Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. marec 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/485/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012206504
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1012206504.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia
senátu JUDr. Mária Hajdínová a JUDr. Ayše Pružinec Erenová v právnej veci navrhovateľa: Z. E., bytom
R. XXXX/XX, C. C., proti odporcovi: Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, so sídlom Kutuzovova č.
8, Bratislava, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava III, č.k. 44C 224/2012-88 zo dňa 31.7.2013, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. 44C 224/2012-88
zo dňa 31.7.2013 p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava III rozsudkom č.k. 44C 224/2012-88 zo dňa 31.7.2013 zamietol návrh
navrhovateľa, ktorým sa domáhal, aby súd uložil odporcovi povinnosť prepracovať stanovisko č.
ÚPS-199/2012 zo dňa 7. marca 2012 tak, že sa v ňom nesmie uvádzať, že sa v prípade navrhovateľa
postupovalo podľa § 6 ods. 9 písm. d) zákona č. 576/2004 Z.z. a že odvolanie informovaného

súhlasu v prípade navrhovateľa nemalo žiadne právne účinky, ďalej povinnosť písomne sa ospravedlniť
navrhovateľovi do 30 dní od právoplatnosti rozsudku za nepravdivé tvrdenie, že sa v prípade
navrhovateľa postupovalo podľa § 6 ods. 9 písm. b) zákona č. 576/2004 Z.z. a tiež nahradiť
navrhovateľovi nemajetkovú ujmu vo výške 5.000,- eur. Navrhovateľ podaný návrh odôvodnil tým, že
odporca vydal dňa 7. marca 2012 stanovisko č. ÚPS-199/2012, ktorým boli porušené jeho práva
a ktoré bolo zaslané ústrednej vojenskej nemocnici v Ružomberku a je záväzné pre rezort odporcu a v

ktorom uviedol okrem iného: „sme toho názoru, že Z.. U. pri pokračovaní v liečbe rtm. E. postupovala
v súlade s ustanovením § 6 ods. 9 písm. d) a § 11 ods. 7 písm. a) zák. č. 576/2004 Z.z. v spojení
s § 12 ods. 11 uvedeného zákona“. Navrhovateľ tvrdil, že toto tvrdenie je nepravdivé a poškodzuje
jeho dobrú povesť a spochybňuje jeho duševný zdravotný stav a spôsobila mu ďalšie komplikácie.
Uvedené zákonné ustanovenie sa vzťahuje na osobu s duševnou chorobou alebo príznakmi duševnej
poruchy, ktorá ohrozuje seba alebo svoje okolie, resp. o osobu s duševnou chorobou, alebo príznakmi
duševnej poruchy, ktorej hrozí vážne zhoršenie zdravotného stavu. Navrhovateľ listom zo dňa 9.3.2012

žiadal odporcu, aby vydal nové stanovisko, v ktorom bude uvedené, že informácie v stanovisku zo dňa
7.3.2012 sú chybné a nepravdivé a predmetné ustanovenie je nesprávne vyložené. Odporca listom
zo dňa 15.3.2012 oznámil navrhovateľovi, že trvá na pôvodne vydanom stanovisku. Navrhovateľ sa
preto obrátil na Ministerstvo zdravotníctva SR, ako na predkladateľa zákona, ktoré ho informovalo, že
ustanovenie § 6 ods. 9 písm. b) zákona č. 576/2004 Z.z. sa vzťahuje na tú istú osobu s duševnou
chorobou alebo príznakmi duševnej poruchy, ktorá ohrozuje seba alebo svoje okolie alebo jej hrozí

vážne zhoršenie zdravotného stavu. Odporca listom zo dňa 20.9.2012 uviedol, že predmetná veta v
stanovisku úradu právnych služieb odporcu mohla byť zo strany navrhovateľa pochopená spôsobom,
ako navrhovateľ uvádza a za tento nedostatok sa odporca navrhovateľovi ospravedlňuje. Navrhovateľtrvá na písomnom ospravedlnení zo strany odporcu, pretože bol v písomnom stanovisku označený za
osobu, pri ktorej sa nevyžaduje informovaný súhlas, lebo sa pri nej postupuje podľa ustanovenia § 6 ods.
9 písm. d) zákona č. 576/2004 Z.z., teda za osobu s duševnou chorobou alebo s príznakmi duševnej

poruchy. Navrhovateľ tvrdil, že ide o nepravdivé tvrdenie, ktoré je v stanovisku všeobecne uvádzané,
že sa v jeho prípade nevyžaduje informovaný súhlas, pretože sa postupovalo v súlade s ustanovením.
Odporca žiadal návrh navrhovateľa zamietnuť s tým, že účelom ani cieľom predmetného stanoviska
nebolo označiť navrhovateľa za osobu s duševnou poruchou, ale poskytnúť nezáväzný právny výklad
právnych ustanovení súvisiacich so vzniknutou situáciou. Navrhovateľovi sa listom ÚPS-758/2012

zo dňa 20.9.2012 neospravedlnili a vysvetlili mu ich chápanie predmetných právnych ustanovení
a ubezpečili ho, že uvedená časť stanoviska úradu právnych služieb odporcu žiadnym spôsobom
nemala za cieľ označiť ho ako osobu s duševnou poruchou alebo príznakmi duševnej poruchy. Dňa
24. februára 2012 bola odporcovi doručená žiadosť Ústrednej vojenskej nemocnice Ružomberok o
súčinnosť pri vybavovaní podania navrhovateľa zo dňa 20. februára 2012 a odporca bol požiadaný o
právne stanovisko, ktoré sa týkalo postupu lekárky posádkovej ambulancie Z.. B. U., ktorá odmietla od

navrhovateľa prevziať písomnosti a to odvolanie skôr udeleného súhlasu s poskytovaním zdravotnej
starostlivosti k 30.8.2011, odstúpenie od dohody o poskytovaní zdravotnej starostlivosti k 30.8.2011 a
žiadosť o uznanie práceneschopného od 1.9.2011. Odporca mal zaujať stanovisko k otázkam, či bol
postup Z.. U. správny a ak pokračovala v liečbe navrhovateľa aj po doručení uvedených písomností,
ďalej ak bol postup Z.. U. správny, v akom právnom predpise má oporu a ak bol postup Z.. U. nesprávny,

ako mala postupovať, kto mal menovaného prevziať do zdravotnej starostlivosti. V stanovisku odporca
uviedol, že Z.. U. pravdepodobne postupovala podľa § 6 ods. 9 písm. d) zákona č. 576/2004 Z.z.
o zdravotnej starostlivosti v službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého sa informatívny súhlas
nevyžaduje v prípade ambulantnej starostlivosti, ak osobe hrozí vážne zhoršenie zdravotného stavu.

V závere stanoviska bol uvedený právny názor odporcu, že Z.. U. pri pokračovaní v liečbe rtm. E.
postupovala v súlade s ustanovením § 6 ods. 9 písm. d) a § 11 ods. 7 písm. a) zákona č. 576/2004
Z.z. v spojení s § 12 ods. 11 tohto zákona. Navrhovateľ pre účely svojho tvrdenia vytrhol z kontextu
celého stanoviska predmetnú vetu, ktorá bez súvislosti uvedených v ostatných častiach predmetného
stanoviska mohla mať iný význam, ako vyplýva z celého stanoviska. Odporca poukázal na to, že on

len predpokladal, že Z.. U. postupovala pravdepodobne podľa uvedených zákonných ustanovení a
jeho právny názor mal len odporúčací charakter a nie právnu záväznosť, pretože odporcovi nie je
zákonom zverená právomoc podávať právne záväzné stanoviská žiadnym právnym predpisom a preto
takéto stanovisko odporcu má len odporúčací charakter a v žiadnom prípade neslúži ako podklad pre
rozhodnutie v obdobných prípadoch. Odporca žiadal návrh navrhovateľa zamietnuť najmä z dôvodu, že

na vznik občianskoprávnej zodpovednosti za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom
do osobnosti fyzickej osoby musia byť splnené tri základné predpoklady a to: existencia zásahu, ktorý je
objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu, neoprávnenosť zásahu a existencia príčinnej súvislosti
medzi zásahom a jeho neoprávnenosť a podľa názoru odporcu vypracovaním predmetného stanovisko
nedošlo k zásahu, ktorý by bol spôsobilý vyvolať u navrhovateľa nemajetkovú ujmu, v žiadnom prípade

nešlo o neoprávnený zásah do práv navrhovateľa a z toho dôvodu preto neexistuje príčinná súvislosť
medzi zásahom a jeho neoprávnenosťou. Namietané tvrdenia boli prednesené za takých okolností, pri
ktorých nehrozilo zverejnenie a nemohla sa preto znížiť vážnosť navrhovateľa, pretože išlo len o internú
neverejnú písomnú komunikáciu a takýto zásah nebol spôsobilý narušiť, alebo ohroziť osobné práva
navrhovateľa. Odporca tvrdil, že navrhovateľ uviedol iba subjektívne konštatovanie a nijakým spôsobom

nepreukázal,žebydošloobjektívnymspôsobomkohrozeniualebopoškodeniujehoosobnostivovzťahu
k ostatným spoluobčanom a spoločnosti ako takej. Navrhovateľ preto žiadnym spôsobom nepreukázal
konkrétne porušenie jeho práva na ochranu osobnosti a dôsledky, ktoré mu tým mali byť spôsobené a
samotné ospravedlnenie bolo dostatočným morálnym zadosťučinením. Odporca tiež uviedol, že pokiaľ
by aj predmetná veta zo strany navrhovateľa bola pochopená bez bližšieho vysvetlenia spôsobom, ktorý

uviedol, za tento nedostatok sa odporca navrhovateľovi ospravedlnil a preto návrh nie je dôvodný.

Predmetný nárok navrhovateľa na ochranu osobnosti a nemajetkovú ujmu okresný súd posúdil v súlade
s ustanovením § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorých fyzická osoba má právo na
ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia
svojho mena a prejavov osobnej povahy. Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od

neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov
a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučineniepodľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť
fyzickej osoby, alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Okresný súd v odôvodnení rozhodnutia zdôraznil, že občianskoprávna ochrana

osobnosti fyzickej osoby sa poskytuje len proti takému zásahu do jej osobnostných práv, ktorý je
možný kvalifikovať ako neoprávnený, a teda protiprávny a nedovolený. Navrhovateľ sa domáha práva
na ochranu osobnosti, teda je potrebné, aby v konaní preukázal neoprávnený zásah do chráneného
osobnostného práva, ktorý je objektívne spôsobilý porušiť, či ohroziť osobnosť fyzickej osoby, ujmu
(nemajetkovú ujmu) v jednotlivých oblastiach integrity fyzickej osoby, keď v určitých prípadoch musí

táto ujma spočívať v znížení dôstojnosti, alebo vážnosti fyzickej osoby v značnej miere a príčinnú
súvislosť medzi neoprávneným zásahom a ujmou. Zásah musí byť spôsobilý narušiť integritu fyzickej
osoby, privodiť jej ujmu na cti, dôstojnosti a spoločenskej vážnosti. V prejednávanej veci okresný
súd posudzoval predmetnú časť stanoviska úradu právnych služieb odporcu z toho hľadiska, či ho
možno kvalifikovať ako neoprávnený vo vzťahu k osobnostným právam navrhovateľa. Podľa názoru
súdu úrad právnych služieb odporcu v rámci svojej kompetencie vypracoval predmetné stanovisko na

žiadosť organizácie, ktorej je zriaďovateľom a to ako interný dokument, teda dokument, ktorý nebol
určený na iné použitie, než na prípad navrhovateľa a to len ako interné odporúčanie. Z vykonaného
dokazovania súd zistil, že toto stanovisko si navrhovateľ vyžiadal od odporcu na základe informačného
zákona a tak získal o ňom vedomosť. Pokiaľ ide o skutočnosti konštatované v predmetnom stanovisku,
podľa názoru súdu boli spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľa v tom smere, že jeho

prípad bol subsumovaný pod ustanovenie, ktoré sa vzťahu na osoby s duševnou chorobou, alebo s
príznakmi duševnej poruchy napriek tomu, že navrhovateľ netrpel takouto chorobou alebo poruchou,
teda možno konštatovať, že bolo nepravdivé. Okresný súd vyslovil názor, že takéto konštatovanie z
hľadiska významu je objektívne spôsobilé zasiahnuť ktorúkoľvek fyzickú osobu vzhľadom na jeho obsah.
Pri rozhodnutí okresný súd prihliadol na okolnosti, za ktorých k tomuto zásahu do osobnostných práv

navrhovateľa došlo a dospel k záveru, že navrhovateľovi na jeho žiadosť bolo zo strany odporcu už
poskytnuté primerané zadosťučinenie formou ospravedlňujúceho listu č. ÚPS-758/2012 z 20. septembra
2012, v ktorom odporca navrhovateľovi zrozumiteľne vysvetlil ako dospel k predmetnému výkladu
ustanovenia § 6 ods. 9 písm. d) zákona č. 576/2004 Z.z., teda že v žiadnom prípade nepovažoval
navrhovateľa za osobu s duševnou chorobou, alebo príznakmi duševnej poruchy, ale ako osobu po

operácii srdca ho považoval za prípad, kedy hrozí zhoršenie jeho zdravotného stavu a zároveň v tomto
liste odporca pripustil, že výklad predmetného ustanovenia mohol byť pochopený zo strany navrhovateľa
aj vo význame, ktorý uviedol, a preto sa navrhovateľovi ospravedlnil. Súd preto návrh navrhovateľa
ako nedôvodný zamietol. Pokiaľ ide o výrok, ktorým navrhovateľ žiadal, aby sa mu odporca písomne
ospravedlnil a zároveň zamietol aj návrh navrhovateľa v časti o uloženie povinnosti zaplatiť nemajetkovú

ujmu, pretože navrhovateľ nepreukázal, že bola v značnej miere znížená jeho dôstojnosť alebo
vážnosť v spoločnosti, keď z vykonaného dokazovania vyplýva, že sám navrhovateľ uviedol, že nebolo
sprístupnené stanovisko odporcu nikomu z jeho okolia a sám získal toto stanovisko len na základe
informačného zákona. Navrhovateľ preto nepreukázal svoje tvrdenie o spôsobených následkoch v
jeho osobnom, resp. pracovnom živote a tak neuniesol dôkazné bremeno pre priznanie finančného

zadosťučinenia. Súd nevyhovel návrhu navrhovateľa aj pokiaľ ide o uloženie povinnosti prepracovať
predmetné stanovisko odporcom, pretože v zmysle ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka nie je
možné takouto formou uložiť odporcovi povinnosť prepracovať predmetné stanovisko, keďže ide len o
stanovisko, v ktorom odporca vyjadril len právny názor a teda výklad a súd v konaní mohol len posúdiť,
či takýmto výkladom došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľa. Z uvedených

dôvodov preto súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa §
142 ods. 1 O.s.p. tak, že odporcovi nepriznal náhradu trov konania, pretože nepodal návrh na uloženie
povinnosti nahradiť trovy konania a trovy si neuplatnil.

Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie navrhovateľ, ktorý nesúhlasil s rozhodnutím súdu a s
jeho záverom, že ospravedlnenie odporcu je možné považovať za primerané zadosťučinenie, z ktorého

dôvodu súd návrh zamietol. Navrhovateľ tvrdil, že poskytnuté ospravedlnenie odporcu je potrebné
vnímať ako ospravedlnenie, že odporca neposkytol bližšie vysvetlenie, ale nie za ospravedlnenie, že
navrhovateľa označil za osobu patriacu pod § 6 ods. 9 písm. b) zákona č. 576/2004 Zb. Navrhovateľ
namietal, že on nepovažoval za nepravdivú jednu vetu zo stanoviska, ale formuláciu záveru a celý
kontext stanoviska, ktoré sa pri jeho osobe opieralo o ustanovenie § 6 ods. 9 písm. d) uvedeného

zákona a tým bol odporcom zaradený medzi osoby s duševnou chorobou, alebo poruchou. Pokiaľ
ide o nemajetkovú ujmu na pojednávaní dňa 10.7.2013 uviedol, že netrvá na nemajetkovej ujme vpožadovanej sume 5.000,- eur, pretože mu ide najmä o nápravu protiprávneho
stavu a nemajetkovú ujmu požadoval len symbolickú, ktorá by pokryla jeho náklady s uplatňovaním
nároku. Nesúhlasil s názorom súdu, že nepreukázal, že bola v značnej miere znížená jeho dôstojnosť,

alebo vážnosť v spoločnosti a v súvislosti s tým poukázal na to, že stanoviskom možno nedošlo k
zníženiu jeho vážnosti v okruhu blízkych priateľov a rodiny, avšak došlo k zníženiu vážnosti v rezorte
obrany, kde bol zamestnaný a následne bolo pristupované aj v iných rozhodnutiach Ministerstva obrany
SR voči jeho osobe tak, že neboli porušené jeho práva, lebo bol osobou v súlade s § 6 ods. 9
písm. d), teda sa pri jeho osobe nevyžaduje informovaný súhlas (prieskumné konanie, poskytovanie

zdravotnej starostlivosti, ukončenie PN). Navrhovateľ preto tvrdil, že týmto zásahom došlo k zníženiu
jeho dôstojnosti a vážnosti v rezorte Ministerstva obrany SR a v Ústrednej vojenskej nemocnice
Ružomberok. Ďalej namietal, že je zavádzajúce tvrdenie odporcu, že vypracoval stanovisko pre
Ústrednú vojenskú nemocnicu Ružomberok a ide len o právny názor a stanovisko odporca vypracoval
vo svojom mene, pretože mu to ukladá zákon ako povinnosť sa zaoberať jeho žiadosťou o vykonanie
kontroly Ústrednej vojenskej nemocnice Ružomberok ako poskytovateľa zdravotnej starostlivosti.

Ministerstvo obrany SR je povinné v súlade s ustanovením § 47 zákona č. 576/2004
Z.z. usmerňovať, organizovať, kontrolovať poskytovanie zdravotnej starostlivosti u poskytovateľa, ktorý
poskytuje zdravotnú starostlivosť osobám plniacim jeho úlohy podľa osobitných predpisov. Podľa názoru
navrhovateľa ÚVN Ružomberok musela považovať predmetné stanovisko za záväzné. Kancelária
ministra obrany vypracovala dokument KaMO-11-20/20112, ktorým potvrdila prijatie jeho listu zo dňa

27. januára 2012, ktorým sa domáhal kontroly poskytovania zdravotnej starostlivosti a odstránenie
zistených nedostatkov a postúpila jeho žiadosť na vybavenie ÚVN Ružomberok v súčinnosti s riaditeľom
ÚPS MO SR. Ministerstvo obrany nemôže svoju kompetenciu, ktorú mu stanovuje zákon presunúť na
inú právnickú osobu, najmä, keď táto právnická osoba je poskytovateľom zdravotnej starostlivosti a
Ministerstvo obrany SR má vykonať jej kontrolu, prípadne usmerniť jej činnosť. Na základe zákona teda

odporca vykonal usmernenie poskytovateľa zdravotnej starostlivosti (vydal stanovisko ÚPS 199/2012),
ktorý potom na základe predmetného stanoviska MO SR konštatoval, že neboli porušené žiadne jeho
práva. Nesúhlasil so záverom súdu, že ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka formu satisfakcie -
prepracovanie predmetného stanoviska nepozná. Navrhovateľ tvrdil, že prepracovanie predmetného
stanoviska nežiada ako formu satisfakcie, ale prepracovaním predmetného stanoviska sa ako fyzická

osoba domáha práva, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti
a aby sa odstránili následky týchto zásahov. Navrhovateľ sa domáha rozhodnutia, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov a následky zásahov, aby sa odstránili, pretože trvajú doteraz. Preto žiadal, aby
odvolací súd rozhodol, že odporca je povinný prepracovať stanovisko ÚPS-199/2012 zo dňa 7. marca
2012 tak, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu navrhovateľovej osobnosti

a aby sa odstránili následky týchto zásahov, pretože v prípade navrhovateľa sa nemohlo postupovať
podľa § 6 ods. 9 písm. d) zákona č. 576/2004 Z.z., keďže nie je osobou s duševnou chorobou alebo
s príznakmi duševnej poruchy. Odporca je povinný navrhovateľovi sa písomne ospravedlniť do 30 dní
od právoplatnosti rozsudku za nepravdivé tvrdenie, že sa v jeho prípade postupovalo podľa § 6 ods. 9
písm. d) zákona č. 576/2004 Z.z. a zároveň žiadal rozhodnúť, že súd navrhovateľovi nemajetkovú ujmu

nepriznáva.

K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadril podaním zo dňa 26. septembra 2013 odporca, ktorý žiadal
rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Vo vyjadrení uviedol, že sa stotožňuje
s názorom prvostupňového súdu a považuje ospravedlnenie formou listu č. ÚPS-758/2012 za
dostatočné zadosťučinenie morálneho charakteru navrhovateľovi. Odporca poukázal na to, že

navrhovateľ v odvolaní uvádza len svoje vykonštruované tvrdenia, zaoberá sa motívom a charakterom
ospravedlňujúceho listu č. ÚPS-758/2012 a opomína účel ospravedlnenia navrhovateľa a hlavne
opomína podstatnú skutočnosť, že Úrad právnych služieb Ministerstva obrany SR sa navrhovateľovi
uvedeným listom už ospravedlnil, pričom pri ospravedlnení nie je podstatný motív ale účel a zámer
ospravedlnenia. Účelom, zámerom a výsledkom uvedeného listu bolo, že sa odporca navrhovateľovi

ospravedlnil a zároveň mu ozrejmil, ako dospel k jeho právnemu názoru v oblasti výkladu ustanovenia
§ 6 ods. 9 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti v službách súvisiacich s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Podľa
názoru odporcu nie je nič zavádzajúce na tvrdení, že stanovisko č. ÚPS-199/2012 bolo vypracované
na podnet ÚVN Ružomberok, čo bolo preukázané v prvostupňovom konaní a nie je zavádzajúce ani

to, že v tomto stanovisku bol poskytnutý nezáväzný právny výklad predmetných ustanovení právnych
prepisov, preto je toto stanovisko právne nezáväzné a je v ňom poskytnutý nezáväzný právny výkladorganizačnej zložky odporcu k ustanoveniam zákona č. 576/2004 Z.z. Ministerstvu obranu SR a ani
jeho organizačným zložkám nie je zákonom zverená právomoc podávať právne záväzné stanoviská k
žiadnymprávnympredpisom.Podľanázoruodporcunavrhovateľnijakonepreukázal,žedošlokzníženiu

jeho vážnosti v rezorte obrany, kde bol zamestnaný a následne bolo pristúpené aj v iných rozhodnutiach
MO SR voči jeho osobe, takže neboli porušené jeho práva, lebo bol osobou v súlade s § 6 ods. 9
písm. d) uvedeného zákona a teda sa pri jeho osobe nevyžaduje informovaný súhlas. Toto tvrdenie
navrhovateľ objektívnym spôsobom nepreukázal a ani príčinnú súvislosť medzi postupom Ministerstva
obrany SR vo vzťahu k navrhovateľovi v iných rozhodnutiach a medzi vydaním a následkami vydania

predmetného stanoviska. Navrhovateľ tiež nepreukázal, že sa domáha upustenia od neoprávnených
zásahov, nakoľko následky zásahov trvajú dodnes, tieto následky nešpecifikoval, nepopísal a tiež
nepreukázal. Podľa názoru odporcu všetky tvrdenia navrhovateľa majú subjektívny charakter a nie sú
objektívne preukázané. Navrhovateľ vo svojom odvolaní neuviedol žiaden zákonný odvolací dôvod a
nepreukázal svoje tvrdenia, ani neoznačil iné dôkazné prostriedky a opiera sa len o svoje nesprávne,
vykonštruovanétvrdeniaapoukázalibanadokazovaniepredprvostupňovýmsúdom,nazákladektorého

súd návrh zamietol a preto žiadal rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p.
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru,
že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Povinnosťou súdu v občianskom súdnom konaní je riadne a dostatočne zistiť skutkový stav veci, aby

mohol vo veci rozhodnúť.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok
znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny
poriadok. O takúto procesnú vadu ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi

konania jeho procesné práva (v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké
postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv a to napríklad právo
vykonávať procesné úkony vo formách ustanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na
dôkazy a ku všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§
115 O.s.p.), predkladať a označovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (§ 120 ods. 1 O.s.p.), právo

na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)).

Podľačlánku46ods.1ÚstavySlovenskejrepubliky,každýmáprávodomáhaťsazákonomustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a

v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení
práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je irelevantné konanie súdov
a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušujú
ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06).

Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a
použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné, alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu
práva na spravodlivý proces.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej

republiky vyplýva, že tak základné právo podľa článku 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa článku 6ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie
rozhodnutia (II. ÚS 383/06).

Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na
spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, ktoré majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05 a tiež Kraska
c. Švajčiarsko).

ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyvosvojejjudikatúreopakovanezdôraznil,ženezávislosťrozhodovania
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom

rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu,
ako vyplývajú z článku 46 a nasl. Ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru.

Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcich ľubovôľu
pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie
náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p.), pritom spravodlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas

konania najavo vrátane toho, čo uviedli účastníci.

Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.
Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na
jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby jeho závery, ku ktorým na základe zhodnotenia skutkového

stavu veci dospel boli prijateľné, racionálne a v neposlednom rade aj spravodlivé a najmä presvedčivé.
Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní
materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených
záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p., IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 332/09).

Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej

súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli
účastníci (§ 132 O.s.p.). Pri hodnotení dôkazov ide o činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy
hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie
je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý
dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací

súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej ako aj
právnej stránke.

Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá
požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia, v zmysle vyššie citovaných zákonných
ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,

primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci,
výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a
z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho
rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. skonštatoval
správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnostinapadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré rozhodnutie okresného
súdu potvrdil.

Súd prvého stupňa vykonal v prejednávanej veci náležité dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie

rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa na ochranu
osobnosti, ako aj posúdenie opodstatnenosti argumentácie odporcu, na ktorej založil svoju obranu
(§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p.
dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že
neboli splnené zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti odporcu za neoprávnenosť zásahu do

osobnostných práv navrhovateľa podľa § 11 Občianskeho zákonníka, keď v konaní neboli preukázané
také nepravdivé a pravdu skresľujúce údaje, ktoré by boli spôsobilé vyvolať ujmu na osobnostných
právach navrhovateľa, v takom závažnom rozsahu, ako tvrdil navrhovateľ v podanom návrhu a
súd svoje závery aj náležite v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, keď podrobne,
logicky, vnútorne kompaktne a zrozumiteľným spôsobom zdôvodnil svoj postup a uviedol dostatočné
a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil ako po stránke skutkovej, tak aj po právnej

stránke a jeho odôvodnenie je tak dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom
konaní.

Navrhovateľ preto nedôvodne vytýka súdu prvého stupňa, že jeho rozsudok je nepreskúmateľný pre
jeho zmätočnosť a nekonzistentnosť jeho odôvodnenia.

Podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa článku 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu
prejavu. Táto zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky
bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa
aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo

sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme (okrem
iného) ochrany povesti alebo práv iných.

Podľa článku 26 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky sloboda prejavu a právo na informácie sú
zaručené. Každý má právo vyjadrovať svoje názory, slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným
spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice

štátu. Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o
opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu,
verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života
a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Základné hodnoty ľudskej osobnosti sú ľudská dôstojnosť a osobná česť. Práva na zachovanie ľudskej
dôstojnosti a osobnej cti sú zaručené ústavou a ich ochrana Občianskym zákonníkom.

Ľudská dôstojnosť je kategória, ktorá charakterizuje človeka ako ľudskú bytosť, patrí každému bez
výnimky a rozdielu. Právo na ochranu ľudskej dôstojnosti zabezpečuje každému človeku život pri
rešpektovaníurčitej všeobecne uznávanej hranice slušnosti, pri rešpektovaní svojbytnosti každej ľudskej

bytosti. Každý má rovnaké právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti a na rovnakú ochranu pred jej
ponižovaním.

Na druhej strane česť je výrazom určitej úcty, uznania, ocenenia, vážnosti fyzickej osoby, ktorú požíva
pre svoje správanie, konanie a postoje u ostatných členov spoločnosti a ktorá ovplyvňuje jej postavenie
a uplatnenie v spoločnosti.Pre vznik zodpovednosti za neoprávnený zásah je potrebná existencia protiprávneho zásahu, objektívne
spôsobilého, vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby v priamej
príčinnej súvislosti, s ktorou došlo k neoprávnenému zásahu. Všetky podmienky musia byť splnené

súčasne, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je právo fyzickej osoby domáhať sa ochrany a
povinnosť subjektu zásahu súdom uloženú povinnosť znášať. Zásah musí byť spôsobilý narušiť integritu
fyzickej osoby, znížiť hodnotu jej osobnosti, privodiť jej ujmu na cti, dôstojnosti a spoločenskej vážnosti.
Ide o objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu, jeho úmysel
či konanie v dobrej viere, a preto nie je rozhodujúce, či konal pôvodca zásahu úmyselne, či len nedbalo

určité tvrdenia preberal a ďalej rozširoval - spoliehajúc sa na ich pravdivosť, ako aj bez ohľadu na to,
či si bol vedomý neoprávnenosti zásahu. Následky neoprávneného zásahu preto nemôžu byť vylúčené
dôkazom tzv. ospravedlniteľného omylu.

Neoprávnený zásah do osobnosti možno vyvolať uverejnením nepravdivých údajov dotýkajúcich sa
dobrého mena, cti, vážnosti, dôstojnosti osoby, uverejnením síce pravdivých skutkových tvrdení,
ktoré však majú osočujúcu povahu, a teda pôsobia difamačne, vyvolávajú znevažujúci dojem, alebo

v neposlednom rade aj uverejnením hodnotiacich úsudkov (kritiky) pokiaľ sú neoprávnené, teda
vybočujúce z hraníc vecnosti, konkrétnosti a primeranosti čo do obsahu a formy, čím sa míňajú svojho
účelu.

K neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby môže dôjsť ústne, písomne alebo aj iným
aktívnym konaním, pričom nie je vylúčené zásah privodiť aj pasívnym správaním pôvodcu zásahu.

Odvolateľ v podanom odvolaní tvrdil, že pokiaľ by odporca bol ochotný ospravedlniť sa mu za nepravdivé
informácie o jeho osobe v predmetnom stanovisku, pristúpil by na zmier, čo však odmietol.

Vychádzajúc z námietky odvolateľa v podanom odvolaní, že odporca bol povinný ospravedlniť sa
mu za nepravdivé informácie o jeho osobe v predmetnom stanovisku, je potrebné poukázať na
správny skutkový a právny záver okresného súdu, vyplývajúci z odôvodnenia rozsudku, že ak k

zásahu do osobnostných práv navrhovateľa malo dôjsť stanoviskom úradu právnych služieb odporcu
č. ÚPS-199/2012 zo dňa 7. marca 2012 tým, že toto stanovisko obsahovalo konštatovanie, že Z.. U.
pravdepodobne postupovala v prípade navrhovateľa podľa § 6 ods. 9 písm. d/ zákona č. 576/2004 Z.z.,
podľa ktorého informovaný súhlas sa nevyžaduje v prípade ambulantnej starostlivosti, ak osobe hrozí
vážne zhoršenie zdravotného stavu s tým, že v ďalšom texte toto konštatuje, teda, že postupovala v

súlade s citovaným ustanovením, pri skúmaní, či skutočnosti uvedené v stanovisku možno považovať
za neoprávnený zásah do osobnostných práv navrhovateľa, okresný súd správne dospel k záveru,
že úrad právnych služieb odporcu v rámci svojej kompetencie vypracoval predmetné stanovisko
na žiadosť organizácie, ktorej je zriaďovateľom ako interný dokument, ktorý nebol určený na iné
použitie, než pre prípad navrhovateľa a to len ako interné odporúčanie. Navrhovateľ sa o predmetnej

informácii o svojej osobe dozvedel na základe informačného zákona a až tak získal o danej informácii
vedomosť, čo okresný súd zohľadnil pri svojom rozhodnutí, pokiaľ ide o tvrdenie navrhovateľa, že
bolo zasiahnuté do práva na ochranu jeho osobnosti a žiadal upustiť od neoprávnených zásahov a
odstránenia následkov, ktoré trvajú doteraz. Okresný súd vyslovil názor, že konkrétne skutočnosti,
obsiahnuté v predmetnom stanovisku a predmetné konštatovanie z hľadiska významu je objektívne

spôsobilé zasiahnuť ktorúkoľvek fyzickú osobu vzhľadom na jeho obsah, ale návrh navrhovateľa
zamietol vychádzajúc zo skutočnosti, že navrhovateľovi na jeho žiadosť bolo zo strany odporcu už
poskytnuté primerané zadosťučinenie vo forme ospravedlňujúceho listu č. ÚPS-758/2012
zo dňa 20. septembra 2012, v ktorom odporca navrhovateľovi zrozumiteľne vysvetlil, ako dospel k
predmetnému výkladu ustanovenia § 6 ods. 9 písm. d/ zák. č. 576/2004 Z.z., v tom zmysle, že v žiadnom

prípade nepovažoval navrhovateľa za osobu s duševnou chorobou alebo príznakmi duševnej poruchy,
ale ako osobu po operácii srdca ho považoval za prípad, kedy hrozí zhoršenie zdravotného stavu.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, že uvedeným ospravedlňujúcim listom odporca
poskytol navrhovateľovi primerané zadosťučinenie a správne tiež okresný súd prihliadol na to, že
predmetné stanovisko nebolo žiadnym spôsobom zverejnené ani sprístupnené (navrhovateľ sa opredmetnej informácii dozvedel iba na základe informačného zákona a až tak získal o danej informácii
vedomosť) a preto táto forma satisfakcie pre navrhovateľa bola postačujúca a primeraná, vzhľadom na
formu zásahu (išlo o interný list) a tiež vzhľadom na okolnosti, za ktorých k zásahu došlo. Vychádzajúc

z uvedeného, bol správny záver okresného súdu aj v časti uplatneného nároku na nemajetkovú
ujmu, keď navrhovateľ nepreukázal, že bola v značnej miere znížená jeho dôstojnosť a vážnosť v
spoločnosti a navrhovateľ sa sám dostal k stanovisku len prostredníctvom informačného zákona a
nikomu inému z okolia navrhovateľa nebola predmetná informácia poskytnutá a preto navrhovateľ ani
nemohol preukázať spôsobenie závažných následkov v jeho osobnom alebo pracovnom živote. Správny

je aj názor okresného súdu, pokiaľ dospel k záveru, že odporcovi nemožno rozhodnutím súdu uložiť
prepracovať predmetné stanovisko podľa želania navrhovateľa, keď išlo o interný list a stanovisko
odporcu v súvislosti s aplikáciou zákonného ustanovenia § 6 ods. 9 písm. d/ zákona č. 576/2004 Z.z.,
z ktorého odporca pri vypracovaní predmetného stanoviska aj vychádzal a obsah svojho stanoviska v
spojení s uvedeným zákonným ustanovením navrhovateľovi aj dostatočne a zrozumiteľným spôsobom
vysvetlil a ak aj navrhovateľ pochopil jeho zmysel inak, za danú situáciu sa odporca navrhovateľovi

ospravedlnil.

S ohľadom na uvedené navrhovateľom uplatnený odvolací dôvod založený na tvrdení, že okresný
súd nesprávne vychádzal z toho, že navrhovateľ nepreukázal, že bola v značnej miere znížená jeho
dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti, nemôže obstáť.

Za porušenie práva na spravodlivý súdny proces nemožno považovať také odôvodnenie rozhodnutia,

ktoré nezodpovedá predstavám a očakávaniam účastníka konania. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a

nestranným súdom zriadeným zákonom. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená (ale) právo na
to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s
jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva
povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán
(avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Súd sa z tohto dôvodu nemusí

v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberať úplne všetkými dôvodmi a argumentmi procesných strán -
postačujúcim je, ak z odôvodnenia rozhodnutia sú zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti
objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (viď tiež II. ÚS 76/07).

Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu nevyplýva taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by popierala ich účel a ich zmysel. Skutkové a právne

závery súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie odvolaním napadnutého výroku rozsudku okresného súdu
zodpovedá zákonným požiadavkám na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., § 167
O.s.p a § 169 ods. l O.s.p. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že okresný súd neodôvodnil svoje rozhodnutie a

nerozhodol podľa predstáv odvolateľa. Odôvodnenie súdu prvého stupňa preto nemožno považovať za
svojvoľné či zjavne neodôvodnené.

Nad rámec uvedeného odvolací súd považuje za potrebné poznamenať, že súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

So zreteľom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa návrh zamietol, rozhodol vecne správne, a preto
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1
O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi trovy odvolacieho konania nepriznal, pretože nebol podaný návrh
na uloženie povinnosti nahradiť trovy odvolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.