Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. marec 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5CoE/55/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4213208557
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4213208557.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska
5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom
Pajštúnska 5, Bratislava, proti povinnému: P. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom I., Z. XXXX/XX, o vymoženie
2.594,15 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo
dňa 2. apríla 2014, č. k. 6Er/615/2013-22, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Povinnému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Komárno (súd prvého stupňa, exekučný súd) napadnutým uznesením zo dňa 02. 04. 2014,
č. k. 6Er/615/2013-22 zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie v celom rozsahu. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 44 ods. 2

Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, 2, 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 53 ods.
1 a 3 Občianskeho zákonníka. V odôvodnení uznesenia súd poukázal na to, že súdny exekútor doručil
exekučnému súdu dňa 17. 04. 2013 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe
návrhu oprávneného zo dňa 02. 04. 2013 a exekučného titulu, ktorým je rozsudok Rozhodcovského
súdu Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave, Komora pre rozhodovanie sporov z iných
obchodnoprávnych alebo občianskoprávnych vzťahov, sp. zn.: II/2012-1473 zo dňa 05. 12. 2012.

Exekučný súd ex offo skúmal, či žiadosť o vydanie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný
titulsúvsúladesozákonomazistil,žeuvedenépodanianiesúvsúladesozákonom,pretoževychádzajú
z exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku, ktorý čiastočne zaväzuje povinného na plnenia, ktoré
sú v rozpore so zákonom a dobrými mravmi, teda na plnenia právom nedovolené, čo znamená, že
exekučný titul má vady z materiálnej stránky. Exekučný titul sa skúma z materiálnej a formálnej stránky,
pričom z formálnej stránky sa skúma, či má exekučný titul všetky formálne náležitosti, ktoré vyžaduje §

34 Rozhodcovského poriadku a z materiálnej stránky, či má exekučný titul splnené všetky hmotnoprávne
predpoklady exekučného titulu, a to napr. jeho rozpor s právom, t. j. dovolenosť, rozpor
s dobrými mravmi a podobne. Pre posúdenie materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku súd posúdil
Zmluvu o poskytnutí flexipôžičky, ktorú uzatvoril právny predchodca oprávneného - VÚB, banka, a. s.,
s povinným dňa 22. 02. 2005. Na základe uvedenej zmluvy bol povinnému poskytnutý úver vo výške
100.000,- Sk (3.319,39 eura) s lehotou splatnosti 60 mesiacov, mesačná splátka 84,11

eura, ročná percentuálna miera nákladov 9,19 %. V rámci článku II bod 5, si zmluvné strany dojednali
"rozhodcovskú doložku" v tom zmysle, že: "prípadné spory vzniknuté z tohto obchodu budú rozhodnuté
prednostne v rozhodcovskom konaní prostredníctvom stáleho rozhodcovského súdu. Dlžník vyjadruje
súhlas s návrhom banky na riešení sporov stálym rozhodcovským súdom." Exekučný súd posúdil túto
zmluvu ako zmluvu spotrebiteľskú, pričom pri svojom rozhodovaní vychádzal z vnútroštátnej úpravy
spotrebiteľského práva v kontexte s právom Európskej únie, predovšetkým smernice Rady Európskej

komisie č. 93/13/ES o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa čl. 2 písm. b) tejtoSmernice,spotrebiteľomjeakákoľvekfyzickáosoba,ktorávzmluváchpodliehajúcichtejtosmernicikoná
s cieľom nevzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu. Podľa čl. 2 písm. c) Smernice,
predajca alebo dodávateľ je akákoľvek fyzická alebo právnická osoba, ktorá v zmluvách podliehajúcich

tejto smernici koná s cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu bez ohľadu
na to, či má verejnú alebo súkromnú formu vlastníctva. V čl. 1 ods. 2 smernice je uvedené, že zmluvné
podmienky, ktoré odrážajú záväzné zákonné alebo regulačné ustanovenia a ustanovenia alebo zásady
medzinárodných dohovoroch, ktorých sú členské štáty alebo spoločenstvo zmluvnou stranou, najmä v
oblasti dopravy, nepodliehajú ustanoveniam tejto smernice. Rovnaká definícia spotrebiteľa a dodávateľa

bola implementovaná aj do Občianskeho zákonníka. Na základe uvedeného exekučný súd posúdil
zmluvu uzatvorenú medzi spotrebiteľom a dodávateľom ako zmluvu spotrebiteľskú, na ktorú sa vzťahujú
občianskoprávne predpisy. Na spotrebiteľské právne vzťahy sa vždy použijú normy spotrebiteľského
práva a ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a v jeho prospech, a to bez ohľadu na to,
podľa akých zákonov bola spotrebiteľská zmluva uzatvorená a bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe
práva, alebo či sa jedná o absolútny obchod podľa Obchodného zákonníka. Zo slovenských právnych

predpisov treba aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, najmä §
53. Zákonodarca v tomto ustanovení určuje, ktoré podmienky spotrebiteľskej zmluvy sú neprijateľné, a
teda neplatné, ale keďže používa slovo "najmä", nejde o konečný výpočet neprijateľných podmienok,
a teda dáva možnosť súdom určiť za neprijateľné podmienky aj iné ustanovenia spotrebiteľských
zmlúv ako tie, ktoré sú priamo uvedené v tomto ustanovení. Súd posúdil zmluvné podmienky uvedené

v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom, najmä podmienku ohľadom dohodnutej
rozhodcovskej doložky, ktorá nebola individuálne dohodnutá za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery
spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vznikajúcich na základe zmluvy, ku škode
spotrebiteľa. Súd posudzoval rozhodcovskú doložku a zistil, že rozhodcovská doložka je upravená
vo všeobecných obchodných podmienkach, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy a sú

na predtlačenom tlačive, ktorého obsah nemôže spotrebiteľ ovplyvniť, čiže toto ustanovenie nebolo
individuálne dojednané. Podľa tohto ustanovenia sa zmluvné strany dohodli, že majetkové spory
vzniknuté z tejto zmluvy alebo v súvislosti s ňou budú rozhodované jediným rozhodcom. Exekučný
súd považoval takto dojednanú rozhodcovskú doložku za neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a teda je neplatná.

Exekučnýsúdtakrozhodolzdôvodu,žerozhodcovskádoložkanedávamožnosťspotrebiteľoviobrátiťsa
na štátny súd pri riešení sporov vyplývajúcich zo zmluvy. Vzhľadom k tomu, že súd posúdil rozhodcovskú
doložku ako neprijateľnú podmienku, čo má za následok jej neplatnosť, rozhodcovský súd teda nemal
právomoc rozhodovať spory vzniknuté z vyššie uvedenej zmluvy, a teda rozhodcovský rozsudok nie je
exekučným titulom pre výkon rozhodnutia. Z tohto dôvodu, súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o

vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v celom rozsahu.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, žiadajúc odvolací súd, aby
napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, že súd nesprávne právne
vec posúdil. Namietal skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok nespĺňal náležitosti vykonateľného
rozhodnutia, pretože bol vydaný orgánom, ktorý nemal právomoc vo veci konať a rozhodovať. Mal za

to, že exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti zverenej mu zákonom č. 233/1995
Z. z. Poukázal na ust. § 35 zákona o rozhodcovskom konaní a § 159 OSP, z ktorých vyplýva, že
rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu SR, z čoho
vyplýva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na
plnenie je vykonateľný. V súvislosti s neprijateľnosťou rozhodcovskej doložky poukázal na rozsudok

ASTURCOM, z ktorého vyplýva, že slovenský rozhodcovský súd by bol podľa tohto rozsudku povinný
vyhodnotiť rozhodcovskú doložku ex offo ako nekalú podmienku, ak by slovenské procesné právo
umožňovalo exekučnému súdu, aby vyhodnotil rozhodcovskú doložku v rámci exekučného konania ako
neplatnú, a to z hmotnoprávneho dôvodu vyjadreného v slovenskom hmotnom práve. V slovenskom
právnom poriadku je príslušný na posúdenie platnosti rozhodcovskej zmluvy súd, ktorý rozhoduje o

žalobe účastníka rozhodcovského konania proti rozhodcovskému rozsudku, pričom ak tento súd vysloví
neplatnosť rozhodcovskej zmluvy, je povinný vecne rozhodnúť o žalovanom nároku. Neprijateľnosť
rozhodcovskej doložky teda nie je možné skonštatovať ani s odvolaním sa na ustanovenia Smernice
93/13/EHS v kontexte úvah vyplývajúcich z prílohy 1 písm. q) tejto smernice, ktorá hodnotí, čo je možné
považovať za neprijateľnú podmienku. Interpretácia súdov pritom vychádza z nesprávneho prekladu

tohto ustanovenia. V zmysle uvedeného potom nemožno dojednanie rozhodcovskej doložky hodnotiť
za nekalú podmienku, keďže rozhodcovské konanie je súčasťou legislatívne upraveného procesu a
je súčasťou civilného práva. Vzhľadom k uvedenému nemožno zo slovenského alebo z európskehopráva za súčasného právneho stavu vyvodzovať záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť
preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no
neuplatnil si ich. Pokiaľ ide o nedodržanie náležitostí rozhodcovskej doložky, tak uviedol, že písomná

forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými
stranami, teda tak, ako je to aj v prejednávanom prípade. Okrem iného oprávnený poukázal na čl. 46 ods.
1ÚstavySRačl.6Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd,podľaktoréhomáprávo,aby
vecne príslušný súd priznal jeho nároku ochranu spôsobom a v rozsahu aký ustanovuje zákon. Mal za
to, že namietaným postupom a rozhodovaním súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného

právaoprávnenéhonasúdnuochranuakporušovaniuprincípovprávnejistoty,čímmujeznemožňované
efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v prebiehajúcom exekučnom konaní, pričom takýto postup súdu
môže založiť zodpovednosť štátu za škodu. Záverom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 3M Cdo 11/2010 zo dňa 26. 09. 2011. Pokiaľ ide o rozpor s dobrými mravmi uviedol, že tento
rozpor je viazaný na plnenie a nie iba na to, či samotná spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú
podmienku, keďže nie každá skutočnosť hodnotená ako neprijateľná podmienka spôsobuje aj rozpor

plnenia s dobrými mravmi. Rozhodujúcim je to, či plnenie, ktoré má byť vykonané, odporuje alebo
neodporuje dobrým mravom, pričom len tento zákonný dôvod umožňuje zastaviť exekučné konanie.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal odvolaním napadnuté uznesenie
prvostupňového súdu procesným postupom podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru,
že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v zmysle

§ 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd preskúmaním spisového materiálu zistil, že exekučné konanie sa začalo návrhom
na vykonanie exekúcie spísaným vo forme zápisnice dňa 02. 04. 2013 pred súdnym exekútorom
JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu: Záhradnícka 60, Bratislava v neprospech
povinného o vymoženie sumy 2.594,15 eura s príslušenstvom, na podklade exekučného titulu, ktorým je
rozhodcovský rozsudok sp. zn. II/2012-1473 zo dňa 05. 12. 2012 vydaný Stálym rozhodcovským súdom

Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 17. 01. 2013
a vykonateľnosť dňa 20. 01. 2013. Exekučným titulom bola žalovanému (povinnému) uložená povinnosť
zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) sumu 2.594,15 eura, spolu s úrokom z omeškania vo výške 14 %
ročne zo sumy 2.152,64 odo dňa 03. 05. 2007 do zaplatenia, trovy rozhodcovského konania vo výške
123,60 eura a trovy právneho zastúpenia žalobcu vo výške 261,32 eura, a to všetko do troch dní od

právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Nárok žalobcu na úrok z omeškania vo výške 0,75 % p. a. zo
sumy vo výške 2.152,64 eura odo dňa 03. 05. 2007 zamietol, rovnako ako aj nárok žalobcu na náhradu
trov právneho zastúpenia žalobcu vo výške 130,66 eura.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekučného konania,
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a

exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné

odvolanie.

Podľa § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014, súd príslušný
na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti
ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné
konanie zastaví

a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) aleboc) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 citovaného zákona v znení účinnom do 31. 12. 2014, súd príslušný na výkon

rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez
návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 01. 2015, na exekučné konania
začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v
rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a

ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

Podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“).

V zmysle § 45 zákona o rozhodcovskom konaní exekučný súd je oprávnený posudzovať rozhodcovský
rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v

ustanovení § 45 citovaného zákona. Exekučný súd je teda oprávnený a zároveň je povinný posudzovať,
či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Preto ak súd prvého stupňa posudzuje rozhodcovský
rozsudok v tomto zmysle, nekoná nad rozsah zákona a pre toto posudzovanie potrebuje predloženie
dokladov, na základe ktorých bol vyhotovený rozhodcovský rozsudok, ktorým je v danom prípade

úverová zmluva.

Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory,
ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodujú
v rozhodcovskom konaní, ktoré môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k
zmluve podľa § 3 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Bez ohľadu na formu, ako

aj znenie rozhodcovskej doložky uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je potrebné považovať
rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku, ak vyznieva v neprospech spotrebiteľa, a to vtedy,
ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v
neprospech spotrebiteľa a nebola individuálne dojednaná, čo platí aj pre daný prípad. Okrem iného
odvolací súd uvádza aj to, že týmto postupom bolo spotrebiteľovi odňaté právo zaručené článkom 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretože rozhodcovská doložka mu bránila uplatniť a domáhať sa
svojho práva na všeobecnom súde a nútila ho podrobiť sa rozhodnutiu, ktorým došlo k zneužitiu práv
dodávateľom.

Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon
rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia

zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd
okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný
súd je už v štádiu tohto posudzovania povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na
vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul)
je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch vykonateľné tak po stránke formálnej

(z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z
aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia
subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).
V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové
a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd

nedisponujeprávomocourušiťčimeniťrozhodnutie,ktoréjeexekučnýmtitulom;nemôženaprávaťchyby
a nedostatky exekučného titulu. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný
titul rozsudok, je exekučný súd -tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku
rozhodcovského súdu- povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41 Exekučného
poriadku); v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto

rozsudok (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/225/2011 zo dňa 11. 12. 2012).

V exekučnom konaní je možno nútene vykonať vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo,
zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok. Taktiež možno vykonať exekúciu aj na podklade inýchvykonateľnýchrozhodnutí,napr.napodkladerozsudkovrozhodcovskýchsúdov.Súdvzásadepostupom
podľa§44ods.2EPnepreskúmavavecnúsprávnosťexekučnýchtitulov,pretožebysatýmnezákonným
spôsobom fakticky rozširovala pôsobnosť opravných konaní, ktorých účelom je v rámci nachádzacieho

konania preskúmavať možné vecné pochybenie príslušného orgánu, ktorý rozhodnutie vydal. S
prehlbovaním potreby ochrany spotrebiteľov v európskom priestore však dochádza, prostredníctvom
normatívnych aktov Európskej únie a legislatívnej činnosti zákonodarných orgánov jednotlivých
členských štátov, k prelamovaniu uvedenej zásady „nepreskúmateľnosti“ vecnej správnosti niektorých
rozhodnutí - exekučných titulov, ktorá je úzko prepojená so samotnou právomocou vydať exekučný titul.

Tak tomu je aj v prípade predpisov na ochranu spotrebiteľa, kedy všeobecný súd ale aj iný povolaný
orgán, ktorý rozhoduje právnu vec spotrebiteľského charakteru, musí z úradnej povinnosti prihliadať na
všetky aspekty nedovolenosti, resp. neprijateľnosti praktík, ktoré znevýhodňujú spotrebiteľa. V najširšom
zmyslejepotrebnépovažovaťzatakútozákonnúúpravupríslušnéustanoveniaObčianskehozákonníka,
ktoré okrem iného vymedzujú charakteristiku spotrebiteľského právneho vzťahu a demonštratívny
výpočet charakteristických neprijateľných zmluvných podmienok, na neprijateľnosť ktorých (neplatnosť)

prihliada súd z úradnej povinnosti vždy vtedy, keď mu to zákon umožňuje. Zákonnou úpravou
umožňujúcou prehĺbenie uvedenej ochrany je aj činnosť súdu výkonu rozhodnutia alebo exekučného
súdu pri nútenom výkone rozhodcovského rozsudku vydaného orgánmi a postupom podľa zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. V procesnom postupe exekučného súdu podľa § 44
ods. 2 EP, ustanovenie § 45 ods. 1 v spojení s § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní

umožňuje a zároveň súd v exekučnom konaní zaväzuje (ex offo), aby v prípade, ak rozhodcovský
rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom, aby toto konanie zastavil. Exekučný súd pritom nemôže byť obmedzený pri
posudzovaní uvedených nedostatkov izolovane iba čo do objektívne nemožného, právom nedovoleného

plnenia, poprípade plnenia, ktoré odporuje dobrým mravom, výroku rozhodnutia samotného, ale pre
naplnenie cieľov aproximačných právnych nástrojov Európskej únie (Smernica Rady č. 93/13/EHS zo
dňa 05. 04. 1993) a postupom v súlade so zákonom sa vyžaduje, aby toto posudzovanie prekročilo
rámec skúmania len formálnej stránky právoplatnosti a vykonateľnosti predmetného rozhodcovského
rozsudku. Vo všetkých prípadoch je spotrebiteľ zaviazaný na povinnosť zaplatiť peňažnú sumu,

pričom zo samotného výroku rozhodnutia (rozhodcovského rozsudku) nemožno bez ďalšieho vyčítať
„vnútornú stránku“ nemožného, právom nedovoleného plnenia, poprípade plnenia, ktoré odporuje
dobrým mravom. Navonok (preskúmavaním len výroku) totiž nemožno ustáliť tento súlad ani v prípade,
ak by bola rozhodnutím priznaná nezvykle vysoká (nízka) suma - istina, alebo nezvykle vysoký (nízky)
úrok z omeškania (poprípade zmluvná pokuta), pretože len preskúmaním vnútornej, obsahovej stránky

plnenia možno záver o nemožnom, právom nedovolenom, alebo dobrým mravom odporujúcom plnení
vyvodiť. S plnením, ktoré možno označiť za exekučne nevykonateľné, sa totiž súd vo svojej praxi
nestretolataktoponímanýúčelnoriemumožňujúciibatakétopreskúmanierozhodcovskéhorozsudkuby
sa míňal práve eurokonformnému výkladu a cieľu, ktorý si kladie európska legislatíva. Z preskúmavanej
pôsobnosti exekučného súdu v tomto prípade nemôže byť vylúčená vecná správnosť rozhodcovského

rozsudku (vo veciach na ktoré musí príslušný orgán reagovať z úradnej povinnosti, pričom do skúmania
vecnejsprávnostipatríajposudzovanieexistencieprávomociorgánukonaťarozhodnúť),pretoželentak
môže byť naplnený účel, cieľ ochrany spotrebiteľa pred nekalými praktikami dodávateľov - podnikateľov
v situácii, kedy bola deklarovaná povinnosť spotrebiteľa v rozhodnutí rozhodcovského súdu, ktorému je
možné zjavne vyčítať nedôslednosť pri zákonnej ochrane spotrebiteľa.

Spotrebiteľská zmluva je v našom právnom poriadku definovaná v ustanovení § 52 Občianskeho
zákonníka ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je najmä tá skutočnosť, že zmluvnými
stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ a jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje
do zmluvného vzťahu s dodávateľom za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti

individuálneho ovplyvnenia týchto podmienok zo strany spotrebiteľa. Jedná sa o adhézny typ zmluvy,
kde sú podmienky a pravidlá vopred pripravené na formulároch a nie je vytvorený priestor na osobitné
dojednávanie prípadne zmenu. Tým dochádza k naštiepeniu individuálnej autonómie zmluvných
partnerov.

V danej právnej veci ide o spotrebiteľský vzťah, pretože účastníci bez pochýb vystupujú v postavení

spotrebiteľa a dodávateľa. Súd je v exekučnom konaní oprávnený aj bez návrhu skúmať nekalú povahu
sankcie obsiahnutú v zmluve o úvere, uplatnenú v rozhodnutí rozhodcovského súdu, ale aj preskúmaťrozpor rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, ako aj musí
preskúmať aj bez návrhu nekalú povahu tejto doložky v súvislosti s článkom 6 Smernice rady 93/13/
EHS. Článok 6 ods. 1 tejto smernice má kogentnú povahu.

Právnym základom ochrany spotrebiteľa a spotrebiteľskej zmluvy je článok 153 Zmluvy o založení
Európskej únie, ktorý sa po vstupe Slovenskej republiky aplikuje aj na našom území a smernica Rady
č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Podľa názoru odvolacieho súdu bol právny vzťah medzi oprávneným a povinným správne posúdený
ako vzťah spotrebiteľský, ktorý požíva zvýšenú právnu ochranu v zmysle osobitných právnych predpisov

o ochrane spotrebiteľa. Rozhodcovský súd od počiatku nepristupoval pri svojom rozhodovaní vo
veci ako ku konaniu, ktorého účastníkom je spotrebiteľ. Na základe uvedených skutočností odvolací
súd preskúmal exekučný titul z hľadiska všeobecného občianskeho práva alebo z hľadísk ochrany
spotrebiteľa podľa osobitných právnych predpisov.

Tento záver je napokon aj v súlade so zásadou hospodárnosti exekučného konania. Exekučný súd je v
zmysletejtozásadypovinnývrámcisvojichmožnostídbaťoto,abytrovyexekúcietaknastranesúdneho

exekútora, ako aj na strane účastníkov (aj na strane súdu) boli čo najmenšie. Výklad, podľa ktorého by
mal súd vydať poverenie pre súdneho exekútora aj vtedy, ak je zjavné, že exekučný titul - rozhodcovský
rozsudok odporuje ustanoveniu § 45 ZoRK, a následne by mal exekučné konanie zastaviť, je s touto
požiadavkou na exekučné konanie v priamom rozpore. Nemožno totiž strácať zo zreteľa, že vydaním
poverenia exekútorovi vzniká povinnosť postarať sa o vykonanie exekúcie (§ 46 ods. 1 Exekučného

poriadku), teda povinnosť vydať upovedomenie, na ktoré môže povinný reagovať námietkami. Vydanie
upovedomenia,akoajnámietkypovinnéhosúpritomprocesnéúkony,ktorésúnastraneexekútora,resp.
povinného spojené s trovami. Tieto povinnosti má exekútor aj v čase, keď už bolo vydané uznesenie o
zastavení exekúcie, no ešte nenadobudlo právoplatnosť, pričom proti uzneseniu o zastavení exekúcie
podľa § 45 ZoRK je odvolanie vždy prípustné (odsek 3 citovaného paragrafu). Navyše, tento postup

exekučného súdu by predstavoval i plytvanie časom, silami a v neposlednom rade i rozpočtovými
prostriedkami súdu na zbytočné vydávanie viacerých aktov (súdneho poverenia a uznesenia o zastavení
exekúcie), ich následné doručovanie a pod. Predpokladom materiálnej a formálnej vykonateľnosti
akéhokoľvek rozhodnutia, ktoré má byť exekučným titulom je, že takéto rozhodnutie vznikne pred
orgánom, ktorý koná a rozhoduje v súlade so svojou právomocou a podľa vopred stanovených pravidiel.

Rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc od čl. II., bodu 5 Zmluvy o poskytnutí flexipôžičky, ktorá má
vopred predtlačenú podobu ešte pred jej podpísaním. Odvolací súd k veci ďalej uvádza, že ochrana
spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vychádza z predpokladu,
že spotrebiteľ je z hľadiska informovanosti a z hľadiska vyjednávacej pozície v slabšom postavení
a má spravidla na výber buď zmluvu vopred naformulovanú dodávateľom akceptovať so všetkými

formulárovými klauzulami alebo ju odmietnuť. Možnosť zmeny štandardných podmienok zo strany
spotrebiteľa je len iluzórna a je zrejmé, že ide o rovnosť len formálnu. Aby sa dosiahla faktická rovnosť, je
to možné dosiahnuť len vonkajším zásahom (porov. rozsudky Mostaza Claro C 168/05, Océano Grupo
Editorial SA C 240/98-C 244/98). Na základe rozhodcovskej doložky konštatoval, že zmluvné strany
sa dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú v budúcnosti budú riešené dohodou strán. Ak by k dohode

medzi účastníkmi konania neprišlo, všetky spory budú rozhodované v rozhodcovskom konaní (pred
Stálym rozhodcovským súdom zriadeným v zmysle zákona č. 510/2002 Z. z. o platobnom styku). Takto
dohodnutá rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán,
v neprospech spotrebiteľa. V danej veci je rozhodcovská doložka súčasťou všeobecných podmienok
poskytnutia úveru k formulárovej zmluve, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa

v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu, obsah tejto zmluvy nemal povinný
ako spotrebiteľ reálnu možnosť ovplyvniť, pričom dojednanie takejto doložky v spotrebiteľskej zmluve
je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Odvolací
súd má za to, že nemožno založiť právomoc rozhodcovského súdu na základe neplatnej rozhodcovskej
doložky. Takto vydal rozhodnutie orgán, ktorý nemal vo veci právomoc konať, preto ak dané rozhodnutie

síce existuje kauzálne, je normatívne nezáväzné a exekučne nevykonateľné, a teda súd prvého stupňa
pri zamietnutí poverenia na výkon exekúcie súdneho exekútora postupoval správne.

Ochrana spotrebiteľov, ktorú legislatíva európskej únie a členských štátov zabezpečuje, má za cieľ nad
rámec základných zásad súkromného práva ako autonómia zmluvných strán, či pacta sunt servanda,
zvýšiť ochranu záujmov spotrebiteľov. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskejčinnosti. Táto zákonná definícia vymedzuje jeden zo subjektov spotrebiteľskej zmluvy (ak je táto za
spotrebiteľskú zmluvu považovaná), pričom dôvodom zavedenia a konkretizácie subjektu vzťahov
„obchodných“ - spotrebiteľských v právnom poriadku je zvýraznenie potreby ochrany týchto subjektov

pred„silnejšími“subjektmi.Dôvodytakejtopotrebymožnohľadaťvcharakterepriemernéhospotrebiteľa,
ktorý vstupuje do právnych vzťahov najmä pre aktuálnu potrebu uspokojenia svojich spotrebiteľských
potrieb. Iná kvalita bdelosti v procese kontraktácie sa vyžaduje od subjektu - zmluvnej strany -
nespotrebiteľa, a iná kvalita bdelosti sa vyžaduje od spotrebiteľa. Každý sa má predovšetkým starať
o svoje veci sám, tzn. sám musí niesť dôsledky svojich rozhodnutí, preto možno uzavrieť, že

nemožno zbaviť ani spotrebiteľa civilnej zodpovednosti za neplnenie si povinností vyplývajúcich zo
spotrebiteľských zmlúv. Súdnu ochranu však nemožno uprieť ani menej bdelému, či skoro pasívnemu
až ľahostajnému spotrebiteľovi. Jeho ochrana je založená a rozsahom upravená zákonom, preto
možno ochrániť spotrebiteľa len v obmedzenom rozsahu. Ak teda zákon stanovuje, že neprijateľnou
podmienkou (s dôsledkom neplatnosti) je najmä ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej
rozhodcovskejdoložkyodspotrebiteľa,abysporysdodávateľomriešilvýlučnevrozhodcovskomkonaní,

potom stanovenie konkrétneho rozhodcovského orgánu, ktorý vec prejedná, patrí tiež do množiny
neprijateľnej praktiky, t. j. podmienky, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
práve z dôvodov uvedených v predchádzajúcich odsekoch tohto rozhodnutia.

Odvolací súd nechce stanovovať všeobecný návod na prijateľnú rozhodcovskú doložku, dovolí si však
uviesť, že v prípade, ak rozhodcovská doložka bude so svojimi dôsledkami ozrejmená spotrebiteľovi v

čase a spôsobom (bez pridaných „motivačných“ podmienok) kedy si aj priemerný spotrebiteľ dôsledky
založenia právomoci rozhodcovského orgánu uvedomí, pričom doložka nevylúči a ozrejmí spotrebiteľovi
možnosť vec prejednať v súdnom konaní, pôjde o väčšmi prijateľnú podmienku v spotrebiteľskom
právnom vzťahu. Napokon možnosť alternatívne si vybrať rozhodcovské, alebo súdne konanie nemá
byť len napísané (v čase zníženej bdelosti spotrebiteľa), ale musí sa javiť byť naplnené vo vzťahu k

priemernému spotrebiteľovi aj fakticky.

Odvolací súd má teda zhodne so súdom prvého stupňa za to, že predmetný exekučný titul je v rozpore
so zákonom, lebo zaväzuje povinného na plnenia, ktoré sú právne nedovolené a v rozpore s dobrými
mravmi, preto v ďalšom odkazuje na dôvody uvedené súdom prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí
ako na svoje vlastné a stotožňuje sa so záverom súdu prvého stupňa. Na zdôraznenie správnosti

uvádza, že dojednania ohľadom rozhodcovskej doložky vyplývajúce z čl. 15., bod 5.23 Zmluvy o pôžičke
vyznievajú jednoznačne v neprospech spotrebiteľa, keďže povinný toto dojednanie pri uzatváraní
zmluvy nijakým spôsobom ovplyvniť nemohol. Následne súd zdôrazňuje aj mimoriadnu dôležitosť
rozhodcovskej doložky, keďže v prípade spornosti nároku, napríklad neplnenia odporcom na základe
uzatvorenej zmluvy, dochádza prakticky automaticky k podávaniu návrhov zo strany dodávateľov na

rozhodcovský súd ako tomu bolo i v tomto prípade.

Podľa názoru odvolacieho súdu vyššie uvedená rozhodcovská doložka de facto vylučuje všeobecný
súd z prejednania veci, pretože z nej jednoznačne vyplýva, že všetky spory zo zmluvy môžu byť
prejednané iba pred rozhodcovským súdom určeným v rozhodcovskej doložke. Odvolací súd dospel
k záveru, že táto rozhodcovská doložka odníma spotrebiteľovi (povinnému) v celom rozsahu domáhať

sa svojho práva zo zmluvy na všeobecnom súde. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozhodcovskú
doložku posúdil ako neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy podľa ustanovenia § 53 ods. 5
Občianskeho zákonníka, ktorá spôsobuje jej neplatnosť.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1
OSP ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP s tým, že ich
náhradu úspešnému povinnému v tomto konaní nepriznal, pretože mu žiadne odvolacie trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.