Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 27. apríl 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/76/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8514200137
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8514200137.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov

JUDr. Branislava Brezu a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom v
Bratislave, na ul. Pribinovej č. 25, právne zastúpeného Fridrich Paľko s.r.o., so sídlom v Bratislave, na ul.
Gr?sslingovejč.4,protižalovanejSlovenskárepublika-MinisterstvospravodlivostiSlovenskejrepubliky,
o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Stará Ľubovňa zo dňa 1.12.2014, č.k. 6C/14/2014-70, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobca n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanej sa ich náhrada n e p r
i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len súd prvého stupňa) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol.
Rovnako zamietol i návrh žalobcu na prerušenie konania a žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

Vykonaným dokazovaním mal súd prvého stupňa za preukázanú skutočnosť, podľa ktorej predmetom
konania je náhrada škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom Okresného
súdu Vranov nad Topľou pri rozhodovaní o návrhu na zmenu súdneho exekútora.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že prihliadol na vznesenú námietku premlčania podľa § 19 ods. 1 zákona
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov a dospel k názoru, že právo žalobcu domáhať sa náhrady škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom v tomto prípade nie je premlčané - v exekučnom konaní
8Er/391/2003 v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu bol doručený návrh na zmenu
exekútora až po dni 23.04.2009 dňa 02.07.2009. Právo žalobcu teda nie je premlčané.

Podľa § 15a, § 16 ods. 4 zákona 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podmienkou na uplatnenie
nárokunanáhraduškodyspôsobenejnesprávnymúradnýmpostupomjepísomnážiadosťpoškodeného
o predbežné prerokovanie nároku. Z vyjadrenia žalovanej je zrejmé, že prvé žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody zo strany žalovanej boli žalobcovi doručené dňa 23.04.2012.
Žaloba bola doručené súdu dňa 27.09.2012. Žalobca podal žalobu predčasne, keď nárok na súde

uplatnil pred uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku. Ak príslušný orgán
neuspokojí nárok na náhradu škody do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán
písomne oznámi poškodenému, že neupokojí nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhaťnároku na súde. Ak tak učiní skôr, ide o predčasne podanú žalobu, čo predstavuje samostatný dôvod
na zamietnutie žaloby z dôvodu predčasnosti.

Žalobca však nesplnil dôkazu povinnosť, cieľom ktorej je unesenie dôkazného bremena, ktorým
rozumieme zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a
vykonaných dôkazov.

Na to aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť

splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Základnou podmienkou
zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva
verejnú moc niektorým zo spôsobov v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody
alebo nemajetkovej umy a treťou podmienkou je , aby medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a
samotnou škodou, bola daná priama príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia
týchto podmienok znáša poškodený a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť

nemôže, keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci, má charakter
objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola škoda pôsobená,
zákon rozlišuje základné dva okruhy zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť za škodu spôsobnú
nezákonným rozhodnutím a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. I
keď zákon explicitne nedefinuje pojem „nesprávny úradný postup“, vo všeobecnosti za takýto možno

považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho
činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinnosti účastníkov
daného konania. Z ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že za nesprávny úradný
postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie
v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný

nezákonný zásah do práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Rozhodnutie o
náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti
medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody.
Pôjde teda najmä o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých
príčinných súvislosti. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy,

ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy
so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.

V exekučnom konaní, v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu žalobca nepreukázal
nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii zbytočných prieťahov v konaní. Otázku, či v

konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je kompetentný preskúmať Ústavný súd.
Ustanovenie § 9 ods. 2 zákona 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je účinné od 01.01.2013,
avšak i keď žaloba bola vo veci podaná v r. 2012 a k nesprávnemu úradnému postupu v exekučnom

konaní malo dôjsť v roku 2009, predmetné ustanovenie dopĺňa a vykladá ustanovenie § 9 ods. 1
predmetného zákona, preto je možno naň poukázať aj pri uplatnenom nároku na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom pred 01.01.2013.

Súd zistil, že predmetné exekučné konanie začalo dňa 04.11.2003, a preto vo veci bolo potrebné

aplikovať ust. § 44 ods. 5 zákona č. 233/1995 Z.z. v znení účinnom do 31.08.2005, ktorá norma
neustanovovala povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora
do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora. K tomu došlo až s účinnosťou od
01.09.2005. S poukazom na ustanovenie § 238 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. konania začaté pred
01.09.2005 sa dokončia podľa práva platného do 31.08.2005, pričom odsek 2 citovaného zákonného

ustanovenia taxatívne vymedzuje ustanovenia Exekučného poriadku, ktoré sa použijú aj na konania
začaté pred 01.09.2005, avšak ustanovenie § 44 ods. 7 medzi nimi nie je. Taktiež úprava obsiahnutá v
ustanovení § 44 ods. 8 Exekučného poriadku platného od 01.12.2006 sa nevzťahuje na konanie, ktoré
sa začali pred 01.12.2006. Teda na dané exekučné konanie vedené Okresným súdom vo Vranove
nad Topľou pod sp. zn. 8Er 391/2003 sa zákonná 30 dňová lehota na rozhodnutie o zmene exekútora

nevzťahovala. Exekučný súd nemohol porušiť právo žalobcu na rozhodnutie o zmene exekútora v
zákonom určenej lehote, pretože v čase podania návrhu na zmenu súdneho exekútora zákon žiadnu
zákonnú lehotu na rozhodnutie o zmene exekútora neustanovoval.Ďalej súd poukazuje na skutočnosť, že pri rozhodovaní o návrhu na zmenu exekútora je potrebné
vykonaťprocesnéúkony(výzvanavyjadreniepôvodnémuexekútorovi,vyjadreniepôvodnéhoexekútora
a vyčíslenie jeho trov, doručenie exekučného spisu, zaslanie spisu novému exekútorovi, rozhodnutie o

trovách exekúcie) vykonanie ktorých nie je možné považovať za zbytočné prieťahy a z toho vyplývajúci
nesprávny úradný postup.

V tomto smere rozsiahla rozhodovacia prax Ústavného súdu ustálila, že pri rozhodovaní, či vo veci došlo
k prieťahom v konaní, sa zohľadňujú tri kritéria, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd

rozhoduje, správanie účastníka konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval. Pojem „zbytočné
prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 Ústavy je pojem autonómny ktorý nemožno vykladať a aplikovať
len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone, ale s ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa aj v týchto
prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré
by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.

Súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. IVÚS606/2012 zo dňa
14.12.2012, v ktorej sa zaoberal sťažnosťou žalobcu v obdobnej veci ako vo vzťahu k namietanému
porušeniu Okresného súdu Vranov nad Topľou, a to porušením jeho práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov pred Okresným súdom v Rimavskej Sobote pod sp. zn. 15E 684/2011. Podľa
zistení Ústavného súdu bola exekučnému súdu žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia

doručená dňa 15.8.2011, dňa 16.4.2012 súd vyzval žalobcu na predloženie rozhodcovskej zmluvy, ktorá
bola predložená 4.5.2012 a uznesením zo dňa 5.10.2012 bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Ústavný súd poukázal na to, že ojedinelá nečinnosť súdu v trvaní aj niekoľkých mesiacov ešte nemusí

zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Uviedol, že v
zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v relevantnom čase už 15-dňová lehota
od doručenie žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia neplatí, ak súd zistí rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti na vykonanie
exekúcie.

Vuvedenomustanoveníjevýslovneuvedené,žetátolehotasanevzťahujenaprípady,akideoexekučný
titul podľa § 41 ods. 2 písm. c),a), d) Exekučného poriadku, teda notársku zápisnicu a rozhodcovský
rozsudok. Dôvodom tejto výnimky je nutnosť preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti
exekúcie preskúmavaním písomností, ktoré nie sú prílohou návrhu na vykonanie exekúcie. V čase

rozhodovania pred Ústavným súdom bolo už o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
rozhodnuté a doba rozhodovania o tejto žiadosti v trvaní viac ako 13 mesiacov by vo všeobecnosti
nebola ústavne udržateľná, ale v okolnostiach daného prípadu, keď Ústavnému súdu je z jeho
rozhodovacej činnosti známe, že sťažovateľka podáva žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúciehromadne,tedavrovnakomčasezaťažovalavšeobecnýsúdväčšímpočtompodaní,vzhľadom

na čo musela počítať s určitým technicko -administratívnym držaním na strane všeobecného súdu, ktoré
spôsobilo, že o jej žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom, čo je možné považovať za
ústavne akceptovateľné. Z uvedeného dôvodu bola sťažnosť sťažovateľky - žalobcu odmietnutá ako
neopodstatnená.

Súd ďalej poukazuje na skutočnosť, že o namietaných prieťahoch v konaní sa neviedlo konanie pred
Ústavným súdom Slovenskej republiky, neviedlo sa disciplinárne konanie, nebolo vydané právoplatné
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva. Súd v konaní o uplatnenom nároku na náhradu
škody nesprávnym úradným postupom nie je oprávnený posudzovať nesprávny úradný postup súdu
spočívajúci v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote.

Podmienkami priznania nároku na náhradu škody je preukázanie predpokladov vzniku nároku
na náhradu škody: existencia nesprávneho úradného postupu, škoda - príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Existenciu nesprávneho úradného postupu
žalobca v konaní nepreukázal tak, ako súd vyššie konštatoval.

Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, ktorým rozumieme zodpovednosť žalobcu za výsledok konania,
ani pri preukázaní vzniku škody. Žalobca v konaní uplatňuje tzv. majetkovú škodu predstavujúcu
náhraduúčelnevynaloženýchnákladovspojenýchsčinnosťoužalobcuuskutočňovanouvovecisprávyavymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo v dôsledku tvrdenej nečinnosti súdu. Žalobca
nepreukázal vynaloženie uplatnených nákladov na správu a vymáhanie pohľadávky. Nestačí samotné
tvrdenie žalobcu o tom, že mu vznikli náklady, ktoré vyčíslil bez predloženia dôkazu o ich vynaložení.

Žalobca uplatnil i nemajetkovú ujmu, pri ktorej nepreukázal, že žalobcovi v dôsledku nesprávneho
úradného postupu súdu došlo k ohrozeniu legitímnych očakávaní, žeby došlo k zániku povinného,
zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, insolvencií povinného, ide iba o hypotetické
uvažovanie žalobcu, bez preukázania konkrétneho zásahu do sféry žalobcu. Naviac keď do času

doručenia uznesenia súdu o zmene súdneho exekútora bol pôvodný súdny exekútor povinný vykonávať
všetky úkony smerujúce k uspokojeniu nároku oprávneného - žalobcu.

Žalobca už vôbec nepreukázal výšku uplatnenej náhrady škody, tak majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy. Súd nevidí dôvod na priznanie nemajetkovej ujmy vo výške na základe aplikácie Nálezov
Ústavného súdu Slovenskej republiky o priznaní finančného zadosťučinenia za konštatované zbytočné

prieťahy v súdnom konaní.

Súd má za to, že žalobca nepreukázal základ nároku - vznik škody. Napokon žaloba nepreukázal
ani príčinnú súvislosť medzi prípadným nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou, keď
nepreukázal existenciu atribútov: nesprávny úradný postup a vznik škody. Z dôvodu nepreukázania

základných zákonných podmienok pre priznanie nároku za náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom súd žalobu zamietol.

Podaním doručeným súdu dňa 27.11.2014 žalobca navrhol konanie prerušiť s odôvodnením, že pred
Okresným súdom v Prešove pod sp. zn. 7C/6/2010 prebieha konanie o náhradu škody pre porušenie

práva Európskej únie, ktorého sa podľa žalobného návrhu dopustiť Okresný súd Prešov v exekučnom
konaní vedenom proti žalobkyni na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom sa vymohlo
plnenienazákladeneprijateľnejzmluvnejpodmienky,akoajvrozporesozákonmischválenýmizdôvodu
transpozície smerníc Európskej únie zameranými na ochranu spotrebiteľa na finančnom trhu. Podľa
tvrdenia žalobcu v uvedenom konaní uznesením zo dňa 7.10.2013 Okresný súd Prešov v zmysle §

109 ods. 1 písm. c) O.s.p. rozhodol o prerušení konania do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie
o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla položiť žalovaná v 1. rade - Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti SR a to:
1) môže vzniknúť zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho práva pred tým, ako
účastník konania využije všetky právne prostriedky prislúchajúce mu podľa právneho poriadku

členského štátu v konaní o výkone rozhodnutia, vzhľadom na skutkový stav veci môže v tomto prípade
vzniknúť táto zodpovednosť členského štátu pred samotným ukončením konania o výkone rozhodnutia
a pred vyčerpaním možnosti žalobkyne požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia ?
2) V prípade, ak áno, je dostatočne jasným a závažným porušením komunitárneho práva konanie
orgánu, ktoré opisuje žalobkyňa, vzhľadom na daný skutkový stav, najmä vzhľadom na jej absolútnu

nečinnosťžalobkyneavzhľadomnanevyčerpanievšetkýchprávnychprostriedkovnápravyumožnených
právom členského štátu ?
3) Ak ide v tomto prípade o dostatočne závažné porušenie komunitárneho práva, je žalobkyňou
uplatňovanásumaškody,zaktorúmázodpovedaťčlenskýštát,možno škoduvtomtopoňatístotožňovať
s vymoženou pohľadávkou, ktorá je bezdôvodným obohatením?

4) Má vydanie bezdôvodného obohatenia, ako právny prostriedok nápravy, prednosť pred náhradou
škody?

Podľa tvrdenia žalobcu zodpovedanie predmetných prejudiciálnych otázok, má pre ďalší priebeh
a rozhodnutie v tomto konaní zásadný význam, nakoľko pre vznik nároku na náhradu škody má

fundamentálny význam posúdenie správnosti postupu exekučného súdu pri vydaní poverenia na výkon
exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým bol právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenie, môže konanie prerušiť,
ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak

súd dal na takéto konanie podnet.

Podľa názoru súdu prejudiciálna otázka ktorá je riešená v konaní pred Okresným súdom Prešov sp. zn.
7C/6/2010 nemá žiaden význam pre toto konanie.Predmetom tohto konania je nárok uplatnený žalobcom na náhradu majetkovej a nemajetkovej škody,
ktorá mu mala vzniknúť neskorým rozhodnutím o jeho žiadosti na zmenu súdneho exekútora. Toto

konanie o náhrade škody nemá žiaden súvis s návrhom žalobcu na posúdenie správnosti postupu
exekučného súdu pri vydaní poverenia na výkon exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým bol
právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu.
Zrejme ušlo pozornosti žalobcu, že predmetom tohto konania nie je nárok na náhradu škody z
dôvodu nevydania poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku, ale nárok

vyplývajúci zo žiadosti o zmenu súdneho exekútora.

Keďže zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, aby súd nemohol v rozhodnutí vo veci samej zároveň
rozhodnúť aj o návrhu na prerušenie konania, resp. ak rozhodne o návrhu na prerušenie konania je
povinný do právoplatnosti rozhodnutia o prerušení konania vyčkať s rozhodnutím vo veci samej, súd
spolu s rozhodnutím vo veci samej zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania. Súd má za to, že

takýto postup je právom dovolený nedôjde k poškodeniu práv účastníkov konania, naopak ak by mu
vyhovel (prerušil by konanie) napriek tomu, že nemá žiaden súvis s prejednávanou vecou došlo by k
porušeniu práv účastníkov konania na prejednanie vecí bez zbytočných prieťahov.

Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zrušiť
a vec vrátiť na opätovné prejednanie. Ako dôvod uviedol, že v merite veci sa rozhodlo na základe a s
použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z.. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval

hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu
pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia
potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia. Súd bol pri svojom rozhodovaní jednoznačne viazaný ustanovením § 9 ods. 1

zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z.,
pretože svojím rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Súd nevysvetlil názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do

času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru
tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu
sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska
ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.

Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Európsky súd pre ľudské práva opakovane uviedol, že
zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania
ovplyvňujú mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej agendy a podobne. Nemožno pochopiť,

ako môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore
exekučného titulu so zákonom. Poznamenal, že ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd
vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1, 2 O.s.p., a to bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.

2 O.s.p.) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne
zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa zodpovedajú
vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu, aj keď

nie je možné súhlasiť so všetkými právnymi závermi uvedenými súdom prvého stupňa v odôvodnení
jeho rozhodnutia, čo však nič nemení na vecnej správnosti takéhoto rozhodnutia súdu prvého stupňa.Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa nesprávne (retroaktívne) vychádzal z ustanovenia §
9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré podrobne upravuje podmienky, na základe ktorých možno usúdiť
na vznik nesprávne úradného postupu v podobe prieťahov v konaní. Argumentácia súdu prvého stupňa

je zrejmá z odôvodnenia jeho rozhodnutia, pričom sa netýka ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013, ale v znení účinnom ku dňu podania návrhu. Preto tento odvolací
dôvod odvolací súd považoval za nedôvodný.

To ale neznamená, aby súd prvého stupňa nemohol ako príklad uviesť právne významné okolnosti

uvedené v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a to v kontexte skúmania, ktoré súd musí
vykonať, aj keď sa pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu vrátane prieťahov v konaní
pohybuje v právnom rámci danom mu ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom
v čase vzniku zodpovednostného právneho vzťahu medzi účastníkmi konania.

V danom prípade nesprávny úradný postup mal spočívať v nedodržaní zákonnej lehoty stanovenej na

rozhodnutie o zmene exekútora. Odvolací súd poukazuje na závery Ústavného súdu SR v rozhodnutí
IV. ÚS 606/2012, kde Ústavný súd SR okrem iného zdôraznil, že aj niekoľkomesačná nečinnosť súdu
nemusí zakladať porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Poukázal na to,
že žalobca podával žiadosti o udelenie poverenia hromadne, teda zaťažoval súd v rovnakom čase
väčším počtom podaní, a preto musel počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane

súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom, čo je ústavne
akceptovateľné.

Zákonnými predpokladmi vzniku nároku na náhradu škody podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z.
sú existencia nesprávneho úradného postupu, škoda a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným

postupomavzniknutouškodou.Akchýbačoilenjedenztýchtopredpokladovzodpovednosťžalovaného
vyplývajúca zo zákona č. 514/2003 Z. z. daná nie je.

Vo vzťahu k tej časti odvolania, v ktorej sa hovorí o potrebe rozhodnúť o návrhu žalobcu na prerušenie
konania, odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že o danom návrhu žalobcu rozhodnuté bolo, a to

priamo v napadnutom rozsudku súdu prvého stupňa.

Žiadne skutočnosti, ktoré žalobca uviedol v odvolaní, nie sú spôsobilé spochybniť správnosť uvedeného
záveru a právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa, a neodôvodňujú iné rozhodnutie o uplatnenom
nároku. Za tohto stavu sa odvolací súd v súlade s vyššie uvedeným stotožňuje so skutkovou a právnou

argumentáciou prvostupňového súdu.

S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219 ods. 1
O.s.p. napadnutý rozsudok v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením
§ 142 ods. 1 O.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že v odvolacom konaní
úspešnému žalovanému žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.