Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 25. máj 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/47/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5713210392
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5713210392.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej

a členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Adriany Gallovej v právnej veci žalobcu: GENERAL
FACTORING, a. s., so sídlom v Bratislave, Košická 56, IČO: 35 838 825, právne zastúpeného
spoločnosťou HMG & PARTNERS, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Štefanovičova 12, IČO: 35 885 459,
proti žalovanému: C. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., E. B. B.. XXX/X, v konaní o zaplatenie 2.224.63
eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 10C/140/2014-96
zo dňa 04.12.2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu, ktorým vo zvyšku uplatneného nároku žalobu zamietol, p o t v r d z u j e .

Vo zvyšku s a rozsudku okresného súdu n e d o t ý k a .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 183,471 eur, spolu
so 17,30 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 180,756 eur od 22.12.2010 do zaplatenia a s 8 %
úrokom z omeškania ročne zo sumy 180,756 eur od 22.12.2010 do zaplatenia, všetko do troch dní od
právoplatnosti rozsudku na účet žalobcu. Vo zvyšku uplatneného nároku žalobu zamietol. Žalovanému
proti žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

Okresný súd aplikoval na danú vec ust. § 397, § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka,
ako aj ust. zákona č. 258/2001 Z. z., § 52 ods. 2, § 101 Občianskeho zákonníka, § 5b zákona č. 250/2007
Z. z.

Prvostupňový súd dôvodil tým, že postupca Slovenská sporiteľňa a. s. so sídlom v Bratislave a žalovaný
dňa 11.01.2006 uzavreli zmluvu o splátkovom úvere, typu „miniúver do 10 minút“ vo výške 30.000,-
Sk pri úrokovej sadzbe 17,30 % ročne bez poplatku za poskytnutie úveru, pri poplatku za správu
úveru 50,- Sk mesačne, výške splátok 818,- Sk, periodicite splátok mesačne k 20. dňu v mesiaci, pri
splatnosti prvej splátky k 20.02.2006 a konečnej splatnosti úveru k 20.12.2010 s tým, že úroky boli
splatné vždy posledný deň kalendárneho mesiaca. Ročná percentuálna miera nákladov úveru bola 9,98
% a bola vypočítaná z hodnoty celkových nákladov dlžníka spojených s úverom a výšky poskytnutého

úveru. Listom 28.12.2010 postupca žalovanému oznámil, že pohľadávku voči nemu, v tom čase vo
výške 2.224,63 eur, postúpil žalobcovi. Toto oznámenie žalovaný prevzal podľa podpísanej doručenky
14.02.2011. Túto skutočnosť podľa okresného súdu preukazuje aj zmluva o postúpení pohľadávok, ktorú
žalobca predložil do súdneho spisu. Spôsob splácania úveru potom preukazovali výpisy z úverovéhoúčtu, ktoré žalobca pripojil do súdneho spisu. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok sa stal žalobca
veriteľom voči žalovanému v zmysle § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb.).

Okresný súd dospel k presvedčeniu, že žalobe nemožno vyhovieť v celom rozsahu, a to vzhľadom na

preukázané skutočnosti.

Podľa prvostupňového súdu charakter právneho vzťahu, ktorý vznikol úverovou zmluvou medzi bankou
ažalovaným,bolvzhľadomnapostaveniebankyakododávateľaažalovanéhoakospotrebiteľaprávnym
vzťahom, ktorý vznikol zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Aj keď základný právny rámec pre úverovú
zmluvu upravujú ust. § 497 až § 507 Obchodného zákonníka (zákon č. 513/1991 Zb.), na právne

vzťahy vzniknuté pri poskytnutí spotrebiteľského úveru mimo vtedy platného zákona č. 258/2001 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch je nutné aplikovať v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (zákon č.
40/1964 Zb.) ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to vždy, ak je to na prospech spotrebiteľa. Podľa
predpisov občianskeho práva, konkrétne podľa Občianskeho zákonníka je nutné posudzovať aj otázky
premlčania nárokov zo zmluvy o splátkovom úvere. Občiansky zákonník v ust. § 101 upravuje
totiž kratšiu, len trojročnú, premlčaciu dobu ako Obchodný zákonník v ust. § 397, ktorý ustanovuje

všeobecnú štvorročnú premlčaciu dobu.

Tiež konštatoval, že v čase rozhodovania súdu bolo účinné ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z.
o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada
aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúcim voči spotrebiteľovi
vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku, alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť

alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ
týchto skutočností dovolával.

Prvostupňový súd tiež konštatoval, že žalobca podal žalobu 17.07.2013, konečná splatnosť úveru
bola dohodnutá k 20.12.2010, z čoho vyplynulo, že žalobcovi, ktorý sa stal veriteľom pohľadávky voči
žalovanému z úverovej zmluvy na základe zmluvy o postúpení pohľadávok, bolo možné priznať nárok

na zaplatenie tých plnení z úverovej zmluvy, ktoré sa stali zročnými najneskôr po 17.07.2010, kedy
začala plynúť trojročná premlčacia doba na uplatnenie týchto nárokov. Nároky zročné skôr sú podľa
presvedčenia okresného súdu premlčané. K nepremlčaným nárokom žalobcu potom podľa okresného
súdu patrí nárok na splátky úveru, ktoré sa stali zročné v čase od 20.07.2010 do 20.12.2010, čiže nárok
na zaplatenie šiestich splátok po 818,- Sk, čo spolu predstavuje sumu 4.908,- Sk, v prepočte 180,756

eur. Tiež konštatoval, že v týchto splátkach boli zahrnuté zmluvne dohodnuté úroky, ktoré boli dohodnuté
ako pevné a poplatky za správu úveru.

Ďalej okresný súd dospel k presvedčeniu, že pokiaľ žalobca uplatňoval nárok na úroky z omeškania v
celkovej vyčíslenej výške 261,84 eur, ktoré boli vypočítané za obdobie od 21.03.2006 do 21.12.2010 v
zmysle podania žalobcu zo dňa 05.11.2014 spôsobom, ktorý je tam uvedený, možno žalobcovi priznať

úroky z omeškania len do 21.12.2010, a to z jednotlivých ročných splátok od 20.07.2010 v 8 % sadzbe.
Úrok z omeškania zo splátky zročnej k 20.07.2010 v sadzbe 8 % ročne zo sumy splátky 27,15 eur (818,-
Sk) potom do 21.12.2010 predstavuje sumu 0,905 eur, 8 % úrok z omeškania ročne zo sumy 27,15 eur,
za obdobie od 21.08.2010 do 21.12.2010 predstavuje sumu 0,724 eur, 8 % úrok z omeškania ročne
zo sumy 27,15 eur od 21.09.2010 do 21.12.2010 predstavuje sumu 0,543 eur, 8 % úrok z omeškania

ročne zo sumy 27,15 eur od 21.10.2010 do 21.12.2010 predstavuje sumu 0,362 eur a 8 % úrok z
omeškania ročne zo sumy 27,15 eur od 21.11.2010 do 21.12.2010 predstavuje sumu 0,181 eur, spolu
takto vyčíslené úroky z omeškania z posledných šiestich nezaplatených splátok ku dňu 21.12.2010, teda
kudňupostúpeniapohľadávkypredstavujúsumu2,715eur.Vistine180,756eur,ktorápredstavujepodľa
okresného súdu súčet zročných splátok v období od 20.07.2010 do 20.12.2010, sú v zmysle úverovej

zmluvy započítané aj riadne zmluvné úroky a pravidelné poplatky za správu úveru. Nároky na úroky
a poplatky, ktoré vznikli pred 17.07.2010, nebolo možné žalobcovi priznať, nakoľko boli premlčané. K
takto premlčaným nárokom patrili aj poplatky za upomienky, ktoré žalobca rozpísal v podaní zo dňa
05.11.2014, avšak nároky na tieto poplatky, ako súd konštatoval, vznikli dávno pred 17.07.2010, kedy
začala plynúť trojročná premlčacia doba na uplatnenie nárokov na ne v súdnom konaní. Okresný súd

dospel k presvedčeniu, že žalobcovi bolo možné celkovo priznať len sumu 183,471 eur, čo predstavuje
súčet sumy 180,756 eur a súčet sumy 2,715 eur z titulu vyčíslených úrokov z omeškania. Vo zvyšku
uplatneného nároku okresný súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.Až do zaplatenia dlžnej časti úveru má podľa okresného súdu žalobca ako veriteľ právo na zaplatenie
dohodnutého zmluvného úroku vo výške 17,30 % ročne z istiny 180,756 eur od 22.12.2010 do zaplatenia
(ust. § 503 ods. 3 druhá veta Obchodného zákonníka).

Okresný súd konštatoval, že nárok žalobcu na úroky z omeškania z nezaplatenej a nepremlčanej istiny
úveru vo výške 180,756 eur nachádza právnu oporu v ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení
s ust. 3 ods. 1 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka. Žalobca požadoval z nezaplatenej istiny úveru, ktorú si okresný
súd ako nepremlčanú zistil vo výške 180,756 eur, 9 % úrok z omeškania ročne. Keďže však žalobca sám

konštatoval, že Slovenská sporiteľňa a. s. so sídlom v Bratislave stanovila úroky z omeškania v sadzbe
8 % ročne od 15.01.2009 zverejnením na webovej stránke, ako aj v obchodných priestoroch a žalobca
vstúpil do všetkých práv a povinností banky zmluvou o postúpení pohľadávky, mohol žalobca podľa
presvedčenia súdu uplatniť nárok na úroku z omeškania len vo výške 8 % ročne. Preto súd žalobcovi
priznal zo sumy 180,756 eur len 8 % úrok z omeškania ročne a vo zvyšku uplatneného nároku žalobu
zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 2 O. s. p.

Voči citovanému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to proti výroku, ktorým súd
návrh vo zvyšku zamietol a proti výroku o trovách konania. Odvolanie odôvodňuje ust. § 205 ods.
2 písm. b), d) a f) O. s. p., majúc za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci, ako aj súd prvého stupňa nesprávne právne vec posúdil tým,
že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Nesúhlasí s
právnymposúdením,ženaspotrebiteľskúzmluvu,čosatýkapremlčania,jepotrebnépoužiťustanovenia
Občianskeho zákonníka. Má za to, že aj keď má zmluva spotrebiteľskú povahu, zmluva si naďalej
zachováva svoj obchodnoprávny charakter. Uvedený právny záver vyslovili vo svojich rozhodnutiach

viaceré krajské súdy a dokonca aj Najvyšší súd SR. Je nepochybné, že ide o zmluvu o úvere v
zmysle ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Zmluva o úvere patrí podľa ust. § 261 ods. 3 písm.
d) Obchodného zákonníka medzi tzv. absolútne obchody, pre ktoré je daná pôsobnosť Obchodného
zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov. V čase uzatvorenia úverovej zmluvy, t. j. dňa 11.01.2006
Občiansky zákonník v ust. § 52 ods. 1 uvádzal, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva,

zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa ust.
§ 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na strane druhej spotrebiteľ, ktorý
nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Z Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia zmluvy bolo možné vyvodiť, že úverová
zmluva ako absolútny obchod spotrebiteľskou zmluvou nie je. Je však potrebné poukázať aj na to, že

podľa ust. § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. bol pojem spotrebiteľských zmlúv rozšírený tak, že
spotrebiteľskými zmluvami sú aj zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka. Spotrebiteľský úver
však nie je jeden zmluvný typ, ale osobitný subtyp zmluvných typov. Nejde o samostatný zmluvný
typ vylučujúci použitie Obchodného zákonníka. Tvrdenia o tom, že v prípade, že ide o spotrebiteľskú
zmluvu, vyplýva výlučná pôsobnosť Občianskeho zákonníka, na daný vzťah nemajú žiadnu normatívnu

oporu a priečia sa pravidlu lex specialis derogat lex generalis. Žalobca poukazuje na názory viacerých
právnických osobností JUDr. Jany Bajánkovej (článok „Spotrebiteľ v exekučnom konaní“), prof. JUDr.
Petra Vojčíka, CSc. uverejneného v Bulletine slovenskej advokácie č. 12/2008. Profesor Vojčík uvádza,
že pri uplatňovaní jednotlivých právnych prostriedkov je veľmi dôležité posúdiť, akého charakteru je
spotrebiteľská zmluva. Uvedené mať zásadný význam pri uplatňovaní práv spotrebiteľa iba v jednom

prípade-právanaochranupredneprimeranýmipodmienkamijeúpravajednotnáaspoločná,bezohľadu
na to, o akú zmluvu ide. Tak pokiaľ pôjde o ostatné právne prostriedky, bude právne dôležité posúdiť,
či ide o zmluvu občianskoprávnu alebo obchodnoprávnu, pretože v mnohých prípadoch bude potrebné
aplikovať všeobecnú úpravu v týchto kódexoch (napr. úprava o premlčaní, výške úrokov z omeškania
a pod.). Pokiaľ ide o otázku premlčania nárokov z úverovej spotrebiteľskej zmluvy, žalobca uvádza,

že spotrebiteľskou zmluvou je aj absolútna obchodná zmluva bez ohľadu na to, že sa riadi právnym
režimom Obchodného zákonníka. Pre zdôraznenie vyššie uvedených záverov poukazuje žalobca na
českú právnu úpravu, a to ust. § 262 ods. 4 Obchodného zákonníka, ako aj poukazuje na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32Cdo 3337/2010. Záver o aplikácii Obchodného zákonníka
neodporuje ani rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/20/2009. Žalobca žiada, aby sa

na právny vzťah aplikoval právny režim Obchodného zákonníka, pretože tento právny režim je preúverovú zmluvu ustanovený priamo zákonom, teda nie na základe dohodnutej zmluvnej podmienky.
Žiadne zákonné ustanovenie zabezpečujúce ochranu spotrebiteľa, a to ani ust. § 54 Občianskeho
zákonníka nezakladá možnosť voľby, resp. výberu toho právneho režimu, ktorý je pre spotrebiteľa

v tom ktorom prípade, či momente priaznivejší. To, čo je predmetom posúdenia v rámci ochrany
spotrebiteľa, sú zmluvné podmienky a nie právny režim právneho vzťahu. V tejto súvislosti poukazuje
na viaceré vymenované bližšie špecifikované rozhodnutia krajských súdov v Slovenskej republike,
ako aj uznesenie Najvyššieho súdu č. k. 6MCdo 4/2012, v ktorom uznesení najvyšší súd výslovne
uviedol, že v prípade úverovej zmluvy ako tzv. absolútneho obchodu použitie ustanovení Občianskeho

zákonníka neprichádza do úvahy ani pri posudzovaní otázok premlčania, keďže všeobecná úprava
premlčania je obsiahnutá v obchodnom práve, konkrétne v ust. § 387 a nasl. Obchodného zákonníka.
Z vyššie uvedených dôvodov má žalobca za to, že súd prvého stupňa mal na predmetný právny
vzťah aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka o premlčaní, v dôsledku čoho nesprávne určil
nepremlčanú časť nároku žalobcu. V prípade správneho právneho posúdenia, t. j. podľa ustanovení
Obchodného zákonníka záväzok žalobcu nie je premlčaný. Správne posúdenie veci je podľa odvolateľa

v danom prípade rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci samej. Podľa odvolateľa súd prvého stupňa mal
na predmetný záväzkový vzťah aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. Vzhľadom na uvedené
potom splátky počnúc splátkou splatnou dňa 20.07.2009 do 20.12.2010 nie je možné považovať za
premlčané.

Žalobca navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v rozsahu druhého výroku zrušil a vrátil vec

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie. V prípade, že by odvolací súd napadnutý rozsudok
potvrdil, navrhuje, aby zároveň v zmysle § 238 ods. 3 O. s. p. vo výroku potvrdzujúceho rozsudku
pripustil dovolanie o odvolacej otázke: Potreba aplikácie ustanovení Obchodného zákonníka na zmluvu
o úvere uzatvorenej v zmysle ust. § 497 až § 507 Obchodného zákonníka ako tzv. absolútneho obchodu.
Rozhodnutie o tejto otázke považujú za rozhodnutie zásadného významu.

Žalovaný sa k odvolaniu vyjadril tak, že s rozhodnutím súhlasí, avšak uvedenú sumu nemôže uhradiť
jednorázovo.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v
rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. (z ktorého dôvodu sa rozsudok odvolacieho súdu nedotýka
odvolaním nenapadnutého výroku, ktorým okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi

sumu 183,471 eur, spolu so 17,30 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 180,756 eur od 22.12.2010 do
zaplatenia a s 8 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 180,756 eur od 22.12.2010 do zaplatenia, všetko
do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet žalobcu) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 214 ods. 2 O. s. p.) postupom v zmysle ust. § 156 ods. 3 O. s. p. rozsudok okresného súdu potvrdil
v zmysle ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p.

Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav
veci a vec správne právne posúdil.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku prvostupňového súdu v zmysle
ust. § 219 ods. 2 O. s. p., a preto nie je žiaduce, aby opakoval vecne správne závery okresného súdu.

Odvolanie žalobcu obsahuje v zásade jednu odvolaciu námietku. Žalobca nesúhlasí s aplikáciou ust. §

101 Občianskeho zákonníka na danú vec, majúc za to, že na súdenú vec bolo potrebné aplikovať 4-
ročnú premlčaciu dobu upravenú v ust. § 397 Obchodného zákonníka.

Odvolacia námietka nie je dôvodná.

Okresný súd postupoval správne, keď na danú vec aplikoval ust. § 101 Občianskeho zákonníka o
premlčaní.Nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, na otázku premlčania je potrebné
vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú
pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené v aplikačnej praxi súdov, ktoré riešenie odobril

aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013,
v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa
na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv
veriteľa.

Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. definitívne normatívne vyriešila

(doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali
použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník
bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty,
uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného
zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie

poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo
prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky.

Z dôvodu, že prednostné použitie Občianskeho zákonníka na spotrebiteľskú zmluvu aj v prípade
úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu už bolo nielen v aplikačnej praxi, ale aj v legislatívnej rovine
vyriešené a uvedený postup súdu má oporu aj v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej

republiky, nie je dôvodné pripustiť na vyriešenie tejto otázky dovolanie.

Odvolací súd sa rovnako stotožňuje aj s aplikáciou ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. účinného
od 01.05.2014 na súdenú vec. Citované ustanovenie zakotvilo povinnosť súdu v každom konaní
preskúmať, či nárok uplatňovaný proti spotrebiteľovi nie je premlčaný, resp. či nie je daná iná zákonná
prekážka, ktorá by neumožňovala nárok po práve priznať. Niet pochýb, že citované ustanovenie

má procesnoprávny charakter. Ust. § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa bolo zavedené zákonom č.
102/2014 Z. z. a keďže neobsahuje osobitné prechodné ustanovenie, ktoré by účinky posúvalo na veci
rozhodované po účinnosti predmetnej právnej úpravy, je potrebné ho aplikovať na všetky súdené veci v
čase rozhodovania. Ide o tzv. režim okamžitej aplikability, ktorý sa uplatňuje pri procesných predpisoch.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil, vrátane výroku o

trovách konania, ktorý taktiež vykazuje vecnú správnosť.

Výrok o trovách odvolacieho konania sa opiera o ust. § 224 ods. 1 s poukazom na ust. § 142 ods.
1 O. s. p. Žalovaný bol v konaní úspešný, trovy konania si však neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
odvolacieho konania nevyplývajú, preto mu ich odvolací súd nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok prípustný nie je.