Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. apríl 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/81/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212225006
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1212225006.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a

sudcov JUDr. Ing. Maria Dubaňa a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava,
proti odporcovi: Slovenská Q., za E. E. Z. K. K. Q., Ž. H.Z. XX, C., o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k.
50C/102/2012-110, zo dňa 8.11.2013,

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania,
zamietol návrh a odporcovi nepriznal náhradu trov konania.

V odôvodnení uviedol, že navrhovateľ sa svojim návrhom domáhal zaplatenia 125 eur titulom majetkovej
škody a 520,01 eura titulom nemajetkovej ujmy, ktoré mu vznikli nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Bratislava II.

Podľa návrhu navrhovateľ ako oprávnený subjekt navrhol súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu.
Súdny exekútor požiadal dňa 11.12.2009 miestne a vecne príslušný súd o udelenie poverenia, avšak
exekučný súd nerozhodol o udelení poverenia do 15 dní od doručenia tejto žiadosti; rozhodol až po
uplynutí zákonnej doby. Majetková škoda vznikla navrhovateľovi ako náhrada účelne vynaložených
nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v
období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
a rozhodnutím o nej (70 eur vynaložených v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom

pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, 40 eur na udržiavanie a správu
informačného systému a 15 eur na administratívne spracovanie textov urgencií exekučnému súdu, na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a
telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde, celkovo
125 eur). Nemajetkovú ujmu navrhovateľ odôvodnil skutočnosťou, že nesprávny úradný postup je
dôsledkom nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní
spojené so zásahom do výkonu jeho majetkových práv. Márnym uplynutím času boli reálne ohrozené

jeho legitímne očakávania, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a
taktiež došlo k vyvolaniu rizík ako je zánik povinného, zmarenie účelu konania pre stratu kontaktu
s povinným a insolventnosť povinného. Výšku nemajetkovej ujmy vyčíslil analogicky vychádzajúc zNálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky, keď za prieťahy v konaní sa na každý rok poznačený
prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 660 eur (660 eur/12 mesiacov = 55 eur za 1 mesiac).
Podaním doručeným dňa 8.11.2013 právny zástupca navrhovateľa požiadal o zrušenie pojednávania

vytýčeného na deň 8.11.2013 z dôvodu, že navrhovateľ podal na Ústavnom súde Slovenskej republiky
sťažnosť a žiadal, aby konajúci súd konanie prerušil až do právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva
navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie
rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednaním veci.

K návrhu na prerušenie konania súd prvého stupňa uviedol, že dôvodom prerušenia konania podľa §
109 ods. 2 písm. c) O.s.p. musí byť tá skutočnosť, že prebieha konanie, v ktorom sa rieši tzv. predbežná
(prejudiciálna) otázka. Túto otázku si však súd môže vyriešiť aj sám (§ 135 ods. 2 O.s.p.), keďže o
námietke navrhovateľa o zaujatosti zákonného sudcu bolo rozhodnuté uznesením Krajského súdu v
Bratislave č.k. 8NcC/105/2012-20, zo dňa 19.10.2012 (že sudcovia Okresného súdu Bratislava II nie sú

vylúčení z prejednávania a rozhodovania v predmetnej veci); uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa
21.1.2013.Vzhľadomnauvedené,keďnavrhovateľsiuplatnilsvojezákonnéprávonamietaťnestrannosť
súdu a o jeho námietke bolo zákonným postupom rozhodnuté, súd prvého stupňa návrh na prerušenie
konania ako nedôvodný zamietol.

Vykonaným dokazovaním mal súd prvého stupňa preukázané, že v exekučnej veci oprávneného
navrhovateľa proti povinnému S. M. - B., vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 57
Er/1672/2009, bolo na základe žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručenej dňa
11.12.2009 vydané poverenie na vykonanie exekúcie v časti istiny pod č. 5102 080026*, dňa 13.5.2010
a uznesením č.k. 57 Er/1672/2009 -9, zo dňa 13.5.2010 bola žiadosť v časti úroku z omeškania

zamietnutá.

Podľa súdu prvého stupňa z § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že 15-dňová lehota na vydanie
poverenia platí iba v prípade, že súd nezistí rozpor exekučného titulu so zákonom. V danom prípade súd
zistil čiastočný rozpor exekučného titulu so zákonom, a to v časti úroku. Na rozhodnutie o zamietnutí

žiadosti o udelenie poverenia zákon žiadnu lehotu nestanovuje; tiež nerieši, v akej lehote má súd
rozhodnúť v prípade zistenia čiastočného rozporu exekučného titulu so zákonom. Pri rozhodovaní o
vydaní poverenia na vykonanie exekúcie teda súd iba čiastočne nedodržal zákonnú 15-dňovú lehotu
a exekútora poveril vykonaním exekúcie po 153 dňoch od podania žiadosti, keď zároveň žiadosť o
udelenie poverenia čiastočne zamietol.

Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že nesprávnym úradným postupom v zmysle § 9 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z.z. je aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote. Podľa súčasného znenia zákona č. 514/2003 Z.z. nie je všeobecný súd
oprávnený skúmať existenciu nesprávneho úradného postupu. Nakoľko však právna úprava zákona č.

514/2003 Z.z., účinná v období namietaného nesprávneho úradného postupu, nevyžadovala vychádzať
pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v
zbytočných prieťahoch v konaní len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým

sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v
súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky
konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, súd prvého stupňa

dospel v súlade s § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. k záveru, že je oprávnený skúmať existenciu
nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nedodržaní zákonnej lehoty.

Dospel k záveru, že k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu došlo, keď do 15 dní od
podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nepoveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyložil tak, že aj v prípade zistenia čiastočného
rozporu exekučného titulu so zákonom sa má vydať poverenie v časti, ktorá neodporuje zákonu, v 15-
dňovej lehote. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného v čase podania žiadosti o udeleniepoverenia na vykonanie exekúcie bol súd povinný poveriť súdneho exekútora vykonaním exekúcie do
15 dní bez ohľadu na druh exekučného titulu.

Navrhovateľ však nepreukázal ďalší predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, a to existenciu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Nepredložil ani neoznačil žiaden dôkaz preukazujúci vznik
majetkovej škody a túto vyčíslil paušálne; zaťažovalo ho pritom dôkazné bremeno ohľadom preukázania
vzniku a výšky skutočnej škody. Z uvedeného dôvodu súd prvého stupňa návrh v časti o náhradu škody
zamietol.

K požadovanej náhrade nemajetkovej ujmy súd prvého stupňa uviedol, že nedodržanie zákonnej
lehoty automaticky nezakladá nárok na jej náhradu; treba prihliadať na okolnosti prípadu, na dopad
nesprávneho úradného postupu a následkov. Predpokladom na uplatnenie nemajetkovej ujmy v súlade
s § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. je práve preukázanie následkov, ktoré vznikli poškodenému
v súkromnom živote a následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Medzi prvky

nemateriálnej ujmy u právnických osôb patrí povesť spoločnosti, ale taktiež neistota v plánovaní,
rozhodovaní a problémy spôsobené vedeniu spoločnosti. Navrhovateľ tvrdil, že predmetná situácia
ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy, spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré
mohol prijať a spôsobila u členov riadiacich orgánov navrhovateľa, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie,
úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti; tieto tvrdenia však ničím

nepreukázal.

Súd prvého stupňa uviedol, že nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania
nedodržania zákonnej lehoty, ale odvíja sa aj od okolností jednotlivého prípadu. Z obsahu exekučného
spisu mal za zrejmé, že rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul zaväzoval povinného na plnenie,

ktoré v časti úroku z omeškania odporovalo dobrým mravom. Z tohto dôvodu bola na strane exekučného
súdu pri rozhodovaní o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie potrebná dôkladnejšia analýza
skutkového stavu a komplexnejšie právne zhodnotenie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, čo mohlo mať za následok nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie poverenia. Bolo by
preto neprimerané a neúčelné, aby bola navrhovateľovi, ktorý v spotrebiteľskej zmluve použil zmluvnú

podmienku odporujúcu dobrým mravom, priznaná nemajetková ujma v peniazoch.

Nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie poverenia nemohlo spôsobiť neistotu alebo vznik akejkoľvek
škody či nemajetkovej ujmy, pretože za 153 dní nemohlo dôjsť k tak závažnej ujme, ako uviedol
navrhovateľ. Vzhľadom na dĺžku času, ktorá ubehla od uplynutia 15-dňovej lehoty na rozhodnutie o

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia a na ostatné okolnosti daného
prípadu mal súd prvého stupňa za to, že konštatovanie porušenia práva je dostatočným zadosťučinením
pre navrhovateľa.
Odporcom vznesenú námietku premlčania nemal za dôvodnú s poukazom na § 19 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z.z.. V danom prípade mohlo dôjsť k vzniku škody, resp. nemajetkovej ujmy najskôr po

uplynutí 15-dňovej lehoty odo dňa podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, teda
dňa 28.12.2009. Prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, počas ktorého
premlčacia doba neplynie, boli doručené odporcovi (podľa jeho vyjadrenia) dňa 23.4.2012. Návrh
navrhovateľa na začatie konania bol doručený dňa 27.9.2012, teda pred uplynutím 3-ročnej premlčacej
doby.

S poukazom na uvedené skutočnosti súd prvého stupňa návrh ako nedôvodný zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.; nakoľko si odporca trovy konania neuplatnil,
ich náhradu mu nepriznal.

Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie navrhovateľ a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Namietol prejednanie veci v neprítomnosti jeho právneho zástupcu pre nesplnenie podmienok podľa

§ 101 ods. 2 O.s.p., keď navrhovateľ riadne a včas požiadal z dôležitých dôvodov, ktorých existenciu
preukázal priloženými listinnými dôkazmi, o zrušenie nariadeného pojednávania a vyslovil, že trvá na
osobnej účasti právneho zástupcu na predmetnom pojednávaní.Ďalej uviedol, že už v návrhu na začatie konania upovedomil o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu,
že sudcu, ktorému bola vec pridelená náhodným výberom na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z
konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že

v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného.
Podľanavrhovateľajetomutakajpreto,žerozhodnutiekrajskéhosúduonámietkezaujatostijevrozpore
s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach a v
rozpore s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva v
oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušenie jeho

práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Nebolo a nie je
preto prípustné pokračovanie v konaní pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený
sudca.

Navrhovateľ namietol predčasnosť rozhodnutia vo veci samej z dôvodu súbežného rozhodovania o
zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.. Nakoľko vydaním

rozhodnutia vo veci samej predbehol súd prvého stupňa účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení
konania, odňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom.

K degradácii zásady kontradiktórnosti konania, porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu a k
odňatiu možnosti konať pred súdom došlo podľa navrhovateľa v dôsledku nemožnosti vyjadriť sa k

tvrdeniam odporcu, z ktorých súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní vychádzal; rovnako nemal
možnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré súd prvého stupňa vykonal, ani k prednesom a nemal možnosť
vyjadriť sa k nim a navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení.

V ďalšom navrhovateľ tvrdil, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V situácii,

kedy bolo vo veci potrebné vykonať dokazovanie listinami založenými v exekučnom spise a za stavu,
kedy sa odporca vôbec nevyjadril k podanému návrhu, mal súd prvého stupňa navrhovateľovi umožniť
uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom prvého
stupňa v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody. Ak tak neurobil a vo
veci rozhodol, porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces. Upozornil na skutočnosť, že

súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia dôvodu určil sám.
Kontradiktórnosť procesu sa vzťahuje i na oprávnenie vyjadrovať sa k dôkazom, ktoré súd získal z
vlastnej iniciatívy. Dodal, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z
odôvodnenia napadnutého rozsudku poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom
spise.

Uviedol, že ak odporca nereagoval na výzvu v zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal súd prvého stupňa
rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p.. Namiesto toho však súd prvého stupňa bez
nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám a
rozhodol vo veci samej ignorujúc § 153b O.s.p..

Odôvodnenie napadnutého rozsudku v časti zamietnutia návrhu na náhradu majetkovej škody mal
navrhovateľzanepreskúmateľnéaarbitrárne,keďsúdprvéhostupňasazaoberallenškodou,ktorámala
súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisoval ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej
súvislosti s konaním povinného. Úplne však ignoroval tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode,

ktorá vznikla titulom udržiavania a správy informačného systému a titulom výdajov na administratívne
spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií a na poštovné a
telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, akou úvahou súd prvého
stupňa dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda navrhovateľovi
nevznikla. Napriek jedinečnosti skutkového základu odôvodnil súd prvého stupňa rozsudok úplne

rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach, v ktorých vystupuje
navrhovateľ a odporca, avšak v ktorých boli rozdielne skutkové okolnosti. Pri dodržiavaní práva
navrhovateľa na odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemožno ústavnoprávne akceptovať vytváranie
odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom.

Navrhovateľnesúhlasilanistvrdením,ženákladynasprávupohľadávkypočasnečinnostisúduzapríčinil
povinný. Ak by totiž došlo k rozhodnutiu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na
súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Dlžník však nemôže byť
zaťažený plnením náhrady nákladov tam, kde tieto vznikli z iného právneho titulu, než je výkon exekúcieprenezaplateniepohľadávkyveriteľovi.Pravýmprávnymtitulomjevdanejvecinesprávnyúradnýpostup
exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Nemôže byť teda ani tým, kto by znášal
náklady spojené so správou pohľadávky, ktoré vznikli vykonaním nesprávneho úradného postupu.

Navrhovateľ chcel predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého
posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd prvého stupňa však dokazovanie neprípustne skrátil len
na dôkazy vykonávané ex offo, navrhovateľa nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že
hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť a predložiť ďalšie dôkazy.

V súvislosti so zamietnutím návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy namietol navrhovateľ skutočnosť,
že súd prvého stupňa nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase.
Samotný súd prvého stupňa predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote

a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce
dôvody. Napriek zisteniu porušenia práva toto nekonštatoval a na tejto chybe postavil rozhodnutie o
nepriznaní nemajetkovej ujmy.

Za irelevantné navrhovateľ označil úvahy súdu prvého stupňa o tom, aké spôsoby judikovania

pohľadávky zvolil, navyše keď súdne rozhodnutia všeobecných súdov sú rovnocenné s rozhodnutiami
rozhodcovských súdov; rovnako irelevantnými sú aj úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika,
ktoré nemožno pre existenciu čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vzťahovať na možnosť vopred
predpokladať porušovanie zákona štátnym orgánom a úvahy o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora,
keď tento nemôže byť činný, kým nezíska poverenie na vykonanie exekúcie od súdu.

Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý
rozsudok, prejednal odvolanie navrhovateľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods.
2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30.4.2015 (§
211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p.).

Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny a nakoľko sa
v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov
(§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.).

Na zdôraznenie správnosti postupu a záverov prijatých súdom prvého stupňa a v nadväznosti na
odvolacie námietky navrhovateľa odvolací súd uvádza, že súd za splnenia predpokladov uvedených
v ustanovení § 101 ods. 2 O.s.p. môže uskutočniť pojednávanie a na tomto aj rozhodnúť vec bez
prítomnosti účastníka, resp. jeho zástupcu, ktorý bol riadne predvolaný a nepožiadal z dôležitého
dôvodu o jeho odročenie. Dôležitý dôvod môže byť vyvodzovaný len zo skutočnosti, ktorá je vo

vzťahu k prebiehajúcemu súdnemu konaniu a nariadenému pojednávaniu so zreteľom na všetky
okolnosti vážna (svojou povahou znemožňujúca každému účastníkovi občianskeho súdneho konania
za rovnakých okolností účasť na súdnom pojednávaní), súčasne ospravedlniteľná (všeobecne prijímaná
ako odpustiteľná), nepredvídateľná (nepredvídaná alebo neočakávaná), neodvrátiteľná (neumožňujúca
účastníkovi prijať opatrenie prekonávajúce príčinu neúčasti na pojednávaní) a náhla (vzhľadom na

časové súvislosti nedovoľujúca účastníkovi uskutočniť kroky vedúce k jeho účasti na pojednávaní).
Dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná žiadosť neprítomného účastníka o odročenie pojednávania
(§ 101 ods. 2 O.s.p.), posudzuje súd podľa okolností toho - ktorého prípadu.

V predmetnej veci navrhovateľ svoju žiadosť o zrušenie termínu pojednávania nariadeného na

8.11.2013, doručenú v uvedený deň, odôvodnil porušením zásady nestrannosti konajúceho súdu a
sudcu. Pojednávanie žiadal zrušiť a konanie prerušiť až do právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, predmetom ktorej je rozhodnutie o porušení práva
navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie
rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednaním veci.

Súd prvého stupňa správne vyhodnotil žiadosť navrhovateľa na zrušenie či odročenie pojednávania
ako nedôvodnú, nakoľko otázka nestrannosti konajúceho sudcu, ktorú navrhovateľ opätovne (a z
totožných dôvodov ako v návrhu na začatie konania) namietal ústavnou sťažnosťou, už bola v konaníprávoplatne vyriešená Krajským súdom v Bratislave ako nadriadeným súdom postupom podľa § 16
O.s.p., keď uznesením č.k. 8NcC/105/2012-20, zo dňa 19.10.2012 rozhodol, že sudcovia Okresného
súdu Bratislava II (o.i. zákonná sudkyňa JUDr. Ivana Dančová) nie sú vylúčení z prejednávania a

rozhodovania danej veci. Nie je preto dôvodná odvolacia námietka, že v predmetnej veci rozhodoval
vylúčený sudca, keď navrhovateľ v odvolaní neuviedol iné dôvody zaujatosti zákonného sudcu, než v
návrhu na začatie konania. Odvolací súd v tejto súvislosti pripomína, že otázku, či vo veci rozhodoval
vylúčený sudca, môže preskúmať len súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na základe
riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, a nie ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti

navrhovateľa. Predmetný záver bol vyslovený aj Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý už v čase
podania žiadosti o odročenie pojednávania a prerušenie konania uznesením č.k. IV. ÚS 521/2013-10,
zo dňa 22.8.2013, ústavnú sťažnosť navrhovateľa v danej veci pre nedostatok právomoci odmietol. Súd
prvého stupňa preto správne zamietol návrh na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c)
O.s.p. a správne postupoval, keď v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal v neprítomnosti účastníkov
konania.

K argumentácii navrhovateľa namietajúcej rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania v rozhodnutí
o veci samej odvolací súd uvádza, že tento postup vzhľadom na zjavnú nedôvodnosť návrhu na
prerušenie konania (hromadne a neúspešne podávaného navrhovateľom aj v iných konaniach), bol v
súlade so zásadou hospodárnosti konania. Okrem procesnej ekonómie korešponduje uvedený postup aj

s požiadavkou efektivity rozhodovania a úsilím v čo najkratšom čase zaviesť medzi účastníkmi konania
stav právnej istoty, pri zachovaní práva druhého účastníka konania na spravodlivý súdny proces bez
zbytočných prieťahov.

Neobstojí ani námietka navrhovateľa ohľadom porušenia práva na kontradiktórny súdny proces, keď

navrhovateľ napriek riadnemu a včasnému predvolaniu si bezdôvodnou neúčasťou na pojednávaní sám
zmaril možnosť dôsledne uplatňovať svoje práva a chrániť svoje záujmy. Odvolací súd nespochybňuje
zásadu kontradiktórnosti konania, pod ktorú možno subsumovať právo účastníka konania byť
oboznámený s predloženými dôkazmi a vyjadreniami, vyjadriť sa k nim a predložiť či označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení, avšak nie je možný čisto absolútny, resp. formalistický výklad tejto

zásady bez väzby na ostatné zásady občianskeho súdneho konania (napr. zásadu hospodárnosti
a plynulosti súdneho konania). Navrhovateľ navyše napriek poučeniu podľa § 120 ods. 4 O.s.p.
neoznačil ani nepredložil mimo návrhu na začatie konania ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Nedôvodná je preto jeho námietka odňatia možnosti konať pred súdom s tým, že na pojednávaní chcel
predložiť znalecký posudok ako dôkaz o výške vzniknutej majetkovej škody. Navrhovateľ nepoukázal

na existenciu znaleckého posudku v návrhu na začatie konania a ani neskôr; neoznačil ho teda ako
dôkaz na preukázanie svojich tvrdení (ani s tým, že ho založí po jeho vyhotovení) do vyhlásenia
uznesenia, ktorým súd prvého stupňa skončil dokazovanie. Pokiaľ potom súd prvého stupňa vykonal na
pojednávaní dokazovanie navrhnuté navrhovateľom v návrhu na začatie konania, pričom účastníkom
konaniaumožnilzúčastniťsauvedenéhopojednávania,nazákladečohomaliúčastnícikonaniamožnosť

s dôkazmi sa oboznámiť, vyjadriť sa k nim a prípadne navrhnúť ďalšie dôkazy, nedošlo jeho postupom
k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania a ani k odňatiu práva na spravodlivý súdny proces.
V predmetnej veci súd prvého stupňa nevykonával dokazovanie z vlastnej iniciatívy, ako uviedol
navrhovateľ v odvolaní, keď exekučný spis označil ako dôkaz v návrhu na začatie konania samotný
navrhovateľ;dokazovanietakbolovykonávanélennapreukázanietvrdenínavrhovateľaanienadrámec

navrhovateľovho návrhu.

Nedôvodná je aj odvolacia námietka týkajúca sa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia „formulárovým
spôsobom“. Z úradnej činnosti je totiž odvolaciemu súdu známe, že navrhovateľ podal množstvo
návrhovnazačatiekonania,týkajúcichsatotožnýchúčastníkovstakmertotožnýmskutkovýmzákladom.

Samotný navrhovateľ všetky návrhy na začatie konania a procesné návrhy v týchto konaniach
odôvodňuje identicky, t.j. „formulárovým spôsobom“, pričom rozdiely sa týkajú iba spisových značiek
exekučných konaní, mien súdnych exekútorov a obdobia, po ktoré bol exekučný súd v omeškaní s
rozhodnutím o návrhu na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. návrhu na zmenu súdneho
exekútora. Za tejto situácie nemožno súdu prvého stupňa vytýkať rovnaké, či obdobné odôvodňovanie

napadnutého rozsudku s inými rozsudkami, najmä ak súd prvého stupňa sa v napadnutom rozsudku
zaoberalskutočneibapredmetnouvecou.Naprotitomunavrhovateľvodvolaníuviedolviaceréodvolacie
dôvody, ktoré nekorešpondujú s priebehom predmetného konania či s odôvodnením napadnutého
rozsudku. V odvolaní je tak viacero rozporov, keď napr. navrhovateľ na jednej strane namietol, že nemalmožnosť oboznámiť sa s vyjadrením odporcu a na druhej strane že nakoľko sa odporca nevyjadril,
mal súd prvého stupňa rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie (postup v zmysle § 153b O.s.p. je
však upravený ako možnosť a nie povinnosť súdu). Rovnako navrhovateľ na jednej strane namietol

prejednanie veci na pojednávaní v jeho neprítomnosti v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p., no na strane
druhej namietol skutočnosť, že v predmetnej veci sa neuskutočnilo pojednávanie, pričom nebolo možné
rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že exekučný súd nedodržal Exekučným poriadkom

stanovenú pätnásťdňovú lehotu na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi.
Nakoľko v porovnaní so súčasnou právnou úpravou zákon č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom v
rozhodnom čase umožňoval súdu posudzovať nesprávny úradný postup súdu spočívajúci v povinnosti
vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote aj nezávisle od výsledkov vybavenia sťažnosti na
prieťahy, žiadosti na prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, právoplatného rozhodnutia vydaného
v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že konajúci sudca sa dopustil disciplinárneho

previnenia majúceho za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho
súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, či právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým
by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, súd prvého
stupňa vzhľadom na nedodržanie zákonom stanovenej pätnásťdňovej lehoty na vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie správne považoval za splnenú podmienku existencie nesprávneho úradného
postupu súdu.

Dôkaznýmbremenomsarozumieprocesnázodpovednosťúčastníkakonaniazato,žezakonanianeboli
preukázané jeho tvrdenia a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech.

Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď
určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť
preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti
tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom
určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorí z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre

seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí.

Súd prvého stupňa preto správne uviedol, že dôkazné bremeno v súvislosti s preukázaním vzniku a
výšky škody a príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a nesprávnym úradným postupom súdu
zaťažuje navrhovateľa, ktorý nemôže vznik a výšku škody odvodzovať od jej paušálneho vyčíslenia.

Nakoľko navrhovateľ neoznačil a nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval vznik a výšku škody a
ani jej príčinnú súvislosť s nesprávnym úradným postupom, neuniesol dôkazné bremeno a súd prvého
stupňa preto z uvedeného dôvodu návrh v tejto časti zamietol. Rovnako v súvislosti s uplatnenou
nemajetkovou ujmou odvolací súd uvádza, že samotné nedodržanie zákonnej lehoty bez preukázania
skutočnostíodôvodňujúcichzávažnosťvzniknutejujmyaokolnosti,zaktorýchknejdošlo,nezakladábez

ďalšieho nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ si náhradu nemajetkovej ujmy uplatnil za
vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie
jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom,
stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie
pohľadávky. Navrhovateľ tieto svoje tvrdenia žiadnym spôsobom nekonkretizoval a ničím nepreukázal;

uvádzané skutočnosti tak ostali len v rovine všeobecných tvrdení bez preukázania konkrétneho zásahu.
Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že sú to práve okolnosti predmetnej veci, ktoré by neumožnili
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch ani v prípade preukázania tvrdení navrhovateľa.
Je síce povinnosťou štátu zabezpečiť, aby bola spravodlivosť poskytnutá včas, pričom personálne a
materiálne problémy na jeho strane spravidla nie sú dôvodom, ktorý by ospravedlnil porušenie práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Uvedené zásady však platia pre štandardné situácie,
kedy účastník obracajúci sa na súd so svojou vecou nemá dôvod zaujímať sa o pripravenosť súdu na
poskytnutie súdnej ochrany v jeho veci. No v prípade, ak sa jedna osoba v priebehu krátkeho času
obráti na súdy s enormným množstvom nových návrhov, v rámci prevencie (§ 417 ods. 1 Občianskeho
zákonníka) sa musí zaujímať o to, či a v akých podmienkach je súd jej podania schopný vybaviť, a

je povinná akceptovať, že vybavenie jej vecí nemusí byť tak promptné, ako vybavovanie vecí iných
navrhovateľov.Súdjetotižpovinnýzabezpečiťokreminéhorovnakýprístupkspravodlivostiprevšetkých
a navrhovateľ nemohol reálne očakávať, že súd promptne vybaví všetky jeho veci na úkor všetkých
ostatných. Navrhovateľ preto nemohol legitímne očakávať vybavenie všetkých svojich žiadostí v 15dňovej lehote a nemohol preto z dôvodu jej nedodržania zažiť stratu dôvery v právo a v spravodlivé
riešenie veci.

V prejednávanej veci teda súd prvého stupňa svoje rozhodnutie založil na správne a dostatočne
zistenom skutkovom stave veci, ktorý po právnej stránke správne posúdil a svoje úvahy, ktorými sa pri
rozhodovaní riadil, aj náležite a presvedčivo odôvodnil. Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom
súdu prvého stupňa, podľa ktorého navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie všetkých zákonom
kumulatívne stanovených podmienok pre založenie objektívnej zodpovednosti odporcu za škodu

spôsobenúnesprávnymúradnýmpostupomsúduvexekučnomkonanívzmyslezákonač.514/2003Z.z.
v znení účinnom v rozhodnom čase (existencia nesprávneho úradného postupu, vznik majetkovej škody,
resp. nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou, resp. nemajetkovou ujmou a
nesprávnym úradným postupom).

Napadnutý rozsudok odôvodnil súd prvého stupňa spôsobom zodpovedajúcim § 157 ods. 2 O.s.p.,

pričom odvolací súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, čomu zodpovedá odôvodnenie napadnutého rozsudku, stačí na

záver o tom, že z tohto aspektu je realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142
ods. 1 O.s.p.. V odvolacom konaní úspešný odporca by mal právo na náhradu trov odvolacieho konania.
Nakoľko si však náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, odvolací súd mu ich náhradu nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.