Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. máj 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 2CoE/175/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6304110637
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Novotná
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6304110637.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ s.r.o., Pribinova 25, 811
09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Moyzesova 8, 821 08 Bratislava,
IČO:36 864 421, proti povinnému: H. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. E. XX, XXX XX B., o vymoženie
pohľadávky oprávneného vo výške 1 089,49 Eur s prísl., vedenej pod. sp. zn. EX 3241/03 súdnym
exekútorom JUDr. Jozefom Ďuricom, Exekútorský úrad so sídlom Borovianska 17, 960 01 Zvolen, o

návrhoch na prerušenie konania a o odvolaní oprávneného proti Uzneseniu Okresného súdu Zvolen č.k.
11Er/143/2004-19 zo dňa 30. decembra 2014 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Návrhy na prerušenie konania zamieta.

II. Uznesenie Okresného súdu Zvolen č.k. 11Er/143/2004-19 zo dňa 30. decembra 2014, ktorým
exekúciu zastavil p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Zvolen (ďalej len „exekučný súd“) napadnutým uznesením č.k. 11Er/143/2004-19 zo dňa
30.decembra2014exekúciuvyhlásilzaneprípustnúazastavilspoukazomna§57ods.1písm.g)a§58
ods.1zák.č.233/1995Z.z.osúdnychexekútorochaexekučnejčinnosti(ďalejlen„Exekučnýporiadok“).
V predmetnej veci bola exekučným titulom, na podklade ktorého sa exekúcia vykonávala, notárska
zápisnica č. N 3502/2003, NZ 90969/2003 spísaná dňa 10. októbra 2003 notárom JUDr. Ondrejom
Ďuriačom. Na základe tejto notárskej zápisnice uznal Mgr. Bruno Žlnay, na základe substitučnej plnej

moci zo dňa 02. januára 2003 zastupujúci Mgr. Tomáša Kušníra, konajúceho na základe splnomocnenia
v mene povinnej osoby dlh voči oprávnenej osobe. Exekučný súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že
dvojstranný právny úkon - zmluvné zastúpenie vzniklo súčasne s uzatvorením zmluvy o úvere, v čase,
keď žiadny dlh neexistoval. Poukázal na rozpor záujmov povinného a zástupcu. Pri uzatváraní zmluvy
povinný nemal možnosť voľby výberu zástupcu, pretože zo zmluvy o úvere, ktorú povinný uzatvoril,
je zrejmé, že v tejto zmluve bola použitá predtlač, ktorá sa používala pri uzatváraní zmlúv, a už teda

obsahovala meno splnomocenenca Mgr. Tomáša Kušníra. Exekučný súd dospel k záveru, že uznanie
dlhu, ako aj súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice sú právne úkony, ktoré Mgr. Tomáš Kušnír ako
zástupca povinného urobil v rozpore s jeho záujmami. Tým svojím účelom odporovali zákonu, a preto
sú v zmysle § 39 Občianskeho zákonník absolútne neplatné. Exekučný súd konštatoval, že predmetná
notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom pre exekúciu, nakoľko nezodpovedá požiadavkám,
ktoré sa na notársku zápisnicu, ako na titul pre exekúciu kladú. Na základe uvedeného vyslovil exekučný

súd exekúciu zastavil.

Proti rozhodnutiu exekučného súdu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom navrhol,
aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil v celom rozsahu a vec vrátil prvostupňovému súdu na
ďalšie konanie. V odvolaní uviedol, že odvolanie podáva z dôvodu, že súd svojím postupom odňal
účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. § 241 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 237 písm. f) zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ďalej len „O.s.p.“), pretože súd prvého stupňa nevytýčil voveci ústne pojednávanie, aj keď tak bol podľa zákona povinný učiniť. Ďalej namietal, že súd rozhodol
nad rámec zverenej právomoci (ust. § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p.), pretože exekučný súd nie je legitímne
schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že

výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie
veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. Uviedol, že k takému revíznemu postupu došlo v
situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej
nerozpornosti podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Poukázal na ust. § 36 zákona č. 323/1992
Zb. o notároch a notárskej činnosti (ďalej len „Notársky poriadok“) a uviedol, že to bol predovšetkým

notár, ktorý pri výkone verejnej moci ex offo povinne posúdil súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok
a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi. Ak všeobecný súd v pozícii exekučného
súdu koná tak, že sám vykonáva činnosti smerujúce k uskutočneniu úkonu inak náležiacemu notárovi,
uskutočňuje činnosť, ktorá mu nenáleží. Exekučný súd musí s exekučným titulom nakladať rovnako ako
s rozsudkom všeobecného súdu, pričom v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti. Exekučný
súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom a ani v

prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný
súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Oprávnený tiež žiadal v prípade, ak sa
všeobecnýsúdnestotožnísjehointerpretáciouust.§44ods.2Exekučnéhoporiadku,abysúdpostupom
podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky
návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1

veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany
dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Ďalej namietal, že súd svojím postupom odňal
účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods.
1 písm. d) O.s.p.). Exekučný súd konal pri revízii notárskej činnosti mimo rámec zverenej právomoci,
čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského

konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s
exekučnou vecou. Exekučný súd porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh,
rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania.
Poukázal na článok 12 ods. 2 Ústavy SR, článok č.14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Exekučný súd podľa odvolateľa odlišne zaobchádzal so žalovaným - povinným

na strane jednej a žalobcom- oprávneným na strane druhej. Žalobca mal v konaní pred exekučným
súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Exekučný súd použil dôvod
iného postavenia v súvislosti s postavením žalobcu (oprávneného) ako podnikateľského subjektu, a pre
toto jeho iné postavenie ho vylúčil z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu
právom patrí, a to z titulu platnej Zmluvy o úvere. Postupom exekučného súdu došlo v rámci práva

na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces k porušeniu zásady „rovnosti zbraní“, zásady
kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Exekučný
súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 36, § 38 a § 40
Notárskeho poriadku a aplikoval právne normy - ust. § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods.
1 Exekučného poriadku, ktoré podľa odvolateľa interpretoval nesúladným spôsobom. Exekučný súd

vo veci aplikoval ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, pričom podľa odvolateľa smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože
je adresovaná iba členským štátom Európskej únie a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám.
Oprávnený namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré
boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Ďalej namietal, že súd

nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, pričom k záverom dospel
len na základe domnienok. Účastníci konania nemali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom,
či navrhnúť ďalšie dokazovanie na preukázanie nimi tvrdených skutočností. V závere namietal, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 205 ods.
2 písm. f) O.s.p.). Uviedol, že udelením plnomocenstva povinný preniesol na tretiu osobu oprávnenie

uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Povinný mohol plnomocenstvo v
zmysle ust. § 33b ods. 1 písm. b) zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) kedykoľvek
odvolať, pričom práva na odvolanie plnomocenstva sa zároveň nemohol ani platne vzdať a vo výkone
tohto práva mu nebránila žiadna prekážka. Plnomocenstvo nie je zmluvným ustanovením a nemožno
naň aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutú v ust. § 53 ods. 1 OZ.

Namietal, že plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je dostatočne určité a zrozumiteľné. Odvolateľ
namietal,žetvrdenieexekučnéhosúdu,žepovinnýpredmetnéplnomocenstvoudelilvčase,keďjehodlh
ešte neexistoval, čím sa dopredu vzdal svojho práva, ktoré mu vznikne v budúcnosti, posúdil exekučný
súd nesprávne, nakoľko nešlo o budúce právo, t.j. právo, ktoré by povinnému vzniklo až v budúcnostia ktorého by sa povinný nemohol platne vzdať s poukazom na ust. § 574 ods. 2 OZ v nadväznosti na
ust. § 39 OZ. Povinný mohol kedykoľvek udelené plnomocenstvo odvolať, pričom toto právo nevyužil.
Zástupca povinného bol na základe udeleného plnomocenstva oprávnený vykonať len jediný úkon, a to

uznať dlh vo forme notárskej zápisnice, pričom túto úlohu, ktorú mu povinný udelením plnomocenstva
zveril, si zástupca riadne splnil, a teda neprekročil udelené plnomocenstvo. Poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Co 7/2007 a Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/2000. V závere
uviedol, že exekučný súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Od vydania exekučného titulu, ani

od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by
mali viesť k zmene postoja súdu. Oprávnený zároveň súdu navrhol, aby boli Súdnemu dvoru Európskej
únie predložené prejudiciálne otázky v nasledovnom znení:

1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do

výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?

2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Povinný sa k podanému odvolaniu oprávneného nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a odvolaním napadnuté uznesenie exekučného súdu podľa §
219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že oprávnený navrhuje predmetné exekučné konanie prerušiť

podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) pre nesúlad ust. § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku s
čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky, a tiež podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p..

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo

medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Odvolací súd k návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. uvádza, že toto
ustanovenie slúži na konkrétnu kontrolu ústavnosti všeobecne záväzných právnych predpisov. Odvolací
súd návrh oprávneného nepostúpil ústavnému súdu na zaujatie stanoviska z dôvodu, že nedospel k

záveru, že všeobecne záväzný právny predpis (§ 44 ods. 2) je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Odvolací súd je povinný postúpiť návrh
oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b), len vtedy keď by dospel k záveru, že
ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku je v rozpore s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy
Slovenskej republiky. Na podporu svojich tvrdení odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu

SR č.k. IV.ÚS 55/2011 z 24. februára 2011 v ktorom sa uvádza: „Pokiaľ pri preskúmaní rozhodcovského
rozsudku v štádiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zistí exekučný súd vyššie
uvedené nedostatky, potom návrh na vydanie poverenia zamietne. Z uvedeného vyplýva, že exekučný
súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého
exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj na

účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“.Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc

vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií,
orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie

je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.

Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 33/2012
zo dňa 29. marca 2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil aj práve
otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní

EÚ (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. V uvedenom uznesení uviedol: „Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES.

Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a
zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.“

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej

otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ nemožno vykladať absolútne, t.j. že
vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o
predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či
otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného

prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a
irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá

reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ
zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že
článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov
konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo
sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o

otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny
dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177
vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné
vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie
ichrozhodnutia.TietosúdytedaniesúpovinnépostúpiťimpoloženúotázkuvýkladuprávaSpoločenstva,

ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola
akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že
v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na
konkrétnyprípad,alemôžesaibavyjadriťkvýkladuZmluvyaaktovprijatýchinštitúciamiÚnie(uznesenie
Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 79).Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. žiadal odvolací súd, aby
Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 ZFEÚ predložil dve prejudiciálne otázky. Odvolací súd považuje
za potrebné k tomu zdôrazniť, že je nepochybné, že vnútroštátny poriadok umožňuje riešenie aj takých

sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov v rozhodcovskom konaní podľa ZRK. Preto považoval
v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné,
a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah
na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným navrhované
predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora

EU mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku
týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný
opravný prostriedok), a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a
ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a
zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire,
ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je

pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na judikatúre,
konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už
zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry
vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte,
že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového

práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon
neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po
skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal

žiadny z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. pre prerušenie konania podľa osobitného
zákona a ani nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny
dvor EÚ, preto odvolací súd oba návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu zistil, že exekučný súd na základe žiadosti súdneho
exekútora vydal dňa 29. januára 2004 poverenie na vykonanie exekúcie č. 5611 000076 na vymoženie

uloženej povinnosti vo výške 1 089,49 Eur (32 822,- Sk) istiny s 0,25% denným úrokom z omeškania
zo sumy 952,- Eur (28 680,- Sk) od 02. júla 2003 do zaplatenia a trov exekúcie na základe notárskej
zápisnice notára JUDr. Ondreja Ďuriača č. N 3502/2003, NZ 90969/2003 zo dňa 10. októbra 2003.
Následne uznesením č.k. 11Er/143/2004-19 zo dňa 30. decembra 2014 exekúciu zastavil s poukazom
na § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku.

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že oprávnený a povinný uzatvorili dňa 16. mája 2003 Zmluvu
o úvere č. XXXXXXX, súčasťou ktorej bol vo forme predtlače uvedený text o splnomocnení advokáta

Mgr. Tomáša Kušníra dlžníkom (povinným) na uznanie záväzku z úveru v mene dlžníka v notárskej
zápisnici ako exekučného titulu tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom.
Z predloženej notárskej zápisnice č. N 3502/2003, NZ 90969/2003 zo dňa 10. októbra 2003 vyplýva,
že na notársky úrad sa dostavil Mgr. Bruno Žlnay, konajúci na základe substitučnej plnej moci zo
dňa 02. januára 2003, zastupujúci advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, advokáta konajúceho na základe

splnomocnenia, ktoré je prílohou notárskej zápisnice, ktorý požiadal o spísanie notárskej zápisnice, a
to osvedčenia o vyhlásení účastníka o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou podľa
§ 274 písm. e/ O.s.p. a súhlase s exekúciou podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Na základe
splnomocnenia vyhlásil, že povinný uzavrel Zmluvu o úvere, na základe ktorej bol povinnému akodlžníkovi poskytnutý úver vo výške 20 000,- Sk (663,88 Eur). Za povinného vyhlásil, že uznáva dlh voči
oprávnenému v celkovej výške 32 822,- Sk (1 089,49 Eur), z toho úver a poplatok predstavujú sumu
28 680,- Sk (952,- Eur), pričom táto suma sa bude úročiť úrokom z omeškania vo výške 0,25% denne

od 02. júla 2003 do zaplatenia. Celý dlh pozostáva z istiny nesplateného úveru, poplatku z úveru, trov
právneho zastúpenia a trov za spísanie notárskej zápisnice. Zároveň vyhlásil, že predmetný dlh povinný
splatí do 17. októbra 2003, ako aj to, že v prípade neuhradenia dlhu súhlasí s exekúciou. Zápisnicu
podpísal JUDr. Ondrej Ďuriač.

Zo Zmluvy o úvere zo dňa 16. mája 2003 súd zistil, že táto v strede textu obsahuje časť označenú

ako „Splnomocnenie“. Podľa tohto „Splnomocnenia“ dlžník ako splnomocniteľ splnomocnil advokáta -
priamo v predtlači uvedeného Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného
titulu, t.j. aby v mene dlžníka uznal jeho záväzok z vyššie uvedeného úveru tak, aby sa notárska
zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e/ O.s.p., resp. pre
exekúciu podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. V texte je ďalej uvedené, že notárska zápisnica bude
obsahovať právny záväzok, označenie osoby oprávnenej a osoby povinnej, právny dôvod, predmet,

dobu plnenia a súhlas osoby povinnej s vykonateľnosťou notárskej zápisnice a bude preto titulom pre
výkon rozhodnutia alebo pre exekúciu. Dlžník sa súčasne zaviazal uhradiť všetky náklady súvisiace so
spísaním notárskej zápisnice. Zmluva ďalej obsahuje Poistenie dlžníka a vyhlásenie dlžníka o tom, že
súhlasí so Všeobecnými podmienkami pre poskytnutie úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou tejto
Zmluvy,jedatovanáapodpísaná.Nadruhejstranelistinyoznačenejako„Zmluvaoúvere“sanachádzajú

Všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Podľa bodu 19 týchto podmienok obidve zmluvné strany
vyhlásili, že si zmluvu prečítali a bod 21 týchto podmienok obsahuje vyhlásenie o tom, že zmluva je
vyhotovená v štyroch exemplároch, pričom jeden exemplár ostáva dlžníkovi, dva prislúchajú veriteľovi
a jeden advokátovi Mgr. T. Kušnírovi. Z obsahu predloženej Zmluvy o úvere však nevyplýva, že by
dlžník (povinný) splnomocnil veriteľa (oprávneného) na odoslanie Zmluvy o úvere (obsahujúcej o.i.

splnomocnenie pre Mgr. Tomáša Kušníra) tomuto advokátovi.

Odvolací súd vyhodnotil námietku oprávneného uvedenú v odvolaní, že exekučný súd posudzoval vec,
o ktorej už raz rozhodol, ako nedôvodnú, pretože vydanie poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu
exekútorovi nie je takým procesným rozhodnutím, ktoré by v zmysle ust. § 159 ods. 3 O.s.p. tvorilo
prekážku veci rozsúdenej (res iudicata). Poverenie na vykonanie exekúcie je len písomný doklad, ktorý

oprávňuje súdneho exekútora vykonávať konkrétnu exekúciu. Rovnako odvolací súd poukazuje na
ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, podľa ktorej súdna exekúcia môže byť nariadená len na
základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu,
ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania
i bez návrhu zastavená (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/164/1996). Odvolací súd

poukazuje na to, že exekučný súd je oprávnený v každom štádiu konania skúmať, či exekučný titul je
vykonateľný po stránke formálnej i materiálnej a v prípade, že tieto požiadavky nespĺňa, musí v každom
štádiu konania na takéto zistenie aj adekvátne procesne zareagovať, vydanie poverenia súdnemu
exekútorovi neznamená, že by bolo potrebné považovať za nesprávny taký postup exekučného súdu,
ktorý exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju potom, čo už vydal takého poverenie na vykonanie

exekúcie súdnemu exekútorovi.

Rovnako považuje odvolací súd za nedôvodnú aj odvolateľovu námietku týkajúcu sa nesprávneho
právneho záveru exekučného súdu o neplatnosti plnomocenstva.

Podľa § 22 ods. 2 OZ zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý
ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Podľa § 23 OZ zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho orgánu alebo na
základe dohody o plnomocenstve.

Podľa § 31 ods. 1 OZ pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou.
Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah
splnomocnencovho oprávnenia.Podľa§31ods.4OZakjepotrebné,abysaprávnyúkonurobilvpísomnejforme,musísaplnomocenstvo
udeliť písomne. Písomne sa musí plnomocenstvo udeliť aj vtedy, ak sa netýka len určitého právneho
úkonu.

Podľa § 37 ods. 1 OZ právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je
neplatný.

Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho
obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa § 43a ods. 1 OZ prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, ktorý je určený jednej alebo viacerým
určitým osobám, je návrhom na uzavretie zmluvy (ďalej len "návrh"), ak je dostatočne určitý a vyplýva

z neho vôľa navrhovateľa, aby bol viazaný v prípade jeho prijatia.

Podľa § 43a ods. 2 OZ návrh pôsobí od doby, keď dôjde osobe, ktorej je určený. Návrh, aj keď je
neodvolateľný, môže navrhovateľ zrušiť, ak dôjde prejav o zrušení osobe, ktorej je určený, skôr alebo
aspoň súčasne s návrhom.

Podľa § 43b ods. 1 OZ návrh, aj keď je neodvolateľný, zaniká

a) uplynutím lehoty, ktorá v ňom bola určená na prijatie,

b) uplynutím primeranej doby s prihliadnutím na povahu navrhovanej zmluvy a na rýchlosť prostriedkov,
ktoré navrhovateľ použil pre zaslanie návrhu, alebo

c) dôjdením prejavu o odmietnutí návrhu navrhovateľovi.

Podľa § 43c ods. 2 OZ včasné prijatie návrhu nadobúda účinnosť okamihom, keď vyjadrenie súhlasu

s obsahom návrhu dôjde navrhovateľovi. Prijatie možno odvolať, ak odvolanie dôjde navrhovateľovi
najneskôr súčasne s prijatím.

Podľa § 45 ods. 1 OZ prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde.

Odvolací súd poukazuje aj na rozpor záujmov medzi dlžníkom a jeho zástupcom (pokiaľ by došlo k
uzavretiu dohody o plnomocenstve), nakoľko je zrejmé, že pri uzatváraní Zmluvy o úvere dlžník nemal

možnosť voľby výberu zástupcu. Je nesporné, že Zmluva o úvere bola vypracovaná ako formulárová
zmluva - ako predtlač, ktorú používa oprávnený pri uzatváraní väčšieho počtu zmlúv a už vopred
obsahovala predtlačené meno splnomocnenca - advokáta Mgr. Tomáša Kušníra. Ak veriteľ (oprávnený)
takto postupoval a určil vopred osobu, ktorá bude oprávnená konať za dlžníka (v jeho mene), je
spochybnený základný predpoklad a účel udelenia plnej moci, t.j. že splnomocnenec Mgr. Tomáš

Kušnír bude obhajovať záujmy dlžníka (povinného). Táto skutočnosť naopak nasvedčuje tomu, že
splnomocnenec má s veriteľom (oprávneným) bližší vzťah, keďže sa jedná o osobu, ktorá zrejme bola
v kontakte s oprávneným už pri tvorbe, resp. vyhotovovaní predtlače predmetnej Zmluvy o úvere.
V takomto prípade by predpokladaný záujem splnomocnenca pôsobiaci v konečnom dôsledku proti
splnomocniteľovi (dlžníkovi), t.j. jeho vlastnému mandantovi znamenal rozpor, ktorý ho vzhľadom na ust.

§ 22 OZ vylučuje z možnosti zastupovať dlžníka (povinného).

Zastúpenie na základe plnomocenstva vyžaduje, aby zastúpený a zástupca uzatvorili dohodu o
zastúpení. Výsledkom takejto dohody je splnomocniteľom udelená plná moc splnomocnencovi.
Plnomocenstvo ako jednostranný právny úkon adresovaný voči tretím osobám, ktorým splnomocniteľ
splnomocňuje splnomocnenca na určitý rozsah zastupovania, nemá bez súčasnej existencie dohody o

zastúpení uzatvorenej medzi zastúpeným a zástupcom žiadne právne účinky. Z obsahu predloženého
splnomocnenia, ktoré je začlenené do textu Zmluvy o úvere vyplýva, že takáto dohoda o zastúpení
jednoznačne medzi povinným a zástupcom uzatvorená v čase vyhotovenia splnomocnenia nebola. Z
prílohy notárskej zápisnice, ktorá mala dokumentovať, že bola spísaná povinným v zastúpení vyplýva,
že v Zmluve o úvere je na tej istej listine jednak Zmluva o úvere a jednak plnomocenstvo, ktoré

je možné podľa obsahu posúdiť ako návrh na uzatvorenie dohody o plnomocenstve. Prejav vôle je
však právnym úkonom len vtedy, ak ide o úkon smerujúci k vzniku, zmene alebo zániku práv alebo
povinností. Návrhom na uzatvorenie zmluvy je taký prejav vôle, ktorý je adresovaný druhej zmluvnejstrane. Takýto prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe podľa § 45 OZ až od okamihu, keď jej dôjde.
Na vážnosť prejavu vôle, ktorým je návrh zmluvy, urobeného v neprítomnosti druhej strany nepostačuje
písomná forma. Je nevyhnutné, aby konajúci takto písomne prejavenú vôľu skutočne druhej strane

aj adresoval, t.j. odoslal, resp. urobil úkony nevyhnutné k tomu, aby mohla byť takto prejavená vôľa
doručená, či už poverením inej osoby alebo podaním na poštu, alebo osobným doručením druhej strane,
resp. iným spôsobom. Z predloženej listiny je nepochybné, že dlžník podpísal Zmluvu o úvere a súhlas
s obsahom navrhnutých plnomocenstiev dňa 16. mája 2003 v neprítomnosti advokáta Mgr. Tomáša
Kušníra. Okrem toho z plnomocenstva, ktoré udelil Mgr. Tomáš Kušnír Mgr. Brunovi Žlnayovi a ktoré

tvorí prílohu notárskej zápisnice, nevyplýva, že Mgr. Žlnay bol oprávnený zastupovať Mgr. Kušníra
vo veci jeho splnomocnenia na zastupovanie Márie G., nakoľko v predmetnom splnomocnení nie je
nijakým spôsobom špecifikovaný dlžník, vo veci ktorého by ho mal zastupovať Mgr. Kušnír. Ďalej z
uvedenej listiny vyplýva, že dlžník obdržal, a teda disponoval len jedným vyhotovením predmetnej
Zmluvy. Z uvedeného teda nepochybne vyplýva, že dlžník neodoslal návrh dohody o plnomocenstve
druhej zmluvnej strane - „vybranému“ advokátovi Mgr. Tomášovi Kušnírovi. Z predloženej listiny napokon

nevyplýva ani skutočnosť, kedy „vybraný“ advokát takýto návrh dohody o zastúpení prijal, keďže
táto listina neobsahuje údaj o dátume prijatia takéhoto návrhu - dohody o plnomocenstve. Doručenie
akceptácie navrhnutej dohody o plnomocenstve neprítomným advokátom dlžníkovi, a to ešte v čase
kedy mal byť dlžník svojím prejavom viazaný, taktiež nebolo prezentované. Vzhľadom na uvedenú
skutočnosť je preto irelevantné skúmať, či a kto predmetnú Zmluvu o úvere, súčasťou ktorej je návrh na

uzavretie dohody o plnomocenstve, vôbec Mgr. Tomášovi Kušnírovi doručoval. Z predloženej listiny totiž
nevyplýva, že k uzavretiu dohody o plnomocenstve došlo, resp. že by medzi zastúpeným a zástupcom
takáto dohoda vôbec vznikla.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti exekučný súd vec správne právne posúdil, keď dospel k záveru, že
dohoda o plnomocenstve je absolútne neplatná, plnomocenstvo je v rozpore so zákonom (§ 31 OZ), a

z toho dôvodu chýba materiálny predpoklad, aby notárska zápisnica mohla byť spôsobilým exekučným
titulom voči povinnému uvedenému v návrhu na vykonanie exekúcie.

Odvolací súd sa zaoberal napokon aj tým, či predložená notárska zápisnica spĺňa formálne a materiálne
náležitosti potrebné na to, aby mohla byť exekučným titulom.

Z uvedeného hľadiska je povinnosťou exekučného súdu skúmať, či exekučný titul, ktorého výkon je

navrhovaný,bolvydanýoprávnenýmorgánomačijeformálneamateriálnevykonateľný,čisúoprávnený
a povinný vecne legitimovaní a či je exekúcia navrhovaná v rozsahu, ktorý postačuje na uspokojenie
pohľadávky oprávneného. Pokiaľ ide o iné exekučné tituly, ako rozhodnutia uvedené v ust. § 41 ods. 2
Exekučného poriadku, sú vykonateľné len vtedy, ak obsahujú presné vymedzenie práv a povinností na
plnenie, ich individualizáciu, rozsah plnenia a presne stanovenú lehotu na plnenie. Uvedeným titulom

sú potom aj notárske zápisnice podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku, ktoré obsahujú právny
záväzok a v ktorých je vyznačená osoba oprávneného a povinného, právny dôvod, predmet a čas
plnenia, ak povinná osoba s vykonateľnosťou v notárskej zápisnici súhlasila.

V prejednávanej veci sa oprávnený domáhal exekúcie na základe notárskej zápisnice, z ktorej vyplýva,
že jej účastníkom je povinný zastúpený Mgr. Brunom Žlnayom, konajúcim na základe substitučnej plnej

moci zo dňa 02. januára 2003, zastupujúcim advokáta Mgr. Tomáša Kušníra. Obsahom uvedeného
zápisu je vyhlásenie povinného o uznaní dlhu, pričom notárska zápisnica súčasne obsahuje aj
vyhlásenie povinného o priamej exekučnej vykonateľnosti notárskej zápisnice.

Titulompreexekúciupodľa§41ods.2písm.c/Exekučnéhoporiadkuniejehmotnoprávnyúkonuvedený
v notárskej zápisnici, ale samotná notárska zápisnica. Notárskou zápisnicou sa rozumie listina spísaná

notárom, ktorá spĺňa náležitosti stanovené na spisovanie notárskych zápisníc podľa zák. č. 323/1991
Zb. (Notársky poriadok) a ktorá má charakter verejnej listiny. Podľa notárskej zápisnice je možné nariadiť
exekúciu vtedy, ak spĺňa nielen náležitosti stanovené pre spisovanie notárskych zápisníc Notárskym
poriadkom, ale aj náležitosti uvedené v § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku.Notársku zápisnicu možno vykonať len vtedy, ak je vykonateľná po materiálnej stránke. Ustanovenie §
46 a nasl. Notárskeho poriadku obsahuje formálne náležitosti notárskej zápisnice ako titulu pre exekúciu,
pričom ust. § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku určuje obsahovú stránku notárskej zápisnice

ako titulu pre exekúciu tak, že vymedzuje predpoklady jej materiálnej vykonateľnosti. Jedným z týchto
predpokladov je, aby išlo o notársku zápisnicu obsahujúcu právny záväzok. Zo znenia § 41 ods. 1
písm.c/Exekučnéhoporiadkutiežvyplýva,akápovinnosťmôžebyťprostredníctvomnotárskejzápisnice
so súhlasom k vykonateľnosti vymáhaná. Určuje aj to, že musí ísť o povinnosť zo záväzku, t.j. zo
záväzkovo-právneho vzťahu. Notárska zápisnica so súhlasom k vykonateľnosti obsahuje záväzok vtedy,

ak obsahuje takú povinnosť, ktorá má byť na jej podklade vymožená a ktorá vyplýva zo záväzku.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku okruh účastníkov notárskej zápisnice ako titulu pre
exekúciu výslovne neoznačuje. Vyplýva však z neho, že prejav vôle povinnej osoby je požadovaný len
vo vzťahu k súhlasu s vykonateľnosťou. Vyznačenie ostatných náležitostí môže byť vykonané len na
základe zhodných údajov oprávnenej a povinnej osoby.

Odvolací súd vychádzal z toho, že notárska zápisnica so súhlasom k vykonateľnosti predstavuje podľa

jej zmyslu a významu vyjadrenie zmieru medzi veriteľom a dlžníkom pred notárom o ich vzájomných
právach a povinnostiach, ktoré môže veriteľ vymáhať od dlžníka prostredníctvom exekúcie bez toho,
aby musel mať iný titul. Notárska zápisnica, ak má ísť o spôsobilý exekučný titul pre exekúciu, musí byť
spísaná s osobou povinnou, aj s osobou oprávnenou, pričom musí obsahovať výslovný súhlas povinnej
osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku. Podľa právnej argumentácie uvedenej v náleze Ústavného

súdu SR sp. zn. I.ÚS 5/2000 z 13. júla 2000 „... práve tento súhlas povinného s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice je jej najdôležitejšou náležitosťou ako exekučného titulu. Totiž až tento prejav vôle
povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinnosti
uvedenej v jej obsahu. Ak podstatou tohto prejavu je vyjadrenie povinného, že súhlasí s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice, jej vykonateľnosť je jeho základným účelom a cieľom, obdobne ako účelom a cieľom

každého občianskoprávneho súdneho konania je zavŕšiť vzniknutý spor právoplatným a vykonateľným
rozhodnutím súdu. Uvedeným prejavom vôle povinného sa teda završuje vznik exekučného titulu,
ktorým je inak zásadne len rozhodnutie príslušného štátneho orgánu. Inými slovami, výlučne v dôsledku
tohto právneho úkonu povinného, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy, sa z
notárskej zápisnice stáva exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky, aké priznáva

vykonateľnému rozhodnutiu súdu. Vykonateľnosť notárskej zápisnice nastáva zásadne uplynutím času
na dobrovoľné splnenie povinnosti na plnenie obsiahnutej v tejto zápisnici. Jej vykonateľnosť sa skúma
rovnako, ako pri vykonateľných rozhodnutiach podľa príslušných predpisov procesného práva, t.j.
skúma sa formálna a materiálna stránka vykonateľnosti. V danom prípade formálna stránka spočíva
v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je upravená v § 47 Notárskeho poriadku a materiálna

stránka spočíva v dodržaní tých obsahových náležitostí, ktoré predpisuje § 41 ods. 2 Exekučného
poriadku. Je samozrejmé, že obdobne ako v prípade vykonateľnosti súdnych rozhodnutí, tak aj v prípade
obsahových náležitostí exekučnej notárskej zápisnice platí, ak má byť vykonateľná, že tieto musia byť
určené presným a nepochybným spôsobom, teda v tomto zmysle exekučná notárska zápisnica musí
obsahovať presnú individualizáciu oprávneného a povinného, presné vymedzenie práv a povinností na

plnenie, presný rozsah a obsah plnenia, atď. Z uvedeného vyplýva, že pri posudzovaní vykonateľnosti
exekučnej notárskej zápisnice a pri posudzovaní vykonateľnosti rozhodnutia súdu podľa príslušných
predpisov procesného práva sa uplatňujú obdobné kritériá a že záver o ich splnení alebo nesplnení sa
v prípade exekučnej notárskej zápisnice nemôže podstatne odlišovať od záveru, ktorý by prichádzal
do úvahy, ak by išlo o vykonateľné rozhodnutie súdu v rovnakej veci. Je síce možné uznať, že

posudzovanie vykonateľnosti exekučnej notárskej zápisnice môže byť v porovnaní s posudzovaním
vykonateľnosti rozhodnutia prísnejšie vzhľadom na to, že notárskej zápisnici ako exekučného titulu
nepredchádza súdne preskúmanie platnosti právnych úkonov účastníkov právneho vzťahu z hľadiska
hmotného práva, tak ako je tomu v prípade vykonateľného rozhodnutia súdu, jednako táto skutočnosť
nemôže znamenať zásadnú zmenu v prístupe súdu v exekučnom konaní k exekučnej notárskej zápisnici

oproti jeho prístupu k vykonateľnému súdnemu rozhodnutiu, pokiaľ ide o hodnotenie účinkov, ktoré
majú ako platné exekučné tituly na právne vzťahy oprávnenej a povinnej osoby. Pokiaľ ide o notársku
zápisnicu ako o exekučný titul, tak ako už bolo uvedené, zákonodarca hlavný dôraz kládol na výslovný
„súhlas povinnej osoby s exekúciou“. Rozhodnutie o vzniku tohto exekučného titulu teda ponechal v
prvom rade na vôli povinnej osoby, ktorá nesmie byť postihnutá žiadnymi právne relevantnými vadami,

najmä nesmie byť dôsledkom prinútenia. Týmto rozhodnutím povinná osoba zároveň prejavila vôľuvyhnúť sa súdnemu sporu, pokiaľ ide o rozhodnutie o svojom záväzku voči oprávnenej osobe. Zákon
jej to dovolil najmä tým, že za istých podmienok povýšil notársku zápisnicu na exekučný titul. Zákon
zároveň dovolil oprávnenej osobe uspokojiť sa s týmto exekučným titulom a podľa vlastného uváženia

uplatniť počas jeho platnosti na jeho základe svoje práva v exekučnom konaní. Inými slovami zákon
účastníkom hmotnoprávneho vzťahu za istých podmienok dovolil, aby si zabezpečili exekučný titul bez
toho, aby ich vec z hľadiska hmotného práva preskúmal v občianskom súdnom konaní a vyniesol o
tom definitívne a záväzné rozhodnutie súd. Zákon nerozlišuje medzi exekučnými titulmi z hľadiska toho,
či mu predchádzalo alebo nepredchádzalo preskúmanie veci súdom z hľadiska hmotného práva. V

tomto zmysle notárska zápisnica ako vykonateľný exekučný titul požíva rovnakú súdnu ochranu, aká
sa poskytuje vykonateľnému rozhodnutiu súdu. V tejto súvislosti však treba dodať, že by nebolo možné
pripustiť exekúciu na základe exekučnej notárskej zápisnice, a to najmä vzhľadom na jej mimosúdny
spôsob vzniku vtedy, ak by sa ňou mohli porušiť také princípy zákonnej alebo ústavnej hodnoty, na
ktorých treba bezpodmienečne trvať.“

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel odvolací súd k záveru, že preskúmanie formálnej

a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu je v kompetencii exekučného súdu. Podstatnou
náležitosťou materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu je, aby exekučný titul, ktorým má byť notárska
zápisnica, obsahoval prejav vôle povinného. Exekučný súd preto správne skúmal, či je predložený
exekučný titul materiálne vykonateľný a jeho záver o tom, že notárska zápisnica nezodpovedá
požiadavkám, ktoré na notársku zápisnicu ako na spôsobilý exekučný titul kladie ust. § 41 ods. 2

písm. c/ Exekučného poriadku je správny vzhľadom na výsledok právneho posúdenia predloženého
splnomocnenia. Exekučný súd správne vyhodnotil aj skutočnosť, že notárska zápisnica nemôže
byť spôsobilým exekučným titulom pre neexistenciu súhlasu povinného s vykonateľnosťou notárskej
zápisnice.

Odvolací súd preto uznesenie exekučného súdu, ktorým exekúciu zastavil, podľa § 219 ods. 1 a

2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.