Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. marec 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/147/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2313204188
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2313204188.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Zlatice Javorovej

a JUDr. Jána Mihala v právnej veci žalobkyne: Slovenský plynárenský priemysel, a. s. Bratislava,
Mlynské nivy 44/a, zast. splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o. Bratislava, Pajštúnska 5, proti
žalovanému: Dr. Ing. T. E., nar. XX. Q. XXXX, bytom B., H. XXX, o 684,17 eur s príslušenstvom, o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 22. októbra 2013 č. k. 8C/82/2013 - 82
(správne „-81") takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e .

Včastitrovkonanianapadnutýrozsudoksúduprvéhostupňa mení tak,žežalovanýjepovinnýzaplatiť
žalobkyni náhradu trov prvostupňového konania v sume 332,87 eur na trovách právneho zastúpenia a

v sume 41 eur na iných trovách, všetko splnomocnenkyni žalobkyne do 3 dní.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v sume 71,39 eur a to
splnomocnenkyni žalobkyne do 3 dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi (správne
„žalobkyni“, keďže tu ide o tú akciovú spoločnosť - pozn. odvolacieho súdu) sumu 684,17 eur s 9%-
ným ročným úrokom z omeškania od 15. mája 2012 do zaplatenia a „nahradiť trovy konania 41 euro
a trovy právneho zastúpenia vo výške 332,87 euro na účet právneho zástupcu žalobcu číslo účtu:
XXXXXXXXXX/XXXX variabilný symbol: XXXXXXXXXX“ (tu správne len „zaplatiť náhradu trov konania

na trovách právneho zastúpenia ... a iných trovách ..., oboje splnomocnenkyni žalobkyne“), všetko do
3 dní (nadbytočne aj od právoplatnosti rozsudku). Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust.
§§ 51, 488 a 489, § 491 ods. 1 a § 517 ods. 1 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení
neskorších zmien a doplnení), § 48 ods. 2 písm. a/ zákona č. 656/2004 Z. z. o energetike a o zmene
niektorých zákonov a § 3 nariadenia vlády č. 87 Z. z. (?, tu správne „87/1995 Z. z.“), ako aj čl. 2 bodu
11 písm. e/ a čl. 3 bodu 1 obchodných podmienok žalobkyne, tvoriacich súčasť zmluvy (ďalej tiež len
„OP“); vecne potom uzavretím medzi žalovaným a žalobkyňou 1. októbra 2005 zmluvy o dodávke plynu,

ktorú síce žalovaný mal záujem už koncom roka 2011 ukončiť (pretože 11. októbra 2011 uzavrel zmluvu
s novým dodávateľom v osobe obchodnej spoločnosti ČEZ Slovensko, s.r.o., túto poveril aj ukončením
skoršieho zmluvného vzťahu a následne listom z 22. novembra 2011 prejavil vôľu odstúpiť od zmluvy
so žalobkyňou), s prihliadnutím k zmluvným dojednaniam o možnosti výpovede tak ale platne urobil
až ku koncu prvého štvrťroka 2012 (k 31. marcu, pričom až dňom po takomto dni nasledujúcim, teda
až 1. aprílom 2012 došlo k zmene účinnosti dodávateľa plynu). Ak tu boli nespochybnené výsledky
meraní, preukazujúce odber v rozhodnom období (od 19. novembra 2011 do 31. marca 2012) v rozsahu2.563 m3 (ako rozdiel medzi konečným stavom 14.474 m3 a počiatočným 11.911 m3) s dodaným
množstvom energie v plyne 24.470 kWh (v členení na 8.600 kWh od 19. novembra 2011 do konca
takéhoto roka, 15.362 kWh od 1. januára do 11. marca 2012 a 3.508 kWh od 12. marca 2012 do

konca rovnakého mesiaca a zároveň i konca zmluvného vzťahu), cena plynu v takomto období činila
1.3347,10 eur a 4 preddavkami žalovaného (po 165 eur mesačne, zaplatenými 6. decembra 2011, 27.
januára 2012, 21. februára 2012 a 30. marca 2012) bola vykrytá len do sumy 660 eur, žalovaný bol
povinný žalobkyni doplatiť aj nedoplatok (zvlášť, ak sám e-mailom žalobkyni oznámil, že stav plynomeru
k 1. aprílu 2012 bol vyšší než žalobkyňou uvádzaný konečný stav) a to pre včasné nezaplatenie aj s

príslušným úrokom z omeškania, počítaným odo dňa nasledujúceho po splatnosti vyúčtovacej faktúry (č.
7412803922, splatnej 14. mája 2012). Rozhodnutie o trovách konania potom odôvodnené bolo právne
len paušálnym odkazom na ust. § 142 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v
znení neskorších zmien a doplnení) a vecne úspechom žalobkyne a jej trovami na súdnom poplatku a
právnej službe advokátskej obchodnej spoločnosti (na odmene a príslušných náhradách, tak ako tieto
boli taktiež uvedené v odôvodnení rozsudku).

Proti tomuto rozsudku podal v celom rozsahu včas odvolanie len žalovaný a navrhol ho zmeniť
zamietnutím žaloby (ako aj priznaním náhrady trov konania jemu). Nad rámec zopakovania
argumentácie, vedúcej ho v minulosti k uplatneniu námietky zaujatosti vec prejednávajúceho sudcu
(ktorej inak Krajský súd v Trnave uznesením z 12. júna 2013 č. k. 10NcC/12/2013-42 nevyhovel) a
z nej vyvodzovaného názoru o napadnutom rozsudku ako akte pomsty sudcu namietal predovšetkým

nedostatkom svojej vedomosti o tom, kto je majiteľom zažalovanej pohľadávky (podľa žalovaného
len fiktívnej), keďže táto mala byť podľa listu zo 6. februára 2013, zaslaného mu samou žalobkyňou
postúpená spoločnosti EOS KSI Slovensko (na ktorú sa podľa odporúčania žalobkyne mal aj ďalej
obracať). On pritom nechcel nič iné, než vykonanie riadneho odpočtu určeného meradla (i so zreteľom
k negatívnym skúsenostiam známych), takejto jeho požiadavke však vyhovené nebolo.

Žalobkyňa navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť prakticky pre správne závery súdu prvého stupňa,
týkajúce sa jedinej právne významnej skutočnosti, ktorou tu bolo zistenie času ukončenia zmluvného
vzťahu účastníkov, ako aj pre názor o neopodstatnenosti (či skôr nezrozumiteľnosti) ostatných
odvolacích námietok žalovaného.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania celú

vec (pretože okrem napadnutia rozsudku žalovaným ako celku tu rozhodnutie o trovách konania malo
povahu rozhodnutia závislého na rozhodnutí vo veci samej) a to podľa § 214 ods. 1 a contrario a ods.
2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu nešlo o žiaden zo zákonom ustanovených prípadov potreby
prejednávania tejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko tu nebola potreba dopĺňania ani
opakovania dokazovania, súd prvého stupňa prejednal vec na pojednávaní, nešlo tu o konanie vo

veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a pojednávanie odvolacieho súdu si nevynucoval ani
žiaden dôležitý verejný záujem), keď dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
treba považovať za správny, ak súd prvého stupňa zistil skutkový stav v miere dostatočnej pre jeho
rozhodnutie, vec správne posúdil i po právnej stránke a ani žiadna z odvolaním uplatnených námietok
na takomto nazeraní na vec nebola spôsobilá nič zmeniť.

Predovšetkým sa totiž žiada konštatovať, že odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť s podstatou
argumentácie použitej súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (čím treba
rozumieť nutnosť stotožnenia sa s tými dôvodmi, pre ktoré bolo podľa okresného súdu treba žalobe
vyhovieť). Odôvodnenie napadnutého rozsudku totiž nevykazovalo žiadne logické, skutkové ani právne
medzery, bolo preto i objektívne presvedčivým (ktorou presvedčivosťou tu samozrejme je nutné mať

na mysli schopnosť presvedčiť kohokoľvek s výnimkou toho, kto má záujem na celkom inom výsledku
konania) a odvolaciemu súdu poskytovalo možnosť sa i len obmedziť na konštatovanie správnosti
dôvodov súdu prvého stupňa (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.), pre nutnosť vyporiadania sa aspoň
stručne aj s odvolacími námietkami a pre celkovú úplnosť sa však žiada aj tu doplniť (§ 219 ods. 2 O.
s. p. in fine) nasledovné :Námietka údajného prejednania (aj rozhodnutia) tejto veci vylúčeným (zaujatým) sudcom bola okrem
opätovného pokusu žalovaného oživiť diskusiu o takomto probléme (po neúspechu skoršej námietky
zaujatosti sudcu) uplatnením tvrdenia o zaťažení konania vadou podľa § 221 ods. 1 písm. g/ O. s. p.

(spočívajúcou buď v tom, že rozhodoval vylúčený sudca alebo v tom, že súd bol nesprávne obsadený, v
tomtoprípadeinakbezpotrebyúvahnatému,čizadnešnéhostavuúpravyprideľovaniavecíjeeštestále
akceptovateľným zákonom tolerované zhojenie vady nesprávneho obsadenia súdu tým, že namiesto
samosudcu rozhodne senát). Výskyt takejto vady je jedným z prípadov tzv. zmätočnosti konania a súd
je na jej existenciu povinný prihliadnuť aj bez výslovnej námietky účastníka (na rozdiel od odvolacích

dôvodov, týkajúcich sa vecnej nesprávnosti spochybňovaného rozhodnutia súdu), v prejednávanej veci
však odvolací súd nemal prečo korigovať závery zanesené do odôvodnenia jeho skoršieho rozhodnutia,
ktorým vyslovil, že sudca Okresného súdu Galanta JUDr. Mário Karaffa nie je vylúčený z prejednávania
a rozhodovania tejto veci (tu por. už spomínané uznesenie Krajského súdu v Trnave vo veci ním vedenej
pod sp. zn. 10NcC/12/2013 na č. l. 42 - 44 spisu). Žalovaný totiž ani po uzavretí tunajším súdom, že
tu nebolo z čoho usúdiť na existenciu tvrdeného konfliktu medzi sudcom a účastníkom namietajúcim

zaujatosť sudcu (sudcom popieraného), majúceho sa navyše podľa žalovaného odohrať pred 20 rokmi
a ani (tu samozrejme len za predpokladu preukázania konfliktu z minulosti) na taký stupeň deformácie
vzťahu osôb, o ktorých je reč, pri ktorom by malo byť vylúčené nestranné prejednanie veci namietaným
sudcom či naopak žalovaným sudcovi pripisovaná snaha účastníkovi sa mstiť, neprodukoval žiadne
dôkazy na svoje tvrdenia, prakticky odvolaním len „oprášené“ uplatnením nového (i v tomto prípade však

ničím nepodloženého) tvrdenia, že v procese pristupovania krajského súdu k rozhodnutiu o námietke
zaujatosti malo dôjsť k zavedeniu súdu majúceho takúto otázku vyriešiť.

Jediným možným záverom odvolacieho súdu pri takomto postupe potom muselo byť, že konanie v
prejednávanej veci a ani jeho výsledok (reprezentovaný práve napadnutým rozsudkom) namietanou
vadou zaťažené nie je.

Pokiaľ šlo o námietku, týkajúcu sa údajného nedostatku vedomosti žalovaného o tom, kto
je veriteľom v konaní uplatneného práva (pohľadávky), táto bola s poukazom na tvrdenia o
údajnom postúpení pohľadávky spoločnosti uvádzanej žalovaným námietkou nedostatku (presnejšie
nepretrvania) právneho vzťahu v žalobe označených účastníkov (v konkrétnej konštelácii, o akú šlo aj v
tejto veci, pomenovateľnou tiež za námietku nedostatku vecnej a to tzv. aktívnej legitimácie žalobkyne),

ani táto ale nebola dôvodnou.

Podľa § 524 ods. 1 O. z. (inak ustanovenia zákona zaradeného do štvrtého oddielu prvej hlavy ôsmej
časti zákona, nadpísaného spôsobom „Zmena v osobe veriteľa alebo dlžníka“) veriteľ môže svoju
pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému a podľa odseku 2 rovnakého
paragrafu i zákona s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou

spojené.

Podľa § 526 ods. 1 O. z. postúpenie pohľadávky je povinný postupca bez zbytočného odkladu oznámiť
dlžníkovi a dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi alebo dokiaľ postupník postúpenie
pohľadávky dlžníkovi nepreukáže, zbaví sa dlžník záväzku plnením postupcovi.

Podľa § 568 O. z. (v tomto prípade ustanovenia zaradeného do šiesteho oddielu prvej hlavy ôsmej časti

zákona, nazvaného „Zánik záväzkov“) ak dlžník nemôže splniť svoj záväzok veriteľovi, pretože veriteľ
je neprítomný alebo je v omeškaní alebo ak dlžník má odôvodnené pochybnosti, kto je veriteľom, alebo
veriteľa nepozná, nastávajú účinky splnenia záväzku, ak jeho predmet dlžník uloží do úradnej úschovy;
pričom vynaložené potrebné náklady s tým spojené znáša veriteľ.

Podľa § 566 ods. 1 Obch. z. (Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a

doplnení) mandátnou zmluvou sa mandatár zaväzuje, že pre mandanta na jeho účet zariadi za odplatu
určitú obchodnú záležitosť uskutočnením právnych úkonov v mene mandanta alebo uskutočnením inej
činnosti a mandant sa zaväzuje zaplatiť mu za to odplatu.Vychádzajúc z práve odcitovaných ustanovení by námietka nedostatkom tzv. aktívnej legitimácie
žalobkyne bola dôvodnou len v prípade jednoznačného preukázania (v konaní) ako toho, že žalobkyňa
v súlade so zákonom postúpila pohľadávku niekomu inému (napr. i žalovaným tvrdenej spoločnosti),

tak i toho, že takúto zmenu v osobe veriteľa pohľadávky oznámila žalovanému (v pozícii dlžníka)
a privodila tak následok nemožnosti zbavenia sa dlžníkom záväzku plnením priamo jej. Len v
prípade postúpenia pohľadávky pritom zákon predpokladá, že na nadobúdateľa prejde nielen samotná
pohľadávka a jej príslušenstvo, ale aj všetky práva s pohľadávkou spojené (medzi ktoré nepochybne
patrí aj právo pohľadávku vymáhať a to spravidla postupníkom, teda nadobúdateľom vo vlastnom

mene - keď inak vymáhanie postupcom vo svojom mene na účet postupníka podľa § 530 ods. 1 O.
z. je tu výnimkou z pravidla, navyše podmienenou existenciou zodpovedajúcej žiadosti postupníka,
nevymáhaním pohľadávky ním a preukázaním postupcom dlžníkovi súhlasu s takýmto vymáhaním). I
ak by šlo o takýto prípad a dlžník má pochybnosti o tom, kto je veriteľom, resp. má záujem vyhnúť
sa plneniu nesprávnej osobe, je tu ešte zákonom ustanovená možnosť splnenia do úradnej úschovy
(a to na náklady veriteľa, ktorý napokon vždy musí byť identifikovaný). Oproti práve uvedenému

potom mandátna zmluva predstavuje len jeden zo zmluvných typov využívaných pri podnikateľskej
činnosti, ktorého podstatou je zariaďovanie určitých záležitostí mandatárom pre mandanta na jeho
účet a takto ponechanie si práva spôsobilého byť predmetom prípadného sporu pôvodným veriteľom a
zmluvné prenechanie ním mandatárovi iba úloh (tzv. obslužných činností) súvisiacich s prípadným (inak
obvyklým) záujmom veriteľa právo vymôcť.

Pri vyjdení z obsahu listín v spise (najmä zo žalovaným spomínaného a jemu adresovaného listu
žalobkyne, datovaného 6. februárom 2013) potom podľa odvolacieho súdu nemôže byť žiadnej
pochybnosti o tom, že tu žalobkyňa žalovanému neoznámila akt postúpenia pohľadávky, ale len
pristúpenie ňou k uzavretiu mandátnej zmluvy, ktorej obsahom bolo poverenie spoločnosti EOS KSI
Slovensko správou, resp. vymáhaním pohľadávok žalobkyne. Práve to spôsobovalo, že veriteľkou

pohľadávky uplatnenej žalobou aj po februári 2013 ostala žalobkyňa (žalovaný opak nepreukázal a s
prihliadnutím k práve uvedenému sa mu to dosť dobre ani podariť nemohlo) a ani o prípad neexistencie
právneho vzťahu účastníkov konania v tejto veci (či presnejšie prípad zániku ich skoršieho vzťahu v
súvislosti so zmenou v osobe veriteľa) tu nešlo.

Napokonpodľanázoruodvolaciehosúdunemohlaobstáťaniobranazaloženáčiužnazmluvnomvzťahu

v rozhodnom čase s iným dodávateľom alebo na nesprávnosti podkladov použitých žalobkyňou pri
preukazovaní žalovaným spochybňovaného práva.

U výhrady zmluvným vzťahom s iným dodávateľom totiž súd prvého stupňa dosť jasne vysvetlil, že
už pri prvotných úkonoch žalovaného, smerujúcich k ukončeniu zmluvného vzťahu so žalobkyňou a
založeniu nového zmluvného vzťahu s iným dodávateľom musel byť žalovaný uzrozumený s tým, že

časový moment takejto dodávateľskej zmeny nastane až na prelome marca a apríla 2012. Neskôr
prejavený záujem účastníka takúto zmenu urýchliť musel naraziť na limity (obmedzenia) dané taktiež
okresným súdom citovanými ustanoveniami OP žalobkyne, pri ktorých rozhodnutie sa žalovaného pre
skoršie ukončenie zmluvného vzťahu nemohlo byť úspešným, ak k jednostrannému právnemu úkonu
žalovaného o toto usilujúcemu došlo až v novembri 2011 a z možností uvedených v čl. 2.11 OP do

úvahy prichádzala (vyjmúc tu neprítomnú dohodu strán podľa písm. d/ ustanovenia) naozaj len výpoveď
(podľa písm. e/) s lehotou troch mesiacov ku koncu kalendárneho štvrťroka (čo pre urobenie výpovede
žalovaným až v priebehu štvrtého a teda posledného kalendárneho štvrťroka v roku 2011 mohlo privodiť
zánik zmluvného vzťahu so žalobkyňou až ku koncu prvého kalendárneho štvrťroka v roku 2012, u
ktorého je všeobecne známou skutočnosťou bez potreby dokazovania, že skončil - tak ako aj v každom

inom roku - 31. marcom).

Ani snaha žalovaného zaštítiť sa údajmi nového dodávateľa plynu o stave spotreby v príslušnom
odbernom mieste k 18. novembru 2012, vyjadrenom počtom spotrebovaných 15.376 m3 plynu, nemohla
byť úspešnou, ak toto číslo rovnako ako číslo 15.060 m3 (majúce podľa samotného žalovaného
vyjadrovať konečný stav spotreby k 1. aprílu 2012, tu por. e-mailovú komunikáciu účastníkov predloženú

na pojednávaní súdu prvého stupňa 1. augusta 2013) bolo nespochybniteľne vyšším, než konečný
stav uvádzaný vo vyúčtovacej faktúre (odvolaním inak označenej nesprávnym a takejto faktúre zjavnenepatriacim číslom 6100235384) a aj tu tak platilo to, na čo už poukázal súd prvého stupňa, teda že
žalobkyňa uplatnením požiadavky zodpovedajúcej spotrebe k rozhodnému času nižšej prinajmenšom
o 586 m3 (15.060 - 14.474) fakticky peňaženku žalovaného šetrila (a ak bol žalovaný iného názoru,

nezaplatením v lehote splatnosti uvedenej vo faktúre si vykoledoval aj „prídavok“ v podobe úroku z
omeškania).

Odvolanie žalovaného tak za opísaného stavu vecí bolo bez najmenšej nádeje na úspech a odvolací
súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ako vecne
správny potvrdil.

To isté platilo, avšak len v podstate, aj u rozhodnutia o trovách konania, kde síce súd prvého stupňa

správne konštatoval plný úspech žalobkyne a správne určil tiež výšku trov konania, majúcich sa nahradiť
tejto účastníčke (nech aj za cenu úspornosti právnej argumentácie na tomto poli), voči ktorým jeho
záverom adresne nič nenamietal ani odvolateľ; nesprávne však formuloval príslušný výrok rozsudku.
V tom sa ocitlo 1. uloženie povinnosti spôsobom nezodpovedajúcim požiadavke na vykonateľnosť
rozhodnutia odsudzujúceho na peňažné plnenie (ukladá sa povinnosť „zaplatiť“ a „nie nahradiť“, tu por.

i § 63 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení), 2. nerozlišovanie medzi
trovami a ich náhradou (kde trovy svoje i svojho prípadného zástupcu si platí účastník sám a prisudzuje
sa len ich náhrada, tu por. napr. § 140 ods. 1 O. s. p.) aj 3. nesprávne platobné miesto náhrady, za ktoré
bol určený účet tzv. advokátskej spoločnosti a nie samotná splnomocnenkyňa žalobkyne (hoci ust. §
149 ods. 1 O. s. p. hovorí o povinnosti zaplatenia advokátovi, na tomto nič nemení ani aktuálne mätúce

znenie odseku 3 rovnakého paragrafu i zákona, hovoriace o účte, ktorým sa ale v príslušnej súvislosti
nerozumie nič iné, než výber z viacerých advokátov a voľba spôsobu splnenia uloženej povinnosti je
tu už tradične na osobe z rozhodnutia povinnej - ktorou ale nikdy nie je advokát úspešného účastníka,
tu por. tiež § 561 O. z.).

To boli dôvody, pre ktoré odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti trov konania

podľa § 220 O. s. p. právne zmenil (fakticky ho však aj tu potvrdil) a to spôsobom vyplývajúcim z druhej
vety výroku tohto jeho rozsudku (odvolacieho súdu).

Výsledkom odvolacieho konania tu bol plný úspech žalobkyne a naopak plný neúspech odvolávajúceho
sa žalovaného. Bola to tak žalobkyňa, ktorej patrila i náhrada trov odvolacieho konania (podľa § 224 ods.
1 a § 142 ods. 1 O. s. p.) a ak tejto účastníčke v takomto štádiu konania vznikli trovy len na právnej službe

za 1 úkon (vyjadrenie k odvolaniu) s prislúchajúcimi náhradami v sumách 61,74 eur (na odmene vrátane
DPH) a 9,65 eur (na paušálnej náhrade taktiež vrátane DPH) podľa § 10 ods. 1, § 13a ods. 1 písm. c/,
§ 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 tzv. advokátskej tarify (vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a
doplnení), bol tu na jednej strane dôvod uložiť neúspešnému žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni aj
ďalšiusumu71,39eur(61,74+9,65)atoajvtomtoprípadesplnomocnenkynižalobkyne(§149ods.1O.

s. p.) v zákonnej lehote 3 dní (§ 160 ods. 1 O. s. p. a nezistenie dôvodu pre výnimku z pravidla), na druhej
strane potom v tomto prípade neuplatniť mechanizmus delenia trov majúcich sa „nahradiť“ spôsobom
predpokladaným v ust. § 151 ods. 8 O. s. p. (ktorý je namieste len vtedy, ak vzniknú obe skupiny tam
uvádzaných trov a o ten prípad v odvolacom konaní - na rozdiel od konania prvostupňového - nešlo).

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta

zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.

Ak povinnosti uložené rozsudkom súdu prvého stupňa v spojení s týmto rozsudkom nebudú splnené
dobrovoľne v určenej lehote, možno sa ich splnenia domáhať návrhom na vykonanie exekúcie.