Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. október 2014

Súd: Okresný súd Stará Ľubovňa
Spisová značka: 6C/42/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8514200552
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Bitalová

ECLI: ECLI:SK:OSSL:2014:8514200552.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Stará Ľubovňa samosudkyňou JUDr. Oľgou Bitalovou v právnej veci navrhovateľa:

POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, pr. zast. Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421 proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, IČO: 00 166 073 v konaní o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy takto

r o z h o d o l :

Súd návrh z a m i e t a .

Súd z a m i e t a návrh navrhovateľa na prerušenie konania.

Žiadnemu z účastníkov konania súd n e p r i z n á v a náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom doručeným Okresnému súdu Vranov nad Topľou dňa 27.9.2012 sa navrhovateľ domáhal, aby
súd zaviazal odporcu na zaplatenie náhrady majetkovej škody vo výške 1 431,45 eur a nemajetkovej

ujmy vo výške 286,29 eur.

Svoj návrh odôvodnil tým, že navrhovateľ je právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie
podnikateľskú činnosť v oblasti poskytovania krátkodobých úverov a ako oprávnený subjekt (veriteľ
zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX, dlžník S. H., nar. XX.X.XXXX) navrhol písomným podaním súdnemu
exekútorovi vykonať exekúciu. Exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie prijal
naďalšiekonanie,čímdošlokzákonnémuzaloženiupovinnostizaoberaťsatoutožiadosťouarozhodnúť
o nej v zákonom stanovenej dobe. Podľa navrhovateľa v exekučnom konaní je založená povinnosť
exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

do 15 dní od doručenia tejto žiadosti, ak exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského
súdu. Exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 30.1.2011 a
to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia
tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej lehote (omeškanie viac ako 153 dní), a to napriek tomu, že
prejednávaná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala takú spoluprácu
s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k
posúdeniu a rozhodnutiu.

Navrhovateľ ďalej uviedol, že exekučný súd vykonaním postupu podľa ustanovenia § 44 ods. 2 zák.

č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len EP) spôsobom odporujúcim
zákonu,t.j.vykonanímprocedúrypreskúmaniabezsplneniazákonnýchpodmienok,keďsúdbezďalšíchlegálnych predpokladov založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces
zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených
právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci na ustanovení § 44 ods. 2 EP, čím

sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou,
ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, prekročil mieru možného
rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu
zásadu právneho štátu - zásadu legality (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Exekučný súd tým,
že svojím nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu v

časti istiny, a to bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup, formálne vyvolal stav, ktorý založil
prekážku rozhodnutej veci v právnom vzťahu medzi navrhovateľom ako oprávneným a dlžníkom ako
povinným odvíjajúceho svoju podstatu od uzatvorenej zmluvy o úvere. Existuje totiž právne relevantný
exekučnýtitul-rozsudokrozhodcovskéhosúdu,ktorýniejemožnézrušiťpreuplynutielehotyachýbajúci
subjektívny prvok, avšak tento je z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný a súčasne nie
je možné zo strany navrhovateľa iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva

na zaplatenie istiny s príslušenstvom, pretože existenciou rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená
prekážka veci právoplatne rozhodnutej, na ktorú súd prihliada ex offo. Navrhovateľ ďalej uviedol, že
v predmetnom prípade neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu
postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia
na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe.

Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si navrhovateľ uplatnil náhradu majetkovej
škody, ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch. Majetkovú škodu predstavuje náhrada istiny s
príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v
občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného
zmluvou o úvere, v dôsledku čoho nemôže tiež nastať akceptácia návrhu na nútené vymáhanie istiny

a príslušenstva zo strany exekučného súdu.

Navrhovateľ si zároveň uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného

čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný
postup exekučného súdu je podľa názoru navrhovateľa dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej
intenzity, ktorá má za následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti majetkového práva navrhovateľa.
Nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu legitímneho očakávania navrhovateľa, že správnym

a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Navrhovateľ zdôraznil, že v
prípade včasného rozhodnutia exekučného súdu mohol efektívne a účinne uskutočniť rad iných
krokov smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva, pretože by vedel,
že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Nezákonným zásahom boli u navrhovateľa,
resp. členov riadiacich orgánov spoločnosti navrhovateľa a majiteľov vyvolané pocity frustrácie,

úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, tiež bol spôsobený
zánik plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa, strata zisku z realizovaného obchodu
vyvolala hospodársku stratu, nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy navrhovateľa a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.
Potrebu náhrady nemajetkovej ujmy odôvodnil navrhovateľ požiadavkou na spravodlivé usporiadanie

vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a
princípov právneho štátu. Navrhovateľ si uplatnil za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že
nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie
veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 286,29

eur, t.j. 20% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom. Navrhovateľ tiež uviedol, že v zmysle zákonného
postupu písomne požiadal odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody podľa §
15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., odporca na jeho žiadosť pozitívne nereagoval.Okresný súd Vranov nad Topľou uznesením č.k. 9C/260/2012-7 zo dňa 8.10.2012 spojil veci vedené
pod sp. zn. 9C/260/2012, 9C/261/2012, 9C/262/2012, 9C/263/2012, 9C/264/2012, 9C/265/2012,
9C/266/2012, 9C/267/2012, 9C/268/2012, 9C/269/2012, 9C/270/2012 a 9C/271/2012 na spoločné

konanie s tým, že tieto veci sa budú ďalej viesť pod sp. zn. 9C/260/2012.

Uznesením č.k. 8NcC/44/2012 zo dňa 18.10.2012 Krajský súd v Prešove vylúčil sudcov Okresného
súdu Vranov nad Topľou z prejednávania a rozhodovania vo veci vedenej pod sp. zn. 9C/260/2012 a
vec prikázal tunajšiemu súdu.

Uznesením č.k. 6C/358/2012-38 zo dňa 29.10.2013 súd vylúčil z konania sp. zn. 6C/358/2012 veci
spojené uznesením Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 9C/260/2012-7 zo dňa 8.10.2012 a

pôvodne vedené pod sp. zn. 9C/260/2012, 9C/261/2012, 9C/262/2012, 9C/263/2012, 9C/264/2012,
9C/265/2012, 9C/266/2012, 9C/267/2012, 9C/268/2012, 9C/269/2012, 9C/270/2012 a 9C/271/2012 na
samostatné konanie.

Súd poučil účastníkov konania o ich procesných právach a povinnostiach, odporcovi doručil návrh na
začatie konania, vyzval ho, aby sa k predmetu sporu písomne vyjadril v lehote 15 dní a v prípade, že

uplatnený nárok v celom rozsahu neuznáva, aby vo vyjadrení uviedol rozhodujúce skutočnosti na svoju
obranu a pripojil listiny, na ktoré sa odvoláva a označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

Odporca v písomnom vyjadrení s návrhom nesúhlasil. Konštatoval, že podanie navrhovateľa je potrebné
vyhodnotiť za zmätočné z dôvodu absentujúcich relevantných údajov a k návrhu nepripojil ani jeden
relevantný dôkaz, na ktorý poukazoval. Navrhovateľ odkázal najmä na exekučný spis, čím v skutočnosti

preniesol dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno je na navrhovateľovi. Odporca
navrhol konajúcemu súdu aplikáciu ustanovenia § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku uvádzajúc,
že nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Z návrhu nie je zrejmé, z akého titulu sa domáha
náhrady škody, či z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodov prieťahov alebo z dôvodu
nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Čo sa týka uvádzaných prieťahov v konaní, navrhovateľ

neuviedol kroky, ktoré podnikol na ich odstránenie. Odporca poukázal na to, že dňa 23.04.2012 mu boli
doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Vzhľadom na skutočnosť,
že už dňa 27.09.2012 boli na súd doručené prvé žaloby vo veci je zrejmé, že navrhovateľ ich nepodal po
uplynutí 6-mesačnej lehoty v zmysle zákona, ale skôr. Preto ide o predčasne uplatnený nárok na súde.
Navrhovateľ neposkytol žiadnu súčinnosť pri predbežnom prerokovaní podaných žiadostí a tým zmaril

akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody na príslušnom orgáne.

K uplatnenému nároku odporca uviedol, že pre vznik zodpovednosti štátu musia byť v zmysle zák.
č. 514/2003 Z.z. splnené tri podmienky - existencia nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho
úradného postupu, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou, pričom tieto podmienky musia byť splnené súčasne.

K nesprávnemu úradnému postupu odporca uviedol, že prax ukázala už dávnejšie, že lehota na
poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť
exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok. Zároveň v tejto
súvislosti zdôraznil skutočnosť, že z § 44 ods. 2 EP vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie
rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia. 15- dňová lehota sa týka prípadu,

keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu. Ak
ho súd nepoverí, 15 - dňová lehota neplatí a ani sa logicky nedá predpokladať, že by to bol zámer
zákonodarcu, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu. Podľa odporcu samotné nedodržanie
zákonom stanovenej lehoty, neznamená automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností, ktoré

sa týkajú rozhodovania o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je zrejmé, že skúmanie
vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s ohľadom na to,
že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv.Pri existencii prieťahov v konaní odporca poukázal na ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., keď pri
posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo

zbytočných prieťahov v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenie sťažnosti na prieťahy,
žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v
disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenie, ktoré
malo za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd
SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pričom uviedol,
že navrhovateľ nepreukázal, že by v danej veci takýmto spôsobom bolo konštatované porušenie
práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Podľa názoru odporcu skutočnosť,
či v konkrétnom prípade bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je
kompetentný preskúmať jedine Ústavný súd SR.

Odporca taktiež vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 30-
dňovej lehoty od doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora pred dňom 23.4.2009 (t.j. tri roky pred
dňom, kedy boli odporcovi doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku).

Ďalej odporca uviedol, že navrhovateľ nepreukázal vznik, ani výšku škody, ani nevymožiteľnosť
pohľadávky, ktorú pôvodne navrhoval vymôcť v exekučnom konaní, a to práve v dôsledku nesprávneho

úradného postupu súdu. Odporca mal ďalej za to, že rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na udelenie
poverenia iba preukázalo nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom,
navrhovateľ mal možnosť získať iný exekučný titul, napríklad podaním návrhu na začatie konania,
čo nevykonal a svojou nečinnosťou sám prispel k situácii, ktorú v žalobe namieta. Navrhovateľ tiež
nepreukázal, že by mu súd v prípade podania novej žaloby týkajúcej sa nárokov zo zmluvy o úvere

priznal tieto nároky od dlžníkov v sume, v ktorej ich požaduje od odporcu a že jeho pohľadávka je
nevymožiteľná v dôsledku pochybenia exekučného súdu. Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku
škody navrhovateľa neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní,
ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva, či dôverných informácií, teda skutočnosti, ktorými
navrhovateľ exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje.

K nemajetkovej ujme uviedol, že navrhovateľ nepreukázal tak vznik nemajetkovej ujmy, ako ani to,
že by sa mala poskytovať náhrada v peniazoch. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu ČR
sp. zn. 30Cdo 675/2011 odporca uviedol, že pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe
frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody
a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Navrhovateľ nekonkretizoval, v čom

spočíval"zánikpodnikateľskýchaktivítapodnikateľskýchplánov"navrhovateľaaakosituácia"ovplyvnila
ďalšiepodnikateľsképostupynavrhovateľa".Rovnakopožadovanánáhradanemajetkovejujmyvovýške
20% z istiny a príslušenstva nie je podložená akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami či rozumnou úvahou.
Odporca taktiež poukázal na skutočnosť, že vzhľadom na praktiky navrhovateľa, ktoré sú verejnosťou,
špecializovanými organizáciami na ochranu spotrebiteľov i napríklad Európskou komisiou vnímané

negatívne, súdy musia obzvlášť opatrne zvažovať rozhodovanie o návrhoch navrhovateľa, keďže v
prípade navrhovateľa nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia práva spotrebiteľa. Výšku
nemajetkovej ujmy je potrebné posudzovať podľa § 17 ods. 3 zákona 514/2003 Z. z. po zohľadnení
osoby poškodeného, vnímania jeho doterajšieho pôsobenia, minimálnej závažnosti prípadnej ujmy a
následky, ktoré navrhovateľovi mohol namietaný nesprávny úradný postup spôsobiť.

Návrh navrhol tiež zamietnuť s odôvodnením, že vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej
súvislosti, ako priameho a bezprostredného vzťahu príčiny a následku, nemožno tvrdiť, že
navrhovateľovi vznikla škoda postupom exekučného súdu.

Hoci navrhovateľ zastúpený právnym zástupcom bol poučený o jeho procesných právach a
povinnostiach, okrem iného aj podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p., súd ho výzvou zo dňa 3.9.2013, ktorú

si prevzal dňa 5.9.2013, opakovane vyzval, aby súdu oznámil spisové značky jednotlivých exekučnýchkonaní, doplnil dátumy doručenia ním uvádzaných podaní na súd a predložil ich fotokópie, predložil
súdu fotokópiu rozhodnutia súdu, od ktorého odvodzuje nezákonný úradný postup súdu, uviedol a
preukázal,kedysadozvedelovznikuškody,preukázalvýškuskutočnejškodyazaujalprávnestanovisko

ktvrdeniamuvádzanýmvovyjadreníodporcu.Právnyzástupcanavrhovateľanavýzvusúdunereagoval.

Pojednávania nariadeného na deň 15.7.2014 sa zúčastnil iba právny zástupca navrhovateľa. Odporca
svoju neúčasť ospravedlnil z dôvodu hospodárnosti konania.

Právny zástupca navrhovateľa trval na podanom návrhu. K času nečinnosti exekučného súdu uviedol, že
podklady o dĺžkach doby nečinnosti prevzal od navrhovateľa. K tomuto uviedol, že nie je ani rozhodujúci
časový úsek doručenia rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, ale z pohľadu náhrady

škody je dôležité konanie súdu, ktorým skúmal obsahovú časť dokumentácie predloženej oprávneným.
Nesprávnosťtohtopostupurozobralvďalšomprednese,pričompoukázalnaznaleckýposudokč.1/2013
a 1/2014, ktoré predložil súdu. Zároveň predložil súdu doplnenie právnej argumentácie a stanovisko k
vyjadreniu odporcu.

V doplnení právnej argumentácie poukázal na znalecký posudok č. 1/2013 vypracovaný doc.

JUDr. PhDr. Miroslavom Slašťanom, PhD., ktorý konštatoval, že jednotlivé záväzné pramene práva
Európskej únie a súvisiace nezáväzné premene práva EÚ nezakazujú, aby majetkové spory, v ktorých
zmluvnou stranou je spotrebiteľ, mohli byť rozhodované rozhodcom alebo rozhodcovským súdom
v rozhodcovskom konaní. Navrhovateľ zdôraznil, že postup súdu znemožňujúci výkon legálneho
rozhodcovského rozsudku je nesprávnym úradným postupom priamo spôsobujúci hmotnú škodu vo

výške plnení určených v rozhodcovskom rozsudku. Exekučným súdom uskutočnený právny záver, že
spotrebiteľské spory nemožno riešiť pred rozhodcovským súdom, je nesprávny. Poukázal pritom na
nález Ústavného súdu ČR IV. ÚS 3377/12 zo dňa 16.5.2013 a nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS
306/2010 zo dňa 8.12.2010.

K námietkam odporcu ohľadne splnenia procesných podmienok a návrhu na postup podľa § 43 ods. 1

O.s.p. uviedol, že v návrhu uviedol všetky podstatné okolnosti a označil dôkazy, ktoré mu boli známe,
teda nie je tu dôvod na postup podľa § 43 ods. 1 O.s.p. Takisto pokiaľ ide o predmet konania je zrejmé, že
sadomáhanáhradyškodyzdôvodunesprávnehoúradnéhopostupuvzmysle§9ods.1zák.č.514/2003
Z.z. K ospravedlneniu nesprávneho úradného postupu tým, že navrhovateľ sa nedostatočne sťažoval
na nečinnosť uviedol, že takáto premisa je v právnom štáte neprijateľná, pretože štátny orgán má konať

aj bez urgencií a sťažností. Zároveň poukázal na žiadosti o stave konania, ktoré zasielal exekučnému
súdu. Napokon podal aj sťažnosť ÚS SR, keďže exekučný súd bol nečinný. K lehote na rozhodnutie
o žiadosti udelenia poverenia uviedol, že podľa jeho názoru v lehote 15 dní je potrebné rozhodnúť,
t.j buď udeliť exekútorovi poverenie alebo zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia, ináč exekučný súd
spôsobuje prieťahy v konaní. Poukázal pritom na to, že rozhodcovský rozsudok je úplne iný právny

inštitút ako rozhodnutie rozhodcovskej komisie, čo je potrebné rozlišovať v zmysle § 44 ods. 2 Exek.
poriadku v spojení s § 41 ods. 2 písm. d) Exek. poriadku. Zdôraznil, že navrhovateľ sa domáha náhrady
škody a nemajetkovej ujmy na podklade nesprávneho úradného postupu spočívajúceho vo vykonaní
úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok, čím mu súd znemožnil vykonať rozhodcovský
rozsudok. Poukázal pritom na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18CoE 641/2011 zo dňa

30.11.2012, z ktorého citoval. Namietol ďalej, že nesprávny úradný postup exekučného súdu vidí aj v
porušení práva EÚ, a to s poukazom na rozhodnutia Európskeho súdneho dvora (ďalej len ESD). Hlavné
pochybenie v tomto smere videl v tom, že exekučný súd vôbec neupozornil povinného (spotrebiteľa),
ani oprávneného na skutočnosť, že hodlá posúdiť rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku.

Ak súd nehodlá akceptovať vyššie uvedenú interpretáciu navrhovateľa, navrhol konanie prerušiť a

predložiť ESD prejudiciálnu otázku v znení:

Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti
možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej
neprijateľnosti,vykladaťtak,žetakátopodmienkasaaplikujelenvtedy,akspotrebiteľvýslovneodporovaljej neaplikácii alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu,
že zamýšľa uplatniť je neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne
neprijateľnú?

Je takéto oznámenie o posúdení podmienky ako možne neprijateľnej voči spotrebiteľovi vždy povinné
od súdu vrátane výzvy na prejavenie zámeru uplatniť túto podmienku?

Právny zástupca navrhovateľa ďalej vyslovil tvrdenie, že z hľadiska ochrany základného práva na
prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov nie je možné ústavnoprávne ospravedlniť žiaden zbytočný
zásah do tohto práva, a to bez ohľadu na to, ako dlho pretrváva. Na tomto v zmysle judikatúry ÚS SR
nič nemení ani vysoká pracovná vyťaženosť všeobecných súdov. Nesúhlasil s názorom odporcu, že

súd v danom prípade neskúma okolnosti označované v justičnej praxi ÚS SR zbytočnými prieťahmi.
Ochrana ústavnosti je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tomto rámci predovšetkým
všeobecného súdnictva. Takisto nesúhlasil s názorom odporcu, že prieťahy v konaní je oprávnený
skúmať a konštatovať jedine ústavný súd alebo predseda súdu. Takýto výklad považuje navrhovateľ za
ústavne nekonformný a za neprípustný. Vyjadril sa aj k námietkam odporcu týkajúcich sa nepreukázania

vzniku majetkovej alebo nemajetkovej ujmy. V tomto smere uviedol, že je nereálne predpokladať, že
nesprávny úradný postup exekučného súdu nemal na majetok a aktivity navrhovateľa žiaden vplyv.
Nečinnosť exekučného súdu spôsobila potreby zmeny v pracovných aktivitách jeho zamestnancov, v
hraničných prípadoch nutnosť prijať nových pracovníkov. Takisto všetky žiadosti, urgencie a pod. musel
niekto vypracovať, odoslať a vykonať ďalšie s tým spojené úkony, čím je jednoznačne preukázaný vznik

škody. Ďalšie náklady súviseli s nákladmi na poštovné, papier, tlač atď. Poukázal tiež na § 136 O.s.p.,
v zmysle ktorého ak možno výšku nárokov zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo ju nemožno
zistiť vôbec, súd ich určí podľa svojej úvahy. K námietke odporcu týkajúcej sa nepreukázania príčinnej
súvislosti uviedol, že táto je všeobecná a bližšie neuvádza, kde bola kauzalita medzi škodou a škodovou
udalosťou pretrhnutá, nepriama či nebezprostredná.

PrávnyzástupcanavrhovateľaďalejdoplnilsvojuargumentáciutýkajúcusaporušeniaprávaEÚ.Vyslovil
názor, že exekučný súd nesprávne interpretoval smernicu Rady 93/13EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. S poukazom na rozsudok ESD sp. zn. C-472/11 zo dňa
21.2.2013 vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai vyslovil záver, že exekučný
súd nezohľadnil pri aplikácii uvedenej smernice svoju povinnosť upozorniť účastníkov konania na

neprijateľnú podmienku a nedal im možnosť sa k nej vyjadriť. Takisto s poukazom na dve rozhodnutia
Spolkového súdneho dvora v Nemecku a na dve rozhodnutia Ústavného súdu ČR vyslovil názor, že
nesprávnosť postupu exekučného súdu sa prejavila aj v tom, že v rozpore s požiadavkou práva a
judikovanej praxe nepristúpil k iniciácii konania o predbežnej otázke. Z rozhodnutí Spolkového súdneho
dvora v Nemecku a Ústavného súdu ČR, z ktorých citoval, je zrejmé, že tieto pristúpili k výkladu čl. 3

ods. 1 smernice 93/13/EHS zásadne odlišne ako exekučný súd.

Súd vo veci vytýčil ďalší termín pojednávania. Právny zástupca navrhovateľa požiadal súd o odročenie
pojednávania z dôvodu kolízie pojednávaní v rovnaký deň. Súd túto žiadosť právneho zástupcu
navrhovateľa nepovažoval za dôvodnú a v nej uvádzané dôvody na odročenie pojednávania za dôležité,
ako má na mysli ustanovenie § 119 O.s.p. Žiadosť o odročenie pojednávania neobsahuje deň, kedy sa

právny zástupca navrhovateľa, resp. samotný navrhovateľ, dozvedel o dôvode, pre ktorý žiadal odročiť
pojednávanie, neboli k nemu pripojené žiadne doklady preukazujúce skutočnosti v ňom uvádzané, k
uvedenému podaniu neboli pripojené žiadne doklady o tom, že by na pojednávania uvádzané v danom
podaní bol navrhovateľ a jeho právny zástupca predvolaný skôr než na pojednávanie v tejto právnej veci.

Predovšetkým však súd poukazuje na to, že je všeobecne známe, že navrhovateľ zastúpený

spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o. podal hromadné žaloby proti Slovenskej republike na súdoch v celej
SR a z hľadiska počtu týchto podaní, ktoré dosahujú niekoľko tisíc žalôb, je tvrdenie klienta o osobnej
účastisplnomocnenéhoadvokátabezmožnostisubstitúciešikanózne,vedúcekprocesnýmobštrukciám
a brániace vydaniu meritórneho rozhodnutia. Z hľadiska počtu podaných žalôb je skutočne nereálne,
abysasplnomocnenýadvokátmoholosobne,bezmožnostisubstitúcie,zúčastniťvšetkýchpojednávaní,

ktoré sú nariaďované denne na súdoch v rámci celého Slovenska. Odporca sa pojednávania bezospravedlnenia nezúčastnil. Vzhľadom na tieto skutočnosti súd postupom podľa § 101 ods. 2 O.s.p.
prejednal vec v neprítomnosti účastníkov konania a právneho zástupcu navrhovateľa.

Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom návrhu, písomným vyjadrením odporcu,

spisom Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 11Er/953/2010, znaleckým posudkom 1/2013 a
1/2014 a zistil tento skutkový stav:

Exekučné konanie vedené na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. 11Er/953/2010 sa začalo
dňa 30.8.2010, kedy navrhovateľ ako oprávnený spísal u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého,
Exekútorský úrad Bratislava do zápisnice návrh na vykonanie exekúcie. Žiadosť o udelenie poverenie
bola doručená Okresnému súdu Vranov nad Topľou (ďalej exekučný súd) dňa 29.11.2010. Exekučný

súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora uznesením č. k. 11Er/953/2010-9 zo dňa 21.12.2010 tak, že
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Na základe uvedeného skutkového stavu súd právne uzatvára:

Podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym

úradným postupom.

Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa § 3 ods. 1 zákona 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a

o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, štát zodpovedá za podmienok ustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona,
pri výkone verejnej moci

a) nezákonným rozhodnutím,

b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,

c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo

d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. účinného do 31.12.2012 (teda v čase podania návrhu
na začatie konania), vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods.
1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak

1. škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje
inak,

2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,

3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote,nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012, právo na náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa§15ods.1zákona514/2003Z.z.,nároknanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4

a 11.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012, ak príslušný orgán
neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti,
môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 16 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012, každý je povinný bez

zbytočného odkladu na požiadanie príslušného orgánu, ktorý koná v mene štátu, písomne oznámiť
skutočnosti, ktoré majú význam pre predbežné prerokovanie nároku.

Podľa § 17 ods. 1 zákona 514/2003 Z.z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zákona 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva

nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 zákona 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a
o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa

odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 19 ods. 1 zákona 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012, právo na náhradu škody sa
premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva
na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa
doručenia (oznámenia) rozhodnutia.

Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. (v znení platnom a účinnom od 1.6.2010 do 31.5.2011),

súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosťo udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z.z. (v znení platnom a účinnom od 1.6.2010 do

31.5.2011) podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Vranov nad Topľou v exekučnom konaní vedenom
pod sp. zn. 11Er/953/2010.

Súd po vykonanom dokazovaní a po zhodnotení dôkazov jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti dospel k

názoru, že návrh navrhovateľa je nedôvodný.

V prvom rade sa súd vysporiadal s návrhom navrhovateľa na prerušenie konania a položenie
prejudiciálnej otázky ESD vo vyššie uvedenom znení.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s p., súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a
zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je
potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. ESD má právomoc vydať rozhodnutie o
prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov

alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa
navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., má podklad v aplikácii vnútroštátneho
práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.

V rámci skúmania dôvodnosti návrhu oprávneného na položenie predbežnej otázky Európskemu
súdnemudvorutýkajúcisaplatnostiavýkladuaktovprijatýchorgánmiSpoločenstvasúddospelkzáveru,

že v predmetnej veci nie je daný ani dôvod na navrhovaný postup, a tým na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. v spojení s ustanovením § 243c O. s. p.

Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len vtedy, ak dospel
k záveru (rozhodol), že požiada Súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej otázke, lebo je potrebné podať
výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný

vyhovieť každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu
dvoru na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v
určitej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený
obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný
výkladkomunitárnehopráva,tedanierozhodnúťurčitýspor,ktorýnemážiadnukomunitárnurelevanciua

je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového
práva ( tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom
prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Vyriešenie
právnych otázok nastolených navrhovateľom v tomto konaní patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho
súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia Súdneho dvora.

V danom prípade je predmetom konania náhrada škody spôsobená nesprávnym úradným postupom
exekučného súdu, ktorá je upravená vnútroštátnym predpisom, teda netýka sa aplikácie práva EÚ.
V druhom a neposlednom rade je tiež dôležité uviesť, že položenie navrhovateľom prejudiciálnej
otázky sa dotýka konania exekučného súdu, ktorý sa mal podľa navrhovateľa dopustiť nesprávneho
úradného postupu. Nesprávnosť postupu exekučného súdu v navrhovateľom požadovanom smere mal

navrhovateľ riešiť priamo v exekučnom konaní. Nejde teda o riešenie otázky, ktorá sa priamo dotýka
predmetu tohto konania. Naviac zo znenia položenej otázky nie je zrejmé, výkladu akého právneho aktuEÚ sa má položená otázka týkať. Vzhľadom na tieto skutočnosti súd zamietol návrh navrhovateľa na
prerušenie konania.

Súd ďalej pristúpil k posúdeniu samotného nároku navrhovateľa. Pokiaľ ide o odporcom namietané

nedostatky návrhu na začatie konania, súd konštatuje, že žalobný návrh má všetky náležitosti v zmysle
§ 79 ods. 1 O.s.p. Z petitu navrhovaného výroku je súdu zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha, i keď
súd prisvedčuje argumentácii odporcu, že navrhovateľ by mal jasným spôsobom identifikovať exekučné
konanie, v ktorom mu mala byť spôsobená škoda, o to zvlášť, že v namietanom exekučnom konaní
bol účastníkom konania. Tvrdenie navrhovateľa, že nemá vedomosť o spisovej značke súdu je zjavne

zavádzajúce, keďže mu bolo doručené uznesenie exekučného súdu, ktorým bola žiadosť súdneho
exekútora zamietnutá a ktoré obsahovalo tak spisovú značku súdu, ako aj spisovú značku exekútora.

Súd preskúmal odôvodnenosť odporcom vznesenej námietky premlčania a dospel k záveru, že právo
navrhovateľa domáhať sa náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom v tomto prípade
nie je premlčané. V exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn.
11Er/953/2010 bola doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 29.11.2010, teda

až po dni 23.04.2009, z ktorého vychádzal odporca ako hraničného dňa, nakoľko tento predstavuje tri
roky pred dňom, kedy mu boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku.

Vzmysle§15ods.1zákonač.514/2003Z.z.nároknanáhraduškodyspôsobenejnesprávnymúradným
postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o
predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom. Navrhovateľ v prejednávanej veci poskytol

súdu len tvrdenie, že v každej veci podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, na ktorú odporca
nereagoval pozitívne. K návrhu však nepredložil ani jeden doklad o tejto skutočnosti. Z vyjadrenia
odporcu vyplýva, že prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo strany
navrhovateľa boli doručené dňa 23.4.2012. Návrh bol doručený súdu dňa 27.09.2012 t.j. predčasne,
pred uplynutím 6-mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku. Ak príslušný orgán neuspokojí

nárok na náhradu škody do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne
oznámi poškodenému, že neuspokojí nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať nároku na
súde. Ak tak urobí skôr, ide o predčasne podanú žalobu, čo predstavuje dôvod na zamietnutie žaloby z
dôvodu predčasnosti. Do podania návrhu na začatie konania na súd síce 6 mesačná lehota neuplynula,
avšak súd vo veci rozhodoval až po uplynutí 6 mesačnej lehoty od prijatia predmetnej žiadosti, pričom

z vyjadrenia odporcu je zrejmé, že uplatňovanú náhradu škody neuznáva, preto súd vo veci konal a
rozhodol.

Podľa právnej úpravy sa za nesprávny úradný postup považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej
moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom

chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Právo na náhradu škody pritom má len ten, komu
bola takým postupom spôsobená škoda. Vo všeobecnosti v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. musia
byť pre naplnenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej
moci splnené všeobecné podmienky, a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup,
vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom

a vzniknutou škodou. Navrhovateľ nepreukázal splnenie všetkých predpokladov zodpovednostného
právneho vzťahu.

V predmetnej veci vidí navrhovateľ nesprávny úradný postup OS Vranov nad Topľou jednak v tom, že
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oneskorene, keď súd bol bezdôvodne
nečinný viac ako 153 dní, pretože exekučné konanie podľa tvrdenia navrhovateľa začalo dňa 30.8.2010

a exekučným súdom bolo rozhodnuté o žiadosti o udelenie poverenia až dňa 30.1.2011, ale hlavne v
tom, že opakovane preskúmal exekučný titul, ktorým bol rozhodcovský rozsudok, aj keď na to nemal
oporu v zákone, čím vmanévroval navrhovateľa do situácie, keď síce bol vo veci navrhovateľa a
dlžníka z úverového vzťahu vydaný rozhodcovský rozsudok, ktorý je právoplatný a vykonateľný, ale jeho
výkon exekučný súd nepovolil, teda znemožnil navrhovateľovi domôcť sa svojho nároku či už cestou

výkonu rozhodnutia alebo uplatnenia nároku cestou všeobecného súdu, keďže rozhodcovský rozsudokznamená prekážku veci rozhodnutej. Takisto nesprávnosť tohto postupu videl aj v tom, že exekučný súd
neinformovalúčastníkovvexekučnomkonaníotom,žeurčitúpodmienkumieniposúdiťakoneprijateľnú.

K dodržaniu zákonnej lehoty na udelenie poverenia je potrebné uviesť, že z exekučného spisu vyplýva,

že žiadosť o udelenie poverenia bola exekučnému súdu doručená až dňa 29.11.2010, teda až od
tohto dňa plynie súdu lehota na rozhodnutie. Exekučný súd pritom rozhodol dňa 21.12.2010 a nie
30.1.2011, teda po 22 dňoch od doručenia žiadosti o udelenie poverenia. Pre účely nečinnosti by
od tejto doby bolo potrebné ešte odpočítať lehotu 15 dní, ktorú exekučný súd mal na rozhodnutie o
žiadosti exekútora, pričom žiadosť o udelenie bola v danom prípade zamietnutá. Exekučný súd teda

rozhodol len 7 dní po zákonom určenej lehote. Pre prípad zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia
podanejvšakpodľanázorusúduneplatíuvedenálehotavzhľadomnapotrebuskúmaniarozporužiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so
zákonom. V danom prípade bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, pre ktorý vylúčenie 15 -
dňovej lehoty vyplýva priamo z § 44 ods. 2 Exek. poriadku. Skúmaním rozhodcovskej doložky exekučný
súd nepreskúmaval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizoval svoje oprávnenie

vyplývajúce zo zákona, konkrétne z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď skúmal, či
exekučný titul vydal oprávnený orgán.

K názoru navrhovateľa týkajúceho sa predpokladu racionálneho zákonodarcu a s tým spojeným
názorom, že rozhodcovský rozsudok nie je exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exek.
poriadku súd dáva do pozornosti dôvodovú správu k zákonu č. 102/2011 Z.z., ktorým bolo doplnené

ustanovenie § 41 ods.2 písm. d) Exek. poriadku. Podľa tejto správy samotný zákonodarca považoval
za exekučné tituly podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exek. poriadku aj rozsudky rozhodcovských súdov a
uvedené ustanovenie doplnil zákonodarca z dôvodu určitých pochybností vyvstávajúcich v praxi, aby
tieto pochybnosti odstránil.

Ďalšie argumenty navrhovateľa sa vo veľkej miere týkali nesprávnosti úradného postupu exekučného

súdu spočívajúceho v opakovanom preskúmaní exekučného titulu a tým znemožnení možnosti domáhať
sa nároku navrhovateľa. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že konajúcemu súdu je z úradnej
činnosti známe, že rozhodovacia prax všeobecných súdov SR týkajúca sa posúdenia neprijateľnosti
rozhodcovskej doložky v spotrebiteľských zmluvách nie je jednotná. Na druhej strane je však potrebné
uviesť, že exekučný súd nevybočil z jednej z rozhodovacích línií všeobecných súdov v takom smere,

že by bola právne neudržateľná alebo by bola svojvoľná. Mnohé prvostupňové a krajské súdy, NS SR
aj Ústavný súd SR (napr. I. ÚS 456-/2011 zo dňa 23.11.2011) vo svojich rozhodnutiach konštatovali,
že exekučný súd počas celého exekučného konania (t. j. v každom štádiu vedenia exekúcie) je
povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je
tak predovšetkým povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého sa exekúcia vedie, je spôsobilým

exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Uvedenú skutočnosť navrhovateľ
ani nenamietal, namietal však prekročenie zákonného rámca pri posudzovaní materiálnej vykonateľnosti
rozhodcovského súdu. Argumenty navrhovateľa v tomto smere sa týkali právneho názoru na to, či
je možné preskúmať rozhodcovskú doložku spôsobom, ako to vykonal exekučný súd. Ako už bolo
uvedené, exekučný súd sa držal jednej z názorových a rozhodovacích línií všeobecných súdov SR

(potvrdenej aj mnohými rozhodnutiami NS SR). V tomto smere súd poukazuje tiež na záver obsiahnutý
v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010, kde Súdny dvor (ES)
v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny
súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky
obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého

vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov
3 a 4 Smernice 93/13/EHS a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky
dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ
nie je viazaný touto podmienkou.

Vyslovenie právneho názoru nemôže byť podľa názoru súdu nesprávnym úradným postupom.

Prípadná nesprávna aplikácia právnych predpisom by mohla viesť k vydaniu nezákonného rozhodnutia
(podmienkou pre náhradu škody z dôvodu nezákonného rozhodnutia je však zrušenie takéhotorozhodnutia). Ak navrhovateľ nesúhlasil s právnym názorom exekučného súdu, mohol využiť opravné
prostriedky, ktoré mu procesné predpisy umožňujú využiť. Túto možnosť však navrhovateľ nevyužil. V
tejto súvislosti súd poukazuje na to, že aj v zmysle judikatúry ÚS SR obsahom práva na spravodlivé

súdne konanie nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,
resp. právo na úspech v konaní (napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08).

Navrhovateľ na podporu preukázania nesprávnosti úradného postupu poukázal aj na znalecký posudok
č. 1/2013, podľa záverov ktorého právo EÚ nezakazuje riešiť spory vzniknuté zo spotrebiteľských zmlúv
v rozhodcovskom konaní. Tieto tvrdenia a argumenty navrhovateľa súd považoval za bezpredmetné,

pretožeajzrozhodnutiaexekučnéhosúdu,ktorýmbolažiadosťsúdnehoexekútoraoudeleniapoverenia
zamietnutá nevyplýva, že by exekučný súd vyslovil názor, že v rozhodcovskom konaní nie je možné
riešiť spotrebiteľské spory. Ani konajúci súd nespochybňuje, že právo EÚ výslovne nezakazuje riešiť
spory zo spotrebiteľských zmlúv aj v rozhodcovskom konaní, predpokladom však je, aby takáto zmluvná
podmienka nebola vo výraznom nepomere v neprospech spotrebiteľa.

K argumentom navrhovateľa o povinnosti exekučného súdu upozorniť účastníkov exekučného konania

o tom, že mieni určitú podmienku vyhodnotiť ako nekalú (s čím súvisel aj návrh na predloženie
prejudiciálnej otázky ESD) súd dáva do pozornosti rozhodnutie pléna ÚS SR pod sp. zn. PLz. ÚS 1/2014,
v ktorom uviedol, že „pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
(§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku
vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti exekútora na udelenie

poverenianavykonanieexekúcievychádzaajzinýchlistín(čiinýchdôkazov)nežtých,ktorésúvýslovne
uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť
o vydanie poverenia) a na tomto základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný
dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá
jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Pre ústavnú konformnosť
konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.“

V danom prípade exekučný súd vychádzal iba z listín predložených oprávneným, čiže aj v zmysle vyššie
uvedeného stanoviska pléna ÚS SR takýto postup nie je porušením základného práva oprávneného
vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Naviac

navrhovateľ mal možnosť sa v exekučnom konaní odvolať, teda mnohé právne úvahy predložené v
tomto konaní uplatniť v exekučnom konaní.

Otázku,čivkonkrétnomprípadeboloaleboneboloporušenéprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov, je kompetentný preskúmať len Ústavný súd SR, ktorý ju preskúma vždy s ohľadom na
konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä z pohľadu troch základných kritérií: zložitosť

veci, správanie účastníka a postup súdu. Prieťahy v súdnom a tým i exekučnom konaní nie je
kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. I keď súd v
predmetnom konaní vzhľadom na tvrdený okamih spôsobenia škody postupuje podľa znenia zákona
č. 514/2003 Z.z. účinného do 31.12.2012 zastáva názor, že v zmysle § 9 ods. 1 tohto zákona, je
dôležité pri skúmaní existencie nesprávneho úradného postupu a porušenia povinnosti urobiť určitý úkon

v ustanovenej lehote, pri skúmaní nečinnosti orgánu verejnej moci a skúmaní zbytočných prieťahov
v konaní alebo iného zásahu vychádzať z vyššie uvedených záverov, pretože i samotná súdna prax
v tejto oblasti vyvolala potrebu uviesť výslovne do právnej úpravy možnosť vychádzať v takýchto
konaniach o náhradu škody len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy v konaní, prípadne žiadosti
o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy a pod. (viď znenie § 9 citovaného zákona účinného

od 1.1.2013). Uvedené je dôležité nielen z pohľadu kompetencie príslušného orgánu posudzovať
prieťahy v konaní, resp. porušenia ústavného práva, ale i z pohľadu splnenia si všeobecnej preventívnej
povinnosti podľa § 415 Občianskeho zákonníka, keďže si navrhovateľ nepočínal tak, aby nedošlo
ku škode na majetku. I keď predmetom konania o nárokoch navrhovateľa je skúmanie nesprávneho
úradného postupu súdu a s tým vzniknutej majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy, súd považuje

za správne poukazovať i na rozhodnutia Ústavného súdu SR, pretože v konaniach pred ústavným
súdom, kde sa posudzuje porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa v podstateskúmajú a vyhodnocujú tie isté okolnosti, ako je zákonná lehota na rozhodnutie, ostatné okolnosti
prípadu, úkony súdu, úkony účastníka konania, zložitosť veci a podobne. V tejto súvislosti súd udáva,
že i keď teda súd v exekučnom konaní urobí úkon po zákonom stanovenej lehote, nemožno bez

zohľadnenia ďalších okolností veci konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Osobitne
v exekučných konaniach pri posudzovaní návrhov na vykonanie exekúcie na podklade exekučných
titulov rozhodcovských rozsudkov a notárskych zápisníc sa javí 15-dňová lehota na vydanie poverenia
výraznou prekážkou pre objektívne posúdenie zákonnosti exekúcie. Naviac zo samotnej dikcie § 44
ods. 2 Exekučného poriadku účinného ku dňu podania žiadosti o vydanie poverenia vyplýva, že lehota

15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v prípade ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok.

K tvrdeniu navrhovateľa o nesprávnosti úradného postupu exekučného súdu spočívajúceho v nepodaní
prejudiciálnej otázky ESD súd odkazuje na vyššie uvedené odôvodnenie tohto rozsudku týkajúce sa
povinnosti súdu podať prejudiciálnu otázku ESD. Exekučný súd aplikoval predovšetkým vnútroštátnu
právnu úpravu, ustanovenia smernice 93/13/EHS použil hlavne ako interpretačné vodítko pri posúdení
neprijateľnosti rozhodcovskej doložky v súlade s názorovou líniou mnohých všeobecných súdov (od

prvostupňových až po NS SR), teda podľa názoru súdu nebol daný dôvod na podávanie prejudiciálnej
otázky.

Na základe uvedených skutočností súd dospel k záveru, že rozhodnutie, ktorým bola zamietnutá žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekútorovi, nebolo ani nesprávnym úradným postupom v
zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ani sa nejednalo o nezákonné rozhodnutie, ktorým by orgán

verejnej moci prekročil svoju právomoc v zmysle § 6 ods. 4 zákona 514/2003 Z.z. Súd tak na základe
uvedeného dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal splnenie prvého predpokladu zodpovednosti
štátu za škodu, a to existenciu nesprávneho úradného postupu, resp. nezákonného rozhodnutia.

Čo sa týka druhého predpokladu zodpovednosti štátu za škodu, a to existencie majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, súd sa stotožnil s argumentáciou odporcu a dospel k záveru, že navrhovateľ ich v

konaní nepreukázal.

Súd mal za to, že aj v prípade, že by existovala možnosť vzniku škody, je možné nahradiť iba skutočnú
škodu a ušlý zisk, ktorých vznik je povinný navrhovateľ preukázať. Navrhovateľ v konaní nepredložil,
ani neoznačil žiaden dôkaz, preukazujúci vznik majetkovej škody a škodu vyčíslil vo výške istiny s
príslušenstvom, ktorá viac podľa neho nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím súdu. Súd

má za to, že uznesenie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie z dôvodu, že exekučný titul vydala neoprávnená osoba/orgán, má za následok, že nie je
materiálna právoplatnosť rozhodcovského rozsudku, pričom zároveň zaniká prekážka rozsúdenej veci.
Nadobudnutím právoplatnosti napadnutého uznesenia pre oprávneného odpadá prekážka res iudicatae
na uplatnenie jeho práva na súde. Súd sa preto nestotožnil s tvrdeniami navrhovateľa o tom, že

v dôsledku postupu exekučného súdu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku došlo k vytvoreniu
stavu zakladajúceho reálnu nevymožiteľnosť istiny a mal za to, že navrhovateľovi nemohla vzniknúť
majetková škoda vo výške náhrady istiny s príslušenstvom, keďže táto mohla byť opätovne priznaná
právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní. Dôkazné bremeno
preukázať vznik a výšku skutočnej škody zaťažovalo navrhovateľa, ktorý však svoje dôkazné bremeno

neuniesol a nepreukázal ani splnenie druhého predpokladu zodpovednosti štátu za škodu v časti
vzniku majetkovej ujmy. Znalecký posudok č. 1/2014 predložený navrhovateľom v priebehu konania
je v tomto smere bezpredmetný, keďže predmetom jeho skúmania bola majetková škoda uplatňovaná
navrhovateľom v iných konaniach ako náhrada účelne vynaložených nákladov spojených s jeho
činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo

medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Naviac v
danomprípadevexekučnejveci,vktorejsapodľanavrhovateľamalexekučnýsúddopustiťnesprávneho
úradného postupu, nebola vykonaná žiadna žiadosť o stave konania alebo urgencia o pokračovanie v
konaní, teda žiadne náklady navrhovateľovi v tomto prípade nevznikli.

Navrhovateľ sa tiež domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože mal za to, že samotné

konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia navykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na
ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
vzniká v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením

vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a ak nie
je možné túto ujmu uspokojiť inak. Z uvedeného vyplýva, že nedodržanie zákonnej lehoty automaticky
nezakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Aj tu platí povinnosť preukázania nemajetkovej
ujmy, pretože okolnosť nedodržania zákonnej lehoty, bez osvedčenia skutočností preukazujúcich
dopad nesprávneho úradného postupu, jeho vplyvu, následkov na navrhovateľa v rôznych oblastiach

pôsobenia, nemá za následok automatický vznik nároku na nemajetkovú ujmu. Konanie o náhradu
škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je totiž súdnym konaním, v ktorom
platí zásada kontradiktórnosti a unesenia dôkazného bremena účastníkom konania. Predpokladom
na uplatnenie nemajetkovej ujmy v súlade s § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. je preukázanie
následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a následkov, ktoré vznikli poškodenému v
spoločenskom uplatnení. Navrhovateľ uviedol, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila

ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať,
resp.žeučlenovriadiacichorgánovnavrhovateľaajehomajiteľovbolivyvolanépocityfrustrácie,úzkosti,
nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Navrhovateľ však svoje tvrdenia
nijakým spôsobom nekonkretizoval a ničím nepreukázal. Náhradu nemajetkovej ujmy nemožno priznať
iba na základe abstraktných tvrdení účastníka, ktoré nie sú preukázané a konkretizované, napríklad

minimálne špecifikovaním, aké podnikateľské postupy a aktivity boli postupom súdu ovplyvnené.
Pocity fyzických osôb účastných na podnikaní právnickej osoby, ktorá si náhradu škody uplatňuje,
sú podľa názoru súdu právne irelevantné. Požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 20 % z
istiny a príslušenstva nie je podložená nijakými reálnymi skutočnosťami, či odôvodnenými výpočtami.
Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie

porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. V predmetnom konaní však nedošlo k porušeniu
práv navrhovateľa, preto mu ani nevzniká nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ teda
nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, ako ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch.
Nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty, ale aj od
okolností jednotlivého prípadu.

Odhliadnuc od skutočnosti, že navrhovateľ nijako nepreukázal ani vznik skutočnej škody ani
nemajetkovej ujmy, je nepravdepodobné, že by za dobu omeškania s rozhodnutím o žiadosti o
udelenie poverenia (v danom prípade skutočne krátku dobu omeškania) došlo k tak závažnej ujme,
ako popisoval navrhovateľ. Je len ťažko uveriteľné, že by podnikateľské plány navrhovateľa mali byť
závislé od rozhodnutia o žiadosti exekútora o udelenie poverenia, teda od rozhodovania vo veciach,

kde pohľadávka nie je riadne platená a je často krát otázne, nakoľko je vôbec vymožiteľná.

Súd má tiež za to, že navrhovateľ nepreukázal ani splnenie tretieho predpokladu zodpovednosti štátu za
škodu, keď nepreukázal existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
uplatňovanou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym
úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný,

neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho
skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako príčina škody existuje skutočnosť, s
ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Nesprávny úradný postup môže mať teda za následok vznik
zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z.z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku navrhovateľa,
ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve a len týmto postupom, teda postupom, ktorý

by bol z hľadiska zmenšenia majetku navrhovateľa rozhodujúcim v tom smere, že ak by nedošlo
k nesprávnemu úradnému postupu, jeho majetok by sa nezmenšil. Keďže v danom prípade nebol
preukázaný nesprávny úradný postup, ani vznik škody, nemôže tu existovať ani príčinná súvislosť medzi
nimi.

Navrhovateľ teda v konaní nepreukázal vznik majetkovej škody, nemajetkovej ujmy na jeho strane, ani

tú skutočnosť, že by zo strany exekučného súdu v exekučnom konaní išlo o nesprávny úradný postup
spočívajúci v ním uvádzaných zbytočných prieťahoch. Napokon nepreukázal ani príčinnú súvislosť
medzi prípadným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu a prípadnou navrhovateľovi
vzniknutou či už majetkovou škodou alebo nemajetkovou ujmou. Teda nepreukázal v tomto konaní anijednu z podmienok zakladajúcich v dotknutých prípadoch zodpovednosť odporcu za náhradu škody a
nemajetkovej ujmy spôsobené nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z.z., preto
súd jeho návrh zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého účastník, ktorý má úspech
vo veci, má právo na náhradu trov konania. Navrhovateľ bol v konaní neúspešný, teda nemá právo na
náhradu trov konania. Odporca ako úspešný účastník si náhradu trov konania uplatnil, avšak nevyčíslil
ich výšku a z obsahu spisu nevyplýva, aby mu nejaké trovy vznikli, preto súd vyslovil, že žiadnemu z
účastníkov konania náhradu trov konania nepriznáva.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva do 15 dní od doručenia tohto rozsudku
na súde, proti rozhodnutiu ktorého odvolanie smeruje.

1. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

2. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.