Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 27. apríl 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/118/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8513206566
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8513206566.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov

JUDr. Branislava Brezu a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom
v Bratislave, na ul. Pribinovej č. 25, právne zastúpeného Fridrich Paľko s.r.o., so sídlom v Bratislave,
na ul. Gr?sslingovej č. 4, proti žalovanému Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa 28.8.2014, č.k. 6C/233/2013-67, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobca n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanému sa ich náhrada n e p
r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len súd prvého stupňa) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a
žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

Vykonaným dokazovaním mal súd prvého stupňa za preukázanú skutočnosť, podľa ktorej predmetom
konania je náhrada škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom Okresného
súdu Vranov nad Topľou pri rozhodovaní o návrhu na zmenu súdneho exekútora.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že exekučné konanie vo veci vedenej OS Vranov nad Topľou pod sp. zn.
3Er/374/2004 začalo (viď k tomu § 36 ods. 2 Exekučného poriadku - teda zákona č. 233/1995 Z.z.) ako
vyplýva z obsahu príslušného spisu, pred 1.9.2005, teda ani po zmene zákona č. 233/1995 Z.z. zákonom
č. 341/2005 Z.z. nebol OS Vranov nad Topľou pri rozhodovaní o návrhu žalobcu ako oprávneného v

tomto exekučnom konaní výslovne povinný rozhodnúť o ňom v 30-dňovej lehote (k tomu viď hore cit.
ustanovenia § 238 zákona č. 233/1995 Z.z.), na čom sa nič nezmenilo ani novelou Exekučného poriadku
v zmysle zákona č. 585/2006 Z.z. (k tomu viď citovaný § 240 zákona č. 233/1995 Z.z.).

Súd týmto však v žiadnom prípade nevyjadruje záver o tom, že príslušný exekučný súd mohol teda v
danom konaní konať o príslušnom návrhu žalobcu akokoľvek dlho. Z obsahu exekučného spisu však
nevyplývajú žiadne skutočnosti, pre ktoré by bolo možné prijať záver o tom, že v danom konaní exekučný
súd nerozhodol o dotknutom návrhu v primeranej lehote - rozhodol o ňom 8.1.2010, pritom nebol, ako
je uvedené vyššie, viazaný lehotou vzťahujúcou sa na konania začaté po 31. auguste 2005 a naviac

rozhodol súčasne o trovách pôvodného exekútora, vyžiadal od neho spis a tento hneď po právoplatnosti
rozhodnutia o návrhu na zmenu exekútora postúpil novému exekútorovi, teda aj keď postupoval de factopodľa § 44 ods. 9 zákona č. 233/1995 Z.z. (v znení účinnom od 1.12.2006), podľa názoru súdu týmto
konanie nijako nezbrzdil, nakoľko ťažko si predstaviť, že by nový exekútor mohol vykonávať relevantné
úkony v konaní vo vzťahu k vymoženiu pohľadávky, ak nevie čo už bolo a v akom rozsahu vymožené -

kde toto dokáže zistiť len zo spisu pôvodného exekútora. Rovnako tak i v prípade samotného skoršieho
rozhodnutiaexekučnéhosúduibaozmeneexekútora,muselbynovýexekútorčakaťnaspispôvodného,
pokiaľ by ho exekučný súd zase vyžiadal a rozhodol o trovách pôvodného exekútora. Preto podľa názoru
súdu vyššie uvedená lehota, v ktorej exekučný súd o návrhu žalobcu v danom exekučnom konaní
rozhodol, osobitne s ohľadom na spolu s tým a predtým vykonané úkony súdu, nie je nijak neprimerane

dlhá.

Okrem toho žalobca podľa obsahu uvedeného exekučného spisu konanie o príslušnom návrhu v danom
exekučnom konaní nijako neurgoval, pričom treba poukázať na to, že jeho úkony „enormnej snahy“
vykonané v roku 2009 ako sú popísané v podaní doručenom súdu 18.8.2014, boli (ak skutočne boli)
vykonané ešte pred podaním návrhu na zmenu súdneho exekútora vo vyššie uvedenej exekučnej veci,
úkony z 2010 po rozhodnutí exekučného súdu o návrhu na zmenu exekútora v príslušnom exekučnom

konaní, a teda ak boli dané podania učinené, tak v iných veciach, nie v tejto exekučnej veci, čo úplne
vyvraciatvrdeniažalobcuovecnýchnákladoch,ktorémumalivsúvislostisvyššieuvedenýmexekučným
konaním takto vzniknúť.

I z uvedeného má súd za to, že v danom prípade objektívne žalobcovi, vzhľadom na jeho argumentáciu
v žalobe, nevznikla žiadna majetková škoda.

Súd zvýrazňuje, že žalobca bol v tomto súdnom konaní riadne poučený podľa § 120 ods. 4
O.s.p. (uznesenie č.k. 6C/349/2012-18 zo dňa 27.3.2013), napriek tomu však v tomto konaní nijako
nepreukázal, že mu postupom OS Vranov nad Topľou vo veci 3Er/374/2004 skutočne vznikla majetková
škoda a v akej skutočnej výške. Podľa neho táto škoda predstavuje náhradu účelne vynaložených
nákladov spojených s činnosťou žalobcu vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré

uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom, pričom
žalobca podľa svojich tvrdení v tomto prípade v uvedenom období vynaložil na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému sumu 70,- eur,
na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- eur, na administráciu listín a komunikáciu
s pôvodným súdnym exekútorom sumu 50,- eur a na administratívne spracovanie textov urgencií

adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných
exekučnému súdu a na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu
konania na exekučnom súde sumu 15,- eur. Žalobca však v tomto konaní nepreukázal skutočné
vykonanie akéhokoľvek z vyššie uvedených úkonov (ich vykonanie nevyplýva ani z vyššie uvedeného
exekučného spisu OS Vranov nad Topľou) a už vôbec nie výšku týchto ním uvádzaných nákladov, ktoré

mali byť s týmito úkonmi spojené, a ktoré by bolo prípadne možné považovať za žalobcovi vzniknutú
škodu. Takéto doklady pritom žalobca musí byť vzhľadom na jeho argumentáciu v celom konaní schopný
súdu predložiť, nie bezdôvodne dávať do pozornosti znalecké dokazovanie či postup podľa § 136 O.s.p.
(osobitne pokiaľ, ako z vyššie uvedeného vyplýva, žiadna škoda v skutočnosti žalobcovi nevznikla).

Na tom nič nemení ani žalobcom v priebehu konania predložený znalecký posudok č. 1/2014

vypracovaný Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave, ktorý je založený v registri Spr
tunajšieho súdu pod sp. zn. 1Spr0/272/2014, a podľa ktorého majetková škoda, ktorá mala žalobcovi
vzniknúť v každom konkrétnom prípade neskorého rozhodovania o zmene súdneho exekútora dosahuje
minimálne 31,68 eur. Ako však vyplýva z tohto posudku, bola v ňom vypočítaná priemerná výška škody
(teda spriemerovali sa náklady na počet posudzovaných konaní, čiže z výsledku znaleckého posúdenia

je možné vyvodiť iba, že v každom posudzovanom exekučnom konaní malo dôjsť k rovnakým úkonom
žalobcu), a to rozdelená na škodu spôsobenú v exekučných konaniach pri rozhodovaní o žiadostiach
o udelenie poverenia a na škodu spôsobenú v exekučných konaniach, kde žalobca ako oprávnený
žiadal o zmenu exekútora. Spracovateľ posudku pritom všetky náklady nad určitý priemer vypočítaný z
predchádzajúceho obdobia pripísal skutočnosti, že tieto náklady vznikli v súvislosti s omeškaním súdov

s rozhodnutím v tej - ktorej exekučnej veci. Z úradnej činnosti je súdu pritom známe, že žalobca si
majetkovú škodu ako v tomto konaní, vyčíslil paušálne v mnohých obdobných konaniach a v rovnakejvýške, teda bez zohľadnenia okolností toho ktorého jednotlivého prípadu. Naviac túto škodu si uplatnil
vo viac ako 4-násobku minimálnej škody určenej ním predloženým znaleckým posudkom. Z akého
dôvodu požadovanú škodu takto navýšil žiadnym spôsobom nevysvetlil. Z exekučného spisu súd žiadne

informácie o stave konania, urgencie alebo sťažnosti zo strany žalobcu nezistil a ten ich žiadnym
spôsobom nepreukázal, pričom práve náklady na tieto činnosti mali tvoriť podstatnú časť „škody“
podľa žalobcom predloženého znaleckého posudku. Paušálne vyčíslené administratívne výdavky a ich
vzťahovanie na všetky exekučné veic nie sú skutočnou škodou a jedná sa iba o jednostranné tvrdenia
žalobcu, ktoré nemajú oporu v predložených či označených dôkazoch. Súd sa tiež stotožňuje s názorom

žalovanej, že akákoľvek výška nákladov na správu informačného systému a udržiavanie systému by
vznikla žalobcovi bez ohľadu na tvrdené prieťahy, keďže žalobca ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá
spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém, ktorý
poskytuje prehľad stavu poskytnutých úverov. Podobne náklady na výkony zamestnancov sú bežnými
nákladmi, s ktorými musí žalobca pri svojej činnosti počítať a vzhľadom na povahu vykonávanej činnosti
musí mať vyčlenených aj zamestnancov, ktorí spravujú pohľadávky, ktoré nie sú riadne splácané a

ktoré sa prípadne musia uplatniť aj v exekučnom konaní. Požadovanie paušálnych súm za všeobecne
uvedené činnosti je podľa názoru súdu nepostačujúce na účely preukázania samotného vzniku a
skutočnej výšky majetkovej škody.

Súd mal tiež osobitne vzhľadom na vyššie zistený priebeh konania o návrhu žalobcu na zmenu súdneho
exekútora v hore uvedenej exekučnej veci za to, že akékoľvek znalecké dokazovanie je absolútne

nepotrebné a nehospodárne (osobitne aj s poukazom na vyššie popísané spriemerované a všeobecné
stanovenie majetkovej škody zo strany, ako uvádza žalobca v sprievodnom liste v spise 1Spr0/272/2014
„najvyššej znaleckej ustanovizne“) a v danej veci z hore uvedených dôvodov, pre ktoré je súd názoru,
že vo veci OS Vranov nad Topľou 3Er/374/2004 žalobcovi materiálna škoda nevznikla, nie je podľa súdu
daný ani žiaden podklad na prípadné postupovanie podľa § 136 O.s.p..

Žalobca podľa súdu taktiež v konaní nijako nepreukázal, že by mu v súvislosti s vyššie uvedeným
rozhodovaním OS Vranov nad Topľou vo veci 3Er/374/2004 vznikla nejaká nemajetková ujma. V danom
exekučnom konaní bolo už od začiatku, vzhľadom na to, že išlo o exekučné konanie proti fyzickej osobe,
vždy dané riziko jednak „zániku“ povinného (tu mal žalobca pravdepodobne na mysli úmrtie), i riziko
straty kontaktu s povinným (pričom nebolo preukázané, že by po podaní návrhu na zmenu exekútora

ten-ktorý pôvodne vykonaním exekúcie poverený exekútor automaticky prestal vykonávať príslušné
úkony), ako aj riziko insolvencie toho-ktorého povinného - tieto riziká nemožno spájať s dĺžkou doby
rozhodovania exekučného súdu o návrhoch na zmenu súdneho exekútora. Nemožno sa tiež stotožniť
s tvrdeniami žalobcu, že neexistencia akéhokoľvek vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého
reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v

spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala u neho, resp. u členov riadiacich
orgánovspoločnosti,akoajujejmajiteľovpocityfrustrácie,úzkosti,nespravodlivosti,neistotyanedôvery
v právo a rovnosť v spoločnosti - akékoľvek pocity si u žalobcu ako právnickej osoby nie je možné ani
len predstaviť a o skutočnom vzniku pocitov frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v
právo a rovnosť v spoločnosti u členov riadiacich orgánov žalujúcej spoločnosti, ich intenzite, spôsobe

akým sa prejavovali u jednotlivých členov riadiacich orgánov žalujúcej

spoločnosti, aké na nich prípadne zanechali následky a pod., neboli súdu zo strany žalobcu predložené
žiadne dôkazy (okrem toho žalobca v žalobách tvrdí, že poškodeným je on a domáha sa náhrady škody
či nemajetkovej ujmy sám žalobca, preto pocity členov jeho riadiacich orgánov sú podľa názoru súdu
irelevantné pre prípadnú náhradu žalovaných nárokov z titulu nemajetkovej ujmy odvodzovanej práve od

pocitov členov riadiacich orgánov žalujúcej spoločnosti). Žalobca taktiež nijako nepreukázal, že „časové
omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu“ bolo úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné, ale tunajší
súd, ako je už uvedené vyššie, nemá za to, že by v tomto prípade k niečomu takému došlo.

Žalobca nijako nepreukázal, že by postup exekučného súdu v príslušnom konaní spôsobil v súvislosti
s vymáhanou pohľadávkou (ktorá v danej veci predstavovala na istine 0,66 eur - t.j. 20,- Sk)

a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu (už vôbec nie
akých konkrétnych) ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov a vyvolaná strata zisku z
realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj jeho majiteľov - aj tu ideteda iba o ničím nepreukázané a za takého stavu len prosté tvrdenia žalobcu nepodložené žiadnymi
dôkazmi, a to rovnako aj čo sa týka tvrdení žalobcu o tom, že nezákonným zásahom (treba opäť
poukázať na to, že nezákonné zásahy exekučného súdu neboli v tomto konaní nijak preukázané)

vyvolaná situácia ovplyvnila žalobcove ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní
ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať (z pohľadu súdu je nemožné aby dĺžka doby rozhodovania
exekučného súdu v jednotlivom exekučnom konaní o návrhu žalobcu v exekučnom konaní na
zmenu exekútora mala za následok zánik už vytvorených podnikateľských plánov žalobcu, zánik ďalších
plánovanýchpodnikateľskýchaktivítžalobcuavyvolalastratuziskuz„realizovanéhoobchodu“).Žalobca

teda v žiadnom prípade nepreukázal v tomto konaní nielen skutočný vznik nemajetkovej ujmy na jeho
strane, ale zároveň ani nijako obsahovo nešpecifikoval ani jeden z faktorov, na ktoré treba prihliadať
pri prípadnom určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa vyššie citovaného § 17
ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., pričom už zo znenia tohto ustanovenia zároveň jednoznačne vyplýva
aj samotná nemožnosť odvodzovania výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v konaní podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. s poukazom na výšky Ústavným súdom SR v iných veciach priznávaných

primeraných zadosťučinení pri konaní ústavného súdu podľa tretej hlavy, druhej časti, šiesteho
oddielu zákona č. 36/1993 Z.z., ako požadoval v žalobe žalobca s poukazom na tam uvedené nálezy
Ústavného súdu SR.

Žalobca tým pádom v danej veci nepreukázal nielen vznik majetkovej škody, ako ani vznik nemajetkovej
ujmy na jeho strane, nepreukázal ani, že zo strany exekučného súdu v exekučnom konaní išlo o

nesprávny úradný postup spočívajúci v žalobcom uvádzaných zbytočných prieťahoch, nepreukázal
taktiež ani príčinnú súvislosť medzi prípadným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu a
prípadne žalobcovi vzniknutou či už majetkovou škodou alebo nemajetkovou ujmou, teda nepreukázal
v tomto konaní ani jednu z podmienok zakladajúcich v tomto prípade možnú zodpovednosť žalovanej
podľa zákona č. 514/2003 Z.z..

Tiež je potrebné poukázať na to, že žalobca v tomto prípade vôbec nepreukázal splnenie postupu podľa
§ 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. pred podaním tejto konkrétnej žaloby a splnenie podmienok v čase
podania žaloby v zmysle vyššie cit. § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., teda že v čase podania žaloby
bol už v zmysle zákona oprávnený uplatniť príslušné nároky na súde, resp. že došlo počas konania
skutočne k márnemu uplynutiu lehoty podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Aj keby súd prijal

jeho argumentáciu, že predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003
Z.z. je splnené samým podaním žiadosti oň, treba uviesť, že žalobca ani o tejto skutočnosti vo vzťahu k
tomuto konkrétnemu prípadu žiaden dôkaz nepredložil (najmä potvrdenie o prijatí žiadosti týkajúcej sa
vyššie uvedeného exekučného konania o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v súvislosti
s ním), pritom žalobca podľa súdu toto mohol bez akýchkoľvek ťažkostí učiniť, nakoľko zo žaloby

nevyplýva žiadna skutočnosť, pre ktorú by uvedené predložiť nemohol. Je síce pravdou, že v žalobe bolo
žalobcom uvedené, že potvrdenie o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
má byť založené v spise OS Vranov nad Topľou, ktorý spis žalobca špecifikoval tak, že v príslušnom
konaní ako žalobca vystupuje spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. a žalovanou je Slovenská republika
zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR a predmetom konania je náhrada škody a nemajetkovej ujmy

zapríčinenej nesprávnym úradným postupom (rozhodovanie o žiadosti o vydanie poverenia) pri výkone
exekúcie pre pohľadávku žalobcu voči povinnej Z. C., nar. XX.X.XXXX sp. zn. súdneho exekútora EX
3386/2010. Vyvstáva tu však jednak otázka, prečo by mal žalobca pripojiť príslušné potvrdenie týkajúce
sa žaloby prejednávanej v tejto veci tunajšieho súdu k žalobe o úplne inej veci a nepripojil ho priamo k
žalobe v tomto konaní. Tunajšiemu súdu bol však zapožičaný pred rozhodnutím v tejto veci (v súvislosti

s konaním o žalobách žalobcu v obdobných veciach) exekučný spis OS Vranov nad Topľou, kde je
povinnou vyššie uvedená M. C. a kde nie pôvodne vykonaním exekúcie poverený exekútor, ale práve
žalobcom navrhnutý nový exekútor vedie danú exekučnú vec pod svojou sp. značkou EX 3386/2010
(sp. zn. exekučného súdu 7Er/82/2004) - tento spis bol pripojený k veci vedenej tunajším súdom pod
sp. zn. 1C/432/2012 - pričom z tohto spisu je súdu z jeho úradnej činnosti známe (nakoľko samosudca

prejednával i vyššie uvedenú vec), známe, že v súvislosti s vyššie uvedeným exekučným konaním
sa žalobca nemôže skutočne domáhať náhrady škody a nemajetkovej ujmy zapríčinenej nesprávnym
úradným postupom pri rozhodovaní o žiadosti o vydanie poverenia (ako uvádzal v žalobe), nakoľko
v danej veci exekučný súd udelil poverenie na vykonanie exekúcie už o dva dni po doručení žiadosti
pôvodného súdneho exekútora o jeho udelenie. Je však súdu tiež z konania vo veci 1C/432/2012 známe,

že žalobou doručenou Okresnému súdu Vranov nad Topľou 27.9.2012 (sp. zn. OS Vranov nad Topľou9C/217/2012, ktorý spis je súčasťou spisu tunajšieho súdu 1C/432/2012 a týka sa exekučného konania
vedeného na OS Vranov nad Topľou pod sp. zn. 7Er/82/2004) sa žalobca domáhal náhrady škody a
nemajetkovej ujmy zapríčinenej nesprávnym úradným postupom pre nerozhodnutie o návrhu na zmenu

súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase, pričom však ani k žalobe podanej pôvodne
na OS Vranov nad Topľou sp. zn. 9C/217/2012 (vec tunajšieho súdu 1C/432/2012) žalobca nepripojil
žiadne potvrdenie o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody (dokonca v
uvedenejžalobeanilenneuvádzakakejinejvecibytakétopotvrdeniemalobyťpripojené),akoanitakéto
potvrdeniavovzťahukžalobe,ktorébolapredmetomkonaniavtejtovecitunajšiehosúdu(6C/233/2013).

Žalobca teda absolútne nepreukázal ani splnenie zákonných podmienok pre samotné podanie žaloby v
tejto veci a toto nie je možné vyvodiť ani z vyjadrenia žalovanej podaného v tomto konaní, nakoľko táto
iba vo všeobecnosti konštatuje, že 23.4.2012 jej boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody bez toho, aby explicitne potvrdila že išlo i o žiadosť týkajúcu sa nárokov
uplatňovaných žalobcom práve v tomto konaní tunajšieho súdu. Dôkazné bremeno ohľadne splnenia
zákonných podmienok podľa vyššie citovaných ustanovení § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003

Z.z. vo vzťahu k preukázaniu samotnej možnosti a oprávnenia podať súdu žalobu, ktorá bola prejednaná
v tomto konaní, je pritom výlučne na žalobcovi (opätovne súd

poukazuje na splnenie svojej povinnosti vo vzťahu k žalobcovi podľa § 120 ods. 4 O.s.p.).

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody súd žalobu o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, podanú v tejto veci z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote o návrhu na zmenu

súdneho exekútora vo veci vedenej na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. 3Er/374/2004,
v celom rozsahu zamietol.

S poukazom na dôvody, pre ktoré bola žaloba zamietnutá, má súd za to, že je už nehospodárne
a nadbytočné zaoberať sa ďalšími jednotlivými námietkami žalovanej voči žalobe obsiahnutými v jej
vyjadrení doručenom súdu 20.5.2013 (osobitne tými, ktoré v podstate korešpondujú s vyššie uvedenými

dôvodmi zamietnutia žaloby v tomto konaní, ako aj tými, ktoré sa netýkali vyššie uvedených dôvodov,
pre ktoré súd žalobu v tomto konaní zamietol - napr. k námietke premlčania v prípade nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu pred 23.4.2009 - v krátkosti: táto bola už vzhľadom na čas podania
návrhu na zmenu exekútora žalobcom v exekučnom konaní zrejme nedôvodná, ďalej či skutočne došlo
k predčasnosti podania žaloby - samotný žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok podľa

vyššie citovaných § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. pre samotné podanie dotknutých
žalôb a túto námietku nebolo by možné relevantne posúdiť ani základe všeobecného vyjadrenia
žalovanej o podaní prvých žiadostí na prerokovanie nárokov na náhradu škody bez predloženia dôkazu
o skutočnom čase podania konkrétnej žiadosti čo sa týka práve tejto veci, zmätočnosti žalôb a pod.).
Rovnako tak vzhľadom na hore uvedené dôvody, pre ktoré súd žalobu zamietol a ktoré podľa súdu na

rozhodnutie postačovali viac než dosť, sa už súd nezaoberal bližšie ani inými tvrdeniami obsiahnutými
v podaniach žalobcu k tejto veci (vrátane samej žaloby).

Záverom treba poznamenať, že nakoľko žalobca v tomto konaní nepreukázal samotný skutočný vznik
škody, nemal súd prečo rozhodovať v zmysle jeho návrhu v žalobe medzitýmnym rozsudkom o základe
veci - ak totiž samotný vznik škody nie je preukázaný, bolo by nezmyselné, aby súd medzitýmnym

rozsudkom vyslovil kto „za škodu“ zodpovedá.

Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zrušiť
a vec vrátiť na opätovné prejednanie. Ako dôvod uviedol, že v merite veci sa rozhodlo na základe a s
použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003

Z. z.. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu
pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia
potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnostisúdneho rozhodnutia. Súd bol pri svojom rozhodovaní jednoznačne viazaný ustanovením § 9 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z.,

pretože svojím rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Súd nevysvetlil názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do
času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru
tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu
sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska

ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.

Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Európsky súd pre ľudské práva opakovane uviedol, že
zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania
ovplyvňujú mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej agendy a podobne. Nemožno pochopiť,

ako môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore
exekučného titulu so zákonom. Poznamenal, že ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd
vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1, 2 O.s.p., a to bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.
2 O.s.p.) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne
zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa zodpovedajú
vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu, aj keď
nie je možné súhlasiť so všetkými právnymi závermi uvedenými súdom prvého stupňa v odôvodnení
jeho rozhodnutia, čo však nič nemení na vecnej správnosti takéhoto rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa nesprávne (retroaktívne) vychádzal z ustanovenia §
9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré podrobne upravuje podmienky, na základe ktorých možno usúdiť
na vznik nesprávne úradného postupu v podobe prieťahov v konaní. Argumentácia súdu prvého stupňa
je zrejmá z odôvodnenia jeho rozhodnutia, pričom sa netýka ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013, ale v znení účinnom ku dňu podania návrhu. Preto tento odvolací

dôvod odvolací súd považoval za nedôvodný.

V danom prípade nesprávny úradný postup mal spočívať v nedodržaní zákonnej lehoty stanovenej na
rozhodnutie o zmene exekútora. Odvolací súd poukazuje na závery Ústavného súdu SR v rozhodnutí
IV. ÚS 606/2012, kde Ústavný súd SR okrem iného zdôraznil, že aj niekoľkomesačná nečinnosť súdu
nemusí zakladať porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Poukázal na to,

že žalobca podával žiadosti o udelenie poverenia hromadne, teda zaťažoval súd v rovnakom čase
väčším počtom podaní, a preto musel počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane
súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom, čo je ústavne
akceptovateľné.

Zákonnými predpokladmi vzniku nároku na náhradu škody podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z.

sú existencia nesprávneho úradného postupu, škoda a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupomavzniknutouškodou.Akchýbačoilenjedenztýchtopredpokladovzodpovednosťžalovaného
vyplývajúca zo zákona č. 514/2003 Z. z. daná nie je.

Žiadne skutočnosti, ktoré žalobca uviedol v odvolaní, nie sú spôsobilé spochybniť správnosť uvedeného
záveru a právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa, a neodôvodňujú iné rozhodnutie o uplatnenomnároku. Za tohto stavu sa odvolací súd v súlade s vyššie uvedeným stotožňuje so skutkovou a právnou
argumentáciou prvostupňového súdu.

S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219 ods. 1

O.s.p. napadnutý rozsudok v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením
§ 142 ods. 1 O.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že v odvolacom konaní
úspešnému žalovanému žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.