Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 12. máj 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/195/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512223791
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 05. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1512223791.3

Rozhodnutie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu
JUDr. Janky Richterovej a JUDr. Milana Chalupku, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
IČO: 35 807 598, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36864421, so
sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie č. 13, o náhradu škody a nemajetkovej

ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V v Bratislave zo dňa 07.
októbra 2014 č.k. 7C/171/2012-102 a odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu rovnakého súdu zo dňa
10. decembra 2014 č.k. 7C/171/2012-124 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi
domáhal náhrady majetkovej škody vo výške 125 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 330 Eur,
z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava V v exekučnom konaní. O náhrade
trov konania rozhodol tak, že v konaní úspešnému odporcovi (§ 142 ods. 1 O.s.p.) náhradu trov konania
nepriznal, nakoľko si ju neuplatnil.

Navrhovateľ uplatňoval voči štátu zastúpenom Ministerstvom spravodlivosti SR podľa zákona č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení účinnom do 31.12.2012, náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť
navrhovateľovi spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava V v exekučnom
konaní na tom skutkovom základe, že súd o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
nerozhodol v zákonom stanovenej 15 - dňovej lehote od doručenia žiadosti súdu (§ 44 ods. 2

Exekučného poriadku), čím mu mala byť spôsobená v období od podania návrhu do vydania
rozhodnutia materiálna škoda, v návrhu špecifikovaná ako účelne vynaložené náklady spojené s
činnosťou navrhovateľa, uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky vo výške 125-
EUR a nemajetková ujma ako primeraná náhrada za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie práv navrhovateľa a stratu legitímnych
očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a

spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky.
Navrhovateľ uplatnil náhradu škody 125,- EUR - náklady na správu pohľadávky a nemajetkovú ujmu
vypočítanú z paušálne stanovenej sumy 330 EUR ročne t.j za navrhovateľom tvrdenú nečinnosť súdu
viac ako 184 dní = 330 EUR z dôvodu, že dňa 09.01.2009 podal exekútor, postupom podľa § 44
zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok - EP) v znení
neskorších predpisov exekučnému súdu (Okresnému súdu Bratislava V) žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, na návrh navrhovateľa ako oprávneného doručeného exekútorskému úradu dňa
20.12.2008, proti povinnému: S. V., L.. XX.XX.XXXX, na základe exekučného titulu, Rozsudku Stálehorozhodcovského súdu č. k. SR 07807/08 zo dňa 18.08.2008, podľa ktorého bola povinná zaviazaný
zaplatiť sumu 27.600-Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 27.360,-Sk od
19.03.2008 do zaplatenia ako aj trovy konania vo výške 6.865,-Sk.

Dňa 14.01.2009 súd vydal poverenie č. 5105 068086, ktorým poveril vykonaním exekúcie súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého so sídlom v Bratislave. Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľove
tvrdenie o nečinnosti súdu - viac ako 184 dní, je zmätočné a nezakladá sa na pravde.
V predmetnom exekučnom konaní teda nebolo preukázané z pripojeného exekučného spisu
prvostupňovéhoo súdu porušenie zásady rýchlosti konania. Následne ale, ani z návrhu, ani inými

listinnými dôkazmi navrhovateľ nepreukázal (ani nepreukazoval) vznik materiálnej škody v konkrétnej
žalovanej veci. Navrhovateľ sa obmedzil len na všeobecné tvrdenie v návrhu a náhradu škody uplatňoval
ako administratívne náklady, ktorých vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy, pričom z dôvodu ochrany
osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácii nie je možné korešpondenčne predložiť
účtovné doklady, resp. pracovné a obchodné zmluvy (ako vyplýva z iných vyjadrení navrhovateľa),
pričom sa jednalo o veci, v ktorých bolo vydané platné poverenie súdnemu exekútorovi na vymoženie

pohľadávky, exekúcia prebiehala u povereného exekútora niekoľko rokov a ako sám navrhovateľ v
iných žalobách o náhradu škody uviedol, náklady na správu by prešli na súdneho exekútora a boli by
pretransformované do podoby trov exekúcie.
V exekučnom spise súd nezistil úradným záznamom zapísané osobné zisťovanie stavu konania na súde
zostranynavrhovateľa,žiadosťoposkytnutieinformácieostavekonaniaprostredníctvomelektronických

prostriedkov len ojedinele a sťažnosti adresované predsedovi súdu boli písomne podané na väčší počet
konaní až v marci 2012. Samotný nesprávny úradný postup, dĺžka konania posudzovaná izolovane,
bez spomenutých súvislostí, neoprávňuje k záveru, resp. vydaniu medzitýmneho rozsudku o splnení len
jednej z podmienok zodpovednosti štátu podľa § 9 zákona. Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ
nepreukázal vznik škody pri podaní návrhu, ani v priebehu konania a na nariadených pojednávaniach,

teda neboli splnené podmienky pre vydanie medzitýmneho rozsudku.
Navrhovateľ v prejednávanej veci, tak ako je podrobne vyššie uvedené, nepreukázal existenciu
podmienok pre úspešné uplatnenie svojho nároku na náhradu škody, ktorá mu podľa tvrdenia v žalobe
vznikla nesprávnym úradným postupom, ktorý bol v predmetnej veci preukázaný, a to vznik škody a
príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom, v tomto smere navrhovateľ

neuniesol dôkazné bremeno.
Z obsahu žaloby síce vyplýva tvrdenie navrhovateľa, že mu vznikla škoda v príčinnej súvislosti s tým, že
súd nerozhodol o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej
lehote ( tu súd poukázal na skutočnosť, že v danom prípade zákonnú lehotu pre udelenie poverenia
dodržal), ale navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal nesprávny úradný postup ani nezákonné

rozhodnutie.
Súd prvého stupňa preto žalobný návrh na základe vyššie uvedených skutkových zistení a s poukazom
na citované právne predpisy ako nepreukázaný zamietol.
O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Odporca bol v konaní v plnom rozsahu
úspešný. Mal by právo na náhradu trov konania, ktoré aj vo svojom vyjadrení k žalobným návrhom

uplatnil, ale zo spisu súd nezistil žiadne trovy, ktoré by mali odporcovi vzniknúť, preto vyslovil, že
odporcovi sa náhrada trov konania nepriznáva.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý z odvolacích dôvodov
uvedených v § 205 ods. 2 O.s.p. žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1
písm.f/,g/,h/O.s.p.vcelomrozsahuzrušiťavecmuvrátiťnaďalšiekonanie.Súduprvéhostupňavyčítal

prejednanie veci v neprítomnosti právneho zástupcu navrhovateľa, nakoľko vo veci neboli splnené
podmienky podľa § 101 ods. 2 O.s.p., keď navrhovateľ riadne a včas požiadal z dôležitých dôvodov,
ktorých existenciu preukázal priloženými listinnými dôkazmi, o zrušenie nariadeného pojednávania
a vyslovil, že trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na predmetnom pojednávaní. Uvedeným
postupom súdu došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti konania, keď navrhovateľ nemal možnosť

sa vyjadriť k tvrdeniam a dôkazom odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal.
Opätovne navrhovateľ poukázal na skutočnosť, že sudcu, ktorému bola vec pridelená náhodným
výberom na prejednanie a rozhodnutie veci, je potrebné z konania vylúčiť. Len samotná skutočnosť,
že krajský súd nevzhliadol dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a
objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Podľa navrhovateľa

je tomu tak aj preto, že rozhodnutie krajského súdu o námietke zaujatosti je v rozpore s ustálenou
rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach (napr. uznesenie
KrajskéhosúduvTrnavezodňa17.10.2012, sp.zn.11NcC/46/2012-24).Vzhľadomnanavrhovateľom
podanú ústavnú sťažnosť pre porušenie práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenierozhodnutia krajského súdu, nebolo a nie je prípustné, aby sa pokračovalo v konaní, v ktorom vykonával
úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Z uvedeného dôvodu navrhovateľ napadol aj vecnú správnosť
výroku o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania. Meritórne rozhodnutie veci vylúčeným

sudcom pritom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj z dôvodu, že v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.,
proti ktorému je prípustné odvolanie.

V ďalšom navrhovateľ tvrdil, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V

situácii, kedy bolo vo veci potrebné vykonať dokazovanie listinami, založenými v exekučnom spise
a za stavu, kedy sa odporca vôbec nevyjadril k podanej žalobe, mal súd navrhovateľovi umožniť
uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom v
súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody, a ak tak neurobil a vo veci s
konečnou platnosťou meritórne rozhodol, porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces.
Naviac z odôvodnenia rozhodnutia nie je poznateľný pôvod listín, oboznámením ktorých bolo vykonané

dokazovanie, t. j. či sa skutočne jednalo o listiny založené v exekučnom spise. Prvostupňový súd tiež
ignoroval ust. § 153b O.s.p. a vo veci nerozhodol kontumačným rozsudkom, ktorého základom by bol
navrhovateľom tvrdený skutkový stav, a to aj napriek tomu, že odporca na výzvu súdu, aby predložil
písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu, nereagoval.
Odporca sa k podanému odvolaniu v súdom stanovenej lehote nevyjadril.

Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý
rozsudok, prejednal odvolanie navrhovateľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods.
2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa svoje rozhodnutie založil na správne a dostatočne zistenom

skutkovomstaveveci,ktorýpoprávnejstránkesprávneposúdilasvojeúvahy,ktorýmisaprirozhodovaní
riadil, aj náležite a presvedčivo odôvodnil (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd sa plne stotožňuje
so záverom súdu prvého stupňa, podľa ktorého navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie všetkých
zákonom kumulatívne stanovených podmienok pre založenie objektívnej zodpovednosti odporcu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom súdu v exekučnom konaní v zmysle zák. č. 514/2003

Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase (existencia nesprávneho úradného postupu, vznik majetkovej
škody, resp. nemajetkovej ujmy a kauzálny nexus medzi vzniknutou škodou a nesprávnym úradným
postupom).
Súčasne odvolací súd konštatuje, že návrhu navrhovateľa by nebolo možné vyhovieť, aj pokiaľ
postup exekučného súdu by bol vyhodnotený ako zbytočné prieťahy v konaní, nakoľko navrhovateľ

žiadnym spôsobom nepreukázal vznik majetkovej škody a príčinnú súvislosť medzi údajnou škodou a
nesprávnym úradným postupom. S poukazom na ust. § 17 zák. č. 514/2003 Z. z. poškodenému sa
priznáva skutočná škoda, ako reálny úbytok na jeho majetkových hodnotách a ušlý zisk ako očakávané
rozmnoženie majetkových hodnôt pri pravidelnom a škodovou udalosťou neovplyvnenom priebehu
vecí. Zo spisu je pritom aj odvolaciemu súdu zrejmé, že navrhovateľ nepredložil žiaden relevantný

dôkaz na preukázanie vzniku a výšky majetkovej škody, ktorá mu údajne mala vzniknúť nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu. Obsah exekučného spisu pritom nepotvrdil ani vznik výdavkov
navrhovateľa v súvislosti s urgenciami exekučného súdu. Naviac škoda, tak ako si ju vyčíslil navrhovateľ,
t. j. paušálne vyčíslené administratívne výdavky, nemôže v žiadnom prípade odrážať skutočnú škodu
vzniknutú navrhovateľovi v tomto konkrétnom prípade, ktorú by bolo možné aj riadnym spôsobom

verifikovať. Nakoľko navrhovateľ nepreukázal vznik skutočnej majetkovej škody, nemôže byť v danom
prípade splnená ani tretia podmienka zodpovednostného vzťahu, ktorou je kauzálny nexus medzi
nesprávnym úradným postupom a spôsobenou škodou.
Navrhovateľ rovnako neuniesol dôkazné bremeno ani v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.
Skutočnosť, že právo na náhradu škody, spôsobenej nesprávny úradným postupom, nie je absolútne,

ale podlieha zákonným obmedzeniam, upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie, potvrdil už Ústavný
súd Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 467/08. K týmto predpokladom patrí v
zmysle ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. preukázanie následkov, ktoré vznikli poškodenému
v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci v súkromnom živote a
spoločenskom uplatnení. U právnických osôb sa skúma predovšetkým dopad nesprávneho úradného

postupu na dobrú povesť právnickej osoby, či neistota v plánovaní, rozhodovaní a problémy spôsobené
vedeniu spoločnosti. Navrhovateľ síce tvrdil, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila jeho
ďalšie podnikateľské postupy a zneistila ho v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať, avšak
ani na podporu týchto (subjektívnych) tvrdení nepredložil žiadne dôkazy, čo prvostupňový súd správnevyhodnotil v jeho neprospech. Pokiaľ navrhovateľ v súvislosti s nárokom na nemajetkovú ujmu ujmu
poukazoval na porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2
ÚstavySRaprávanaprejednanievecivprimeranomčasezaručenéhočl.6ods.1Európskehodohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, odvolací súd len dopĺňa, že samotné porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov patrí výlučne do právomoci ústavného súdu. Všeobecný
súd by preto nemohol v tomto konaní skúmať, či bolo porušené ústavné právo navrhovateľa a žiadne
konanie, v ktorom bol konštatovaný prieťah v konaní sa neviedlo, resp. navrhovateľ túto skutočnosť
netvrdil, ani nepreukázal. Naviac aj v prípade potvrdeného porušenia ústavných práv by navrhovateľ

musel preukázať existenciu konkrétnej nemajetkovej ujmy, čo v danom prípade splnené nebolo.
K procesným námietkam odvolateľa, týkajúcim sa porušenia práva na kontradiktórny proces z dôvodu
prejednania veci v neprítomnosti navrhovateľa, s odkazom na ust. § 101 ods. 2 O.s.p. odvolací súd
uvádza, že nezistil pochybenie ani v postupe súdu prvého stupňa, ktorý vec prejednal v neprítomnosti
účastníkov konania. Z obsahu spisu totiž vyplýva, že navrhovateľ dňa 17.10.2013 doručil súdu žiadosť
o zrušenie termínu pojednávania, nariadeného na 17.10.2013 z dôvodu objektívneho porušenia zásady

nestrannosti súdu a sudcu a návrh na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu SR o ústavnej sťažnosti navrhovateľa. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil predmetnú žiadosť
navrhovateľa ako nedôvodnú, keďže o námietke navrhovateľa o zaujatosti zákonného sudcu bolo
rozhodnuté Krajským súdom v Bratislave ako súdom nadriadeným, postupom podľa § 16 ods. l O.s.p.
uznesenímzodňa17.10.2012č.k.2NcC/104/2012-14tak,žezákonnýsudcaOkresnéhosúduBratislava

V nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava V
pod sp. zn. 7C/171/2012. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 13.02.2013. Okrem
toho Ústavný súd SR o sťažnosti navrhovateľa rozhodol tak, že sťažnosť navrhovateľa odmietol pre
nedostatok právomoci. Vzhľadom na uvedené, keďže navrhovateľ' si uplatnil svoje zákonné právo
namietať nestrannosť súdu a o jeho námietke ako aj prikázaniu veci inému súdu už bolo zákonným

postupom aj rozhodnuté, súd prvého stupňa správne nevidel dôvody pre prerušenie konania a jeho
návrh na prerušenie ako nedôvodný uznesením zo dňa 20.01.2014 č.k. 7C/171/2012-63 zamietol.
Právne bezvýznamným je aj tvrdenie navrhovateľa, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť
konať pred súdom, nakoľko prostredníctvom vykonaného pojednávania chcel predložiť dôkazy o
výške vzniknutej majetkovej škody, a to znalecký posudok, ktorého vypracovanie zabezpečil, nakoľko

povinnosťou účastníka konania je podľa § 120 ods. 1 O.s.p. označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení, pričom navrhovateľ si túto povinnosť nesplnil, keď na existenciu znaleckého posudku ani v
návrhu na začatie konania nepoukázal a tento v priebehu prvostupňového konania (a ani v odvolacom
konaní) súdu nepredložil.
Relevantnosť odvolacej námietky nestrannosti a zaujatosti konajúceho sudcu vylučuje skutočnosť, že

po postupe podľa § 16 ods. 1 O.s.p. bolo Krajským súdom v Bratislave ako nadriadeným súdom vyššie
označeným uznesením rozhodnuté, že zákonný sudca nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania
danej veci. Ani v odvolacom konaní druhostupňový súd nezistil žiadne iné skutočnosti spochybňujúce
nestrannosť zákonného sudcu.
Rovnako nedôvodnou je aj námietka arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia, ktoré plne zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozsudku uvedeným v ust.
§ 157 ods. 2 O.s.p., a preto nemôže zakladať odvolací dôvod podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
(odňatie možnosti konať pred súdom). Odvolaciemu súdu sa javia byť bez akéhokoľvek racionálneho
základu aj tvrdenia navrhovateľa v tom smere, že z odôvodnenia rozhodnutia nie je poznateľné, či
išlo o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie) založené v exekučnom spise. Z obsahu spisového

materiálu,akoajzodôvodnenianapadnutéhorozhodnutiajezrejmé,žesúdprvéhostupňaskutkovýstav
zisťoval aj z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 36Er/27/2009, ktorého
oboznámenie požadoval samotný navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia.

Vzhľadom k vyššie uvedenému odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, ako vecne
správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Napadnutým uznesením zo dňa 10.12.2014 č. k. 7C/171/2012-124 súd prvého stupňa uložil
navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku vo výške 20,- Eur v lehote
3 dní od právoplatnosti uznesenia. Súdny poplatok vyrubil podľa § 2 ods. 4, § 5 ods. 1 písm. a), § 6 ods.

2 zák. č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov.
Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom žiadal napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť bez náhrady. Súdu prvého stupňa vyčítal, že v uznesení
absentuje jedna z podstatných náležitostí súdneho rozhodnutia, ktorou je odôvodnenie. V ďalšomnamietal, že spoplatnenie podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa netýka odvolania, ale
iba žaloby. Poukázal na skutočnosť, že v prílohe zák. č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne
stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu

škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím. Aj s poukazom
na nemožnosť použitia analógie legis pri vyrubovaní súdnych poplatkov, poplatková povinnosť, ktorá
bola navrhovateľovi uložená napadnutým uznesením, predstavuje zásah do jeho základného práva na
súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny
proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení

s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky. Právny názor navrhovateľa pritom
korešponduje so závermi Najvyššieho súdu SR vyslovenými v rozsudku zo dňa 29. 03. 2007, sp. zn.
4Cdo/39/2007, z ktorých vyplýva, že za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v prílohe zákona č. 71/1992
Zb., sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické
určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy. Podľa čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, a ak zákon o súdnych poplatkoch

ukladá poplatkové povinnosti, musia byť tieto povinnosti stanovené jasne a jednoznačne. Pokiaľ tomu
tak nie je, zodpovedá ústavne konformnému výkladu zákona o súdnych poplatkoch záver rešpektujúci
zásadu "v pochybnostiach v prospech poplatníka".
Záverom navrhovateľ dodal, že žaloba bola v danej veci podaná na súd pred 30. 09. 2012, a preto v
zmysle ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. treba na navrhovateľom podané odvolanie aplikovať ustanovenia

zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom do 30. 09. 2012, kedy bolo konanie vo veciach náhrady
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom od poplatku vecne oslobodené.
Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania vec prejednal podľa § 212 ods. 1, §
214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a po preskúmaní veci dospel k záveru, že ani odvolanie

navrhovateľa voči poplatkovej povinnosti za odvolanie proti meritórnemu rozhodnutiu nie je dôvodným.
Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej
len „zák. č. 71/1992 Zb.“) súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa
vykonávajúnanávrhazaúkonyorgánovštátnejsprávysúdovaprokuratúry(ďalejlen„poplatkovýúkon“)
uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „sadzobník“),

ktorý tvorí prílohu tohto zákona.
Podľa § 2 ods. 4 veta prvá zák. č. 71/1992 Zb. v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal
odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.
Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania
a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ

a dovolateľ.
Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu
poplatku alebo pevnou sumou.
Podľa § 6 ods. 2 veta prvá a druhá zák. č. 71/1992 Zb. ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie,
rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom

konaní vo veci samej.
Podľa § 8 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti, poplatok za uplatnenie
námietky zaujatosti v konkurznom alebo reštrukturalizačnom konaní podľa osobitného predpisu a
poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti.
Podľa § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 01. októbra 2012)

z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 30. septembra, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.
Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa platí súdny poplatok
vo výške 20 Eur.

Súd prvého stupňa v predmetnej veci správne a v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami zákona
o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení účinnom uložil navrhovateľovi
poplatkovú povinnosť za odvolanie voči meritórnemu rozhodnutiu vo výške 20 Eur. Nemožno prisvedčiť
výkladu navrhovateľa, podľa ktorého spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody podľa
zák. č. 514/2003 Z.z., a ktorý je v príkrom rozpore s citovanými ust. § 2 ods. 4, § 5 ods. 1 písm. a)

a § 6 ods. 2 zák. o súdnych poplatkoch. Takýto výklad navrhovateľa vníma odvolací súd ako účelový
a protirečiaci sa platnej právnej úprave. Jeho osvojenie si by muselo viesť k absurdnému záveru, že
v podstate žiadne odvolacie konanie by nemohlo byť spoplatnené, nakoľko poplatková povinnosť za
odvolanie voči žiadnej žalobe v sadzobníku súdnych poplatkov uvedená nie je. Zákonodarca však natúto skutočnosť reagoval v ust. § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch, podľa ktorého sa poplatky podľa
rovnakej sadzby vyberajú aj v odvolacom konaní vo veci samej. Napadnutým rozhodnutím súdu prvého
stupňa preto nedošlo k svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku a ani

k použitiu neprípustnej analógie legis pri vyrubení súdneho poplatku. V súvislosti s rozsudkom NS SR sp.
zn. 4Cdo/39/2007, na ktorý v odvolaní poukazoval navrhovateľ, odvolací súd uvádza, že v predmetnom
rozhodnutí Najvyšší súd SR konštatoval, že pokiaľ nie je v sadzobníku stanovená sadzba súdneho
poplatku za určitý okruh konania, teda pokiaľ určité konanie nie je ako poplatkový úkon spoplatnené v
sadzobníku, v rámci tohto konania nevzniká ani poplatková povinnosť za odvolacie konanie. V danom

prípade však v čase podania odvolania, ktorý je rozhodným pre vznik poplatkovej povinnosti podľa § 5
ods. 1 písm. a) zák. o súdnych poplatkoch, bola zákonom stanovená poplatková povinnosť za tento druh
konania (do 30. 09. 2012 vecne oslobodeného od súdnych poplatkov), a to položkou 7a Sadzobníka
súdnych poplatkov. Na správnosti záveru o vzniku poplatkovej povinnosti v dôsledku navrhovateľom
podanéhoodvolaniavočirozhodnutiuvovecisamejničnemeníaniprechodnéust.§18cazák.osúdnych
poplatkoch, nakoľko odvolanie (poplatkový úkon za odvolacie konanie) bolo navrhovateľom podané dňa

20.11.2014, t. j. nejednalo sa ani o úkon, ani o konanie začaté do 30. 09. 2012.
K námietke navrhovateľa, že napadnuté uznesenie neobsahuje riadne odôvodnenie, v dôsledku čoho
je nepreskúmateľné, odvolací súd dodáva, že aj keď riadne odôvodnenie uznesenia, rovnako aj
rozsudku, je súčasťou základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou
súvisiaceho práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,

stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti spočívajúce len v uvedení, že ide o súdny
poplatok za podané odvolanie s uvedením konkrétnej položky sadzobníka súdnych poplatkov vyhovuje
požiadavke dostatočného odôvodnenia rozhodnutia v zmysle ust. § 157 ods. 2 v spojení s § 167
ods. 2 O.s.p. a nenapĺňa intenzitu odňatia možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného
odôvodnenia napadnutého uznesenia. Treba pritom myslieť na podstatu súdneho rozhodovania, ktorou

je poskytovanie materiálnej právnej ochrany dotknutých práv, a nie prepätý formalizmus pri koncipovaní
súdneho rozhodnutia. V zmysle uvedeného možno zhrnúť, že pre dostatočné odôvodnenie uznesenia o
uloženípoplatkovejpovinnostiniejepodstatné,čirozhodnutiesúduobsahujeoddelenúčasťsvýslovným
uvedením nadpisu odôvodnenie alebo odôvodnenie bezprostredne nasleduje po výrokovej časti, ale
musí byť z neho zrejmé, z akého dôvodu je poplatková povinnosť uložená, v akej výške a podľa ktorej

položky Sadzobníka súdnych poplatkov.
S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd potvrdil ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. aj
uznesenie, ktorým bola navrhovateľovi uložená poplatková povinnosť za odvolanie voči meritórnemu
rozhodnutiu.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 v spojení

s § 151 ods. 1 O.s.p., a v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, nakoľko si náhradu neuplatnil.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.