Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 9. júl 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/465/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2612205516
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2612205516.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a členov

senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci navrhovateľky: R. Z., nar.
XX.XX.XXXX, bytom O., Ľ. T. XXXX/X, právne zastúpená: JUDr. Elenou Tencerovou, advokátkou so
sídlom Malacky, Nádražná 1911, proti odporcom: 1. F. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z., C. XX a 2. L
- TRANS Logistics, s.r.o., IČO: 43 984 231, Staničná 12, Zohor, právne zastúpený: JUDr. Gabrielou
Čerňancovou, advokátkou, so sídlom Karadžičova 7, Bratislava, za účasti vedľajšieho účastníka na
strane odporcu 2: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Bratislava, Dostojevského rad 4, IČO:
00 151 700, o náhradu škody, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Senica zo

dňa 14.10.2013, č.k. 7C/28/2013-103, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej návrh proti odporcovi 2 zamietol a v časti,
v ktorej navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť náhradu trov konania vedľajšiemu účastníkovi v sume
39,80 Eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku p o t v r d z u j e .

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť
náhradu trov konania odporcovi 2 v sume 652,87 Eur, m e n í tak, že navrhovateľka j e p o v i n n
á zaplatiť odporcovi 2 náhradu trov konania titulom trov právneho zastúpenia vo výške 312,34 Eur, do
troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, k rukám advokátky odporcu 2.

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej zastavil konanie proti odporcovi 1 a v

časti, v ktorej navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť náhradu trov konania odporcovi 1 v sume 58,50
Eur z r u š u j e a vec mu v zrušenom rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie.

Navrhovateľka j e p o v i n n á zaplatiť odporcovi 2 náhradu trov odvolacieho konania titulom
trov právneho zastúpenia vo výške 56,30 Eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, k rukám
advokátky odporcu 2.

Vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu 2 sa náhrada trov odvolacieho konania

n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd prvým odsekom výroku návrh voči odporcovi v 2. rade
zamietol, druhým odsekom výroku zastavil konanie voči odporcovi v 1. rade. Tretím odsekom výroku

uložil navrhovateľke povinnosť zaplatiť náhradu trov konania odporcovi v 1. rade v sume 58,50 Eur,odporcovi v 2. rade v sume 652,87 Eur a vedľajšiemu účastníkovi v sume 39,80 Eur, do troch dní
od právoplatnosti tohto rozsudku. Štvrtým odsekom výroku súd rozhodol, že trovy konania na súdnom
poplatku znáša štát.

Rozhodnutie prvostupňový súd s poukazom na ust. § 420, § 427, § 106 Občianskeho zákonníka, ako
i konštantnú judikatúru, vecne odôvodnil tým, že predtým ako pristúpil k riešeniu otázky uplatneného
premlčania nároku na náhradu škody v zmysle § 106 OZ, zaoberal sa pasívnou legitimáciu odporcu
v 1. rade. V danej veci mal súd bez pochýb preukázané, že odporca v 1. rade ako vodič škodového
vozidla porušením svojej právnej povinnosti spôsobil dňa 19.09.2010 dopravnú nehodu. Nakoľko skutok

nenaplnil znaky skutkovej podstaty trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona,
bol skutok postúpený na oddelenie bezpečnosti cestnej premávky, ODI v Malackách na prejednanie
priestupku. Odporca v 1. rade bol uznaný vinným rozhodnutím o priestupku vydaným ODI OR PZ
v Bratislave IV, č. p.: ORP-P-465/IV-DI-BCP-2011 zo dňa 08.08.2011. Súd skúmal zodpovednosť za
škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku podľa § 427 v spojení s 420 OZ. Mal za
preukázané, že odporca v 1. rade spôsobil dopravnú nehodu pri plnení svojich pracovných úloh, počas

trvania pracovného pomeru, jazdu mal oprávnenú, nariadenú zamestnávateľom, a preto z hľadiska
zodpovednosti za škodu je vylúčené, aby odporca v 1. rade bol zodpovedný za škodu podľa § 420 ods.
1 OZ popri odporcovi v 2. rade, ktorý je zodpovedný podľa § 427 OZ. Uvedené vyplýva aj z judikátu
JUD2146SK-1 Cz 101/77 „Aj keď za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla zodpovedá
prevádzateľ tohto dopravného prostriedku (§ 427 OZ), nie je tým vylúčená zároveň zodpovednosť vodiča

motorového vozidla za škodu, ktorú spôsobil pri tej istej škodnej udalosti poškodenému porušením
právnejpovinnosti(§420OZ),pokiaľnejdeoprípaduvedenývustanovení§420ods.2OZ.Zuvedeného
dôvodu, súd konanie voči odporcovi v 1. rade pre nedostatok pasívnej legitimácie zastavil. V ďalšom
sa súd zaoberal otázkou premlčania náhrady škody v zmysle § 106 OZ, keďže odporca v 2. vzniesol
námietku premlčania. Pokiaľ ide o nárok navrhovateľky na náhradu bolestného a straty na zárobku, ide

o dva nároky z komplexu práv, ktoré tvoria právo na náhradu škody na zdraví. Pri práve na náhradu
škody na zdraví zákonodarca vylučuje objektívnu premlčaciu dobu, a teda uplatňuje sa iba dvojročná
subjektívna premlčacia doba. Pre začiatok behu subjektívnej premlčacej doby je potrebné, aby boli
splnené dve podmienky, a to čas, kedy sa poškodený dozvie o škode, avšak kvalifikovane tak, aby
mohol škodu určitého druhu a rozsahu uplatniť na súde s tým, že bude mať možnosť túto škodu i

vyčísliť. Druhou podmienkou, ktorá musí byť splnená pre začatie behu subjektívnej 2-ročnej doby je
skutočnosť, že poškodený má vedomosť, ktorý subjekt za túto škodu zodpovedá, teda zákonodarca má
na mysli fakt, že nie je možné mechanicky s dátumom vzniku škodovej udalosti spájať aj začiatok behu
subjektívnej doby. Prvá kumulatívna podmienka pre začatie plynutia subjektívnej doby na uplatnenie
nároku na náhradu za stratu na zárobku bola splnená najneskôr dňa 06.12.2010, t.j. deň vydania

potvrdenia zamestnávateľom navrhovateľky o ušlom zárobku a nároku na náhradu bolestného dňa
06.04.2011, t.j. deň vypracovania znaleckého posudku znalcom Prof. MUDr. Petrom Labašom, CSc vo
veci vednej na OR PZ v Malackách, č.k. ČVS: ORP-6/DI-MA-2011, keďže určenie výšky náhrady za
bolestné na rozdiel od určenia výšky náhrady za stratu na zárobku je závislé od znaleckého posudku (R
28/1970). „Za deň zistenia bolesti nemožno bez ďalšieho považovať deň ukončenia práceneschopnosti

poškodeného, ani deň vyhotovenia posudku o bolestnom, ale okamih (deň) ustálenia zdravotného stavu
poškodeného“. (R 68/2003). Druhá kumulatívna podmienka, t.j. kedy sa navrhovateľka dozvedela, kto za
škodu zodpovedá, bola splnená dňa 20.09.2010, nakoľko zo záznamu z dopravnej nehody podpísanom
aj navrhovateľkou, okrem iného vyplýva, že nájomcom škodového vozidla bol odporca v 2. rade a vozidlo
bolo povinne zmluvne poistené v poisťovni Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s. Z uvedeného je zrejmé,

že obrana právnej zástupkyne navrhovateľky, že navrhovateľka ako aj ona nadobudli vedomosť o tom,
že za škodu zodpovedá odporca v 2. rade z dôvodu, že je prevádzkovateľom škodového vozidla a škoda
bola spôsobená odporcom v 1. pri plnení svojich pracovných úloh, počas trvania pracovného pomeru, až
vdeňprvéhopojednávaniavoveci,neobstojí.Právnazástupkyňanavrhovateľkytútozastupovalaajpred
orgánmi činnými v trestnom konaní, a preto ako osoba znalá práva s prihliadnutím na všetky okolnosti,

mala poznať právnu úpravu zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku.
Navrhovateľka sa obrátila na súd so svojím návrhom na náhradu škody voči odporcovi v 2. rade dňa
31.05.2013, keďže premlčacia lehota na uplatnenia práva na náhradu straty na zárobku uplynula dňom
06.12.2012 a náhrady bolestného dňa 06.04.2013, súd uzavrel, že námietka premlčania vznesená
odporcom v 2. rade je dôvodná a návrh zamietol. Súd uložil navrhovateľke podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

povinnosť zaplatiť odporcovi v 2. rade trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia v sume
652,87 Eur, ktoré v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. oodmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“), pozostávajú
z odmeny advokáta v sume 180,08 Eur za 4 úkony právnej pomoci: 3 á 51,45 Eur prevzatie a príprava
zastupovania, vyjadrenie sa vo veci samej, účasť na pojednávaní dňa 24.09.2012 a vyhlásenie rozsudku

dňa 14.10.2012 1/2 z 51,45 Eur, t.j. 25,73 Eur, 4 x režijný paušál v sume 7,81 Eur rok 2013 = 31,24
Eur, cestovné v sume 84,15 Eur, poplatok za vyhotovenie fotokópii zo súdneho spisu v sume 2,40 Eur,
náhrada za stratu času v sume 247,19 Eur ( rok 2013 19 x 13,01 Eur), 20% DPH, spolu 652,87 Eur.
Vedľajší účastník si uplatnil cestovnú náhradu podľa zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, a
to za 1 pracovnú cestu na trase Bratislava - Senica a späť osobným motorovým vozidlom Škoda Fábia,

EČ: BA-154TR v deň 24.09.2013 v sume 39,80 Eur. O trovách konania odporcu v 1. rade súd rozhodol
podľa § 146 ods. 2 O.s.p., a teda zaviazal navrhovateľku ako účastníčku, ktorá zavinila, že konanie voči
odporcovi v 1. rade muselo byť zastavené pre nedostatok pasívnej legitimácie, zaplatiť odporcovi v 1.
rade trovy konania vyplývajúce zo spisu, t.j. zaplatený súdny poplatok za odpor v sume 58,50 Eur, keďže
iné trovy konania si odporca v 1. rade neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podala prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie

navrhovateľka, ktorým sa domáhala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil
tak, že návrhu navrhovateľky v plnom rozsahu vyhovie. Podľa odvolateľky prvostupňový súd nesprávne
právne posúdil zistený skutkový stav, čo malo za následok nesprávne a nezákonné rozhodnutie veci.
Súd nemal žiadnymi dôkaznými prostriedkami preukázané, že odporca spôsobil dopravnú nehodu pri
plnení pracovných úloh, bezvýhradne sa len stotožnil s jeho tvrdením, ktoré prvýkrát uviedol v odpore

proti platobnému rozkazu zo dňa 25.03.2013, podľa navrhovateľky ide o účelové tvrdenie, odporca
to počas vyšetrovania dopravnej nehody neuvádzal. Pôvodne bola za predmetnú dopravnú nehodu
priestupkovo sankcionovaná navrhovateľka, až po jej sťažnosti bolo začaté trestné stíhanie odporcu
1, navrhovateľka bola dňa 21.02.2011 vypočutá ako svedkyňa a uplatnila si nárok na náhradu škody.
Právna zástupkyňa navrhovateľky sa po obdržaní odporu skontaktovala s konateľom odporcu 2, ktorý jej

oznámil, že nemá vedomosť o tom, žeby odporca 1 spôsobil dňa 19.09.2010 dopravnú nehodu pri plnení
pracovných úloh, preto ani nekontaktoval poisťovňu, to isté jej následne potvrdil aj právny zástupca
odporcu 2. Skutkový stav nenasvedčuje tomu, že odporca 1 spôsobil dopravnú nehodu pri plnení
pracovných úloh a že sa jednalo o oprávnenú jazdu. Navrhovateľka poukázala na nepresný záznam
vyjadrenia jej právnej zástupkyne na pojednávaní. Súd prvého stupňa pochybil i pri posúdení vznesenej

námietky premlčania, keď nesprávne určil začiatok jej plynutia a nevyporiadal sa so skutočnosťou, že
navrhovateľka si náhradu škody uplatnila v trestnom konaní dňa 21.03.2011. Náhrada škody titulom
bolestného má charakter nie škody podľa § 442 OZ, ale osobnej nemajetkovej ujmy. Poukazujúc na §
112 OZ premlčacia doba neplynie od uplatnenia práva na súde alebo inom orgáne, navrhovateľka si
toto právo uplatnila v trestnom konaní dňa 21.03.2011, kedy došlo k zastaveniu plynutia subjektívnej

dvojročnej premlčacej doby na náhradu škody a ktorej plynutie pokračovalo po odpadnutí prekážky,
teda po právoplatnom rozhodnutí o vine a treste. Prvostupňový súd teda nesprávne posúdil námietku
premlčania vznesenú odporcom 2 ako dôvodnú. Odvolateľka považuje za nesprávne aj rozhodnutie
o trovách konania, lebo vychádza z nepresnej špecifikácie a vyčíslenia jednotlivých úkonov právnej
pomoci, ktoré nezodpovedá ustanoveniam vyhl. č. 655/2004 Z.z..

Odporcovia 1 a 2 a ani vedľajší účastník na strane odporcu 2 odvolanie nepodali a okrem odporcu 2 sa
k odvolaniu navrhovateľky písomne nevyjadrili.

Odporca 2 sa k odvolaniu navrhovateľky vyjadril písomne prostredníctvom advokáta, navrhol napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho
konania za 2 úkony právnej služby vo výške 142,22 Eur. Čo sa týka posúdenia vznesenej námietky

premlčania, rozhodujúce je, že navrhovateľka sa o nároku na náhradu škody čo do výšky dozvedela dňa
03.12.2010 u bolestného z posudku o bolestnom a dňa 06.12.2010 u náhrady straty na zárobku počas
PN vystaveným potvrdením zamestnávateľa. Navrhovateľka bola od začiatku kvalifikovane zastúpená
advokátkou, a to aj v konaní, kde si dňa 21.03.2011 uplatnila nárok na náhradu škody, kedy musela
mať vedomosť o výške škody a o tom, kto za škodu zodpovedá. Nárok na náhradu škody si však

uplatnila voči subjektu, ktorý za škodu sám nezodpovedá, poukazujúc na § 420 ods. 2 Obč. zákonníka.
Zodpovednosť na škodu voči subjektu zodpovednému v zmysle § 427 Obč. zákonníka bola uplatnená
až dňa 31.05.2013. Preto ani nemohlo dôjsť k spočívaniu premlčacej doby podľa § 112 Obč. zákonníka,
pretože náhradu škody si navrhovateľka uplatnila voči nesprávnemu subjektu. I keby sa navrhovateľkanedozvedela o prevádzkovateľovi motorového vozidla v priestupkovom konaní, tohto mohla zistiť z
evidencie motorových vozidiel, resp. z údajov o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Navrhovateľka si svoj nárok na náhradu škody mohla

priamo uplatniť aj v poisťovni titulom povinného zmluvného poistenia. Navrhovateľka mohla tiež sama
zhodnotiť, že je veľmi nepravdepodobné, aby vozidlo s návesom daného typu vlastnila fyzická osoba.
Navrhovateľka sa snaží tvrdiť, že u odporcu 1 išlo o čiernu jazdu, čo sa nezakladá na pravde. Odporca
2 odvolaciemu súdu predložil knihu jázd zamestnávateľa motorového vozidla e.č. MA 005 CE, z ktorej
je jednoznačne zrejmé a preukázateľné, že v danom čase sa motorové vozidlo odporcu 2 nachádzalo

na mieste nehody a odporca 1 ho nepoužil bez vedomia a proti vôli zamestnávateľa.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody
(§ 205 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi

odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a
dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľky je potrebné priznať čiastočný úspech, keďže napadnuté
rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je v časti proti odporcovi 1 vecne správne a je potrebné ho v
tejto časti zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v časti proti odporcovi 2 bolo potrebné
napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka sa návrhom podaným na súd prvého stupňa dňa 05.06.2012
domáhala, aby súd vydal rozhodnutie, ktorým zaviaže odporcu v 1. rade na zaplatenie sumy 981,62 Eur,
ktorá suma pozostáva z náhrady za bolesť v sume 744,50 Eur a z náhrady straty na zárobku v sume
237,12 Eur, ktorú škodu jej odporca v 1. rade spôsobil svojím zavineným konaním kvalifikovaným ako
priestupok, za ktorý bol uznaný vinným rozhodnutím ODI OR PZ v Bratislave IV, č.k. ORP-P-465/IV-

DI-BCP-2011 zo dňa 08.08.2011. Následne súd prvého stupňa v nadväznosti na návrh navrhovateľky
doručený súdu dňa 31.05.2013 prostredníctvom jej právneho zástupcu, uznesením č.k. 7C/28/2013-78
zo dňa 27.06.2013 pripustil zmenu návrhu tak, že pripustil, aby do konania na strane odporcu vstúpil
odporca v 2. rade a zároveň pripustil zmenu petitu návrhu tak, že odporcovia sú povinní spoločne a
nerozdielne zaplatiť navrhovateľke žalovanú sumu ako aj nahradiť trovy konania, a to všetko do troch

dní od právoplatnosti rozsudku. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 13.07.2013. Uznesením,
č.k. 7C/28/2013-96 zo dňa 24.09.2013 súd ďalej pripustil, aby do konania na strane odporcu v 2. rade
vstúpil vedľajší účastník, a to spoločnosť Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., Bratislava.

Z vyšetrovacieho spisu Okresného riaditeľstva PZ v Malackách, ODI v Malackách ČVS: ORP-6/DI-
MA-2011, č.l. 40 spisu - Záznam z výsluchu odporcu v 1. rade zo dňa 20.09.2010 vyplýva, že odporca v

1. rade už na polícii uviedol, že majiteľom škodového vozidla je odporca v 2. rade. Z č.l. 48 uvádzaného
spisu - Záznam dopravnej nehody zo dňa 20.09.2010 podpísaným aj navrhovateľkou, okrem iného
vyplýva,že nájomcomškodovéhovozidlabolodporcav2.radeavozidlobolopovinnezmluvne poistené
v poisťovni Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s..

Súd prvého stupňa správne vec právne posúdil, keď skonštatoval, že v dôsledku predmetnej dopravnej

nehody došlo k vzniku škody na strane navrhovateľky, pričom otázku zodpovednosti za škodu je
potrebné posúdiť jednak v zmysle § 420 Obč. zákonníka titulom všeobecnej zodpovednosti za škodu,
ako aj ako osobitnú zodpovednosť podľa § 427 Obč. zákonníka za škodu vyvolanú osobitnou povahou
prevádzky, keď škoda bola spôsobená prevádzkou motorového vozidla, nositeľom tejto objektívnej
zodpovednosti je prevádzateľ, t.j. držiteľ motorového vozidla. Je na rozhodnutí poškodených, či si svoj

nároknanáhraduškodyuplatniavočinositeľovivšeobecnejzodpovednostizaškoduvzmysle§420Obč.
zákonníka, alebo si tento uplatnia voči nositeľovi osobitnej zodpovednosti podľa § 427 Obč. zákonníka
za škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky, alebo si nárok uplatnia voči obom subjektom (k tomu
pozri judikát R 29/1979). Súd prvého stupňa správne poukázal aj na judikát 1 Cz 101/77, podľa ktorého
aj keď za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla zodpovedá prevádzateľ tohto dopravného

prostriedku (§ 427 OZ), nie je tým vylúčená zároveň zodpovednosť vodiča motorového vozidla za škodu,ktorú spôsobil pri tej istej škodnej udalosti poškodenému porušením právnej povinnosti (§ 420 OZ),
pokiaľ nejde o prípad uvedený v ustanovení § 420 ods. 2 OZ.

Súd prvého stupňa správne poukázal aj na judikát R 3/1984 (s. 18 ods. 2), podľa ktorého postavenie

poškodeného pri uplatňovaní nárokov na náhradu škody spôsobenej prevádzkou dopravných
prostriedkov je podstatne uľahčené, nemusí sa preukazovať porušenie právnej povinnosti škodcu, ale
len to, že škoda bola vyvolaná osobitnou povahou, ktorá je vlastná prevádzke dopravných prostriedkov,
pričom musí byť zistené, kto je prevádzateľom dopravného prostriedku.

Odvolací súd k tomu dodáva, že ak nárok na náhradu škody spôsobenej prevádzkou dopravného
prostriedku právnickej osoby uplatňuje navrhovateľ len voči vodičovi ako priamemu škodcovi na základe

jeho zodpovednosti za zavinenie podľa ust. § 420 OZ, treba vždy súčasne zisťovať, či nebola škoda
spôsobenávrámciplneniaúlohprávnickejosobyvzmysle§420ods.2OZ.Vkladnomprípadenemožno
ustáliť zodpovednosť priameho škodcu - vodiča podľa ust. § 420 OZ, aj keď je v žalobe takto uplatňovaná
(R 3/1984, s. 19 ods. 3).

Aj pre prípady zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov však platí

zásada vyjadrená v § 420 ods. 2 Obč. zákonníka, podľa ktorej škoda je spôsobená právnickou alebo
fyzickou osobou, ak bola spôsobená pri ich činnosti tými osobami, ktoré na túto činnosť použili.
To znamená, že vodič prevádzkovateľa dopravného prostriedku spravidla nebude zodpovedný za
škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku, ak dopravný prostriedok, prevádzkou ktorého
bola spôsobená škoda, použil v rámci svojej činnosti pre prevádzkovateľa. Samostatne by bol voči

poškodenému zodpovedný len vtedy, keď by bola splnená podmienka ustanovená v § 430 Obč.
zákonníka, t.j. v prípade, keď namiesto alebo okrem prevádzkovateľa zodpovedá aj iná osoba.

Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď skúmal otázku pasívnej vecnej legitimácie odporcu 1.

Vecná legitimácia vyplýva z hmotného práva, má ju ten, kto je podľa hmotného práva nositeľom
uplatneného práva a povinnosti. Či je účastník konania tiež vecne legitimovaným (aktívne či pasívne)

ukáže sa až v konečnom rozhodnutí vo veci. Jej nedostatok vedie k zamietnutiu návrhu (žaloby) na
začatie konania meritórnym rozhodnutím. Na rozdiel od toho, spôsobilosť byť účastníkom konania
(civilnoprocesnú subjektivitu) má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti, inak len ten, komu
ju zákon priznáva. Odpoveď na otázku , kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti dáva Občiansky
zákonníka, podľa ktorého spôsobilosť mať práva a povinnosti u fyzických osôb vzniká narodením a

zaniká smrťou fyzickej osoby (§ 7 ods. 1, 2); (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp. zn.
7 Cdo 21/2010)

Vymedzenie účastníkov konania sa zakladá procesným spôsobom - žalobcom je ten, kto podal na
súd návrh na začatie konania (žalobu) a žalovaným je ten, koho žalobca v žalobe za tohto účastníka
konania označil. Inštitút účastníctva konania ako inštitút rýdzo procesný, t.j. inštitút občianskeho práva

procesného je potrebné odlíšiť od vecnej legitimácie, ktorá so zreteľom k hmotnému právu ustanovuje,
kto je nositeľom uplatneného práva alebo povinnosti v konkrétnom prípade. Stanovujú ju predpisy
hmotného práva. Či účastník procesného konania je tiež vecne legitimovaný (aktívne alebo pasívne), sa
ukáže až v konečnom súdnom rozhodnutí. Nedostatok vecnej legitimácie znamená, že účastník nebol
nositeľom práva, o ktoré v konkrétnom konaní išlo. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. júla 2011,

sp. zn. 5 Cdo 135/2010)

Preto ak súd prvého stupňa dospel k záveru, že odporca 1 nie je nositeľom pasívnej vecnej legitimácie,
vychádzajúc z hmotnoprávneho posúdenia danosti uplatneného nároku, mal voči nemu návrh vecne
(meritórne) zamietnuť, a nie konanie voči nemu procesne zastaviť, tak ako nesprávne postupoval.
Toto základné pochybenie súdu prvého stupňa zakladá takú zásadnú vecnú nesprávnosť napadnutého

rozhodnutia v časti proti odporcovi 1, vyplývajúcu z nesprávneho právneho posúdenia, že je potrebné
napadnutý rozsudok v časti proti odporcovi 1 zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.Odvolací súd dáva za pravdu odvolateľke v tom, že súd prvého stupňa nevykonal ani dostatočné
dokazovanie na preukázanie skutočnosti, že odporca 1 spôsobil dopravnú nehodu a tým aj vznik
škody navrhovateľke pri plnení pracovných úloh zamestnanca pre odporcu 2 ako jeho vtedajšieho

zamestnávateľa. Táto skutočnosť totiž vyplýva len z jeho tvrdení, ktoré neboli ničím podložené. Odporca
2 až v priebehu odvolacieho konania do spisu doložil knihu jázd zamestnávateľa motorového vozidla
e.č. MA 005 CE, z ktorej má byť jednoznačne zrejmé a preukázateľné, že v danom čase sa motorové
vozidlo odporcu 2 nachádzalo na mieste nehody a odporca 1 ho nepoužil bez vedomia a proti vôli
zamestnávateľa. Na preukázanie pracovnoprávneho vzťahu medzi odporcom 1 a odporcom 2 je však

potrebné doložiť minimálne pracovnú zmluvu. Súd prvého stupňa sa teda v tomto smere dopustil
ďalšieho pochybenia, keď dostatočne nezistil skutkový stav, pričom toto pochybenie nemôže odstrániť
sám odvolací súd.

S poukazom na vyššie uvedené prvostupňový súd vec i nesprávne právne posúdil, keďže z dôvodu
nedostatku pasívnej vecnej legitimácie odporcu 1 konanie zastavil.

Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.

Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom
konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj
výchova na zachovanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca
povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť
stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto
postaveniavyplývajú(viďnálezyÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyII.ÚS14/2001 a II.ÚS132/2002).

Právo na súdnu ochranu, okrem Ústavy Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1), Listiny základných práv a

slobôd(čl.36ods.1)aDohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd(čl.6ods.1)zabezpečujú
a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (napr. § 41 O.s.p., § 123 O.s.p., §
115O.s.p.apod.).Obsahomprávanasúdnuochranuvrámcispravodlivéhoprocesujeiprávoúčastníka,
aby sa jeho vec, ak to zákon pripúšťa, prejednala v dvojinštančnom konaní.

Ak by odvolací súd svoje rozhodnutie nepredvídateľne založil na iných právnych záveroch než súd

prvého stupňa, porušil by právo účastníkov na spravodlivý proces a v skutočnosti by im odňal právo
namietať správnosť právneho názoru súdu na inštančne vyššom súde. K novým právnym záverom
odvolacieho súdu by sa účastníci nemali možnosť vyjadriť, prípadne predložiť nové dôkazy, ktoré
z hľadiska doterajších záverov súdu prvého stupňa, sa nejavili významné. Ak odvolací súd dospel
k iným právnym záverom pri posúdení zisteného skutkového stavu súdom prvého stupňa, musí

rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. K požiadavke dôsledného
rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania tak odvolací súd
mohol učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím. Inak by odvolací súd znemožnil účastníkom realizáciu
ich procesných práv, lebo by im odoprel možnosť prieskumu nových, z pohľadu záverov súdu prvého
stupňa dosiaľ bezvýznamných, avšak z hľadiska posúdenia odvolacím súdom rozhodujúcich záverov,

čím by účastníkom odňal možnosť konať pred súdom (mutatis mutandis porovnaj rozhodnutie NS SR,
sp. zn. 2 Cdo 276/2007).

V dôsledku vyššie uvedeného, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa proti odporcovi 1 vo veci
samejaajvzávislomvýrokuonáhradetrovkonaniaspoužitímust. §221ods.1písm.f)O.s.p.,keďže
takýmto postupom súdu sa odňala účastníkom možnosť konať pred súdom, ako aj s použitím ust. § 221

ods. 1 písm. h) O.s.p., keď prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil tým, že na vec neaplikoval
všetky náležité ustanovenia právneho predpisu a nadväzne v naznačenom smere i nedostatočne zistilskutkový stav, zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec v zrušenom rozsahu vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

Povinnosťou prvostupňového súdu v ďalšom konaní bude, zodpovedať všetky relevantné právne

otázky, na ktoré bolo poukázané vyššie, doplniť dokazovanie na preukázanie konania odporcu 1
pre zamestnávateľa (§ 420 ods. 2 Obč. zákonníka), jeho výsledky riadne vyhodnotiť, vysporiadať
sa so všetkými relevantnými argumentmi účastníkov konania a vo veci opätovne rozhodnúť, pričom
rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť.

V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd aj o trovách konania odporcu 1, vrátane trov tohto
odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Odvolací súd ďalej skúmal dôvodnosť zmietnutia návrhu proti odporcovi 2 a v tejto časti preberá
súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie
navrhovateľkou tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na
posúdenieuplatnenéhonároku,výsledkydokazovaniajednotlivoivovzájomnýchsúvislostiachdôkladne
a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a

pretože zdieľa i jeho právny záver vo veci v časti, v ktorej zamietol žalobný návrh navrhovateľky
proti odporcovi 2, keď v tejto časti vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods.
2 O.s.p., odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia
preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov
prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľom.

V zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo
za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.

Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich
pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi

predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa
teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd
musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí
správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily
jednotlivých dôkazov.

Odvolací súd zhodne s prvostupňovým dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného dokazovania
každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní dostatočným
spôsobom preukázané, že návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala náhrady škody z titulu bolestného
a z titulu straty na zárobku (ušlej mzdy), je nedôvodný, nakoľko odporca 2 úspešne vzniesol námietku
premlčania.

Z titulu tejto zodpovednosti za náhradu škody má poškodený nárok podľa § 444 Obč. zákonníka na
jednorazové odškodnenie bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia. Občiansky
zákonník právne nevymedzuje pojem bolestné, ani pojem sťaženie spoločenského uplatnenia a ani
to, v akom rozsahu sa náhrada za tieto ujmy na zdraví odškodňuje. Tieto otázky sa posudzujú z
lekárskeho hľadiska a v čase vzniku škody boli upravené zákonom č. 437/2004 Z.z. o náhrade za

bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorý s účinnosťou od 01.08.2004 nahradil
predchádzajúcu vyhlášku č. 32/1965 Zb., a ktorý treba na daný prípad aplikovať. Náhrada za bolesť a
náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sú dve relatívne samostatné zložky náhrady škody na
zdraví, i keď sú v zákone upravené spoločne. Oba druhy odškodnenia sú náhradou tzv. nemateriálnej
ujmy a majú slúžiť na to, aby si poškodený mohol obstarať náhradné pôžitky na vyrovnanie prežitých a

prežívaných utrpení, strastí a kompenzovanie životných obmedzení vyvolaných úrazom. Ide o nároky
rýdzo osobnej povahy. Zákon upravuje zvlášť podmienky, za ktorých sa poskytuje odškodnenie zabolesť a zvlášť podmienky pre odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia. Rovnako osobitne
stanovuje zásady pre vyhodnocovanie oboch druhov odškodnenia. Priznanie nároku na náhradu za
bolesťniejepodmienenépriznanímnárokunasťaženiespoločenskéhouplatneniaanaopak.Ajzvýšenie

odškodnenia u oboch nárokov treba posudzovať osobitne, lebo existencia dôvodov pre zvýšenie
odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia neznamená zároveň aj existenciu dôvodov pre
zvýšenie odškodnenia za bolesť a naopak.

Čo sa týka navrhovateľkou uplatneného nároku na bolestné a náhrady straty na zárobku, v oboch
prípadoch ide o právo majetkovej povahy, ktoré podlieha premlčaniu. Ak obsahom nároku je požiadavka

na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané
žiadne právne účinky.

Inštitút premlčania má viesť oprávnený subjekt k tomu, aby pod sankciou premlčania uplatnil svoje právo
v zákonom stanovených lehotách. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch a to
aj za cenu strany vynútiteľnosti práva. Premlčaním sa rozumie kvalifikované uplynutie času v dôsledku
ktorého nárok - jeho súdnu vymáhateľnosť, možno vyvrátiť vznesením námietky premlčania. Premlčanie

je teda uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, že by
právo bolo bývalo vykonané, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu práva
námietkou premlčania. Použitie tejto námietky má za následok zánik súdnej vymáhateľnosti nároku, v
dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému súdne priznať. Premlčaním teda právo samo
osebe nezaniká (na rozdiel od preklúzie), len sa oslabuje, a to práve v tej zložke, ktorá predstavuje

nárok. Avšak ani nárok premlčaním sám osebe nezaniká a oprávnený sa môže svojho premlčaného
práva domáhať žalobou, na základe ktorej dlžník môže byť na splnenie pohľadávky zaviazaný, ak sa
premlčania nedovolá. Ak však žalovaný vznesie námietku, nárok zaniká, ale subjektívne právo trvá
ďalej vo forme naturálneho (prirodzeného) záväzku (obligácie), čo znamená, že jeho uplatniteľnosť je
obmedzená na dobrovoľné splnenie zo strany povinného subjektu. Ale ak povinný premlčané právo

splní,hociopremlčaníaninevedel,nemôžeplnenépožadovaťspäťakobezdôvodnéobohatenie.Inštitút
premlčania vychádza z požiadavky istoty právnych vzťahov a ochrany povinného subjektu. Navrhovateľ
mal dosť času, aby sa o vykonanie svojho práva staral a aby ho aj včas uplatnil, vychádzajúc pritom zo
zásady iura vigilantibus, non dormientibus prosunt, t.j. právo ochraňuje bdelých. (pozri napr. Svoboda,
J. a kol.: Občiansky zákonník - komentár, Eurounion 1996, s. 102 a nasl.).

Pri premlčaní práva na náhradu škody je ustanovená kombinovaná premlčacia doba a to subjektívna
v ods. 1 cit. § 106 a objektívna v ods. 2 cit. § 106 Občianskeho zákonníka. Začiatok subjektívnej i
objektívnej premlčacej doby je stanovený odlišne na sebe nezávisle a ich plynutie a skončenie je tiež
vzájomne nezávislé. Subjektívna premlčacia doba pritom môže plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej
doby, ktorú nemožno prekročiť. Subjektívna premlčacia doba je dvojročná a pre začatie jej plynutia je

významný subjektívny prvok pozostávajúci z dvoch zložiek a to 1.) kedy sa poškodený dozvie o škode,
pričom sa vyžaduje preukázaná vedomosť (nestačí možnosť takej vedomosti) poškodeného o vzniknutej
škode určitého druhu a rozsahu do takej miery, aby mohol svoj nárok uplatniť - vyčísliť v žalobe na súde.
Okamih vedomosti poškodeného o tejto škode sa pritom nemusí kryť s okamihom škodnej udalosti, či
s protiprávnym konaním. Druhou zložkou subjektívnej premlčacej doby je, kedy sa poškodený dozvie o

tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá, touto osobou bude obvykle priamo škodca, ktorý ju spôsobil,
v niektorých prípadoch to môže byť iná osoba.

Čo sa týka posúdenia začiatku plynutia premlčacej doby nároku na bolestné, rozhodujúci je okamih,
kedy sa po škodovej udalosti (dopravnej nehode) ustálil zdravotný stav poškodeného a to natoľko,
že bolo známe, či a v akom rozsahu došlo k vzniku nároku na bolestné. Za deň, kedy sa poškodený

dozvie o škode, s prihliadnutím na to, že už predtým vedel kto za ňu zodpovedá, v zmysle § 106
Občianskeho zákonníka je potrebné považovať deň ustálenia zdravotného stavu poškodeného, kedy
je už možné objektívne urobiť bodové ohodnotenie bolestného. Posúdenie otázky, kedy sa zdravotný
stav poškodeného ustálil pritom závisí od vyjadrenia lekára. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej
doby poškodeného nie je teda viazaný na okamih, kedy sa poškodený zo znaleckého posudku alebo

lekárskej správy dozvie bodové ohodnotenie svojej ujmy.S uvedenými závermi korešponduje i konštantná súdna judikatúra. Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku
sp. zn. MCdo 37/2000 pod R 68/2003 uzavrel, že za deň zistenia bolesti nemožno bez ďalšieho
považovať deň ukončenia práceneschopnosti poškodeného, ani deň vyhotovenia posudku o bolestnom,

ale okamih (deň) ustálenia zdravotného stavu poškodeného. Najvyšší súd argumentoval tým, že len
čo je ustálený zdravotný stav poškodeného, možno ohodnotiť bolesť, týmto okamihom je teda bolesť
zistená bez ohľadu na to, kedy lekár vyhotoví posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia.
Posudok je len dokladom potvrdzujúcim vytrpenú a zistenú bolesť. Za dátum zistenia bolesti preto
nemožno považovať výlučne deň vyhotovenia posudku ošetrujúceho lekára. Za čas spôsobenia bolesti

treba teda považovať deň úrazu alebo iného poškodenia na zdraví a za čas zistenia bolesti okamih
ustálenia zdravotného stavu poškodeného.

Obdobne argumentoval i Najvyšší súd ČR v rozsudku sp. zn. 25Cdo 1256/2006, kde uzavrel, že o škode
spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia sa poškodený dozvie v čase, keď možno objektívne
urobiť bodové ohodnotenie sťaženia jeho spoločenského uplatnenia, keďže až vtedy má k dispozícii
skutkové okolnosti, z ktorých možno škodu, resp. jej rozsah zistiť. Posúdenie otázky kedy sa zdravotný

stav poškodeného ustálil závisí od vyjadrenia lekára. Na jednej strane síce nestačí sama možnosť
poškodeného dozvedieť sa o rozhodujúcich skutočnostiach, na druhej strane však začiatok plynutia
subjektívnej premlčacej doby nie je viazaný na okamih, kedy sa poškodený zo znaleckého posudku či
lekárskej správy dozvie konkrétny výsledok bodového ohodnotenia jeho ujmy.

I z vyššie citovanej konštantnej judikatúry vyplýva, že za deň kedy sa poškodený dozvie o škode

z titulu bolesti alebo sťaženia spoločenského uplatnenia a teda za deň počiatku plynutia dvojročnej
subjektívnej premlčacej lehoty v zmysle § 106 Občianskeho zákonníka, je nevyhnutné považovať deň
ustálenia zdravotného stavu poškodeného, kedy už možno objektívne urobiť bodové ohodnotenie, v
danom prípade to bolo najneskôr dňa 06.04.2011, kedy bol vypracovaný predmetný lekársky posudok
s ohodnotením bolestného.

Súdprvéhostupňatedasprávneustálil,žeprvákumulatívnapodmienkaprezačatieplynutiasubjektívnej
doby na uplatnenie nároku na náhradu za stratu na zárobku bola splnená najneskôr dňa 06.12.2010,
t.j. deň vydania potvrdenia zamestnávateľom navrhovateľky o ušlom zárobku a nároku na náhradu
bolestného dňa 06.04.2011, t.j. deň vypracovania znaleckého posudku znalcom Prof. MUDr. Petrom
Labašom, CSc vo veci vednej na OR PZ v Malackách, č.k. ČVS: ORP-6/DI-MA-2011.

Druhá kumulatívna podmienka, t.j. kedy sa navrhovateľka dozvedela, kto za škodu zodpovedá, bola
splnená dňa 20.09.2010, nakoľko zo záznamu z dopravnej nehody podpísanom aj navrhovateľkou,
okrem iného vyplýva, že nájomcom škodového vozidla bol odporca 2 a vozidlo bolo povinne zmluvne
poistené v poisťovni Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s.. Súd prvého stupňa potom správne uzavrel, že
obranaprávnejzástupkynenavrhovateľky,ženavrhovateľkaakoajonanadobudlivedomosťotom,žeza

škodu zodpovedá odporca v 2. rade z dôvodu, že je prevádzkovateľom škodového vozidla a škoda bola
spôsobená odporcom v 1. pri plnení svojich pracovných úloh, počas trvania pracovného pomeru, až v
deň prvého pojednávania vo veci, neobstojí. Právna zástupkyňa navrhovateľky túto zastupovala aj pred
orgánmi činnými v trestnom konaní, a preto ako osoba znalá práva s prihliadnutím na všetky okolnosti,
mala poznať právnu úpravu zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku.

Vzhľadom na vyššie uvedené závery, subjektívna dvojročná premlčacia doba na uplatnenie práva na
náhradu škody navrhovateľky, v zmysle cit. § 106 Občianskeho zákonníka, začala pri uplatnení práva na
náhradu straty na zárobku plynúť dňom 06.12.2010 a uplynula dňom 06.12.2012, pri uplatnení náhrady
bolestného začala plynúť dňa 06.04.2011 a uplynula dňom 06.04.2013 (§ 122 ods. 2 Občianskeho
zákonníka), navrhovateľka si svoj nárok proti odporcovi 2 uplatnila žalobou doručenou súdu až

dňa 31.05.2013, teda po uplynutí premlčacej doby, došlo tak k uplatneniu práva na náhradu škody
oneskorene, po uplynutí premlčacej doby. Keďže odporca 2 v priebehu konania vzniesol námietku
premlčania uplatneného nároku, nebolo možné žalobou uplatnený nárok, s poukazom na § 100 ods. 1
veta tretia Občianskeho zákonníka, navrhovateľke priznať, tak ako aj správne uzavrel prvostupňový súd.K odvolacej námietke navrhovateľky, podľa ktorej súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil otázku
spočívania plynutia premlčacej doby, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa túto otázku posúdil
správne. V danej veci nedošlo k spočívaniu premlčacej doby tak ako to uvádzal navrhovateľka, a to

odo dňa 21.03.2011, kedy došlo k uplatneniu nároku na náhradu škody v adhéznom konaní, pretože
vplyv na plynutie premlčacej doby môže mať len riadne uplatnenie nároku v trestnom konaní voči vecne
legitimovanému subjektu. Je nesporné, že navrhovateľka si nárok na náhradu škody v adhéznom konaní
uplatnila voči odporcovi 1 a nie voči odporcovi 2, preto nemohol ani nastať účinok spočívania plynutia
premlčacej doby voči odporcovi 2.

Občiansky zákonník v ustanovení § 112 upravuje zastavenie plynutia premlčacej doby v prípade, ak
veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní
riadne pokračuje. Premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie. Uplatnením práva sa
rozumie uplatnenie na súde v civilnom konaní, ale aj v trestnom, v priestupkovom alebo v obdobnom
konaní. Za uplatnenie práva podľa § 112 Občianskeho zákonníka sa považuje taký úkon oprávneného,
ktorý smeruje k tomu, aby bolo rozhodnuté o jeho práve; najmä žalobou na plnenie [§ 80 písm. b) O.s.p.],

vzájomnou žalobou (§ 97 O.s.p.), návrhom na započítanie (§ 98 O.s.p.) a pod.

Voči odporcovi 2 bol nárok navrhovateľky na náhradu škody uplatnený až na súde prvého stupňa dňa
31.05.2013, doručením návrhu na zmenu návrhu.

Odvolateľka osobitne napadla rozhodnutie súdu prvého stupňa aj v časti náhrady trov konania, pričom
nenamietala správnosť aplikácie ust. § 142 ods. 1 O.s.p., len všeobecne uviedla, že priznanie náhrady

vychádza z nepresnej špecifikácie a vyčíslenia jednotlivých úkonov právnej pomoci, ktoré nezodpovedá
ustanoveniam vyhl. č. 655/2004 Z.z..

Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa uložil navrhovateľke podľa § 142 ods. 1 O.s.p. povinnosť
zaplatiť odporcovi 2 trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia v sume 652,87 Eur,
ktoré v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“), pozostávajú z
odmeny advokáta v sume 180,08 Eur za 4 úkony právnej pomoci: 3 á 51,45 Eur prevzatie a príprava
zastupovania,vyjadreniesavovecisamej, účasťnapojednávanídňa24.09.2012avyhlásenierozsudku
dňa 14.10.2012 1/2 z 51,45 Eur, t.j. 25,73 Eur, 4 x režijný paušál v sume 7,81 Eur rok 2013 = 31,24
Eur, cestovné v sume 84,15 Eur, poplatok za vyhotovenie fotokópii zo súdneho spisu v sume 2,40 Eur,

náhrada za stratu času v sume 247,19 Eur (rok 2013 19 x 13,01 Eur), 20% DPH, spolu 652,87 Eur.
Vedľajší účastník si uplatnil cestovnú náhradu podľa zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, a
to za 1 pracovnú cestu na trase Bratislava - Senica a späť osobným motorovým vozidlom Škoda Fábia,
EČ: BA-154TR v deň 24.09.2013 v sume 39,80 Eur.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol správne s poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcovi

2, ktorý bol účastníkom úspešným, priznal náhradu trov konania vynaložených na účelné bránenie jeho
práva, spočívajúce v odmene advokáta za ním poskytnuté právne služby, a to podľa vyhlášky MS SR č.
655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, konkrétne podľa
ust. § 10 ods. 1, § 14, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3.

Súd prvého stupňa sa však dopustil pochybenia, keď odporcovi 2 priznal náhradu trov konania aj za

úkon právnej pomoci - účasť na pojednávaní dňa 14.10.2013 vo výške 25,73 Eur, k tomu režijný paušál
7,81 Eur, náhradu za stratu času za 8,5 hod. 104,08 Eur a náhradu cestovného vo výške 42,07 Eur a
tomu prislúchajúcu časť 20% DPH vo výške 35,94 Eur, t.j. spolu 215,63 Eur, keď z obsahu zápisnice
z pojednávania zo dňa 14.10.2013 jednoznačne vyplýva, že na tomto pojednávaní sa právny zástupca
odporcu2nezúčastnil,pretomunemoholvzniknúťnároknapriznanieodmenyzatentoúkon.Súdprvého

stupňa sa dopustil ďalšieho pochybenia, keď odporcovi 2 priznal náhradu trov konania za stratu času
podľa § 17 ods. 1 vyhlášky v súvislosti s účasťou na pojednávaní dňa 29.09.2013 v rozsahu 11,5 hod.
po 13,01 Eur, spolu 143,11 Eur, keď správne náhradu za stratu času možno priznať len za čas strávený
cestou do miesta sídla prvostupňového súdu a späť, čo pri vzdialenosti 77 km predstavuje reálnu stratučasu 1,5 hod. na jednu cestu, spolu teda 3 hod. po 13,01 Eur, t.j. 39,03 Eur, súd prvého stupňa teda
odporcovi 2 nesprávne priznal náhradu trov konania vo výške 124,90 Eur, zohľadniac tiež 20% DPH.

Odvolací súd preto od sumy priznanej prvostupňovým súdom vo výške 652,87 Eur odpočítal nesprávne

priznanú náhradu trov konania vo výške 215,63 Eur a 124,90 Eur, a preto rozhodnutie prvostupňového
súdu v tejto časti zmenil v zmysle § 220 O.s.p. tak, že navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť odporcovi
2 náhradu trov konania titulom trov právneho zastúpenia vo výške 312,34 Eur, do troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku, k rukám advokátky odporcu 2.

Rovnako vzniklo právo na náhradu trov konania aj vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu 2, ktorému
súd prvého stupňa správne priznal cestovnú náhradu podľa zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných

náhradách, a to za 1 pracovnú cestu na trase Bratislava - Senica a späť osobným motorovým vozidlom
ŠkodaFábia,EČ:BA-154TRvdeň24.09.2013,vsume39,80Eur,za152km,prispotrebepaliva6,9l/100
km a pri cene 1,519 Eur/l, za pohonné hmoty 11,99 Eur, základná náhrada 0,183 x 152 km = 27,816
Eur, spolu po zaokrúhlení 39,80 Eur.

Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvého stupňa návrh navrhovateľky proti odporcovi 2

zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O.s.p.
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti, vrátane rovnako vecne správneho závislého
výroku o náhrade trov konania vedľajšieho účastníka na strane odporcu 2, potvrdil.

V odvolacom konaní čiastočne úspešnému odporcovi 2, ktorý mal úspech vo veci samej (981,62 Eur)
a v časti trov konania (312,34 Eur) a neúspech mal vo zvyšnej časti trov konania (340,53 Eur), z čoho

vyplýva jeho čistý úspech v časti 1.293,96 Eur (1.634,49 - 340,53), t.j. pomer jeho úspechu predstavuje
79,17% (1.293,96 : 1.634,49) vzniklo podľa § 142 ods. 2 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. právo na
náhradu trov konania voči v odvolaní čiastočne neúspešnej navrhovateľke. Trovy odvolacieho konania
predstavujú sumu 71,11 Eur ako odmena za 1 úkon - písomné vyjadrenie k odvolaniu vo výške 51,45
Eur + 7,81 Eur režijný paušál + 20% DPH vo výške 5,18 Eur, podľa § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. b),

§ 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z., pomerná časť vo výške 79,17% potom
predstavuje sumu 56,30 Eur.

S poukazom na ust. § 149 ods. 1 O.s.p. odvolací súd zaviazal navrhovateľku zaplatiť odporcovi 2
predmetnú náhradu trov konania k rukám jeho právneho zástupcu, do troch dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia (§ 160 ods. 1 O.s.p.).

Onáhradetrovkonaniavedľajšiehoúčastníkaodvolacísúdrozhodolpodľa§224ods.1O.s.p.vspojenís
ustanovením§142ods.1O.s.p.ahocivedľajšíúčastníkbolvodvolacomkonaníplneprocesneúspešný,
náhradu trov odvolacieho konania mu odvolací súd nepriznal, nakoľko si ich náhradu návrhom v zmysle
§ 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil a podľa obsahu spisu mu v odvolacom konaní zrejme ani žiadne nevznikli.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.