Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. marec 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8To/7/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114011206
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Mozner
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8114011206.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Františka Moznera a sudcov JUDr.
Mariána Sninského a JUDr. Martiny Zeleňakovej na verejnom zasadnutí konanom 25. marca 2015 v
Prešove takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku zamieta odvolanie obž. N. U. proti rozsudku Okresného súdu Prešov z 9.
decembra 2014, sp. zn. 4T/111/2014.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov rozsudkom z 9. decembra 2014, sp. zn. 4T/111/2014, uznal obž. N. U. vinným z
prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Tr. zákona na tom skutkovom
základe, že 19. augusta 2011 v čase o 04.00 hod. v D. Q. T., okr. R., viedol nákladné motorové vozidlo
značky Iveco, EVČ: SP - 496 AI, napriek tomu, že právoplatným rozhodnutím Okresného riaditeľstva
Policajného zboru, Okresného dopravného inšpektorátu Prešov, sp. zn. ORP-P-163/DI-3-2009, zo 6.

mája 2009 mu bola uložená sankcia zákaz činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 48 mesiacov.

Za to mu okresný súd uložil podľa § 348 ods. 1 Tr. zákona v spojení s § 36 písm. l) Tr. zákona, § 38
ods. 3 Tr. zákona trest odňatia slobody v trvaní tri mesiace, výkon ktorého podľa § 49 ods. 1 písm. a)
Tr. zákona podmienečne odložil na skúšobnú dobu, ktorú podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona určil na jeden
rok. Súčasne mu podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona uložil trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá

všetkých druhov na dobu tri roky.

Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný včas odvolanie, ktorým písomne sám i prostredníctvom svojej
obhajkyne namietal, že výrokom o treste a konaním, ktoré mu predchádzalo, boli porušené ustanovenia,
ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci. Okresný súd sa podľa odvolateľa ohľadne výroku o treste
nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie a preto o vykonaných skutkových

zisteniach sú dôvodné pochybnosti. Zároveň namieta, že došlo k porušeniu zásad ukladania trestu
a zásad dokazovania na hlavnom pojednávaní. Uložený trest zákazu činnosti považuje odvolateľ za
neprimerane prísny v rozpore so zásadou primeranosti a účelu trestu. Zdôraznil, že je prvýkrát súdne
trestaný, k spáchaniu trestného činu sa priznal a jeho spáchanie oľutoval. Ďalej poukázal na rozsah
zákonnej sadzby trestu zákazu činnosti, fakultatívnu možnosť jeho uloženia súdom a to aj v prípade, že
sa páchateľ dopustil trestného činu v súvislosti s činnosťou, ktorá sa má zakázať.

Svoje osobné pomery opísal tak, že je jediným živiteľom rodiny, s manželkou majú maloletú dcéru.
Manželka je nezamestnaná a je vedená na úrade práce ako uchádzač o zamestnanie. Od roku
2012 je konateľom obchodnej spoločnosti s ručením obmedzeným, pričom potrebuje motorové vozidlo
ako nevyhnutný predpoklad vykonávania svojej obchodnej činnosti. Bez motorového vozidla nemôže
vykonávať svoju činnosť a tým pádom ani zabezpečiť financie pre svoju rodinu. Okrem toho musí splácať

hypotéku, inkaso, škôlku, výdavky na domácnosť (jedlo, oblečenie, výdavky na dcérine rozvíjanie sa),
nájom za prenajaté priestory, náklady na energie a má aj ďalšie výdavky. Uložený trest zákazu činnosti jepreneholikvidačný.Nemôžesidovoliťplatiťšoféra.Obchodnýchpartnerovmáajvzahraničíaod29.júla
2014jejedinýmobchodnýmzástupcomčeskejfirmy.Ototozastúpeniebojovalrokazmluvumánajeden
rok, pričom musí plniť podmienky, aby mu ju predĺžili. Potrebuje tak služobne jazdiť po celom Slovensku.

Osobnými pomermi sa pritom okresný súd nezaoberal, a preto nemohol zistiť skutkový stav bez
dôvodných pochybností a tým pádom ani vydať spravodlivé rozhodnutie vo veci samej. Tým, že okresný
súd nebral do úvahy jeho osobné pomery v čase rozhodovania a stále argumentoval priestupkami
obžalovaného na úseku bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, nehodnotil všetky okolnosti prípadu
jednotlivo a zároveň v ich vzájomnej súvislosti, a tak bola porušená aj zásada voľného hodnotenia

dôkazov. Porušenie zásady „in dubio pro reo“ vidí odvolateľ v tom, že okresný súd vôbec neskúmal
pravdivosť jeho tvrdenia a len vyhodnotil ako nedôveryhodnú jeho výpoveď, že predmetné nákladné
vozidlo len preparkoval, nakoľko stálo na ceste a ďalej ho mala viesť osoba s vodičským oprávnením.
Toto tvrdenie okresný súd ani nevyvrátil zákonom predpísaným spôsobom. Pritom mohol vychádzať pri
rozhodnutí len z dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní, čo súvisí s bezvýnimočnosťou zásady
bezprostrednosti.

Ďalej zdôraznil, že všetky priestupky sú nezávažné a niesol za ne zodpovednosť vo forme zaplatenia
pokút. Počas trvania skúšobnej doby viedol riadny život. Priestupky, ktorých sa v skúšobnej dobe
dopustil, spáchal nevedome a neúmyselne. Spoločnosť neohrozuje a skôr sa snaží do spoločnosti
prispievať. Žiada, aby mu bol uložený trest zákazu činnosti na dolnej hranici jedného roka alebo

mimoriadne znížený pod dolnú hranicu z dôvodu jeho osobných pomerov v čase rozhodovania súdu o
treste. Trest zákazu činnosti v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby by totiž pociťoval citeľnejšie
ako iní páchatelia, ktorí nevykonávajú obchodnú činnosť spojenú s nevyhnutnou potrebou používania
motorového vozidla v cestnej premávke. V priebehu konania navrhoval uloženie trestu povinnej práce,
ktorý by bol pre neho síce osobnou potupou, no bol by pre neho možno lepším ponaučením.

Napokon vytkol okresnému súdu, že prihliadol len na poľahčujúcu okolnosť uvedenú v § 36 písm. l) Tr.
zákona a neskúmal, či nie sú prítomné aj iné poľahčujúce okolnosti. Podľa odvolateľa mal prihliadnuť aj
na poľahčujúcu okolnosť uvedenú v § 36 písm. j) Tr. zákona, keď sa mal zaoberať aj tým, či doposiaľ
spáchané priestupky sú natoľko nebezpečné, aby okresný súd nemohol túto okolnosť pripísať v jeho

prospech. Súd prvého stupňa mal skúmať jeho celkový život a správanie a nie len to, že sa dopustil
priestupkov. Mal brať v úvahu ako si plnil svoje všetky ostatné občianske povinnosti, pretože okrem
uvedených priestupkov žiadnym iným spôsobom neporušil zásady občianskeho spolunažívania. Okrem
toho okresný súd nezohľadnil ako poľahčujúcu okolnosť uvedenú v § 36 písm. g) Tr. zákona, že spáchal
trestný čin v dôsledku núdze, ktorú si sám nespôsobil, keď bol nútený preparkovať vozidlo, nakoľko sa v

ňom nachádzal tovar, ktorý nevyhnutne potreboval na svoju činnosť a na zabezpečenie si prostriedkov
na uspokojenie základných životných potrieb. Podľa odvolateľa okresný súd ako priťažujúcu okolnosť
uviedol, že trestný čin bol spáchaný verejne.

Okresný súd tiež podľa odvolateľa nerešpektoval zásadu „ultima ratio“ trestu odňatia slobody voči

trestom, ktoré nie sú spojené s odňatím slobody, nakoľko sa jedná o prečin a nikdy nebol súdne trestaný,
nemázáznamvregistritrestovavminulostibolpostihnutýlenadministratívnoprávnezapriestupkypodľa
osobitných predpisov. Má tiež za to, že okresný súd nemohol jeho priestupky pričítať do celkovej výmery
trestu zákazu činnosti, lebo niesol zodpovednosť za ich spáchanie podľa správno-právnych predpisov vo
forme blokových pokút podľa sadzobníka pokút. V opačnom prípade by sa jednalo o porušenie zásady

„ne bis in idem“.

Odvolateľ preto navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok ohľadne výroku o treste a buď vrátil
vec okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol alebo aby sám rozhodol
tak, že mu uloží trest povinnej práce a trest zákazu činnosti pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej

trestnej sadzby.

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd na podklade uvedeného, riadne, včas a oprávnenou osobou
podaného odvolania nezistiac dôvody pre zrušenie rozsudku podľa § 316 ods. 3, preskúmal v
súlade s § 317 ods. 1 Tr. poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku rozsudku, proti

ktorému odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Po
tatko vykonanom prieskume, bez toho, aby zistil odvolaním nevytýkané chyby odôvodňujúce podanie
dovolania, dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.Úvodom treba k veci uviesť, že konanie predchádzajúce napadnutému rozsudku netrpí takými
podstatnými chybami, ktoré by bez ďalšieho odôvodňovali jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvého
stupňa, aby ju znovu prejednal a rozhodol. V rámci tohto konania vykonal okresný súd dôkazy v rozsahu

potrebnom pre jeho rozhodnutie, tieto zároveň dôsledne vyhodnotil jednotlivo i v ich súhrne a na ich
základe správne ustálil skutkový stav veci. Súčasne, rešpektujúc ustanovenie § 168 ods. 1 Tr. poriadku,
prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané,
o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných
dôkazov a ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného. Odvolací súd sa s logickými a presvedčivými

dôvodmi napadnutého rozsudku plne stotožnil a bez toho, aby ich považoval za nutné na tomto mieste
opakovať, v podrobnostiach na ne odkazuje a nad ich rámec k podstate odvolacích námietok dodáva:

Účel trestu vyplýva z § 34 ods. 1 Tr. zákona, podľa ktorého trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred
páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k
tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje

morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Podľa § 34 ods. 4 Tr. zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob
spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na
osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Obžalovanýspáchalprečinmareniavýkonuúradnéhorozhodnutiapodľa§348ods.1písm.d)Tr.zákona
a porušil záujem štátu na riadnom výkone rozhodnutí iného orgánu verejnej moci. Svojou podstatou ide
o menej závažný úmyselný prečin, s ktorým Trestný zákon spája trest odňatia slobody až na dva roky.

Z obsahu spisu vyplýva, že obžalovaný k spôsobu spáchania predmetného prečinu najprv uviedol, že si
už nepamätá, prečo v čase skutku šoféroval, keď mal zákaz činnosti, no autom prešiel 300 m po ich ulici,
keď ho zastavili policajti. Následne uviedol, že to bolo v čase, keď začal podnikať a potreboval previezť
auto z miesta, kde bolo zaparkované, na miesto, kde mal brať tovar a tak ho musel previezť, lebo s
tým tovarom bolo potrebné ísť ďalej a tovar mal rozvážať jeho kamarát. Pritom dodal, že ten tovar mal

uložený doma a nevedel vysvetliť, prečo auto nepreparkoval ten kamarát. Takéto vysvetlenie je aj podľa
krajského súdu takej povahy, že nezmierňuje závažnosť prípadu a okresný súd ho správne vyhodnotil
ako účelové. Nemožno preto prisvedčiť odvolateľovi, ktorý v postupe okresného súdu vidí porušenie
zásady „in dubio pro reo“ a zásady bezprostrednosti.

Navyše z obžalovaným uvádzaných okolností prípadu nevyplýva, že by mu hrozila nejaká konkrétna
škoda, teda stav núdze, ktorý si sám nespôsobil a ktorý by ho nútil vykonať jazdu predmetným vozidlom
aj za cenu konania v rozpore s Trestným zákonom. Krajský súd sa preto nestotožnil s námietkou
obžalovaného a konštatuje, že v konaní obžalovaného nebola prítomná poľahčujúca okolnosť uvedená
v § 36 písm. g) Tr. zákona.

Pokiaľ ide poľahčujúcu okolnosť uvedenej v § 36 písm. j) Tr. zákona a síce, že páchateľ viedol pred
spáchaním trestného činu riadny život treba uviesť, že pri jej posudzovaní je nutné zohľadniť nielen
prípadné predchádzajúce odsúdenia páchateľa, ale aj to, ako sa obžalovaný celkovo správal a plnil si
svoje povinnosti občana. Nebolo preto možné neprihliadnuť na početné priestupky proti bezpečnosti

a plynulosti cestnej premávky, ktorých sa obžalovaný pred spáchaním predmetného trestného činu
dopustil.Odvolateľatakanipodľaodvolaciehosúduneviedolpredspáchanímprejednávanéhotrestného
činu riadny život. Krajský súd sa pritom plne stotožnil aj s úvahou okresného súdu, že závažnosť
prečinu obžalovaného je zvyšovaná práve jeho osobou a popri celkovom počte doposiaľ spáchaných
priestupkov vidí toto zvýšenie najmä v skutočnosti, že napriek rozhodnutiu prokurátora podmienečne

zastaviť trestné stíhanie v čase, keď obžalovaný spáchal už v priebehu rokov 2006 až 2009 spolu
desať priestupov proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, obžalovaný počas skúšobnej doby
podmienečného zastavenia trestného stíhania znovu spáchal spolu ďalších deväť takýchto priestupkov
a po uplynutí skúšobnej doby v priebehu roku 2014 spáchal dokonca ešte štyri priestupky obdobnej
povahy. Nemožno pritom prisvedčiť obžalovanému ani v tom, že išlo o priestupky menej závažné.

Opakovaným páchaním priestupkov (napriek podmienečnému zastaveniu trestného stíhania a neskôr
napriek trestnému konaniu v tejto veci) prejavil obžalovaný náchylnosť na porušovanie všeobecne
platných pravidiel cestnej premávky, čo výrazne sťažuje možnosť jeho nápravy.Napadnutým rozsudkom nebola porušená zásada „nebis in idem“. K jej porušeniu by totiž došlo iba
vtedy, ak by bol obžalovaný za ten istý skutok, pre ktorý je v tejto veci trestne stíhaný, v inom konaní už
právoplatne odsúdený, resp. postihnutý, alebo oslobodený. K tomu ale nedošlo.

Napokon považuje krajský súd za potrebné uviesť, že každý trest predstavuje ústavným poriadkom
predvídaný zásah do základných práv a slobôd páchateľa, ale nielen jeho. Aj preto jedna zo zásad
ukladania trestov stanovuje, že trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší
vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby (§ 34 ods. 3 Tr. zákona). Okresný súd túto zákonnú požiadavku

zohľadnil, nakoľko uložené tresty neznamenajú izolovanie obžalovaného od jeho rodiny a ani mu
neznemožňujú zamestnať sa. Obmedzenie spočívajúce v zúžení tejto možnosti v dôsledku uloženého
zákazu viesť motorové vozidlá je zákonným dôsledkom toho, že obžalovaný spáchal trestný čin pri
výkone uvedenej činnosti. Uloženie trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá pritom nie je vylúčené
ani v situácii, ak spôsobí zhoršenie sociálnej situácie obžalovaného, napr. v tom, že príde o svoje
zamestnanie.

Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd uzatvára, že trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá
všetkých druhov na tri roky je trestom primeraným. Krajský súd pritom považuje za správne i uloženie
trestu odňatia slobody vo výmere tri mesiace, ktorý je spojený len s hrozbou jeho výkonu a požiadavkou,
aby obžalovaný viedol v skúšobnej dobe v trvaní jedného roku riadny život. Tento trest je totiž vyjadrením

záujmu štátu, aby sa obžalovaný viac nedopúšťal protispoločenskej činnosti ani páchaním priestupkov,
a to pod hrozbou dočasnej straty osobnej slobody.

Z týchto dôvodov Krajský súd v Prešove odvolanie obž. N. U. ako nedôvodné zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.