Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 3. jún 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19CoE/31/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2607200462
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 06. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:2607200462.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného L., právne zastúpený H. proti povinnému T., pre
vymoženie 403,57 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Nové Mesto nad Váhom zo dňa 13. októbra 2014, č.k. 4Er/1130/2008-104, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil, čo
po právnej stránke odôvodnil § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku s poukazom na § 45 ods.
1 - 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Uviedol, že Okresný súd Nové Mesto nad
Váhom poveril súdneho exekútora T.. N.. N. P., L.. so sídlom Exekútorského úradu v B. poverením č.
5304*005919 zo dňa 09.04.2009 vykonaním exekúcie na vymoženie sumy 403,57 eur s príslušenstvom,
predchádzajúcich trov konania vo výške 136,16 eur a trov exekúcie. Exekučným titulom v predmetnej

exekučnej veci je Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská
rozhodcovská, a.s., vydaný pod sp. zn. SR 3685/06 dňa 05.09.2006 v Bratislave. Predmetný
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu nadobudol právoplatnosť dňa 23.10.2006 a vykonateľnosť
dňa 26.10.2006. Vyššie uvedený rozhodcovský súd rozhodoval o pohľadávke oprávneného z titulu
poskytnutéhoúverupovinnémunazákladeZmluvyoúvereč.XXXXXXXzodňa25.08.2005.Tamojšiemu
súdu bolo postúpené podanie povinného zo dňa 09.05.2012, v ktorom povinný uviedol, že pohľadávka

vymáhaná v tomto exekučnom konaní bola splatená oprávnenému v plnom rozsahu ku dňu 09.02.2007,
z uvedeného dôvodu mu nie je zrejmé, z akého dôvodu ho spoločnosť L. exekučne postihuje. K tomuto
podaniu pripojil povinný potvrdenia o úhrade. Dňa 01.10.2014 doručil oprávnený súdu v elektronickej
forme zoznam splátok, z ktorého vyplýva uhradenie pohľadávky v plnom rozsahu ku dňu 13.04.2007.
S poukazom na uvedené bola pohľadávka povinného uhradená po začatí exekučného konania. O tejto
skutočnosti mal tamojší súd vedomosť, keď uznesením, č.k. 4Er/1130/2008-32 zo dňa 30.07.2010,

právoplatným dňa 18.10.2010 vo výroku I. námietky povinného proti exekúcii
zamietol. Uvedené dôvodil tým, že k úhrade došlo až po podaní návrhu na vykonanie exekúcie, teda po
začatí exekučného konania, a teda návrh bol podaný dôvodne. Súdny exekútor v dôsledku toho mal od
vymáhania pohľadávky upustiť a exekúcia tak mala prebiehať len za účelom vymoženia trov exekúcie.
Súd prvého stupňa konštatoval, že ak exekučný súd zistí prekážku brániacu vykonaniu exekúcie, je
povinný z úradnej moci a v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania rozhodnúť o zastavení exekúcie,

resp. o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej následnom zastavení. Jedným z
nevyhnutných predpokladov na zákonné vedenie exekúcie je i spôsobilý exekučný titul. Pokiaľ súd
zistí nedostatok exekučného titulu majúci za následok jeho absolútnu neplatnosť, je povinný sám z
úradnej moci nezákonne vedenú exekúciu zastaviť. Uviedol, že v predmetnej
exekučnej veci sa vymáha plnenie zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX uzavretej v zmysle §
497 a nasl. Obchodného zákonníka dňa 25.08.2005 medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako

dlžníkom, ktorá je spotrebiteľskou zmluvou, pretože bola uzavretá medzi dodávateľom (t. j. osoba, ktorá
pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej činnostialebo inej podnikateľskej činnosti) a spotrebiteľom (t. j. fyzickou osobou, ktorá
pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti). Súd prvého stupňa ďalej konštatoval, že rozhodcovská doložka, ktorá mala

založiť právomoc na konanie a rozhodnutie vo veci rozhodcovským súdom, je súčasťou
zmluvy o úvere a je obsiahnutá v článku 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Zastával názor,
že možnosť obrátiť sa so žalobou na súd je daná iba žalujúcej strane a žalujúcou stranou bude vždy iba
oprávnený. Povinnému je teda odobratá možnosť riešiť spor inak, ako vyberie žalobca. Rozhodcovská
doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom

konaní, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť iný spôsob rozhodovania
prípadného sporu než v rozhodcovskom konaní, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu
na rozhodcovskom súde (čl. 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru). Rozhodcovská doložka
umožňujúca dodávateľovi výber rozhodcovského konania nenapĺňa záujem na ochrane spotrebiteľa.
Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s

ostatnýmištandardnýmipodmienkami.Mohollenzmluvuakocelokodmietnuťalebopodrobiťsavšetkým
všeobecným zmluvným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako
prvý. Rozhodcovské konanie je pritom paušálnym spôsobom zakotvené v zmluvných podmienkach
ešte pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy. Doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti
spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu a o poučení spotrebiteľa o rozdiele

medzištátnym arozhodcovskýmsúdnymprocesomnietanizmienky.Užlentietoskutočnosti
možno považovať za dostačujúce na záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky vzhľadom na
zásadnýdopadtejtozmluvnejpodmienkynavzťahymedzidodávateľomaspotrebiteľom.Rozhodcovská
doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa
v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná rozhodcovská

doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje
dobrým mravom. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky,
ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Takto formulovaná
rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa a ako taká je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Súd

prvého stupňa považoval výkon práv oprávneného podľa predmetnej rozhodcovskej doložky uvedenej
vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru za nezlučiteľný s normami na ochranu spotrebiteľa,
ako aj s dobrými mravmi. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k názoru, že predmetnú
exekúciu je potrebné pre rozpor exekučného titulu so zákonom podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného
poriadku zastaviť. Záverom dodal, že o návrhu povinného na odklad exekúcie postúpenému tamojšiemu

súdu dňa 02.10.2012 rozhodovať nebude, nakoľko predmetnú exekúciu v súlade s vyššie citovaným
ustanovením zastavil. Pokiaľ ide o trovy exekúcie, o ich náhrade rozhodne samostatným uznesením po
tom, ako si ich súdny exekútor vyčísli v súlade s Vyhláškou č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách
súdnych exekútorov v znení účinnom do 30.04.2008.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorý
žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil. Uviedol, že nakoľko Smernica 93/13/EHS bola do
Občianskeho zákonníka implementovaná zákonom č. 150/2004 Z. z., v čase uzatvorenia predmetnej
zmluvy o úvere boli za spotrebiteľské zmluvy považované iba zmluvy uzatvárané podľa Občianskeho
zákonníka. Zmluvu o úvere tak nebolo možné podriadiť pod právny režim spotrebiteľských zmlúv

upravených v Občianskom zákonníku, nakoľko vznikla podľa Obchodného zákonníka. Ďalej vyjadril svoj
nesúhlas s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona
o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce
dočasne,avšaknazákladezmluvyoúverevzmysle§497anasl.Obchodnéhozákonníka.Z§261ods.3
Obchodného zákonníka vyplýva, že na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia

Obchodného zákonníka, bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Navyše účastníci konania si v bode 19.
Všeobecnýchpodmienokposkytnutiaúverudohodli,ževzmysle§262ods.1Obchodnéhozákonníkasa
všetkyprávnevzťahymedzinimibudúspravovaťObchodnýmzákonníkom.Predmetnázmluvaobsahuje
podstatné náležitosti zmluvy ustanovené v § 497 Obchodného zákonníka s odkazom na § 269 ods. 1
Obchodného zákonníka, a teda v predmetnej zmluve nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá

o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Konštatoval, že klienti oprávneného neuhrádzajú celkové
náklady spojené so spotrebiteľským úverom, ale iba časť týchto nákladov, z ktorých 1/3 je dohodnutý
úrok a 2/3 náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou
s tým spojenou. Poukázal na ust. § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom k25.08.2005, z ktorého výkladu vyplýva, že okrem všeobecných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom
úvere musí zmluva obsahovať i náležitosti vymenované slovom ,,najmä“. Nakoľko predmetom úverov
poskytovaných oprávneným klientom sú peňažné prostriedky, zmluvy o úvere nemôžu obsahovať

náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere.
Uviedol, že smernice vydávané v rámci acquis communautaire (v rámci tzv. európskeho práva) majú
len nepriamu záväznosť. Znamená to, že pre jednotlivé členské štáty spoločenstva sú záväzné, len
pokiaľichkonkrétnyčlenskýštátvstanovenejdobeneimplementujedosvojhoprávnehosystému.Keďže
v tomto prípade bola smernica Rady 93/13/EHS implementovaná do právneho systému platného na

území Slovenskej republiky ešte v rámci tzv. prístupového obdobia, slovenský súd ju nemôže používať
ako prameň práva, ale musí na riešenie sporu aplikovať príslušný právny predpis, v ktorom je táto
smernica obsiahnutá. V súvislosti s tvrdeniami súdu o rozhodcovskej doložke oprávnený nesúhlasil ani
so záverom súdu prvého stupňa o výlučne danej právomoci rozhodcovského súdu, keďže predmetná
doložka umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom
rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Podľa odbornej literatúry (Magál, M. - Kubina, P.:

rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, Justičná revue, 2008, č. 4, str. 616 a nasl.)
rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je pre spotrebiteľa nevýhradná, nebude dotknutá
ustanovením § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Prijatie argumentácie súdu by
znamenalo znemožnenie využitia rozhodcovského konania pre oprávneného, pričom takýto úmysel
zákonodarcu z § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka nevyplýva. V zmysle smernice 93/13/EHS

sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy. Ide
o prípady rozhodcovských konaní ad hoc, uskutočnených bez právneho podkladu. V danom prípade
rozhodcovské konanie prebiehalo podľa rozhodcovskej zmluvy plne v súlade a na základe zákona o
rozhodcovskom konaní. Záverom oprávnený poukázal na skutočnosť, že jeho pohľadávka
bola v celom rozsahu uhradená platbou zo dňa 13.04.2007 a že rozhodcovské konanie prebiehalo v

písomnej forme, t. j. na základe písomného návrhu na začatie rozhodcovského konania
zo strany oprávneného zaslal rozhodcovský súd povinnému žalobnú odpoveď, na základe čoho potom
vydal rozhodcovský rozsudok.

Podaním zo dňa 08.01.2015, označeným ako Vyjadrenie na uznesenie, povinný vyjadril nesúhlas s

ďalšími trovami súdneho exekútora, pretože všetky neúmerné poplatky boli splatené. Je nemajetný,
invalidný dôchodca, poberá invalidný dôchodok v sume 279,70 eur, platí výživné na maloleté
dieťa v sume 100 eur a po jeho zaplatení mu ostáva 179,70 eur, teda ani nie životné minimum.

K odvolaniu oprávneného sa písomne vyjadril povinný, ktorý poukázal na neprípustné praktiky

oprávneného, ktoré obťažujú a zavádzajú ľudí. Uviedol, že absentuje údaj o ročnej percentuálnej miere
nákladov a takýto úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Neprimerané odmeny a navýšenia
pôžičky odporujú dobrým mravom. Zároveň povinný poukázal na úhradu úveru v roku 2007, preto mu
nie je jasné, prečo exekúcia začala znovu v roku 2009. Ako dôkazy predložil Potvrdenie úhrady 27.360,-
Sk a Výšku a rozpis exekúcie. Záverom poukázal na skutočnosť, že v danej veci vznikli preplatky a nie

nedoplatky,matkavdobrejviereplatilanaďalšievýzvyoprávneného.Nazákladeuvedenýchskutočností
navrhol , aby súd zrušil neprípustnú exekúciu.

Krajský súd vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu
podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie okresného súdu je potrebné ako vecne

správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z týchto dôvodov:

Podľa § 234d ods. 2 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov na exekučné konania
začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v
rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a

ktoré neboli ukončené k 01.01.2015, sa použijú predpisy účinné do 31.12.2014.

Podľa § 54b ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov
ustanovenia tohto zákona sa použijú aj na konania začaté pred 01.01.2015.

Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase
vydania rozhodcovského rozsudku, teda v znení do 31.12.2014 (ďalej len ,,zákon č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní“) súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitnýchpredpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku,
konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia

alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak
zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní ukladá súdu zastaviť výkon
rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní
nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b) alebo c), t. j. ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený

v § 40 písm. a), b), alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na
plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Zo znenia
ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní explicitne vyplýva, že pri
zistení dôvodov uvedených v citovanom zákonnom ustanovení, súd výkon rozhodcovského rozsudku
zastaví bez ohľadu na štádium, v akom sa výkon rozhodnutia, resp. exekúcia nachádza.

Odvolací súd zastáva právny názor, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné
rozhodnutie, ktoré by vylučovalo následné čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad
exekučného titulu so zákonom. Takýto postup je zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1 a ods.
2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Keďže súd je oprávnený v každom štádiu

exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by
musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre
rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú na to dané zákonné dôvody.

Exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu

exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to aj na účely
zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom
exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 Exekučného
poriadku).

Všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané
dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v
priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie
nemožno exekúciu vykonať (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 165/2011).

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo
na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými
stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom

zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní (§ 3 ods. 1
zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní). Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo
formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní). Rozhodcovská

zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská
zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených
listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú
zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli (§ 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o

rozhodcovskom konaní).

Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský
súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptovalrozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval
by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu
„rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského

konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom
konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a
nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom
súde, je tu irelevantná.

Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu,
ktorý skúmal, či bola v danej veci medzi účastníkmi konania platne uzavretá rozhodcovská zmluva.
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského
súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia. Exekučný súd v súlade so zákonom skúmal,
či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným, či ho
vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný

súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd. Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného
exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní
ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.

Aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť

rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, je exekučný
súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a prípadne aj konštatovať rozpor
rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. septembra 2012 sp. zn. 5 Cdo
230/2011).

Z obsahu exekučného spisu odvolací súd vyvodil, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že zmluva o úvere
uzavretá medzi povinným a oprávneným dňa 25.08.2005 je zmluvou spotrebiteľskou, teda že medzi
oprávneným a povinným bol založený na jej základe spotrebiteľský vzťah. Odvolací súd poukazuje na
to, že predložená zmluva vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb.

o ochrane spotrebiteľa platného a účinného v čase jej uzavretia. Z uvedeného dôvodu v zmysle § 853
ods. 1 Občianskeho zákonníka a s poukazom na prevzatie záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich
z komunitárneho práva v oblasti ochrany spotrebiteľa, bolo aj v oblasti obchodného práva potrebné
aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa. V tejto súvislosti
odvolací súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú obchodnoprávne

vzťahy len podmnožinou občianskoprávnych vzťahov, a preto ak v čase uzavretia zmluvy medzi
účastníkmi neexistovala špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa v Obchodnom zákonníku, bolo v zmysle
§ 1 ods. 2 Obchodného zákonníka potrebné na právny vzťah účastníkov subsidiárne aplikovať aj
ustanovenia o ochrane spotrebiteľa obsiahnuté v Občianskom zákonníku. Preto súd prvého stupňa
postupoval správne, ak na vzťah účastníkov aplikoval príslušné právne normy chrániace spotrebiteľa.

Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 2 a ods. 1 písm. c) zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, bolo preto v danej veci potrebné aplikovať aj príslušné
ustanovenia § 53 ods. 1, 4 a § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, s prihliadnutím aj na príslušnú
smernicu Rady 93/13/EHS. Súd prvého stupňa správne zisťoval, či úverová zmluva, na základe ktorej

bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter, a je preto
absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter
nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu
v neprospech spotrebiteľa, teda povinného (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase
uzatvorenia zmluvy). Rozhodcovskú doložku v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru

správne považoval súd prvého stupňa za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti podľa § 53
ods. 4 Občianskeho zákonníka platnom v rozhodnom období.

Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o
neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nemá ako prameň komunitárneho práva

horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo
komunitárne konformným spôsobom. Uvedené zákonné ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní je pritom podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6
ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, v zmyslektorého členské štáty Európskej únie sú povinné zabezpečiť, aby nekalé podmienky použité v zmluvách
uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva,
neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany,

ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Súd pritom podotýka, že vzhľadom na členstvo Slovenskej republiky v Európskej únii od 01.05.2004,
ako i na skutočnosť, že citovaná smernica bola do slovenského právneho poriadku implementovaná
len čiastočne a postupne v dlhšom časovom období, v zmysle konštantnej judikatúry ESD nadobúda

smernica v takomto prípade priamy účinok a súd ju musí bez ďalšieho aplikovať na právne vzťahy
medzi fyzickými a právnickými osobami. V spojených prípadoch C-240/98-C 244/98 Océano Grupo
Editorial SA, Rocio Murciano Quintero (C-240/98) a Salvat Editores SA v José M. Sanchéz Alcón Prades
(C-241/98), José Luis Copano Badillo (C-242/98), Mohammed Berroane (C-243/98), Emilio Vinas Feliu
(C-244/98), Súdny dvor ES konštatuje povinnosť národného súdu pri aplikácii ustanovení národného
práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu než uvedená smernica, interpretovať ich pokiaľ je

to možné, vo svetle presného znenia a účelu smernice.

Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením súdu prvého stupňa, ktorý rozhodcovskú doložku v danej
zmluve vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej
neplatnosti tohto zmluvného ustanovenia je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom

individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej adhéznej formulárovej
zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. V danom prípade veriteľ mohol na
základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý
si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky
spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom veriteľa

na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Výber osoby rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu
pritom uskutočnil jednostranne sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred
pripravenej formulárovej zmluve, resp. všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré tvoria jej
neoddeliteľnú súčasť. Odvolací súd zastáva názor, že o nekalú zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak
spotrebiteľ má podľa nej možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym všeobecným súdom, ale

ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa (veriteľa), spotrebiteľ
by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej
doložky je potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku
a to aj v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (C-240/98 až C-244/98, C-40/08,
C-473/00, C-243/08, C-168/05).

Pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej
strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax navyše
označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná
podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti,

pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu
súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto neprijateľnou
zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade
ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (k tomu viď aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 24. februára 2011 sp. zn. IV. ÚS 55/2011).

Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že nakoľko v predmetnom prípade bola uzavretá neplatná
rozhodcovská zmluva, táto nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu (v danom prípade
Stály rozhodcovský súd zriadený zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s.) na prejednanie veci
a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať tiež náležitú ochranu v procese

exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom exekúcie alebo
tiež exekučným titulom). Podobne tak judikoval i Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v Uznesení
zo dňa 21. marca 2012, sp. zn. 6Cdo 1/2012 skonštatoval, že rozhodcovský
rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská
zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá

právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá, alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok
právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v
spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.K podaniu povinného zo dňa 08.01.2015, ako aj k vyjadreniu povinného k odvolaniu oprávneného
odvolací súd uvádza, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vyznieva v prospech povinného.
Pokiaľ ide o trovy exekúcie, o týchto doposiaľ nebolo rozhodnuté, nakoľko súd prvého stupňa o nich

rozhodnesamostatnýmuznesenímpovyčíslenísúdnymexekútorom.Pokiaľideouhradeniepohľadávky
oprávneného povinným, odvolací súd uvádza, že exekúcia sa v tejto časti skončila vymožením.
Exekučný súd však osobitné rozhodnutie o zastavení exekúcie v takomto prípade nevydáva. Odvolací
súd zároveň uvádza, že v rámci núteného výkonu exekučného titulu vzniká súdnemu exekútorovi nárok
na náhradu trov exekúcie, v ktorých vymáhaní súdny exekútor pokračoval po vymožení pohľadávky

oprávneného. Podľa § 60 ods. 1 písm. e) Exekučného poriadku súdny exekútor poverenie na vykonanie
exekúcie vráti súdu až v prípade, ak došlo nielen k vymoženiu pohľadávky oprávneného vrátane jej
príslušenstva, ale aj k vymoženiu trov exekúcie. Nakoľko v predmetnom prípade k vráteniu poverenia
na vykonanie exekúcie súdnym exekútorom doposiaľ nedošlo, súd prvého stupňa dôvodne vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a rozhodol o jej zastavení, keďže dospel k záveru, že exekučný titul je v rozpore
so zákonom.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvého stupňa postupoval správne, keď exekúciu vyhlásil
za neprípustnú a exekúciu zastavil. Preto odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne
správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .