Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 14. máj 2015

Súd: Okresný súd Dunajská Streda
Spisová značka: 16C/66/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214210754
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Novotný

ECLI: ECLI:SK:OSDS:2015:2214210754.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dunajská Streda samosudcom Michalom Novotným v právnej veci žalobcu: Intrum Justitia

Slovakia s.r.o., IČO: 35 831 154, so sídlom Karadžičova 8, Bratislava, zastúpeného: JUDr. Ján Šoltés,
advokát, Bratislava, proti žalovanému: S. W., R.. XX. O. XXXX, bytom I. B.. XXX/XX, U. J., o 694 € s
prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Žaloba o zaplatenie 694 € s 8,5 % ročným úrokom z omeškania od 9. októbra 2013 sa zamieta.

II. Žalobcovi sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou došlou súdu 29. mája 2014 domáhal voči žalovanému zaplatenia súm uvedených
vo výroku. V žalobe predniesol, že jeho právny predchodca - Slovenská sporiteľňa, a.s., poskytol
žalovanému úver vo forme povoleného prečerpania. Žalovaný prekročil limit povoleného prečerpania

a porušil povinnosti, v dôsledku čoho Slovenská sporiteľňa, a.s., k 30. septembru 2013 vyhlásila
mimoriadnu splatnosť pohľadávky, ktorá pozostávala z istiny 694 €, úrokov 91,57 € a poplatkov 83,25
€. Zmluvou z 28. marca 2013 Slovenská sporiteľňa, a.s., túto pohľadávku postúpila na žalobcu.

2. Žalovaný sa k žalobe nevyjadril. Na pojednávaní uviedol, že stratil zamestnanie, s bankou sa snažil
komunikovať, ale z ich strany nebola ochota.

3. Súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie (§ 115 ods. 1 O. s. p.), na ktoré sa dostavil len žalovaný.
Žalobca sa ospravedlnil, no nepožiadal o jeho odročenie, preto ho súd vykonal v jeho neprítomnosti (§
101 ods. 2 O. s. p.). Na pojednávaní súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, a to: zmluva o bežnom
účte(č.l.6),zmluvyovydaníapoužívaníplatobnejkarty(č.l.7a8),zmluvaoposkytnutíbalíkaproduktov

a služieb pre fyzické osoby (č. l. 5 a 9), osobitné obchodné podmienky Slovenskej sporiteľne, a.s., pre
poskytovanie úverov a povolených prečerpaní (č. l. 64 až 86), oznámenie o postúpení pohľadávky (č. l.
10) a prehľad obratov na účte (č. l. 39 až 63) a v spojení s uznanými, resp. nespornými skutočnosťami
(§ 120 ods. 3, § 153 ods. 1 O. s. p.) zistil tento

skutkový stav:

4. a) Žalovaný ako klient a Slovenská sporiteľňa, a.s., ako banka uzavreli 7. júla 2004 zmluvu o bežnom
účte č. XXXXXXXXXX/XXXX (č. l. 6), ktorej obsahom je okrem zriadenia účtu (čl. I) v podstate len
deklarácia záväznosti ďalších dokumentov vo vzťahu medzi nimi. V nadväznosti na ňu Slovenská

sporiteľňa, a.s., a žalovaný podpísali dve zmluvy o vydaní a používaní platobných kariet (č. l. 7 a 8).b) Žalovaný ako dlžník a Slovenská sporiteľňa, a.s., ako veriteľ podpísali konečne 5. novembra 2007
listinu označenú ako „Zmluva o poskytnutí balíka produktov a služieb pre Fyzické osoby“, (č. l. 9 a 5) v
ktorej čl. I je uvedený predmet zmluvy „poskytnutie Bankových produktov v kombinácii Balíka EXTRA“,

konkrétne „1. vedenie/zmena bežného účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX..., 2. poskytnutie Elektronických
služieb k Účtu, 3. vydanie Platobnej karty: ... VISA Electron..., 4. poskytnutie Povoleného prečerpania
po splnení podmienok uvedených v Obchodných podmienkach pre poskytovanie Úverov a Povolených
prečerpaní... účinných od 01. 7. 2007“. V čl. II ods. 2 tejto listiny sa uvádza, že súčasťou zmluvy sú
„Všeobecné obchodné podmienky..., Obchodné podmienky pre balíky produktov a služieb...., Obchodné

podmienky... pre poskytovanie Úverov a Povolených prečerpaní... účinné od 07.07.2007“.

c) Osobitné obchodné podmienky Slovenskej sporiteľne, a.s., pre poskytovanie Úverov a Povolených
prečerpaní Privátnym klientom a MIKRO podnikateľom (č. l. 64 až 75) účinné od 1. júla 2007 obsahujú
okrem iného tieto ustanovenia:

„C. POVOLENÉ PREČERPANIA

9. POSKYTNUTIE POVOLENÉHO PREČERPANIA

9.1 Banka Dlžníkovi poskytne Povolené prečerpanie... Po poskytnutí... Banka umožní Dlžníkovi využívať
Povolené prečerpanie tak, že bude realizovať Platobné príkazy Dlžníka na prevod alebo výbery v
hotovosti z Účtu Dlžníka, a to aj v prípade, ak nebude existovať Dlžníkova pohľadávka voči Banke z
Účtu Dlžníka...

9.3 Banka je oprávnená kedykoľvek počas trvania Povoleného prečerpania jednostranne zmeniť (zvýšiť

alebo znížiť) alebo zastaviť Povolené prečerpanie...; zmeny alebo zastavenie Povoleného prečerpania
sú účinné rozhodnutím Banky a budú Dlžníkovi oznámené Oznámením. Ak Banka zníži Povolené
prečerpanie, Dlžník je povinný na základe Oznámenia a v lehote určenej Bankou... vyrovnať dlžnú
čiastku presahujúcu novourčené Povolené prečerpanie... Podľa predchádzajúcej vety sa primerane
postupuje aj v prípade, ak Banka zastaví Povolené prečerpanie...

11. SPLÁCANIE

11.1 Dlžník je povinný splatiť Pohľadávku Banky najneskôr v deň Konečnej splatnosti Povoleného
prečerpania, za ktorý sa považuje... deň uvedený v Oznámení Banky o zastavení povoleného
prečerpania.“

Existencia ani obsah obchodných podmienok pre balíky produktov a služieb, ani všeobecných

obchodných podmienok však zistené neboli.

d) Slovenská sporiteľňa, a.s., žalovanému dohodnutú kartu VISA Electron vydala. Žalovaný v období
od 5. novembra 2007 vyberal pomocou platobnej karty hotovosť a realizoval platby. Zároveň vkladal a
prevádzal na účet hotovosť. K poslednému čerpaniu došlo 17. marca 2009, a to výberom hotovosti v
sume 40 €. Odvtedy Slovenská sporiteľňa, a.s., pravidelne pripisovala na bežný účet debetné úroky,

poplatky a úroky z omeškania. (výpisy na č. l. 39 až 62). Nebolo však zistené, či a ako bol žalovaný
vyzvaný na úhradu dlžných súm a kedy a ako Slovenská sporiteľňa, a.s., uplatnila svoje právo žiadať
pre nezaplatenie splátky splatenie celej istiny. Taktiež nebolo dokázané, ako (akým spôsobom) došlo
22. júla 2011 k „zastaveniu povoleného prečerpania“.

e) Listom z 5. apríla 2013 (č. l. 10) Slovenská sporiteľňa, a.s., oznámila žalovanému, že pohľadávka

(identifikovanú ako „41Y - Pohľadávka z Nepovoleného prečerpania na Účte FO, Číslo úveru/číslo účtu:
XXXXXXXXX“) „vo výške 868,82 € s príslušenstvom“ postúpila na žalobcu. Tento list bol žalovanému
doručený 25. apríla 2013 (doručenka na č. l. 11).

f) Žalobca listom z 1. októbra 2013 (č. l. 12) oznámil žalovanému, že vyhlásil mimoriadnu splatnosť
pohľadávky z nepovoleného prečerpania na účte žalovaného. Preto ho vyzval na jej splatenie do 8.októbra 2013. Tento list bol žalovanému doručený 4. októbra 2013 (doručenka na č. l. 13). Žalovaný
však žiadne ďalšie splátky nezaplatil.

5. Takto zistený skutkový stav vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti (§

132 O. s. p.).

a) Skutkové zistenia v bode 4 písm. a) až c), ale aj e) a f) sú v podstate len reprodukciou príslušných
listín. Žalobca napriek svojmu dôkaznému bremenu (§ 120 ods. 1 O. s. p.) nepredložil súdu žiadne
iné obchodné podmienky, na ktoré zmluva odkazovala. Ak však žalobca chcel z týchto podmienok
odvodzovať pre seba určité práva, bolo jeho povinnosťou navrhnúť ich súdu ako dôkaz. Tým, že tak
neurobil, musel súd vychádzať z toho, že nebolo dokázané, aký ich obsah sa stal súčasťou zmluvy z

5. novembra 2007.

b) Skutkového zistenie pod bodom 4 písm. d) je dôsledkom neunesenia dôkazného bremena zo
strany žalobcu. Z jeho strany neboli predložené žiadne dôkazy o tom, ako a kedy bol žalovaný
Slovenskou sporiteľňou, a.s., vyzvaný na splatenie svojich záväzkov. Je síce pravdou, že v žalobcom
predloženom výpise z účtu žalovaného je zaúčtovaná položky „Upomienka“, takýto záznam sám osebe

však nedokazuje, čo bolo obsahom tejto upomienky, či bola písomná a či bola žalovanému riadne
doručená. Taktiež žalobca nepredložil, kedy a ako bolo žalovanému zaslané „Oznámenie“, ktorým sa
malo zastaviť povolené prečerpanie. Na preukázanie týchto skutočností bol tak žalobca v zmysle § 120
ods. 1 O. s. p. povinný predložiť potrebné dôkazy. V tejto súvislosti súd len dopĺňa, že nebolo jeho
povinnosťou nahrádzať dôkaznú aktivitu žalobcu výzvou na odstránenie nedostatkov podania v zmysle

§ 43 ods. 1 O. s. p. Nepredloženie uvedených listín (obchodných podmienok, upomienok a pod.) totiž
nie je vadou, ktorá by bránila prejednaniu žaloby, ale má za následok nedokázanie hmotnoprávnych
skutočností, o ktoré žalobca opiera svoje uplatňované nároky (porov. v tomto zmysle uznesenie NS
SR sp. zn. 4 Cdo 179/2012). Žalobca si pritom musel byť vedomý, že tieto skutočnosti musí dokázať,
ak chce opodstatniť svoju aktívnu legitimáciu postupníka pohľadávky, ktorej pôvodným veriteľom bola

banka. Okrem toho sa žalobca mohol dostaviť na nariadené pojednávanie, kde ho samosudca postupom
podľa § 118 ods. 2 O. s. p. mohol poučiť o sporných skutočnostiach. Na základe toho mohol žalobca
navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie týchto skutočností. Ak tak neurobil, sám sa pripravil o možnosť
tieto dôkazy navrhnúť.

Právne vec súd posúdil takto:

6. Žalobca svoje nároky voči žalovanej odvodzuje zo súboru zmlúv, ktoré žalovaný uzavrel so
Slovenskou sporiteľňou, a.s. Zmluva zo 7. júla 2004 je už svojím označením, ale aj obsahom zmluva
o bežnom účte podľa § 708 a nasl. Obchodného zákonníka. Zmluva o poskytnutí balíka služieb z 5.
novembra 2007 je potom svojím obsahom v podstate doplnením tejto zmluvy o ďalšie dojednania, najmä
o dojednanie podľa § 710 Obch. zák., keďže sa ňou Slovenská sporiteľňa, a.s., ako banka zaviazala pre

žalovaného vykonávať príkazy na platby z bežného účtu, aj keď na ňom nebude dostatok finančných
prostriedkov (čl. I zmluvy v spojení s ods. 9.1 obchodných podmienok pre povolené prečerpania). Z ust.
§ 710 Obch. zák. pre taký prípad vyplýva, že práva a povinnosti strán pri uskutočnení týchto platieb sa
spravujú zmluvou o úvere. Slovenskej sporiteľni, a.s., teda banke, tak čerpaním povoleného prečerpania
vznikla v podstate pohľadávka z titulu úveru voči žalovanému. Táto pohľadávka mala byť následne

postúpená na žalobcu. Preto je potrebné v prvom rade zaoberať sa otázkou, či je postúpenie aspoň voči
dlžníkovi platné a účinné.

7. Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky,
ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Podľa názoru súdu pohľadávky banky voči svojim klientom
treba považovať za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž

neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a
nasl. zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (v znení účinnom k 7. júlu 2004, ale aj neskôr), ako aj obsiahle
bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre banku zo
zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto
požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom-

postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom-postupcom (bankou) a dlžníkom.Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka bráni
postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať
mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka.

8. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 7 zákona č. 483/2001 Z. z. (v znení
účinnom k 5. novembru 2007), resp. § 92 ods. 8 cit. zákona (v znení účinnom k 5. aprílu 2013) dovoľuje
banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného
ustanovenia tak predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom
tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak

tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované
ust. § 525 ods. 1 Obč. zák. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne
neprípustné, zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so
zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Obč. zák., a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení,
ale aj navonok, voči dlžníkovi. Účel § 525 Obč. zák. je totiž okrem iného aj ochrana dlžníka pred tým, aby
jeho dlh v prípadoch uvedených v cit. ustanovení prešiel na inú osobu než toho veriteľa, voči ktorému

pôvodne vznikol. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej
identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no
voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Obč. zák. účinné, ak mu ho oznámi postupca,
v prípadoch uvedených v § 525 Obč. zák. ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Obč.
zák. nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby

bol oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení. Tieto závery sú principiálne zhodné so
závermi judikátu R 46/2009. Treba len doplniť, že tento judikát nevyslovil opak, teda že by nenaplnenie
podmienok § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. nespôsobovalo neplatnosť (to tvrdí napr. Feketeho,
I.: Občiansky zákonník. Veľký komentár. 2. diel. Bratislava : Eurokodex 2011, s. 1506, ktorým citovaná
pasáž však v uvedenom judikáte vôbec nie je obsiahnutá).

9. Z už uvedeného potom vyplýva, že na rozpor postúpenia s § 525 Obč. zák., ktoré má za následok
absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ďalej z toho
vyplýva, že ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr.
tie uvedené v § 92 ods. 7 resp. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto
postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 120 ods. 1 O. s. p. tvrdiť a dokázať predpoklady

svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca,
ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že
pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient
napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto
skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka.

10. Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že žalobca nedokázal, že by v čase, kedy mala byť
pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovanému postúpená naňho (28. marca 2013), boli tieto
podmienky postúpenia splnené. Nebolo teda dokázané, že žalovaný bol v tom čase 90 dní v omeškaní
s plnením svojho záväzku a že by bol aj písomne (porov. § 92 ods. 7 resp. 8 cit. zákona) vyzvaný na
splnenie svojho záväzku zo zmluvy poskytnutí balíka služieb. Žalobca tak nedokázal, že pohľadávka

voči žalovanému bola v čase jej postúpenia naňho spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona
č. 483/2001 Z. z. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné a
že žalobca sa stal majiteľom (veriteľom) pohľadávky. Nebolo teda dokázané, že žalobca je aktívne
legitimovaný na jej uplatňovanie pred súdom.

Podľa názoru súdu však treba nárok Slovenskej sporiteľne, a.s., považovať aj za premlčaný.

11. Ako už bolo uvedené, z obsahu zmluvy z 5. novembra 2007 v spojení s ods. 9.1 obchodných
podmienok vyplýva, že ňou bola dohodnutá zmena zmluvy o bežnom účte v zmysle § 710 Obchodného
zákonníka. Toto ustanovenie však odkazuje na použitie ustanovení o zmluve o úvere. Zmluvou o úvere
sa pritom veriteľ zaväzuje poskytnúť dlžníkovi určité peňažné prostriedky a dlžník sa zaväzuje vrátiť ich
aj s úrokmi (§ 497 Obch. zák.). Splatnosť záväzku zo zmluvy úvere je subsidiárne upravená v § 504

Obch. zák. na jeden mesiac od žiadosti veriteľa, pokiaľ v zmluve nie je určená doba vrátenia.Postup splácania záväzku z povoleného prečerpania je upravený v odsekoch 11.1 a 11.2 obchodných
podmienok, ktoré sa v zmysle § 273 Obch. zák. stali súčasťou zmluvy na základe výslovného
prejavu vôle oboch zmluvných strán. Z ods. 11.2 vyplýva, že splácanie je počas trvania právneho

vzťahu z povoleného prečerpania zabezpečené automatickým započítavaním s kladnými operáciami
na príslušnom bežnom účte. Citované ustanovenie tak navonok budí dojem, že splatnosť záväzku z
povoleného prečerpania je v podstate ponechaná na vôli dlžníka v zmysle § 341 Obch. zák.

12. V skutočnosti podstatným je však v tejto súvislosti ustanovenie ods. 9.3 v spojení s ods. 11.1
obchodných podmienok. Z ods. 9.3 totiž vyplýva jednostranné právo banky kedykoľvek za trvania

právneho vzťahu zastaviť povolené prečerpanie. Citované ustanovenie neviaže využitie tohto práva
banky na žiadne podmienky, a už vôbec nie na také podmienky, ktoré by mohol ovplyvniť dlžník. Nie je
teda viazané ani na porušenie záväzku zo strany dlžníka. Dôsledkom využitia práva zastaviť povolené
prečerpanie je povinnosť dlžníka podľa ods. 11.1 obchodných podmienok splatiť debetný zostatok
(existujúceprečerpanie)vlehoteuvedenejvoznámeníozastavenípovolenéhoprečerpania.Preurčenie
tejto lehoty (lehoty splatnosti) citované ustanovenia opäť neurčujú žiadne pravidlá ani obmedzenia a jej

určenie je závislé výlučne od vôle banky.

Výkladom citovaných ustanovení vo vzájomnej súvislosti tak treba dospieť k záveru, že banka je
kedykoľvek oprávnená jednostranne určiť splatnosť záväzku dlžníka z povoleného prečerpania. To ale
znamená, že určenie splatnosti nemožno považovať za ponechané na vôli dlžníka v zmysle § 341 Obch.
zák. Naopak, treba vychádzať z toho, že splatnosť záväzku nie je určená. Zo súvisu § 340 ods. 1 a 2,

ale aj § 504 Obch. zák. totiž možno vyvodiť, že splatnosť musí byť v zmluve určená určitým relatívne
objektivizovateľným časovým údajom. Ak nie je a ak jej určenie nie je závislé ani od inej vonkajšej
skutočnosti,alejevýslovneponechanénavôliveriteľa,trebavychádzaťztoho,žeideorovnakúsituáciu,
akú Obchodný zákonník upravuje v § 340 ods. 2, teda o situáciu, kedy splatnosť nie je určená, oprávnený
(veriteľ)môžepožadovaťjehosplnenieihneďpouzavretízmluvyadlžníkjepovinnýplniťbezzbytočného

odkladu. Vzhľadom na to, že ods. 9.3 a 11.1 obchodných podmienok dovoľuje banke v „Oznámení“ určiť
aj deň, ku ktorému má dôjsť k splateniu povoleného prečerpania, ide v podstate aj od odchýlku od § 504
Obch. zák., ktoré pre taký prípad určuje jednomesačnú lehotu.

13. Ustanovenie § 340 ods. 2 Obch. zák. sa svojím obsahom podobné ustanoveniu § 563 Občianskeho
zákonníka, ktorého výkladom sa zaoberala judikatúra. Už v judikáte R 28/1984 bolo vyslovené, že v

prípade aplikácie § 563 Obč. zák. plynie premlčacia doba nie od výzvy veriteľa, ale už od okamihu
vzniku dlhu, pretože vtedy mohol veriteľ svoje právo uplatniť tým, že by dlžníka vyzval na jeho splnenie.
Určitý odklon od tohto (inak ustáleného) právneho názoru predstavovalo uznesenie NS SR 4 Cdo
146/2008,ktorévšakneboloschválenénapublikáciuvZbierkesúdnychrozhodnutíastanovísk.Naopak,
v rozsudku 1 Cdo 197/2009 vydanom po uvedenom uznesení NS SR naďalej zotrval na názore

vyslovenom v už citovanom judikáte R 29/1984. Podobne v obchodnoprávnych vzťahoch NS SR v
rozsudku 4 Obdo 28/2010 zaujal rovnaký výklad. Podľa názoru NS SR možnosť uplatnenia práva na
súde treba posudzovať objektívne, čo znamená, že premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď vznikla
objektívna možnosť podať žalobu. Najvyšší súd SR pritom uviedol, že začiatok plynutia premlčacej doby
sa v týchto prípadoch posudzuje podľa § 391 ods. 1 Obch. zákonníka.

Podľa § 391 ods. 1 Obch. zák. platí, že pri právach uplatniteľných na súde plynie premlčacia doba
odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak zákon neustanovuje inak. Inak ustanovuje § 392
ods. 1 Obch. zák., podľa ktorého plynie premlčacia doba odo dňa, kedy sa mal záväzok splniť. Podľa
názoru súdu, ktorý je v zhode s uvedeným názorom Najvyššieho súdu SR, sa toto ustanovenie môže
vzťahovať na prípady, kedy je splatnosť záväzku určená určitým dňom, resp. iným časovým údajom.

Nemôže sa týkať situácie, kedy splatnosť nie je určená. V tomto zmysle rozlišuje aj § 340 ods. 2 Obch.
zák. medzi „časom plnenia určeným v zmluve“ a povinnosťou dlžníka plniť na požiadanie veriteľa. V
tomto poslednom prípade sa teda čas nepovažuje za „určený“. Preto nemožno ani premlčaciu dobu v
týchto prípadoch počítať odo dňa, kedy uplynula lehota „bez zbytočného odkladu po tom, čo ho veriteľ o
plnenie požiadal“ (§ 340 ods. 2 Obch. zák.), keďže takto určený okamih nie je „deň, kedy sa mal záväzok

splniť“ v zmysle § 391 ods. 1 Obch. zák. Preto na plynutie premlčania dopadá § 391 ods. 1 Obch. zák. a
treba ho počítať odo dňa, kedy veriteľ mohol svoj nárok uplatniť na súde. To v zmysle uvedenej judikatúry
znamená v podstate deň nasledujúci po vzniku záväzku.Tieto závery tak v prerokúvanej veci znamenajú: tým, že obchodné podmienky Slovenskej sporiteľne,
a.s., v ods. 9.3 a 11.1 dávali banke v podstate jednostranné právo určiť splatnosť záväzku dlžníka,
v podstate reprodukovali znenie § 340 ods. 2 Obch. zák. Vzhľadom na to nemožno považovať deň

reálneho zastavenia povoleného prečerpania za deň splatnosti na účely § 340 ods. 1 alebo § 391 ods.
1 Obch. zák. Naopak, deň splatnosti reálne nebol určený, keďže bol v dispozícii banky. Banka sa teda
mohla rozhodnúť, kedy uplatní svoje právo voči dlžníkovi (aj) na súde. Toto právo pritom v zmysle
citovaných ustanovení mohla využiť kedykoľvek, teda ihneď po každom čerpaní dlžníka. V dôsledku
toho tak treba premlčaciu dobu vo vzťahu ku každému nároku z titulu povoleného prečerpania počítať

odo dňa nasledujúceho po dni, kedy tento nárok vznikol. Ako vyplýva z už citovaného ods. 9.1, tieto
nároky vznikali tak, že banka realizovala príkazy z účtu (prevody, výbery platobnou kartou) aj vtedy, keď
na ňom nebol dostatok peňažných prostriedkov. Na základe uvedeného tak ale treba uzavrieť, že každé
takéto čerpanie začínalo plynutie osobitnej premlčacej lehoty, keďže banka mohla žiadať jeho vrátenie
kedykoľvek využitím postupu podľa ods. 9.3 a 11.1 obchodných podmienok.

14. V prerokúvanej veci zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalovaný poslednýkrát čerpal z

povoleného prečerpania 17. marca 2009 formou výberu z karty (t. j. Slovenská sporiteľňa, a.s., mu v
tento deň vyplatila z účtu peniaze, hoci na ňom nemal kladný zostatok, čím jej vznikla ďalšia pohľadávka
na vrátenie takto poskytnutého úveru na základe § 710 v spojení s § 497 Obch. zák.). Po tomto dátume
už žiadne čerpania nevykonal. Podľa toho, čo už bolo uvedené, však banka mohla vrátenie tohto
posledného čerpania žiadať postupom podľa ods. 9.3 v spojení s ods. 11.1 obchodných podmienok

(zastavením povoleného čerpania) kedykoľvek, teda aj prvý deň po vykonanom čerpaní. V zmysle už
citovaného § 391 ods. 1 Obch. zák. tak premlčacia doba práva banky na vrátenie uvedeného úveru
(poskytnutého formou prečerpania) začala plynúť 18. marca 2009. Podľa § 397 Obch. zák. je premlčacia
doba štvorročná. Štvorročná doba, ktorá začala plynúť 18. marca 2009, uplynula 18. marca 2013, a jej
uplynutím sa právo Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovanému premlčaclo (§ 387 ods. 1 Obch. zák.).

Pri ostatných čerpaniach, ku ktorým došlo na účte žalovaného pred 17. marcom 2009, k premlčaciu
došlo ešte skôr.

15. Nároky na úroky a úroky z omeškania ako akcesorické nároky k nároku veriteľa na vrátenie
poskytnutého úveru sa premlčujú najneskôr spoločne s hlavným záväzkom, teda tiež najneskôr 18.
marca 2013. Len pre poriadok súd pripomína, že na prerokúvanú veci nedopadá ustanovenie § 396

Obch. zák. To sa totiž podľa svojho výslovného znenia týka len práva (klienta) na peňažné prostriedky
uložené na účte, nie práva banky požadovať zaplatenie prípadných nárokov z povoleného prečerpania
(úveru) podľa § 710 v spojení s § 497 Obchodného zákonníka.

16. Žaloba v prerokúvanej veci bola na súd podaná až 29. mája 2014, teda po uplynutí premlčacej doby
počítanej od ktoréhokoľvek z uvedených okamihov. Dôsledkom premlčania podľa 388 ods. 1 Obch. zák.

je, že premlčaný nárok nemožno v súdnom konaní priznať. Keďže žalovaný je spotrebiteľom (§ 52 ods.
4 v spojení s § 879j Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1. januára 2008), musel súd v zmysle
§ 5b zákona č. 250/2007 Z. z. prihliadnuť na premlčanie nároku žalobcu aj bez - inak potrebnej (§ 388
ods. 1 Obch. zák.) - námietky žalovaného.

17. Podľa žalobcu žalovaný v roku 2010 a 2011 vykonal čiastočné úhrady približne po 20 €. Žalobca

však nepredložil žiaden doklad o podrobnejších okolnostiach týchto platieb. Preto nemožno posúdiť, či
z týchto splátok žalovaného možno skutočne usudzovať na jeho vôľu uznať záväzok voči žalobcovi v
zmysle § 323 ods. 2 v spojení s § 407 ods. 3 Obch. zák. Preto súd týmto splátkam nepriznal účinky
uznania dlhu v zmysle cit. ustanovenia s účinkom predlženia premlčacej doby, čo by inak (za normálnych
okolností) podľa § 407 ods. 3 Obch. zák. z uznania dlhu vyplývalo.

18. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti bolo treba žalobu žalobcu zamietnuť v celom rozsahu, čo
sa aj vo výroku II stalo.

19. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O. s. p. Žalobca si trovy uplatnil, no bol neúspešný,
preto súd o jeho návrhu na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O. s. p.) rozhodol tak, že mu ich nepriznal.Žalovaný žiadne trovy nežiadal, takže tu nebol návrh, o ktorom by sa malo rozhodovať (už cit. § 151
ods. 1 O. s. p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 dní od doručenia jeho rovnopisu
písomne na podpísanom súde alebo ústne do zápisnice na ktoromkoľvek okresnom súde.

V odvolaní treba popri označení súdu, ktorému je adresované, dátume a podpise odvolateľa uviesť tiež,
v akom rozsahu sa tento rozsudok napáda, v čom sa tento rozsudok alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti tomuto rozsudku možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový
stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a
O. s. p.), alebo f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.