Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 22. jún 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/138/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8513206563
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8513206563.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr.

Martina Fiľakovského a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ s. r. o. , so
sídlom v Bratislave, Pribinova 25, právne zastúpeného Fridrich Paľko s. r. o., so sídlom v Bratislave,
Grösslingova 4 proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v
Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa 28. 08. 2014, č. k. 6C/230/2013-50 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobca n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanému sa ich náhrada n e p
r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal.

Vykonaným dokazovaním mal za preukázanú skutočnosť, podľa ktorej predmetom konania je náhrada
škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom súdu prvého stupňa pri
rozhodovaní o návrhu na zmenu súdneho exekútora vo veci 3Er/195/2007 Okresného súdu Vranov
nad Topľou. Návrh na zmenu súdneho exekútora bol doručený dňa 15. 10. 2009 a o zmene súdneho
exekútora sa rozhodlo uznesením zo dňa 12. 01. 2010.

V zmysle ustanovenia § 9 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012
štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa

považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v
konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických
osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda.

Aj keď exekučný súd v danom prípade nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v lehote
upravenej v ust.§ 44 ods. 8 Exekučného poriadku prekročenie tejto lehoty nie je tak vážneho charakteru,
aby v dôsledku toho malo dôjsť na strane žalobcu k vzniku akejkoľvek majetkovej škody, o to viac ak

exekučný súd preukázateľne, vychádzajúc z obsahu príslušného exekučného spisu, vyzval po doručení
návrhu na zmenu exekútora pôvodného súdneho exekútora na predloženie jeho spisu a vyčíslenie trovtak, aby naplnil súčasne v rozhodnutí o zmene exekútora i obsah ust. § 44 ods. 9 Exekučného poriadku.
Podľa tvrdení žalobcu škoda mala predstavovať náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s
činnosťou žalobcu vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré uplynulo medzi doručením

návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom, pričom žalobca podľa vlastných tvrdení v
uvedenom období vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov
pomocou informačného systému sumu 70 Eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu
40 Eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom sumu 50 Eur a na
administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje

spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu a na poštovné a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15 Eur. Žalobca, ale v
konaní nepreukázal skutočné vykonanie akéhokoľvek z vyššie uvedených úkonov a už vôbec nie výšku
týchto ním uvádzaných nákladov, ktoré mali byť s týmito úkonmi spojené a ktoré by bolo prípadne možné
považovaťzavzniknutúškodu.Takétodokladypritomžalobcamusíbyť,vzhľadomnajehoargumentáciu
v celom konaní, schopný súdu predložiť, nie bezdôvodne dávať do pozornosti znalecké dokazovanie

či postup podľa § 136 O. s. p.. Na tom nič nemení ani žalobcom v priebehu konania predložený
znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave.
Podľa tohto posudku majetková škoda, ktorá mala žalobcovi vzniknúť v každom konkrétnom prípade
neskorého rozhodovania o zmene súdneho exekútora dosahuje minimálne 31,68 Eur. Ako však vyplýva
z tohto posudku bola v ňom vypočítaná priemerná výška škody, a to rozdelená na škodu spôsobenú

v exekučných konaniach pri rozhodovaní o žiadostiach o udelenie poverenia a na škodu spôsobenú v
exekučných konaniach, kde žalobca ako oprávnený žiadal o zmenu exekútora. Spracovateľ posudku
pritom všetky náklady nad určitý priemer vypočítaný z predchádzajúceho obdobia pripísal skutočnosti,
že tieto náklady vznikli v súvislosti s omeškaním súdov s rozhodnutím v tej ktorej exekučnej veci. Z
úradnej činnosti je súdu známe, že žalobca si majetkovú škodu ako v tomto konaní vyčíslil paušálne

v mnohých konaniach a v rovnakej výške, teda bez zohľadnenia okolnosti toho ktorého jednotlivého
prípadu. Naviac túto škodu si uplatnil vo viac ako 4-násobku minimálnej škody určenej ním predloženým
znaleckým posudkom. Z akého dôvodu požadovanú škodu takto navýšil, žiadnym spôsobom nevysvetlil.
Z exekučného spisu sa nezistili žiadne informácie o stave konania, urgencie alebo sťažnosti a žalobca
ich žiadnym spôsobom nepreukázal, pričom práve náklady na tieto činnosti mali tvoriť podstatnú časť

škody podľa žalobcom predloženého znaleckého posudku. Paušálne vyčíslené administratívne výdavky
nie sú skutočnou škodou a ide iba o jednostranné tvrdenia žalobcu nemajúce oporu v predložených či
označených dôkazoch.

V konaní sa nepreukázalo, aby v súvislosti s rozhodovaním o návrhu žalobcu na zmenu súdneho
exekútora vznikla tomuto účastníkovi nejaká nemajetková ujma. V danom exekučnom konaní bolo už

od začiatku vzhľadom na to, že išlo o exekučné konanie proti fyzickej osobe vždy dané riziko jednak
zániku povinného i riziko straty kontaktu s povinným, ako aj riziko insolvencie toho ktorého povinného.
Tieto riziká nemožno spájať s dĺžkou doby rozhodovania exekučného súdu o návrhu na zmenu súdneho
exekútora. Nemožno sa tiež stotožniť s tvrdeniami žalobcu, že neexistencia akéhokoľvek vnútroštátneho
prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných

nárokov a základných práv žalobcu v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času
vyvolala u neho, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie,
úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Akékoľvek pocity
si u žalobcu ako právnickej osoby nie je možné ani len predstaviť a o skutočnom vzniku pocitov
frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti u členov

riadiacich orgánov žalujúcej spoločnosti, ich intenzite, spôsobe, akým sa prejavovali u jednotlivých
členov riadiacich orgánov žalujúcej spoločnosti, aké na nich prípadne zanechali následky a pod.,
neboli súdu zo strany žalobcu predložené žiadne dôkazy. Žalobca tiež nijako nepreukázal, aby
postup exekučného súdu spôsobil v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou zánik ďalších plánovaných
podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov a vyvolaná strata

zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj jeho majiteľov.
Ide o ničím nepreukázané a žiadnymi inými dôkazmi nepodložené tvrdenia žalobcu, čo sa rovnako týka
aj tvrdení o tom, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila žalobcove ďalšie podnikateľské
postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Žalobca teda v žiadnom
prípade nepreukázal nielen skutočný vznik nemajetkovej ujmy na jeho strane, ale ani nijako obsahovo

nešpecifikoval ani jeden z faktorov, na ktoré treba prihliadať pri prípadnom určovaní výšky náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z..Žalobca nepreukázal nielen vznik majetkovej škody a vznik nemajetkovej ujmy, ale zároveň vzhľadom
na čas, o ktorý bola prekročená zákonom upravená lehota na rozhodnutie o návrhu na zmenu
súdneho exekútora nepreukázal ani to, že zo strany exekučného súdu išlo o nesprávny úradný postup

spočívajúci v žalobcom uvádzaných zbytočných prieťahoch, nepreukázal príčinnú súvislosť medzi
prípadným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu a vzniknutou či už majetkovou škodou
alebo nemajetkovou ujmou. Žalobca teda nepreukázal ani jednu z podmienok zakladajúcich možnú
zodpovednosť žalovaného podľa zákona č. 514/2003 Z. z..

S prihliadnutím na uvedené súd prvého stupňa žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Protitomutorozsudkupodalvzákonomstanovenejlehoteodvolaniežalobca.Navrholrozhodnutie zrušiť
a vec vrátiť na nové prejednanie. Ako dôvod uviedol, že vo veci sa rozhodlo na základe a s použitím
inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. V právnom
štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou

hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po
tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na
takejtoneprípustnejinterpretácií,dopustilsanesústredenéhopostupu,ktorýmádôsledokvnesprávnosti
súdneho rozhodnutia. Súd bol pri svojom rozhodovaní jednoznačne viazaný ust. § 9 ods. 2 zákona
č 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať

toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z.
z., pretože svojím rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Stav právnej
neistoty existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca
vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Súdu neprislúcha
polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a

akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť
meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu ochrany
základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie
veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v

konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako
napr. nárast ekonomickej trestnej činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy, atď.. Je to predovšetkým
štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na prerokovanie veci v primeranej lehote.
Žalobca takýto záväzok nemá.

Žalobca predložil ako dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný Znaleckým

ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným posudkom je jednoznačne preukázané, že
nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku.
Okrem toho, ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu
návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konania o prejudiciálnej otázke, ktorou
je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe

ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci
samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

Odvolací súd v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 O. s. p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu s
konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 214 ods.
2 O. s. p. a zistil, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.

Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny
právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniachnič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým
súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

Pokiaľ ide o námietku žalobcu poukazujúcu na nemožnosť aplikácie ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003

Z. z. v znení účinnom od 01. 01. 2013, táto je právne bezvýznamná. Pri rozhodovaní vo veci sa totiž
vychádzalo z ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012.

V danom prípade nesprávny úradný postup mal spočívať v nedodržaní zákonnej lehoty stanovenej
na rozhodnutie o zmene exekútora. Odvolací súd poukazuje na závery Ústavného súdu Slovenskej
republiky v rozhodnutí IV.ÚS 606/2012, kde Ústavný súd Slovenskej republiky okrem iného zdôraznil,
že aj niekoľkomesačná nečinnosť súdu nemusí zakladať porušenie práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov. Poukázal na to, že žalobca podával žiadosti o udelenie poverenia hromadne,
teda zaťažoval súd v rovnakom čase väčším počtom podaní a preto musel počítať s určitým technicko-
administratívnym zdržaním na strane súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s určitým
časovým odstupom čo je ústavne akceptovateľné.

Vo vzťahu k tej časti odvolania, v ktorej sa hovorí o potrebe rozhodnúť o návrhu žalobcu na prerušenie

konania je potrebné dodať, že zo strany žalobcu takýto návrh v čase predchádzajúcom nariadenému
súdnemu pojednávaniu doručený nebol. Takéto návrhy žalobca podával len v tých prípadoch, keď súdy
nezohľadnili ním namietanú zaujatosť všetkých sudcov súdu rozhodujúceho konkrétnu exekučnú vec,
v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zakladajúcemu podľa tvrdení žalobcu nárok na
náhradu škody a nemajetkovej ujmy. V prejednávanej veci námietke zaujatosti vyhovené bolo a vec

prejednával iný súd než ten, ktorý konal v exekučnej veci.

S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219 ods. 1
O.s.p. napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením
§ 142 ods. 1 O.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že v odvolacom konaní

úspešnému žalovanému žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.