Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 16. jún 2015

Súd: Okresný súd Galanta
Spisová značka: 17C/383/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2314223377
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hosťovecká
ECLI: ECLI:SK:OSGA:2015:2314223377.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Galanta, v konaní pred sudkyňou JUDr. Mariannou Hosťoveckou, v právnej veci
navrhovateľa: TELERVIS PLUS a.s., so sídlom 841 01 Bratislava, Staré Grunty 7, IČO: 35 717 769,
zast.: JUDr. Alan Strelák, advokát so sídlom 811 01 Bratislava, Na vŕšku 12, proti odporcovi: O. L.Á.,
nar. X. X. XXXX, trvale bytom XXX XX T. I. č. XXX, t.č. na neznámom mieste, zastúpený opatrovníčkou
M. H.Á., zamestnankyňou tunajšieho súdu, o zaplatenie 409,50 eura s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh zamieta.

Odporcovi súd náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa svojím návrhom doručeným súdu dňa 6. 10. 2014 domáhal zaplatenia sumy 409,50 eura
z titulu poskytnutého spotrebiteľského úveru spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne z dlžnej
sumy od 27. 5. 2014 do zaplatenia a náhrady trov konania.

Svoj návrh odôvodnil tým, že dňa 31. 3. 2009 bola medzi navrhovateľom a odporcom uzatvorená Zmluva
o úvere číslo XXXXXXXXX na čiastku 350, - eur, za odplatu vo výške 241,50 eura. Zmluvou sa odporca
zaviazal celkovú čiastku vo výške 591,50 eura uhradiť v 13-tich mesačných splátkach a to v prvých troch
mesačných splátkach vo výške 5,- eur a ďalej v pravidelných desiatich mesačných splátkach po 45,50
eura. Prvá splátka bola splatná 10. deň po uzavretí zmluvy a každá ďalšia až do úplného zaplatenia 30.
deň po splatnosti predchádzajúcej splátky, pričom po uplynutí lehoty troch mesiacov od omeškania so
zaplatením splátky bol navrhovateľ oprávnený žiadať zaplatenie celej dlžnej sumy spolu s úrokmi, ak
sa strany nedohodli inak.

Odporca celkovo uhradil do dňa podania návrhu sumu vo výške 182, - eur, pričom posledná uhradená
suma vo výške 91, - eur bola uhradená dňa 31. 7. 2009. Navrhovateľ odporcovi vzhľadom na omeškanie
oznámil podľa § 53 ods. 8 občianskeho zákonníka stratu výhody splátok a žiadal o zaplatenie celej
pohľadávky. V oznámení o zosplatnení záväzku navrhovateľ oznámil odporcovi, že celý dlh sa stal
splatným ku dňu 31. 10. 2009. Po zosplatnení záväzku zo zmluvy o úvere navrhovateľ neeviduje žiadnu
ďalšiu úhradu. Ku dňu vypracovania žalobného návrhu činí dlžná čiastka sumu 409,50 eura, ktorá
predstavuje rozdiel medzi poskytnutým úverom spolu s odplatou a čiastkovou úhradou vo výške 182, -
eur (591,50 eura - 182, - eura = 409,50 eura).

Navrhovateľ vo svojom návrhu zároveň poukázal na plynutie premlčacej doby, pričom mal za to, že
v zmysle § 112 občianskeho zákonníka premlčacia doba spočívala od 29. 3. 2012 do 26. 5. 2014

vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ si svoje právo uplatnil na súde, konkrétne na Medzinárodnom
rozhodcovskom súde zriadenom pri Rozhodcovská spoločnosť, a.s. a to v zmysle rozhodcovskej doložky
obsiahnutej v zmluve o úvere. Návrh na začatie rozhodcovského konania bol podaný dňa 29. 3. 2012,
čo navrhovateľ preukazuje návrhom na začatie rozhodcovského konania. Predmetný rozhodcovský súd
ukončil svoju činnosť a to dňa 26. 5. 2014, čo bolo zverejnené v obchodnom vestníku 98/2014 pod
číslom E. zo dňa 26. 5. 2014. Do ukončenia svojej činnosti rozhodcovský súd nerozhodol právoplatným
rozhodnutím v predmetnej veci. Predmetný rozhodcovský súd bol zrušený, navrhovateľ má preto za to,
že odpadla prekážka litispendencie a uplatnil si svoje právo na tunajšom súde.

Súdu sa nepodarilo zistiť pobyt odporcu a z tohto dôvodu mu postupom podľa § 29 ods. 2 a 6 O.s.p.
ustanovil opatrovníčku na zastupovanie v konaní.

Súd vo veci rozhodol postupom podľa § 115a ods. 2 O.s.p.

Ustanovenie § 101 O.s.p. ukladá účastníkovi tzv. povinnosť tvrdenia. Táto povinnosť však nie je súdom
vynútiteľná. Keďže sa jedná o návrhové konanie, každý z účastníkov nesie bremeno tvrdenia a bremeno
dôkazu a v zmysle zásady rovnosti účastníkov konania, súd nemôže vyzývať účastníkov na doloženie
dôkazov, resp. ich k tomu nútiť a pri rozhodovaní v merite veci vychádza len z toho, čo účastníci v konaní
preukážu. Vzhľadom k tomu, že sa jedná o spotrebiteľský vzťah, súd je povinný skúmať uzatvorenú
zmluvu a chrániť práva spotrebiteľa, navyše sa jedná o návrhové konanie a navrhovateľ nesie dôkazné
bremeno (bremeno tvrdenia aj bremeno dôkazu). Keďže navrhovateľ je v konaní zastúpený advokátskou
kanceláriou, je nutné konštatovať, že advokátska kancelária musí poznať právo a súd z tohto faktu
vychádza, musí poznať, aké náležitosti musí obsahovať návrh a rovnako musí vedieť, že k návrhu je
potrebné doložiť všetky listinné dôkazy na preukázanie tvrdení uvedených v návrhu. Preto súd nemôže
vyzývať (s poukazom na § 101, § 120 O.s.p. a dodržiavanie zásady kontradiktórnosti konania a rovnosti
účastníkov konania) účastníka konania na preukázanie svojich tvrdení, a pri svojom rozhodovaní v merite
veci vychádza z toho, čo účastník v konaní preukáže a to ku dňu, kedy rozhoduje. Tu súd poukazuje aj
na to, že na dôkazy predložené po vyhlásení rozsudku nie je možné prihliadať.

Súd sa oboznámil s obsahom spisu a listinnými dôkazmi v ňom založených - zmluva o úvere, návrh na
začatie rozhodcovského konania a zistil nasledovný skutkový a právny stav veci:

Navrhovateľ podal návrh tak, ako bol vyššie popísaný. Navrhovateľ uzatvoril s odporcom dňa 31. 3.
2009 Zmluvu o úvere číslo XXXXXXXXX. Dňa Návrh na začatie rozhodcovského konania bol podaný
dňa 29. 3. 2012.

Súd poukazuje na to, že navrhovateľ svoj návrh nedoložil a svoje tvrdenia nepreukázal žiadnymi
listinnými dôkazmi preukazujúcimi, či a v akej výške odporca plnil na základe zmluvy o úvere, kedy sa
dostal do omeškania so splácaním úveru, či bol vyzvaný na splácanie úveru, či tento úver bol zosplatnený
a kedy sa tak stalo, a či zosplatnenie bolo odporcovi doručené a kedy.

Navrhovateľ tak neuniesol dôkazné bremeno a súd jeho návrhu nemohol vyhovieť. Aj napriek tomu súd
poukazuje aj na ďalší dôvod zamietnutia žalobného návrhu. Keďže sa jedná o spotrebiteľský vzťah, súd
musí zo zákona prísnejšie posudzovať žalobné návrhy a chrániť práva spotrebiteľov.

Podľa § 52 ods. 1 a 2 OZ (účinný k 31. 3. 2009), (1) Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez
ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

(2) Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne
vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany,
ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je
obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Podľa § 54 ods. 1 a 2 OZ, (1) Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť
od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv,
ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

(2) V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa § 52 ods. 2 OZ, účinný od 1. 4. 2015, Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky
iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to
na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by
sa inak mali použiť normy obchodného práva.

Aj Najvyšší súd SR vo svojich rozhodnutiach ustálil, že v prípade spotrebiteľských zmlúv sa na právne
vzťahy uplatnia prednostne ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Podľa § 100 ods. 1 OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až
110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno
premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 100 ods. 2 veta prvá OZ, premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva.

Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a
plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa § 122 ods. 2 a 3 OZ, (2) Koniec lehoty určenej podľa týždňov, mesiacov alebo rokov pripadá na
deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota
začína. Ak nie je takýto deň v poslednom mesiaci, pripadne koniec lehoty na jeho posledný deň.

(3) Ak posledný deň lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší
nasledujúci pracovný deň.

Podľa § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej
rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, orgán rozhodujúci o nárokoch zo
spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku
predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo
zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by
inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

Účelom premlčania je pobádať oprávnený subjekt k tomu, aby pod sankciou premlčania uplatnil
svoje právo v ustanovených lehotách na príslušných orgánoch a aby tak donekonečna neodďaľoval
požiadavku splnenia od povinného subjektu. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych
vzťahoch, a to prípadne aj za cenu straty vynutiteľnosti práva. Premlčaním sa rozumie kvalifikované
uplynutie času, v dôsledku ktorého nárok (súdnu vymáhateľnosť) možno odvrátiť námietkou. Premlčanie
je teda uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, že by právo
bolo bývalo vykonané, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou
premlčania. Použitie tejto námietky má za následok zánik nároku patriaceho k obsahu práva, t. j. zánik
jeho súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému súdne priznať.
Táto zmena (oslabenie) pôvodného práva, vzniknutá premlčaním, spočíva v skutočnosti, že dlžník
môže po uplynutí premlčacej doby privodiť zánik vynutiteľnosti tohto subjektívneho práva tým, že sa s
úspechom premlčania dovolá pred príslušným orgánom. Premlčaním teda právo samo osebe nezaniká
(na rozdiel od preklúzie), len sa oslabuje, a to práve v tej zložke, ktorá predstavuje nárok. Avšak ani nárok
premlčaním sám osebe nezaniká a oprávnený sa môže svojho premlčaného práva domáhať žalobou,

na základe ktorej dlžník môže byť na splnenie pohľadávky zaviazaný, ak sa premlčania nedovolá. Ak
však žalovaný vznesie námietku, nárok zaniká, ale subjektívne právo trvá ďalej vo forme naturálneho
(prirodzeného) záväzku (obligácie), čo znamená, že jeho uplatniteľnosť je obmedzená na dobrovoľné
splnenie zo strany povinného subjektu. Ale ak povinný premlčané právo splní, hoci o premlčaní ani
nevedel, nemôže plnené požadovať späť ako bezdôvodné obohatenie.

Podľa § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. súd musí prihliadať na premlčanie ex offo, teda naň prihliada v
spotrebiteľských vzťahoch aj bez námietky odporcu.

Súd sa môže zaoberať premlčaním bez toho, aby skúmal samotnú existenciu subjektívneho práva
veriteľa. Prax súdov v danom prípade uprednostňuje hľadisko procesnej ekonómie. Ak súd zistí, že
uplatnený nárok je premlčaný a dlžník vzniesol námietku premlčania (v danom spotrebiteľskom vzťahu
aj bez námietky), súd už bližšie neskúma existenciu subjektívneho práva veriteľa. Vychádza z toho, že
tak či tak by žaloba s uplatnenou premlčanou pohľadávkou bola v takom prípade zamietnutá.

Súd mal z predložených listinných dôkazov za preukázané, že odporca mal plniť pri riadnom splácaní do
13 mesiacov, t. j. najneskôr do dňa 10. 4. 2010. V danom prípade sa dlh odporcu premlčal, s poukazom
na § 101 OZ, dňom 10. 4. 2013 (streda). Ak by bol úver zosplatnený a odporca bol povinný plniť dňom
31. 10. 2009, dlh odporcu sa premlčal, s poukazom na § 101 OZ, dňom 31. 10. 2012 (streda). Návrh na
súd bol podaný až dňa 6. 10. 2014, t.j. v oboch prípadoch až po uplynutí premlčacej doby.

Podľa § 112 OZ, Ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu
a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie.
To platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bol na súde alebo u iného príslušného
orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia.

Ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo na inom príslušnom orgáne, premlčacia doba
počas konania neplynie, a to za predpokladu, že veriteľ v konaní riadne pokračuje. Význam zastavenia
premlčania spočíva v tom, že počas riadneho pokračovania v konaní sa premlčacia doba nemôže
skončiť. Právo je uplatnené včas, t.j. v premlčacej dobe, ak návrh na začatie konania (žaloba) dôjde
súdu najneskôr v posledný deň premlčacej doby. Nestačí teda podať žalobu na pošte v posledný deň
tejto lehoty, lebo ide o hmotnoprávnu lehotu, ktorá sa o dobu prepravy na súd alebo iný príslušný
orgán nepredlžuje. Ak však posledný deň premlčacej doby pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok,
posledným dňom lehoty je najbližší nasledujúci pracovný deň (§ 122 ods. 3). Právo v zmysle § 112
prvá veta O.s.p. možno uplatniť najmä návrhom (žalobou) na plnenie (§ 80 písm. b) O.s.p.). Počas
konania na súde či inom orgáne premlčacia doba neplynie. Ak bolo uplatnené právo priznané veriteľovi
právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného príslušného orgánu, premlčacia doba sa preruší (pretrhne),
takže na časť premlčacej doby, ktorá už uplynula, sa neprihliada (táto časť sa stáva právne irelevantnou)
a začína plynúť nová desaťročná premlčacia doba (§ 110).

Ak sa súdne konanie o uplatnenom práve v dôsledku späťvzatia návrhu na začatie konania zastavilo,
nastáva stav, ako keby ku konaniu vôbec nedošlo. Veriteľ preto môže uplatniť to isté právo na súde
znova, pokiaľ však premlčacia doba na jeho uplatnenie ešte neuplynula.

Predpokladom spočívania premlčacej doby je, aby oprávnený (veriteľ) riadne pokračoval v začatom
konaní. Účastník v konaní riadne pokračuje, ak svojimi procesnými úkonmi nebráni riadnemu priebehu
konania, takže toto konanie sa môže skončiť vydaním rozhodnutia vo veci samej alebo súdnym zmierom
(tzv. meritórnym skončením konania). Ak však veriteľ v začatom konaní na súde alebo inom príslušnom
orgáne riadne nepokračuje, premlčacia doba sa skončí bez ohľadu na to, že právo už bolo uplatnené
(premlčacia doba plynie aj počas konania). V konaní riadne nepokračuje ten účastník, ktorý napríklad
zoberie podanú žalobu späť, nepodá návrh na pokračovanie prerušeného konania, neopraví alebo
nedoplní podanie a pod.

Otázku, v čom možno vidieť riadne pokračovanie v konaní a v čom nie, treba vždy riešiť s prihliadnutím
na všetky okolnosti konkrétneho prípadu.

S poukazom na citovaný § 112 občianskeho zákonníka preto súd nemohol dospieť k rovnakému
záveru, ako dospel navrhovateľ vo svojom návrhu o spočívaní premlčacej doby. Navrhovateľ súdu
nepreukázal, že riadne pokračoval v začatom rozhodcovskom konaní, navyše navrhovateľ mohol vziať
tento návrh späť, respektíve nedoplniť návrh, pokiaľ bol vyzvaný na jeho doplnenie a podobne, preto
súd nemôže vychádzať z toho, že premlčacia doba spočívala a táto neuplynula tak, ako je uvedené
vyššie. Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľ nepreukázal tú skutočnosť (neuniesol dôkazné bremeno),
že premlčacia doba spočívala, a že jeho žalobný návrh na tunajší súd bol podaný včas.

Vzhľadom na uvedené skutkové a právne zistenia súd rozhodol tak, ako to vyplýva z enunciátu
rozhodnutia a návrh ako nedôvodný zamietol.

S poukazom na nález Ústavného súdu SR pod číslom konania I. ÚS 38/2013 - 50 zo dňa 24.10.2013
súd konštatuje, že k odňatiu možnosti konať pred súdom nedochádza ani údajným porušením zásady
kontradiktórnosti ako základnej súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada znamená, že obom
stranám konania musí byť daná možnosť zoznámiť sa so stanoviskami a dôkazmi predloženými súdu
s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie - či už protistranou alebo na konaní nezúčastneným subjektom, od
ktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo dôkaz môže vyžiadať - a vyjadriť sa k nim (porovnaj
Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. Vydání.
Praha : C. H. Beck, 2012, s. 740). Kontradiktórnosť je prenos dôkazného bremena zo súdu na účastníkov
sporu, resp. rokovací spôsob súdneho procesu. Právo na kontradiktórny proces nemá absolútny
charakter a jeho rozsah sa môže líšiť najmä v závislosti na zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu,
aby od tohto pravidla v záujme procesnej ekonómie upustil, ak je zrejmé, že nezoznámenie účastníka
konania napr. so stanoviskom iných účastníkov nemôže mať akýkoľvek vplyv na výsledok konania pred
nimi.

Súd ďalej uvádza, že v prípade, ak sa v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou účastníkov
konania, urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za
rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998).

V závere dáva súd navrhovateľovi do pozornosti, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práva slobôd nepatrí dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov
(I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov,
ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., ktoré ustanovenie vyjadruje zásadu
zodpovednosti za výsledok sporového konania. To znamená, že účastník, ktorý mal v sporovom konaní
plný úspech, má právo na náhradu všetkých trov konania. Náhrada je obmedzená na náhradu všetkých
trov vynaložených na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Odporca bol v konaní úspešný, avšak
žiadne trovy konania mu nevznikli, preto mu ich náhradu súd nemohol priznať.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie, a to do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou
podpísaného súdu na Krajský súd v Trnave, písomne alebo ústne do zápisnice.

Z písomne podaného odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa
týka a čo sa ním sleduje, musí byť podpísané a datované. V odvolaní sa má ďalej uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje
za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené ( § 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.