Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. január 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/280/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2309209544
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2309209544.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobcu: Mgr. S. U., nar. XX. C. XXXX, bytom E., M. XXX/XX, zast.
advokátom: Mgr. Matúš Beresecký, Nitra, Farská 33, proti žalovaným: 1/ Mgr. A. R., nar. X. E. XXXX,
bytom R., F. X, zast. advokátom: JUDr. Ľudovít Štanglovič, Šaľa, Jarmočná 2264/3 a 2/ ČSOB stavebná
sporiteľňa, a.s., Bratislava, Radlinského 10, o určenie neplatnosti záložnej zmluvy, o odvolaní žalovanej
1/ proti uzneseniu Okresného súdu Galanta z 21. októbra 2013 č. k. 25C/112/2009-249 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov konania r u š í a vec mu vracia
na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napádaným uznesením súd prvého stupňa I. zastavil konanie a II. žalovaným „v rade 1-2“ (?) uložil
povinnosť spoločne zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania 506,78 eur k rukám jeho právneho zástupcu
do troch dní. Rozhodnutie o zastavení konania odôvodnil právne § 96 O. s. p. (Občianskeho súdneho

poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne len späťvzatím žaloby žalobcom.
V časti trov konania odôvodnil rozhodnutie právne ust. § 146 ods. 2 vety prvej O. s. p. a vecne tým, že
žaloba bola podaná dôvodne, nakoľko žalobca mal v tom čase naliehavý právny záujem na vyhlásení
neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva, preto má právo na náhradu trov konania, ktoré mu vznikli
v sume 99,50 eur na zaplatenom súdnom poplatku zo žaloby a v sume 407,28 eur na trovách právneho
zastúpenia (odmena za 5 úkonov právnej služby: 1. prevzatie a príprava zastúpenia, 2. podanie žaloby,

3. účasť na pojednávaní, 4. porada s klientom a 5. späťvzatie žaloby po 60,07 eur, 5 x tzv. režijný paušál
7,81 eur a 20% daň z pridanej hodnoty v sume 67,88 eur).

Proti tomuto uzneseniu len v časti trov konania podala včas odvolanie iba žalovaná 1/ s návrhom na jeho
zmenu nepriznaním žalobcovi náhrady trov konania. Nestotožnila sa s názorom súdu prvého stupňa, že
žaloba bola podaná dôvodne, nakoľko z priebehu konania ako i samotného späťvzatia žaloby je zrejmé,
že k rovnakému právnemu stavu, aký existuje v súčasnosti, by došlo aj bez podania žaloby, žaloba tak

bola podaná nedôvodne a žalobca touto nedôvodnou žalobou spôsobil zastavenie konania, preto mu
nemožno priznať náhradu trov konania.

Žalovaná 2/ sa vo vyjadrení k odvolaniu v plnom rozsahu stotožnila s odvolaním žalovanej 1/.

Žalobca navrhol uznesenie v napadnutej časti trov konania ako vecne správne potvrdiť, majúc za to,
že až rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžr/11/2011 z 11. októbra 2011 a
následne tým, ako sa s ním vysporiadala Správa katastra Šaľa v roku 2013, stratil naliehavý právny
záujem na požadovanom rozhodnutí.Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 O. s. p. vec v medziach odvolania, teda len vo výslovne
napadnutej časti trov konania a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania, pretože tu nešlo
o prejednanie veci samej a ani o žiaden prípad, v ktorom by bolo potrebným prejednanie veci na

pojednávaní odvolacieho súdu a dospel k záveru, že uznesenie v napadnutej časti nie je vecne správne.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, len ak
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom; podľa písm. h/ rovnakého
paragrafu, odseku i zákona potom rovnako rozhodne, ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne
posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Konštatovanie, že vada konania vymedzená v prvom z práve odcitovaných ustanovení základného

predpisu občianskeho procesného práva Slovenskej republiky (a inak aj ďalšia vada podľa § 221 ods.
1 písm. g/ O. s. p., spočívajúca v rozhodnutí vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom)
je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces
(inak práva zaručeného v podmienkach tuzemského právneho poriadku okrem zákonov i článkom 46
a nasledujúcimi Ústavy Slovenskej republiky, čiže ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení

neskorších ústavných zákonov a tiež článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, tohto inak uverejneného v prílohe oznámenia ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992
Zb.), patrí už k záverom ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu (v uvedenej súv. por. napr.
uznesenie Krajského súdu v Trnave z 30. novembra 2010 sp. zn. 10Co/210/2010, vydané vo veci
Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 10C/42/2008). I podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko
vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky
(nález z 12. mája 2004 sp. zn. I ÚS 226/03) a aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27.
apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať
tiež nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu v podmienkach vnútroštátnej úpravy slovenského
civilného procesu potom vymedzuje (na úrovni zákona) ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p., podľa
ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako
sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri

hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom
aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Korektným a i ústavne konformným výkladom
takéhoto ustanovenia (v prejednávanej veci aj s poukazom na § 167 ods. 2 O. s. p.) pritom treba
dospieť k záveru, že s už uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok
(absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi

súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej
možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia, konštatovania alebo
závery bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto vyvodené. Ak povinnosť súdu
riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie
spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka); porušením

uvedeného práva účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi
konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma
aj možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho
dôvodmi) - v rámci využitia prípadných riadnych alebo tiež mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak
potomnedostatokriadnehoodôvodneniasúdnehorozhodnutiajeporušenímprávanaspravodlivésúdne

konanie, táto vada zakladá sama osebe nielen dôvod odvolania podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ale
zároveň i nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom predpokladaným takýmto ustanovením.

Podľa názoru odvolacieho súdu potom nemôže byť vôbec predmetom diskusie fakt, že práve opísanou
vadou bolo postihnuté i uznesenie súdu prvého stupňa z prejednávanej veci v napadnutej časti trov
konania, kde okrem odkazu na jedno z ustanovení procesného práva a nezdôvodneného názoru o

dôvodnosti žaloby a naliehavom právnom záujme žalobcu v čase podania žaloby na vyhlásení (?)
neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva, niet už ničoho iného.Odvolací súd má za to, že prišlo aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu otázky náhrady trov konania,
keďsúdprvéhostupňasvojerozhodnutieprávnezdôvodnilcitovanýmust.§146ods.2vetyprvejO.s.p.,
avšak v rozpore s tým rozhodol v skutočnosti podľa § 146 ods. 2 vety druhej O. s. p. Žiadnym spôsobom

pritom nezdôvodnil, prečo uložil povinnosť žalovaným zaplatiť náhradu trov konania spoločne.

Šlo tu tak nielen o prípad nepreskúmateľnosti rozhodnutia (pre neuvedenie v ňom dostatku dôvodov pre
zvolený postup), ale aj o nesprávne právne posúdenie veci a v záujme zachovania práva účastníkov na
spravodlivý proces so všetkými jeho atribútmi v oboch stupňoch súdov ani odvolaciemu súdu neostávalo
iné, než uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti podľa § 221 ods. 1 písm. f/ aj h/ a ods. 2 O.
s. p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Pre úplnosť odvolací súd uvádza:

Podľa§146ods.1O.s.p.žiadenzúčastníkovnemáprávonanáhradutrovkonaniapodľajehovýsledku,
ak konanie

a) mohlo sa začať i bez návrhu;

b) skončilo sa zmierom, pokiaľ v ňom nebolo o náhrade trov dojednané niečo iné;

c) bolo zastavené,

d) začalo na návrh prokurátora.

Podľa § 146 ods. 2 O. s. p. ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný
uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je
povinný uhradiť trovy konania odporca.

Podľa § 151 ods. 8 O. s. p. vo výroku o náhrade trov konania súd vyjadrí osobitne trovy právneho
zastúpenia a iné trovy konania, ktorých náhrada sa účastníkovi priznáva.

Súd rozhoduje o náhrade trov konania na návrh. Pre účastníka, ktorý sa o svoje procesné práva má
starať vo vlastnom záujme, podanie návrhu a vyčíslenie trov nemôže znamenať výraznejšiu záťaž.
Aj stručná požiadavka účastníka konania, či už v žalobe alebo v priebehu konania "žiadam trovy"

predstavuje zatiaľ síce ešte nešpecifikovaný, ale predsa len relevantný návrh na priznanie náhrady trov
konania. Z uvedeného vyplýva, že na to, aby sa priznala náhrada trov konania, treba navrhnúť, spravidla
pred rozhodnutím vo veci samej, aj výrok o náhrade trov konania a predložiť vyčíslenie požadovanej
náhrady, pretože bez vyčíslenia ju nemožno priznať. Vyčíslenie je povinné nielen u advokáta, ale aj u
účastníka, ktorý nie je zastúpený advokátom. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania,

je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch dní od vyhlásenia rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí. Ak účastník v tejto lehote trovy konania nevyčísli, súd mu z úradnej povinnosti prizná len náhradu
trov konania, ktoré vyplývajú zo spisu, a to k okamihu vyhlásenia rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.
To však neplatí pre náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré treba vyčísliť vždy, inak ich náhradu súd
nemôže priznať. Účastníkovi, ktorý v lehote troch dní nevyčísli trovy konania a zo spisu mu okrem

trov právneho zastúpenia iné trovy nevyplývajú, súd náhradu trov konania neprizná, pričom v tomto
prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o priznaní náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí. V takýchto prípadoch súd namiesto vyhláseného prisudzujúceho výroku
(týkajúceho sa trov konania) uvedie v písomnom vyhotovení rozhodnutia výrok o nepriznaní náhrady
trov konania. Tomu nebráni ani skutočnosť, že výrok prisudzujúci (nevyčíslenú) náhradu trov konania

bol vyhlásený v rámci rozsudku, pretože rozhodnutie o trovách konania má vždy povahu uznesenia.
Ide tu o výnimku z ustanovenia § 170 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého uznesením je súd viazaný, len
čo bolo vyhlásené, pokiaľ Občiansky súdny poriadok neustanovuje inak a táto výnimka umožňuje sa
v písomnom vyhotovení rozhodnutia od vyhláseného výroku o priznaní náhrady trov konania odchýliť
(tak, že tento bude nahradený výrokom o nepriznaní náhrady trov konania). Ak rozhodnutie, ktorým sakonanie končí, sa nevyhlasuje (napr. uznesenie o zastavení konania netreba vyhlásiť a stačí rozhodnúť
aj bez pojednávania) a bol podaný návrh na rozhodnutie o trovách, súd je povinný vyzvať účastníka
konania, aby vyčíslil trovy konania do troch dní od doručenia výzvy. Ak súd rozhodne, že o trovách

konania rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej alebo ak sa rozhodnutie, ktorým
sa konanie končí, nevyhlasuje a účastník v trojdňovej lehote trovy konania nevyčísli, súd mu prizná
len náhradu trov konania, ktoré vyplývajú zo spisu (s výnimkou trov právneho zastúpenia, ktorých
náhrada sa vôbec neprizná). S účinnosťou od 1. januára 2012 podľa novely Občianskeho súdneho
poriadku (zákon č. 332/2011 Z. z.) má potom súd povinnosť vo výroku o náhrade trov konania osobitne

vyjadriť výšku priznaných trov právneho zastúpenia a osobitne výšku iných trov konania, ktoré priznal
účastníkovi.

Ustanovenie § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p. je legislatívnym vyjadrením pravidla, podľa ktorého žiaden
z účastníkov konania skončeného zastavením nemá právo na náhradu jeho trov; je tu však tiež
ustanovenie § 146 ods. 2 O. s. p., ktoré zakotvuje až dve výnimky z takéhoto pravidla. Podstatou
prvej z oboch výnimiek je úprava, že ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť,

je povinný uhradiť jeho trovy (veta prvá ustanovenia), kým naopak druhú zákon vymedzuje (v druhej
vete tu oboznamovaného ustanovenia) tak, že ak sa pre správanie odporcu (v tzv. sporovom konaní
žalovaného) vzal späť návrh (žaloba), ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania
odporca (žalovaný).

Zavinenie na zastavení konania sa v zmysle záverov ustálenej rozhodovacej praxe súdov zásadne

posudzuje len z procesného hľadiska a pričíta tomu, kto dal k takémuto rozhodnutiu súdu podnet
(takže pri späťvzatí žaloby nesie vinu na zastavení žalobca), toto ale neplatí pri správaní žalovaného
v priebehu konania, fakticky donucujúcom žalobcu vziať dôvodne podanú žalobu späť (v snahe
predísť jej zamietnutiu), kedy sa naopak usudzuje na naplnenie podmienok podľa § 146 ods. 2 vety
druhej O. s. p. Dôvod zastavenia konania pritom súd spravidla neskúma, ak sa však uvádza dôvod

nasvedčujúci priamej príčinnej súvislosti medzi správaním žalovaného a späťvzatím inak dôvodnej
žaloby, je povinnosťou súdu urobiť si v tomto jasno (aby tak mohlo byť zrejmé, či sa má pri rozhodovaní o
trováchzastavenéhokonaniarozhodovaťpodľaniektorejvýnimkyzpravidlaaakáno,podľaktorej,alebo
tu naopak súhrn pre rozhodnutie významných okolností nasvedčuje potrebe postupu podľa pravidla).
Napokon definitívnym pomocným vodítkom pri riešení tej dilemy, či použiť pravidlo alebo výnimku, je

vznik trov konania s požadovanou náhradou na strane toho, komu by sa prípadne mali trovy nahrádzať
(vodítko prameniace z pomerne jednoduchej a logicky dosť ťažko spochybniteľnej úvahy, že ak tu nie
sú buď trovy majúce sa nahradiť a/alebo požiadavka na ich náhradu, nie je dôvod nepoužiť pravidlo).
Práve v takomto prípade totiž rozdiel medzi rozhodnutím, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na
náhradu jeho trov a iným rozhodnutím, podľa ktorého by náhrada nemala byť priznaná len účastníkovi

bez viny na zastavení konania, vykazuje prvky skôr akademického sporu a opakom (a contrario) tu treba
dovodiť, že postup podľa ktorejkoľvek z viet ust. § 146 ods. 2 O. s. p. má svoje opodstatnenie len pri
pozitívnom rozhodovaní o náhrade (teda o tom, že sa povinnosť na náhradu aj uloží, nie teda i vtedy,
ak ju uložiť nemožno).

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým

je podľa § 226 O. s. p. viazaný a opätovne o otázke ostávajúcej predmetom konania (trovy konania) aj po
tomtorozhodnutíodvolaciehosúdurozhodnúťažporiadnomzváženívšetkýchdoúvahyprichádzajúcich
možností a to s vypravením nového rozhodnutia aj náležitým odôvodnením (rešpektujúcim už vyššie
zmienené požiadavky).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta

zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.