Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. jún 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/236/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812218686
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3812218686.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov
JUDr. Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu

majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Prievidza zo dňa 30. septembra 2014, č.k. 7C/190/2012-23, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

V záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ

domáhal, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť mu sumu 175,- Eur z titulu majetkovej škody a sumu 221,28
Eur z titulu nemajetkovej ujmy a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Z vykonaného dokazovania
mal za preukázané, že dňa 15.10.2009 navrhovateľ ako oprávnený podal návrh na zmenu exekútora
a dňa 21.10.2009 exekučný súd vyzval povereného súdneho exekútora JUDr. Milana Striešku, aby
v lehote 10 dní oznámil, či si uplatňuje trovy exekučného konania a v prípade ich uplatnenia, aby
predložil presnú špecifikáciu trov, spolu s exekučným spisom. Dňa 11.12.2009 súdny exekútor predložil

exekučný spis a vyčíslil trovy exekúcie, v nadväznosti na čo Okresný súd Prievidza uznesením č. k.
15Er 825/2007-19 zo dňa 09.02.2010 návrhu oprávneného na zmenu exekútora vyhovel a vykonaním
exekúcie poveril JUDr. Rudolfa Krutého, ktorému aj postúpil exekučný spis a súčasne rozhodol o trovách
exekúcie pôvodného exekútora. Súd prvého stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil
ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len zákon

č. 514/2003 Z. z.), ďalej ust. § 44 ods. 7, 8, § 238 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok), ako aj ust. § 45 ods. 1, 2 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a ust. § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
O.s.p.). Hodnotením skutkového stavu veci dospel k právnemu záveru, že návrh nie je podaný dôvodne,
preto ho zamietol. Uviedol, že v predmetnej exekučnej veci nedošlo k uplynutiu 30-dňovej lehoty od
doručenia návrhu na zmenu exekútora pred dňom 23.4.2009, preto sa uplatnenou námietkou zaujatosti

zo strany odporcu nezaoberal. S poukazom na zákonné podmienky vzniku zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom v danej veci skúmal tieto podmienky a dospel k záveru,
že splnené neboli. Pokiaľ išlo o odporcom namietané nedostatky návrhu na začatie konania, zdôraznil,
že návrh v zmysle ust. § 79 ods. 1 O.s.p. má všetky náležitosti návrhu na začatie konania, pričom
neoznačenie spisovej značky exekučného konania, v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu zo strany exekučného súdu, nepovažoval za takú vadu návrhu, ktorá by bránila súdu vo

veci ďalej konať. Ďalej uzavrel, že žiadosť o predbežné prerokovanie navrhovateľom bola podaná v deň23.04.2012, nárok bol uplatnený na základe žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a s ohľadom
na skutočnosť, že nárok navrhovateľa uspokojený nebol v lehote do šiestich mesiacov odo dňa prijatia
žiadosti, mal podmienku predbežného prerokovania nároku za splnenú. I napriek tomu, že v predmetnej

exekučnej veci exekučný súd rozhodol o návrhu o zmene exekútora po uplynutí zákonnej lehoty, nebolo
možné v tejto skutočnosti vidieť nesprávny úradný postup, ktorým by navrhovateľovi bola spôsobená
škoda, resp. nemajetková ujma. Zdôraznil, že lehota 30 dní bola ideálnou predstavou zákonodarcu
o dobe potrebnej na to, aby súd mohol o zmene súdneho exekútora rozhodnúť. Pripomenul, že
rozhodnúť o návrhu o zmene exekútora je možné až po zrealizovaní riadnych procesných úkonov,

pričom rýchlosť konania neznamená jeho prenáhlenosť. Bolo elementárnou povinnosťou exekučného
súdu skúmať náležite podmienky pre rozhodnutie o zmene exekútora, a tiež pre rozhodnutie o trovách
exekúcie pôvodného exekútora s tým, že bolo aj v záujme navrhovateľa ako oprávneného, aby súd
kvalifikovane posúdil a rozhodol o uplatnených trovách exekúcie pôvodného exekútora. Uznesenie o
zmene exekútora pritom podľa jeho názoru nepredstavuje skončenie konania a pôvodný exekútor do
rozhodnutia súdu má podľa zákona oprávnenie a súčasne i povinnosť realizovať úkony exekučného

konania. Ďalej dôvodil, že exekučný súd o zmene exekútora v lehote 30 dní nerozhodol z objektívnych
dôvodov. Pripomenul, že pre záver o zbytočných prieťahoch, o nečinnosti exekučného súdu nestačí
samotné prekročenie tridsaťdňovej lehoty, ale aj naplnenie ďalších relevantných okolností prípadu,
medzi ktoré patrí aj správanie sa oprávneného. Novelizovaná právna úprava ust. § 9 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z. z. explicitne zakotvila už aj požiadavku posúdenia nesprávneho úradného postupu, v

závislosti od výsledkov právoplatných rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného
súdu SR alebo vybavenia sťažnosti na prieťahy, prípadne žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na
prieťahy. Zastával názor, že ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., účinné od 01.01.2013, nemožno
na danú vec aplikovať, keďže je potrebné použiť ustanovenie zákona v čase, kedy boli naplnené
rozhodné právne skutočnosti pre vznik nároku. Navrhovateľ nepreukázal, že by urobil procesné úkony

smerujúce k urýchlenému rozhodnutiu vo veci, o jeho návrhu na zmenu exekútora, v súvislosti s čím
dal do pozornosti Nález Ústavného súdu SR II. ÚS 520/2012-39 zo dňa 10.07.2013. Konštatoval, že
navrhovateľ podával v danom období viacero exekučných návrhov, ktoré následne boli postupované
súdu ako návrhy na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a po udelení tohto poverenia, nasledovali
ďalšie procesné návrhy na zmenu exekútora. Mal za to, že navrhovateľ musí vychádzať z daných

technických a administratívnych možností súdu, ktorý má spracovať hromadné žiadosti a musí počítať
aj s určitým zdržaním, keďže nie je možné akceptovať mechanický prístup spočívajúci v tom, že
rozhodnutie o zmene exekútora po uplynutí lehoty 30 dní znamená zákonite nesprávny úradný postup
spočívajúci v porušení povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Dospel k záveru,
že navrhovateľ nepreukázal splnenie prvého predpokladu zodpovednostného právneho vzťahu, a to

existenciu nesprávneho úradného postupu, pričom pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je nevyhnutné preukázať existenciu škody a jej výšku. Pokiaľ ide o
predložený znalecký posudok č. 1/2014, tento považoval za vyčíslenie škody spôsobenej v tisíckach
exekučných konaní, pričom v uvedenom kontexte označil za nevyhnutné vziať do úvahy, že úradný
postup exekučného súdu, ktorý je navrhovateľom namietaný, nie je v jednotlivých konaniach identický.

Rozdielnosť možno vidieť či už v spôsobe, akým exekučný súd rozhodol, resp. nerozhodol, ako i
v lehotách, o ktoré mali byť zákonné lehoty stanovené pre rozhodovanie exekučného súdu, o zmene
súdneho exekútora prekročené. Vo vypracovanom znaleckom posudku, ktorý posudzoval ako listinný
dôkaz, nebola relevantným spôsobom vyčíslená škoda, ku ktorej v predmetnom exekučnom konaní
malo dôjsť tvrdeným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu, lebo táto bola určená iba

ako parciálna časť nepreukázaného balíka nákladov, ktorý je rozpočítaný medzi počet žalôb, ktorými
sa navrhovateľ domáha náhrady škody na jednotlivých súdoch v Slovenskej republike. Škoda je tak
výlučne paušálnou bez dopadu na konkrétne jednotlivo uplatnené nároky, teda i na predmetný nárok, v
nadväznosti na čo uzavrel, že navrhovateľ nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi zvýšeným počtom
zamestnancov výlučne z dôvodu namietaného postupu exekučného súdu. Ďalej uviedol, že

navrhovateľ nepreukázal, k akým konkrétnym úpravám informačného systému malo dôjsť a ani, či je
daná príčinná súvislosť s namietaným nesprávnym úradným postupom, rovnako nepreukázal, že by od
podania návrhu na zmenu exekútora až do jeho rozhodnutia komunikoval s exekútorom a že by mu tým
vznikli náklady, a ďalej v exekučnom spise sa nenachádza ani jedna urgencia alebo žiadosť o informáciu
o stave konania. Paušálne vyčíslené administratívne výdavky nepovažoval za skutočnú škodu s tým,

že podľa jeho názoru sa jednalo iba o jednostranné tvrdenia navrhovateľa, ktoré nemali oporu v
predložených alebo označených dôkazoch. Predmetný znalecký posudok tak označil len za sumarizáciu
možných nákladov, ale nie dôkaz ich skutočnom vzniku. Zdôraznil, že nemajetková ujma nezávisí
automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej, či primeranej lehoty, ale aj od okolností, ktorésú v tejto veci v odôvodnení konštatované, a na základe ktorých nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu
vo forme nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ nepreukázal, že by povinný subjekt zanikol, že by dochádzalo
ku konaniu smerujúcemu k zániku subjektu, pričom zákon i v takom prípade umožňuje uplatnenie si

pohľadávky v dedičskom, konkurznom a inom konaní s tým, že samotné vedenie exekučného konania
bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného, resp.
exekútora s povinným a tiež nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného. Ďalej dôvodil, že
poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu zo strany
súdu, keďže okolnosti každého prípadu sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 663,88 Eur za každý

rok prieťahov považoval za nesprávnu úvahu. Podľa jeho názoru sa navrhovateľ snažil predmetným
návrhom eliminovať po finančnej stránke svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia. S poukazom
na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu v
namietanom exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku
skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom súdu spočívajúcim a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou, preto návrh v

celom rozsahu ako nedôvodný zamietol. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1
O.s.p. tak, že účastníkom ich náhrada nebola priznaná, keď odporca, ktorý mal vo veci úspech, si
náhradu trov konania neuplatnil a napokon mu žiadne ani nevznikli a navrhovateľovi právo na náhradu
trov konania nevzniklo. Z dôvodu nepreukázania základu nároku zodpovednosti odporcu za vznik
škody nebol dôvod na vydanie medzitýmneho rozsudku, ktorý má svoje opodstatnenie len v prípade

preukázaného základu nároku. S poukazom na odôvodnenie rozsudku zároveň nepovažoval za podať
návrh na kontrolu ústavnosti ust. § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení platnom do 31.12.2012 z dôvodu,
že by mal byť v rozpore s Ústavou SR.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo
k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.

sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/
O.s.p., v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1
písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.
v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho
zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal
o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach

nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je
potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne
v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu
prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia vo veci súdom (vylúčeným sudcom)

neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil
odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď
ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako
nemal navrhovateľ možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní

vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov,
keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak
v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na
kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov
a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť

navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje
len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru

Ústavnéhosúdu,koncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniastým,žekontradiktórnosťsúdnehoprocesu
sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenievoči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli
známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie
je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.

Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah si určil
sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Súd
sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas
nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka povinného.
Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie

a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné
výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou
súddospelkpresvedčeniu,žemajetkováškodanevznikla.Rovnakosatovšaktýkachýbajúcichdôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je
jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas

nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný
postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred
súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj
prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť,
že aj po podaní návrhu škoda ďalej narastá. Zdôraznil, že predložil ako dôkaz o vzniku škody Znalecký

posudok č. 1/2014 vypracovaný Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave a namietal,
že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým
posudkom, z ktorého jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli navrhovateľom vynaložené v
súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Poukázal na to, že znalecký posudok preložil až po roku
a pol od podania žaloby z dôvodu zložitosti jeho vypracovania, čo je zreteľný doklad o tom, že určenie

výšky škody a jej jednotlivých zložiek je zložitou odbornou otázkou, ktorú súd nemôže vyriešiť sám
prostredníctvom vykonávaných dôkazov. Vzhľadom na plynutie premlčacích dôb bol pritom navrhovateľ
nútený uplatniť svoje nároky včas, a to aj v situácii, kedy vedel výšku škody určiť len odhadom a nebol
priestor na získanie znaleckého posudku. Ďalej namietal, že súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto
nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod.
Rozhodnutiesúdujepretovnútornerozpornéanapriektomu,žesúdzistilporušenieprávanekonštatoval
ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol,
že sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú

irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli
vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu
svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Okrem
toho zdôraznil, že ak bol doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh
navrhovateľa na prerušenie konania z dôvodu prebiehajúceho konania o prejudiciálnej otázke, ktorou je

rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe
ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd prvého stupňa povinný pred samotným
rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť, v súvislosti s čím poukázal na rozsudok
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014. Žiadal preto, aby krajský súd odvolací zrušil napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na
ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim

odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkovýchzisteníneabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,naopaksúdprvéhostupňa
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj

spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase. V rámci vyčíslenia
výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy vychádzal z omeškania súdu v trvaní 4 mesiace a upozornil, že
tento bol bezdôvodne nečinný viac ako 124 dní.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa, uvedené tvrdenie sa nezakladá

celkom na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu
stotožňuje, dňa 15.10.2009 podal navrhovateľ ako oprávnený návrh na zmenu exekútora. Výzvou
zo dňa 21.10.2009 exekučný súd vyzval súdneho exekútora na predloženie exekučného spisu a
špecifikácie trov konania. Súdny exekútor dňa 11.12.2009 predložil vyčíslenie trov konania spolu s

exekučným spisom, v nadväznosti na čo Okresný súd Prievidza uznesením č. k. 15Er 825/2007-19 zo
dňa 09.02.2010 návrhu oprávneného na zmenu exekútora vyhovel a vykonaním exekúcie poveril JUDr.
Rudolfa Krutého, ktorému aj postúpil exekučný spis a súčasne rozhodol o trovách exekúcie pôvodného
exekútora.

Na základe posúdenia skutkového stavu zisteného v prejednávanej veci odvolací súd na rozdiel od

súdu prvého stupňa dospel k záveru, že v súvislosti s rozhodovaním o návrhu oprávneného na zmenu
súdneho exekútora došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu v tom zmysle, že
rozhodnutie o zmene súdneho exekútora na návrh oprávneného nebolo vydané v 30-dňovej zákonnej
lehote vyplývajúcej z ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku, keď bolo vydané v lehote 3 mesiace a 25 dní
od doručenia návrhu. Právo na náhradu škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu

alebo nesprávny úradným postupom však nie je absolútne, ale podlieha zákonným obmedzeniam
upravujúcim predpoklady na jeho uplatnenie. Okrem samotného nesprávneho úradného postupu musia
byť súčasne splnené aj ďalšie podmienky a to vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou.

V tomto smere však navrhovateľ dôkazné bremeno neuniesol. Odvolací súd v zhode so súdom

prvého stupňa nepovažuje navrhovateľom predložený Znalecký posudok č. 1/2014 za dôkaz, ktorý
by hodnoverným spôsobom preukazoval skutočnosť, že na strane navrhovateľa došlo v súvislosti s
postupom exekučného súdu k vzniku majetkovej škody v určenej výške a ktorý by tak vylučoval prípadné
pochybnosti ohľadom ľubovoľného a subjektívneho vyčíslovania škody. V tejto súvislosti odvolací
súd poukazuje na to, že správnosť podkladov, z ktorých predmetný znalecký posudok vychádzal,

bola jeho spracovateľom kontrolovaná výlučne po formálne stránke, pričom hodnovernosť takejto
formy preukázania majetkovej škody spochybňuje okrem uvedeného zároveň to, že jej výška má
v každom jednotlivom prípade nesprávneho úradného postupu exekučného súdu pri rozhodovaní
o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora predstavovať sumu 31,68 Eur, pozostávajúcu
zakaždým z piatich totožných nákladových položiek. Preto súd prvého stupňa postupoval správne,

keď uvedenú výšku škody, paušálne vyčíslenú bez prihliadnutia na okolnosti konkrétneho prípadu
tvrdeného výskytu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, v rámci skúmania existencie
zákonných predpokladov zodpovednostného právneho vzťahu neakceptoval. Berúc vyššie uvedené na
zreteľ nemôžu obstáť tvrdenia navrhovateľa ani v časti, v ktorej uvádza, že škoda by mala spočívať
v nákladoch na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov, nákladov na

udržiavanie správy informačného systému a iné, nakoľko ani v tomto smere navrhovateľ dôkazné
bremeno neuniesol, keď spoľahlivo a v súlade s obsahom príslušného exekučného spisu nepreukázal,
akokvynaloženiušpecifikovanýchnákladovvsúvislostisrozhodovanímexekučnéhosúduojehonávrhu
na zmenu exekútora reálne došlo.

Rovnakonavrhovateľneuniesoldôkaznébremenoaniohľadompreukázanianáhradynemajetkovejujmy

v peniazoch, a to s poukazom na nesplnenie ďalšej povinnosti bremena tvrdenia v tom smere, abypreukázal a zdokladoval náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a podmienky, za ktorých by mu mohla
byť eventuálne náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch priznaná.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov

v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS
197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo

možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.
48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí
vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V
zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že rozhodnutie o zmene súdneho exekútora
za stavu, kedy exekučný súd pred vydaním rozhodnutia vyzýval súdneho exekútora na predloženie

správnej špecifikácie trov exekúcie a tento reagoval až po mesiaci a pol, v lehote 3 mesiacov a 25 dní od
doručenia návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora, nemožno aj pri zohľadnení zaťaženosti
exekučného súdu považovať za prieťahy v súdnom konaní, ktoré by mali nevyhnutne za následok
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, vedúce k vzniku uplatnenej
škody a nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí
námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca.
Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti
sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie, bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 02.11.2012 pod sp. zn. 4NcC/613/2012, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa

Okresného súdu Prievidza JUDr. Danka Lauková nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania
veci, nakoľko nezistil dôvody na jej vylúčenie. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania
vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí,
že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý
údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil

zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z. z. Odvolací súd
tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal
porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd
nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto okresného
súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p., hoci tak nemohol
postupovať. V danom prípade boli aj podľa názoru odvolacieho súdu splnené predpoklady pre
uskutočnenie pojednávania v neprítomnosti riadne predvolaných účastníkov. Uvedené vyplýva z toho,
že odporca svoju neprítomnosť ospravedlnil a dôvod, pre ktorý navrhovateľ opakovane žiadal zrušiť

nariadené pojednávanie, nebolo možné s prihliadnutím na doterajší priebeh konania, v ktorom bolo
rozhodnuté o nezaujatosti konajúcej sudkyne a zároveň o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie
konania, za dôležitý. Súd prvého stupňa sa pritom s uskutočnením pojednávania v neprítomnosti
účastníkov v odôvodnením svojho rozhodnutia riadne vysporiadal (str. 8 ods. 4), na čo odvolací súd v
zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. na tomto mieste poukazuje.Rovnakoďalšieodvolacienámietkyzostranynavrhovateľaneobstojazdôvodu,žesúdprvéhostupňapo
vylúčenívecinasamostatnékonanienaprejednanieveciopätovnenariadilpojednávanie,ktoréhotermín
vytýčil na 30.09.2014 s tým, že predvolanie bolo navrhovateľovi i odporcovi doručené dňa 16.09.2014,

čím boli účastníkom konania vytvorené riadne procesné predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť
sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú pre rozhodnutie vo veci za podstatné. Vyjadrenie odporcu
k návrhu na začatie konania, ako aj poučenie súdu prvého stupňa podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. o
tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia,
ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie podľa ust. § 115a

O.s.p., najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené
a označené neskôr súd neprihliada, bolo navrhovateľovi riadne doručené už spolu s predvolaním na
prvý termín pojednávania, vytýčený ešte v štádiu spojených vecí na spoločné konanie na 12.08.2014,
pričom navrhovateľ na toto vyjadrenie odporcu reagoval predložením svojho stanoviska v podaní zo
dňa 08.08.2014 a následnou účasťou jeho právneho zástupcu na tomto pojednávaní, preto nemožno
uzavrieť, že by v danej súvislosti bola navrhovateľovi súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť sa

k tvrdeniam odporcu v konaní.

Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa, v zmysle ktorej súd prvého stupňa o návrhu na prerušenie
konania nerozhodol osobitne, túto odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. O návrhu navrhovateľa na
prerušenie konania, doručenom dňa 14.11.2013, súd prvého stupňa rozhodol samostatným uznesením
č.k. 7C/144/2012-190 zo dňa 14.11.2013 tak, že návrh zamietol a navrhovateľ proti tomuto uzneseniu

podal odvolanie, v nadväznosti na ktoré Krajský súd v Trenčíne napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa uznesením č.k. 17Co/76/2014-219 zo dňa 06.05.2014 potvrdil. V danej súvislosti teda nedošlo
k odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom, keď súd prvého stupňa rozhodol o jeho návrhu
na prerušenie konania samostatne a poskytol navrhovateľovi možnosť podať proti tomuto uzneseniu
opravný prostriedok, pokiaľ sa s postupom súdu prvého stupňa nestotožňoval, čo navrhovateľ aj urobil,

preto jeho námietka v tomto smere nemôže obstáť. V tejto súvislosti treba rovnako poukázať na to, že
ďalší návrh na prerušenie konania, doručený súdu prvého stupňa dňa 08.08.2014, vzal navrhovateľ na
pojednávaní dňa 12.08.2014 späť a netrval na tom, aby sa o tomto návrhu rozhodovalo.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,

odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodoch, ktoré sa z 90% nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
odvolacieho konania nevyplývajú.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .