Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. júl 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10CoP/23/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712206527
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Varga

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5712206527.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a členov

senátu JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Róberta Urbana, vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa:
G. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom u matky, v konaní zastúpená kolíznym opatrovníkom Úradom práce,
sociálnych vecí a rodiny Martin, dieťa rodičov: matka - B. K., nar. XX.X.XXXX, bytom Z., I. Y. K. XX/XX,
právne zastúpená JUDr. Miriam Podhradskou, advokátkou so sídlom M., A. O. XX, a otec - B. K., nar.
X.XX.XXXX, bytom Z., G. XXXX/XX, o návrhu matky na zmenu úpravy styku otca s maloletým dieťaťom,
na základe odvolania otca proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 23P/100/2012-227 zo dňa 22.
decembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Ž i a d e n z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zmenil rozsah stretávania otca s maloletou G., nar. XX.XX.XXXX,
naposledy určený rozsudkom Okresného súdu Martin č.k. 21C/283/2010-45 zo dňa 08.03.2011 tak, že
stretávanie obmedzil na každý párny kalendárny víkend v sobotu v čase od 10.00 hod. do 14.00 hod. V
nadväznosti na to upravil súvisiace práva a povinnosti rodičov tak, aby bol zabezpečený riadny výkon
stretávania s maloletou. Zároveň podľa výsledku konania uložil každému z rodičov povinnosť zaplatiť
trovy štátu (§ 148 ods. 1 O.s.p.) a to matke vo výške 324,61 eur a otcovi v sume 524,61 eur, v oboch
prípadoch v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku. O úprave trov medzi účastníkmi konania rozhodol

s poukazom na § 146 ods. 1 písm. a) O.s.p., v zmysle ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na
náhradu trov konania podľa výsledku, ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu.

Na základe zhodných tvrdení ako nesporne preukázané súd I. stupňa vyhodnotil, že skutočná realizácia
stretávania sa otca s maloletou je - i napriek už pomerne úzkemu rozsahu - veľmi obmedzená,
nepravidelná a len príležitostná. V dôsledku toho ani nemohlo dôjsť k nadviazaniu citového vzťahu
dieťaťa k otcovi. Maloleté dieťa sa pri prvom psychologickom vyšetrení u súdnej znalkyne dokonca
vyjadrilo, že sa otca bojí. Hoci si konkrétne fakty z predchádzajúcich stretnutí s otcom nepamätá,

intuitívne a emočne vnímala narušené vzťahy rodičov pri ich stretnutiach, tlak otca na matku, úzkosť a
neistotu matky v prítomnosti otca.

Poukázal na príslušné závery znaleckého posudku (vypracovaného súdnou znalkyňou z odboru
psychológie, odvetvie klinickej psychológie detí a dospelých, Mgr. Emíliou Kollárovou), v zmysle ktorých
je správanie otca - predovšetkým jeho impluzivita, afektívna labilita, nepredvídateľné zmeny nálad,
snaha o konfrontácia, hostilita voči matke, verbálne útočné vyjadrovanie voči nej i v prítomnosti dieťaťa
a možný prechod až do určitej brachiálnej agresie - pre dieťa frustrujúcim faktorom, čo korešponduje itvrdeniam matky. Citová väzba zo strany otca nie je taká intenzívna ako u matky, otec je dominantná,
nevyrovnaná, emočne a afektívne nestabilná osobnosť. Nepredvídateľné rýchlo mení svoje rozhodnutia,
ku kompromisom dochádza veľmi ťažko, v prípade nedohody/neúspechu je hneď v opozícii, ide do

konfrontácie. U mal. dieťaťa sa jedná o nezrelú osobnosť v predškolskom veku, ktorá má ešte málo
sociálnych skúseností. V tomto veku dieťa reaguje na realitu a sociálne vzťahy cez emócie, pozorovanie.
Oporou sú mu citové väzby, v danom prípade predovšetkým citové väzby k matke, ktoré jej poskytujú
pocit bezpečia a istoty. Odolnosť dieťaťa na záťaž je v tomto veku slabo vybudovaná. Vzťahy medzi
rodičmi sú výrazne narušené, osobnosť matky je mierne introvertná, uzavretejšia, otec má voči matke

absolútne odmietavý a nenávistný vzťah, nie je ochotný ju rešpektovať. V niektorých osobnostných
črtách, správaní, záujmoch môže byť otec pre dieťa pozitívnym vzorom (napr. záujem o šport, hra na
klavír, záujem o zdravie).

Podľa okresného súdu hoci otec na jednej strane proklamuje záujem o výchovu dcéry, reálne čas
upravený na stretávanie s maloletou nevyužíval, kontakt s dieťaťom prerušil aj na obdobie niekoľkých
týždňov, pokiaľ i k stretnutiu došlo, toto trvalo krátko a otec čas využíval na konfrontáciu s matkou.

Maloleté dieťa si však tento stav bude stále viac uvedomovať, chápať a fixovať predmetné zážitky,
čo môže mať negatívny vplyv na psychiku dieťaťa ako aj vývoj jeho vzťahu k otcovi do budúcnosti.
Nie je preto na mieste spoliehať sa, že vzťah dieťaťa k otcovi sa upraví, keď bude dieťa vyššieho
veku, resp. samo prejaví záujem sa s ním stretávať (ako to prezentoval otec). Zohľadnil i vyjadrenie
matky, že otec vopred neoznámi, že sa na určený čas stretnutia nedostaví, v dôsledku čoho matku i

dieťa neprimerane obmedzuje, nakoľko musia byť pripravení v mieste bydliska, pričom tento čas by
mohli stráviť účelnejšie. Zároveň však zdôraznil, že úloha otca ako mužského vzoru je pri výchove
dieťaťa potrebná a nezastupiteľná, na základe čoho dospel k záveru, že stretávanie aspoň v určenom
minimálnom rozsahu je v záujme dieťaťa. Nakoľko ale doposiaľ nebola vytvorená potrebná citová
väzba dieťaťa k otcovi, umožnil matke prítomnosť pri realizácii styku otca s maloletou. Dodal, že

vybudovanie riadneho citového vzťahu je základným predpokladom pre prípadnú možnosť rozšírenia
styku v budúcnosti a to i na báze dobrovoľnosti.

Vo vzťahu k úprave trov konania štátu vychádzal z okolností, že vzniknuté trovy znaleckého dokazovania
boli v priebehu konania hradené z rozpočtových prostriedkov súdu v sume 849,22 eur a z preddavku
zloženého matkou vo výške 200 eur. Nadväzne konštatoval, že obaja rodičia boli v konaní čiastočne

úspešní, znalecké dokazovanie bolo nevyhnutné v záujme všetkých účastníkov konania, preto stanovil
povinnosť náhrady trov štátu obom rodičom v rovnakej výške (po 50 %). Zároveň ani u jedného z
rodičov nezistil predpoklady pre oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Obaja sú zamestnaní a
majú pravidelný mesačný príjem. V prípade otca ide od 7. januára 2014 o zamestnanie v spoločnosti
JKBOZ, s.r.o. Prievidza, kde dosahuje priemerný čistý mesačný zárobok 410,95 eur.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie otec maloletej. Namieta postup zákonného sudcu, ktorý „s
úmyslom zmeniť právoplatné rozhodnutie“, v rámci ktorého už bol zamietnutý návrh matky „prijal od
B. K. návrh na začatie súdneho konania vo veci, v ktorej už právoplatne rozhodol iný súd v spore
12P 135/2011“, resp. „prijal od pani K. návrh na začatie súdneho konania, hoci v podaní nepredložila
žiadne dôkazy“, zatiaľ čo on disponoval aj videozáznamom o odopieraní (mu) styku s dieťaťom. Napriek

tomu okresný súd podanie/žalobu otca za porušovanie rodičovských práv neprijal, čím ho znevýhodnil.
Taktiež mu konajúci sudca nedovolil vypovedať proti matke vo veci obmedzovania rodičovských práv,
nakoľko odvolateľ písomne žiadal o „súhlas s účasťou svedka“ - jeho priateľky a nezaoberal sa ani jeho
informáciou, že matka úmyselne klamala v spore 12P/135/2011. Okrem toho (súd) sformuloval zadanie
pre súdnu znalkyňu tak, že ho vyšetrovala podľa záporných vlastností a navrhovateľku podľa kladných

vlastností. Zákonný sudca sa nechcel zaoberať právom otca na súkromie, ktoré vidí v tom, že si nesmie
dieťa brať do svojho bytu, nemôže s ním prežívať pokojnú atmosféru, nemôže mu ukázať svoj pekný
vzťah k priateľke, nemôže mať s dieťaťom citlivý dotyk, lebo okolo prechádzajúcich ľudí to zaujíma,
musí strpieť prítomnosť matky, musí byť pod dohľadom kamier na peróne železničného nástupišťa, resp.
na verejnom priestranstve. Z opísaných dôvodov žiadal, aby odvolací súd posúdil, či konajúci sudca

nepristupoval rozdielne k obom stranám, či nespôsobil prieťahy (vzhľadom na dĺžku trvania procesu
31 mesiacov) a oznámil mu, či akceptuje podanie voči súdnej znalkyni vo veci podozrenia uvedenia
nepravdy v znaleckom posudku.

Súčasne odvolateľ poznamenal, že za posledných 5 rokov sa s dcérou stretol celkovo asi 2 hodiny a
sebeckosť matky urobila z dieťaťa polosirotu. Vzhľadom i na postoj sudcu a sociálnej kurátorky uzavrel,že „ďalšie stretávanie s dieťaťom už nebude“. Dodal, v doslovnom znení - „Nenávidím ťa, B. C. -
nezaraďujem ťa medzi ľudskú rasu! Považuj, že ťa práve niekto udrel po tvári. A vychovaj si svoje decko
na vlastný obraz. Keď ho budú iní zatracovať za sebeckú povahu, keď budí iní z neho cítiť, že je vnútorne

skazené, hoci súdna znalkyňa o nej bude tvrdiť, že je submisívna, tak v tej polosirote uvidíš svoj zvrátený
charakter. Nenávidím ťa!

Napokon, v doplnení odvolania uviedol (tiež v doslovnom znení): JUDr. Medveď, matke dieťa si priznal,
že mi môže aj naďalej odopierať dieťa. Síce si mi priznal právo na informovanosť a právo na výchovu
dieťaťa, ale súčasne si matke dieťaťa ponechal svojvôľu v porušovaní môjho rodičovského práva. Povolil

si jej aj to, čo jej predošlý súd vedený JUDr. Tichým zakázal. A povolil si jej aj to, že mi môže narúšať
moje súkromie a že ma môže nútiť stretávať sa s dieťaťom pod dohľadom mestskej polície alebo
pod dohľadom kamier železničnej polície. Postavil si ju voči mne do superpozície. Vlastne si ma od
dieťaťa amputoval. Za celých tých 30 mesiacov, čo si vo veci „pojednával“, tak si prieťahmi spôsobili
úplné odcudzenie dieťaťa od svojho otca. Lebo si začal pojednávať na základe ničím nepodložených
tvrdení navrhovateľky, následne čoho som musel pozastaviť ďalšie stretávanie sa s dieťaťom až do

vyjasnenia situácie. A to trvalo strašne dlho. A keď si mohol rozhodnúť o tom, že nech sa stretávanie
uskutočňuje tak často, ako si to bude dieťa želať, tak túto možnosť si odmietol. Lebo vôľa dieťaťa nie je
dôležitá. Podstatné je prianie matky. Veď nevadí, že ona nevie súvislo povedať 5 slov. Veľmi dobre si jej
porozumel, že so svojim dieťaťom sa s otcom nechce deliť. Uvedomuješ si, že si z toho dieťaťa spravil
skurvenú polosirotu? Uvedomuješ si, že reálne si ma zbavil rodičovských práv? A teraz sa ma pýtaš,

aby som uviedol, čoho sa domáham vo svojom odvolaní? Nuž, asi bude lepšie si napľuť sám sebe do
očí, ako sa ponižovať tým, ak mám žiadať súdy SR o spravodlivosť.

Odvolateľ nesúhlasí ani s úpravou trov štátu. Argumentoval rozhodnutím Krajského súdu v Žiline č.k.
8CoP 51/2013-93, ktorým bolo zrušené pôvodné uznesenie okresného súdu o povinnosti otca zložiť
preddavok na súdne trovy z dôvodu, že boli naplnené podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov.

V tejto spojitosti poznamenal, že od tohto rozhodnutia krajského súdu sa v jeho situáciu nič podstatné
nezmenilo. V období, keď žiadal o zrušenie súdnych poplatkov bol síce nezamestnaný, avšak jeho
aktuálny príjem v zamestnaní je nižší ako bola vtedajšia podpora v nezamestnanosti (468 eur). Navyše
má výdavky, ktoré ako nezamestnaný nemal, a to z titulu cestovných výdavkov do práce (z Vrútok
do Prievidze) vo výške 150 eur mesačne. Taktiež uhrádza výdavky na bývanie a výživné na dieťa

(100 eur). Predmetné súdne trovy považoval napokon za neoprávnené aj z dôvodu, že súdu dňa
19.3.2011 oznámil, že pristupuje k mimosúdnej dohode a navrhuje ukončenie súdneho procesu tak, ako
to požaduje žalujúca strana. Súd sa však jeho návrhu nevyhovel a súdnej znalkyni nariadil výkon, z
ktorého zbytočne vznikli súdne náklady.

Kolízny opatrovník ani matka maloletého dieťaťa sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podal k tomu
oprávnený účastník konania (§ 201 prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods.1 O.s.p.),
preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 2 písm. a/, b) O.s.p. a bez nariadenia
odvolacieho pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p. a § 211
ods. 2 O.s.p. rozsudok ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Úvodom svoje úvahy odvolací súd poukazuje na obsahovú protirečivosť/rozpornosť predloženého
odvolania. Na jednej strane totiž otec maloletej explicitne zdôrazňuje, že ďalšie stretávanie s dieťaťom už
nebude, zároveň však (v rozpore s uvedeným) predkladá (pomerne) rozsiahle odvolacie námietky voči
súdom upravenému zúženiu rozsahu stretávania. Napriek citovanému stanovisku otca (vyvolávajúcemu
dojem, že ďalšia úprava stretávania potrebná nie je) odvolací súd, v dôsledku skutočnosti, že vo veciach

starostlivosti súdu o maloleté deti nie je viazaný odvolacími dôvodmi, podrobil napadnutý rozsudok
odvolaciemu prieskumu.

Zároveň sa vzhľadom na znenie (citovaných pasáží) textu odvolania žiada primárne zdôrazniť, že
predmetné podanie otca sa namiesto vecného riešenia nesie v rovine nekorektných/znevažujúcich
invektív tak voči konajúcemu sudcovi ako aj matke maloletého dieťaťa, v príkrom rozpore s

akceptovateľným obsahom úradnej komunikácie. Uvedená skutočnosť však súčasne v plnej mieredokresľuje/potvrdzuje správnosť záverov znaleckého posudku o výrazne konfrontačnom nastavení
osobnosti odvolateľa. Možno tiež usudzovať, že v tejto povahovej vlastnosti otca má svoj základ i
aktuálny (nepriaznivý) stav dotknutých rodinných vzťahov. Pokiaľ by totiž záujem otca (tak ako to

sám formuluje) o prežívanie pokojnej atmosféry a citlivých dotykov s dieťaťom bol skutočný/vážny
(nielen deklarovaný), mohol/mal sa (napriek existujúcim podmienkam úpravy styku, ktoré pociťoval
ako nevhodné) sústrediť na to podstatné, t.j. že si chce s maloletou vytvoriť zmysluplný vzťah a
nevenovať čas vyhradený kontaktu s dieťaťom, zbytočne/kontraproduktívne konfliktom s matkou dieťaťa
a „pestovaniu“ hostility/animozity, ktorú prežíva vo vzťahu k nej. Nadväzne, ako správne konštatoval

okresný súd, mohlo (po vytvorení vzťahu dieťaťa k otcovi) dôjsť k zmene podmienok úpravy stretávania
i bez prítomnosti matky, čo je štandardný postup.

Krajský sú považuje za dôležité zdôrazniť závery znaleckého posudku, v zmysle ktorých je impulzivita
otca frustrujúcim faktorom pre dieťa, ktoré má adekvátne svojmu veku slabo vybudovanú odolnosť
na záťaž. Inými slovami, aktuálne ešte nevyvinutá psychika maloletej nie je spôsobilá spracovať
negativistické nastavenie otca. Odvolateľ predmetnú argumentáciu absolútne ignoruje/prehliada, čo je

symptomatické pre jeho celkový postoj v súdnom konaní.

Možno v tejto spojitosti uzavrieť, že žiadne z odvolacích tvrdení nie je spôsobilé vyvrátiť nosné/vecné
dôvody, na ktorých súd I. stupňa založil svoje rozhodnutie o potrebe zúženia rozsahu stretávania
dieťaťa s otcom. Takýmto (tvrdením), mimo rámca akejkoľvek pochybnosti nemôže byť ani odvolateľom
zdôrazňované právo na (jeho) súkromie, ktoré zjavne nadraďuje nad záujem maloletého dieťaťa,

ktoré k nemu nemá vybudovaný dôverný vzťah. Samoúčelne až absurdne z tohto pohľadu vyznieva
argumentácia odvolateľa, ktorý za dôležité považuje prezentovať maloletému dieťaťu „pekný vzťah“ k
svojej priateľke za situácie, kedy má dieťa (podľa záverov znaleckého dokazovania) z neho samotného
strach.

Čo sa týka námietok voči postupu zákonného sudcu, odvolací súd upriamuje pozornosť odvolateľa na

skutočnosť, že konanie vo veciach starostlivosti o maloleté deti je konaním beznávrhovým. To vo svojich
dôsledkoch znamená, že súd je povinný vyhľadať a vykonať dôkazy (sám) z úradnej moci. Je preto bez
právneho významu tvrdenie, že zákonný sudca prijal podanie (matky) bez predloženia dôkazov.

Rovnako nesprávna je námietka o existencii prekážky res iudicata s poukazom na konanie vedené pod
sp. zn. 12P/135/2011. Predmetom uvedeného konania bol návrh (súdom zamietnutý) otca na zverenie

maloletejdojehoosobnejstarostlivosti,t.j.odlišnéskutkovéokolnostinežvposudzovanejveci.Prekážka
res judicata je však založená na nemožnosti/neprípustnosti opätovného rozhodovania o tých istých/
identických - už právoplatne ustálených skutočnostiach, čo v predmetnom prípade nenastalo.

Konkrétne výhrady voči konaniu/postupu súdneho znalca je účastník konania oprávnený avizovať
Ministerstvu spravodlivosti SR, ktoré vykonáva dohľad nad činnosťou znalcov. Púhy subjektívny

nesúhlas účastníka so závermi znaleckého posudku nepochybne nie je dôvodom, pre ktorý by mal
súd vykonať akékoľvek kroky voči osobe znalca. Nenáležitá je tiež námietka ohľadne formulovaných
otázok zo strany konajúceho sudcu. Okruh otázok, ktoré vymedzuje súd znalcovi je daný skutkovými
okolnosťami daného prípadu. Nakoľko v danom prípade boli vznesené pochybnosti o vhodnosti
stretávania sa otca s dieťaťom, v tomto smere boli formulované aj otázky súdnej znalkyni. Navyše však

okresný súd akceptoval - podľa názoru odvolacieho súdu nadbytočne - všetky otcom formulované otázky
a predložil ich na zodpovedanie znalkyni.

V žiadnom prípade neumožňuje obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku vysloviť záver o zaujatosti
zákonného sudcu voči otcovi maloletej. Naopak prvostupňový súd, napriek nepriaznivým záverom
znaleckého dokazovania vo vzťahu k osobe otca, akcentoval nezastupitelnosť úlohy otca ako mužského

vzoruprivýchovedieťaťaatrvalnaaspoňobmedzenomrozsahustykudieťaťasotcom.Vďalšíchsvojich
záveroch sa oprel o závery znaleckého posudku, ktoré žiadnym relevantným spôsobom spochybnené
neboli.

Z hľadiska posudzovania vecnej správnosti napadnutého rozhodovania je bezpredmetnou i námietka o
neprimeranej dĺžke trvania súdneho konania, resp. námietka o postupe súdu voči odvolateľovi v inom

konaní (kde mu bolo podanie odmietnuté).Zhrnúc doteraz uvedené, dôvody pre ktoré okresný súd obmedzil styk dieťaťa s otcom, sú z pohľadu
zákonnej úpravy opodstatnené, odvolací súd sa s nimi stotožnil a nakoľko zistené neboli ani nedostatky
v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.),

potvrdil predmetný výrok ako vecne správny.

Náležitým nie je ani odvolanie v časti týkajúcej sa súdnych trov. Odvolateľom označeným rozhodnutím
Krajského súdu v Žiline (sp. zn. 8CoP 51/2013) nebolo vyslovené naplnenie podmienok pre oslobodenie
od súdnych poplatkov, ako to zavádzajúco tvrdí otec dieťaťa. Obsahom predmetného uznesenia bolo
(len) zrušenie rozhodnutia prvostupňového súdu o preddavkovej povinnosti otca práve z dôvodu, že

neskúmal/neodôvodnil, či boli u otca splnené podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov, čo je
úplne iná skutočnosť.

Obsahu súdneho spisu taktiež nezodpovedá tvrdenie o nedôvodnosti súdnych trov z dôvodu, že bol
odvolateľ ochotný pristúpiť k mimosúdnej dohode a predísť tak zbytočným nákladom. Naopak z podaní
otca (zo dňa 26.10.2012, resp. 27.12.2012 ) vyplýva, že opakovane žiadal, aby mu bolo povolené „vybrať
si“ súdneho znalca a predložil zoznam otázok (30 o celkovom rozsahu 4 strán), ktoré mal súdny znalec

zodpovedať, požadoval informovanie o znaleckom posudku, právo pripomienkovať posudok a žiadať
bezplatnú opravu. Čo sa týka odvolateľom tvrdeného vyjadrenia o požiadavke ukončiť spor bez ďalšieho
pojednávania, k tomu došlo až podaním z 19. marca 2013, t.j. po ustanovení znalkyne. Zároveň však
v tomto podaní otec maloletej zdôrazňuje, že sa nestotožňuje s navrhovateľkou. Uvedeným potvrdil
spornosť predmetu konania, ku ktorého odstráneniu mohlo dôjsť jedine pomocou znaleckého posudku.

Nadväzne aplikovanej právnej úprave (§ 148 O.s.p.) zodpovedá úvaha súdu I. stupňa o vypracovaní
znaleckého posudku v záujme oboch rodičov ako i (na záveroch posudku založenom) čiastočnom
úspechu (oboch rodičov) v konaní, čomu korešponduje zvolená miera náhrady trov štátu.

Pokiaľ ide o podmienky pre oslobodenie od platenia súdnych poplatkov na strane otca, odvolací súd sa
stotožnil s úsudkom okresného súdu, že tieto splnené nie sú. Odvolateľ disponuje pravidelným príjmom,

žiadne ďalšie relevantné okolnosti z pohľadu svojej celkovej majetkovej/sociálnej situácie pritom netvrdil
ani nepreukazoval. Súd však pri hodnotení dotknutých okolnosti vychádza zo skutočností preukázaných
žiadateľom, zákon mu totiž v danej spojitosti neukladá vyhľadávaciu povinnosť vo vzťahu k dôkazom
potrebným na zistenie skutkového stavu.

Ako vecne správny napokon krajský súd vyhodnotil aj súvisiaci výrok napadnutého rozsudku o úprave

trov prvostupňového konania medzi účastníkmi konania.

Zároveň rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p v spojení s § 146 ods. 1 písm. a) O.s.p. o tom, že žiaden z
účastníkov konania nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko predmetom konania i v
tomto štádiu bola vec starostlivosti súdu o maloletých, ktoré konanie môže začať aj bez návrhu.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e