Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. jún 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/707/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204093
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113204093.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členov senátu:

JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika,
konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie
13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 16C/70/2013-107 zo dňa 08.07.2014, na odvolanie
žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Trnava č.k. 16C/70/2013-130 zo dňa 25.07.2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady škody
vo výške 175,- Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 940,44 Eur majúcej vzniknúť žalobcovi nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Senica (ďalej len „exekučný súd“), pretože tento nerozhodol o
žiadosti o zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote. Žalovanému nepriznal náhradu trov
konania. Rozhodnutie prvostupňový súd právne odôvodnil aplikáciou ust. § 3 ods. 1 písm. d), ods. 2,
§ 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, zákona č. 514/2003 Z.z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 44 ods.
7 zákona č. 233/1995 Z.z. (ďalej len „Exekučný poriadok“). O náhrade trov konania rozhodol podľa ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p..

Vecne súd argumentoval tým, že vychádzajúc z vykonaného dokazovania považoval súd nárok
žalobcu na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica za
neopodstatnený. Dňa 02.11.2006 bola Okresnému súdu Senica doručená žiadosť súdneho exekútora
JUDr. Viery Kučerovej o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej žiadosti Okresný súd Senica
rozhodol dňa 15.11.2006 tak, že súdneho exekútora JUDr. Vieru Kučerovú poveril vykonaním exekúcie

a dňa 14.02.2012 Okresný súd Senica exekučné konanie zastavil. V sporovom konaní, ktoré je ovládané
dispozičnou zásadou platí, že súd je viazaný žalobou a uplatnený nárok je charakterizovaný opísaním
skutkových okolností, ktorými žalobca svoj nárok zdôvodňuje, keď skutkovým základom opísaným
v žalobe v spojitosti s petitom je potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobcom, ktorý jepremetom konania. Žalobca odvodzoval svoj nárok na zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy z nesprávneho úradného postupu, ktorého sa mal dopustiť Okresný súd Senica v exekučnom
konaní, ktorý Okresný súd Senica nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnej

lehote. Z obsahu spisu Okresného súdu Senica spisová značka 6Er/859/2006 súd zistil, že žiaden
návrh oprávneného: žalobcu na zmenu súdneho exekútora nebol Okresnému súdu Senica v predmetnej
exekučnej veci doručený. Rovnako toto zistenie vyplýva aj z Oznámenia Okresného súdu Senica zo dňa
06.06.2014, v ktorom sa uvádza, že v spise spisová značka 6Er/859/2006 sa žiaden návrh oprávneného
na zmenu súdneho exekútora nenachádza. Tiež bol splnomocnenec žalobcu súdom písomnou výzvou

zodňa05.11.2013vyzvaný,abypredložilrozhodnutieozmenesúdnehoexekútora,ktoréhonevydanímv
zákonnej lehote mala byť žalobcovi spôsobená škoda, na ktorú výzvu splnomocnenec žalobcu reagoval
podanímzodňa15.01.2014stým,ževžalobeuviedoljemuznámeskutočnostirozhodujúceprepredmet
sporu a nedisponuje rozhodnutím o návrhu na zmenu exekútora. Žalobca napriek márnemu poučeniu
podľa § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku žiadnym spôsobom nepreukázal, že exekučnému
súdu podal návrh na zmenu súdneho exekútora, o ktorom návrhu mal podľa tvrdení žalobcu rozhodnúť

exekučný súd po uplynutí zákonnej lehoty. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, t.j.
povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou
povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy
potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie za predpokladu, že ním tvrdená skutočnosť nebola
inak preukázaná, nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať

zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov. Podľa názoru súdu sa
žalobcovi nepodarilo vôbec preukázať, že by sa Okresný súd Senica dopustil nesprávneho postupu
spočívajúcom v nerozhodnutí o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase
tak, ako žalobca uvádza v žalobe. V postupe Okresného súdu Senica neboli zistené žiadne pochybenia
napádané žalobcom, keďže žalobca ako oprávnený v exekučnej veci ani nepodal návrh na zmenu

súdneho exekútora, a preto možno konštatovať, že sa nedopustil tvrdeného nesprávneho úradného
postupu. Vzhľadom k uvedeným konštatovaniam je zrejmé, že absentuje prvotná podmienka pre
vznik zodpovednosti štátu, a to nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, ktorý nesprávny
úradný postup nebol v konaní preukázaný. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov súd návrh žalobcu
považoval neopodstatnený. Na podporu svojej argumentácie predložil žalobca listinný dôkaz - Znalecký

posudok číslo 1/2014 zo dňa 17.01.2014 vypracovaný Ekonomickou univerzitou v Bratislave, Znaleckým
ústavom. Z uvedeného znaleckého posudku vyplynulo, že v prípade neskorých rozhodnutí o nevydaní
poverenia na vykonanie exekúcie a neskoro vydaných poverení na vykonanie exekúcie predstavovala
majetková škoda na jednu žalobu sumu 30,76 Eur a v prípade neskorých rozhodnutí o žiadosti o zmenu
exekútora predstavovala majetková škoda na jednu žalobu sumu 31,68 Eur. Predloženie uvedeného

listinného dôkazu - znaleckého posudku považoval súd za bezpredmetné vzhľadom na vyššie uvedené
zistenia, že žalobca ako oprávnený v exekučnej veci ani nepodal návrh na zmenu súdneho exekútora,
teda že Okresný súd Senica sa nedopustil nesprávneho úradného postupu napádaného žalobcom v
žalobe. Ak ani nebol preukázaný neprávny úradný postup exekučného súdu, nemohlo dôjsť k vzniku
akejkoľvek škody žalobcovi v príčinnej súvislosti s neexistujúcim nesprávnym úradným postupom. V

konaní žalovaná vzniesla námietku premlčania, ak došlo k uplynutiu 30-dňovej lehoty od doručenia
návrhunazmenusúdnehoexekútorapreddňom23.04.2009.Otakýtoprípadvprejednávanejvecinešlo,
nakoľko návrh na zmenu súdneho exekútora nebol exekučnému súdu vôbec podaný. O náhrade trov
konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, keď plne úspešnej žalovanej
náhradu trov konania nepriznal, pretože si ich neuplatnila a ani nepreukázala, že by jej trovy konania

vznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote žalobca prostredníctvom
právneho zástupcu odvolanie, ktorým žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ako odvolacie dôvody uviedol, že účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil

tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K
jednotlivým dôvodom odvolania žalobca uviedol, že namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite
veci na základe inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003

Z.z., keď v právnom štáte nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku
právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktorésa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu
zodpovednostného právneho vzťahu. Súd bol pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona
514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto

ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012
Z.z.. Súd tak svojim rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je
neprípustné. Odvolateľ namietal, pokiaľ súd prvého stupňa poukazoval na nedôveryhodnosť údajov,
keď ani táto nemôže mať za následok zánik nároku na náhradu škody. Odvolateľ nemal k dispozícii
exekučný spis. Súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej

neistoty. Súd len s poukazom na skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali
v tvrdení o výške škody, zamietol znalecké dokazovanie. Súd tak znemožnil žalobcovi objektívnym
spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Súdu neprísluší polemizovať
o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Navyše súd svojimi úvahami úplne neguje
doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá
je základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces

a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase. Odvolateľ ďalej namietal, že súd prvého
stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom
č. 1/2014 vypracovaným Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave, preukazujúcim
výšku škody. Na záver odvolateľ poukázal na to, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom
nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha

konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a
práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd povinný
pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Odvolateľ nesúhlasil s
vyhodnotením vznesenej námietky premlčania, keď podľa neho k premlčaniu nedošlo.

Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

Uznesením napadnutým odvolaním prvostupňový súd uložil žalobcovi, aby v lehote 3 dní od doručenia
tohto uznesenia zaplatil v kolkoch na rube tohto tlačiva súdny poplatok, ak súdny poplatok neprevyšuje
300,- Eur alebo príkazom na úhradu na účet súdu, súdny poplatok za odvolanie v sume 20,- Eur s tým,
že ak poplatok v určenej lehote nezaplatí, bude ho súd vymáhať.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal prostredníctvom právneho zastúpenia odvolanie žalobca,

ktoré odôvodnil tým, že napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne skutkové a právne dôvody, ktoré
viedli súd k jeho vydaniu. Súdny poplatok vo výške 20,- Eur mu bol vyrubený zrejme za podané
odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Trnava. Súd však uviedol, že súdny poplatok bol vyrubený v
zmysle položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov zák. č. 71/1992 Zb. Podľa položky 7a sadzobníka
súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobený nezákonným úradným

rozhodnutím orgánom verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto
definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podliehajú len žaloby na náhradu škody. Spoplatneniu
nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej ako sú odvolanie, dovolanie a pod., ako je tomu pri položke 1
sadzobníka súdnych poplatkov. Sám podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie je oprávnený
svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Nemôže preto byť vyzvaný na

zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie. V tejto súvislosti odvolateľ poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2007 sp. zn. 4Cdo/39/2007. V prílohe zák. č. 71/1992 Zb. nie je jasne
a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe
na náhradu škody spôsobené nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Navyše
podľa ust. § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.

septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú
splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bola žaloba žalobcom podaná pred 01.10.2012
konanie teda začalo s účinnosťou zákona č. 286/2012 a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním
aplikovať právny stav platný do 30.09.2012. Do 30.09.2012 bolo podľa ust. § 4 ods. 1 písm. d) Zákona o
súdnych poplatkoch konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu

verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené. Na základe
uvedeného preto žiada, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil.Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej „O.s.p.“), po
zistení, že obe odvolania boli podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania
(§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po

skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v
odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.), preskúmal
napadnuté rozhodnutia v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že ani
jednému odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako aj

napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa sú vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky
pre ich potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p..

Pretožeodvolacísúdvplnomrozsahupreberásúdomprvéhostupňazistenýskutkovýstav,ktorývykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo
vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ
ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov a pretože odvolací súd

v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne
hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 219
ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku.
Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie

správnosti záverov prvostupňového súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:

Žalobcasažalobouzodňa17.09.2012doručenousúdudňa27.09.2012domáhal,abysúdmedzitýmnym
rozsudkom určil, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Senica, pretože tento nerozhodol o jej návrhu na zmenu súdneho exekútora
vexekučnomkonanívedenompre pohľadávkužalobcu,ktorávzniklaneplnenímzáväzkuvyplývajúceho

zo Zmluvy o úvere č. 3240986 dlžníkom (povinným) B. L., nar. XX.XX.XXXX., (kde po prijatí návrhu na
vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 1643/2006) v zákonom
stanovenej 30-dňovej lehote a rozsudkom rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi z titulu
majetkovej škody sumu 175,- Eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 940,44 Eur do troch dní od
právoplatnostirozsudkuanáhradutrovkonania.Ďalejžalobcavžalobeuviedol,žežalobcajeprávnickou

osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie podnikateľskú činnosť v prevažnej miere v oblasti
poskytovania krátkodobých úverov a v pozícii oprávneného v exekučnom konaní navrhol písomným
podaním postupom podľa § 38 a nasl. Exekučného poriadku súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu
pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 3240986
dlžníkom B. L., nar. XX.XX.XXXX, pričom po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil

registráciou exekučnej veci číslo EX 1643/2006. Súdny exekútor postupoval podľa procesnej úpravy
obsiahnutej v Exekučnom poriadku a predložil návrh žalobcu na vykonanie exekúcie spolu s exekučným
titulom Okresnému súdu Senica, pritom ho požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie a udelil mu poverenie registrované pod
č.: 5205*026997. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej

právnej zložitosti, nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou
komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, nerozhodol o návrhu
na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase. Podľa žalobcu v predmetnom prípade
neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene
a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o zmene exekútora pristúpil až po veľmi

dlhej dobe. Žalobca ďalej uviedol, že popísaný postup exekučného súdu hodnotí ako nesprávny a
v rozpore so zákonom, konkrétne s § 44 ods. 7 Exekučného poriadku, resp. od 01.12.2006 s § 44
ods. 8 Exekučného poriadku, pretože v predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala
exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia
o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť okresného

súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také
úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa žalobca v predmetnej veci počas
súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si žalobca uplatňuje
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobcovi vznikla majetková škoda v

sume 175,- Eur predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťouuskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi
doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom. Žalobca vynaložil v tomto období
na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného

systému sumu 70,- Eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- Eur, na administráciu
listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom sumu 50,- Eur, na administratívne spracovanie
urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením adresovaných
exekučnému súdu, na poštové a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu
konania na exekučnom súde sumu 15,- Eur. Zároveň si žalobca uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch v sume 940,44 Eur, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase
zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je
dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Márnym
plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že nastanú účinky predpokladané
§ 44 ods. 8 Exekučného poriadku a správnym postupom exekučného súdu dôjde k zámene súdneho

exekútora, čo bude viesť k efektívnemu a účinnému vymoženiu jeho pohľadávky. Potreba náhrady
nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie
adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu.
Žalobca si uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych

očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v
spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie (spôsobené v priamej
príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) sumu 940,44 Eur, teda 55,32
Eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu, a to na základe aplikácie doktríny
ústavného súdu, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na

každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 663,88 Eur. Žalobca uviedol, postupoval
podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal žalovanú o predbežné
prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, žalovaná však do podania žaloby na žiadosť pozitívne
nereagovala, preto podal túto žalobu.

Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa, z priloženého exekučného spisu Okresného súdu

Senica, sp. zn. 6Er/859/2006 súd zistil, že dňa 02.11.2006 bola Okresnému súdu Senica doručená
žiadosť súdneho exekútora JUDr. Viery Kučerovej o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo
veci oprávneného: žalobcu, proti povinnému: B. L., rodné číslo XXXXXX/XXXX, L. XX, pre vymoženie
pohľadávky v sume 440,15 Eur (pôvodne 13.260,- Sk) s príslušenstvom. Okresný súd Senica poveril dňa
15.11.2006 vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Vieru Kučerovú, so sídlom exekútorského

úradu Nám. Sv. Martina 9, Holíč (poverenie číslo 5205 026997 *). Dňa 07.09.2011 podal súdny exekútor
JUDr. Viera Kučerová na Okresný súd Senica podnet na zastavenie exekúcie. Okresný súd Senica
uznesením číslo konania 6Er/859/2006-18 zo dňa 14.02.2012 exekučné konanie v zmysle § 45 ods. 1
písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní zastavil z dôvodu, že rozhodcovská doložka
dojednaná medzi účastníkmi vo všeobecných obchodných podmienkach úveru tvoriacich neoddeliteľnú

súčasť zmluvy o úvere je neplatná a ako neplatná nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu
vo veci konať a rozhodnúť, oprávnenému: žalobcovi uložil v zmysle § 203 ods. Exekučného poriadku
zaplatiť súdnej exekútorke JUDr. Viere Kučerovej náhradu trov exekúcie v sume 91,62 Eur do troch
dní od právoplatnosti uznesenia. Žalobca podal dňa 18.05.2012 odvolanie zo dňa 17.05.2012 proti
uzneseniu Okresného súdu Senica číslo konania 6Er/859/2006-18 zo dňa 14.02.2012. Žalobca podal

dňa 09.08.2012 návrh zo dňa 26.07.2012 na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.
a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Krajský súd v Trnave uznesením č.k. 23CoE/309/2013-54 z dňa
16.04.2014 uznesenie Okresného súdu Senica č.k. 6Er/859/2006-18 zo dňa 14.02.2012 potvrdil, návrhy
oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) a c) Občianskeho súdneho poriadku
zamietol a povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Exekúcia je právoplatne skončená. Z

Oznámenia Okresného súdu Senica zo dňa 06.06.2014 doručenom súdu dňa 21.05.2014 vyplýva, že v
spise spisová značka 6Er/859/2006 sa žiadosť oprávneného o zmenu súdneho exekútora nenachádza.

Žalobca za nesprávny úradný postup exekučného súdu označil skutočnosť, že exekučný súd nerozhodol
o návrhu na zmenu exekútora v lehote 30 dní podľa ustanovenia § 44 ods. 8 Exekučného poriadku.Keďže žalobca postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní
nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto
dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa

návrhov alebo predstáv žalobcu nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom,
pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§
120 ods. 1 O.s.p.).

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť

medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na žalobcovi.

Keďže s poukazom na vyššie uvedené, keď žalobca v exekučnom konaní nepodal návrh na zmenu
exekútora, súd sa nedopustil nesprávneho úradného postupu tvrdeného žalobcom v žalobe, v dôsledku

čoho nebol naplnený prvý z troch kumulatívnych predpokladov pre vznik nároku na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom a to samotný nesprávny úradný postup, nadväzne preto
nemohol vzniknúť nárok žalobcu na náhradu škody ani nemajetkovej ujmy. Prvostupňový súd preto
správne preskúmavaným rozsudkom žalobu v celom rozsahu zamietol.

Primárne je zo strany odvolacieho súdu potrebné poukázať na zodpovednosť žalobcu za obsahové

vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju
viazanosťodvolacímidôvodmi(§212ods.1O.s.p.).Vtejtosúvislostijezjavné,že(nepochybnezdôvodu
predkladania enormného množstva typových podaní žalobcom na súdy), že (hmotno-právne) odvolacie
dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté
rozhodnutie.

Táto výhrada sa týka celého obsahu odvolania žalobcu, ktoré nemá žiadnu vecnú súvislosť s
prejednávanou vecou. Týka sa to hneď prvej odvolacej námietky, ktorou namieta skutočnosť, že vo
veci rozhodoval vylúčený sudca, pričom z obsahu spisu je jednoznačné, že pôvodný sudca, ktorému
bola prejednávaná vec pridelená, bol rozhodnutím nadriadeného súdu vylúčený a vec bola prikázaná
Okresnému súdu Trnava, a to uznesením Krajského súdu v Trnave č.k. 24NcC/54/2012-15 zo dňa

14.11.2012. Rovnako zmätočná je tá časť odvolania, v ktorej žalobca namieta predčasnosť rozhodnutia
vo veci samej, nakoľko žalobca podal návrh na prerušenie konania, o ktorom mal súd prvého stupňa
rozhodnúť samostatným výrokom napadnutého rozsudku, pričom z obsahu spisu a ani z obsahu
napadnutého rozsudku žiadna takáto skutočnosť nevyplýva, v predmetnej veci nebol podaný žiaden
návrh na prerušenie konania a preto ani súd prvého stupňa o prerušení konania nerozhodoval.

Zamietajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa je založené na rozhodujúcej skutočnosti spočívajúcej v
tom, že žalobcom označený návrh na zmenu súdneho exekútora v predmetnom exekučnom konaní
nebol podaný. Odvolateľ tento záver súdu prvého stupňa nijako relevantne nespochybnil.

V zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo

za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.

Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich
pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi
predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa
teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd

musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musísprávne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily
jednotlivých dôkazov.

V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak

dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia
nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou
označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť
tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa
rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia

a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech.

V zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 O.s.p., v sporovom konaní je to navrhovateľ, kto je povinný uviesť
skutočnosti, o ktoré opiera svoj návrh a uplatňuje svoj nárok a tieto predložiť spolu s návrhom. Dôkazné
bremeno postihuje vždy toho, kto niečo tvrdí, teda spravidla navrhovateľa. Odporca ako druhá procesná
strana má povinnosť tvrdiť skutočnosti, ktoré vo svojej podstate znamenajú, že právo alebo nárok
navrhovateľa nevzniklo prípadne zaniklo alebo sa zmenilo. Tieto povinnosti tvrdenia sú základom pre

bremeno tvrdenia, ktoré spravidla zaťažuje obidve strany. Neunesenie dôkazného bremena má potom
v konaní za následok procesný neúspech toho účastníka sporu, ktorý nedokázal preukázať ním tvrdené
skutočnosti.

Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená unesenie dôkazného bremena. Procesná strana môže splniť
dôkaznú povinnosť, avšak ak ju splní len tak, že nevedie k preukázaniu jej tvrdení, resp. splní ju

bez náležitej procesnej pozornosti, dôkazné bremeno táto strana neuniesla. Dôsledkom neunesenia
dôkazného bremena je nepriaznivý výsledok sporu, ktorý postihuje toho účastníka, na ktorom spočívalo
dôkazné bremeno a ktorý sa dostal do dôkaznej núdze, keďže neponúkol alebo nevedel ponúknuť súdu
také dôkazné prostriedky, ktorými by sa preukázali pre výsledok sporu rozhodujúce skutočnosti.

Žalobca nesplnil svoju základnú dôkaznú povinnosť preukázať existenciu návrhu na zmenu súdneho

exekútora,vsúvislostisktorýmmalodôjsťktakýmrozhodujúcimskutočnostiam(nerozhodnutieonávrhu
v zákonnej lehote), ktoré zakladajú uplatnený nárok žalobcu voči žalovanému. Súd prvého stupňa zistil,
že v predmetnom exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Senica pod sp. zn. 6Er/859/2006
návrh na zmenu súdneho exekútora nebol podaný.

Vzhľadomnato,žežalobcanepredložilsúdudôkazypreukazujúceexistenciunávrhunazmenusúdneho

exekútora, v súvislosti s ktorým malo dôjsť k takým rozhodujúcim skutočnostiam (nerozhodnutie o
návrhu v zákonnej lehote), ktoré zakladajú uplatnený nárok žalobcu voči žalovanému, nesplnil svoju
dôkaznú povinnosť, čo viedlo k záveru súdu aj o neunesení jeho dôkazného bremena. Dôsledkom
neunesenia dôkazného bremena je potom nepriaznivý výsledok sporu, ktorý postihuje žalobcu ako
účastníka,naktoromspočívalodôkaznébremenoaktorýsadostaldodôkaznejnúdze,keďženeponúkol

alebo nevedel ponúknuť súdu také dôkazné prostriedky, ktorými by sa preukázali pre výsledok sporu
rozhodujúce skutočnosti. Nevyhnutným preto bolo jeho návrh už len z tohto dôvodu zamietnuť.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26.
júna 2013 sp. zn. 1 Cdo 8/2012 (publikované pod č. 130 v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov 9/2014),
podľa ktorého ak súd nepoučil účastníka konania podľa § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku,

neodňal mu tým možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.
Z ustanovení § 101 ods. 1 a § 120 ods. 1 O.s.p. vyplýva procesná povinnosť účastníka konania tvrdiť
skutkové okolnosti, z ktorých odvodzuje svoje právo alebo povinnosť protistrany, a procesná povinnosť
označiť dôkazy, ktorými chce preukázať pravdivosť ním tvrdených skutočností. Ide o základné povinnosti
účastníka sporového konania. Dôkazné bremeno sa chápe v spojitosti s procesnou zodpovednosť

účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia; táto zodpovednosť sa prejaví
v jeho procesnom neúspechu. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu, aby rozhodol o veci
samej aj v prípadoch nepreukázania určitej skutočnosti, ktorá bola významná pre rozhodnutie podľa
hmotného práva. Rozsah dôkazného bremena vyplýva z hmotného práva (z príslušnej hmotnoprávnejnormy). V zásade platí, že dôkazné bremeno má ten, komu je podľa hmotného práva na prospech
existencia určitej skutočnosti. Označenie dôkazov nie je iba procesnou povinnosť účastníkov konania,
ale zároveň aj ich procesným oprávnením. Uplatnenie tohto oprávnenia je však časovo limitované. V

zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. (okrem výnimiek v ňom ustanovených) je súd povinný poučiť účastníkov, že
všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým
sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a O.s.p.) najneskôr
do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené
neskôr súd neprihliada. Právomoc (súdu) konať o veci, ktorej sa žalobný návrh týka, v sebe obsahuje

právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa
zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný
návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy.
Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania
vykonané, je vždy vecou súdu (porovnaj § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Právo účastníka,
aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej

republiky, nemožno chápať tak, že súd by nemohol konať a rozhodnúť vo veci bez prítomnosti účastníka,
ale tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie tohto práva. Citované ustanovenie § 101 ods.
2 O.s.p. umožňuje vec prejednať v neprítomnosti účastníka, ktorý i keď bol riadne predvolaný, nedostavil
sanapojednávanie,aninepožiadalzdôležitéhodôvoduojehoodročenie.Ztohtopredpokladuvychádza
aj citované ustanovenie § 119 O.s.p., v zmysle ktorého pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých

dôvodov. Nie je, pravdaže, možné poučiť na pojednávaní neprítomných účastníkov, že všetky dôkazy
musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, pretože
na dôkazy predložené a označené neskôr súd neprihliada. To však ešte neznamená, že v prípade, ak
by na pojednávanie riadne predvolaný účastník nebol predtým poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., súd
prvého stupňa by za splnenia podmienok § 101 ods. 2 O.s.p. nesmel vec prejednať a vyhlásiť rozsudok.

Môže tak urobiť a prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Samotná okolnosť
nepoučenia účastníka podľa § 120 ods. 4 O.s.p. sa prejaví len v tom smere, že takto nepoučený účastník
má možnosť uplatniť odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. e/ O.s.p. založený na skutočnostiach
alebo iných dôkazoch, ktoré doteraz neboli uplatnené (porovnaj § 205a ods. 1 písm. c/ O.s.p.), t.j.
v jeho prípade sa neuplatní tzv. neúplná apelácia stojaca na báze účastníkovi poskytnutého poučenia

o obmedzení (ohraničení) jeho možnosti predložiť alebo označiť všetky dôkazy, pretože na dôkazy
predložené a označené neskôr súd neprihliada. Nedôvodne teda namietal žalovaný, že neposkytnutím
poučenia podľa § 120 ods. 4 O.s.p. mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Ak by žalovaný využil
odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. e/ O.s.p. založený na skutočnostiach alebo iných dôkazoch,
ktoré doteraz neboli uplatnené, a odvolací súd by nerešpektoval, že u žalovaného sa neuplatní tzv.

neúplná apelácia, až vtedy (takýmto chybným postupom) by došlo u žalovaného k odňatiu možnosti
pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.); o takýto prípad však v tejto právnej veci nešlo. Podstatou
či zmyslom poučenia podľa § 120 ods. 4 O.s.p. je vytvorenie procesnej možnosti účastníkovi konania,
aby si splnil povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosti v konaní pred súdom prvého stupňa, aby táto
možnosť nepretrvala aj v odvolacom konaní (teda aby ako dôsledok poučenia sa mohla nastoliť zásada

koncentrácie konania v spojení s uplatnením zásady neúplnej apelácie v odvolacom konaní). Ak takéto
poučenie sa nezrealizuje, má nepoučený účastník stále možnosť skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli
uplatnené pred súdom prvého stupňa, uplatniť pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej
ako odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. e/ v spojení s § 205a ods. 1 písm. c/ O.s.p.

Odvolateľ však ani v odvolacom konaní nepredložil žiadne nové dôkazy, ktoré by preukazovali ním

tvrdené rozhodujúce skutočnosti.

Ktrvaniustavuprávnejneistotyodvolacísúduvádza,žetým,žeexekučnýsúdneporušilžiadnuzákonom
stanovenú lehotu, nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu trvania právnej neistoty do času, ktorý je
z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Keďže exekučný
súd pri rozhodovaní v predmetnej exekučnej veci nepochybil a jeho konaním nedošlo k nesprávnemu

úradnému postupu, od ktorého si žalobca v tomto konaní uplatňuje svoj nárok, nebolo potrebné v konaní
už ani vykonávať ďalšie dôkazy za účelom preukázania materiálnej škody žalobcu. Ak teda súd prvého
stupňa znalecké dokazovanie vo veci nenariadil, riadil sa zásadou hospodárnosti konania, pretože
takéto dokazovanie by bolo v danej veci nadbytočné a nehospodárne. K úvahám žalobcu o dĺžke a
obmedzenosti súdu lehotou odvolací súd dodáva, že súd v danej veci správne aplikoval platné právo a

rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivýsúdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom čase. V konaní nebolo zistené,
žeby v exekučnej veci, od ktorej si žalobca svoj nárok uplatňuje, nebolo rozhodnuté v primeranom čase.

Neobstojí ani odvolacia námietka, keď odvolateľ poukázal na to, že ak bol súdu doručený v čase

predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu,
že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na
zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde
SR, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.
Z obsahu spisu totiž jednoznačne vyplýva, že žalobca v predmetnom konaní nepodal žiaden návrh na

prerušenie konania.

Rovnako neobstojí odvolacia námietka, keď žalobca namieta nesprávne posúdenie otázky premlčania,
keď z obsahu rozhodnutia súdu prvého stupňa jednoznačne vyplýva, že súd na vznesenú námietku
premlčania neprihliadol.

S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu
v celom rozsahu, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd s použitím § 219 ods. 1, 2 O.s.p.

napadnutý rozsudok, včítane správneho výroku o náhrade trov konania, (odvolacími dôvodmi osobitne
nenapadnutého) potvrdil.

Súd prvého stupňa rozhodol vecne správne aj o uložení poplatkovej povinnosti žalobcovi za podané
odvolanie proti rozsudku, a to vo výške 20,- Eur.

Úprava súdnych poplatkov je obsiahnutá v zákone č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za

výpis z registra trestov. Výpočet poplatkových úkonov a bližšie podmienky ich platenia sú obsiahnuté
v sadzobníku súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu citovaného zákona. Keďže odvolacie konanie na
základeodvolaniažalobcubolozačatépodanímjehoodvolaniadňom10.07.2014,navyrubeniesúdneho
poplatku za odvolanie je potrebné aplikovať Zákon o súdnych poplatkoch č. 71/1992 Zb. v znení účinnom
v čase začatia odvolacieho konania, teda v znení zákona č. 64/2013 Z.z. účinného od 01.05.2013 (ďalej

len „cit. zák.“).

V zmysle § 2 ods. 4 cit. zákona v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie. Podľa § 5
ods. 1 písm. a) cit. zákona poplatková povinnosť vzniká podaním odvolania, ak je poplatníkom odvolateľ
a poplatok je splatný vznikom poplatkovej povinnosti (§ 8 ods. 1 cit zák.). Sadzba poplatku je pritom
uvedená v sadzobníku buď percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou (§ 6 ods. 1). Ak je

sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa
rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej (§ 6 ods. 2).

Podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov v znení účinnom od 01.05.2013 zo žaloby na náhrady
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom sa platí súdny poplatok vo výške 20,- Eur.

V preskúmavanej veci je odvolací súd toho názoru, že súd prvého stupňa postupoval správne, ak
žalobcovi za podané odvolanie vyrubil súdny poplatok vo výške 20,- Eur a to v zmysle položky 7a
sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. v znení zákona č. 64/2013 Z.z. účinného od
01.05.2013. Odvolací súd zastáva názor, že poplatková povinnosť žalobcu za podané odvolanie sa
neviaže na znenie zákona č. 71/1992 Zb. účinného ku dňu podania žaloby na súd, ale na znenie zákona

účinného, kedy vznikla poplatková povinnosť, t.j. kedy žalobca podal odvolanie, čím začalo odvolacie
konanie a to s poukazom na znenie ust. § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. V danom prípade
sa tak stalo za účinnosti zákona č. 64/2013 Zb., ktorým bola založená poplatková povinnosť zo žaloby
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom vo výške 20,- Eur a preto je potrebné aplikovať toto zákonné ustanovenie. Neobstojípreto námietka žalobcu, že súd prvého stupňa vyrubením tohto súdneho poplatku určil tento súdny
poplatok nad rámec zákona.

Pokiaľ ide o odvolaciu námietku, podľa ktorej žalobca podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu,

len ktorá je podľa znenia položky 7a sadzobníka poplatkov predmetom spoplatnenia a súd nie je
oprávnenýsvojvoľnerozširovaťokruhúkonovpodliehajúcichsúdnemupoplatku,pretoodvolateľnemôže
byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie, odvolací súd uzatvára nasledovné:

Podľa § 1 zákona č. 71/1992 Zb. sa súdne poplatky vyberajú za jednotlivé úkony alebo konania súdov, ak
sa tieto vykonávajú na návrh účastníkov konania a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry
(ďalej len "poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra

trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Pritom treba dôrazne rozlišovať úkony,
ktoré sa spoplatňujú, od konaní súdov.

Konaním na návrh (resp. na základe žaloby) sa rozumie predovšetkým konanie podľa Občianskeho
súdneho poriadku. Za konanie sa pre účely platenia súdnych poplatkov považuje nielen konanie pred
súdom prvého stupňa, ale rovnako i odvolacie konanie a dovolacie konanie (§ 6 ods. 1 cit. zák.). Cit.

ust. § 6 ods. 2 pritom výslovne zakotvuje, že poplatok podľa rovnakej sadzby ako za návrh sa vyberá
i v odvolacom konaní vo veci samej.

Úkony a konania, ktoré majú byť spoplatnené, predpokladajú ich výslovné zaradenie do sadzobníka
súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona. Sadzobník súdnych poplatkov sa s touto problematikou
vysporiadal tak, že vytvoril štyri časti, z ktorých I. časť upravuje poplatky vyberané v občianskom súdnom

konaní, II. časť poplatky za úkony súdov, III. časť sa zaoberá poplatkami orgánov štátnej správy súdov,
no a posledná IV. časť je venovaná poplatkom za úkony prokuratúry.

Poplatok za podanie návrhu je splatný jeho podaním (§ 8 ods. 1 cit. zák.). Pod pojem návrh treba
subsumovať aj odvolanie, ako návrh na odvolacie konanie. Je to spôsobené tým, že zákon síce
pri vymedzení pojmov nie je dôsledný, avšak z celkovej konštrukcie úpravy súdnych poplatkov

sadzobníkom tvoriacim prílohu zákona č. 71/1992 Zb. nemožno spochybniť to, že poplatková povinnosť
stanovená položkou 7a sadzobníka sa vzťahuje na celé konanie o žalobe na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, pričom
odvolacie konanie je konanie o riadnom opravnom prostriedku. Podľa názoru odvolacieho súdu aj
poznámku 3 uvedenú len k položke 1 v znení „Poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom

konaní vo veci samej“, je preto potrebné vykladať v kontexte s konštrukciou celého zákona včítane
sadzobníka súdnych poplatkov (oddelené štyri časti) tak, že sa vzťahuje na celú prvú časť upravujúcu
poplatky vyberané v občianskom súdnom konaní, teda aj k položke 7a, ktorou je určený súdny poplatok
za občianske súdne konanie o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom.

Z vyššie uvedeného tak vyplýva, že ak žalobca napadol predmetný rozsudok vo veci samej v zákonnej
lehoteodvolaním,súdprvéhostupňapreskúmavanýmuznesenímsprávnepodľapoložky7asadzobníka
súdnych poplatkov (v spojení s vyššie cit. ust. zákona o súdnych poplatkoch) žalobcovi uložil povinnosť
zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie a to v správnej výške 20,- Eur.

S poukazom na vyššie uvedené potom odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, ako v

celom rozsahu vecne správne, s použitím § 219 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, pretože si ich náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil.Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.