Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. jún 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/198/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512223879
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1512223879.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členov

senátu JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Branislava Krála, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.
r. o., IČO: 35 807 598, Pribinova ul. č. 25, Bratislava, zastúpený: Fridrich Paľko, s. r. o., IČO: 36 864
421, Grösslingova ul. č. 4, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, IČO: 00 166 073, Župné námestie č. 13, Bratislava, o náhradu škody a náhradu
nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 27.
novembra 2014, č. k. 7C/178/2012-98 a proti uzneseniu tohto súdu zo dňa 14. januára 2015, č. k.
7C/178/2012-122, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V v Bratislave zo dňa 27. novembra 2014,
č. k. 7C/178/2012-98 p o t v r d z u j e.

Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava V v Bratislave zo dňa 14. januára 2015,
č. k. 7C/178/2012-122 p o t v r d z u j e.

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal uložiť žalovanej
povinnosť zaplatiť titulom majetkovej ujmy sumu 175,- eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 553,20 eur,
ktorá žalobcovi vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava V, keďže nerozhodol
v zákonom stanovenej lehote o jeho návrhu na zmenu exekútora. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne

ust. § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2, 3, § 18, § 19 ods. 1, 2, 3, § 25 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.
z. o zodpovednosti za škodu, spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v
znení neskorších predpisov, účinného do 31. 12. 2012, § 44, § 44 ods. 6 zák. č. 233/1995 Z. z., v
znení platnom ku dňu 11. 10. 2006 a vecne tým, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď v konaní
nepreukázal základné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, spôsobenú nesprávnym úradným
postupom alebo nezákonným rozhodnutím. Uviedol, že na daný právny vzťah aplikoval primárne zákon
č. 514/2003 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01. 07. 2004, a to v znení platnom do 31. 12. 2012,

nakoľko k nesprávnemu úradnému postupu a prieťahom v konaní malo dôjsť po účinnosti tohto
zákona a súčasne bolo nutné aplikovať tento právny predpis platný v čase vzniku škody. Z pripojeného
exekučného spisu sp. zn. 37Er/8507/2006 súd prvého stupňa zistil, že dňa 25. 1. 2010 žalobca podal
postupom podľa § 44 ods. 8 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch, v znení účinnom do 31.
5. 2010, exekučnému súdu (Okresnému súdu Bratislava V) návrh na zmenu exekútora v exekučnom
konaní, vedenom na základe poverenia č. 5105025129, vydaného súdnemu exekútorovi I.. V. W. dňa
25. 10. 2006, na vykonanie exekúcie pre vymoženie pohľadávky proti povinnému C. H.B. na základeexekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu č. k. SR 2356/06 zo dňa 4. 7. 2006,
podľa ktorého bol povinný zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 12.900,- SK spolu s úrokom z omeškania
vo výške 0,25 % denne zo sumy 12.600,- SK od 2. 2. 2006, ako aj trovy konania vo výške

4.102,- SK. Exekučný súd návrhu oprávneného na zmenu exekútora vyhovel a uznesením zo dňa 19. 11.
2010 č. k. 37Er/8045/2006-15 vykonaním exekúcie poveril N.. M. Y.. Predmetné uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 22. 12. 2010. Súd prvého stupňa mal preukázanú existenciu nesprávneho úradného
postupu Okresného súdu Bratislava V v predmetnom exekučnom konaní, ku ktorému došlo tým, že o
návrhunazmenusúdnehoexekútoranerozhodolexekučnýsúd vprimeranejlehote.Následnealeani

z návrhu, ani inými listinnými dôkazmi žalobca nepreukázal (ani nepreukazoval) vznik materiálnej škody,
keď sa obmedzil len na všeobecné tvrdenie v návrhu, a náhradu škody uplatňoval ako administratívne
náklady, ktorých vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy, pričom z dôvodu ochrany osobných údajov,
obchodného tajomstva a dôverných informácií nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady,
resp. pracovné a obchodné zmluvy, pričom sa jednalo o veci, v ktorých bolo vydané platné poverenie
súdnemu exekútorovi na vymoženie pohľadávky, exekúcia prebiehala u povereného exekútora niekoľko

rokov a ako sám žalobca v iných žalobách o náhradu škody uviedol, náklady na správu by prešli
na súdneho exekútora a boli by pretransformované do podoby trov exekúcie. V exekučnom spise súd
prvého stupňa nezistil úradným záznamom zapísané osobné zisťovanie stavu konania na súde zo strany
žalobcu, žiadosť o poskytnutie informácie o stave konania prostredníctvom elektronických prostriedkov
a sťažnosti adresované predsedovi súdu boli písomne podané na väčší počet konaní až v marci 2012.

Poukázal na to, že okrem náhrady škody, tak ako ju upravuje Občiansky zákonník, neobsahuje zákon
č. 514/2003 Z. z. v znení do 31. 12. 2012, ani žiadny iný právny predpis, žiadny zvláštny spôsob
odškodnenia za prípadný nesprávny úradný postup, spočívajúci v neodôvodnených prieťahoch konania
a ani iný platný predpis právneho poriadku SR nezakladá možnosť odškodnenia, ktoré by nezávisle
na majetkovom stave poškodeného a bez ohľadu na majetkovú ujmu stanovil určitú satisfakciu, ak

bolo preukázané porušenie práva na prejednanie veci v primeranej v lehote podľa článku 38 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Uviedol, že každý z účastníkov konania nesie dôkazné bremeno o svojich tvrdeniach, a preto žalobca
bol povinný hodnoverne preukázať tvrdenia uvedené v žalobe, inak mu nebolo možné uplatnený nárok
priznať. Žalobca existenciu podmienok pre úspešné uplatnenie svojho nároku nepreukázal, konkrétne

nepreukázal vznik škody a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom.
Žalobcovi mala škoda vzniknúť v príčinnej súvislosti s tým, že súd nerozhodol o zmene súdneho
exekútora v zákonom stanovenej lehote (napokon v danom prípade zákonná lehota na rozhodnutie
o návrhu na zmenu exekútora stanovená nebola), avšak žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal
skutočnosť, že by pôvodný exekútor objektívne nemohol, do rozhodnutia súdu o zmene súdneho

exekútora na návrh oprávneného/žalobcu, pokračovať vo vymáhaní pohľadávky (napr. rozhodnutie o
pozastavení výkonu činnosti exekútora). Z týchto dôvodov súd prvého stupňa žalobu zamietol. Súd
prvého stupňa sa nestotožnil s námietkou žalovanej o premlčaní žalovaného práva. O trovách konania
rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že v konaní

došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p., v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/
O. s. p.), z dôvodu, že v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/, v spojení s ust.
§ 221 ods. 1 písm. g/ O. s. p.), z dôvodu, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým,
že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods.

2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p.), súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový
stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a doteraz zistený skutkový
stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a
napokon z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho posúdenia veci a

navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Vytkol súdu
prvého stupňa, že vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom v jeho neprítomnosti (§ 101 ods. 2 O.
s. p.) a to napriek tomu, že požiadal riadne a včas o zrušenie pojednávania, keď uviedol dôležité
dôvody, čím mu bola odňatá možnosť pred súdom konať. Poukázal na skutočnosť, že už vo svojej
žalobe upovedomil súd prvého stupňa o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola

vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania
vylúčiť a napriek tomu, že krajský súd v uvedených skutočnostiach nevzhliadol dôvody na vylúčeniesudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne aj v očiach verejnosti, nie je tohto sudcu
možné považovať za nestranného s tým, že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou
rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach (s poukazom

na napr. rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 17. októbra 2012, sp. zn. 11NcC/46/2012-24.
Žalobca vo svojom odvolaní uviedol, že nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu "zákonný
sudca" podľa článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a zároveň, že základným právom na
prejednanie a rozhodnutie veci nestranným sudcom podľa čl. 36 ods. 1 Listiny a článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky je v občianskom súdnom konaní zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho

prejednávania a rozhodnutia pre jeho zaujatosť (§ 12 až 16 O. s. p.). V dôvodoch svojho odvolania
poukázal na skutočnosť, že podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej
výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, a preto nebolo a nie je prípustné, aby konanie
pokračovalo ústnym pojednávaním, vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca s tým, že v konaní
bolo možné uskutočniť iba také úkony, ktoré nepripúšťali odklad. Uviedol, že meritórne rozhodnutie
vo veci prvostupňovým súdom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že v rovnakom

rozhodnutí prvostupňový súd rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa §
109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie s tým, že odvolanie podáva aj
proti rozhodnutiu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania, pričom v čase podania odvolania o
zamietnutí žaloby nebolo o zamietnutí návrhu na prerušenie konania právoplatne rozhodnuté a dôsledok
správania súdu prvého stupňa, kedy predbehol vydaním konečného rozhodnutia účinky právoplatného

rozhodnutia o prerušení konania, z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu, zakladajú
porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu, osobitne jeho možnosť konať pred súdom. Namietol, že
sa súd prvého stupňa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď
jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) pojednávania ignoroval a to napriek tomu, že na svojej osobnej
účasti (resp. právneho zástupcu) na pojednávaní vedenom nestranným sudcom na nestrannom súde,

trval. Vytkol súdu prvého stupňa, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam žalovaného, z ktorých
prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a ani k dôkazom, ktoré vykonal a na ktorých
založil svoje rozhodnutie, čím došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti a porušeniu jeho práva na
súdnu ochranu, ako aj k odňatiu možnosti pred súdom konať. Uviedol, že sa prvostupňový súd dopustil
viacerých omylov, keď v napadnutom rozsudku konštatoval, že žalobcom namietané

lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomuto
tvrdeniu nenasvedčujú s tým, že na splnenie zákonnej lehoty, resp. konania bez zbytočných prieťahov
a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu, je dôležité skúmať nielen samotný
moment, kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému
súdnemu exekútorovi. Namietol, že v rozpore so zásadou kontradiktórnosti prvostupňový súd rozhodol

napadnutým rozsudkom bez toho, aby mu bolo umožnené ovplyvniť dané rozhodnutie, nakoľko nebol
oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a ani možnosť na
podporu svojich tvrdení dôkazy navrhnúť. Žalobca ďalej súdu prvého stupňa vytkol, že porušil jeho
právo na kontradiktórny súdny proces, nakoľko vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z
odôvodnenia napadnutého rozsudku poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom

spise. Ku skutočnosti, že sa žalovaná k žalobe nevyjadrila napriek výzve súdu v súlade s ust. § 114 ods.
3 O. s. p., žalobca uviedol, že podľa § 153b O. s. p. mal prvostupňový súd rozhodnúť rozsudkom pre
zmeškanie, keď skutkovým základom sa mal stať žalobcom tvrdený skutkový stav, avšak súd prvého
stupňa bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si
sám určil. Namietol, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, akou úvahou dospel súd

prvéhostupňajednoznačneanepochybnekpresvedčeniu,žežalobcovimajetkováškodaanemajetková
ujma nevznikla, a preto je v tejto časti prvostupňový rozsudok nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov
ajeprejavomjehosvojvôleajepotrebnéhoakoarbitrárnyzrušiť.Nesúhlasilsozáveromprvostupňového
súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu
zapríčinil povinný (dlžník) nakoľko, ak by došlo k rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady

na správu by prešli na súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie
s tým, že právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu, za ktorý dlžník
nemôže niesť zodpovednosť. Poukázal na skutočnosť, že výšku škody presne špecifikoval, pričom
jej vyčíslenie vychádzalo z účtovnej agendy a vzhľadom na ochranu osobných údajov, obchodného
tajomstva a dôverných informácií, nebolo možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp.

pracovné a obchodné zmluvy. Uviedol, že chcel v konaní pred súdom prvého stupňa prostredníctvom
vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody aj prostredníctvom znaleckého
posudku, ktorého vypracovanie zabezpečil, avšak prvostupňový súd dokazovanie neprípustne skrátil
iba na dôkazy vykonávané ex offo, nepoučil ho podľa ust. § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu,že mieni vo veci rozhodnúť. Uviedol, že predložil dôkaz o vzniku jeho škody, a to znalecký posudok
č. 1/2014, vypracovaný znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave, z ktorého vyplýva
negatívny dopad a objektívne spôsobenie zníženia jeho majetku, vo výške v ňom určenej. Žalobca

namietol, že v odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje úvaha, na základe ktorej dospel súd prvého
stupňa k záveru, že nedošlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prielohov
(pravdepodobne mal žalobca na mysli prieťahov) zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
ako aj práv na prejedanie (pravdepodobne mal žalobca na mysli prejednanie) veci v primeranej lehote
zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Žalobca ďalej namietol vnútornú rozpornosť rozhodnutia
prvostupňového súdu, keď síce zistil porušenie práva, avšak nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil
svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi, a preto rozhodnutie založené na skutkovej
a právnej chybe, je v právnom štáte neudržateľné. Vytkol prvostupňovému súdu, že v súvislosti s
majetkovou ujmou analyzoval okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia, pričom tieto okolnosti
vydáva za odôvodnenie svojho rozhodnutia. Poukázal na skutočnosť, že všetky a akékoľvek problémy,

ktoré boli vyvolané v právnej sfére žalobcu nerešpektovaní (pravdepodobne nerešpektovaním) zákonnej
lehoty zo strany exekučného súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej
satisfakcie za porušenie práva s tým, že jasne a zrozumiteľne opísal problémy, ktoré nastali.

Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení

účinnom od 01. 06. 2014, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.
s. p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia §
214ods.lO.s.p.(nebolopotrebnézopakovaťalebodoplniťdokazovanie,súdprvéhostupňanerozhodol
bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania
a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 29. 06. 2015 podľa § 211

ods. 2, v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci,
ich právni zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom.

Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom
na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti
návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich základe dospel

k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil
(§ 157 ods. 2 O. s. p.).

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvostupňového súdu odvolací súd
uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na
základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti
tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa

svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov
súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz
hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon
súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O. s. p.). Kontrola

výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu
odôvodnenia rozsudku upraveného v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho
sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadrila žalovaná, prípadne iný účastník
konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z
ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie

navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudkubolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd
prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj
podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú

v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne
vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu
vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola
zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvostupňového súdu. V tejto súvislosti
odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby

sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s
jeho požiadavkami a ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

Pokiaľ žalobca v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových

zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného

odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvého stupňa za úplné a ich právne
posúdenie súdom prvého stupňa za správne.

Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu v podanom odvolaní, že mu postupom súdu prvého
stupňa, ktorý vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom v jeho neprítomnosti podľa § 101 ods. 2 O.
s. p. bola odňatá možnosť pred týmto súdom konať, nakoľko súd prvého stupňa v danej právnej veci

nariadil pojednávanie na deň 27. 11. 2014, na ktoré sa právny zástupca žalobcu nedostavil (predvolanie
doručené právnemu zástupcovi žalobcu dňa 24. 10. 2014) a na ktorom konštatoval nedôvodnosť návrhu
žalobcu na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia nestrannosti súdu a sudcu z
dôvodu,žeprávnyzástupcažalobcucelépodanierealizovalformoue-mailu,ktorédotrochdnínedoplnil.

Odvolací súd v tejto súvislosti súčasne poznamenáva, že žalobca v obdobných skutkových veciach

spravidla vždy žiada o zrušenie pojednávania práve z dôvodu podanej ústavnej sťažnosti voči
rozhodnutiam odvolacích súdov, ktorými neboli vylúčení sudcovia z prejednávania veci. Tieto však
Ústavný súd SR odmieta pre nedostatok právomoci Ústavného súdu SR na ich prerokovanie a
rozhodnutie (viď napr. uznesenie I. ÚS 416/2013, II. ÚS 82/2014, III.ÚS 295/2013 a ďalšie). Aj v danej
veci bola ústavná sťažnosť žalobcu smerujúca voči uzneseniu Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

11NcC/114/2012-15 zo dňa 22. 10. 2012 odmietnutá Ústavným súdom SR uznesením sp. zn. III. ÚS
424/2013-11 zo dňa 10. 09. 2013, teda žalobca už v čase doručenia predvolania na pojednávanie mal
vedomosť o tom, že jeho ústavná sťažnosť bola odmietnutá a teda dôvod, pre ktorý žiadal odročenie
pojednávania nebol daný.

Z uvedeného teda vyplýva, že žalobcovi ako účastníkovi konania bola súdom prvého stupňa daná

možnosť sa vykonania procesných úkonov na pojednávaní zúčastniť a nakoľko sa žalobca na
pojednávanie nedostavil a ani nepožiadal z dôležitého (existujúceho) dôvodu o jeho odročenie, svoju
neprítomnosť ani neospravedlnil, správne postupoval súd prvého stupňa, keď vec v jeho neprítomnosti
prejednal a s prihliadnutím na obsah spisu, aj vo veci napadnutým rozsudkom rozhodol.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobcu, že vo veci nerozhodol zákonný sudca, nakoľko

z obsahu spisu vyplýva, že Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 22. októbra 2012,
č. k. 11NcC/114/2012-15 rozhodol tak, že sudkyňa Okresného súdu Bratislava V, N.. J. Š., nie
je z prejednávania a rozhodovania tejto veci vylúčená s tým, že odvolaciemu súdu je už z jeho
predchádzajúcej rozhodovacej činnosti známe, že Ústavný súd Slovenskej republiky ústavné sťažnosti
žalobcu v skutkovo a právne totožných veciach pre nedostatok svoje právomoci odmietal (napr. v

konaniach vedených pod sp. zn. I. ÚS 92/2013, I. ÚS 293/2013, I. ÚS 355/2013, I. ÚS 264/2013,II. ÚS 392/2012, II. ÚS 460/2013, IV. ÚS 345/2013, IV. ÚS 346/2013, IV. ÚS 360/2013, IV. ÚS
518/2013 a ďalších), pričom z odôvodnenia uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva,
že argumentácia žalobcu ako sťažovateľa v podaných sťažnostiach je totožná s jeho argumentáciou

použitou v stovkách sťažnostiach, ktorými sa Ústavný súd už zaoberal a v ktorých žalobca
(sťažovateľ) atakoval právne závery všeobecných súdov rozhodujúcich o námietkach zaujatosti
vznesených žalobcom v prvostupňových konaniach, s poukazom na skutočnosť, že žalobcovi sú dôvody
odmietnutiajehosťažnostívobdobnýchprípadoch,akoiustálenýprávnynázorÚstavnéhosúdunadanú
právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí, známe. Ústavný súd Slovenskej

republiky vo svojich rozhodnutiach zároveň uviedol, že Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú,
aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd,
naopak čl. 127 ods. l Ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a
účinných prostriedkov nápravy. Takýto postup vylučuje princíp subsidiarity právomoci Ústavného súdu
podľa čl. 127 ods. l Ústavy a § 53 ods. l zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, v znení neskorších predpisov. V

tomto prípade v predmetných konaniach teda existuje "iný súd," a to krajský súd, resp. Najvyšší súd
Slovenskejrepubliky,ktorésúpovolanénaposkytnutieochranyzákladnýmprávamsťažovateľa/žalobcu.
Ako už bolo uvedené, aj sťažnosť žalobcu smerujúca voči uzneseniu Krajského súdu v Bratislave sp.
zn. 11NcC/114/2012-15 zo dňa 22. 10. 2012 bola odmietnutá Ústavným súdom SR uznesením sp. zn.
III. ÚS 424/2013-11 zo dňa 10. 09. 2013.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné
dokazovanie, keď sa neoboznámil s predloženým znaleckým posudkom, z ktorého vyplývajú konkrétne
náklady vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky, nakoľko súd prvého stupňa dospel
k správnemu záveru, že žalobca dôkazné bremeno v konaní neuniesol a príčinnú súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom štátu a vznikom škody na jeho strane nepreukázal a preto dokazovanie

výšky škody je právne irelevantné.

Nebolo možné sa stotožniť ani s argumentáciou žalobcu, že nakoľko sa žalovaná k jeho žalobe
napriek výzve súdu nevyjadrila, bolo povinnosťou prvostupňového súdu vo veci rozhodnúť rozsudkom
pre zmeškanie, keďže aj uvedená argumentácia žalobcu svedčí iba o tom, že mu priebeh tohto
konania vôbec nie je známy, resp. opätovne uniklo jeho pozornosti, že dňa 30. 10. 2013 (viď č. l. 50

spisu)prevzalprávnyzástupcažalobcuvyjadreniežalovanéhokžalobe,ktorédňa25.09.2013žalovaný
doručil prvostupňovému súdu.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný,
resp. arbitrárny, keďže odôvodnenie napadnutého rozhodnutia zodpovedá požiadavkám kladeným na
odôvodnenierozsudkuvust.§157ods.2O.s.p.stým,žepodľanázoruodvolaciehosúdubolozákladné

právo na spravodlivý proces, ktorého súčasťou je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu jednoznačne zachované, a preto je námietka žalobcu, týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp.
arbitrárnosti napadnutého rozsudku, absolútne neopodstatnená.

Súd prvého stupňa zamietnutím žaloby žalobcu ako neopodstatnenej z dôvodu, že nie je daná
zodpovednosť štátu - žalovanej podľa § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z., vzhľadom na nepreukázanie
kumulatívnych zákonných predpokladov objektívnej zodpovednosti štátu, t. j. popri podmienke
nesprávneho úradného postupu štátu, resp. jeho orgánu plniaceho si svoje úlohy v rámci výkonu
štátnej moci spočívajúcej v jeho nečinnosti, preukázanie vzniku škody, resp. nemajetkovej ujmy, ktorá

mala žalobcovi vzniknúť, ako aj existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom
a vznikom škody ako majetkovej ujmy, vyjadriteľnej v peniazoch a nemajetkovej ujmy, rozhodol vecne
správne, a preto odvolací súd, plne sa stotožňujúc s jeho právnym záverom, napadnutý rozsudok ako
vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.).

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p., v spojení

s § 142 ods. 1 O. s. p. a s § 151 ods. 1 O. s. p. tak, že žalovanému, úspešnému v odvolacom konaníprávo na náhradu trov nepriznal, nakoľko návrh na ich priznanie nepodal a v odvolacom konaní mu ani
žiadne trovy nevznikli.

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť v lehote troch dní súdny

poplatok za odvolanie v sume 20,- eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne položkou 7a Sadzobníka
súdnych poplatkov Zákona o súdnych poplatkoch.

Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že napadnuté uznesenie
neobsahuje podstatnú náležitosť uznesenia a to žiadne dôvody, skutkové a právne, ktoré súd prvého
stupňa k jeho vydanie viedli a navrhol, aby súd prvého stupňa napadnuté uznesenie podľa § 210a O.
s. p zrušil a v prípade, ak daný postup nevyužije, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil bez

náhrady. Uviedol, že prvostupňový súd mu uložil napadnutým uznesením povinnosť zaplatiť za podané
odvolanie sumu 20,- eur podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, avšak podľa danej položky
sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, a preto
ďalšie úkony vo veci samej, t. j. odvolanie, dovolanie a pod. spoplatneniu nepodliehajú, tak ako je to pri
položke 1 Sadzobníka, a preto súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich

súdnemu poplatku. Poukázal na skutočnosť, že v prílohe zák. č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne
stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím, a preto uložená
povinnosť napadnutým uznesením predstavuje zásah do základného práva žalobcu na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6

ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl.
13 ods. 1 písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko použitie analógie legis v prípadoch vyrubenia
súdneho poplatku vzhľadom na čl. 59 ods. 2 ústavy, je vylúčené. Uviedol, že jeho právny záver je v
súlade s publikovaným rozhodnutím všeobecného významu, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 29. 3. 2007, sp. zn. 4Cdo/39/2007, z ktorého vyplýva, že za súdne konania, ktoré nie sú

uvedené v prílohe zákona č. 71/1992 Zb., sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková
povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy. Podľa čl. 59
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, a
akzákonosúdnychpoplatkochukladápoplatkovépovinnosti,musiabyťtietopovinnostistanovenéjasne
a jednoznačne. Pokiaľ tomu tak nie je, zodpovedá ústavne konformnému výkladu zákona o súdnych

poplatkoch záver rešpektujúci zásadu „v pochybnostiach v prospech poplatníka.“ Žalobca vo svojom
odvolaní ďalej poukázal na dôvodovú správu k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov, podľa ktorého v čl. II bod 3 sa
žaloby budú spoplatňovať podľa položky č. 1 Sadzobníka súdnych poplatkov s tým, že z pozmeňovacích
návrhov poslancov Z. I., B. H., S. S. Z. W. Y. vyplýva, že v nadväznosti na zrušenie vecného oslobodenia

pri žalobách na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom sa navrhuje zaviesť paušálny súdny poplatok pre tieto žaloby vo výške
20,- eur, čím sa čiastočne zohľadňuje účel vládneho návrhu zákona (opatrenia na strane príjmovej
časti štátneho rozpočtu) a súčasne sa zlepšuje v porovnaní s vládnym návrhom prístup k spravodlivosti
v týchto veciach, nakoľko sa nebude vyberať poplatok podľa percentuálnej sadzby, ale ako paušálny

poplatok, ktorý je podstatne nižší. V dôvodoch svojho odvolania žalobca ďalej uviedol, že podľa ust. §
18ca zák. č. 71/1992 Zb., z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa
poplatky vyberajú podľa predpisov účinných do tohto dátumu, i keď sa stanú splatnými po 30. 09. 2012
a nakoľko žalobu podal pred 01. 10. 2012, je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať
právny stav platný do 30. 09. 2012, kedy podľa ust. § 4 ods. 1 písm. k/, je konanie vo veciach náhrady

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom od poplatku vecne oslobodené.

Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
§ 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech.

Podľa § 2 ods. 4 veta prvá zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z Registra

trestov, v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal
dovolanie.Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z Registra
trestov,poplatkovápovinnosťvznikápodanímnávrhu,odvolaniaadovolaniaalebožiadostinavykonanie
poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z Registra trestov, sadzba
poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou.

Podľa § 6 ods. 2 veta prvá a druhá zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z
Registra trestov, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom
stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej.

Návrhy (odvolania, dovolania) sa spoplatňujú ku dňu ich podania a podľa Sadzobníka súdnych

poplatkov, účinného ku dňu podania návrhu.

Podľa položky 1 bod 3 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch v platnom znení, poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci
samej.

Súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh

a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov
a poplatku za výpis z Registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Poplatky sa vyberajú aj za
konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ak je to v sadzobníku výslovne uvedené
(§ 1 ods. l, 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z Registra trestov
v znení zmien a doplnkov; ďalej len zákon). Poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je

podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu. V odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal
odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok
proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný (§ 2 ods. 1 písm. a/, ods. 4 zákona).
Poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie
poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ, dovolateľ (§ 5 ods. l písm. a/ zákona).

Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok
podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v dovolacom konaní vo veci samej (§ 6 ods. 2 veta prvá, druhá
zákona). Poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti, poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v
konkurznom konaní alebo reštrukturalizačnom konaní podľa osobitného predpisu a poplatok za konanie
o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti. Ostatné poplatky sú splatné do troch dní po

nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa uložila povinnosť zaplatiť poplatok, alebo ktorým
sa schválil zmier (§ 8 ods. l, 4 zákona). Z ustanovenia § 4 ods. l zákona bolo vypustené písm. c/
(od poplatku je oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom) s účinnosťou od 01. 01. 2006 zákonom č. 621/2005
Z. z. S účinnosťou od 0l. 07. 2007 bolo zákonom č. 273/2007 Z. z. do § 4 ods. l zákona vsunuté

písm. k/ (od poplatku je oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom), ktoré bolo (písm. k/) z
ustanovenia § 4 ods. l zákona vypustené zákonom č. 286/2012 Z. z., s účinnosťou od 01. 10. 2012. Z
dôvodovej správy k zákonu č. 286/2012 Z. z. vyplýva, že sa týmto opatrením reaguje na nárast právne
neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. na súdoch, v ktorých sú

predmetom sporu istiny v sumách nezriedka presahujúcich milióny eur bez toho, aby nároky žalobcov
mali oporu v zákone. Oslobodenie od súdneho poplatku v súdnom konaní o náhradu škody má pre
súdy v konečnom dôsledku za následok výrazný zárast sporovej agendy, keďže v štádiu predbežného
prerokovania nároku v konaní pred ústredným orgánom štátnej správy nie je možné nárokom žiadateľov
z dôvodu právnej neopodstatnenosti vyhovieť s tým, že pokiaľ sa v súdnom konaní preukáže nezákonné

rozhodnutie orgánu štátu, prípadne jeho nesprávny úradný postup a štát bude zaviazaný na náhradu
škody, úspešnému žalobcovi v rámci náhrady trov konania súd prizná i náhradu trov na zaplatenom
súdnom poplatku. Žaloby sa budú spoplatňovať podľa položky č. l Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý
tvorí neoddeliteľnú súčasť zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z Registra
trestov v znení zmien a doplnkov (ďalej len sadzobník) a upravuje spôsob výpočtu súdneho poplatku znávrhu na začatie konania, ak nie je ustanovená osobitná sadzba. Podľa prvej vety bodu 3 poznámky k
položke č. l sadzobníka poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej
(v dôsledku zmeny zákona č. 71/1992 Zb. uskutočnenej zákonom č. 465/2008 Z. z. s účinnosťou od 01.

01. 2009). Za podanie návrhu na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je určená osobitná sadzba, v sume 20,- eur (položka
č. 7a sadzobníka; od 01. 10. 2012). Z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.
09. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 09. 2012, i keď sa stanú splatnými po
30. 09. 2012 (§ 18ca zákona).

V ustanovení § 1 ods. l zákona č. 71/1992 Zb. je vyjadrená ústavná zásada vyplývajúca z čl. 59 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe
zákona, ako správne uviedol aj žalobca v podanom odvolaní. Použitie analógie legis je v prípadoch
vyrubenia súdneho poplatku vylúčené. Poplatok za návrh, odvolanie, dovolanie možno vyrubiť len tomu,
koho zákon č. 71/1992 Zb. za poplatníka výslovne (jednoznačne) označuje, resp. komu poplatkovú
povinnosť za návrh, odvolanie, dovolanie explicitne ukladá (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

zo dňa 25. 11. 2010, č. k. IV. ÚS 387/2010-38).

V posudzovanej veci sa žalobca žalobou podanou na súd prvého stupňa dňa 27. 09.
2012 domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z., a dňa 12.
decembra 2014 podal odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 27. novembra 2014, č. k.
7C/178/2012-98.

Od 01. 10. 2012 súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nepožíva vecné oslobodenie od súdnych
poplatkov, a preto pokiaľ aj žalobca podal návrh na začatie konania pred dňom 01. 10. 2012, jeho časť,
odvolacie konanie, bolo nepochybne začaté po 01. 10. 2012.

Z vyššie uvedeného výkladu jednoznačne vyplýva, že zákonodarca rozlišuje medzi návrhom na začatie

konania, odvolaním, dovolaním a vysvetlil, že v prípade, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie,
rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom
konaní.

V posudzovanej veci bolo odvolacie konanie začaté po 01. 10. 2012, a preto žalobcovi vznikla povinnosť
zaplatiť poplatok za podané odvolanie podľa zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase

podania odvolania; výška poplatku za odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa je v rovnakej sadzbe
ako poplatok z návrhu na začatie konania (po 01. 10. 2012), pričom za irelevantnú je potrebné
považovať skutočnosť, že v sadzobníku nie je uvedená povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie proti
rozsudku súdu prvého stupňa vydaného v konaní o náhradu škody, náhradu nemajetkovej ujmy, podľa
zákona č. 514/2003 Z. z., nakoľko úplne iná situácia by bola v prípade, ak by naďalej, aj po 01. 10. 2012,

sa na konanie o náhradu škody, nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. vzťahovalo vecné
oslobodenie od súdnych poplatkov.

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením rozhodol vecne a právne správne, keď odvolateľovi
(žalobcovi) vyrubil súdny poplatok za podané odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 27.
novembra 2014, č. k. 7C/178/2012-98 s tým, že prvostupňové uznesenie spĺňa náležitosti vyplývajúce

z ustanovenia § 167 ods. l, § 169 ods. l O. s. p., a zároveň je z neho zrejmý nezameniteľný a
nespochybniteľný dôvod vyrubenia súdneho poplatku, jeho výška, čas, spôsob, ako i platobné miesto
pre splnenie poplatkovej povinnosti.

Odvolací súd v otázke vzťahu medzi právom na prístup k súdu a povinnosťou zaplatiť súdny poplatok
odkazuje na právny názor Európskeho súdu pre ľudské práva vyslovený v rozsudku zo dňa 19. 06.

2001, č. sťažnosti 28249/95, vo veci Kreuz proti Poľsku (odseky 59, 60), podľa ktorého Európsky súd pre
ľudské práva nikdy nevylúčil možnosť, že záujmy riadneho chodu justície môžu odôvodňovať zavedeniefinančného obmedzenia na prístup jednotlivca k súdu. V tej súvislosti Európsky súd pre ľudské práva
konštatoval, že požiadavku zaplatiť súdny poplatok v súdnom konaní nemožno pokladať za obmedzenie
práva účastníka na prístup k súdu, ktoré je nezlučiteľné per se s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

Žalobca vo svojom odvolaní poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 3.
2007, sp. zn. 4Cdo/39/2007, ktorý sa však vzťahuje na iný skutkový základ (keďže samotné exekučné
konanie spoplatnené nebolo, nemohlo byť v rámci neho spoplatnené ani odvolacie konanie), s tým, že
citáciu jeho odôvodnenia žalobca vytrhol z kontextu bez viazanosti na rozhodujúce právne skutočnosti.

Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov napadnuté uznesenie, ktorým bola žalobcovi

uložená povinnosť zaplatiť za podané odvolanie súdny poplatok podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako
vecne správne potvrdil.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.