Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. apríl 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/819/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5313202716
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Cabadajová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5313202716.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar

Cabadajovej a členov senátu JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Jána Burika, v právnej veci
navrhovateľa : A. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom T., M. G. č. XXXX/XX, právne zastúpeného JUDr.
Celestínom Stehurom, advokátom, Advokátska kancelária, so sídlom T. G. XXXX, T., proti odporcovi :
Slovenská republika, zast. Ministerstvom vnútra SR, Pribinova 2, Bratislava, v konaní o náhradu škody
s príslušenstvom, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Čadca č.k. 16C/86/2013-50 zo
dňa 11.04.2014, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania v sume 71,39 Eur na účet

právneho zástupcu navrhovateľa JUDr. Celestína Stehuru, advokáta, AK T., č. ú. : XXXXXXXXXX/XXXX,
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu
936,03 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 936,03 € od 11.11.2012 do
zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odporkyni uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi
trovy konania na účet právneho zástupcu navrhovateľa JUDr. Celestína Stehuru, advokáta, AK T., č.
účtu : XXXXXXXXXX/XXXX, vo výške 427,- Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Prvostupňovýsúdsvojerozhodnutieodôvodnilpoukazomnavykonanédokazovanie,nazákladektorého

dospel k nasledovným skutkovým a právnym záverom :

V úvode písomného vyhotovenia rozsudku okresný súd podrobne opísal obsah žalobného návrhu,
ktorým sa navrhovateľ domáhal vyplatenia žalovanej sumy voči štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z. v
platnom znení. Následne v rozhodnutí uviedol obsah obrany odporcu, obsah vykonaných dôkazov a
následne citoval ustanovenia zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012.

Následne sa súd prvého stupňa zaoberal aj otázkou pasívnej vecnej legitimácie odporcu v konaní,
pričom dospel k záveru, že v danom spore je namieste, aby ako orgán vystupujúci v mene Slovenskej

republiky konalo Ministerstvo vnútra SR. V predmetnej veci navrhovateľ za nezákonné rozhodnutie
(rozhodnutie, od ktorého si uplatňuje žalovaný nárok) označil práve rozhodnutie vyšetrovateľa zo dňa
14.08.2008 sp. zn. ČVS:ORP-1065/00-CA-2008. Je teda zrejmé, že škodu navrhovateľovi spôsobil
práve vyšetrovateľ citovaným rozhodnutím, ktoré sa neskôr ukázalo ako nezákonné rozhodnutie.Navrhovateľ ako poškodený sa obrátil so svojou žiadosťou o predbežné prejednanie nároku na
Ministerstvo vnútra SR, a to žiadosťou zo dňa 10.05.2012 o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku bola odporcovi zaslaná dňa 10.05.2012. V prípade, ak

štátny orgán, na ktorý sa poškodený obrátil so žiadosťou o predbežné prejednanie nároku sa necíti byť
oprávnený konať v mene štátu, je povinný bezodkladne takúto žiadosť postúpiť príslušnému orgánu a
informovať o tom navrhovateľ, čo však odporca neurobil. Za danej situácie si teda odporca - Ministerstvo
vnútra SR založil svoju pasívnu legitimáciu v spore.

Súd prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľovi bola uznesením o vznesení obvinenia a

následným trestným stíhaním spôsobená škoda, za ktorú podľa príslušných ustanovení zák. č. 514/2003
Z.z. nesie zodpovednosť odporca. Táto škoda bola spôsobená v príčinnej súvislosti s vydaním
predmetného uznesenia, ktorým bolo voči navrhovateľovi začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie.
Navrhovateľ včas požiadal odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku, avšak bez úspechu, preto sa
po uplynutí 6-mesačnej lehoty obrátil so svojim nárokom na príslušný súd. Súd pri rozhodovaní o nároku
na náhradu škody (pokiaľ ide o vynaložené trovy obhajoby) neposudzuje účelnosť trov vynaložených v

súvislosti s nutnou obhajobou v trestnom konaní, ale posudzuje o čo sa majetok poškodeného zmenšil,
v príčinnej súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Ak
navrhovateľ skutočne zo svojho majetku uhradil v súvislosti s jeho zastupovaním v trestnom konaní
svojmu advokátovi určitú sumu, tak je nepochybné, že sa o túto sumu reálne zmenšil jeho majetok
v príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania voči jeho osobe. Podmienkou zodpovednostného

vzťahu podľa citovaného zákona je vznesenie obvinenia a vedenie trestného stíhania napriek tomu, že
v neskoršom konaní došlo k oslobodeniu spod obžaloby alebo k zastaveniu trestného stíhania, vznik
škody, príčinná súvislosť medzi predchádzajúcimi podmienkami. Voči navrhovateľovi bolo vznesené
obvinenie a bolo voči nemu vedené trestné stíhanie a bol spod obžaloby právoplatne oslobodený. U
navrhovateľa došlo k vzniku škody zaplatením trov obhajoby. Náklady konania vedúce k zastaveniu

trestného stíhania, resp. k oslobodeniu spod obžaloby sú v príčinnej súvislosti so vznesením obvinenia,
nakoľko ním boli v podstate vyvolané. Je naplnená aj podmienka príčinnej súvislosti medzi prvými
podmienkami.

Podľa Ústavy SR článok 46 ods.3 má každý právo na náhradu škody spôsobenú nezákonným
rozhodnutím. Nárok na náhradu škody, ktorá bola spôsobená začatím a vedením trestného stíhania,

ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa Zákona
č. 514/2003 Z.z. Tento zákon výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia spod
obžaloby, avšak treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to úpravy zodpovednosti
štátu spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia
o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo

oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné
stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže
na nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na
samotný výsledok trestného stíhania. V prípade, že obžalovaný bol oslobodený spod obžaloby, súdna
judikatúra má za to, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod

obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov zásadné právo na náhradu
škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Vzhľadom na uvedené je potrebné vychádzať
z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté a teda v rámci
spoločnosti utrpel ujmu, ktorú by ako poškodený mal mať nahradenú. Avšak tento právny nárok treba
hľadať nielen v článku 46 ods.3 Ústavy SR, ale aj vo všeobecnej rovine predovšetkým v článku 1 ods.1

vyššie uvedeného zákona. Ak má štát byť skutočne považovaný za právny štát, musí niesť objektívnu
zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Na
jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na
druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže
ako mylní, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nerozhoduje, či orgány činné v trestnom

konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo.

V súlade s ustálenou súdnou praxou, teda štát zodpovedá aj za škodu spôsobenú začatím (vedením)
trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Táto
zásada bola vyjadrená už vo viacerých skorších rozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody
spôsobenej štátnym orgánom v zmysle zrušeného Zákona č. 58/1969 o zodpovednosti za škodu

spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Rozhodovanie súdovpodľa tohto zákona sa ustálilo na názore, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo
ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení
obvinenia (R 35/1991). Na podstate týchto právnych záverov zotrvala súdna prax aj po prijatí Zákona č.

514/2003Z.z.,ktorýzakladáobjektívnuzodpovednosťštátu(bezohľadunazavinenie),ktorejsanemôže
zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil
právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom
verejnej moci je výsledok tohto konania. I keď jedným zo základných predpokladov zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia,

ktorým bola spôsobená škoda, treba mať na zreteli, že v zmyslu právnej zodpovednosti štátu zodpovedá,
aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu bola odčinená
(rozhodnutie NS SR sp.zn. 4MCdo/15/2009).

Súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu SR 2.ÚS 25/2011-33, v ktorom ústavný súd zastáva názor,
že pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania
a vznesení obvinenia, nielen zastavenie trestného stíhania, ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil

predpoklad o spáchaní trestného činu obvinením, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí
trestného stíhania a vznesenie obvinenia pre nezákonnosť (§ 6 ods.1 Zákona č. 514/2003 Z.z.) tak, ako
bolo judikované všeobecnými súdmi, napríklad uznesenie NS SR sp.zn. 4NcDo/15/2009, ale rovnaké
dôsledky má aj rozhodnutie o postúpení veci do priestupkového konania, ak k nemu došlo preto, že sa
nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným. V zmyslom a účelom Zákona č. 514/2003

Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je totiž stanoviť v súlade s článkom
46 ods.3 ústavy podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy, alebo nesprávnym úradným
postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému
spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorý sa neskôr ukázal ako nezákonný,

najmä v tom prípade, ak bolo trestné konanie skončené uznesením, z ktorého je zrejmé, že predpoklad
o tom, že sa dopustil trestného činu sa nenaplnil.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd priznal navrhovateľovi náhradu škody vo výške 936,03 €, nakoľko
práve o túto sumu sa zmenšil jeho majetok v súvislosti s vedením nezákonného trestného stíhania voči
jeho osobe, čo vyplýva aj z príjmového pokladničného dokladu založeného v súdnom spise.

Podľa ustanovenia § 18 ods.1, 2, 3 Zákona č. 514/2003 Z.z.

(1) Náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vzniku v konaní, v ktorom bolo
vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o
väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo
rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému

orgánu.

(2) Náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom
došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ak tieto trovy konania priamo súviseli s nesprávnym úradným
postupom.

(3) Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným predpisom.

Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred
príslušným orgánom.

Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že náhrada škody podľa Zákona č. 514/2003 Z.z. v sebe
zahŕňa aj náhradu trov konania (vrátane trov právneho zastúpenia vo výške stanovenej osobitným
predpisom), ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo

došlo k nesprávnemu úradnému postupu.

Pokiaľ ide o príslušenstvo k pohľadávke (úroky z omeškania) v tomto smere súd poznamenáva, že
ustanovenia Zákona č. 514/2003 Z.z. splatnosť pohľadávky na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím neustanovujú a preto sa má použiť právna úpravy
splatnosti pohľadávok podľa § 563 Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovuje, že ak čas plnenia nie

je dohodnutý ustanoveným právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh
prvého dňa potom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.Ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka sa teda týka aj tejto veci, takže odporca sa dostal do
omeškania so splnením nároku na náhrady škody dňa 11.11.2012, t.j. po uplynutí 6-mesačnej lehoty na
predbežné prerokovanie nároku.

Vzhľadom na uvedené súd priznal navrhovateľovi okrem škody 936,03 € aj úroky z omeškania z tejto
sumy vo výške 9 % ročne (výška úrokov z omeškania je o 8 % bodov vyššia ako základná úroková
sadzba ECB k prvému dňu omeškania § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods.1 Nariadenia č.
87/1995 od 11.11.2012 až do zaplatenia).

O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. a navrhovateľovi, ktorý bol v

tomto konaní v celom rozsahu úspešný, priznal náhradu trov potrebných na účelne uplatňovanie práva
proti odporcovi, ktorý v konaní úspešný nebol.

Trovy konania pozostávajú z trov právneho zastúpenia vo výške 427,-€ boli súdom priznané podľa
Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení neskorších zmien ( ďalej len vyhlášky). Základnú sadzbu tarifnej
odmeny súd určil podľa § 10 ods. 1 vyhlášky a priznal odmenu za úkony podľa § 14 ods. 1 písm. a), b) c)
vyhláškyzatietoúkony: 1)prevzatieaprípravazastúpeniavrátaneprvejporadysklientomdňa8.3.2012

vo výške 51,45 €, podanie návrhu na začatie konania dňa 21.3.2013 vo výške 51,45 €, zastupovanie na
pojednávaní dňa 25.10.2013 vo výške 51,45 €, dňa 29.1.2013 vyjadrenie k vyjadreniu odporcu 51,45 €,
zastupovanie na pojednávaní dňa 11.4.2014 vo výške 51,45 € ( 5 x 51,45.- € ) = 308,70.- € . Taktiež
mu bol priznaný aj tzv. režijný paušál podľa § 16 ods.3 Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. za tieto úkony a to 1
x 7,63 €, 3 x 7,81 € a 2 x 8,04 € = 47,14 €, spolu 355,84 €.

Nakoľko právny zástupca navrhovateľa je platiteľom dane z pridanej hodnoty (viď osvedčenie o
registrácii č.l. 48) s poukazom na ustanovenie § 18 ods.3 Vyhlášky bola mu zvýšená odmena a náhrady
aj o daň z pridanej hodnoty, t.j. o sumu 71,16 €, spolu trovy konania vo výške 427,-€.

Podľa § 149 ods.1 O.s.p. ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov
konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný ju zaplatiť advokátovi.

V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie odporca. Navrhoval
odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že žalobný návrh navrhovateľa
zamietne alebo rozsudok zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie s tým, že
vysloví, že orgánom príslušným konať v mene Slovenskej republiky je Generálna prokuratúra SR.
Vo svojom odvolaní poukazoval na to, že namieta vo vzťahu k predmetnému rozsudku nedostatok

procesnej spôsobilosti Ministerstva vnútra SR ako orgánu konajúceho v mene Slovenskej republiky a
neopodstatnenosť podanej žaloby. Podľa jeho názoru Ministerstvo vnútra SR neprichádza do úvahy
ako ústredný orgán štátnej správy, ktorý má konať za Slovenskú republiku podľa § 4 zák. č. 514/2003
Z.z., ale Generálna prokuratúra SR. V tejto súvislosti poukázal na novelu zák. č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Uvádzal,

že navrhovateľ podal proti uzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť, ktorá bola uznesením prokurátora
Okresnej prokuratúry v Čadci zamietnutá ako nedôvodná. V tomto prípade sa dozorujúca prokurátorka
Okresnej prokuratúry v Čadci v rámci zákonnosti v plnej miere stotožnila s rozhodnutiami povereného
policajta Obvodného oddelenia PZ Čadca, na základe čoho bola v danej veci Okresnou prokurátorkou v
Čadci podaná obžaloba. Trestná vec navrhovateľa dospela až do štádia trestného konania pred súdom,

čo znamená, že nedošlo k zrušeniu uznesenia o vzneseniu obvinenia navrhovateľovi prokurátorom,
nedošlo ani k odmietnutiu obžaloby prokurátora príslušným súdom. Poukázal na znenie ust. § 4 novely
zák. č. 514/2003 Z.z. a rozhodnutia všeobecných súdov. Trval na tom, že keďže novela neobsahuje
prechodné a záverečné ustanovenia vo vzťahu k zákonu č. 514/2003 Z.z. a tento predpis je procesno-
právnym predpisom, je súd povinný aplikovať procesné právo účinné v čase jeho rozhodovania. Podľa

neho prípadná zmena v štátnych orgánoch oprávnených konať za štát v priebehu konania nie je zmenou
účastníctva, t.j. pasívne legitimovaným subjektom zostáva Slovenská republika. Zmení sa len ústredný
orgán konajúci v jej mene, pričom súd o tom nerozhoduje formou rozhodnutia. Je povinnosťou súdu určiť
subjekt oprávnený konať za štát. Ďalej uvádzal, že podmienkou pre priznanie nároku na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím je zrušenie alebo zmena takéhoto rozhodnutia na to príslušným

orgánom. Táto podmienka v tomto prípade splnená nebola, nakoľko rozhodnutie o vznesení obvinenia
nadobudlo právoplatnosť (sťažnosť navrhovateľa ako obvineného proti uzneseniu o vznesení obvinenia
bola zamietnutá ako nedôvodná). Prokurátor je orgán , ktorý nesie zodpovednosť za zákonnosť a zasprávnosť úradného postupu povereného príslušníka PZ, resp. vyšetrovateľa pred začatím trestného
stíhania a v prípravnom konaní. Je oprávnený zrušiť ktorékoľvek nezákonné alebo neopodstatnené
rozhodnutie a opatrenie vyšetrovateľa a môže ho nahradiť vlastným rozhodnutím a opatrením. V

závere konštatoval, že v danej právnej veci neboli naplnené základné zákonné predpoklady na vznik
zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú orgánom pri výkone verejnej moci.

K odvolaniu odporcu proti rozsudku súdu prvého stupňa podal písomné vyjadrenie navrhovateľ
prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhoval krajskému súdu napadnutý rozsudok okresného
súdu potvrdiť a zaviazať odporcu náhradou trov odvolacieho konania v sume 71,39 Eur. Vo svojom

vyjadrení uvádzal, že považuje rozsudok okresného súdu za vecne správny, pretože okresný súd
sa vysporiadal so všetkými skutočnosťami, dôsledne zistil skutkový stav, vykonal všetky navrhované
dôkazy a riadne svoje rozhodnutie odôvodnil. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že uznesením
OR PZ Čadca, ÚJKP PZ Čadca, ČVS:ORP-1065/00-CA-2008 zo dňa 14.08.2008 bolo voči nemu
vznesené obvinenie pre trestný čin ublíženia na zdraví a výtržníctva. Proti uzneseniu podal v zákonnej
lehote sťažnosť, ktorá bola Okresnou prokuratúrou Čadca zamietnutá. Následne bola podaná obžaloba.

Právoplatným rozsudkom OS Čadca bol spod obžaloby oslobodený, lebo skutok, pre ktorý bol stíhaný,
nie je trestným činom.

Podľa ust. § 6 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno
uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo

zmenené pre nezákonnosť, príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody je viazaný
rozhodnutím tohto orgánu. Z uvedeného vyplýva, že jednoznačne došlo k naplneniu prvej podmienky
zodpovednosti odporcu za škodu. Navrhovateľ trestné stíhanie veľmi zle znášal, bol prvýkrát v živote
trestne stíhaný. Nakoľko považoval za potrebné a nevyhnutné sa nechať obhajovať prostredníctvom
advokáta, zvolil si advokáta z radov advokátov z blízkeho okolia. V súvislosti s obhajobou mu vznikli

náklady, ktoré vynaložil a ktoré v konaní jasne preukázal. Tieto náklady - trovy obhajoby boli v súlade s
Vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z.z. v platnom znení. Tieto náklady, pokiaľ by nebol trestne stíhaný, by mu
neboli vôbec vznikli. Z uvedeného je zrejmé, že i druhý znak, vznik škody, bol naplnený, a to v rozsahu
reálne vynaložených a preukázaných nákladov na obhajobu. Trovy obhajoby vznikli v priamej súvislosti
s obhajobou a následným oslobodením spod obžaloby a je zrejmé, že i tretí znak zodpovednosti za

škodu bol splnený.

Poukázal na právny názor Najvyššieho súdu, podľa ktorého jedným z predpokladov zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, je zistená nezákonnosť rozhodnutia, ktorá viedla
k vzniku škody. Predpokladom nezákonnosti rozhodnutia je, že príslušné rozhodnutie bolo zmenené
alebo zrušené, dovtedy nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, a preto zákonnosť rozhodnutia nie

je možné posúdiť ako predbežnú otázku v konaní o náhradu škody. K uplatneniu práva na náhradu
škody teda môže dôjsť až v prípade, ak došlo k oslobodeniu spod obžaloby takto obvinenej a následne
obžalovanej osoby.

Po oslobodení spod obžaloby riadne a včas uplatnil svoj nárok na náhradu škody formou predbežného
prerokovania nároku u odporcu a jej príslušnej organizačnej zložky. Odporca v tomto prípade jeho

žiadosť zamietol. Ak organizačná zložka konajúca za odporcu sa necíti byť príslušným orgánom, mal
túto skutočnosť ihneď namietať v zmysle ust. § 4 ods. 3 cit. zákona. On v žalobe správne označil
nielen odporcu, t.j. Slovenskú republiku, ale príslušný zastupujúci orgán. Slovenská republika priamo
zodpovedá za škodu jemu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a nie jej zástupca. V tomto prípade sa
nemení zodpovednostný subjekt za škodu, ktorým je Slovenská republika, preto je námietka zástupcu

odporcu v rozpore so zásadou hospodárnosti zaťažujúca neprimerane súdy a je v rozpore s rýchlosťou
konania, v rozpore s článkom 46 ods. 1 Ústavy SR.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal napadnutý rozsudok v intenciách uvedených v ust. §212 ods.
1 O.s.p. , postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojitosti s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. , po prejednaní
veci v odvolacom konaní, odvolací súd rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny v súlade

s ust. §219 ods. 1, 2 O.s.p.V zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

V zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s precíznym podrobným odôvodnením rozsudku súdu
prvého stupňa, a preto sa obmedzuje v odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu len na skonštatovanie
správnosti celých dôvodov prvostupňového rozhodnutia. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa
vykonal dokazovanie a dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 132 a nasl. O.s.p. Veľmi prehľadne v

písomnomvyhotovenírozhodnutiacitovalustanoveniazákonač.514/2003Z.z.,pričomjasneodôvodnil,
z ktorých ustanovení vychádzal pri právnom posúdení veci a v akých súvislostiach so zisteným
skutkovým stavom.

Odvolateľ vo svojom odvolaní neuviedol žiadne také zásadné skutočnosti, s ktorými by sa súd prvého
stupňa nebol zaoberal a s ktorými by sa jasne nevyporiadal pri odôvodňovaní svojho rozsudku. K

argumentácii odporcu, že za štát mala v konaní konať po zmene zák. č. 514/2003 Z.z. od 01.01.2013
Generálna prokuratúra, správne uviedol navrhovateľ, že žalobný návrh podal ešte za účinnosti zákona č.
514/2003Z.z.vznenído31.12.2013,tedavtomčasebolpodľa§4ods.1písm.b)orgánkonajúcivmene
Slovenskej republiky práve Ministerstvo vnútra SR. Z toho vyplýva tak ako konštatoval aj súd prvého
stupňa, že označenie odporcu v tom čase bolo správne, v súlade so zákonom a nárok bol uplatnený na

správnom orgáne, pričom odvolací súd konštatuje, že v prípadoch náhrady škody podľa zák. č. 514/2003
Z.z. je vždy zodpovedným subjektom Slovenská republika ako taká, teda štát.

S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácie odvolateľa,
na ktorej založil svoje odvolacie dôvody, a preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako
vecne správny.

Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd vychádzal z ust. § 224 ods. 1 O.s.p.
v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. , § 151 O.s.p. V odvolacom konaní odvolateľ teda odporca úspešný
nebol, navrhovateľ ako úspešný účastník v odvolacom konaní si uplatnil trovy odvolacieho konania v
súvislosti s podaným písomným vyjadrením k odvolaniu odporcu. Uplatnil si trovy právneho zastúpenia,
ktoré spočívajú v jednom úkone právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu v sume 51,45 Eur, režijný paušál

8,04 Eur, 20% DPH 11,90 Eur, čo spolu predstavuje sumu 71,39 Eur.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.