Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 10. jún 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Co/214/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812219035
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3812219035.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členiek

senátu JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivice Čelkovej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO 35807598, zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom
Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO 36864421, proti žalovanému Slovenská republika, v mene ktorej
koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava,
o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Prievidza zo dňa 18. februára 2014, č. k. 15C/207/2012-87, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal proti
žalovanému zaplatenia 4.153,53 Eur z titulu majetkovej škody a sumu 830,31 Eur z titulu nemajetkovej
ujmy. Žalobu odôvodnil tým, že ako oprávnený subjekt navrhol súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu
pre vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému. Súdny exekútor pridelil exekučnej veci číslo EX
5041/2011 a následne návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom predložil Okresnému
súdu Prievidza a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Povinnosťou exekučného

súdu bolo rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia do 15 dní od jej doručenia
súdu. Exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 23.05.2011
(konanie sa začalo dňa 30.03.2011), a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia,
omeškanie trvalo viac ako 54 dní. Za nesprávny úradný postup považoval aj to, že exekučný súd
spôsobom odporujúcim zákonu preskúmal exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu.

Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom ku

dňu 5.8.2011, § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., § 9 ods. 1 a 2, § 16 ods. 1 a § 17
ods. 1, 2, zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
Súd prvého stupňa zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba nie
je dôvodná, a preto ju zamietol. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že k nesprávnemu úradnému
postupu zo strany exekučného súdu nedošlo. Žiadosť o udelenie poverenia bola podaná na súd dňa
21.04.2011 (nie 30.03.2011) a súd o nej rozhodol dňa 03.05.2011 tak, že žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Exekučný súd rozhodol po 12 dňoch od doručenia

žiadosti o udelenie poverenia a tvrdenie žalobcu, že súd bol v omeškaní viac ako 54 dní je nepravdivé.
Žalobca považoval za nesprávny úradný postup nečinnosť Okresného súdu Prievidza v exekučnej
konaní, v ktorom bola zamietnutá žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po zákonnej
15-dňovej lehote. Tvrdil, že exekučný súd zasahoval do skutkových a právnych tvrdení obsiahnutých vrozhodcovskom rozsudku a tým sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie
exekučného titulu. Podľa súdu prvého stupňa bolo povinnosťou exekučného súdu, z úradnej moci bez
povinnosti vykonávať dokazovanie s účastníkmi konania, preskúmať exekučný titul - rozhodcovský

rozsudok. V tejto súvislosti súd dáva do pozornosti výklad pojmu nesprávneho úradného postupu, ktorý
uviedol Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku 4Cdo 24/2004, uverejnený pod publikačným
č. Rc 23/2011, podľa ktorého pojem nesprávny úradný postup nemá legálnu definíciu, v súlade
s rozhodovacou praxou súdov ho možno vymedziť ako porušenie právnou normou ustanoveného
predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už

súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu alebo s ňou nesúvisí, nenašiel svoj bezprostredný
výraz vo vydanom rozhodnutí. Z uvedeného teda vyplýva, že postup súdu zahrňujúci právne posúdenie
veci, skutočnosť, že súd je oprávnený v exekučnom konaní preskúmavať exekučný titul, na tento účel
zistiť skutkový stav, vybrať, aplikovať zvolený právny predpis na skutkový stav, ktorý následne nájde
výraz vo vydanom rozhodnutí, nemožno považovať za nesprávny úradný postup na účely zákona č.
514/2003 Z. z. a zodpovednosť štátu za takýto nesprávny úradný postup je vylúčená. V prejednávanej

veci neprichádza do úvahy zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pretože
ani jedno rozhodnutie z tohto druhu nebolo zrušené pre nezákonnosť. Žalobca sa však svojho práva
na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia ani nedovoláva. Oprávnenie a zároveň povinnosť
exekučného súdu skúmať exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu pred udelením poverenia
vyplýva zo zákonných ustanovení, ale i z takmer jednotnej a dlhodobej súdnej praxe, podporovanej

i rozsudkami Súdneho dvora Európskej únie, a to najmä vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL
proti Cristina Rodríguez Nogueira (C-40/08), ktorý rozhodol pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti
so spotrebiteľskými zmluvami o otázke právomoci vnútroštátneho súdu v tom zmysle, že súd môže
ex offo preskúmať nekalú povahu rozhodcovskej doložky, v prípade právoplatného rozhodcovského
rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne

procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade
prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho
práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Najvyšší súd
pripustil možnosť exekučného súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk
uvedených v § 45 zákona

č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a následne exekúciu zastaviť, aj v uznesení sp. zn. 5Cdo
291/2010 z 29.03.2011. I z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR - uznesení IV. ÚS 60/2011 zo
dňa 03.03.2011, v ktorom Ústavný súd SR odmietol sťažnosť práve navrhovateľa v súvislosti s postupom
tunajšieho súdu vo veci 16Er/2085/2009, v ktorom bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá, keď
uviedol, že pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností

prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon
rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom postup všeobecného
súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je legitímny.

Žalobcovi nemohla vzniknúť tvrdená materiálna škoda, resp. nemateriálna ujma. Pokiaľ exekučný

súd dôsledne a precízne posudzoval, či rozhodcovský rozsudok nepriznáva plnenie, ktoré je plnením
nemožným, nedovoleným alebo v rozpore s dobrými mravmi a vyvodil právny záver, že plnenie priznané
rozhodcovskýmrozsudkomjeprávetakýmtoplnením,boltentojehopostuplegitímny.Súdprvéhostupňa
preto návrh ako neopodstatnený zamietol. Návrh žalobcu na vykonanie dôkazu znaleckým posudkom
zamietol, nakoľko v predmetnej veci nebol naplnený prvý zodpovednostný prvok aa to existencia

nesprávneho úradného postupu súdu.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP, keď účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosťkonaťpredsúdom(§205ods.2písm.a/OSPvspojenís§221ods.1písm.f/OSP),rozhodoval

vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ OSP), súd prvého stupňa
vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ OSP), pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie

skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) a rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že súd prvého stupňa nemohol
postupovať podľa § 101 ods. 2 OSP a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Žalobca riadne a včas
požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenýmidôvodmi. Ak tak súd prvého stupňa spravil, odňal tým žalobcovi jeho právo na konanie pred súdom.
Sudcu, ktorý vydal napadnutý rozsudok nepovažoval za nestranného. Rozhodovanie veci zákonným
sudcom (aj súdom) je základným predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu (IV.

ÚS 345/09). Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 36 ods.
1 Listiny a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, je v občianskom súdnom konaní zabezpečené
vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho zaujatosť (§ 12 - 16 OSP, I.
ÚS 27/98). Nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu „zákonný sudca“ (čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, III. ÚS 16/2000). Neobstojí názor krajského súdu vo veci nestrannosti

pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu Slovenskej republiky a
Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalobca podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na
nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Za týchto okolnosti nie
je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval
vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Za danej
procesnej situácie ústne pojednávanie nebolo neodkladným úkonom. Konečné rozhodnutie vo veci

súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom
rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm.
c) OSP, proti ktorému pripustil odvolanie a toto odvolanie žalobcu podáva. V čase podania odvolania o
zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Správanie
súdu prvého stupňa, kedy predbehol vydaním konečného rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia

o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu, zakladá porušenie práva
žalobcu na súdnu ochranu a marí jeho možnosť konať pred súdom. Žalobca taktiež poukázal na to,
že nemal možnosť vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a
nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých založil toto rozhodnutie. Tým
došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu ako aj k

odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo
na kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné pre
úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami,
ktýmtosavyjadriťscieľomovplyvniťsúdnerozhodnutie. Žalobcaakostranakonanianeboloboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť

dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Poukázal na to, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez
nariadenia pojednávania, jeho právo na kontradiktórny súdny proces tým bolo porušené. Súd prvého
stupňa vykonal dokazovanie, ktorého rozsah a obsah si určil sám a vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či šlo o listiny založené
v exekučnom spise. Za dôkaz v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise,

pretože vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Dôvodil, že pokiaľ žalovaný
nereagoval na výzvu súdu prvého stupňa, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobe v zmysle §
114 ods. 3 OSP, mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b OSP. Žalobca súdu prvého
stupňa vytýkal, že úplne ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá mu vznikla s titulu
udržiavania a správy informačného systému a titulom uplatnených výdavkov. V tejto časti považoval

žalobca rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, za prejav svojvôle a arbitrárnosti.
Súd prvého stupňa napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ je v tomto konaní jedinečný, svoje
negatívne rozhodnutie odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi a vetami ako v iných svojich rozhodnutiach,
v ktorých vystupuje žalobca a žalovaný, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej a základ. Nemožno
ústavnoprávne akceptovať, že súd vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom. Žalobcovi

nebolo z odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé akou úvahou súd prvého stupňa dospel k tomu, že
majetková škoda a nemajetková ujma nevznikla. Žalobca hodlal v konaní prostredníctvom vykonaného
pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku,
ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd prvého stupňa však dokazovanie skrátil len na dôkazy vykonávané
ex offo, žalobcu nepoučil podľa § 120 ods. 4 OSP a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo

veci samej tak, aby mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Podľa žalobcu súd prvého
stupňa vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj jeho práva na
prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Napadnuté rozhodnutie

považoval žalobca za vnútorne rozporné, nakoľko súd prvého stupňa nekonštatoval zistené porušenie
právaanatejtochybepostavilsvojerozhodnutieonepriznanínemajetkovejujmyžalobcovi.Spoukazom
na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.Žalovaný sa k doručenému odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, včas v zákonnej lehote na podanie odvolania,
že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 42 ods. 3 OSP aj náležitosti podľa § 205 ods.
1 OSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. Dôvodmi odvolania vymedzenými
žalobcom a ich rozsahom je odvolací súd viazaný podľa § 212 ods. 1 OSP.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa
je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 OSP z týchto dôvodov:

Odvolací súd súhlasí s názorom prvostupňového súdu, že žaloba v danej veci nebola dôvodná. V

exekučnej veci nedošlo k žalobcom tvrdeným prieťahom v konaní. Zákonom stanovená 15-dňová lehota
(na vydanie poverenia) neplatila pre vydanie zamietavého rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora
o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie resp. pre vydanie rozhodnutia o zastavení exekučného
konania aj napriek tomu exekučný súd vydal uznesenie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia
v lehote 12 dní od doručenia žiadosti o udelenie poverenia. Súd prvého stupňa napadnutý rozsudok

podrobne odôvodnil. Žalobca, napriek úvodnému všeobecnému uvedeniu odvolacích dôvodov, vo
svojom odvolaní neuviedol (nepochybne z dôvodu predkladania veľkého množstva typových podaní na
súdy), aké konkrétne nedostatky meritórnemu posúdeniu prejednávaného prípadu, vecnému dôvodu
zamietnutia návrhu, vytýka. Uvádza len všeobecné konštatovania (napr. „súd sa dopustil viacerých
omylov, keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“, „súd úplne

ignoroval všetky tvrdenia žalobcu o majetkovej škode z titulu na udržiavanie a správu informačného
systému a z titulu výdavkov na administratívne spracovanie textov urgencií atď“.), ktoré uvádzal aj v
žalobe. Okrem toho uvedené odvolacie tvrdenie nevyplýva z predmetného rozhodnutia a nezodpovedá
ani skutkovým zisteniam ani právnemu hodnoteniu uvedenému v odôvodení rozhodnutia súdu prvého
stupňa. Žalobca v odvolaní nenapadol podrobné skutkové a právne závery prvostupňového súdu o

nepreukázanom naplnení ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu (neexistenciu
škody a príčinnej súvislosti), a preto tieto právne posúdenia nie sú predmetom odvolacieho
prieskumu. Rovnako žalobca v odvolaní žiadnou odvolacou námietkou nenapadol hmotnoprávne
dôvody zamietnutia návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy, a preto tieto nie sú predmetom odvolacieho
prieskumu.

Napadnutý rozsudok považuje odvolací súd za vecne správny.

Čo sa týka ďalších odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola žalobcovi postupom súdu
odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by súd

nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Žalobca v podanom odvolaní uviedol, že nebolo možné v danej veci rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania, že súd prvého stupňa porušil jeho právo na kontradiktórny súdny proces, pretože pred

vynesením rozsudku nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim
vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení, pretože súd prejednal vec
v jeho neprítomnosti a ignoroval jeho žiadosť o odročenie pojednávania. Uvedená námietka žalobcu
je nedôvodná. Žalobcovi súd prvého stupňa doručil písomné vyjadrenie žalovaného k žalobe dňa
21.08.2013 (spolu s predvolaním na pojednávanie). Vo veci boli nariadené dve pojednávania, prvé

z nich na deň 24.09.2013 bolo odročené na neurčito z dôvodu rozhodnutia o návrhu žalobcu na
prerušenie konania. Ďalšie pojednávanie, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku, bolo nariadené na
deň 18.02.2014. Na pojednávanie bol žalobca riadne a včas predvolaný, predvolanie prevzal dňa
07.02.2014. Z uvedených dátumov je zrejmé, že žalobca mal dostatok času oboznámiť sa s písomným
vyjadrením žalovaného k jeho žalobe, a možnosť vyjadriť sa k nemu či už písomne alebo ústne na

pojednávaní, na ktoré bol riadne a včas predvolaný. Nielenže bola zachovaná zákonom stanovená 5-
dňová lehota na prípravu pojednávania, ale žalobca mal oveľa väčší časový priestor na túto prípravu,
mal možnosť pri nahliadnutí do spisu oboznámiť sa so všetkými listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa
v spise.Neobstojí tvrdenie žalobcu uvedené v podanom odvolaní, že súd vychádzajúc z mylného skutkového
stavu bez oboznámenia sa s obsahom ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ustanovenie § 101 ods.

2 OSP a ignoroval jeho žiadosť o zrušenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Ako už
odvolacísúdvyššieuviedol,súdprvéhostupňavovecinariadilpojednávanie,naktorébolžalobcariadne
a včas predvolaný. Žalobca resp. jeho právny zástupca požiadal o zrušenie termínu pojednávania a
súčasne navrhol prerušiť konanie z dôvodu ústavnej sťažnosti. Súd prvého stupňa oznámil právnemu
zástupcovi žalobcu dňa 17.02.2014 (mailovým podaním, ktoré sa nachádza na č.l. 81), že jeho žiadosť

o zrušenie termínu pojednávania neakceptuje a pojednávanie vo veci sa uskutoční. O návrhu na
prerušenie konania rozhodol súd prvého stupňa uznesením zo dňa 18.02.2014 (na pojednávaní) tak,
že tento návrh zamietol.

Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje,
že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý

údajne podľa tvrdenia žalobcu svojim nesprávnym úradným postupom založil zodpovednosť odporcu
za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.. Z uvedeného dôvodu odvolací
súd už uznesením zo dňa 02.11.2012 pod sp. zn. 6NcC/406/2012 právoplatne rozhodol, že sudkyňa
JUDr. Danka Lauková nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Z doručenky súdneho
doručovateľa vyplýva, že právny zástupca žalobcu prevzal predmetné uznesenie Krajského súdu v

Trenčíne o nevylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci dňa 27.02.2013. Toto
vykonateľné uznesenie je v ďalších štádiách konania pre súd prvého stupňa záväzné a súd prvého
stupňa bol povinný v prejednávanej veci ďalej konať v súlade so svojou povinnosťou podľa § 1 ods. 1
OSP aj napriek tomu, že žalobca podal ústavnú sťažnosť.

Nepravdivé je tvrdenie žalobcu, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 OSP. Poučenie o uvedenom
procesnom práve a zároveň povinnosti mu bolo dané jednak písomne spolu s predvolaním na
pojednávanie dňa 24.09.2013 a opakovane dňa 18.02.2014 (na č.l. 78), ktoré riadne prevzal. Zároveň
bolo dané sudcom ústne na pojednávaní, na ktorom sa, ako už bolo vyššie uvedené, bezdôvodne
nezúčastnil.

Pokiaľ sa žalobca vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového deja jedinečnosti daného deja,
ktoré prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi ako v iných svojich
rozhodnutiach, v ktorých vystupuje on a žalovaný, odvolací súd zdôrazňuje, že samotná žaloba ako
aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a nezakladajú sa na skutkových zisteniach, väčšina

odvolacích dôvodov žalobcu sa nevzťahuje na prejednávaný prípad, nezodpovedá skutočnému stavu,
ide o cyklostylované návrhy a odvolania. Napríklad odvolací súd zistil, že nie je pravdou tvrdenie žalobcu
v odvolaní, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, že sa žalovaný nevyjadril na výzvu súdu k žalobe,
že sa vo veci nenariadilo ani neuskutočnilo ústne pojednávanie, že ústavný súd doposiaľ nerozhodol
o ústavnej sťažnosti pre porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorého výsledkom bude zrušenie

rozhodnutia krajského súdu, že v čase meritórneho rozhodovania nebolo rozhodnuté o odvolaní proti
rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, že nebol poučený podľa
§ 120 ods. 4 OSP a pod..

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci použil nesprávne právne

predpisy a preto rozhodnutie súdu ako vecne správne potvrdil.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1
OSP. Žalovanému ako úspešnému účastníkovi by patrila náhrada trov odvolacieho konania. Odvolací
súd zistil, že z obsahu spisu žalovanému žiadne trovy odvolacieho konania nevyplývajú a žalovaný si
trovy odvolacieho konania neuplatnil. Preto odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.