Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 25. máj 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/429/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6412213372
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6412213372.3

Rozhodnutie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr.
Ferdinanda Zimmermanna a sudcov JUDr. Danice Kočičkovej a JUDr. Amy Odalošovej, v právnej
veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598,
právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09
Bratislava, IČO: 36 864 421, za ktorú koná advokát a konateľ doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti

žalovanému: Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so
sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 9C/168/2012-100 zo
dňa 26. 11. 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh žalobcu, ktorým sa domáhal, aby bola žalovanému
uložená povinnosť zaplatiť mu majetkovú škodu a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z..
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Žalovanému náhradu trov konania
nepriznal.

V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový súd uviedol, že „Žalobou podanou na Okresnom súde Žiar
nad Hronom dňa 27. 09. 2012, si žalobca uplatnil voči žalovanému právo na zaplatenie sumy 125,-
EUR z titulu majetkovej škody a sumy 275,- EUR z titulu nemajetkovej ujmy. V odôvodnení žaloby
uviedol, že žalobca ako oprávnený subjekt navrhol zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu
pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. 6372287

dlžníkom Y. A., pričom exekučné konanie bolo vedené pod sp.zn. EX 14345/2010. V exekučnom konaní
vedenom podľa procesných pravidiel obsiahnutých v ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je
založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné
rozhodnutie rozhodcovského súdu. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala
prvky nadmernej právnej zložitosti, nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by

mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na časť potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu (návrh
na vykonanie exekúcie, ako aj žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spĺňali všetky
materiálne a formálne náležitosti predpokladané zákonom), rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie až dňa 14.12.2010, a to rozhodnutím o poverení. K rozhodnutiu o poverení tak
došlo po uplynutí zákonnom stanovenej doby (omeškanie viac ako 5 mesiacov).

Žalobca si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej
škody, ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčíslil nasledovne:- majetková škoda predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou
uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne plynulo medzi
doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Poškodený

vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca
pomocou informačného systému sumu 70,- EUR, na udržiavanie a správu informačného systému
sumu 40,- EUR a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu,
na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, poštovné
telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu

15,-EUR. Celkove vynaložil poškodený vo veci správa a vymáhania svoje pohľadávky v období, ktoré
zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím
o nej sumu 125,- Eur, ktorá by nezaťažila poškodeného, ak by exekučný súd postupoval správne a pri
rozhodovaní o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie by dodržal zákonnom stanovenú dobu.
- náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 275,- EUR, pretože samotné konštatovanie
porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonnom

stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného
článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je
dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Márnym
plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania poškodeného, že správnym postupom súdu

dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu nasledovných rizík: 1. neskorým
ukončením procedúry exekučným súdom k zániku povinného, 2. neskorým ukončením procedúry
exekučným súdom k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, 3. neskorým ukončením
procedúry exekučným súdom k insolvencii povinného. Náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľ vníma
ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov. Ako ďalšie dôvody

na podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy žalobca uviedol neexistencia akéhokoľvek
účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný
zásah do zákonných nárokov a základných práv navrhovateľa v spojení s absolútnou nemožnosťou
vrátenia strateného času vyvolala u navrhovateľa, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti,
ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a

rovnosť v spoločnosti, úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní
exekučného súdu spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou aj jej príslušenstvom zánik ďalších
plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov.
V ďalšom žalobca poukázal na nálezy Ústavného súdu SR týkajúce sa primeranosti požadovanej výšky
finančného zadosťučinenia vo veci porušovania práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Žalobca si uplatnil ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania sumu 275,- EUR za celých 5 mesiacov.
Poškodený uskutočnil výpočet nároku alikvotným pomerom 55 Eur za každý mesiac omeškania v
činnosti exekučného súdu, a to práve na základe aplikácie vyššie uvedenej doktríny Ústavného súdu
SR, teda 660,- Eur za rok : 12 mesiacov v roku = 55 Eur za mesiac. V danej veci bol exekučný súd

bezdôvodne nečinný viac ako 179 dní. Žalobca ďalej poukázal, že v zmysle ustanovenia § 15 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z.z. písomnou žiadosťou požiadal odporcu o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody, do podania žaloby však odporca na žiadosť pozitívne nereagoval.

Žalovaný v písomnom vyjadrení doručenom tunajšiemu súdu dňa 19.3.2013 žiadal návrh žalobcu ako

nedôvodný zamietnuť z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok, ktoré sú
potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Poukázal na nedostatky
podaného návrhu, ktoré spôsobujú zmätočnosť podania, keď navrhovateľ uviedol časťdôkazov, avšak
v skutočnosti preniesol celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša
navrhovateľ sám. Taktiež z podania žalobcu nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Pokiaľ ide o

uvádzané prieťahy v konaní, žalobca neuviedol kroky, ktoré podnikol na odstránenie neželaného stavu,
neuviedol, ani po vyžiadanej súčinnosti v rámci predbežného prerokovania zo strany žalovaného, či
využil možnosť podania sťažnosti na zbytočné prieťahy v príslušných konaniach predsedovi okresného
súdu, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti, t.z. či príslušných konaniach predsedovi okresného
súdu, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti, t.z. či využil účinné právne prostriedky nápravy na

urýchlenie konania. V ďalšom poukázal žalovaný na skutočnosť, že všeobecný súd v konaní o náhradu
škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu
alebo Ústavný súd SR. Žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody boli doručené
žalovanému dňa 23.4.2012, ale už dňa 27.9.2012 bola okresnému súdu doručená žaloba, z čohoje zrejmé, že žalobca nepodal žaloby po uplynutí 6.mesačnej lehoty, ale skôr. V takom prípade
ide o predčasne uplatnený nárok na súde. Ministerstvo spravodlivosti SR adresovalo žalobcovi po
doručení žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody výzvy na doplnenie žiadosti,

žalobca však neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí a tým zmaril
akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám
požiadal.MinisterstvospravodlivostiSRakoorgánpríslušnýpodľa§4ods.1písm.a)zákonač.514/2003
Z.z. preto nárok navrhovateľa nepovažuje za predbežne prerokovaný. Ustanovenia zákona č. 514/2003
Z.z.ustanovujúvšeobecnépodmienky,prisplneníktorýchštátzodpovedázaškoduspôsobenúorgánom

verejnej moci pri výkone verejnej moci a to nezákonné rozhodnutia, resp. nesprávny úradný postup,
vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom
a vzniknutou škodou. Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne.
K samotnému nesprávnemu úradnému postupu žalovaný uviedol, že lehota na poverenie exekútora
je výraznou prekážkou toho, aby súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným
titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípade existencie dôvodov podľa

§ 45 ods. 1 písm.c) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Prejavilo sa to vo veľkom
počte nezákonných exekúcií a zbytočnom vzniku trov exekučného konania. V tomto smere je dôležitý
rozsudok Súdneho dvora EÚ (Asturcom C-40/08), ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky
aj v exekučnom konaní. Unáhlené konanie zo strany súdov by mohlo viesť k nedostatočnému a
nekvalifikovanému posúdeniu prípadu a tým aj otázky, či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky kritéria

zákonnosti. V zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2011, 15. dňová
lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule. Ak bola
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podaná na súd po 1.6.2011, nárok je v tejto časti
neopodstatnený. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov garantované článkom 48 ods. 2 Ústavy SR je pritom kompetentný

preskúmať Ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ústavnou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom
na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, najmä kritéria, ako sú zložitosť veci, správanie
účastníka a postup súdu. Súd konajúci o náhrade škody by mohol pri posudzovaní nároku na náhradu
škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní v prípade, ak by tieto boli konštatované
predsedom súdu alebo Ústavným súdom SR. Žalovaný nepovažuje za preukázanú existenciu prieťahov

v predmetnom exekučnom konaní. Pokiaľ ide o materiálnu škodu vo výške 125,- EUR a náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 275,- EUR, s poukazom na § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. sa uhrádza
skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Požadovať paušálne sumy za
žalobcom uvádzané všeobecne uvedené činnosti je nesprávne a účelové. Skutočnú škodu je potrebné
dokázať listinami, skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok, v opačnom prípade by mohlo

dochádzať k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčísľovaniu škody zo strany žalobcu. Rovnako žalobca
nepreukázal ani nárok na vznik nemajetkovej ujmy, keď s poukazom na judikatúru Ústavného súdu SR je
potrebné uviesť, že poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému
skúmaniu prípadu zo strany Ústavného súdu. Každé prípadové okolnosti sú osobitné a vychádzať
z paušálnej sumy 660,- Eur, ktorá musí byť priznaná za každý rok prieťahov, je nesprávna úvaha.

Vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a u fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich
orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ sú irelevantné v predmetnom
konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. S
poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky spis.zn. 30 Cdo/675/2011, odškodnenie
právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné

vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú,
lebo im nevzniká ujma priamo. Tiež „zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov“ nebol zo
strany žalobcu preukázaný a ani to, akým spôsobom uvedená situácia „ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy navrhovateľa“. S prihliadnutím na charakteristiku podnikateľskej činnosti navrhovateľa považuje
žalovaný za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody

voči štátu, keďže uplatnená škoda mala navrhovateľovi vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej
podnikateľskej aktivite navrhovateľa. Taktiež žalovaný poukázal na neexistenciu príčinnej súvislosti
medzi nesprávnym úradným postupom a prípadnou škodou.

V súlade s ustanovením § 101 ods. 2 O.s.p. súd konal a rozhodol v neprítomnosti žalobcu a jeho

zástupcu, ktorí podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 22.11.2013 požiadali o zrušenie nariadeného
pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu, keď žalobcom
označené skutočnosti v podanom návrhu sú takého charakteru, že predpokladajú vylúčenie všetkých
sudcov okresného súdu z prejedávania a rozhodovania vo veci. Súd zároveň konal a rozhodol aj vneprítomnosti žalovaného, ktorý mal doručenie predvolania na pojednávanie, riadne a včas vykázané,
pričom písomne požiadal o ospravedlnenie svojej neúčasti na pojednávaní, keď zároveň súhlasil s
pojednávaním v jeho neprítomnosti.

Súd neakceptoval žiadosť žalobcu a jeho právneho zástupcu o odročenie nariadeného pojednávania z
ním uvádzaných dôvodov, pretože zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená na konanie a rozhodnutie
po oboznámením sa s dôvodmi uvádzanými v bode I. podaného žalobného návrhu predložil podanie
navrhovateľa spolu s vyjadreniami všetkých sudcov Okresného súdu Žiar nad Hronom na rozhodnutie

o námietke zaujatosti podľa § 16 ods. 1 OSP (čl. 7 spisu), pričom Krajský súd v Banskej Bystrici o
jeho námietke rozhodol uznesením č.k. 5NcC/346/2012 zo dňa 17.10.2012 a zákonná sudkyňa Mgr.
Milena Fegyesová nebola vylúčená z prejednávania a rozhodovania prejednávanej veci, keďže nebola
zákonnou sudkyňou v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 9Er/1176/2010.

V rámci dokazovania sa súd oboznámil s obsahom listín založených v spise, ako aj s obsahom

pripojeného spisu tunajšieho súdu sp.zn. 9Er/1176/2010, pričom zistil a ustálil nasledovný skutkový a
právny stav:

Dňa 9.12.2010 podal súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý Exekútorský úrad Bratislava, Zahradnícka
62, na tunajší súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pod sp. zn. EX 14345/10 vo

veci oprávneného: Pohotovosť,s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava (tu žalobca) proti povinnému:
Y. A. pre vymoženie pohľadávky 4 852 EUR s príslušenstvom priznanej
oprávnenému rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu č. SR 19084/09 zo dňa 30.6.2010, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňom 9.8.2010 a vykonateľnosť dňom 12.8.2010. Tunajší súd v exekučnom
konaní vedenom pod sp.zn. 9Er/1176/2010 vydal dňa 14.12.2010 Poverenie č. 5613 035180, ktoré

následne doručil súdnemu exekútorovi, čo preukazuje doručenka založená v exekučnom spise.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 písm. d) zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym

úradným postupom.

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom

ustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, súd preskúma
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.

Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí
exekútora, aby vykonal exekúciu.

Súd pri svojom rozhodovaní o náhrade škody vychádzal z citovaných ustanovení zákona. Z vykonaného

dokazovania mal súd nesporne preukázané, že žalobca doručil žalovanému žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody. Žalovaný ním uplatňovaný nárok na náhradu škody neuspokojil,
a preto sa žalobca obrátil so svojím nárokom na súd. Z vykonaného dokazovania však vyplynulo, že
tvrdenie žalobcu o tom, že Okresný súd Žiar nad Hronom v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX
14345/10 (9Er/1176/2010) nevydal poverenie pre súdneho exekútora v zákonom stanovenej 15 dennej

lehote, je nepravdivé, pretože tunajší súd postupoval v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 44 ods.
2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a písomné poverenie pre súdneho
exekútora vydal v lehote 15 dní od doručenia písomnej žiadosti súdneho exekútora.

S prihliadnutím na tieto skutočnosti súd dospel k záveru, že v danom prípade nie sú splnené hmotno-

právne podmienky pre zodpovednosť štátu uvedené v ustanovení § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.
z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, preto potom žalobu žalobcu ako
nedôvodnú zamietol.O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p., a to na základe zásady úspechu.
Žalovaný mal vo veci plný úspech, v spojení s konaním mu trovy nevznikli, preto potom súd vyslovil, že
žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva“.

Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Žiadal, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolanie
právne odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 205 ods. 2 pís. a ),c), f) O. s. p. , § 221 ods. 1 písm. f),

g), h) O. s. p.

Konkrétne poukázal na to, že okresný súd vec prejednal v jeho neprítomnosti a v neprítomnosti jeho
právneho zástupcu, s odôvodnením, že sa bez ospravedlnenia na pojednávanie
nedostavili. V tejto súvislosti uviedol, že riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité
dôvody a súdu predložil listiny spojené s označenými dôvodmi a preto okresný súd nemohol postupovať

podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O. s. p., a tým mu odňať právo na konanie pred súdom. Ďalej uviedol,
že v návrhu na začatie konania upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu,
ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné
z konania vylúčiť. Avšak na túto okolnosť krajský súd neprihliadol. V jeho očiach a objektívne i v
očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Rozhodnutie krajského súdu je v

rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach.
Keďže podal ústavnú sťažnosť pre porušenie jeho práva na nestranný súd, nebolo prípustné, aby
konanie pokračovalo pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Konečné
rozhodnutie vo veci neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) O.

s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Proti rozhodnutiu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie
konania preto podáva odvolanie. V čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne
rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Okresný súd sa nedostatočne oboznámil s
podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie)
nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu, pričom na pojednávaní v jeho neprítomnosti meritórne

rozhodol, hoci on oznámil, že trvá na osobnej účasti svojho právneho zástupcu na pojednávaní za
podmienky, že bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde. Ďalej uviedol, že nemal možnosť
sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal, ani k dôkazom,
ktoré súd vykonal. Tým došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu
ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Okrem toho namietal,

že okresný súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že ním namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu
nenasvedčujú. Aby okresný súd mohol konštatovať, že v príslušnom exekučnom konaní sa
nevyskytol nesprávny úradný postup, je potrebné zisťovať aj moment doručenia riadneho poverenia
(rozhodnutia o žiadosti na vydanie poverenia). Okresný súd rozhodol bez toho, aby mu umožnil vyjadriť

sa k skutkovým a právnym otázkam. Nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal
možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.
Podľa jeho názoru, v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Bolo potrebné
vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise a za stavu,
kedy sa odporca vôbec nevyjadril k návrhu, mu mal okresný súd umožniť uplatňovať svoje stanoviská k

skutkovým ale aj k právnym otázkam v súvislosti nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej
škody. Okresný súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia
poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz v danom konaní
môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k tomu, že vec sa týka nesprávneho
úradného postupu štátneho orgánu. Ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné

vyjadrenie k návrhu v zmysle ustanovenia § 114 ods. 3 O. s. p., mal okresný súd rozhodnúť o návrhu
rozsudkom pre zmeškanie podľa ustanovenia § 153b O. s. p.. Skutkovým základom sa mal stať ním
(navrhovateľom)tvrdenýskutkovýstav.Namiestotohosúdbeznariadeniapojednávaniadoplnilskutkový
základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám a následne vo veci meritórne rozhodol,
ignorujúc ustanovenie § 153b O. s. p..

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia§ 214 ods. 2 O. s. p. rozsudok okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil z
nasledovných dôvodov:

Podľa ustanovenia § 3 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012 (ďalej aj „zák. č. 514/2003 Z. z.“), štát zodpovedá za
podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci,
okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným
zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom

opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa
odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej

moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Základným právnym prameňom aktuálnej úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci je Ústava Slovenskej republiky, ktorá v druhej hlave - základné práva a slobody, v siedmom
oddiele - právo na súdnu a inú právnu ochranu, v článku 46 ods. 3 priamo zakotvuje, že
„každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu
či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom“.

Aktuálna právna úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je koncipovaná
ako absolútna objektívna zodpovednosť. Na to, aby vznikla právna zodpovednosť za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, musia byť kumulatívne splnené určité zákonné podmienky, ktoré sa v
právnej teórii i praxi označujú ako predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. Konkrétne sa jedná
o existenciu týchto predpokladov (podmienok): 1. porušenie právnej povinnosti (protiprávny úkon),

prípadne právne relevantná udalosť spôsobujúca škodu (škodná udalosť); 2. nepriaznivý následok
protiprávneho úkonu, resp. škodnej udalosti, ktorým je určitá škoda (ujma); 3. príčinná súvislosť
(kauzálny nexus) medzi porušením právnej povinnosti (protiprávnym úkonom), resp. právne relevantnou
udalosťou spôsobujúcou škodu (škodnou udalosťou) a nepriaznivým následkom, teda ujmou (škodou).

Prvým predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je
protiprávnosť, resp. nezákonnosť pri rozhodovaní alebo úradnom postupe orgánu verejnej moci. Ďalším
predpokladom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je vznik škody, ktorá sa
prejavila u poškodeného vo forme majetkovej ujmy (t. j. vo forme skutočnej škody, ušlého zisku) alebo
vo forme nemajetkovej ujmy.

Posledným predpokladom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je príčinná
súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnosťou (nezákonnosťou) pri rozhodovaní alebo
úradnom postupe orgánu verejnej moci a vznikom škody. O uvedenú príčinnú súvislosť pôjde vtedy, ak
škodavzniklavdôsledku(akopriamynásledok)nezákonnéhorozhodnutia,resp.nesprávnehoúradného

postupu, inak povedané, ak nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup a škoda sú vo
vzájomnom pomere príčiny a následku, pričom musí byť nesporné, že ak by nedošlo k nezákonnému
rozhodnutiu, resp. nesprávnemu úradnému postupu, nedošlo by ani k vzniku škody. Príčinou škody
môže byť len taká okolnosť, bez existencie ktorej by škodný následok nevznikol. Pretože zákonná
úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je koncipovaná ako objektívna

zodpovednosť, resp. presnejšia ako absolútna objektívna zodpovednosť, od poškodeného sa pre
úspešné uplatnenie nároku tejto zodpovednosti vyžaduje preukázanie len vyššie uvedených zákonných
predpokladov tejto zodpovednosti.

Jedným, osobitne vymedzeným zákonným dôvodom vzniku zodpovednosti štátu za škodu

je zodpovednosť za nesprávny úradný postup. Za nesprávny úradný postup možno vo všeobecnosti
považovať porušovanie pravidiel, ktoré sú predpísané právnymi normami pre činnosť príslušných
orgánov verejnej moci, ktorá je v rozpore so zákonom, resp. s jeho konkrétnym ustanovením. Ide teda
o stav, kedy príslušný orgán verejnej moci pri svojej činnosti porušuje svoje povinnosti, ktoré pre nehoustanovuje právny predpis. Nesprávnym úradným postupom je každý postup orgánu verejnej moci, ktorý
pri výkone verejnej moci postupuje v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi alebo v
rozpore so zásadami výkonu verejnej moci a základnými právnymi princípmi. Aktuálna

právna úprava v ustanovení § 9 zák. č. 514/2003 Z. z. uvádza v demonštratívnom výpočte prípady, ktoré
sa považujú za nesprávny úradný postup. Konkrétne ide o porušenie povinnosti urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, o nečinnosť, o zbytočné prieťahy v konaní, alebo o iný
nezákonný zásah do práv a do právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb.

Vzhľadom na širokú škálu rozličnosti a náročnosti jednotlivých vecí, ktoré sú prejednávané či už v rámci
občianskoprávneho konania , trestného konania alebo správneho konania, nie je objektívne možné (až
na určité výnimky) určiť konkrétnu lehotu, v ktorej mal alebo musel orgán verejnej moci (spravidla súd)
rozhodnúť.

Východiskom pri skúmaní otázky „včasnosti rozhodnutia“, resp. „prieťahov konaní“ je potom najmä čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky v spojení s príslušnými ustanoveniami jednotlivých procesných predpisov (napr. § 6 O. s. p.).
Hľadisko včasnosti rozhodnutia, v ktorom sa realizuje zásada rýchlosti konania, ktorá je eminentnou
podmienkou subjektívneho práva účastníka konania na rozhodnutie veci bez zbytočných prieťahov a v
primeranej lehote, je síce veľmi dôležité hľadisko, ale nejde o absolútne hľadisko, ktoré by dominovalo

nad ďalšími relevantnými požiadavkami, ktoré sú spojené s rozhodovaním (napr. nad povinnosťou súdu
vychádzať pri rozhodnutí zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci). Za porušenie zásady rýchlosti
konania, ktorá je vo svojom dôsledku nesprávnym úradným postupom, je možno preto považovať
len taký postup súdu v konaní, kedy doba jeho priebehu nezodpovedá zložitosti, skutkovej a právnej
náročnosti prejednávanej veci, a keď dĺžka konania spočíva v príčinách vychádzajúcich z pôsobenia

súdu v prejednávanej veci. Štát však nemôže zodpovedať za prieťahy v konaní, ktoré sú spôsobené
nedostatkom súčinnosti alebo dokonca zámerným pôsobením zo strany účastníkov konania, alebo
ak sú vyvolané inými okolnosťami, ktoré nemajú pôvod v povahe súdov a v ich inštitucionálnom a
organizačnom vybavení.

Súčasná právna úprava (§ 15 až § 16 zák. č. 514/2003 Z. z.) ako podmienku uplatniteľnosti nároku
na súde obligatórne vyžaduje v prípade náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, v prípade náhrady škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom, predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Ak príslušný orgán neuspokojil

nárok poškodeného na náhradu škody (alebo jeho časť), poškodený sa po uplynutí šiestich mesiacov
odo dňa ako oprávnený orgán prijal jeho žiadosť (t. j. odo dňa keď mu bola fakticky doručená), môže
domáhať uspokojenia nároku (alebo jeho neuspokojenej časti) na súde (§ 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.
z.). Táto šesťmesačná lehota má význam v tom, že až po jej uplynutí je nárok poškodeného splatný.

Vzhľadom na uplatnené odvolacie námietky navrhovateľa je v prvom rade potrebné zdôrazniť, že
odvolací súd je viazaný konkrétnymi odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O. s. p.). V danom
prípade je zrejmé, že nepochybne aj z dôvodu predkladania enormného množstva typových odvolaní
navrhovateľom na rôzne súdy, odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými
zisteniami uvedenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu. Ide len o zhrnutie rozličných dôvodov

reagujúcich na rôzne dôvody zamietnutia návrhov na začatie konania okresnými súdmi SR v obdobných
veciach.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že okresný súd predvolal účastníkov konania na
termín pojednávania 26.11.2013 riadne a včas a zároveň ich vyzval, aby na súdnom pojednávaní

predložili alebo označili dôkazy a to najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a
vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie, do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na
dôkazy predložené a označené neskôr sa neprihliada (§ 120 ods. 4 O. s. p.). Žalobcovi bolo doručené
vyjadrenie žalovaného, ktorým žiadal návrh zamietnuť. Žalobca sa k podaniu žalovaného nevyjadril.

Právnyzástupcažalobcu doručilsúdunávrh„nazrušenie“nariadenéhopojednávania dňa22.11.2013z
dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu. Poukázal na to, že podal sťažnosť na
Ústavný súd Slovenskej republiky pre porušenie jeho práva na zákonného sudcu a práva na nestranný
súd, ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu poverenéhoprejednávaním veci, pričom navrhol, aby okresný súd prerušil súdne konanie a to do právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o jeho ústavnej sťažnosti.

Okresný súd rozhodol o návrhu žalobcu na prerušenie konania tak, že návrh žalobcu na prerušenie
konania až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti pre
porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a nestranný súd zamietol predmetné rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť , navrhovateľ žiadne iné dôvody, okrem tých, o ktorých už bolo rozhodnuté
súdom neuviedol.

Odvolací súd poukazuje na to, že v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka, za podmienok
predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom a zároveň nie
je porušená ani zásada kontradiktórnosti sporového konania, pretože ustanovenie § 101 ods. 2 O. s.
p. umožňuje súdu konať v dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Aj v prípade, ak
účastník požiada o odročenie pojednávania, ale súd nezistí existenciu dôležitého dôvodu na odročenie

pojednávania je účastník povinný sa na pojednávanie dostaviť, má právo zúčastniť sa pojednávania.

Pokiaľ okresný súd vec na pojednávaní prejednal a vo veci samej rozhodol, neodňal tým navrhovateľovi
možnosť konať pred súdom, nakoľko sa tejto možnosti sám žalobca zbavil tým, že sa na pojednávanie
nedostavil, hoci bol na pojednávanie včas predvolaný (viac ako 5 dní pred termínom pojednávania)

podľa ustanovenia § 115 ods. 2 O. s. p. Odvolací súd je toho názoru, že dôvody uvádzané žalobcom
nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania podľa ustanovenia
§ 101 ods. 2 O. s. p., a preto žalobca a jeho právny zástupca si sami zmarili možnosť zrealizovať na
pojednávaní svoje procesné oprávnenia (napr. navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom
aktvrdeniamprotistrany,kprávnym,skutkovýmotázkam...).Súčasnevtejtovecineexistovalinýdôležitý

dôvod na odročenie pojednávania. K odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom nedošlo ani v rámci
dokazovania.Okresnýsúdsaoboznámilsexekučnýmspisom,ktorýakodôkaznavrholvykonaťsamotný
žalobca priamo v návrhu na začatie konania. Žalobca bol účastníkom uvedeného exekučného konania
a teda obsah exekučného spisu z hľadiska tvrdených skutočností o dobe od podania žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia exekučného súdu mu bol nepochybne známy.

Vzhľadom na hore uvedené odvolací súd konštatuje, že okresný súd postupoval správne (v súlade s
ustanovením § 101 ods. 2 O. s. p.), keď prejednal vec v neprítomnosti účastníkov, pretože boli naplnené
všetky zákonné podmienky aj pre vyhlásenie meritórneho rozhodnutia, čomu nebránila ani skutočnosť,
že žalobca podal návrh na prerušenie konania, o ktorom okresný súd rozhodol (ako už bolo vyššie

uvedené), rešpektujúc zásadu hospodárnosti konania a teda okresný súd svojím postupom neznemožnil
realizáciu procesných práv žalobcu, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva, t. j. neodňal mu
možnosť konať pred súdom.

Pokiaľ žalobca spochybňoval v konaní zákonného sudcu s poukazom na

ustanovenie § 15 ods. 1 O. s. p., odvolací súd zdôrazňuje, že o vylúčení zákonného sudcu už rozhodoval
Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením, ktorým nebola z prejednávania a rozhodovania vo veci
vylúčená zákonná sudkyňa JUDr. Milena Fegyesova, pretože u nej neboli zistené okolnosti, ktoré by ju z
prejednávania a rozhodovania veci vylučovali. Odvolací súd takisto nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by
spochybňovali nestrannosť zákonného sudcu. Sudcu je možné vylúčiť z prejednávania a rozhodovania

pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne
bránia rozhodnúť vec v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny
názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu existujú okolnosti vylučujúce ho z prejednávania
a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a
nezaujatého rozhodovania. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje napríklad na to, že Najvyšší súd

Slovenskej republiky vyslovil názor, že dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca
má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo
(viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31. mája 2010).
Dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne
(podľatvrdeniažalobcu)svojímnesprávnymúradnýmpostupomvinejprávnejvecizaložilzodpovednosť

žalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. (viď napr. uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 201/2013 z 19. júna 2013, sp. zn. 3Cdo 202/2013
z 12. septembra 2013). O nevylúčení konajúceho sudcu z prejednávania a rozhodnutia veci bolo riadne
rozhodnuté nadriadeným súdom v zmysle § 16 ods. 1 O. s. p.. Odvolací súd zároveň poukazuje narozhodnutia Ústavného súdu SR, z ktorých vyplýva, že sťažnosť navrhovateľa v obdobných veciach, aj
vo vzťahu k rozhodnutiam Krajského súdu v Banskej Bystrici, bola odmietnutá, napr. II. ÚS 443/2013 -
11 zo dňa 12.09.2013, IV. ÚS 632/2013-9 z 10.10.2013.

Z pripojeného exekučného spisu súd zistil, že dňa 9.12.2010 podal súdny exekútor na súd žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pod sp. zn. EX 14345/10 vo veci oprávneného:
Pohotovosť,s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava (tu žalobca) proti povinnému: XXXXX/XX X/XX
pre vymoženie pohľadávky 4 852 EUR s príslušenstvom priznanej oprávnenému rozsudkom Stáleho

rozhodcovského súdu č. SR 19084/09 . Súd v exekučnom konaní vedenom pod sp.zn. 9Er/1176/2010
vydal dňa 14.12.2010 poverenie, teda v lehote do 15 dní.

Odvolací súd konštatuje, že exekučný súd pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu
exekútorovi je povinný skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie.
Je predovšetkým povinný skúmať, či exekučný titul podľa ustanovenia § 41 EP má všetky zákonné

atribúty a či nie je v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 EP). V prípade, ak exekučným titulom je
rozhodcovské rozhodnutie (rozhodcovský rozsudok), je nevyhnutné vychádzať okrem Exekučného
poriadku aj zo zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších právnych predpisov.
Z exekučného spisu vyplýva, že exekučný súd nebol nečinný a vykonával príslušné úkony a vydal
poverenie v lehote do 15 dní. Odvolací súd podotýka, že vzhľadom na množstvo exekučných konaní,

ktoré navrhovateľ iniciuje pred okresným súdom, je ústavne akceptovateľná aj relatívne dlhšia lehota
nevyhnutne potrebná na vykonanie tejto činnosti (pozri napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. IV.ÚS/606/2012 zo dňa 14. 12. 2012 alebo sp. zn. II.ÚS/245/2013 zo dňa 25. 04. 2013).
Okresný súd v uvedenej exekučnej veci pri vydávaní poverenie na vykonanie exekúcie postupoval
v súlade s právom, a preto v tomto prípade, nie sú dané zákonné dôvody pre zodpovednosť štátu za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

Nakoľko žalobca v konaní nepreukázal jeden z kumulatívnych obligatórnych predpokladov
zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (t. j. nesprávny úradný postup
exekučného súdu), v súlade so zásadou hospodárnosti konania nebolo potrebné sa v odôvodnení

rozsudku osobitne zaoberať nepriznaním uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy.

Popreskúmaníveciodvolacísúdkonštatuje,žeokresnýsúdvykonaldokazovanievovecivdostatočnom
rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie aj náležite
odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O. s. p. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi

skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane
druhej. Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (Nález Ústavného súdu SR sp. zn.
III. ÚS 36/2010).

Odvolací súd potom rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O.
s. p. potvrdil vrátane výroku o trovách prvostupňového konania, pretože okresný súd náležite aplikoval
zásadu úspechu v spore podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p.

Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 224 ods. 1, v
spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.. Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný, preto mu nevzniklo právo na
náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, preto mu podľa vyššie
uvedených ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Trovy odvolacieho konania
si však neuplatnil (§ 151 ods. 1 O. s. p.) a ich vznik nemá odvolací súd preukázaný ani zo spisu, a preto

mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.