Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 7. máj 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/562/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3511205136
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 05. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3511205136.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice
Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľa E. A., bytom A., B. 1, zastúpeného P..
F. G., advokátom so sídlom A., V. XX proti odporcovi BC K. spol. s r.o. so sídlom B. pod B., V. XXX, D.:
XX XXX XXX, zastúpeného JUDr. P. V., advokátom so sídlom B., X. XX/A o zaplatenie sumy 1.638,43
eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom

zo dňa 10. apríla 2013, č.k. 7C/247/2011- 109 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa vo výroku I. zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa
proti odporcovi domáhal zaplatenia náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenu. O náhrade trov konania

rozhodol vo výroku II. tak, že navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania
vo výške 1203,66 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vychádzal zo zistenia, že pracovný
pomer uzavretý medzi účastníkmi na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01.04.2006 bol uzavretý na
dobu neurčitú s dohodnutým dňom nástupcu do práce 01.04.2006, pričom dňom nástupu do práce bol
navrhovateľ zaradený na pracovnú pozíciu - Obchodný zástupca pre región V. Q., s miestom výkonu
práce BC K., spol. s.r.o., predajno-distribučné centrum O. Q.. Výmera dovolenky bola stanovená podľa

§ 100 až 117 Zákonníka práce, pracovný čas bol stanovený na 7,5 hodiny denne, čistý pracovný čas
od 08.00 hod. do 16.00 hod.. Výpoveďou zo dňa 08.02.2010 bola navrhovateľovi daná výpoveď z
pracovného pomeru podľa § 63 od. 1 písm. b) Zákonníka práce so začiatkom plynutia dvojmesačnej
výpovednej doby dňom 01.03.2010. Odstupné podľa § 76 od. 1 Zákonníka práce bude vyplatené spolu
so mzdou za mesiac apríl 2010. Listom právneho zástupcu navrhovateľa bol odporca vyzvaný na
zaplatenie náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku v celkovej výške 1.638,43 eur s tým, že táto výzva

je zároveň poslednou výzvou pred podaním žaloby na príslušnom súde. Zo správy Inšpektorátu práce K.
zodňa27.08.2010súdzistil,žeodporcaakozamestnávateľporušilustanovenie§99ZPtým,ženeviedol
evidenciu pracovného času navrhovateľa tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku,
v ktorom vykonával prácu, napr. v období 12/2009 - 04/2010. Zároveň porušil ustanovenie § 111 ods. 1
ZP tým, že neurčil čerpanie dovolenky podľa plánu dovoleniek, nakoľko ho nemá ani vypracovaný, a to
tak, aby si zamestnanec mohol dovolenku vyčerpať spravidla vcelku a do konca kalendárneho roka. V

roku 2009 určil navrhovateľovi čerpanie dovolenky v rozsahu 16 dní, prenos z roku 2009 do 2010 bol 21
dní, čerpanie v roku 2010 bolo nasledovné: v januári 2 dní, v marci 7,5 dňa a v apríli 20 dní. Z vyúčtovania
cestovných dokladov za mesiac február 2010 súd zistil, že navrhovateľ vypisoval do vyúčtovania deň,
trasu, pracovný čas a stravné. Vyúčtovanie bolo podpísané pokladníkom a príjemcom. Od 16.02.2010
do 23.02.2010, boli trasy prečiarknuté. Ako vyplýva z ďalšieho vyúčtovania za mesiac marec a apríl
2010, tu navrhovateľ uvádza deň, trasu a pracovný čas bez vyúčtovania stravného. Z výstupného listu

navrhovateľa - vyrovnanie záväzku zamestnanca k zamestnávateľovi zo dňa 15.02.2010 súd zistil, ženavrhovateľ dňa 15.02.2010 odovzdal zverený majetok /odovzdal kľúče, mobil, fotoaparát, notebook/,
boli mu zrušené prístupové práva. Na výstupnom liste je podpis nadriadeného - p. V. a za odporcu
- p. A.. Zo záznamu o dochádzke za mesiac apríl 2010 súd zistil, že navrhovateľ si čerpal 20 dní

dovolenky. V mesiaci marec 2010 si čerpal 7,5 dní dovolenky. Z výplatnej pásky za mesiac apríl 2010
vyplýva, že navrhovateľovi bola vyplatená celková suma vo výške 2.759,95 eur v čistom /odstupné -
2.313,94 eur, náhrada za dovolenku - 1.064,37 eur, spolu v hrubom 3.483,84 eur/. V mesiaci marec 2010
bola navrhovateľovi vyplatená celková suma 895,33 eur v čistom /náhrada za dovolenku - 401,52 eur/.
Konštatoval, že odporca v písomnom stanovisku k správe Inšpektorátu práce v Trenčíne uviedol, že

nebol sankcionovaný za nevedenie evidencie zamestnanca so záznamom o začiatku a konci časového
úseku v období 12/09 - 04/10, nakoľko navrhovateľ vykonával funkciu obchodného zástupcu, pričom u
neho nemohla byť evidovaná klasická evidencia dochádzky. Táto sa viedla na dokladoch o vyúčtovaní
cestovných výdavkov. V podaní doručenom súdu dňa 23.08.2012 uviedol, že je právne irelevantné, či sa
počas výpovednej doby zdržiaval na pracovisku a či zároveň vykonával pracovnú činnosť pre odporcu,
ktorý mu počas jej plynutia neprideľoval žiadnu prácu, čo v zmysle platných právnych predpisov sa

považuje za prekážku vo výkone jeho pracovnej činnosti na strane zamestnávateľa (odporcu) a tiež
i odobratie pracovných nástrojov. Nie je povinnosťou zamestnanca dožadovať sa prideľovania práce
od zamestnávateľa, ale je povinnosťou zamestnávateľa prideľovať prácu svojim zamestnancom. Z
výsluchu svedkyne T. V., zamestnankyne odporcu pracujúcej ako riaditeľka marketingu vyplynulo, že od
pani Kvašňovskej vie, že táto každému v tom čase prepustených zamestnancov oznámila ukončenie

pracovného pomeru s tým, že si majú čerpať dovolenku, vrátane navrhovateľa. Na otázku súdu, akým
spôsobom sa nahlasovala dovolenka uviedla, že dovolenka sa spravidla nahlasovala jej telefonicky, či
e-mailom. Svedkyňa Q. A. vo svojej výpovedi uviedla, že dňa 15.10.2012 bol navrhovateľ v objekte
spoločnosti odporcu, pričom mu povedala, aby si do skončenia pracovného pomeru vyčerpal všetky
svoje náležitosti vyplývajúce z pracovného pomeru aj svoju dovolenku. Teda aby si urobil výstupnú

lekársku prehliadku a podobne. Mal nárok na dovolenku, preto mu povedala, aby si do skončenia
pracovného pomeru túto vyčerpal, o čom následne informovala pani V.. K evidencii dochádzky u odporcu
uviedla, že keďže navrhovateľ nepracoval v objekte odporcu, posielal mesačné správy mailom jej a
pani V., kde boli deň po dni zaznamenané návštevy u zákazníkov. Cestovné príkazy potom posielal
navrhovateľ poštou jej, kde sa zaznamenával začiatok a koniec pracovnej cesty, na základe ktorých

sa vyplácali diéty. Cestovné príkazy sa však predtým dávali na podpis pani V.. Ďalej uviedla, že o
dovolenku sa nežiada písomne, žiada sa priamy nadriadený a po schválení dovolenky je udelená. Pokiaľ
ide o navrhovateľa pred výpovednou dobou, osobne žiadal pani V. o dovolenku, teda jej ju priamo
nahlasoval a táto jej túto skutočnosť oznámila, čo potom ona zaznamenala do záznamu o dochádzke.
Pokiaľ ide o tvrdenia navrhovateľa, že na výstupnom liste nie je uvedené, aby si navrhovateľ vyčerpal

dovolenku, poukázala na smernicu ISO 9001, v ktorej nie je uvedené, že do skončenia pracovného
pomeru si treba vyčerpať dovolenku. Po vykonanom dokazovaní súd zistil, že podľa správy Inšpektorátu
práce Trenčín odporca neurčil čerpanie dovolenky podľa plánu dovoleniek, nakoľko ho nemá ani
vypracovaný a to tak, aby si zamestnanec mohol dovolenku vyčerpať spravidla vcelku a do konca
kalendárneho roka. Prípadné porušenie týchto povinností však nemá za následok neplatné určenie

čerpania dovolenky. Iba v prípade, ak zamestnávateľ neoznámi zamestnancovi čerpanie dovolenky
aspoň 14 dní vopred, zamestnanec nemá povinnosť na dovolenku nastúpiť. V takom prípade mu
zamestnávateľ môže oznámiť nový termín čerpania dovolenky v súlade s ustanovením § 111 ods. 3.
Dovolenku možno určiť aj na základe plánu dovoleniek, na ktorý nedal predchádzajúci súhlas zástupca
zamestnancov. Vyplýva to z ustanovenia odseku 1 v spojení s ustanovením § 17 ods. 2 Zákonníka

práce, podľa ktorého právny úkon, na ktorý neudelil predpísaný súhlas príslušný orgán, právny úkon,
ktorý vopred neprerokoval príslušný zástupca zamestnancov, alebo právny úkon, ktorý sa neurobil
formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo
osobitný predpis. Konštatoval, že ust. § 116 ods. 1,2,3 Zákonníka práce upravuje náhradu mzdy za
dovolenku v dvoch prípadoch, a to za vyčerpanú dovolenku a za nevyčerpanú dovolenku. Za vyčerpanú

dovolenku zákon priznáva zamestnancovi náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku určeného
spôsobom upraveným v ustanovení § 134. Podľa uvedeného ustanovenia priemerný zárobok zisťuje
zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia
odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Pre zistenie náhrady mzdy za dovolenku je
rozhodujúcim obdobím kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom zamestnanec čerpal

dovolenku. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po
rozhodujúcom období. Pokiaľ ide o predpoklady na vznik nároku na náhradu mzdy za nevyčerpanú
dovolenku, v porovnaní s doterajšou právnou úpravou došlo k zmene. Predošlá úprava, vyvolaná
potrebou zosúladiť právny poriadok so smernicou č. 94/104/EHS, ktorej prioritou je dosiahnuť faktickéčerpanie dovolenky v záujme regenerácie zamestnanca, v zásade neumožňovala poskytnutie náhrady
mzdy zamestnancovi za nevyčerpanú dovolenku okrem prípadu, keď si zamestnanec nemohol vyčerpať
dovolenku z dôvodu skončenia pracovného pomeru. Ustanovenia Zákonníka práce však expressis

verbis neriešia prípad, ak zamestnávateľ zamestnancovi jednoducho neurčí čerpanie dovolenky. Na
druhej strane zamestnanec sám bez súhlasu zamestnávateľa (svojvoľne) nemôže čerpať dovolenku,
a to ani vtedy, ak zamestnávateľ postupuje v rozpore s ustanoveniami § 111 a nasl. Uvedená
situácia je však neriešiteľná iba zdanlivo. Zamestnanec má právo (nie však povinnosť) požiadať súd,
aby uložil zamestnávateľovi povinnosť určiť mu čerpanie dovolenky. Využitie tejto možnosti je však

vzhľadom na aktuálny stav vybavovania vecí na súdoch problematické. Ak si zamestnanec v dôsledku
porušenia ustanovení Zákonníka práce zamestnávateľom dovolenku nemohol vyčerpať v zákone
ustanovenom čase, ale vykonával prácu, na strane zamestnávateľa vzniká bezdôvodné obohatenie
v zmysle ustanovenia § 222, ktoré možno kvalifikovať ako prospech získaný z nepoctivých zdrojov;
jeho výška bude zodpovedať prospechu, ktorý zamestnávateľ získal tým, že nevynaložil náklady na
náhradu mzdy, ktorú by pri rešpektovaní ustanovení zákona musel zamestnancovi vyplatiť. Zdôraznil,

že na navrhovateľovi bolo dôkazné bremeno tvrdenia o stave čerpania dovolenky, vzhľadom k tomu,
že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že odporca neviedol evidenciu pracovného času /začiatok
a koniec časového úseku/, neurčil čerpanie dovolenky podľa plánu dovoleniek, nakoľko ho ani nemal
vypracovaný. Súčasne zo správy Inšpektorátu práce Trenčín vyplýva, že odporca určil navrhovateľovi v
roku 2009 čerpanie dovolenky v rozsahu 16 dní, prenos z roku 2009 do 2010 bol 21 dní, čerpanie v roku

2010 bolo nasledovné: v januári 2 dní, v marci 7,5 dňa a v apríli 20 dní. Nie je teda zrejmé, na základe
akých skutočností tvrdí navrhovateľ, že odporca mu riadne nenariadil, písomne, čerpanie dovolenky. Na
preukázanie týchto tvrdení nenavrhol vykonať žiadne dokazovanie, svoju obhajobu založil len na teórii
tvrdenia, nie dokazovaciu. Navrhovateľ v písomne podanom vyjadrení zo dňa 18.10.2012 uviedol, že
odporca jednostranne a účelovo vyhotovil evidenciu a túto evidenciu predložil súdu i Inšpektorátu práce

K., ktorý bez ďalšieho preverenia ich hodnovernosti len konštatoval odporcom uvádzané skutočnosti.
Tvrdil, že tento dôkaz je fiktívny. Na tomto mieste súd poukázal na postoj navrhovateľa v konaní, ktorý
pri riešení tejto skutočnosti je absolútne pasívny, len tvrdí, nenavrhuje, nežiada vykonať žiadne dôkazy.
Nie je zrejmé, ako vyhotovil odporca evidenciu účelovo a jednostanne, na preukázanie tvrdení nenavrhol
žiadnedokazovanie.Navrhovateľvtomtosmereneuniesoldôkaznébremeno,keďtvrdenia,žeevidencia

dochádzky je fiktívny odporcom vyhotovený dokument, nebola preukázaná. Navrhovateľ uviedol, že
dovolenkové lístky dával na schválenie p. V. alebo L. O.. Následne vypovedal, že s p. A. riešil financie,
cestovný príkaz, zálohy, nikdy neriešila dovolenky ani žiadosti a ústne mu neuviedla, že má čerpať
dovolenku. V tomto smere je výpoveď navrhovateľa nedôveryhodná a účelová. V písomne podanom
vyjadrení zo dňa 18.10.2012 navrhovateľ uviedol, že svedkyňa len potvrdila, že si mal počas výpovednej

lehoty vyčerpať nespotrebovanú dovolenku, bez presného vymedzenia. Je teda zrejmé, že došlo zo
strany p. A. k uloženiu povinnosti navrhovateľovi čerpať si dovolenku a to ústnou formou. Navrhovateľ
sa dňa 15.02.2010 stretol s p. A. /o čom svedčí i výstupný list podpísaný svedkyňou A./. Tvrdenia
navrhovateľa, že akési upozornenie na čerpanie dovolenky je neplatným právnym úkonom podľa §
37 Občianskeho zákonníka z dôvodu jeho neurčitosti, nezrozumiteľnosti, sú irelevantné. Navrhovateľ

vytýkal odporcovi postup pri nariaďovaní dovolenky, ktorá z nadriadených osôb mu mala resp. túto
nemala nariadiť. Tvrdil, že sa vypisovali dovolenkové lístky, čo však bolo v konaní vyvrátené jednak
výpoveďou odporcu, svedkov ako správy Inšpektorátu práce K.. Jednoznačne sa dovolenkové lístky
nevypisovali /na preukázanie týchto tvrdení však v konaní nenavrhol vykonať žiaden dôkaz/. Súčasne
bola sporná skutočnosť nariaďovania dovoleniek, tieto sa nariaďovali e-mailom, či telefonicky, resp.

ústne. Navrhovateľ sám uznal, že v roku 2010 si čerpal 4 dni dovolenky, mechanizmus ich nariaďovania
nespochybnil, spochybnil zvyšnú časť vo výmere 24,3 dňa. Na otázku právneho zástupcu odporcu,
ako prišiel na to, že nemá vyčerpanú dovolenku, odpovedal, že v roku 2009 si čerpal 10 dní, nevedel
však uviesť, či mu zostalo 10 alebo 15 dní. V konaní je prednesených viac sporných skutočností bez
náležitého objasnenia. V tomto smere súd poukázal na viaceré pochybenia tak na strane navrhovateľa

ako i na strane odporcu. Navrhovateľ chodil do práce účelovo s tým, že žiadnu prácu nevykonával,
pričom si bol vedomý tej skutočnosti, že odporca, ako zamestnávateľ mu mal prideľovať prácu. Súčasne
si vypisoval cestovné doklady, kde uvádzal deň, trasu pracovný čas a stravné. Za mesiac marec a
apríl 2010 si stravné neúčtuje. Cestovné doklady nemal za uvedené obdobie ani schválené. Odporca
rovnako neprideľoval navrhovateľovi žiadnu prácu i napriek tomu, že mu navrhovateľ predkladal výpisy -

vyúčtovanie cestovných nákladov. Navrhovateľ v písomne podanom návrhu tvrdí, že mu vznikol nárok za
nevyčerpanú dovolenku za rok 2009 - 20 dní, za rok 2010 - 8,3 dňa, čerpaná v roku 2010 - 4 dni. Teda že
si v roku 2010 vyčerpal 4 dni a ostatné dni spochybňuje, pričom nepredložil žiaden dôkaz na preukázanie
svojich tvrdení, že mu zostáva nevyplatená za 24,3 dňa, avšak 4 dni si vyčerpal. Tvrdenia navrhovateľa,že si vyčerpal v roku 2010 - 4 dni dovolenky, sa nezakladajú na pravde, nakoľko zo záznamov o
dochádzke súd zistil, že navrhovateľ si v januári 2010 vyčerpal 2 dni dovolenky, vo februári nečerpal
dovolenku.Spornémesiace,marecaapríl2010súdnevzalvúvahu,nakoľkotietonavrhovateľrozporuje.

Ako vyplýva z predložených výplatných pások, navrhovateľovi bola riadne vyplatená dovolenka, náhrada
mzdy i odstupné. Náhrady za nevyčerpanú dovolenku bola navrhovateľovi vyplatená v celkovej sume
1.465,89 eur. Hodnovernosť listinných dôkazov predložených odporcom - výplatné pásky, mzdové listy,
evidencia dochádzky nebola ničím spochybnená a tvrdenia navrhovateľa o vyhotovení a ich účelovosti či
fiktívnosti nebola ničím vyvrátená. Práve rozhodnutie ďalej odôvodnil ust. § 15, § 47 ods. 1, § 57, § 81, §

99, § 116 ods. 1,2, § 134 ods. 1 - 7, § 142 ods. 1 - 4 Zákonníka práce účinného do 31.08.2007. O náhrade
trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi priznal náhradu trov
konania. Právny zástupca odporcu vykonal podľa vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. (ďalej „vyhláška“)
šesť úkonov právnej služby -prevzatie a príprava 71,37 eur, režijný paušál 7,41eur, písomné podanie
odporu (11.11.2011) 71,37 eur, režijný paušál 7,41 Eur, účasť na pojednávaní (02.04.2012) 71,37 Eur,
režijný paušál 7,63 eur, účasť na pojednávaní (23.05.2012) 71,37 eur, režijný paušál 7,63 eur, účasť na

pojednávaní (19.09.2012) 71,37 eur, režijný paušál 7,63 eur, účasť na pojednávaní (10.04.2013) 61,41
eur, režijný paušál 7,81 eur. Odmena spolu 1.461,58 eur. Náhrada za stratu času: 3x 4 polhodiny (12
polhodín) za účasť na 3 pojednávaniach v r. 2012 152,52 eur 4 polhodiny za účasť na pojednávaní
dňa 10.04.2013 52,04 eur. Náhrada za stratu času spolu 204,56 eur. Cestovné náhrady: Pri určení
sumy cestovných náhrad vychádzal súd zo vzdialenosti NMn/V - Bratislava 220 km, priemernej spotrebe

6,7 l/100 km, dňa 22.04.2012, dňa 23.05.2012, 19.09.2012, 10.04.2013. Suma základnej náhrady za
použitie cestného osobného motorového vozidla pri pracovnej ceste je stanovená Opatrením MPSVaR
SR č. 632/2008 Z.z. sumou 0,183 eur/1km. 02.04.2012 /220 km x 6,71 l = 14,74 po á 1,573 eur/l 23,18
eur, 23.05.2012 /220 km x 6,71 l = 14,74 po á 1,559 eur/l 22,98 eur, 19.09.2012 /220 km x 6,71 l = 14,74
po á 1,60 eur/l 23,58 eur, 10.04.2013 /220 km x 6,71 l = 14,74 po á 1,51 eur/l 22,26 eur. Náhrada za 1

km 0,183 eur, t.j. 880 x 0,183 eur = 161,04 eur. Cestovné náhrady celkom 253,04 eur. Odmena spolu
921,38 eur + DPH 20%= 184,28 eur, t.j. 1.105,66 eur. Poplatok za podaný odpor 98,-eur. Spolu trovy
konania 1.203,66 eur.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ. Navrhol ho zmeniť tak, že jeho
návrhu odvolací súd vyhovie v celom rozsahu. Namietal, že súd prvého stupňa na základe vykonaných

dôkazov dospel k nesprávny skutkovým zisteniam a nesprávne právne posúdenie veci. Dôvodil, že
dôkazné bremeno o čerpaní dovolenky navrhovateľom bolo jednoznačne na strane odporcu, aby
skutočnosť o údajnom nariadení čerpania dovolenky v konaní preukázal. Ďalej namietal, že Inšpektorát
práce v Trenčíne pri svojej kontrole vychádzal výlučne z jednostranných účelových tvrdení odporcu,
ku ktorým sa nemohol v rámci predmetnej kontroly vyjadriť a ktoré odporca rovnako uviedol aj v rámci

súdneho konania o tom, že v mesiaci marec a apríl 2010 čerpal dovolenku a predmetnú skutočnosť
ďalej nepreveroval, keďže zároveň konštatoval, že odporca neviedol evidenciu jeho dochádzky, čo
samo o sebe spochybňuje dôveryhodnosť tvrdenia odporcu. Poukázal na to, že z výpovede svedkov,
ktorí sú zamestnancami odporcu a ktoré boli v konaní vypočutí na základe návrhu odporcu, nebolo
žiadnym spôsobom preukázané, že mu bolo nariadené čerpanie dovolenky. Uviedol, že jeho priamou

nadriadenou v rozhodnom období, t.j. vo februári 2010 a jedinou oprávnenou osobou, ktorá mu mohla
nariadiť čerpanie dovolenky, bola v tom čase T. V., ktorá potvrdila, že ona mu čerpanie dovolenky
nenariadila. Za účelové označil tvrdenie svedkyne Q. A., ktorá je aj v súčasnej dobe zamestnaná u
odporcu, že mu mala na chodbe v sídle odporcu povedať, aby si do konca výpovednej lehoty vyčerpal
nevyčerpanú dovolenku. F. za to, že predmetné tvrdenie je právne bezvýznamné aj z dôvodu, že

uvedená svedkyňa nebola jeho priama nadriadená a preto mu nebola ani oprávnená nariadiť čerpanie
dovolenky. Ďalej poukázal na to, že svedkyňa Q. A. len potvrdila pôvodné tvrdenia odporcu, že si mal
počas výpovednej lehoty vyčerpať nespotrebovanú dovolenku, bez bližšieho vymedzenia, kedy si má
predmetnú dovolenku čerpať. Takýto postup, aj keby sa zakladal na pravde, nie je možné v žiadnom
prípade považovať za nariadenie čerpania dovolenky v súlade s ust. § 111 Zákonníka práce a to najmä

z hľadiska určitosti a zrozumiteľnosti predmetného právneho úkonu. Pre úplnosť uviedol, že vo vzťahu
k dovolenkovým lístkom, ktoré boli v minulosti u odporcu vypisované, nenavrhoval vykonanie ďalšieho
dokazovania, pretože predmetnú skutočnosť považoval v tomto konaní za právne bezvýznamnú. Vytýkal
súdu prvého stupňa, že rozhodol o jeho čiastočnom späťvzatí návrhu zo dňa 20.08.2012 uznesením
zo dňa 10.04.2013, t.j. po uplynutí takmer 8 mesiacov, čo malo značný vplyv na odporcom uplatnenú a

súdom prvého stupňa priznanú výšku náhrady trov konania.Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania /§
212 ods. 1, § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods.3 O.s.p./ a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa

nie je dôvodné.

Navrhovateľ ako odvolací dôvod uplatnil nesprávne právne posúdenie veci.

Odvolací súd preskúmal všetky námietky, ktoré boli v odvolaní navrhovateľom vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa. Navrhovateľ v podanom
odvolaní neuviedol žiadne podstatné okolnosti, ktoré by mohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku
súdu prvého stupňa. Za daného stavu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku v zmysle §

219 ods. 2 O.s.p., v celom rozsahu na ne poukazuje a k námietkam navrhovateľa uvádzaných v odvolaní
uvádza nasledovné:

Navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku, a to za 24,3
dňa pomerná časť dovolenky za kalendárny rok 2009-20 dní, nárok za kalendárny rok 2010-4,3
dňa, keď do 30.04.2010 bol zamestnancom odporcu. V podanom odvolaní navrhovateľ namietol, že

dôkazné bremeno o čerpaní jeho dovolenky bolo jednoznačne na strane odporcu, ktorý toto dôkazné
bremeno neuniesol a záver súdu, aby navrhovateľ preukázal nečerpanie dovolenky, keď jeho tvrdenia,
že odporcom vyhotovený dokument - evidencia dochádzky je fiktívny, za nenáležitý.

Odvolací súd v zhode so záverom súdu prvého stupňa pri hodnotení dôkazov vzal do úvahy správu
InšpektorátupráceTrenčínzodňa27.08.2010,zktorejvyplýva,žeodporcanavrhovateľoviurčilčerpanie

dovolenky v toku 2009 v rozsahu 16 dní, prenos z roku 2009 do 2010 bol 21 dní, čerpanie v roku 2010
bolo nasledovné: v januári 2 dní, v marci 7,5 dňa, v apríli 20 dní. Taktiež zo mzdových listov za mesiace
marec 2010 a apríl 2010 jednoznačne vyplýva, že navrhovateľovi bola preplatená vyčerpaná dovolenka
v uvedených mesiacoch, spolu v sume 1465,89 eur. Preto bolo na navrhovateľovi dôkazné bremeno
tvrdenia o nevyčerpaní dovolenky v spornom období, navrhovateľ však v konaní opak nepreukázal.

Za tejto situácie sa aj odvolaciemu súdu javí dôveryhodná výpoveď svedkyne Q. A., navrhovateľovi
povedala, aby si do skončenia pracovného pomeru vyčerpal dovolenku. Námietky odvolateľa, že nešlo
o jeho priamu nadriadenú, že výpoveď svedkyne bola neurčitá a z jej obsahu nie je možné určiť
ani konkrétne dni, kedy mal údajne dovolenku čerpal sú bez právneho významu, keď z ostatných
vyššie uvedených dôkazov vyplýva, že navrhovateľ si v spornom období dovolenku vyčerpal a táto mu

bola aj odporcom preplatená. Nedôvodná bola aj námietka navrhovateľa ohľadne výroku o náhrade
trov konania. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa uznesením zo dňa 10.04.2013, č.k.
7C/247/2011-108 konanie v časti o zaplatenie 345,22 eur s príslušenstvom v dôsledku späťvzatia návrhu
v tejto časti zastavil, keď odporca so späťvzatím návrhu súhlasil. Odvolateľ namietal, že súd prvého
stupňa konanie v uvedenej časti zastavil až po uplynutí takmer 8 mesiacov od späťvzatia návrhu, čo

malo značný vplyv na odporcom uplatnenú a súdom priznanú výšku náhrady trov konania odporcovi. K
tomuto odvolací súd dodáva nasledovné:

Z ust. § 142 ods. 1, 2 O.s.p. vyplýva, že v sporovom konaní rozhoduje súd o náhrade trov konania
zásadne podľa miery úspechu vo veci. V prípade zastavenia konania platí zásada, že žiaden z
účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku (§ 146 ods. 1 písm. c) O.s.p.). Z

tejto zásady však existuje výnimka pre prípad, že niektorý z účastníkov zavinil, že konanie muselo byť
zastavené ( § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p.). Rozhodovanie o náhrade trov konania je tu založené na
princípe procesného zavinenia. Zjednodušene povedané, ak vezme navrhovateľ návrh späť, zavinenie
za zastavenie konania spočíva zásadne na jeho strane, čo je aj daný prípad. Ďalej z ust. § 151 ods. 1
O.s.p. vyplýva, že o náhrade trov konania rozhoduje súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie u neho končí.

Zmysel uvedeného ustanovenia spočíva v tom, že až v okamžiku konečného rozhodnutia je zrejmý
celkový procesný výsledok konania. Z citovaného ustanovenia súčasne logicky vyplýva, že nie je dôvod
oddeľovaťrozhodnutieonáhradetrovkonania,čiastočnezastavenéhokonaniaazostávajúcehokonania
vo veci samej. V danej veci teda navrhovateľ zavinil čiastočné späťvzatie návrhu a vo zvyšnej častibol návrh navrhovateľa zamietnutý, preto odporca mal v konaní plný procesný úspech a tento úspech
správne súd prvého stupňa zohľadnil pri náhrade (celého) konania podľa jeho výsledku 142 ods. 1 O.s.p.

O náhrade trov celého konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.

tak, že úspešnému odporcovi táto náhrada trov nebola priznaná, nakoľko si ju neuplatnil.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .