Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. apríl 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/858/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220326
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212220326.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a členov senátu

JUDr.DušanaHarbutuaJUDr.MárieMalíkovej,vprávnejvecižalobcu:POHOTOVOSŤ,s.r.o.,sosídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova
4, proti žalovanému: Slovenská republika a v jej mene konajúce Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 28. 05. 2014 č. k. 9C/552/2012-48 a proti uzneseniu
Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 23. 09. 2014 č. k. 9C/552/2012-68, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

II. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa voči žalovanému
domáhal zaplatenia sumy 1.210,32 eura ako náhrady škody a sumy 242,06 eura ako nemajetkovej ujmy
podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu
vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Komárno v exekučnom konaní vedenom pod

sp. zn. 7Er/377/2011. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

Svoje rozhodnutie právne oprel o ust. § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1
zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i ust. § 41 ods.
2 písm. d/ a § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti účinného
od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011 (ďalej len "Exekučný poriadok"). Z exekučného spisu Okresného
súdu Komárno č. k. 7Er/377/2011 zistil, že súdny exekútor žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie podal na základe návrhu oprávneného na Okresnom súde Komárno (ďalej len "exekučný súd")
dňa 21. 03. 2011, exekučný súd uznesením zo dňa 24. 03. 2011 č. k. 7Er/377/2011-10 jeho žiadosť
zamietol a uznesením zo dňa 17. 01. 2012, právoplatným dňa 26. 04. 2012 bolo predmetné exekučné
konaniezastavené.Námietkupremlčaniazostranyžalovanéhonepovažovalzadôvodnú,poukazujúcna
to, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola doručená exekučnému súdu dňa 21. 03.
2011, uznesením zo dňa 24. 03. 2011 bola zamietnutá, ktoré uznesenie bolo dňa 30. 03. 2011 doručené
súdnemu exekútorovi aj právnemu zástupcovi oprávneného. Oprávnený tak už 31. 03. 2011 mal k

dispozícii informáciu o čase rozhodnutia exekučného súdu o žiadosti exekútora na vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie a tým aj o prípadnej škode a jej orientačnom rozsahu, ktorá mu mala vzniknúť dňom
nasledujúcimpovydanívyššiecitovanéhouznesenia.Žiadosťžalobcuopredbežnéprerokovanienároku
bola žalovanému doručená dňa 23. 04. 2012, v dôsledku čoho nedošlo k márnemu uplynutiu 3-ročnejpremlčacej lehoty podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. Uviedol, že o žiadosti súdneho exekútora bolo
exekučným súdom rozhodnuté v zákonnej 15 dňovej lehote, a nie v omeškaní 47 dní, ako to uviedol
žalobca. V tejto súvislosti zdôraznil, že nie každé nedodržanie zákonnej lehoty sa automaticky považuje

za porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pričom exekučný súd postupoval
v súlade s Exekučným poriadkom. Argumentoval tiež dôvodmi uvedenými v náleze Ústavného súdu
Slovenskejrepublikyzodňa07.05.2013sp.zn.IV.ÚS471/2012-75.Poznamenal,žeexekučnýmtitulom
v predmetnej exekúcii bol rozhodcovský rozsudok. Lehotu 15 dní na preskúmanie žiadosti o udelenie
poverenia ustanovenú v § 44 ods. 2 v spojení s § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení do

01. 06. 2011 označil za extrémne krátku na to, aby exekučný súd predložený rozhodcovský rozsudok
náležite preskúmal z hľadiska formálnych a materiálnych predpokladov vedenia exekúcie a spôsobilosti
exekučného titulu. V tomto smere poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
dňa 18. 12. 2012 sp. zn. Cdo 143/2011 a zo dňa 21. 03. 2012 sp. zn. 6Cdo/1/2012. Znalecké posudky
vypracované žalobcom považoval bez právneho významu. Poukázal, že znalecký posudok č. 1/2013
rieši otázku rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch, v práve Európskej únie, a preto ak bol

žalobca v procesnom postavení oprávneného v predmetnej exekúcii, proti uzneseniu exekučného súdu
zo dňa 24. 03. 2011 č. k. 7Er/377/2011-10 mohol podať odvolanie, v ktorom mohol podrobne rozviesť
svoju argumentáciu. Žalobca však takýmto spôsobom nepostupoval, v dôsledku čoho uznesenie,
ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
nadobudlo právoplatnosť a následne exekučný súd exekúciu zastavil v súlade s Exekučným poriadkom.

Rovnako znalecký posudok č. 1/2014 stanovujúci výšku majetkovej škody žalobcu nepovažoval za
relevantný dôkazný prostriedok, nakoľko žalobca nepreukázal, že postupom exekučného súdu došlo
k nesprávnemu úradnému postupu a ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a škodou. Uviedol, že i napriek oprávneniu exekučného súdu skúmať exekučný titul z hľadiska jeho
formálnych a materiálnych predpokladov a samotnej spôsobilosti exekučného titulu, ako i možnosti

skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy, exekučný
súd vydal uznesenie, ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v zákonom stanovenej 15 dňovej lehote, čo je v súlade s Exekučným poriadkom. Uzavrel, že
nedošlo k žiadnemu postupu súdu, ktorý by bolo možné charakterizovať ako nesprávny úradný postup, k
žiadnej škode, pretože nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom

a vznikom škody, a preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. Rozhodnutie o náhrade trov
konania založil na ust. § 142 ods. 1 OSP a žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, nepriznal náhradu
trov konania, pretože si tieto neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa ním jeho zrušenia

a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu
účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého stupňa založil
svoje rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zák. č.

514/2003 Z. z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a teda
po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom rozhodovaní bol
viazaný ust. § 9 ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012
Z. z. Svojim rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Poukázal, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej

neistoty, i napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie
právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces
neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená
rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Ďalej argumentoval, že súdu neprísluší

polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať
platné právo, a naviac, jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,
podľa ktorej zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale
dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast
ekonomickej trestnej činnosti, atď.. Rovnako tak Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj

právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej
kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti
súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti svýsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. Taktiež
uviedol, že ako dôkaz o vzniku škody predložila znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný Znaleckým
ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave, ktorým bolo jednoznačne preukázané, že nesprávny

úradný postup mal na neho negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku a to v
posudku určenej výške. Pokiaľ prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku konštatoval, že nepreukázal,
že by jeho postupom exekučného súdu vznikla akákoľvek škoda, nevykonal dostatočné dokazovanie
oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom a jeho prílohami, ktoré predstavujú podrobný
prehľad o ním vynaložených nákladoch. V tejto súvislosti poukázal tiež na to, že znalecký posudok dal

vypracovať ešte 01. 03. 2013, s ohľadom na jeho zložitosť a dôkladnosť vypracovanie posudku trvalo
viac ako rok, ktorú skutočnosť nevedel ovplyvniť. Maltiež za to, že ide o zložitú odbornú otázku, ktorú súd
nemôže vyriešiť sám prostredníctvom vykonávaných dôkazov. V konaní tak preukázal splnenie všetkých
zákonných podmienok pre vznik nároku na náhradu škody, a preto bolo potrebné rozhodnúť v súlade so
žalobným petitom. Poznamenal tiež, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému
súdnemu pojednávaniu jeho návrh na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej

otázke a to porušenia jeho práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej
sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol prvostupňový súd povinný pred samotným rozhodnutím
vo veci o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

Žalovaný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal odvolanie žalobcu
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia
pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
nie je dôvodné.

Predmetom tohto konania je žaloba žalobcu, ktorou sa voči žalovanému domáha zaplatenia sumy
1.210,32 eura z titulu náhrady škody a sumy 242,06 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v
dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Komárno v exekučnom konaní vedenom

na označenom súde pod sp. zn. 7Er/377/2011. Nesprávny úradný postup žalobca vzhliadol v nevydaní
rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom
stanovenej 15-dňovej lehote a v prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože k vydaniu rozhodnutia došlo s omeškaním viac ako
47 dní a vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok, keď exekučný súd vykonal

opätovné posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu v časti istiny, čím vytvoril stav zakladajúci reálnu
nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len "zák. č. 514/2003 Z. z."), ktorý na danú vec dopadá,
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým

postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a

na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3 zák.
č. 514/2003 Z. z.).

Úvodom je potrebné poznamenať, že v nadväznosti na čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3, 4 Listiny
základných práv a slobôd (zák. č. 23/1991 Zb.) je zák. č. 514/2003 Z. z. osobitným zákonom, ktorý

upravuje podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát
zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky
zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda
bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov
v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou

podmienkou je, aby medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama
príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený
a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu
za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci, má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na
zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy

zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a §
6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9). Zároveň je samostatne
upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej
slobody (§ 7), a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8). I keď zákon
explicitne nedefinuje pojem "nesprávny úradný postup", vo všeobecnosti za takýto možno považovať

porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti
súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného
konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah do práv a

právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a
vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o
objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí.
Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla

následkom škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody
vo vzťahu príčiny a následku.

V súdenej veci vo svetle týchto záverov preto bolo potrebné posudzovať existenciu predpokladov
zodpovednosti žalovaného za škodu uplatňovanú žalobcom v tomto konaní, čo učinil i súd prvého

stupňa a v tomto smere v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav veci. Niet totiž sporu o tom, ako to
vyplýva z obsahu spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. 7Er/377/2011, že exekučnému súdu bola
dňa 21. 03. 2011 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie na návrh oprávneného Pohotovosť, s. r. o., proti povinnej Z. O., o vymoženie
321 eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského

súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s. v Bratislave zo dňa 31. 01. 2011 sp. zn. SR 14254/10.
Exekučný súd uznesením zo dňa 24. 03. 2011 č. k. 7Er/377/2011-10 žiadosť súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého zamietol, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 15. 04. 2011. Podľa
žalobcu postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu, keď k rozhodnutiu
exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty a s takým

časovým oneskorením (viac ako 47 dní), ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť veci a potrebu
spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní. Odpoveď, či došlo k vydaniu, resp.
nevydaniu rozhodnutia exekučného súdu v zákonom ustanovenej lehote, poskytuje ust. § 44 ods. 2 zák.č. 233/1995 Z. z. v znení zákona č. 144/2010 Z. z. účinného od 01. 06. 2010 a teda v čase začatia
exekučného konania (ďalej len "Exekučný poriadok").

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, účinného v čase začatia exekučného konania, súd preskúma
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.
Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí
exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/

a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd zastáva názor, že z prejavu vôle normotvorcu obsiahnutom v zhora citovanom ustanovení
plynie záver, podľa ktorého 15-dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora pre exekučný súd sa
vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Prejav vôle vyjadrený v právnej norme je

totiž potrebné ozrejmiť výkladovými metódami, ktoré zachovávajú autenticitu sledovaného zámeru, čo
umožňuje výklad doslovný, gramatický a systematický, pričom niet dôvodu pre použitie analógie. V tejto
súvislosti je zvlášť významné, že úmyslom zákonodarcu bolo práve zefektívnenie exekučného konania
v snahe dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného
súdu a tak prispieť k lepšej vymožiteľnosti práva. Táto požiadavka však stráca svoj základný význam

a opodstatnenosť v prípade, že niet exekučného titulu pre jeho rozpor so zákonom ako materiálneho
predpokladu každej exekúcie. Neznamená to však, že i vtedy exekučné konanie nemusí naplniť právo
účastníka na prejednanie veci v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov vyplývajúce z čl. 48 ods. 2
ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru, aby sa tak odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Pokiaľ by ale zákonodarca mal úmysel, aby 15-dňová

lehota exekučného súdu dopadala i na rozhodnutie, ktorým zamietne žiadosť exekútora o udelenie
poverenia, bol by to explicitne zakotvil spôsobom ako v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného
poriadku, napr. v ust. § 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému
súdu rozhodnúť (či už pozitívne alebo negatívne) v tam stanovenej lehote na rozdiel od ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, kde uložil exekučnému súdu do 15 dní od doručenia žiadosti "poveriť" exekútora,

aby exekúciu vykonal. Obdobnú paralelu možno nájsť i v odvolaní proti rozhodnutiam v exekučnom
konaní, ktoré v zásade nie je prípustné (§ 202 ods. 2 OSP), pokiaľ Exekučný poriadok výslovne vo
svojich ustanoveniach nezakotvuje, že odvolanie prípustné je a taktiež i v ustanoveniach Občianskeho
súdneho poriadku (napr. § 16 ods. 1, § 75 ods. 4, 5, § 92 ods. 5, § 95 ods. 3 atď.), ktoré sa na
exekučné konanie použijú, ak Exekučný poriadok neustanovuje inak (§ 251 ods. 4 OSP). S ohľadom na

cieľ a zásady Exekučného poriadku, na ktorých je budovaný, preto jeho ust. § 44 ods. 2 nie je možné
interpretovať rozširujúcim spôsobom tak, ako to predkladá navrhovateľ. Odvolacím súdom zastávaný
názor v konečnom dôsledku, s prihliadnutím na vzájomné súvislosti a účel sledovaný právnou úpravou,
nemožno označiť ani za neprimeraný alebo svojvoľný výklad práva upierajúci základné práva a slobody,
súčasťou ktorých je i právo na súdnu ochranu. Vychádzajúc z týchto záverov, v danej veci s ohľadom na

skutočnosť, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučným
súdom zamietnutá, nedošlo tak z jeho strany k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote, zvlášť, pokiaľ tak exekučný súd učinil promptne už za 3 dni od doručenia žiadosti
súdneho exekútora.

Rovnako tak v sporom dotknutom exekučnom konaní neboli preukázané žalobcom avizované zbytočné
prieťahy, ktoré tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti súdu z hľadiska platnej právnej úpravy § 9 ods.
1 zák. č. 514/2003 Z.z. v čase vzniku zodpovednostného vzťahu. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, každý
má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, aby
sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Právo každého na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek
trestného obvinenia proti nemu, zakotvuje i čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru. V tomto smere rozsiahla
rozhodovacia prax ústavného súdu ustálila, že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní,
sa zohľadňujú tri kritéria, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie

účastníka konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval. Pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý
v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na
lehoty uvedené v zákone, ale s ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa aj v týchto prípadoch postup
dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možnékvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Hodnotiac postup exekučného súdu z hľadiska týchto kritérií je
významné, že ako už bolo uvedené, žiadosť súdneho exekútora bola doručená exekučnému súdu dňa
21. 03. 2011 a exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok zaväzujúci povinnú na plnenie z titulu

spotrebiteľskej úverovej zmluvy. V nadväznosti na tento exekučný titul, exekučný súd viazaný ust. § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, zvýrazňujúcim zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia ako
výsledku náležitého preskúmania, okrem iného i exekučného titulu, dňa 24. 03. 2011 žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia zamietol, a teda rozhodol o nej za 3 dni od jej doručenia exekučnému
súdu. Z tohto pohľadu tvrdenie žalobcu, že exekučný súd rozhodol s omeškaním viac ako 47 dní, je

nepravdivé, zavádzajúce a svedčí o jeho neznalosti veci.
K žalobcom tvrdenému dôvodu nesprávneho úradného postupu v súvislosti so zamietnutím žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom, v dôsledku čoho nie je spôsobilým exekučným titulom, odvolací súd nepovažuje za
zmysluplné sa bližšie vyjadrovať a v podrobnostiach odkazuje na správne a presvedčivé dôvody
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa. Poukazuje ďalej len na to, že v tomto smere sú právne

závery ustálené judikatúrou Najvyššieho súdu SR aj Ústavného súdu SR a odvolací súd nemá dôvod
sa od nich odkloniť. V konečnom dôsledku sú dobre známe i samotnému žalobcovi, resp. by mu mali
byť, keďže mu ako oprávnenému v exekučných veciach boli doručené tisíce rozhodnutí, týkajúcich sa
danej problematiky. Za daných okolností, tak i podľa názoru odvolacieho súdu žalobca nepreukázal,
že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle § 9 ods. 1 zák. č.

514/2003 Z.z., čím nebol naplnený základný predpoklad pre zodpovednosť žalovaného za žalobcom v
tomto konaní požadovanú náhradu škody a nemajetkovú ujmu. Odvolací súd ale tiež dodáva, že pokiaľ
žalobca nedisponoval spôsobilým exekučným titulom, nemohol sa v rámci exekúcie vôbec domôcť ani
nároku od povinného vyplývajúcemu mu z úverovej zmluvy, a preto s rozhodcovským rozsudkom ako
nulitným aktom v exekučnom konaní sa ani nemôže spájať vznik akejkoľvek škody oprávneného pre

samotnú nemožnosť realizácie exekúcie. Premieta sa tu tak zásada, podľa ktorej „na nepráve nemožno
stavať právo“.

Záverom odvolací súd konštatuje, že hoci žalobca ani nekonkretizoval svoj odvolací dôvod a postup
prvostupňového súdu v konaní, ktorým malo dôjsť k odňatiu mu možnosti konať pred súdom, odvolací

súdpopreskúmaníveciakonania,ktorémupredchádzalo,takútovadukonaniapodľa§221ods.1písm.
f/ OSP nezistil, pričom i ďalšie skutočnosti vytýkané žalobcom v jeho odvolaní sú buď bez právneho
významu, alebo sa preskúmavaného rozsudku vôbec netýkajú.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny

podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Predmetom tohto odvolacieho konania je i uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým uložil žalobcovi
povinnosť v lehote 10 dní od jeho doručenia zaplatiť súdny poplatok za odvolanie so zaručeným
elektronickým podpisom a odvolanie vo výške 20+3 eur a to buď v kolkoch, alebo príkazom na úhradu

na označený účet súdu s tým, že súdny poplatok je vyrubený podľa položky č. 20a a 7a Sadzobníka
súdnych poplatkov.
Aj toto uznesenie včas podaným odvolaním napadol žalobca a žiadal, aby odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa zrušil. Napadnuté uznesenie označil za nepreskúmateľné pre úplnú absenciu dôvodov
jeho vydania. V tejto súvislosti poukázal na to, že prvostupňový súd len uviedol, že súdny poplatok je

vyrubený podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov, ktorá však určuje len poplatok za žalobu na náhradu škody
spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom a nie i spoplatnenie ďalších úkonov vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a pod., ako
je tomu pri položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov. V tejto súvislosti poukázal i na dôvodovú správu

k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zák. č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch a
to jej čl. II. bod 3, podľa ktorého žaloby sa budú spoplatňovať podľa položky č. 1 Sadzobníka súdnych
poplatkov, ako i odôvodnenie pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu časti poslancov, ktorým došlo k
zavedeniu spoplatnenia žaloby paušálnym poplatkom 20 eur. Argumentoval, že v danom prípade podal
proti rozsudku odvolanie a nie žalobu, a preto nemohol byť vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za

jeho podanie, keďže súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu
poplatku. Argumentačne svoje závery podoprel i rozsudkom NS SR z 29. 03. 2007 sp.zn. 4Cdo 39/2007.
Tvrdil, že v rozpore so zák. č. 71/1992 Zb. mu bola uložená poplatková povinnosť, i keď ju nemal, keďže
nie je jasne a jednoznačne stanovená týmto zákonom poplatková povinnosť za podanie odvolania vočirozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom, pričom použitie analógie legis v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku, vzhľadom
na čl. 59 ods. 2 Ústavy je vylúčené. Takéto konanie zo strany súdu označil za zásah do jeho základného

práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces podľa
čl.6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdvspojenísčl.12ods.1ačl.13ods.1
písm. a/ Ústavy SR, podľa ktorého povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona. Naviac
podľa ust. § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.
09. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 09. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30.

09. 2012. V danom prípade konanie začalo pred 01. 10. 2012, a preto v súvislosti s podaným odvolaním
je potrebné aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012, dokedy bolo konanie vo veciach náhrady škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
podľa ust. § 4 ods. 1 písm. k/ Zákona o súdnych poplatkoch od poplatku vecne oslobodené.
Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej
len "Zákon o súdnych poplatkoch") súdne poplatky (ďalej len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony

alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry
(ďalej len "poplatkový úkon") uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra
trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 4 Zákona o súdnych poplatkoch v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal

odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok
proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.

Poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie
poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ (§ 5 ods. 1 písm.

a/ Zákona o súdnych poplatkoch).

Podľa § 6 ods. 1 Zákona o súdnych poplatkoch sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom
zo základu poplatku (ďalej len "percentná sadzba") alebo pevnou sumou.

Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok
podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá
vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku (§ 6 ods. 2 Zákona o súdnych poplatkoch).

Podľa § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.

septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i
keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu Zákona o súdnych poplatkoch bod I. poplatky
vyberané v občianskom súdnom konaní, položka 7 písm. a) zo žaloby na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je súdny
poplatok 20 eur.

Úvodom je potrebné poznamenať, že do účinnosti novely Zákona o súdnych poplatkoch vykonanej zák.
č. 621/2005 Z. z. boli podľa § 4 ods. 1 písm. c/ súdne konania vo veciach náhrady škody spôsobenej

rozhodnutímorgánuštátualebojehonesprávnymúradnýmpostupomoslobodenéodpoplatku.Uvedená
novela však od 01. 01. 2006 toto vecné oslobodenie vypustila, čo dôvodová správa odôvodnila reakciou
na neúmerný nárast právne neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z.
Zároveň v Sadzobníku súdnych poplatkov v položke 7a bol zavedený nový paušálny poplatok za žaloby
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym

úradným postupom vo výške 3.000,-Sk. Ďalšou novelou Zákona o súdnych poplatkoch vykonanou zák.
č. 273/2007 Z. z. účinného od 01. 07. 2007 bolo ust. § 4 ods. 1 doplnené o písm. k/, ktorým bolo
opätovne zavedené oslobodenie súdnych konaní vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku zároveň
s vypustením položky 7a zo Sadzobníka súdnych poplatkov. Posledná zmena v tomto smere bola

uskutočnená zák. č. 286/2012 Z. z., ktorým sa zmenil Zákon o súdnych poplatkoch s účinnosťou od
01. 10. 2012 a ktorým bolo z ust. § 4 ods. 1 vypustené písm. k/ a v Sadzobníku súdnych poplatkoch
za položku 7 bola vložená položka 7a v znení, podľa ktorého zo žaloby na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je sadzbapoplatku 20 eur, čím zákonodarca reagoval podľa dôvodovej správy k tejto novele na nárast právne
neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. na súdoch. Znamená to potom,
že po 01. 10. 2012 konania vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu

verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nie sú oslobodené od poplatkovej povinnosti,
a preto žalobkyni v súvislosti s podaním takéhoto návrhu, ktorá je v zmysle § 2 ods. 1 písm. a/
Zákona o súdnych poplatkoch poplatníkom, vzniká podľa § 5 ods. 1 písm. a/ Zákona o súdnych
poplatkoch poplatková povinnosť. Rovnako tak sa poplatníkom v týchto veciach v zmysle § 2 ods. 4
Zákona o súdnych poplatkoch stáva i ten, kto podal odvolanie, resp. ten, kto podal dovolanie, ktorým

obdobne poplatková povinnosť podľa § 5 ods. 1 písm. a/ vzniká podaním odvolania a dovolania. V
tomto smere žalobcom predkladané úvahy, že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom a nie i ďalšie úkony vo veci samej, akým je i odvolanie, odvolací súd nezdieľa. V tejto súvislosti
poznamenáva, že tieto nielenže sú rozporné s vyššie citovanou zákonnou úpravou, ale je ich potrebné
hodnotiť ako tendenčné a účelové, keď zákonodarca nad akúkoľvek pochybnosť v Zákone o súdnych

poplatkoch za poplatníka v odvolacom konaní označuje odvolateľa a ani poznámka k položke 7a v
Sadzobníku súdnych poplatkov jeho poplatkovú povinnosť nevylučuje, resp. neurčuje iný režim (ako
napr. poznámka k položke 13, spoločná poznámka k položkám 1, 2, 6, 7, 9, 14 a 16, poznámka k položke
9, atď.). I keď tvrdenie žalobcu o vylúčení analógie v poplatkových veciach je súladné s ustálenou
judikatúrou a odvolací súd ho ani nespochybňuje, uložením poplatkovej povinnosti za odvolanie voči

rozhodnutiu vo veci samej v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nedochádza tak k svojvoľnému rozširovaniu
okruhu úkonov podliehajúcich poplatkovej povinnosti a ani k použitiu analógie legis pri vyrubení súdneho
poplatku. Neobstojí ani poukaz žalobcu na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo 39/2007 riešiaci
právnu otázku, ktorá na daný prípad nedopadá.

Za situácie, že v prejednávanej veci ide o konanie na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom začaté na návrh žalobcu
dňa 27. 09. 2012, t.j. pred účinnosťou zák. č. 286/2012 Z. z. a že odvolanie proti zamietajúcemu
rozsudku súdu prvého stupňa žalobca podal dňa 28. 08. 2014, t.j. po jeho účinnosti, je potom potrebné

posúdiť vznik poplatkovej povinnosti žalobcu ako odvolateľa i z hľadiska prechodného ustanovenia
k úpravám účinným od 01. 10. 2012 a to § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch. Pri výklade tohto
ustanovenia nemôže byť sporu o tom, že zmyslom tam uvedenej úpravy je vyňať niektoré úkony alebo
konania z režimu spoplatňovania založeného zák. č. 286/2012 Z. z. Pre danú vec je preto určujúcim
hľadiskom zaradenie úkonu, ktorý sa má spoplatniť pod niektorú z častí tejto zákonnej definície. Pri

snahe o zodpovedanie tejto otázky si treba uvedomiť, že právna úprava súdnych poplatkov pracuje
s legislatívnou skratkou "poplatkový úkon", pod ktorú zahŕňa jednotlivé úkony alebo konania súdov
vykonávané na návrh a tiež úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry. Pretože odvolanie je
úkonom účastníka konania, je vylúčené, aby mohlo byť úkonom orgánu štátnej správy súdov alebo
prokuratúry a rovnako tak nie je ani návrhom na vykonanie určitého úkonu súdom. Z charakteru

odvolania vyplýva, že je návrhom na začatie osobitného konania a to konania odvolacieho. V súvislosti
s poplatkovou povinnosťou žalobcu za odvolanie je takto potom rozhodujúce, či odvolacie konanie bolo
začaté do 30. 09. 2012. Preukázateľne v tomto prípade odvolacie konanie začalo podaním odvolania
žalobcom dňa 28. 08. 2014 a teda žalobcovi v súvislosti s podaním odvolania vznikla poplatková
povinnosť.

Preto správne súd prvého stupňa napadnutým uznesením vyrubil žalobcovi za podané odvolanie
súdny poplatok aplikujúc tak platnú právnu úpravu účinnú v čase vzniku poplatkovej povinnosti a
rovnako tak správne stanovil i výšku súdneho poplatku v sume 20 eur v súlade s položkou 7 písm. a/
Sadzobníka súdnych poplatkov. Rovnako správne súd prvého stupňa uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť
súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisu odvolania urobené elektronickými prostriedkami podpísané

zaručeným elektronickým podpisom vo výške 3 eur a to v súlade s položkou 20a/ Sadzobníka súdnych
poplatkov, ktorú skutočnosť ani žalobca vo svojom odvolaní osobitne nerozporoval.

Reagujúc na námietku žalobcu uvádzanú v jeho odvolaní o nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia
súdu prvého stupňa, odvolací súd len dodáva, že i keď súčasťou základného práva účastníka súdneho

konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 Ústavy SR, ako i čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je i riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, tomuto právu zodpovedá i odôvodnenie rozhodnutia, ktoré nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatnývýznam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi (porovnaj IV. ÚS 115/03). Podstatou súdneho
rozhodnutiajetotižposkytovaniemateriálnejprávnejochranydotknutýchprávanieprepiatyformalizmus

pri vyhotovení súdneho rozhodnutia. Hodnotiac preskúmavané uznesenie súdu prvého stupňa vo svetle
týchto záverov, odvolací súd považuje tvrdenie žalobcu o jeho nepreskúmateľnosti za nedôvodné.
Predmetné rozhodnutie totiž obsahuje zákonom požadované náležitosti podľa § 169 ods. 1 OSP a to
označenie súdu, ktorý ho vydal, účastníkov konania a veci, výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní,
ako i deň a miesto vydania uznesenia. Z jeho odôvodnenia (bez ohľadu na to, že nie je obsiahnuté v

oddelenej časti s výslovným uvedením nadpisu Odôvodnenie) tiež nad akúkoľvek pochybnosť plynie, že
súdny poplatok bol žalobcovi vyrubený za odvolanie, vo výške 20 €, podľa akého ustanovenia Zákona
o súdnych poplatkoch (položka č. 7a sadzobníka) a tiež za vyhotovenie rovnopisu odvolania urobené
elektronickými prostriedkami, podpísané zaručeným elektronickým podpisom, doručované žalovanému
vo výške 3€ podľa položky 20a sadzobníka.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods.
1 OSP ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.
1 a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho

konania nepriznal, keďže žalovaný návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.