Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. máj 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 1Co/12/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912213843
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6912213843.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Drahomíry Mikulajovej a členov
JUDr. Milana Segeča a JUDr. Jozefa Zlochu, v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné nám. 13, o náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k.
8C/315/2012-54 zo dňa 16.09.2014, takto

r o z h o d o l :

I/ Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

II/ Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa vo veci samej zamietol a odporcovi náhradu
trov konania nepriznal. Zároveň zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania. Navrhovateľ sa
domáhal vyčíslenej náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len zákon č.
514/2003 Z.z.) spôsobenej navrhovateľovi ako oprávnenému okresným súdom v exekučnom konaní
proti povinnému Emílii Cibuľovej vo veci 3Er/311/2011, sp. zn. súdneho exekútora EX 1208/2011,
tvrdeným nesprávnym úradným postupom, a to zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonnej 15 dňovej lehoty a súčasne preskúmaním vecnej
správnosti predloženého exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) v rozpore so zákonom.

Okresný súd vykonal dokazovanie exekučným spisom a zistil, že oprávnený podal návrh na vykonanie
exekúcie dňa 20.01.2011. Žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
exekučnému súdu doručená dňa 09.02.2011 a exekučný súd ju zamietol uznesením zo dňa 29.03.2011.
Následne, uznesením ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 02.09.2011, exekúciu zastavil.

Prvostupňový súd konštatoval, že exekučný súd nerozhodol v lehote ustanovenej Exekučným poriadkom
tak, ako to tvrdí navrhovateľ, touto lehotou však okresný súd nebol viazaný, pričom poukázal na §
44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekúcie. Citované ustanovenie totiž
upravuje, že táto lehota sa nevzťahuje na prípady, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm.
c) a d) Exekučného poriadku, teda notársku zápisnicu a rozhodcovský rozsudok. Pretože navrhovateľ
nepreukázal jednu zo zákonných podmienok pre vznik prípadného nároku na náhradu škody, v
ďalšom konaní sa súd nezaoberal skúmaním otázky, či na strane navrhovateľa vznikla škoda alebo iná
nemajetková ujma a či existuje príčinná súvislosť medzi prípadným nesprávnym úradným postupom a
vznikom škody, pretože žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia bola zamietnutá a exekučným

titulom bol rozhodcovský rozsudok. Poukázal na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky vo
vzťahu k § 48 ods. 2 Ústavy SR v článku 6 ods. 1 Dohovoru ÚS 46/2001, I. ÚS 66/2002, II. ÚS
57/2001, I. ÚS 63/2000, I. ÚS 42/2001. Zároveň poukázal na to, že navrhovateľ podáva hromadne v
rámci celej Slovenskej republiky niekoľko desiatok tisíc návrhov na exekúciu na základe exekučných
titulov - rozhodcovských rozsudkov, čím de facto znemožňuje rozhodnúť súdom v primeraných lehotách,
pričom návrhy na exekúciu podáva opakovane aj po tom, ako boli právoplatne judikované okolnosti, že
navrhovateľom používané exekučné tituly obsahujú neprijateľné podmienky a pre ich rozpor so zákonom
sa žiadosti o vydanie poverenia zamietajú. Tým zo strany navrhovateľa dochádza k šikanóznemu
výkonu práva, pretože hromadnými podaniami znefunkčňuje súdy, ktoré nemôžu vydávať rozhodnutia
v primeraných lehotách, ktorú skutočnosť spôsobuje samotný navrhovateľ a túto situáciu zneužíva tým,
že podáva návrhy na náhradu škody voči štátu za nesprávny úradný postup súdov. Takýto šikanózny
výkon práva nemôže požívať súdnu ochranu.

Poukázal na to, že navrhovateľ spolu s návrhom na zrušenie nariadeného pojednávania podal návrh
na prerušenie konania z dôvodu, že podal sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky, keďže
podľa názoru navrhovateľa Krajský súd v Banskej Bystrici porušil jeho práva tým, že nevylúčil sudcov
okresného súdu z konania, a tým boli porušené jeho práva na zákonného sudcu a právo na nestranný
súd. Keďže bola podaná sťažnosť na ústavný súd, kde sa má vyriešiť otázka zákonného sudcu, môže
to mať význam pre rozhodnutie súdu, preto sú podľa navrhovateľa dané dôvody na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 1 písm. b) a ods. 2 písm. c) O.s.p.

Okresný súd aplikujúc ustanovenie § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. konštatoval, že o takýto prípad nejde,
pretože o námietke zaujatosti podľa príslušných ustanovení O.s.p. rozhodol Krajský súd v Banskej
Bystrici tak, že všetci sudcovia tamojšieho súdu neboli z konania vylúčení, preto nebol dôvod na
prerušenie konania podľa tohto ustanovenia, nakoľko o námietke zaujatosti bolo rozhodnuté podľa
zákonných ustanovení.

Pokiaľ ide o prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., uviedol, že podľa tohto
ustanovenia môže konanie súd prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať
význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Ide o ustanovenie, kde súd len
môže konanie prerušiť podľa svojho uváženia. Keďže však o zaujatosti sudcov tunajšieho súdu bolo už
nadriadeným súdom rozhodnuté a súd je týmto rozhodnutím viazaný, nebol dôvod prerušovať konanie.
Z týchto dôvodov návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietol.

Okresný sú uzavrel, že nemal preukázaný tvrdený nesprávny úradný postup exekučného súdu ako jeden
z predpokladov pre vznik zodpovednosti odporcu za škodu a svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia §
3 ods. 1 písm. d/ a § 9 ods. 1, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a § 44 ods. 2 Exekučného poriadku; o
trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 a ods. 2 O.s.p..

Proti rozsudku okresného súdu podal navrhovateľ včas odvolanie. Domáhal sa zrušenia napadnutého
rozsudku a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie. Vyjadril názor, že vo veci rozhodoval
vylúčený sudca. Okresný súd rozhodol v jeho neprítomnosti, hoci na tento postup neboli splnené
zákonné podmienky. Trval na osobnej účasti jeho právneho zástupcu na pojednávaní, ktoré bude
vedené nestranným sudcom na nestrannom súde. Okresný súd nemohol rozhodnúť vo veci samej,
pretože v čase rozhodnutia nebolo ešte právoplatne rozhodnuté o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie
konania. Okresný súd mu odňal možnosť konať pred súdom, pretože sa nemal možnosť vyjadriť
k tvrdeniam odporcu ani k vykonaným dôkazom, na ktorých okresný súd založil svoje rozhodnutie,
čím došlo aj k porušeniu jeho práva na kontradiktórne konanie. Tvrdenia okresného súdu o dodržaní
zákonných lehôt v exekučnom konaní nekorešpondujú s časovými úsekmi uvedenými v odôvodnení
napadnutého rozsudku. Neboli splnené zákonné podmienky na rozhodnutie v jeho neprítomnosti a
okresný súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia dôvodu určil sám. Napadnutý
rozsudok označil za nepreskúmateľný, pretože sa vôbec nezaoberá uplatnenou majetkovou škodou a
nemajetkovou ujmou.

Namietol, že súd v rozhodnutí nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase.

Súd sám zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a
nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody. Napriek tomu,
že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. a bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a
2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Zo spisu okresného súdu vyplýva, že návrhom na začatie konania sa navrhovateľ voči odporcovi
domáhal vyčíslenej náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej okresným súdom ako
exekučným súdom v exekučnom konaní tvrdeným nesprávnym úradným postupom, t.j. zamietnutím
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonnej lehoty a
súčasne preskúmaním vecnej správnosti predloženého exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku)
v rozpore so zákonom. Navrhovateľ navrhol vykonať dokazovanie len konkrétnym exekučným spisom
okresného súdu. Priamo v návrhu na začatie konania vzniesol navrhovateľ námietku zaujatosti
všetkých sudcov okresného súdu, o ktorej riadne rozhodol nadriadený súd tak, že zákonného sudcu
z prejednávania a rozhodovania prejednávanej veci nevylúčil. Okresný súd doručil návrh navrhovateľa
odporcovi na vyjadrenie, obidvom účastníkom konania doručil písomné poučenie účastníka konania,
okrem iného aj podľa § 120 ods. 4 O. s. p. Vyjadrenie odporcu k návrhu riadne doručil navrhovateľovi
prostredníctvom pošty.

Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky navrhovateľa ako aj predchádzajúce
konanie spolu s napadnutým rozsudkom okresného súdu, pričom sa v plnom rozsahu stotožňuje so
skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, osvojuje si dôvody napadnutého rozsudku okresného
súdu a v zmysle § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. na ne v celom rozsahu poukazuje. Na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku a reagujúc na odvolacie dôvody navrhovateľa odvolací súd dodáva, že okresný
súd na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval
správne ustanovenia právnych predpisov a súčasne vec správne právne posúdil. Záver okresného súdu
o nenaplnení predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu považuje aj odvolací súd v celom rozsahu
za správny, pretože navrhovateľ nepreukázal tvrdený nesprávny úradný postup exekučného súdu v
spornom exekučnom konaní. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania navrhovateľa
viazaný (§ 212 ods. 1 O.s.p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými
v odvolaní a procesným postupom okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z
hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O.s.p.).

Odvolacia námietka navrhovateľa, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca nie je dôvodná.
Tvrdenie o vylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci založil navrhovateľ na
argumente, že tento je sudcom rovnakého súdu, ktorý mu ako exekučný súd svojim nesprávnym
úradným postupom mal spôsobiť uplatnenú škodu. Súdna prax dospela k ustálenému záveru, že dôvod
na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej
odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (pozri napríklad uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Nc/14/2010 zo dňa 31.05.2010). Dôvodom na vylúčenie sudcu
nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa
svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú
škodu a nemajetkovú ujmu (pozri napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 6Cdo/201/2013 zo dňa 19.06.2013, sp. zn. 3Cdo/102/2013 zo dňa 11.03.2013 alebo sp. zn.
3Cdo/202/2013 zo dňa 12.09.2013, rovnako aj uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
30Cdo/727/2011 zo dňa 27.04.2012). O navrhovateľom vznesenej námietke zaujatosti zákonného sudcu
riadne rozhodol nadriadený súd (uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14NcC/578/2012
zo dňa 17.10.2012) s tým, že zákonného sudcu JUDr. Evu Čipkovú z prejednávania a rozhodovania veci
nevylúčil. Iné (nové) dôvody zaujatosti zákonného sudcu navrhovateľ v odvolaní neuviedol.

Odvolacia námietka navrhovateľa, že mu okresný súd uskutočnením pojednávania v jeho neprítomnosti
a vykonaním dokazovania exekučným spisom v jeho neprítomnosti odňal možnosť konať pred súdom a
porušil jeho právo na kontradiktórne konanie, tiež nie je dôvodná. Navrhovateľ sám svojou neúčasťou na
pojednávaní, na ktoré bol riadne a včas predvolaný, vlastným zavinením zmaril svoju možnosť dôsledne
uplatňovať svoje práva a chrániť svoje záujmy, pričom Občiansky súdny poriadok (§ 101 ods. 2 O.s.p.)
umožňuje v rámci princípu arbitrárneho poriadku uskutočniť konanie tak, aby bolo vydané meritórne
rozhodnutie i bez súčinnosti účastníkov. Z hľadiska okolností uvedeného konkrétneho prípadu nedošlo
k porušeniu práva účastníkov na spravodlivý proces bez toho, aby bola zároveň narušená plynulosť
priebehu súdneho konania. Prvostupňový súd vykonal dokazovanie v rozsahu navrhnutých dôkazov
navrhovateľom, a to spisom exekučného súdu, kde navrhovateľ bol účastníkom tohto exekučného
konania. Je teda zrejmé, že súd rozhodol na základe skutočností tvrdených navrhovateľom a na základe
skutkového stavu zisteného vykonaním dokazovania, ktoré navrhol navrhovateľ. Navrhovateľ bol včas
na súdne pojednávanie predvolaný, ktorého sa nezúčastnil nie z objektívnych ospravedlniteľných
dôvodov, ale preto, že v dôsledku subjektívneho názoru nepovažoval svoju účasť na pojednávaní
za potrebnú, predpokladajúc, že ústavnej sťažnosti bude vyhovené, hoci vedel, že v obdobných
veciach už Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že sťažnosť odmietol pre nedostatok
právomoci Ústavného súdu na jej prerokovanie, preto požiadavka navrhovateľa na zrušenie nariadeného
pojednávania a na prerušenie konania do rozhodnutia ústavného súdu bola neopodstatnená. Ústavný
súd SR v stovkách (tisíckach) rozhodnutí, ktorými sťažnosti navrhovateľa odmietol, zaujal principiálne
názory napr. napr. sp. zn. I. ÚS 92/2013 z 13. februára 2013, sp. zn. I. ÚS 293/2013 z 29. mája 2013, sp.
zn. II. ÚS 447/2013 z 12. septembra 2013, sp. zn. II. ÚS 460/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS
301/2013 z 2. júla 2013 či mutatis mutandis sp. zn. IV. ÚS 483/2013 z 15. augusta 2013, preto okresný
súd dospel k správnemu názoru, že neexistuje dôvod na prerušenie konania ani podľa § 109 ods. 2
písm. c/ O. s. p., pretože neprebieha žiadne konanie, v ktorom by sa riešila otázka majúca význam pre
rozhodnutie súdu v tejto veci. Pokiaľ teda navrhovateľ žiadal zrušiť nariadené pojednávanie a prerušiť
konanie, odvolací súd vo vzťahu k odvolacím námietkam v tomto smere sa stotožňuje s rozhodnutím
prvostupňového súdu.

Navyše, nesúhlas navrhovateľa s rozhodnutím nadriadeného súdu o námietke nie je dôležitým dôvodom
na odročenie pojednávania, pretože navrhovateľovi zostáva zachovaný odvolací dôvod spočívajúci v
tvrdení, že rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.
s. p.). Odvolací súd v zhode s okresným súdom dospel k záveru, že k odňatiu možnosti navrhovateľa
konať pred súdom nedošlo ani postupom okresného súdu, ktorý napadnutým rozsudkom rozhodol vo
veci samej pred právoplatným rozhodnutím o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania.

Navrhovateľ v odvolaní spochybnil záver okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu, keď trval na porušení svojho práva na rozhodnutie v zákonnej lehote.
Odvolací súd v plnom rozsahu súhlasí so záverom okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie ako jedného z predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci. Ťažisko argumentácie navrhovateľa o nesprávnom úradnom postupe exekučného
súdu spočívalo v tvrdení, že k zamietnutiu žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie došlo po uplynutí zákonnej pätnásťdňovej lehoty.

Odvolací súd zdôrazňuje, že prvostupňový súd síce nerozhodol o žiadosti exekútora o udelenie
poverenia v lehote do 15 dní od doručenia jeho žiadosti, avšak podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
účinného v čase podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
prvostupňový súd nebol viazaný 15 dňovou lehotou, pretože táto lehota neplatí, ak ide o exekučný
titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d), keďže takýto právny stav platí od 01. 06. 2010. V predmetnej
veci začalo exekučné konanie 20.01.2011, teda za účinnosti exekučného poriadku v znení platnom do
31.05.2011 Z.z., ktorý v § 44 ods. 2 upravuje, že lehota 15 dní, v ktorej má byť vydané poverenie neplatí,
ak exekučným titulom je rozhodnutie rozhodcovských komisií, pričom za také súdna prax považuje aj
rozhodcovský rozsudok ( od 01.06.2011 je ním jednoznačne - v znení zákona č. 102/2011 Z.z.,).

Naviac na doplnenie treba dodať, že súdna prax sa ustálila na závere, že lehota pätnásť dní od doručenia
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak exekučný súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom a musí

rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (pozri napríklad uznesenia
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/605/2012 zo dňa 14.12.2012, sp. zn. II.ÚS/520/2012
zo dňa 10.07.2013, sp. zn. II.ÚS/248/2013 zo dňa 25.04.2013 alebo sp. zn. II.ÚS/112/2013 zo dňa
13.02.2013).

Preto v prípade, ak okresný súd zistil, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 09.02.2011 (v tejto súvislosti odvolací súd podotýka,
že vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu nie je rozhodujúce, kedy začalo
samotné exekučné konanie) a exekučný súd ju zamietol uznesením zo dňa 29.03.2011, uvedený postup
a obdobie nemožno považovať za nesprávny úradný postup (prieťahy v konaní). Odvolací súd podotýka,
že vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré navrhovateľ iniciuje pred okresným súdom, je
ústavne akceptovateľná aj relatívne dlhšia lehota nevyhnutne potrebná na vykonanie tejto činnosti (pozri
napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/606/2012 zo dňa 14.12.2012
alebo sp. zn. II.ÚS/245/2013 zo dňa 25.04.2013).

Za nesprávny úradný postup exekučného súdu nie je možné považovať ani to, že po doručení
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského
rozsudku pristúpil exekučný súd k riešeniu otázky, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne
uzavretej rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky). Súdna prax dospela k ustálenému záveru,
že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozhodcovský rozsudok,
je exekučný súd nielen oprávnený, ale aj povinný už v tomto štádiu konania z vlastnej iniciatívy
riešiť otázku, či právomoc rozhodcovského súdu bola založená platne uzavretou rozhodcovskou
zmluvou ako podmienku materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, keď týmto postupom nedochádza
k preskúmaniu vecnej správnosti predloženého exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku), ale
len k posúdeniu, či predložený exekučný titul je v súlade so zákonom; ak exekučný súd zistí,
že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je
povinný z toho vyvodiť všetky právne dôsledky tak, aby zmluvná strana (spotrebiteľ) nebola neplatnou
rozhodcovskou zmluvou viazaná, t.j. exekučný súd je povinný žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia zamietnuť (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3Cdo/146/2011 zo dňa 13.10.2011 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod č. R 46/2012, sp. zn. 3MCdo/11/2010 zo dňa 26.09.2011 uverejnené
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 47/2012, sp.
zn. 6Cdo/105/2011 zo dňa 10.10.2012 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod č. R 66/2013 a sp. zn. 5Cdo/230/2011 zo dňa 18.09.2012 uverejnené
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 68/2013, ale aj
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1MCdo/15/2012 zo dňa 22.05.2013, sp. zn.
2Cdo/239/2012 zo dňa 30.04.2013, sp. zn. 4Cdo/88/2013 zo dňa 24.10.2013, sp. zn. 5MCdo/25/2012 zo
dňa 12.06.2013, sp. zn. 7Cdo/235/2012 zo dňa 12.06.2013 a mnohé iné; pozri aj uznesenia Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS/381/2012 zo dňa 22.08.2012, sp. zn. II.ÚS/545/2010 zo dňa
09.12.2010 a sp. zn. IV.ÚS/60/2011 zo dňa 03.03.2011 ako aj uznesenie Súdneho dvora Európskej únie
vo veci zn. C-76/2010 Pohotovosť, s.r.o. proti Ivete Korčkovskej zo dňa 16.11.2010). Od tohto záveru
nie je žiadny dôvod odkloniť sa ani v prejednávanej veci.

Navrhovateľ v odvolaní namietal aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktorý sa podľa
neho vôbec nezaoberá uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Ani v tomto smere
však nemožno podľa názoru odvolacieho súdu okresnému súdu nič vytknúť. Nakoľko navrhovateľ
v konaní nepreukázal jeden z kumulatívnych obligatórnych predpokladov zodpovednosti odporcu za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (t.j. nesprávny úradný postup exekučného súdu), v súlade
so zásadou hospodárnosti konania nebolo potrebné sa v odôvodnení rozsudku osobitne zaoberať
samotnou škodou a nemajetkovou ujmou. Táto skutočnosť preto v žiadnom prípade nespôsobuje
navrhovateľom tvrdenú nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku.

Neobstoja ani námietky, že súd nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva
navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako
aj práv na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase, keď súd zistil,
že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonnej lehote. Prvostupňový súd dostatočne vo svojom rozhodnutí
odôvodnil, že rozhodnutie bolo vydané v zákonnej lehote, preto nebol dôvod konštatovať porušenie

práva navrhovateľa, pretože by dospel k zjavne nelogickým záverom. Súd nezistil, že o návrhu nebolo
rozhodnuté v zákonnom stanovenej lehote, preto to ani nemohol konštatovať. Rozhodnutie je koherentné
a nie je vnútorne rozporné, ako to tvrdí navrhovateľ.

Z dôvodov vyššie uvedených odvolací súd nepovažoval žiadne odvolacie námietky navrhovateľa za
dôvodné a preto napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. v celom rozsahu
ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1
O. s. p. v spojení s § 151 O. s. p., keď odporcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, nakoľko návrh na náhradu trov odvolacieho konania nepodal.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch).
Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.