Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 12. máj 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/208/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212225038
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 05. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1212225038.4

Rozhodnutie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Chalupku a členov senátu
JUDr. Juraja Považana a JUDr. Janky Richterovej v právnej veci navrhovateľky: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
IČO: 35 807 598, so sídlom: Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom: Grösslingova 4, Bratislava, proti odporkyni: Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom: Župné nám. č. 13, Bratislava, o náhradu škody a

nemajetkovej ujmy a o zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie, na odvolanie navrhovateľky proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava II, č.k.: 58C/196/2012-89 zo dňa 05.02.2014 a na odvolanie
navrhovateľky proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II, č.k.: 58C/196/2012-110 zo dňa 19.03.2014,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, č.k.: 58C/196/2012-89 zo dňa 05.02.2014 p o
t v r d z u j e .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, č.k.: 58C/196/2012-110 zo dňa 19.03.2014 p
o t v r d z u j e .
Odporkyni s a n e p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom, č.k.: 58C/196/2012-89 zo dňa 05.02.2014 súd prvého stupňa návrh
navrhovateľky na prerušenie konania zamietol. Ďalším výrokom napadnutého rozsudku súd prvého

stupňa zamietol návrh navrhovateľky na náhradu škody a nemajetkovej ujmy a odporkyni nepriznal
náhradu trov konania.
Súd prvého stupňa napadnutý rozsudok po právnej stránke odôvodnil podľa § 5 ods. 1, ods. 2, § 79
ods. 2, § 120 ods. 1 O. s. p. a podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci účinného v čase namietaného
nesprávneho úradného postupu, § 9 ods. 2 cit. zákona účinného v čase namietaného nesprávneho

úradného postupu, § 9 ods. 2 v znení účinnom od 01.01.2013 a tiež podľa § 17 ods. 1, ods. 2, ods.
3, § 19 ods. 1, ods. 2, ods. 3 a § 27 ods. 1 cit. zákona a vecne tým, že navrhovateľka sa návrhom
na začatie konania voči odporkyni domáhala vydania rozhodnutia, ktorým by súd odporkyňu zaviazal
na zaplatenie sumy 125,- eur titulom majetkovej škody a sumy 440,- eur titulom nemajetkovej ujmy,
ktorá jej vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava II, a to na tom skutkovom
základe, že navrhovateľka ako veriteľ zo zmluvy o úvere č. 1940383 písomným podaním navrhla

súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu. Súdny exekútor požiadal miestne a vecne príslušný súd o
udelenie poverenia, avšak súd nerozhodol o vydaní poverenia do 15 dní od doručenia žiadosti napriek
tomu, že prejednávaná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a spoluprácu s účastníkmi
konania, ktorá by svojou komplexnosťou mohla mať podstatný vplyv .na čas potrebný k posúdeniu a
rozhodnutiu. Exekučný súd rozhodol až dňa 07.12.2010; k rozhodnutiu o poverení tak došlo po uplynutí
zákonnej doby, pričom omeškanie trvalo viac ako 8 mesiacov. Uvedené skutočnosti žiadala zistiť z

exekučného spisu založeného pre exekučné konanie vedené medzi navrhovateľkou ako oprávnenou
a povinnou, Emíliou Juščákovou, o vymoženie pohľadávky, ktorá vznikla nesplnením záväzku povinnejzo zmluvy o úvere č. 1940383 (registrácia súdneho exekútora EX 8646/2010). Postup exekučného
súdu tak mala za nesprávny, v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Navrhovateľka
si uplatnila jednak náhradu majetkovej škody ako náhrady účelne vynaložených nákladov spojených

s jej činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej, a
to na správu pohľadávky prostredníctvom informačného systému sumu 70,- eur, na udržanie a správu
informačného systému 40,- eur, na administratívne spracovanie textov urgencií exekučnému súdu,
na publikačné údaje spojené s vyhotovením urgencií, poštovné a telekomunikačné výdaje spojené

s urgovaním stavu konania na súde 15,-eur; márne tak vynaložila sumu 125,- eur. Navrhovateľka
si uplatnila tiež náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to v súvislosti s porušením práva na
prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Nesprávny úradný postup súdu bol podľa navrhovateľky dôsledkom
nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá mala za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so

zásahom do výkonu majetkových práv poškodeného. Márnym uplynutím času boli reálne ohrozené
legitímne očakávania poškodeného, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a
tiež došlo k vyvolaniu rizík ako je zánik povinnej, zmarenie účelu konania pre stratu kontaktu s povinnou
a insolventnosť povinnej. Výšku nemajetkovej ujmy si navrhovateľka vyčíslila analogicky, vychádzajúc z
nálezov Ústavného súdu SR, a to alikvótnym pomerom 55,- eur za každý mesiac omeškania v činnosti

súdu, a teda spolu za 8 mesiacov vo výške 440,- eur.
Odporkyňa žiadala návrh navrhovateľky ako nedôvodný zamietnuť. Namietala zmätočnosť podania
navrhovateľky a nesplnenie procesných podmienok konania s tým, že v návrhu navrhovateľky nebola
uvedená spisová značka exekučného konania, relevantné údaje či dátumy doručenia podaní na
súd, dátumy kedy sa navrhovateľka dozvedela o vzniku škody; navrhovateľka tak nepriložila žiaden

relevantný dôkaz k návrhu a celú dôkaznú povinnosť preniesla na súd napriek znášaniu dôkazné
bremena. Z návrhu nemala zrejmý právny titul náhrady škody, a to nesprávny úradný postup z
dôvodu prieťahov či nerozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, pričom navrhovateľke tiež vytkla, že
nepodnikla žiadne kroky na odstránenie neželaného stavu. Ďalej dôvodila, že nemožno predpokladať,
že lehota 15 dní podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa vzťahuje tiež na zamietnutie žiadosti o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Jedná sa o zložitý proces posudzovania žiadosti o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu. Navrhovateľka
tiež podľa § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. nepreukázala podanie na sťažnosti na prieťahy či prešetrenie
vybavenie sťažnosti či iné relevantné rozhodnutie podľa cit. ustanovenia. Odporkyňa mala za to, že
otázku porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného podľa čl. 48

ods. 2 Ústavy SR je kompetentný preskúmavať len Ústavný súd, a to s ohľadom na konkrétne okolnosti
každéhojednotlivéhoprípadu(napr. I.ÚS41/02),tiežspoukazomna§53ods.1zákonač.38/1993Zb.o
organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky. Ďalej poukázala na konštantnú judikatúru Ústavného
súdu SR týkajúcu sa rozhodovacej činnosti o porušení čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, I.ÚS
16/02, I.ÚS 63/00. Nakoľko zo skutkových okolností uvedených navrhovateľkou malo k nesprávnemu

úradnému postupu dôjsť v období pred marcom 2009, odporkyňa podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.
z. vzniesla námietku premlčania nároku navrhovateľky s tým, že premlčacia doba uplynula po 3 rokoch
od momentu uplynutia 15- dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie.
Súd prvého stupňa mal návrh navrhovateľky za nedôvodný, nakoľko v návrhu doručenom súdu prvého

stupňa dňa 27.09.2012 nebola uvedená spisová značka exekučného konania vedeného na súde,
relevantné údaje či dátumy, relevantné pre posúdenie veci a dátumy, kedy sa navrhovateľka dozvedela o
vzniku škody. Navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno preukázania existencie exekučného konania,
vznik skutočnej škody či nemajetkovej ujmy. Navrhovateľka ako dôkaz uviedla odkaz na exekučný spis, v
skutočnosti však celú dôkaznú povinnosť preniesla na súd. Navrhovateľka ako oprávnená z exekučného

konaniamalarelevantnýmajednoznačnýmspôsobomidentifikovaťkonania,atonajmävintenciách§79
ods. 1 O. s. p. Podľa názoru súdu prvého stupňa tak navrhovateľka disponovala relevantnými dôkazmi,
ktoré bola povinná súdu predložiť. Navrhovateľka dala spracovať znalecký posudok na preukázanie
výšky vzniknutej škody. Súd prvého stupňa však podľa § 120 ods. 1 O. s. p. uvedený dôkaz nevykonal,
nakoľko časť návrhu týkajúca sa vzniku škody stratilo opodstatnenie. Mal tiež za to, že prípadné prieťahy

v konaní je oprávnený konštatovať len Ústavný súd a až na základe jeho rozhodnutie vo veci je
možné sa zaoberať prípadným nesprávnym úradným postupom súdu v konaní podľa § 9 ods. 1 zák.
č. 514/2003 Z. z. Nakoľko nesprávnym úradným postupom podľa § 9 ods. 1 zák. 514/2003 Z. z. je aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenejlehote, súd prvého stupňa neskúmal či došlo k prieťahom v konaní, ale skúmal nedodržanie zákonnej
lehoty. Mal za to, že navrhovateľka nepreukázala existenciu škody a uplatňované nároky. Zjavne totiž
opomenula preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Nemal

tak preukázaný vznik nemajetkovej ujmy ako ani potrebu poskytovať náhradu ujmy v peniazoch. Nemal
tiež danú príčinnú súvislosť, ako priamy a bezprostredný vzťah príčiny a následku v konaní. Záverom
rozhodnutia skonštatoval, že navrhovateľka nepreukázala, že by činnosťou súdu v namietanom konaní
došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázala vznik či výšku skutočnej škody ani prípadnej
nemajetkovej ujmy, z ktorého dôvodu nemal danú existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym

úradným postupom súdneho exekútora po uplynutí 15-dňovej lehoty a uplatnenou majetkovou škodou
a nemajetkovou ujmou.
O náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. Nakoľko úspešnej
odporkyni žiadne trovy nevznikli, ich náhradu jej nepriznal.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala odvolanie navrhovateľka. Žiadala, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konania s

poukazom na odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a/, c/ a f/ O. s. p. Súdu prvého stupňa
vyčítala prejednanie veci v neprítomnosti právneho zástupcu navrhovateľky, nakoľko vo veci neboli
splnené podmienky podľa § 101 ods. 2 O. s. p., keď navrhovateľka riadne a včas požiadala z dôležitých
dôvodov, ktorých existenciu preukázala priloženými listinnými dôkazmi, o zrušenie nariadeného
pojednávania a vyslovila, že trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na predmetnom pojednávaní.

Uvedeným postupom súdu prvého stupňa malo dôjsť k degradácii zásady kontradiktórnosti konania,
keď navrhovateľka nemala možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam a dôkazom odporkyne, z ktorých súd pri
svojom rozhodovaní vychádzal.

Navrhovateľka ďalej opätovne poukázala na skutočnosť, že sudcu, ktorému bola vec pridelená

náhodným výberom na prejednanie a rozhodnutie veci, je potrebné z konania vylúčiť. Len samotná
skutočnosť, že krajský súd nevzhliadol dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach
navrhovateľky a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Podľa
navrhovateľky je tomu tak aj preto, že rozhodnutie krajského súdu o námietke zaujatosti je v rozpore
s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach (napr.

uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 17. 10. 2012, sp. zn. 11NcC/46/2012-24). Vzhľadom na
navrhovateľkou podanú ústavnú sťažnosť pre porušenie práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude
zrušenie rozhodnutia krajského súdu, nebolo a nie je prípustné, aby sa pokračovalo v konaní, v ktorom
vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Z uvedeného dôvodu navrhovateľka napadla aj vecnú
správnosť výroku o zamietnutí návrhu navrhovateľky na prerušenie konania. Meritórne rozhodnutie veci

vylúčeným sudcom pritom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj z dôvodu, že v rovnakom
rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2
písm. c/ O. s. p., proti ktorému je prípustné odvolanie.

V ďalšom navrhovateľka tvrdila, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

V situácii, kedy bolo vo veci potrebné vykonať dokazovanie listinami založenými v exekučnom spise
a za stavu, kedy sa odporkyňa vôbec nevyjadrila k podanej žalobe, mal súd navrhovateľke umožniť
uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom v
súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody, a ak tak neurobil a vo veci s
konečnou platnosťou meritórne rozhodol, porušil právo navrhovateľky na kontradiktórny súdny proces.

Navrhovateľka mala ďalej za nepravdivý záver súdu prvého stupňa, ktorý v odôvodnení rozhodnutia na
základe úradného záznamu zo dňa 02.10.2012 (č.l. 7) dospel k záveru, že navrhovateľkou označené
exekučné konania, ktoré boli identifikované jeho účastníkmi, číslom poverenia, spisovou značkou
súdneho exekútora a číslom zmluvy o úvere sa na Okresnom súde Michalovce nevedú. Poukázala na

to, že z prvej strany rozhodnutia Okresného súdu Michalovce v exekučnej veci vedenej v prospech
navrhovateľky ako oprávnenej a a v neprospech povinnej K. F., U..: XX.XX.XXXX, č. zmluvy o úvere
9081745, číslo poverenia 5807*023077, pričom na uznesení je riadne uvedená značka Okresného súdu
Michalovce, 11Er 65/2007, na základe čoho mala za zrejmé a preukázané, že súd vedie konania, ktorá
navrhovateľka jednoznačne a nezameniteľne identifikovala vo svojej žalobe. Súdom vyhotovený úradný

záznam tak neobstojí. Navrhovateľka tak uniesla dôkazné bremeno, keď označila dôkaz na preukázanie
svojich tvrdení a to uvedený exekučný spis, nakoľko navrhovateľka takýmto dôkazom nedisponuje.
Mala za to, že odporkyňa si zamieňa pojmy dôkazné bremeno a vykonávanie dôkazov, nakoľko žalobca
unesenie dôkazné bremeno aj v prípade, ak označí dôkazy podľa § 120 ods. 1 veta prvá O. s. p., pričomdôkazy môže vykonať len súd. Navrhovateľka tiež namietala postup súdu podľa § 43 ods. 1 O. s. p.
nakoľko žiaden právny predpis nevyžaduje, aby náležitosťou podania účastníka konania bola aj spisová
značka súdneho konania. Je potrebné označiť vec, ktorej sa podanie týka podľa § 42 ods. 3 O. s. p.

čo aj navrhovateľka vykonala a to spôsobom, ktorý neumožňuje zámenu konania s iným konaním.

Odporkyňa sa k podanému odvolaniu v súdom stanovenej lehote nevyjadrila.

Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý

rozsudok,prejednalodvolanienavrhovateľkybeznariadeniaodvolaciehopojednávaniapodľa§214ods.
2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa svoje rozhodnutie založil na správne a dostatočne zistenom
skutkovomstaveveci,ktorýpoprávnejstránkesprávneposúdilasvojeúvahy,ktorýmisaprirozhodovaní
riadil, aj náležite a presvedčivo odôvodnil (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd sa plne stotožňuje so
záverom súdu prvého stupňa, podľa ktorého navrhovateľka v konaní nepreukázal splnenie všetkých

zákonom kumulatívne stanovených podmienok pre založenie objektívnej zodpovednosti odporcu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom súdu v exekučnom konaní v zmysle zák. č. 514/2003
Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase (existencia nesprávneho úradného postupu, vznik majetkovej
škody, resp. nemajetkovej ujmy a kauzálny nexus medzi vzniknutou škodou a nesprávnym úradným
postupom).

Navrhovateľka v konaní relevantným spôsobom nepreukázala, že by jej v príčinnej súvislosti s
nesprávnym úradným postupom zo strany exekučného súdu vznikla skutočná škoda a nemajetková
ujma. Súd prvého stupňa správne zhodnotil, že dôkazné bremeno preukázania výšky spôsobenej škody
a príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a nesprávnym úradným postupom súdu pritom zaťažuje
navrhovateľku, ktorý nemôže výšku škody v tom- ktorom konaní odvodzovať od paušálne určených

administratívnych výdavkov. Rovnako navrhovateľka nepreukázala ani dôvodnosť uplatnenej náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pre úspešnosť navrhovateľky v tejto časti návrhom uplatneného nároku
nepostačuje len samotná okolnosť nedodržania zákonom stanovenej lehoty pre rozhodnutie súdu
ako uviedol súd prvého stupňa. Navrhovateľka ani v tejto časti svoje všeobecné tvrdenia neodložil
relevantnými dôkazmi.

Vzhľadom k skutočnosti, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s vyššie uvedenými závermi súdu
prvého stupňa a ich odôvodnením v napadnutom rozhodnutí, svoje rozhodnutie v súlade s § 219 ods.
2 O.s.p. obmedzil na konštatovanie ich správnosti.
Vo všeobecnosti možno žiadosť o odročenie pojednávania možno považovať za podloženú dôležitým
dôvodom pre odročenie pojednávania vtedy, ak v nej účastník konania uvedie také skutočnosti, ktoré

sú vzhľadom k svojej povahe spôsobilé jeho neúčasť na pojednávaní ospravedlniť, t. j. také, ktoré mu
neumožňujú sa na pojednávaní zúčastniť, riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy, a súčasne sú
vážne (dôležité, ospravedlniteľné), ako aj z hľadísk objektívnych i subjektívnych (viď rozhodnutie NS
SR sp. zn. 5Cdo/122/2010). V danej veci navrhovateľka svoju žiadosť o zrušenie termínu pojednávania
nariadeného na 05.02.2014, súdu prvého stupňa doručenú dňa 03.02.2014, odôvodnila porušením

zásady nestrannosti konajúceho súdu a sudcu. Pojednávanie žiadala zrušiť a konanie prerušiť až
do konečného ústavne konformného rozhodnutia Ústavného súdu SR v otázke porušenia práva
navrhovateľky na prerokovanie veci pred nestranným súdom zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a
právanaspravodlivýsúdnyprocesgarantovanéhočl.6ods.1Európskehodohovoruoochraneľudských
práv a základných slobôd. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil žiadosť navrhovateľa na odročenie

pojednávania ako nedôvodnú, nakoľko rozhodnutím Ústavného súdu SR zo dňa 10. 07. 2013, II. ÚS
392/2013-9 odpadol dôvod, pre ktorý navrhovateľka žiadala pojednávanie odročiť. Odvolací súd v tejto
súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že o námietke zaujatosti vznesenej navrhovateľkou v priebehu
konania bolo podľa § 16 ods. 1 O. s. p. rozhodnuté nadriadeným súdom, a to uznesením Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 17. 10. 2012, č. k.: 4NcC/88/2012-20, ktorým nebola zákonná sudkyňa, JUDr. Blanka

Malichová a ďalší v uznesení uvedení sudcovia Okresného súdu Bratislava, s výnimkou JUDr. Paulíny
Pacherovej,vylúčenázprejednávaniaarozhodovaniadanejveciaotázkučivovecirozhodovalvylúčený
sudca môže preskúmať len súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na základe riadnych
a mimoriadnych opravných prostriedkov a nie ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti navrhovateľa.
Súd prvého stupňa preto nepochybil, keď pojednával v neprítomnosti účastníkov konania v súlade s ust.

§ 101 ods. 2 O. s. p.

Rovnako neobstojí ani námietka porušenia práva na kontradiktórny súdny proces. Zo spisu je zrejmé,
že právnemu zástupcovi navrhovateľky bolo spolu s predvolaním na pojednávanie riadne doručené ajpoučenie podľa § 101 ods. 2 a 120 ods. 4 O. s. p. V tejto súvislosti odvolací súd okrajovo poukazuje aj na
skutočnosť, že manudukačná (poučovacia) povinnosť zo strany súdu sa v zmysle ust. § 5 ods. 2 O. s. p.
nevzťahuje na účastníka v konaní zastúpeného advokátom. Navrhovateľka, resp. jej právny zástupca

si tak mala a musela byť vedomá následkov spojených so súdom neospravedlnenou neprítomnosťou
na pojednávaní. Naviac odporkyňa sa predmetného pojednávania konaného dňa 05. 02. 2014 rovnako
nezúčastnila. Bezdôvodnou neúčasťou na pojednávaní, na ktoré bola navrhovateľka riadne a včas
predvolaná, si sama navrhovateľka zmarila možnosť dôsledne uplatňovať svoje práva a chrániť svoje
záujmy.

Právne bezvýznamným je tak aj tvrdenie navrhovateľky, že jej postupom súdu bola odňatá možnosť
konať pred súdom, nakoľko prostredníctvom vykonaného pojednávania chcela predložiť dôkazy o
výške vzniknutej majetkovej škody, a to znalecký posudok, ktorého vypracovanie zabezpečila, nakoľko
povinnosťou účastníka konania je podľa § 120 ods. 1 O. s. p. označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení, pričom navrhovateľka si túto povinnosť nesplnila, keď na existenciu znaleckého posudku ani v

návrhu na začatie konania nepoukázala a tento v priebehu prvostupňového konania (a ani v odvolacom
konaní) súdu nepredložila a to aj napriek vedomosti o nariadenom termíne pojednávania. Súd prvého
stupňa preto správne a v súlade s ust. § 101 ods. 2 druhá veta za bodkočiarkou O. s. p. prihliadol iba
na obsah spisu a doposiaľ vykonané dôkazy.

Záverom odvolací súd pripomína, že z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva síce povinnosť
všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak len
potiaľ, pokiaľ majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 352/6, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV.
ÚS 163/08). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základrozhodnutiabeztoho,abyzachádzalidovšetkýchdetailovsporuuvádzanýchúčastníkmikonania.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na
spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05).

Ako vecne správny odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil aj výrok napadnutého rozsudku,
ktorým súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm.
c/ O. s. p. do času rozhodnutia Ústavného súdu o ústavnej sťažnosti navrhovateľky, predmetom ktorej
malo byť rozhodnutie o porušení práva navrhovateľky na zákonného sudcu a práva na nestranný súd.
Nakoľko ústavná sťažnosť navrhovateľky v danej veci bola odmietnutá pre nedostatok právomoci ešte

dňa 10. 07. 2013 (uznesením Ústavného súdu SR zo dňa 10. 07. 2013, č. k. II. 392/2013-9), súd
prvého stupňa žiadosť navrhovateľky správne vyhodnotil ako bezpredmetnú. Odvolací súd len dodáva,
že samotné podanie ústavnej sťažnosti účastníkom konania nezakladá ani obligatórnu, ani fakultatívnu
prekážku konania podľa § 109 O. s. p. a otázku či vo veci rozhodoval vylúčený sudca môže preskúmavať
len súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných

prostriedkov (nie ústavný súd).

K argumentácii navrhovateľky namietajúcej rozhodnutie súdu o návrhu na prerušenie konania v
konečnom, meritórnom rozhodnutí odvolací súd uvádza, že tento postup, ktorý zvolil súd prvého stupňa
vzhľadom na zjavnú nedôvodnosť návrhu na prerušenie konania (hromadne a bezúspešne podávaného

navrhovateľkou aj v iných veciach), je plne v súlade s požiadavkou hospodárnosti konania. Okrem
procesnej ekonómie korešponduje uvedený postup aj požiadavke efektivity rozhodovania a úsiliu v čo
najkratšom čase zaviesť medzi účastníkmi konania stav právnej istoty, pri zachovaní práva druhého
účastníka konania na spravodlivý súdny proces bez zbytočných prieťahov.

V súvislosti s odvolanou námietkou navrhovateľky, ktorá namietala nesprávnosť postupu súdu podľa
§ 43 ods. 2 O. s. p., ktorý mal za to, že navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno keď riadne a
jednoznačne neoznačila dôkazy na preukázanie svojich tvrdení podľa § 120 ods. 1 O. s. p. odvolací
súd poukazuje na to, že zo žalobného návrhu má zrejmé, že navrhovateľka sa nároku na náhradu
škody titulom nesprávneho úradného postupu (prieťahov či nevydania rozhodnutia v zákonnej lehote)

domáhala s poukazom na konanie a postup Okresného súdu Bratislava II, a to v exekučnom konaní
vedenom navrhovateľkou ako oprávnenou proti odporkyni: Y.M. C., U..: XX.XX.XXXX, pre vymoženie
pohľadávky zo zmluvy o úvere č. 1940383, reg. súdneho exekútora EX 8648/2010 (č.l. 2), a teda škoda
či nemajetková ujma mala byť navrhovateľke spôsobená nesprávnym úradným postupom OkresnéhosúduBratislavaIIvexekučnomkonaní.Vpodanomodvolanívšaknavrhovateľkapoukazujenaexekučné
konanie vedené na Okresnom súde Michalovce, vedené voči odlišnej povinnej, Anne Tokárovej, vedené
na základe odlišného exekučného titulu, a to zmluvy o úvere č. 9081745, sp. zn.: 11Er/65/2007. Odvolací

súd tak má tiež túto odvolaciu námietku navrhovateľky za nedôvodnú a zmätočnú tiež s poukazom na to,
že súdu dotknuté uznesenie nepredložila a vzhľadom na popísané nezrovnalosti medzi navrhovateľkami
namietanými konaniami má odvolací súd za to, že ani týmto poukazom navrhovateľka neodstránila
nedostatok povinnosti jednoznačne označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení podľa § 120 ods. 1
O. s. p., pokiaľ tieto nemá k dispozícii a žiada, aby označené dôkazy zabezpečil a vykonal konajúci súd.

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 O. s. p., § 142 ods. 1 v spojení s § 151
ods. 1 O s. p., a v odvolacom konaní úspešnej odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,
nakoľko si ju neuplatnila.

Napadnutým uznesením, č.k.: 58C/196/2012-110 zo dňa 19.03.2014 súd prvého stupňa uložil

navrhovateľke povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo výške 20,-eur a to podľa zákona č.
71/1992 Z. z., položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov.
Proti uzneseniu okresného súdu podala navrhovateľka v zákonom stanovenej lehote odvolanie.
Namietala predovšetkým, že napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu
rozhodnutia a tým je odôvodnenie. Ak aj bol súdny poplatok vyrubený podľa položky č. 7a Sadzobníka

súdnych poplatkov, podľa uvedenej položky sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody
spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom, a teda z uvedenej definície spoplatneného úkonu vyplýva, že uvedený poplatok sa vzťahuje
len na podanie žaloby na náhradu škody. Spoplatneniu teda nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej
ako sú odvolanie, dovolanie a pod., ako je tomu pri položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov. Poukázala

na odôvodnenie pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu poslancov k vládnemu návrhu zákona,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych
poplatkoch v znení neskorších predpisov, keď konkrétne zdôrazňuje, že „v nadväznosti na zrušenie
vecného oslobodenia pri žalobách na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, sa navrhuje zaviesť paušálny súdny poplatok

pre tieto žaloby vo výške 20,- eur, čím sa jednak čiastočne zohľadňuje účel vládneho návrhu zákona a
súčasne sa zlepšuje v porovnaní s vládnym návrhom prístup k spravodlivosti v týchto veciach, nakoľko
sa nebude vyberať poplatok podľa percentuálnej sadzby, ale práve ako paušálny poplatok, ktorý je
podstatne nižší“. Vzhľadom aj na toto stanovisko má navrhovateľka za to, že súd nie je oprávnený
svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Poukázala aj na rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/39/2007 s tým, že použitie analógie legis je v
prípade vyrubenia súdneho poplatku vzhľadom na čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vylúčené.
Súd je pri rozhodovacej právomoci viazaný čl. 2 ods. 2 a teda platí, že môže konať iba na základe
ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon. Odvolateľka navyše zdôraznila,
s poukazom na ustanovenie § 18ca ZoSP, že za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú

poplatky podľa predpisov účinných do 30.septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri
2012 a v danom prípade bola žaloba podaná pred 01. 10. 2012, konanie sa teda začalo pred účinnosťou
zákona, ktorý vyššie uvedený súdny poplatok, resp. položku Sadzobníka súdnych poplatkov zaviedol.
Na základe uvedených argumentov potom navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v zrušil.
Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania ( § 214 ods. 2

O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie dôvodné.
Navrhovateľka v odôvodnení odvolania namietala predovšetkým nepreskúmateľnosť napadnutého
uzneseniaauviedla,žepreabsenciudôvodov„skutkovéaprávnedôvody,ktoréviedlisúdkjehovydaniu,
môže len hádať“. Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktorénie,zktorýchdôkazovvychádzalaakýmiúvahamisaprihodnotenídôkazovriadil,prečonevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé.
Podľa ustanovenia § 167 ods. 2 O. s. p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.
Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že ustanovenie § 167 ods. 2 O. s. p. odkazuje na
ustanovenia § 152 a nasl. O. s. p., z ktorých sa použijú iba tie náležitosti, ktoré sú primerané forme
uznesenia, pokiaľ zákon nemá osobitné ustanovenie. Primeranosť vyplýva z účelu toho - ktoréhokonkrétneho uznesenia. V preskúmavanej veci je napadnutým rozhodnutím uznesenie, ktorým súd
prvého stupňa uložil navrhovateľke povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku. Nie
je možné súhlasiť s tvrdením navrhovateľky, že napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie. Je

potrebné vychádzať z obsahu a celého kontextu uznesenia - odôvodnenie rozhodnutia je obsiahnuté
v texte uznesenia, pričom nie je vadou, že text nie je svojou formou rozčlenený tak, že odôvodnenie
sa nachádza v samostatnej časti pod označením „Odôvodnenie“. Napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa obsahuje odôvodnenie, ktoré je primerané účelu, pre ktorý bolo vydané - obsahom odôvodnenia
je konštatovanie, že sa jedná o súdny poplatok za odvolanie voči rozsudku v konkrétnej veci vednej pod

sp. zn.: 58C/196/2012 a je uvedená položka Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej sa poplatok
vyberá. Z obsahu napadnutého uznesenia preto navrhovateľke musí byť zrejmé, z akého dôvodu
bolo napadnuté uznesenie vydané, sama navrhovateľka tento dôvod napokon vo svojom odvolaní
identifikovala.
Odvolací súd preto považuje uznesenie za obsahovo dostatočne určité a preskúmateľné.
Ďalšou odvolacou námietkou navrhovateľky bola namietaná skutočnosť, že za podanie odvolania voči

rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradnýmpostupomniejestanovenápoplatkovápovinnosť,nakoľkospoplatnenéjelensamotnépodanie
žaloby. Podľa § 2 ods. 4 vety prvej zákona č. 71/1992 Zb. (Zákona o súdnych poplatkoch), v odvolacom
konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Podľa ustanovenia
§ 5 ods. 1 písm. a/ Zákona o súdnych poplatkoch poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu,

odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ,
odvolateľ a dovolateľ. Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov účinného od 01.10.2012, t. j.
v čase podania odvolania, zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa platí súdny poplatok vo výške 20,- eur.
Podľa poznámky č. 3 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov poplatky podľa rovnakej sadzby sa

platia i v odvolacom konaní vo veci samej. Súdny poplatok sa platí aj za odvolanie proti rozhodnutiu
súdu o návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Ak odvolanie podá navrhovateľ i odporca, platí každý
z nich poplatok podľa ceny predmetu svojho odvolania.
Z vyššie uvedenej poznámky je zrejmé, že súdny poplatok sa vyrubuje nielen za samotnú žalobu
o náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho

nesprávnym úradným postupom, ale i za ďalšie úkony vrátane podaného odvolania. Ak aj navrhovateľka
poukazuje na odôvodnenie pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu poslancov, je nutné uviesť, že
uvedené odôvodnenie sa vzťahuje najmä na zdôvodnenie „paušálnosti“ súdneho poplatku pre tieto
žaloby vo výške 20,- eur práve z dôvodu zlepšenia prístupu k spravodlivosti v týchto veciach,
teda, aby sa uvedený súdny poplatok nevyberal podľa percentuálnej sadzby v zmysle položky č.

1, ale práve ako poplatok paušálny. Z uvedeného nevyplýva, že sa súdny poplatok platí len za
samotné podanie žaloby tak, ako na to poukazuje žalobca v odvolaní. Zo strany súdu prvého stupňa
nedošlo k svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku, nakoľko aj v
zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 39/2007, na ktoré, okrem iného, v odvolaní
navrhovateľka poukazuje, ide o súdne konania, resp. poplatky, ktoré v Sadzobníku súdnych poplatkov

uvedené nie sú. V konkrétnej veci však o takýto prípad nejde, nakoľko konanie o náhradu škody
spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom sa v Sadzobníku súdnych poplatkov nachádza, a to práve v položke č. 7a. Argumentácia
navrhovateľky v odvolaní preto nie je úplná a je zjavne účelová s cieľom dosiahnuť neplatenie súdneho
poplatku za odvolanie.

Nesprávna je aj argumentácia odvolateľky, že odvolacie konanie v danej veci nezačalo až podaním
odvolania zo strany navrhovateľky, vo vzťahu ku ktorému zaplatenie súdneho poplatku prináleží a žaloba
vo veci samej bola podaná pred 01.10.2012, teda pred účinnosťou zákona č. 286/2012, ktorým sa
mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch
v znení neskorších predpisov, a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. V zmysle rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 8 Sžf/37/2010 zo dňa 04.08.2011 „tak, ako poplatková pohľadávka vzniká
podaním návrhu a je zročná zároveň týmto okamihom, je aj poplatok z odvolania vo veci samej zročný
okamihom, keď bolo toto odvolanie podané. Súd môže súdny poplatok vyrubiť a vymáhať až po vzniku
poplatkovej povinnosti.“ Zákon o súdnych poplatkoch v § 17 ods. 2 ustanovuje, že poplatok za odvolanie
adovolaniepodanéponadobudnutíúčinnostitohtozákonasavyrubujevovýškeurčenejtýmtozákonom.

Zákon č. 286/2012 Z. z. zaviedol do Zákona o súdnych poplatkoch aj prechodné ustanovenie účinné od
01.10.2012, a to § 18ca, podľa ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.09.2012 sa
vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.09.2012. Súd
prvého stupňa sa spravoval pri vyrubení súdneho poplatku za konanie o odvolaní položkou sadzobníkasúdnych poplatkov č. 7a (ako prílohy k Zákonu o súdnych poplatkoch) účinnou v čase vzniku poplatkovej
povinnosti, teda podaním odvolania a dôvodne prihliadal na poznámku č.3 k položke č.1 Sadzobníka
súdnych poplatkov, § 5 ods. 1 písm. a/ ako aj ustanovenie § 17 ods. 2 a § 18ca Zákona o súdnych

poplatkoch. Ani námietka navrhovateľky, že v danej veci nie je dôvodné použitie analógie legis je
irelevantné, nakoľko v danom prípade k použitiu analógie zo strany súdu nedošlo.
Odvolací súd poznamenáva, že totožný právny názor vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. IV. ÚS 340/2014-8 zo dňa 19. júna 2014 v skutkovo a právne obdobnej veci. Ústavný
súd v predmetnom náleze konštatuje, že krajské súdy sa v napadnutých uzneseniach zaoberali a

ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadali so všetkými odvolacími námietkami sťažovateľa
(POHOTOVOSŤ), ktorý namietal vznik poplatkovej povinnosti podľa položky 7a sadzobníka súdnych
poplatkov v súdnom konaní za iný procesný úkon, ako len samotné podanie žaloby. Napadnuté
uznesenia krajských súdov nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené
a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v
zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení zákona

o súdnych poplatkoch (položka 7a sadzobníka súdnych poplatkov). Vzhľadom na to ústavný súd
konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu a základným
právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka
namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí
sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri

predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnené.
Vzhľadom k vyššie uvedenému odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne
správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.