Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 27. apríl 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/144/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210786
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5612210786.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej
a členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Adriany Gallovej v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti
odporcovi: Slovenská republika, zastúpenému Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Župné
námestie 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o
odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 7C/242/2012-50 zo dňa
20. júna 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobný návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal zaviazať
odporcu na náhradu majetkovej škody vo výške 125,- eur a na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
495,- eur. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Nárok navrhovateľa posudzoval prvostupňový súd v zmysle čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
SR, čl. 6 ods. 1 prvá veta Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, § 5
ods. 1, § 9 ods. 2, § 9 ods. 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 2, 4, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v platnom znení.
Postupujúc podľa označenej právnej úpravy, okresný súd žalobu zamietol pre neunesenie
navrhovateľovho dôkazného bremena.
Prvostupňový súd v prvom rade skúmal splnenie základného predpokladu uplatnenia nároku na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na súde, ktorým je v zmysle § 15 ods. l zákona
č. 514/2003 Z. z. v platnom znení predbežné prerokovanie nároku na základe písomnej žiadosti
poškodeného podanej na príslušnom orgáne, ktorým je v súdenom prípade Ministerstvo spravodlivosti
SR. Navrhovateľ tvrdil, že tento zákonný postup dodržal písomnou žiadosťou, potvrdenie o prijatí ktorej
odporcom je založené v spise Okresného súdu Liptovský Mikuláš o náhradu škody z titulu nesprávneho
úradného postupu v exekučnej veci vedenej voči Stanislavovi Árvaiovi.
Ako právny základ žalovaného nároku navrhovateľ podľa okresného súdu uvádza nesprávny úradný
postup Okresného súdu Liptovský Mikuláš pri vydávaní poverenia v exekučnej veci vedenej súdnym
exekútorom pod sp. zn. EX 117403/2010. Na margo označenia exekučného spisu okresný súd dodal,
že ak navrhovateľovi nebola zrejmá súdna spisová značka exekučného konania (ktorú mohol zistiť
pri riadnej súčinnosti so súdnym exekútorom, ktorého sám požiadal o vymoženie svojej pohľadávky),
nič mu nebránilo exekučnú vec bližšie identifikovať minimálne menom a sídlom súdneho exekútora a

označením povinného, nevzbudzujúcim pochybnosti o jej totožnosti (na strane 2 žaloby navrhovateľ
uvádza jeho dátum narodenia XX.XX.XXXX, na strane 7 jeho správny dátum narodenia XX.XX.XXXX).
Avšak vtedajšiemu právnemu zástupcovi navrhovateľa bolo podľa prvostupňového súdu doručené
uznesenie o čiastočnom zastavení exekúcie, a to dňa 14.02.2011, takže navrhovateľ mal možnosť pri
riadnej komunikácii so svojím vtedajším právnym zástupcom spisovú značku súdneho konania zistiť.
Podľa okresného súdu navrhovateľ tvrdí, že k povereniu súdneho exekútora došlo dňa 04.02.2011,
v omeškaní dlhšom viac ako 9 mesiacov. Pre úplné posúdenie včasnosti udelenia poverenia však
navrhovateľ opomenul uviesť ďalšie rozhodujúce skutočnosti. Podľa okresného súdu z pripojeného
spisu okresného súdu sp. zn. 7Er/1171/2010 je zrejmé, že dňa 13.10.2010 bola okresnému súdu
doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo vyplýva z prezenčnej súdnej pečiatky
aj z elektronického potvrdenia prijatia návrhu zo 13.10.2010 o 11:01 hod., pre súdneho exekútora v
exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s. r. o. proti povinnému D. S., nar. XX.XX.XXXX pre
vymoženie 1.584,- eur s príslušenstvom na základe návrhu zo dňa 04.08.2010, ktorý bol k tejto žiadosti
pripojený. Ďalej konštatoval, že ako exekučný titul je označený rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu,
zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s., IČO: 35 922 761, Bratislava z 20.01.2010, sp.
zn. SR 21387/09, právoplatný 21.06.2010 a vykonateľný 24.06.2010 a z textu tohto exekučného titulu
vyplýva, že ide o vymoženie zmenkovej pohľadávky z blankozmenky vystavenej D. S. dňa 24.02.2009
pre zabezpečenie záväzku z bližšie neuvedenej zmluvy o úvere. Tiež konštatoval, že exekučný súd
písomným podaním z 02.11.2010 požiadal Stály rozhodcovský súd Bratislava o zapožičanie spisu
sp. zn. SR 21387/09 a doručeniek preukazujúcich doručenie rozhodcovského rozsudku z 20.01.2010
povinnému; dožiadaný orgán písomnosťou doručenou súdu dňa 25.11.2010 súdu oznámil, že v prílohe
listu zasiela na nosiči. Následne bolo poverenie na vykonanie exekúcie vydané dňa 04.02.2011 a dňa
07.02.2011 bolo exekučné konanie uzneseniami č. k. 7Er/1171/2010-16 zastavené v časti vymáhania
0,25 %-ného denného zmenkového úroku zo sumy 1.584,- eur od 22.06.2009 do zaplatenia. Následne
odvolací súd uznesením č.k. 9CoE/84/2011-33 zo dňa 29.04.2011, právoplatným dňa 22.07.2011,
toto rozhodnutie potvrdil. Vydanie poverenia podľa okresného súdu v uvedenom čase sa spravovalo
(s ohľadom na dobu začatia exekučného konania) § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do
31.05.2011, ktoré ukladá súdu povinnosť do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poveriť exekútora
vykonaním exekúcie pod podmienkou, že nezistí rozpor v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na jej vykonanie alebo exekučného titulu so zákonom; táto lehota neplatí
v prípade exekučného titulu podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Napokon okresný súd vyhodnotil,
že exekučným titulom bolo vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu, tak 15-dňová lehota na
udelenie poverenia sa na tento prípad nevzťahovala, keďže predmetné ustanovenie treba vykladať
extenzívne. Okrem toho poukázal na to, že poverenie bolo vydané dňa 04.02.2011, teda po 115 dňoch
od doručenia žiadosti súdneho exekútora o jeho vydanie a nie po 273 dňoch tvrdených navrhovateľom.
Podľa okresného súdu, aj keď navrhovateľ nepreukázal existenciu prieťahov v súdnom konaní ani
nečinnosť súdu, bolo potom nadbytočné vykonávať dokazovanie vzniku škody a kauzálneho nexu.
Okresný súd uviedol, že navrhovateľ nepreukázal ani výšku tvrdenej majetkovej škody 125,- eur či
už ide o skutočnú škodu, alebo o ušlý zisk (čo nie je zo žaloby zrejmé). Navrhovateľ nepreukázal
vynaloženie čiastky 70,- eur na správu a údržbu vymáhanej pohľadávky. Rovnako netvrdil, za ktoré
obdobie mali tieto náklady vzniknúť, či ide o odmenu za pracovné výkony zamestnanca, kedy a v
akom rozsahu bola dojednaná a kedy bola navrhovateľom uhradená. Navrhovateľ nepreukázal, za aké
obdobie a kedy vznikli náklady na udržiavanie a správu informačného systému vyčíslené sumou 40,- eur
a na administratívne spracovanie, poštovné, telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním, kontrolou
stavu konania na exekučnom súde vo výške 15,- eur. Tiež konštatoval, že v pripojenom exekučnom
spise okresného súdu sp. zn. 7Er/1171/2010 sa nenachádza žiadny dôkaz preukazujúci, že navrhovateľ
urgoval alebo kontroloval stav konania na exekučnom súde. Pokiaľ tak robil prostredníctvom súdneho
exekútora, rovnako súdu nepredložil o tom žiaden dôkaz; v súdnom exekučnom spise sa nenachádza
žiadna žiadosť súdneho exekútora o oznámenie stavu exekučného konania. V tejto súvislosti okresný
súd pripomenul, že navrhovateľ si uplatňuje právo na náhradu majetkovej škody vo výške 125,- eur
paušálne vo všetkých súdnych konaniach bez ohľadu na tvrdenú dĺžku nečinnosti súdu. Odôvodnenie
požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľom je len hypotetické.
Rozhodnutie o náhrade trov konania je založené na § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O. s. p. V konaní úspešný
odporca nenavrhol prisúdenie náhrady trov konania.

Voči citovanému rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Namieta, že v konaní došlo
k vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodoval
vylúčený sudca, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, neúplne zistil skutkový stav veci,

pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatnené, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.
Súd prejednal vec v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu. Navrhovateľ riadne a
včas požiadal o zrušenie pojednávania a uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s
označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať
v neprítomnosti navrhovateľa. Ak tak spravil, odňal tým navrhovateľovi právo na konanie pred súdom.
Poukazuje na ust. § 15 O. s. p. Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z
konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie
sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. V tejto súvislosti poukazuje na rozhodovaciu prax Krajských súdov
v Trnave, Nitre a Prešove. Tiež poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre
ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností, s vedomím, že
názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov,
Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu neobstojí a navrhovateľa podal
ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, nebolo a nie je prípustné, aby konanie
pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodol vylúčený sudca. Navrhovateľ
nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a
zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Navrhovateľ sa nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom,
ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii
zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho
možností konať pred súdom. Súd rozhodol bez toho, aby umožnil navrhovateľovi s cieľom ovplyvniť
rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci. Navrhovateľ ako strana
konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a
prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Navrhovateľ
ďalej namieta, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, čím bolo porušené
právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces.
Na základe uvedených dôvodov žiada, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec
okresnému súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v
rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.
s. p.) napadnutý rozsudok postupom v zmysle ust. § 156 ods. 3 O. s. p. potvrdil v zmysle ust. § 219
ods. 1, 2 O. s. p.

Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav
veci a vyvodil správny právny záver.

V zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p., odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

V tejto súvislosti krajský súd poukazuje, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní nekorešpondujú s
právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Navrhovateľ
zrejme tým, že podáva hromadné podania, dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami
súdov.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní
proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje
nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ust. § 212 ods. 2 O. s. p.
vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len
vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný
vždy. Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce
vyskytli vady, ale ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto
vady neprihliadne.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej veci
sa zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom prvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval
nestranný sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č. k.
5NcC/36/2013-15 zo dňa 28.02.2013, že sudkyňa Okresného súdu Liptovský Mikuláš JUDr. Gabriela
Brišková je vylúčená z prejednávania a rozhodovania vo veci. Ostatní sudcovia, vrátane zákonnej
sudkyne vylúčení nie sú. Z uvedeného uznesenia je zrejmé, že zákonná sudkyňa vykonáva súdnictvo na
Okresnom súde Liptovský Mikuláš, ktorého sa dotýka namietaný nesprávny úradný postup v predmetnej
veci, čo však nezakladá dôvod na pochybnosti o jej nezaujatosti.

Navrhovateľ opakovane namieta postup okresného súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť konať
pred súdom, keď okresný súd napriek jeho neprítomnosti vykonal pojednávanie, hoci boli splnené
podmienky pre odročenie pojednávania, neoboznámil ho s vykonanými dôkazmi, neumožnil mu byť
oboznámený s obsahom prednesov protistrany, vyjadriť sa k nim, navrhnúť dôkazy na podporu svojich
tvrdení, odňal mu možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi konania
realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí ísť však o znemožnenie realizácie konkrétnych
procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku
nesprávneho postupu súdu vylúčený.

Je právom a zároveň povinnosťou účastníka zúčastniť sa nariadeného pojednávania. Pojednávanie
môže byť odročené iba z dôležitého dôvodu.

V zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p., súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne
predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže
súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka, prihliadne pritom na obsah spisu a doposiaľ
vykonané dôkazy.

Navrhovateľ a jeho právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Dôvody
uvedené navrhovateľom nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania.
Predvolanie na nariadený termín pojednávania bolo teda navrhovateľovi, ako aj jeho právnemu
zástupcovi doručené včas, viac ako 5 dní pred termínom pojednávania.

Väčšina procesných oprávnení a povinností účastníka v občianskom súdnom konaní sa realizuje
na pojednávaní. Svoje oprávnenia môže účastník realizovať za predpokladu, že sa pojednávania
zúčastní. Za odňatie možnosti konať pred súdom ako odvolací dôvod možno považovať iba odňatie práv
spôsobené procesnou činnosťou súdu, nie opomenutím alebo pasivitou účastníka. Navrhovateľ a jeho
právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Tým si sami zmarili možnosť
realizovať na pojednávaní svoje procesné oprávnenia, a to najmä možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať
sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s.
p., ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú spravidla na pojednávaní (vo
vzťahu k prítomným účastníkom).

Okresný súd postupoval správne, keď na základe vykonaného dokazovania vec prejednal a rozhodol
v neprítomnosti navrhovateľa.

Hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bolo nepreukázanie úradného
postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom.

Navrhovateľ v danom prípade odôvodňoval nesprávny úradný postup exekučného súdu nedodržaním
zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia, čo malo zároveň spôsobiť vznik prieťahov
v konaní.

Vychádzajúc zo skutočnosti, že žiadosť o vydanie poverenia došla súdu dňa 13.10.2010, okresný súd
na danú vec správne aplikoval ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2010, keď
toto ustanovenie bolo doplnené tak, že 15-dňová na vydanie poverenia neplatí, ak ide o exekučný
titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) (notárske zápisnice a vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených). Hoci v tomto ustanovení rozhodcovský rozsudok za exekučný titul
expressis verbis nebol ustanovený (k tomu došlo až novelou účinnou od 01.06.2011), napriek tomu
treba rozhodcovský rozsudok za exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku
považovať aj pred účinnosťou novely Exekučného poriadku uskutočnenej zákonom č. 102/2011 Z. z.
Súd vychádza z teleologického výkladu zákona. Vložením slov „rozhodcovských súdov a“ do § 41
ods. 2 písm. d) sa podľa dôvodovej správy k tejto novele odstraňuje len rozporný výklad § 41 ods. 2
písm. d) Exekučného poriadku, či pod vykonateľnými rozhodnutiami rozhodcovských komisií a zmierov
nimi schválených sa rozumejú rozhodcovské rozsudky. Zmyslom a účelom predchádzajúcej novelizácie
Exekučného poriadku účinnej od 01.06.2010 (zákon č. 144/2010 Z. z.) bolo zaviesť širšiu kontrolu
materiálnej a formálnej vykonateľnosti tzv. mimosúdnych exekučných titulov, ku ktorým rozhodcovský
rozsudok patrí. V zmysle uvedeného výkladu sa 15-dňová lehota na vydanie poverenia na daný
prípad nevzťahovala z dôvodu, že exekučným titulom v danom prípade bol rozhodcovský rozsudok. Do
úvahy preto neprichádza vznik nesprávneho úradného postupu, spočívajúceho v nedodržaní zákonom
stanovenej lehoty.

Hoci v danom prípade bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a 15-dňová lehota sa na daný
prípad nevzťahovala ani na vydanie poverenia, odvolací súd má za to, že z ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, a to jeho logického a gramatického výkladu vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na prípad,
ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak, zákon takúto lehotu v prípade
negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá. Uvedené sa opiera aj o judikatúru ústavného
súdu, viď uznesenie Ústavného súdu SR II. ÚS 112/2013-17 a uznesenie II. ÚS 245/2013-17.

Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, spočívajúcom
v nedodržaní zákonom ustanovenej lehoty na vykonanie úkonu súdu alebo vydanie rozhodnutia.

V predmetnej veci sa rovnako možno stotožniť so záverom okresného súdu, že nedošlo k prieťahom v
konaní, vychádzajúc z konštantnej judikatúry ústavného súdu.

Rozhodnutia okresného súdu, ktorými jednak vydal poverenie a čiastočne zastavil exekúciu v časti
vymáhania 0,25 %-ného denného zmenkového úroku zo sumy 1.584,- eur od 22.06.2009 zo zaplatenia,
ktoré boli vydané cca do 4 mesiacov, možno považovať za vydané v primeranej lehote. Vzhľadom
na povinnosť exekučného súdu preskúmať materiálnu a formálnu vykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku, ale aj vzhľadom na skutočnosť, že samotný navrhovateľ inicioval pred okresným súdom
značne vysoký počet exekučných konaní, rozhodnutia súdu v lehote nepresahujúcej štyri mesiace od
podania návrhu možno považovať za rozhodnutia vydané v primeranej lehote a prieťahy konštatovať
nemožno.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že okresný súd vec prejednal a rozhodol zákonným
spôsobom, keď v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom
konania realizáciu ich procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom. Po vykonaní
a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p. správne a
presvedčivo odôvodnil.

Odvolací súd konštatuje, že navrhovateľ v konaní nepredložil a nenavrhol na preukázanie vzniku škody
a príčinnej súvislosti žiadne relevantné dôkazy, ktoré by viedli k záveru o vzniku majetkovej škody a
existencii príčinnej súvislosti, hoci pre rozhodnutie vo veci samej postačuje nesplnenie prvej podmienky
pre vznik zodpovednosti za škodu.

Súčasťou základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na
spravodlivý proces, ktoré práva zaručujú v podmienkach Slovenskej republiky okrem zákonov aj Ústava
Slovenskej republiky v čl. 46 ods. 1 a v čl. 48 ods. 2 a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, je nielen garancia poskytnutia ochrany ohrozených alebo porušených práv zo
strany súdu, ale aj poskytnutie súdnej ochrany v určitom rozsahu a predovšetkým v kvalite. Určujúcim
definičným znakom práva na spravodlivé konanie patrí aj právo na riadne a vyčerpávajúce odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré dáva odpoveď nielen na skutkové a právne otázky daného prípadu, ale i na
rozhodujúce argumenty jednotlivých strán.

Krajský súd preto rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, vrátane odvolaním
nenapadnutého, závislého výroku o trovách prvostupňového konania, ktorý taktiež vykazuje vecnú
správnosť.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s
ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Odporca bol v odvolacom konaní úspešný, trovy konania si však neuplatnil
a z obsahu spisu mu vznik trov odvolacieho konania nevyplýva, preto odvolací súd odporcovi náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok prípustný nie je.