Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. jún 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/543/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2103899627
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2103899627.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Zlatice Javorovej

a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobkyne: TT-KOMFORT s.r.o., Trnava, Františkánska 16, zast.
advokátkou: JUDr. Ružena Bubenčíková, Trnava, Kollárova 8, proti žalovanému: N. C., nar. XX. A.
XXXX, L., C. X, zast. splnomocnencom: V. R., nar. X. N. XXXX, L., R. X, o 130,98 eur s príslušenstvom
a o vzájomnej žalobe žalovaného o 210,71 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Trnava z 9. októbra 2013 č. k. 13C/59/2003-747 a o odvolaní žalovaného proti
dopĺňaciemu rozsudku rovnakého súdu z 3. októbra 2014 č. k. 13C/59/2003-794 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z 9. októbra 2013 r u š í a vec mu vracia na

ďalšie konanie.

Dopĺňací rozsudok súdu prvého stupňa z 3. októbra 2014 vo veci samej p o t v r d z u j
e a v časti trov konania m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni k rukám jej advokátky
náhradu trov prvostupňového konania o vzájomnej žalobe v sume 237,25 eur do 3 dní.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni k rukám jej advokátky náhradu trov odvolacieho konania o

vzájomnej žalobe v sume 67,52 eur do 3 dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom z 9. októbra 2013 č. k. 13C/59/2003-747 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) súd
prvého stupňa I. zamietol žalobu žalobkyne, II. žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu
trov konania v sume 730,26 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a III. žalobkyni uložil povinnosť
zaplatiť Okresnému súdu Trnava „trovy“ (správne „náhradu trov“) konania štátu v sume 833,07 eur do
troch dní od právoplatnosti rozsudku. Toto svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne § 696 ods.
1 a 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne tým,
že žalovaný vlastní 1-izbový byt číslo X na prvom poschodí v dome súpisné číslo XXXX na C. ulici číslo

X v L. a žalobkyňa na podklade Zmluvy o výkone správy z 3. marca 1998 vykonáva správu príslušného
bytového domu, teda zabezpečuje poskytovanie plnení súvisiacich s užívaním bytu, dodávku tepla a
teplej úžitkovej vody (TÚV), rozvod tepla, dodávku vody z verejných vodovodov a vodární, odvádzanie
odpadových vôd, osvetlenie spoločných častí a spoločných zariadení domu, prevádzku výťahov, odvoz
smetí ako i ďalšie služby. Za predmetné služby sú vlastníci bytov a nebytových priestorov povinní
uhrádzať pravidelné preddavky na služby spojené s užívaním bytu a nebytového priestoru, preddavky
do fondu prevádzky, údržby a opráv a platiť paušálny poplatok za výkon správy. Žalobkyňa v danej

veci podala žalobu z toho dôvodu, že žalovaný neplatil riadne úhrady za poskytované služby, čím
mu vznikol nedoplatok za obdobie rokov 2000 až 2003 (podľa predloženej špecifikácie). Žalovaný so
žalobou nesúhlasil, keďže podľa neho minimálne na odbočke studenej vody na vetvu vysokotlakového
rozvoduvodydojednotlivýchdomovdochádzaloksituácii,žežalobkyňanemohlavyselektovaťpríslušnéstraty na únikoch studenej vody medzi nameranou odbočkou a nameranou vetvou studenej vody
do bytového domu. Žalovaný sa naopak cítil poškodený žalobkyňou, nakoľko bol toho názoru, že
požadované zálohové platby za služby spojené s užívaním bytu boli v skúmanom období stanovené v

rozpore s právnymi predpismi, keď vyúčtovanie neobsahovalo všetky náležitosti a výpočty. Súd prvého
stupňa rozhodoval vo veci už v poradí tretím rozsudkom, vypočul účastníkov konania, oboznámil sa so
„všetkými“ listinnými dôkazmi vo veci, opätovne aj znaleckým posudkom Ing. Štefana Szaba, doplnil
dokazovanie kontrolným znaleckým dokazovaním, keď vypracovaním kontrolného posudku poveril
súdnu znalkyňu Ing. Zuzanu Trubačovú a na základe vykonaných dôkazov dospel k záveru, že žalobe

nie je možné vyhovieť, keďže nebolo preukázané, že by žalobou uplatnená pohľadávka bola uplatnená
dôvodne a preukázateľne. Znalkyňa prepočítala všetky platby a vzájomné pohľadávky účastníkov
konania za obdobie rokov 1998-2002 a jej kontrolným posudkom bolo ustálené, že naopak žalobkyňa
dlhuje žalovanému sumu 210,71 eur s DPH (s čím inak súhlasil i žalovaný).

Úlohou znalca Ing. Szaba bolo podať znalecký posudok ohľadom opodstatnenosti nároku žalobkyne v

súvislosti s vykurovaním, dodávkou tepla, vody, stočného a ostatných plnení, ktoré súvisia s užívaním
bytu žalovaným. Ing. Szabo v znaleckom posudku podanom 2. marca 2005 uviedol, že dodávka tepelnej
energie na ústredné vykurovanie bytu, ktorý užíva žalovaný v predmetnom dome v období od 1.
januára 1999 do 31. decembra 2003 spĺňala podmienky hospodárnosti v zmysle platných noriem a
predpisov. Znalec skonštatoval, že nepresnosť merania spotreby studenej vody sa pohybuje v tolerancii

+/- 10% a ide o dvojstupňovú dodávku, kde by mali byť inštalované meradlá studenej vody, teda
tento koeficient vychádza pri rešpektovaní oboch krajných nepresností v rozdiele 20%. Znalec žiadal
od žalobkyne predloženie záznamov z každej poruchy, ktorá vznikla na nemeranom úseku dodávky
studenej vody, no táto nepredložila adekvátne záznamy, z ktorých by bolo zrejmé, kedy vznikla porucha,
kedy bola odstránená a tiež odhadované množstvo úniku studenej vody. V kontrolnom posudku znalkyňa

Trubačová konštatovala neopodstatnenosť pohľadávky žalobkyne a naopak existenciu pohľadávky
žalovaného zhora, oboje založené na tom, že za obdobie roku 2003 nebolo predložené vyúčtovanie a ak
si žalobkyňa uplatňovala zálohové platby, resp. nedoplatky na mesačných zálohových platbách, tieto nie
sú vymáhateľné. Presne tiež rozpísala rekapituláciu nákladov žalobkyne za roky 2000 až 2002 a zároveň
za roky 1998 a 1999, pričom na základe námietok žalobkyne voči jej posudku a žiadosti súdu prvého

stupňa o vyjadrenie k nim bol vypracovaný aj doplnok posudku, obsahujúci vyjadrenie sa k jednotlivým
bodom námietok žalobkyne i záver, podľa ktorého rozdiel medzi znaleckým posudkom vypracovaným
Ing. Szabom a ňou vypracovaným kontrolným znaleckým posudkom má byť v tom, že Ing. Szabo
sa nevyporiadal so správnosťou alebo nesprávnosťou nedoplatku vyúčtovania za rok 1998. Znalkyňa
Trubačová taktiež poukázala na svoju žiadosť žalobkyni (z 23. januára 2013) o predloženie dokladov

(konkrétne Zmluvy o dodávke tepla na ÚK a TÚV pre objekt v L. na C. X za sporné obdobie 1999-2003,
zmluvu o dodávke studenej vody - pitná voda pre objekt L., C. X za sporné obdobie 1999-2003, dôkaz
o tepelnej strate objektu L. C. X za sporné obdobie 1999-2003, ako i doklady o počte vykurovacích
dní za sporné obdobie 1999-2003), odmietavý postoj žalobkyne k takejto žiadosti (odôvodnený tým, že
predmetné doklady nie sú na vypracovanie kontrolného znaleckého posudku potrebné a žalobkyňa už

predložila všetky relevantné doklady) i z toho plynúci následný svoj postup (znalkyne), spočívajúci vo
vychádzaní z dostupných materiálov, teda z obsahu spisu, predchádzajúceho znaleckého posudku číslo
02/2005 a jeho dodatku. Spotreba pri odberných miestach vybavených podružnými meradlami spotreby
vody sa podľa nej započítava vo výške skutočne nameranej spotreby vody (Finančný spravodajca
5/1996) a podľa zákona (v skutočnosti inak vyhlášky - pozn. odvolacieho súdu) č. 154/1978 Zb. ročné

smerné čísla spotreby vody pre bytový fond predstavujú 56 m3/osoba/rok, z toho 35 m3 je spotreba
studenej vody a 21 m3 spotreba teplej vody, pričom koeficienty použité vo vyúčtovaní sú v rozpore
s uvedenými predpismi pre sporné obdobie 1999. V zmysle prílohy číslo 8 zákona (i tu správne
„vyhlášky“) č. 210/2000 Z. z. sa znalkyňa striktne pridržiavala textu zákona (?), kde sa pripúšťa najväčšia
dovolená tolerancia vodomeru 1,1. Trvala na stanovisku, že platba za vykurovanie spoločných priestorov

je uvedená vo vyúčtovaní neoprávnene z toho dôvodu, že z dokladov uvedených v spise, najmä z
evidenčného listu pre výpočet úhrady za byt sa v jednotlivých položkách neuvádza aj úhrada zálohovej
platby za vykurovanie spoločných priestorov objektu. Z dokladu pre objekt C. X L. pritom nie je zrejmé
členenie na spoločné priestory a nebytové priestory a z tohto dôvodu vo svojom kontrolnom znaleckom
posudku uznala za oprávnený náklad za vykurovanú plochu pre byt žalovaného z evidenčného listu pre

výpočet úhrad za byt plochu 23,40 m2.

Rozhodnutie o trovách konania účastníkov napadnutým rozsudkom bolo potom odôvodnené právne len
odkazom na § 142 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskoršíchzmien a doplnení) a vecne priznaním žalovanému náhrady trov konania vo výške 730,26 eur majúcich
predstavovať trovy právneho zastúpenia, ktoré však už bližšie špecifikované neboli; rozhodnutie o
trovách konania štátu potom rovnako len paušálnym odkazom na § 148 ods. 1 O. s. p. a vecne trovami

súdu na znalečnom oboch znalcov, ktoré v súhrne predstavovali 833,07 eur.

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodila predovšetkým tým, že založenie argumentácie súdu prvého
stupňa len na záveroch kontrolného znaleckého posudku a doplnku k nemu obstáť nemôže, keďže

jeho správnosť bola ešte pred vydaním napadnutého rozsudku odvolateľkou spochybnená, pričom s
jej námietkami voči znaleckému posudku sa súd prvého stupňa vôbec nevyporiadal. Za nesprávne
považovala žalobkyňa najmä použitie znalkyňou pri vypracovaní znaleckého posudku nesprávneho
právneho predpisu ako i použitie ňou právnej úpravy aj na obdobie, kedy takáto právna úprava účinná
nebola. Rozhodnutie súdu prvého stupňa o trovách konania potom považovala za nesprávne z dôvodu
jeho nepreskúmateľnosti.

Žalovaný navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť pre nesprávnosť i neobjektívnosť odvolacích námietok,
snažiacich sa predĺžiť i tak už dlhé roky trvajúci spor za stavu, keď žalobkyňa mala možnosť konfrontovať
znalkyňu na poslednom pojednávaní pred vyhlásením rozsudku, čo však neurobila a naproti tomu
znalkyňa sa k námietkam žalobkyne vyjadrila a svoje závery aj dostatočne odôvodnila.

Žalovaný 28. novembra 2013 doručil súdu prvého stupňa podanie označené ako „Odvolanie proti
rozsudku Okresného súdu vo veci 13C/59/2003 - 747“ so zdôraznením, že odvolanie smeruje voči
všetkým trom jeho výrokom. Týmto podaním okresnému súdu vytkol neprihliadanie ním na škodu
spôsobenú žalobkyňou jeho osobe, keď táto mu ako jedinému z vlastníkov bytov bytového domu v

posudzovanom období nezabezpečila televízny signál, ktorý si on musel zabezpečiť na vlastné náklady.
I s poukazom na závery kontrolného znaleckého posudku požadoval, aby súd uložil žalobkyni povinnosť
zaplatiť žalovanému I. sumu 210,71 eur s úrokom z omeškania vo výške 13% ročne od 1. júna 2003 do
zaplatenia; II. sumu 66 eur s úrokom z omeškania vo výške 13% ročne od 1. júna 2003 do zaplatenia;
III. náhradu trov konania vo výške 730,26 eur a IV. Okresnému súdu Trnava náhradu trov konania vo

výške 833,07 eur.

Takéto podanie žalovaného odvolací súd po prvom predložení mu veci na rozhodnutie o odvolaní voči
napadnutému rozsudku (v čase vedenia ním veci pod sp. zn. 10Co/34/2014) vyhodnotil tak, že toto
podľa svojho obsahu nemôže byť odvolaním, ale je návrhom na vydanie dopĺňacieho rozsudku. Zostalo

totiž bez povšimnutia okresného súdu, že žalovaný už odvolaním proti rozsudku z 10. novembra 2010
uplatnil vlastnú požiadavku, aby mu žalobkyňa zaplatila 140,98 eur s úrokom z omeškania 13% ročne od
1. júna 2003 do zaplatenia a následne s prihliadnutím k záverom tzv. kontrolného znaleckého posudku
Ing. Trubačovej z 10. apríla 2013 takúto požiadavku korigoval (podaním podaným osobne na súde
prvého stupňa 14. mája 2013) tak, aby mu žalobkyňa zaplatila 210,71 eur (sumu preplatku vyplývajúcu

zo znaleckého posudku), aj v tomto prípade s úrokom z omeškania 13% ročne od 1. júna 2003 do
zaplatenia, ako i ďalšiu sumu 130,95 eur (to všetko okrem náhrady trov konania vyčíslenej sumou 730,26
eur). Bez ohľadu na zjavne nesprávne datovanie druhého z tu zmieňovaných podaní (dátumom 16.
decembra 2010, evidentne prevzatým z odvolania proti rozsudku z 10. novembra 2010) tak už odvolanie
došlé súdu prvého stupňa 30. decembra 2010 malo charakter vzájomnej žaloby žalovaného (tu por. tiež

§ 97 ods. 1 a § 98 O. s. p.) a neskoršie podanie charakter podania zmeňujúceho takúto vzájomnú žalobu
(tu por. i § 97 ods. 3 a § 95 O. s. p.). V čase rozhodovania napadnutým rozsudkom tak súd prvého
stupňa stíhala povinnosť o oboch podaniach zhora (o vzájomnej žalobe žalovaného a predtým ešte
o pripustení či nepripustení zmeny takejto žaloby) rozhodnúť, ale sa tak nestalo.

Následne súd prvého stupňa uznesením z 26. mája 2014 č. k. 13C/59/2003-782 I. nepripustil zmenu
vzájomnej žaloby žalovaného v časti, ktorou žalovaný požadoval od žalobkyne zaplatenie mu sumy
66 eur s príslušenstvom, a naopak II. pripustil zmenu vzájomnej žaloby v časti, ktorou žalovaný
požadoval od žalobkyne zaplatenie mu sumy 210,71 eur s úrokom z omeškania vo výške 13% ročne z
priznanej istiny od 1. júna 2003 do zaplatenia ako i náhrady trov konania. Nepripustenie zmeny žaloby

v časti, ktorou žalovaný požadoval od žalobkyne zaplatenie mu sumy 66 eur s príslušenstvom (ako
náhrady „škody“ spôsobenej vynaložením nákladov na zabezpečenie televízneho signálu), odôvodnil
okresný súd tým, že výsledky doterajšieho konania nemôžu byť podkladom pre konanie o takomto
nároku, nakoľko znalecké posudky vyhotovené v konaní sa týkajú len služieb spojených s užívanímbytu a nemôžu byť podkladom pre žalovaným uplatňovanú náhradu škody za nezabezpečenie príjmu
televízneho signálu.

V nadväznosti na zmenu vzájomnej žaloby súd prvého stupňa dopĺňacím rozsudkom z 3. októbra
2014 č. k. 13C/59/2003-794 (ďalej len „dopĺňací rozsudok“) I. vzájomnú žalobu žalovaného (o uloženie
povinnosti žalobkyni zaplatiť žalovanému sumu 210,71 eur s úrokom z omeškania vo výške 13%ročne
z priznanej istiny od 1. júna 2003 do zaplatenia) zamietol a II. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobkyni náhradu trov konania týkajúcu sa vzájomnej žaloby, spočívajúcu v náhrade trov právneho

zastúpenia v sume 261,16 eur k rukám „právneho zástupcu“ žalobkyne a to do 3 dní od právoplatnosti
dopĺňacieho rozsudku. Toto svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil právne ust. § 8 ods. 1 vety
prvej a ods. 2 a § 10 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov,
§ 166 ods. 1 až 3 O. s. p. a § 107 ods. 1, § 451 ods. 1 a 2, § 454, § 455 ods. 1 a 2, § 456 a §
458 ods. 1 vety prvej O. z., ako i poukazom na uznesenie Krajského súdu v Trnave zo 4. septembra
2013 č. k. 10Co/119/2012-78; vecne potom tým, že splnomocnený zástupca žalovaného na pojednávaní

konanom 3. októbra 2014 o. i. uviedol, že zaplatenia sumy vo výške 210,71 eur sa domáha na základe
vykonaného kontrolného znaleckého posudku a napriek tomu, že o preplatku vedel už skôr, svoju
vzájomnú žalobu podal 30. decembra 2010, keďže mal za to, že stačí, keď bude podaná žaloba zo strany
správcu bytového domu a v tomto konaní sa preplatok na vyúčtovaní preukáže. Žalobkyňa na tom istom
pojednávaní vzniesla námietku premlčania nároku žalovaného odôvodnenú tým, že vyúčtovanie za rok

1999 bolo vykonané 15. júna 2000 a splatné bolo 15. júla 2000, vyúčtovanie za rok 2000 vykonané
23. júna 2001 a splatné 23. júla 2001, vyúčtovanie za rok 2001 vykonané 31. mája 2002 a splatné
31. júla 2002 a napokon vyúčtovanie za rok 2002 vykonané 31. mája 2003 a splatné 31. júla 2003.
Podľa jej názoru uplatnený nárok je nárokom z bezdôvodného obohatenia a v tomto prípade uplynula
subjektívna dvojročná „lehota“ i objektívna trojročná „lehota“ v zmysle § 107 ods. 1 a 2 O. z. Súd

prvého stupňa uzavrel, že účelom právnej úpravy inštitútu premlčania v občianskoprávnych vzťahoch je,
aby oprávnený subjekt pod hrozbou sankcie premlčania vykonal svoje právo v stanovenej premlčacej
dobe, teda včas. Vznesenie námietky premlčania práva znamená, že súd oprávnenej osobe nemôže
premlčané právo priznať. V inštitúte premlčania sa premieta pravidlo, že zákony sú písané pre bdelých,
teda pre tých, ktorí o svoje práva dbajú. Námietka premlčania predstavuje spravidla efektívny postup

- obranu dlžníka proti hrozbe, ak by si veriteľ až po neúmerne dlhej dobe uplatnil svoje právo. Na
druhej strane možnosť tejto námietky donucuje veriteľa k včasnému vykonaniu svojho práva. Ide tu
o predvídané právne postupy účastníkov záväzkových právnych vzťahov. Ak potom v prejednávanej
veci ide o prípad získania bezdôvodného obohatenia plnením bez právneho dôvodu, resp. plnením z
právneho dôvodu, ktorý dodatočne odpadol (keďže zistením nesprávneho ročného vyúčtovania záloh

na úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu vznikla žalobkyni povinnosť zistený preplatok žalovanému
vrátiť), okresný súd skúmal najprv objektívnu premlčaciu dobu v zmysle § 107 ods. 2 O. z., pretože
po jej uplynutí sa právo na vydanie bezdôvodne získaného majetkového prospechu vždy premlčí.
Plynutie objektívnej premlčacej doby je upravené bez akejkoľvek závislosti na subjektívnej vedomosti
oprávneného o bezdôvodnom obohatení získanom na jeho úkor. Pre začiatok plynutia objektívnej

premlčacej doby práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je rozhodujúci deň, kedy
skutočne došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia. Podľa názoru okresného súdu v tomto prípade
sa preddavky stávajú bezdôvodným obohatením vo chvíli, keď odpadol právny dôvod, na základe
ktorého žalovaný plnil žalobkyni, teda dňom vyhotovenia nesprávneho vyúčtovania žalobkyňou, pričom
subjektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku na zaplatenie preplatku začína plynúť okamihom,

keď sa žalovaný dozvedel, že došlo k nesprávnemu vyúčtovaniu (čo je deň doručenia jednotlivých
nesprávnych vyúčtovaní). V prejednávanom prípade tak odo dňa vyhotovenia nesprávneho vyúčtovania,
t.j. odo dňa 15. júna 2000, 23. júna 2001, 31. mája 2002 a 31. mája 2003, začala plynúť žalovanému 3-
ročná premlčacia doba, ktorá uplynula 15. júna 2003, 23. júna 2004, 31. mája 2005 a 31. mája 2006.
Vzájomná žaloba bola podaná až 30. decembra 2010, teda zjavne po uplynutí trojročnej premlčacej

doby.

Súčasťou dopĺňacieho rozsudku bol aj výrok o trovách konania, nakoľko okresný súd v napadnutom
rozsudku z 9. októbra 2013 nerozhodol o trovách konania vo vzťahu k vzájomnej žalobe žalovaného voči
žalobkyni. S poukazom na ním citované ust. § 142 ods. 1 O. s. p. uviedol, že v konaní o vzájomnej žalobe

bola úspešná žalobkyňa a tejto preto patrí plná náhrada trov konania, ktorá spočíva v trovách právneho
zastúpenia vo výške 261,16 eur podľa vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb (tzv. advokátskej tarify) za 8 úkonov právnej služby, a to
1/ príprava a prevzatie zastúpenia (§ 14 ods. 1 písm. a/ advokátskej tarify), 2/ vyjadrenie zo 7. februára2012 (§ 14 ods. 1 písm. b/ advokátskej tarify), 3/ účasť na pojednávaní konanom 26. marca 2012, 4/
účasť na pojednávaní konanom 18. apríla 2012, 5/ účasť na pojednávaní konanom 14. mája 2012, 6/
účasť na pojednávaní konanom 7. augusta 2013, 7/ účasť na pojednávaní konanom 9. októbra 2013

a 8/ účasť na pojednávaní konanom 3. októbra 2014 (§ 14 ods. 1 písm. c/ advokátskej tarify), t. j. 5x
16,60 eur, 2x 26,56 eur a 1x 19,92 eur, 8-krát náhrada výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky
a miestne prepravné (§ 16 ods. 3 advokátskej tarify), t. j. 1x 7,41 eur, 4x 7,63 eur, 2x 7,81 eur a 1x 8,04
eur a DPH (§ 18 ods. 3 advokátskej tarify).

Proti dopĺňaciemu rozsudku podal včas odvolanie žalovaný s návrhom na jeho zmenu priznaním mu
sumy požadovanej vzájomnou žalobou. Súdu prvého stupňa vytkol nesprávne skutkové zistenia ako i
nesprávne právne posúdenie veci, keď v prvom rade namietal, že jeho odvolanie proti napadnutému
rozsudku z 9. októbra 2013 bolo nesprávne „prekvalifikované“ na vzájomnú žalobu. Z obsahu spisu totiž
vyplýva, že okresný súd po zrušení predchádzajúceho rozsudku odvolacím súdom neviedol konanie
o vzájomnej žalobe, ale dokazovanie zameral na „zistenie skutočnej hodnoty predmetu veci“, resp.

„určenie finančného stavu veci medzi oboma účastníkmi“. Záver o premlčaní jeho práva (žalovaného)
neobstojí, nakoľko on už v podanom odpore proti platobnému rozkazu toto právo uplatnil, kedy sa
automatickystalajúčastníkomkonania(?).Vzájomnúžalobunatoistéobdobienepodal,lebopredmetná
vec môže byť na súde prejednávaná iba v jednom konaní. Zamietnutím záverov kontrolného znaleckého
posudku (?) vznikne žalobkyni neoprávnený majetkový prospech, keď ako východiskový bod pre

započítanie vzájomných pohľadávok plynúcich z vyúčtovaní po roku 2003 nebude suma 210,71 eur, ale
0 eur. Zdôraznil, že skutočná výška jeho pohľadávky bola určená až kvalitne vypracovaným kontrolným
znaleckým posudkom a skoršie vyjadrenia oboch strán sporu boli len subjektívnym názorom.

Žalobkyňa navrhla dopĺňací rozsudok ako vecne správny potvrdiť pre stotožnenie sa so závermi súdu

prvého stupňa ohľadom premlčania práva žalovaného, ktorého odvolanie je navyše zmätočné, keďže
na jednej strane popiera podanie vzájomnej žaloby, no na druhej strane požaduje zaplatenie sumy
210,71 eur s príslušenstvom. Žalobkyňa zároveň požadovala náhradu trov odvolacieho konania, ktoré v
priebehu odvolacieho konania v podaní z 8. júna 2015 vyčíslila na 67,52 eur pozostávajúcich z 2 úkonov
právnej služby (1/ vyjadrenie k odvolaniu a 2/ vyjadrenie k výzve odvolacieho súdu po 19,92 eur), z 2

režijných paušálov (8,04 eur a 8,39 eur) a príslušnej DPH.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. obe veci v medziach
odvolaní oboch strán sporu, teda s preskúmaním správnosti rozhodnutia tak napadnutým rozsudkom i
dopĺňacím rozsudkom (ktoré síce neboli na sebe vzájomne závislými, no oba boli samostatne napadnuté

odvolaniami a rozhodnutia o trovách konania účastníkov a v prípade prvého z rozsudkov i trovách
konania štátu boli závislými na výsledku konaní vo veci samej /o žalobe žalobkyne a o vzájomnej
žalobe žalovaného/) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu síce šlo /aj/ o
vec samu, na druhej strane však nie aj o ktorýkoľvek zo zákonom ustanovených prípadov potreby
prejednávania takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko tu nevznikla potreba dopĺňania

ani opakovania dokazovania, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a
pojednávanie odvolacieho súdu si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru,
že rozsudok súdu prvého stupňa z 9. októbra 2013 za vecne správny považovať nemožno pre opätovný
(už skôr odvolacím súdom vytknutý) výskyt vady nesprávneho právneho posúdenia veci v spojení s
nedostatočným zistením skutkového stavu a naproti tomu dopĺňací rozsudok súdu prvého stupňa z 3.

októbra 2014 za správny považovať možno (až na výhradu smerujúcu k výroku o trovách konania).

Už uznesením odvolacieho súdu z 18. októbra 2011 č. k. 10Co/41/2011-605, ktorým došlo k zrušeniu
predchádzajúceho rozhodnutia súdu prvého stupňa vo veci samej (tu rozumej rozsudku z 10. novembra
2010 č. k. 13C/59/2003-543) bol totiž súd prvého stupňa usmernený na potrebu náležitého vyporiadania

sa so spornými skutočnosťami do takej miery, aby jeho jednotlivé závery boli dostatočne presvedčivými,
ako i na potrebu správneho právneho posúdenia veci, ktorá v prvých dvoch zrušených rozsudkoch
okresného súdu bola odôvodňovaná ustanoveniami O. z. o nájomnom a súvisiacich úhradách spojených
s užívaním bytov v takomto režime napriek tomu, že v konaní nebolo sporné, že žalovaný je už
od roku 1998 vlastníkom a nie nájomcom bytu. Ak potom totožné (nesprávne) právne posúdenie

našlo miesto aj v poradí treťom rozhodnutí vo veci samej, túto skutočnosť nemožno nazvať inak
ako nedôslednosťou postupu vec prejednávajúcej sudkyne súdu prvého stupňa, ktorá argumentácii
odvolacieho súdu opakovane venovala minimálnu pozornosť, resp. takýmto svojím postojom doslovaignorovala názor nadriadeného súdu (ktorého snaha upriamiť okresný súd na správne právne uchopenie
problematiky vyšla z takéhoto dôvodu nazmar).

K dostatočnosti skutkových zistení ako i presvedčivosti odôvodnenia napadnutého rozsudku je potrebné
uviesť, že argumentácia okresného súdu bola výsostne založená na záveroch kontrolného znaleckého
posudku Ing. Trubačovej, ktorá konštatovala neopodstatnenosť pohľadávky žalobkyne voči žalovanému
a naproti tomu existenciu pohľadávky žalovaného voči žalobkyni vo výške 210,71 eur za obdobie rokov
1998-2002.

I v tejto súvislosti potom platí, že ak účastníci konania nenájdu zhodu v prihliadaní na listinné dôkazy
nimi v konaní predložené a na podporu svojich tvrdení predkladajú naopak dôkazy protichodné, pri
zistení súdom nedostatočnosti (nedostatočnej presvedčivosti) dokazovania je na mieste nariadenie
znaleckého dokazovania vykonaného z iniciatívy účastníkov po privolení súdom. Správnosť záverov
znaleckého posudku vypracovaného znalcom ustanoveným súdom však ani v takom prípade nie je

definitívna a aj túto je možné spochybniť. Takéto spochybnenie však musí byť dostatočne argumentačne
podložené a teda aj presvedčivé. K presvedčivosti spochybňovania záverov potom slúži jednak nájdenie
nesprávnosti (vnútornej rozpornosti, neúplnosti a pod.) v postupe znalca samotným účastníkom, ako
i nájdenie takejto nesprávnosti odborne fundovanou osobou (rozumej v oblasti týkajúcej sa predmetu
znaleckého posudku).

Ak potom v prejednávanej veci existovali pochybnosti o správnosti znaleckého posudku Ing. Szaba,
okresný súd správne nariadil kontrolné znalecké dokazovanie. Ním ustanovená znalkyňa Ing. Trubačová
15. apríla 2013 predložila kontrolný znalecký posudok č. 3/2012, ktorého závery boli značne odlišné od
kontrolovaného znaleckého posudku. Tieto závery boli v neprospech verzie žalobkyne a očakávateľné

preto bolo, že práve ona ich bude spochybňovať. Tá tak aj učinila, keď v podaní doručenom okresnému
súdu 14. mája 2013 vytkla znalkyni hneď niekoľko nesprávností, ku ktorým sa znalkyňa vyjadrila v
doplnku ku kontrolnému znaleckému posudku, kde námietky žalobkyne neakceptovala. Hoci znalkyňa
ako i okresný súd prejavili snahu vysporiadať sa s námietkami žalobkyne ku kontrolnému znaleckému
posudku,nezodpovedanou(najmäzostranysúduprvéhostupňa)zostalapodstatnánámietkažalobkyne

spočívajúca v spochybnení správnosti použitia znalkyňou vyhlášky Úradu pre normalizáciu, metrológiu
a skúšobníctvo Slovenskej republiky č. 210/2000 Z. z. o meradlách a metrologickej kontrole účinnej
až od 1. júla 2000 aj na vyúčtovania za roky 1998, 1999 a 2000. Žalobkyňa opakovane spochybnila
správnosť záverov kontrolného znaleckého posudku i na pojednávaní konanom 9. októbra 2013, na
ktorom bol rovnako priestor na konfrontáciu znalkyne s touto účastníčkou, súd prvého stupňa ale

umožnil znalkyni ešte pred pristúpením k prednesom zástupkyne žalobkyne pojednávaciu miestnosť
opustiť a tým žalobkyňu zbavil možnosti obdržať reakcie na všetky námietky žalobkyne ku kontrolnému
znaleckému posudku. I keď úvodná strana zápisnice z pojednávania nasvedčuje tomu, že účastníčka
neprejavila snahu konfrontovať znalkyňu, pre presvedčivosť znaleckého posudku ako celku si mal
samotný súd ustriehnuť, či tu nebolo niečo potenciálne spôsobilé znalecký posudok spochybniť (viď č.

l. 745 a nasl. spisu).

Keďže z uvedených dôvodov o správnosti kontrolného znaleckého posudku ako celku i naďalej
existujú pochybnosti, okrem nesprávneho právneho posúdenia veci tak bolo odvolacím súdom zistené
i nedostatočné zistenie skutkového stavu, čo malo vplyv i na presvedčivosť záverov napadnutého

rozsudku. Preto odvolaciemu súdu neostávalo iné, ako rozsudok súdu prvého stupňa z 9. októbra 2013
zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. f/ a h/ O. s. p.).

Osud takto dôvodne spochybneného rozhodnutia vo veci samej pritom museli zdieľať i oba náhradové
výroky, keďže podmienkou rozhodnutia o náhrade trov konania (účastníkov aj štátu) je vedomosť o

výsledku konania ako o celku a práve tá tu pre nutnosť zrušenia rozsudku (o žalobe žalobkyne) vo veci
samej a tým spôsobené oddialenie rozhodnutia v takejto časti na bližšie neurčiteľný čas nebola a ani
byť nemohla.

Vo vzťahu k posúdeniu správnosti (korektnosti) rozhodnutia dopĺňacím rozsudkom súdu prvého stupňa

(tým z 3. októbra 2014) bolo potom žiadúce zodpovedať si otázku správnosti uplatnenia a akceptovania
námietky premlčania (voči pohľadávke uplatnenej vzájomnou žalobou).Tu odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľa - žalovaného) dôvod nesúhlasiť s
argumentáciou použitou súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia a
založenou na existencii premlčaného práva žalovaného, ktoré tak má už len povahu tzv. naturálnej

obligácie.

Hoci súd prvého stupňa v súvislosti s posudzovaním charakteru právneho vzťahu účastníkov
svoju argumentáciu založil i na rozsudku Krajského súdu v Trnave zo 4. septembra 2013 č. k.
10Co/119/2012-78, ktorým preplatky či nedoplatky v súvislosti so zálohovými platbami za služby spojené

s užívaním bytu boli podradené pod jednu zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia (konkrétne
podmajetkovýprospechzískanýplnenímzprávnehodôvodu,ktorýodpadol)atakátočasťargumentácie
už z dôvodu posunu judikatúry na príslušnom poli už obstáť nemohla (v tejto súv. por. stanovisko
občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Trnave z 8. októbra 2013, teda stanovisko vydané viac
než mesiac po rozhodnutí senátu odvolacieho súdu vo veci sp. zn. 10Co/119/2012, v zmysle ktorého
nárok vyššie opísaného charakteru nie je bezdôvodným obohatením, ale ide len o plnenie zo záväzku,

ktorý na seba správca bytového domu - v prejednávenej veci žalobkyňa - prevzal na základe zmluvy o
výkone správy), toto na správnosť vyhodnotenie dôvodnosti námietky premlčania vplyv nemalo.

Podľa § 101 O. z. pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a
plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa § 107 ods. 1 O. z. právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky
odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil
a podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa,

keď k nemu došlo.

Podľa § 213 ods. 2 O. s. p. ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho
predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce,
vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.

Po zistení, že súd prvého stupňa síce správne prihliadal na námietku premlčania, no túto s prihliadnutím
na skoršie (už prekonané) rozhodnutie odvolacieho súdu podradil pod osobitnú (§ 107 O. z.) a nie
všeobecnú (§ 101 O. z.) premlčaciu dobu, odvolací súd výzvami z 2. júna 2015 vyzval oboch účastníkov
konania, aby odvolaciemu súdu v lehote 3 dní zaslali vyjadrenie v zmysle ust. § 213 ods. 2 O. s. p. k

možnému použitiu ust. § 101 O. z., a to vo vzťahu k posúdeniu správnosti záverov vyslovených súdom
prvého stupňa v odôvodnení jeho dopĺňacieho rozsudku z 3. októbra 2014 sp. zn. 13C/59/2003.

Žalobkyňa na výzvu súdu uviedla, že ustanovenie § 101 O. z. by bolo možné aplikovať iba za podmienky,
že uplatnený nárok žalovaného by bol inou pohľadávkou ako pohľadávka podľa § 451 O. z.

Žalovanývreakciinavýzvuodvolaciehosúdukmožnejaplikácii§101O.z.uviedol,ženapredmetnúvec
je adekvátne použitie § 106 ods. 1 a § 107 ods. 1 O. z. upravujúcich premlčanie práva na náhradu škody
a práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia. Opakovane pritom zdôraznil, že k premlčaniu
jeho práva nedošlo a na mieste je preto priznanie mu sumy požadovanej vzájomnou žalobou a neskôr

i odvolaním voči dopĺňaciemu rozsudku.

Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd nemal dôvod neakceptovať záver súdu prvého stupňa o
premlčaní práva žalovaného (uplatneného vzájomnou žalobou), nech aj podľa iného než v prvom
stupni použitého ustanovenia. Dĺžka premlčacej doby pri objektívnej premlčacej dobe podľa § 107

ods. 2 O. z. a odvolacím súdom preferovanej všeobecnej premlčacej dobe podľa § 101 O. z. je totiž
totožná a i keď začiatok jej plynutia v jednom i druhom prípade zákonodarca skonštruoval mierne
odlišne (u bezdôvodného obohatenia odvodením od jeho vzniku a pri všeobecnej premlčacej dobe
majúcej dopadať na všetky práva „nevybavené“ osobitnou úpravou od momentu žalovateľnosti alebo
tiež dospelosti či zročnosti práva, resp. pohľadávky), toto sa v nesprávnosti záveru o premlčaní práva

žalovaného neprejavilo. Voči záveru o započatí plynutia premlčacích dôb, týkajúcich sa jednotlivých
dielčích pohľadávok žalovaného, v súhrne reprezentovaných ním požadovanou sumou 210,71 eur (za
dlhšie obdobie) od času obdržania žalovaným jednotlivých vyúčtovaní (čo do správnosti údajov v nich
uvedených spochybňovaných) nebol dôvod objektívne nič namietať (subjektívny názor žalovaného,majúceho záujem na odlišnom výsledku konania, tu význam nemal) a i bez nutnosti rekapitulácie
jednotlivých dátumov urobených už súčasťou odôvodnenia dopĺňacieho rozsudku tak bolo treba mať za
to, že právo žalovaného by bolo premlčaným i vtedy, ak by za čas započatia plynutia premlčacej doby

ohľadne celého práva uplatneného vzájomnou žalobou vzal čas splatnosti posledného z vyúčtovaní
(keďže v takomto prípade by sa posledným dňom lehoty na včasné uplatnenie práva stal 31. júl 2006 a
i ten predchádzal uplatneniu práva vzájomnou žalobou o viac než 4 roky).

Odvolací súd preto v tejto časti dopĺňací rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219

ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil.

To však nebolo možným v časti trov konania účastníkov (vo vzťahu k vzájomnej žalobe), kde súd prvého
stupňa síce vec principiálne správne posúdil po právnej stránke, pri určení hodnoty jednotlivých úkonov
právnej služby (t. j. základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby) sa ale uspokojil len s
vyčíslením predloženým žalobkyňou (viď č. l. 792), ktorá pri dvoch úkonoch právnej služby vykonaných v

roku 2013 vychádzala z tarifnej hodnoty veci 341,66 eur (v zmysle zmeny vzájomnej žaloby žalovaným),
čo ale opomínalo tú skutočnosť, že k zmene predmetu konania (o vzájomnej žalobe) tu nedošlo podaním
návrhu na zmenu vzájomnej žaloby (jej rozšírením) ale až právoplatnosťou uznesenia pripúšťajúceho
zmenu žaloby. Z toho dôvodu bolo nutné náhradu trov konania priznanú žalobkyni pri zachovaní počtu
priznaných úkonov krátiť na sumu 237,25 eur pozostávajúcu zo sumy 136,12 eur (7x 16,60 eur + 1x

19,92 eur - v zmysle § 14 ods. 1 písm. a/, b/ a c/ advokátskej tarify), sumy 61,59 eur (1x 7,41 eur + 4x
7,63 eur + 2x 7,81 eur + 1x 8,04 eur - v zmysle § 16 ods. 3 advokátskej tarify) a DPH z týchto súm vo
výške 39,54 eur (§ 18 ods. 3 advokátskej tarify).

S prihliadnutím k možnosti konečného rozhodnutia odvolacieho súdu len vo vzťahu k vzájomnej žalobe

bolo potrebné v rovnakom rozsahu vysporiadať sa aj s otázkou trov odvolacieho konania. Tu plne
úspešná žalobkyňa požadovala náhradu trov odvolacieho konania a tieto aj riadne vyčíslila; z ktorého
dôvodu odvolací súd podľa § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p.
žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni k rukám jej advokátky náhradu trov odvolacieho konania
o vzájomnej žalobe v sume 67,52 eur v zákonom ustanovenej lehote 3 dní (§ 160 ods. 1 O. s. p. a

nezistenie dôvodu pre výnimku z pravidla), ktoré trovy tu pozostávajú z 2 úkonov právnej služby (1/
vyjadrenie k odvolaniu a 2/ vyjadrenie k výzve odvolacieho súdu po 19,92 eur), z 2 paušálnych náhrad
(8,04 eur a 8,39 eur) a príslušnej DPH (§ 14 ods. 1 písm. b/, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 advokátskej tarify).

V časti týkajúcej sa žaloby žalobkyne (a týmto rozsudkom zrušeného i ďalšieho rozsudku súdu prvého

stupňa) bude povinnosťou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní riadiť sa názorom odvolacieho súdu,
ktorým je podľa § 226 O. s. p. viazaný, bez ďalšieho meškania sa vysporiadať s námietkami žalobkyne
proti kontrolnému znaleckému posudku a podľa výsledku zvoliť ďalší postup vrátane prípadného
zopakovania dokazovania, náležitého zhodnotenia výsledkov celého konania (§ 132 O. s. p.) a nového
rozhodnutia o veci, o trovách konania (účastníkov i štátu) a tiež o trovách tohto odvolacieho konania

(§ 224 ods. 3 O. s. p.), majúc pritom na zreteli predovšetkým potrebu riadneho odôvodnenia každého
rozhodnutia, ktoré bude hodlať vydať (§ 157 ods. 2 a 3 O. s. p.).

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.

Ak povinnosti ním uložené nebudú splnené dobrovoľne v určenej lehote, možno sa
ich splnenia domáhať návrhom na vykonanie exekúcie.