maloleté deti v
sume 150 eur mesačne a bol určený aj styk s deťmi. Aby mohla túto svoju povinnosť plniť, súd prvého
stupňa jej priznal s poukazom na § 71 ods. 1, § 75 a § 77 ods. 1 Zák. o rodine výživné v sume 200 eur
za obdobie od podania návrhu 14.8.2009 do 21.1.2010, kedy sa zamestnala, čo predstavuje v celkovej
sume 1.038,65 eura (17 dní za august 2009, t.j. 6,45 x 17 = 109,68 eura, 9. - 12. mesiac 2009, t.j. 4
mesiace x 200 = 800 eur, 21 dní január 2010, t.j. 21 x 6,45 eura = 135,48 eura). Vo zvyšku návrh zamietol

ako nedôvodný, keď mal preukázané, že navrhovateľka je od 21.1.2010 zamestnaná ako opatrovateľka
starých ľudí v Linzi s príjmom 855 eur mečane. Ohľadom pomerov odporcu uviedol, že tento žije v
spoločnej domácnosti s troma maloletými deťmi a zabezpečuje im osobnú starostlivosť. Jeho mesačný
príjem bol v roku 2008 a v januári 2010 v priemere v sume 1.040,24 eura.

O trovách konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 2 O.s.p.Nakoľko navrhovateľka je oslobodená od platenia súdneho poplatku, v zmysle § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992
Zb. zaviazal odporcu na zaplatenie súdneho poplatku v sume 20,50 eura (položka 8a).

Proti zaväzujúcej časti rozsudku podal odvolanie odporca a žiadal rozsudok v napadnutej časti zmeniť
a návrh v celom rozsahu zamietnuť. Uviedol, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní prihliadol na
skutočnosť, že navrhovateľke bola rozsudkom o rozvode uložená povinnosť platiť výživné na deti
vo výške 150 eur mesačne. Rozsudok, ktorým bolo manželstvo účastníkov rozvedené a ktorým
boli upravené aj práva a povinnosti k mal deťom, nadobudol právoplatnosť 21.5.2010. Práve týmto

rozsudkom bola navrhovateľke uložená povinnosť platiť výživné na deti 150 eur mesačne. Pokiaľ teda
súd prvého stupňa určil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke výživné za obdobie od 14.8.2009
do 21.1.2010 a výšku tejto vyživovacej povinnosti určil s prihliadnutím na povinnosť navrhovateľky platiť
výživné na deti, postupoval nesprávne, nakoľko v období, za ktoré výživné priznal, rozvodový rozsudok
nenadobudol právoplatnosť a teda navrhovateľka si v tomto období žiadnu vyživovaciu povinnosť voči
deťom neplnila.

Odporca ďalej namietol, že súd prvého stupňa sa vôbec nezaoberal jeho tvrdeniami o rozpore
požadovaného výživného s dobrými mravmi v zmysle § 75 ods. 2 Zák. o rodine. Navrhovateľka si
totiž počas trvania manželstva neplnila základné povinnosti v zmysle § 18 a § 19 Zák. o rodine, keď
sa predovšetkým nestarala o domácnosť a spoločné deti, v dôsledku čoho napokon odporca musel

požiadaťoichzvereniedosvojejosobnejstarostlivostiformoupredbežnéhoopatrenia.Rovnakoodporca
poukazoval na neochotu a nezáujem navrhovateľky zamestnať sa. U navrhovateľky neexistovali žiadne
prekážky, ktoré by jej bránili v riadnom zamestnaní, jej pracovná schopnosť bola po celý čas trvania
manželstva nezmenená a navrhovateľka v konaní nepreukázala, že si prácu chcela nájsť, resp. že ju
aktívne vyhľadávala.

V súvislosti s výrokom o povinnosti zaplatiť súdny poplatok odporca namietal, že o oslobodení
navrhovateľky od platenia súdneho poplatku bolo rozhodnuté v čase, keď navrhovateľka bola
nezamestnaná a poberala dávku v nezamestnanosti. V čase vydania rozsudku však zamestnaná už
bola. Súd prvého stupňa tak musel mať za preukázané, že došlo k takej zmene pomerov na strane

navrhovateľky, ktoré oslobodenie od platenia súdnych poplatkov viac neodôvodňujú a preto jej mal
oslobodenie odňať.

Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal odvolanie podľa § 214 ods. 2 O.s.p.
a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.

Podľa § 71 ods. 1 Zák. o rodine manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z manželov
túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň oboch
manželovbolavzásaderovnaká.Prirozhodovaníourčenírozsahuvyživovacejpovinnostisúdprihliadne
na starostlivosť o domácnosť.

Podľa § 75 ods. 2 Zák. o rodine výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi;
to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa.

Vpredmetnejvecisanavrhovateľkadomáhalatitulomvzájomnejvyživovacejpovinnostimedzimanželmi

výživného vo výške 300 eur mesačne od 14.8.2009. Súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť
zaplatiť navrhovateľke 1.038,65 eura ako výživné za obdobie od 14.8.2009 do 21.1.2010 v sume 200
eur mesačne a vo zvyšku návrh zamietol. Nakoľko proti zaväzujúcej časti podal odporca odvolanie,
pričom proti zamietajúcej časti odvolanie podané nebolo, predmetom odvolacieho konania ostal nárok
na výživné vo výške 200 eur mesačne za obdobie od 14.8.2009 do 21.1.2010.

Vyživovacia povinnosť medzi manželmi vzniká uzavretím manželstva a zaniká o.i. jeho rozvodom;
zásadnetaktrvápodľaceléhomanželstva.Ajprepriznanievýživnéhoodmanželavšakplatíustanovenie
§ 75 ods. 2 Zák. o rodine, podľa ktorého výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými
mravmi. V tejto súvislosti je potom potrebné zistiť dôvody, ktoré viedli k neplneniu vyživovacej povinnosti,

a to aj s poukazom na práva a povinnosti manželov v zmysle § 18 a § 19 Zák. o rodine. Je potrebné vziať
do úvahy o.i. vzájomné správanie sa oboch manželov, starostlivosť o spoločnú domácnosť a o výchovu
detí. Rovnako je potrebné zistiť dôvody, pre ktoré vznikla odkázanosť jedného z manželov na výživu.Odporca už vo vyjadrení k návrhu namietal rozpor požadovaného výživného s dobrými mravmi, pričom
svoju námietku odôvodnil konkrétnymi skutočnosťami (predovšetkým výkon starostlivosti o mal. deti z
jeho strany a nezáujem navrhovateľky pracovať), na ktorých zotrval aj v podanom odvolaní. Odvolací

súd uvádza, že odvolacia námietka ohľadom skutočnosti, že súd prvého stupňa sa vôbec nezaoberal
jeho poukazom na rozpor požadovaného výživného s dobrými mravmi je plne dôvodná. Ak súd prvého
stupňa priznal navrhovateľke výživné, pravdepodobne mal za to, že takéto priznanie nie je v rozpore s
dobrými mravmi. Túto svoju úvahu však neodôvodnil a s tvrdeniami odporcu ohľadom uvedeného sa tak
vôbec nezaoberal. Z vykonaného dokazovania však vyplýva, že účastníci konania od roku 2005 nežijú v

spoločnej domácnosti (návrh na začatie konania v predmetnej veci bol podaný až 14.8.2009), nadviazali
nové známosti, tri mal. deti účastníkov boli najprv predbežným opatrením zo dňa 5.2.2008 a následne
i v rámci rozsudku o rozvode manželstva zo dňa 6.4.2010 zverené do osobnej starostlivosti odporcu,
pričom konanie o rozvod manželstva začalo dňa 29.5.2007. Už len na základe týchto skutočností bolo
povinnosťou súdu prvého stupňa zaoberať sa poukazom odporcu na rozpor požadovaného výživného s
dobrými mravmi, keď z uvedených skutočností je zrejmé, že účastníci konania v období od 14.8.2009 do

21.1.2010 nežili spolu, neboli si verní, nepomáhali si, nestarali sa spoločne o deti a nevytvárali zdravé
rodinné prostredie (t.j. nedodržiavali povinnosti v zmysle § 18 Zák. o rodine). Navrhovateľka sa pritom
nestarala o uspokojovanie potrieb rodiny v zmysle § 19 ods. 1 Zák. o rodine, keď týmto je aj osobná
starostlivosť o deti a domácnosť.

Súd prvého stupňa sa ďalej nedostatočne zaoberal namietanou skutočnosťou o nezáujme a neochote
navrhovateľky pracovať. V napadnutom rozsudku síce skonštatoval, že sa oboznámil s rozhodnutím
ÚPSVR o priznaní dávky, avšak uvedený dôkaz sa v spise nenachádza a ani zo zápisnice o pojednávaní
nie je zrejmé, že by na pojednávaní bol takýto dôkaz vykonaný. Napriek skutočnosti, že odporca
nenamietal evidovanie navrhovateľky na úrade práce, bolo povinnosťou súdu prvého stupňa sa touto

skutočnosťou dôsledne zaoberať - zistiť o.i. obdobie, počas ktorého bola takto evidovaná, dôvod, pre
ktorý bol skončený posledný pracovný pomer pred evidovaním na úrade práce a dosiahnutý zárobok v
poslednom zamestnaní. Súd prvého stupňa sa ďalej vôbec nezaoberal skutočnosťami, ktoré vyplynuli z
vykonaného dokazovania. Navrhovateľka vo výpovedi na pojednávaní 7.7.2010 uviedla, že v roku 2009
bola evidovaná ako nezamestnaná, pričom poberala príspevok 200, resp. 250 eur mesačne. Na otázku

právnejzástupkyneodporcuvšakuviedla,žemalapríjemajzdohodyovýkonepráce.Súdprvéhostupňa
sa následne touto skutočnosťou nezaoberal, a to ani v odôvodnení napadnutého rozsudku. Odvolací súd
v tejto súvislosti poukazuje na podanie samotnej navrhovateľky z 10.5.2010, podľa ktorého v priebehu
roku 2009 bola zamestnaná u viacerých zamestnávateľov, pričom jej príjem nikdy nepresiahol 400 eur
mesačne. Uvedené rozpory v tvrdeniach navrhovateľky súd prvého stupňa neodstránil a výživné priznal

iba z dôvodu, že účastníci konania boli manželmi a v rámci rozvodu manželstva bolo navrhovateľke
určené výživné na 3 maloleté deti vo výške 150 eur mesačne; aby si navrhovateľka mohla túto svoju
povinnosť plniť, súd prvého stupňa jej priznal výživné v sume 200 eur mesačne za obdobie od podania
návrhu 14.8.2009 do 21.1.2010, kedy sa zamestnala.

Záver súdu prvého stupňa o priznaní výživného za obdobie od 14.8.2009 do 21.1.2010 vo výške 200
eur mesačne z dôvodu možnosti plnenia si vyživovacej povinnosti k mal. deťom na čas po rozvode
(rozsudok vyhlásený dňa 6.4.2010, právoplatný 21.5.2010) je úplne nesprávny a nelogický. Jednak bolo
výživné na manželku určené za obdobie predchádzajúce rozvodovému rozsudku a teda času, od kedy
bola navrhovateľka uložená povinnosť prispievať na výživu mal. detí a jednak z dôvodu podmieňovania

vyživovacej povinnosti odporcu k navrhovateľke ako manželke vyživovacou povinnosťou navrhovateľky
k mal. deťom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie i postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania
realizáciu jeho procesných práv, pričom takýmto právom je i právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

Povinnosti súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie korešponduje právo účastníka na dostatočné
a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia. Porušením tohto práva sa účastníkovi odníma možnosť
skutkovo a právne reagovať na rozhodnutie súdu, proti ktorému chce využiť možnosť opravného
prostriedku. Nedostatok riadneho, dostatočného a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia predstavuje
potom porušenie práva na spravodlivé súdne konanie a je dôvodom pre zrušenie rozhodnutia podľa

§ 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. V predmetnej veci odôvodnenie priznania výživného nie je dostatočné a
presvedčivé, keď absentuje odôvodnenie námietky rozporu požadovaného výživného s dobrými mravmi
a následne vyhodnotenie odôvodnených potrieb navrhovateľky ako oprávnenej a schopností, možnostía majetkových pomerov odporcu ako povinného ako predpokladov pre rozhodnutie v zmysle § 71 ods.
1 Zák. o rodine.

Na uvedenom základe odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti (ktorou bola
odporcoviuloženápovinnosťzaplatiťnavrhovateľkevýživné1.038,65euraastýmsúvisiacerozhodnutie
o náhrade trov konania a o povinnosti zaplatiť súdny poplatok) zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie (§
221 ods. 1 písm. f), ods. 2 O.s.p.).

V ďalšom konaní sa súd prvého stupňa bude opätovne zaoberať uplatneným nárokom navrhovateľky (v
rozsahuvýživného200eurmesačneod14.8.2009do21.1.2010)vnaznačenomsmereapovyhodnotení
dôkazov opätovne rozhodne vo veci, pričom svoje rozhodnutie odôvodní spôsobom zodpovedajúcim §
157 ods. 2 O.s.p., t.j. vysporiada sa s námietkou rozporu požadovaného výživného s dobrými mravmi
a ak bude mať za to, že priznanie výživného nebude v rozpore s dobrými mravmi, aj s odôvodnených
potrebami navrhovateľky a schopnosťami, možnosťami a majetkovými pomermi odporcu.

K odvolacej námietke týkajúcej sa uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť súdny poplatok odvolací súd
uvádza, že navrhovateľke je osobne oslobodená od poplatkovej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. e)
zák.č.71/1992Zb.akonavrhovateľkavkonaníourčenievýživného;t.j.súdprvéhostupňanerozhodoval
o návrhu navrhovateľky na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov v zmysle § 138 ods. 1 O.s.p.;

na tomto základe nemožno rozhodnúť o odňatí priznaného oslobodenia v zmysle § 138 ods. 5 O.s.p.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.