Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. máj 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/746/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5611207754
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5611207754.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a sudcov
JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Česká republika,
s.r.o., so sídlom Novodvorská 994, 142 21 Praha 4, Česká republika, IČ: 25 117 483, zastúpeného
spoločnosťou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843,
proti žalovanej: L. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XX, XXX XX Q., za účasti vedľajšieho účastníka na
strane žalovanej: Spotrebiteľské združenie OSA, so sídlom Fedinova 9, 851 01 Bratislava, IČO: 42 260
086, zastúpeného spoločnosťou: HKP Legal, s.r.o., so sídlom Sasinkova 6, 811 08 Bratislava, IČO: 36
727 334, v konaní o zaplatenie sumy 883,66 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a vedľajšieho
účastníka proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 10C/228/2011-120 zo dňa 27. 06.
2012, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 10C/228/2011-120 zo dňa 27. 06.
2012 v prvej vete výroku, v ktorej súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 774,35 Eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 675,83 Eur od 17.12.2008 do zaplatenia v
mesačných splátkach vo výške 40,00 Eur splatných vždy k poslednému dňu príslušného kalendárneho
mesiaca, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku, pričom omeškanie
s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia, mení tak, že žalobu žalobcu v tejto
časti zamieta.

Žalovanej a vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej náhradu trov konania nepriznáva.

Vo zvyšnej časti (t.j. v druhej vete výroku) , v ktorej súd žalobu vo zvyšnej časti zamietol, zostáva
rozsudok Okresného súdu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 10C/228/2011-120 zo dňa 27. 06.
2012 nedotknutý.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanej podľa príslušných ustanovení zákona č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády č. 87/1995
Z. z., § 160 ods. 1 O.s.p. povinnosť zaplatiť žalobcovi 774,35 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
5% ročne zo sumy 675,83 Eur od 17.12.2008 do zaplatenia, ktoré súd povolil žalovanej splácať
v pravidelných mesačných splátkach vo výške 40,00 Eur, splatných vždy k poslednému dňu príslušného
kalendárneho mesiaca, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku, pričom omeškanie
s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol.
Žalobcovi priznal podľa § 142 ods. 2 O.s.p. náhradu trov konania vo výške 30,28 Eur a náhradu trov
právneho zastúpenia vo výške 122,37 Eur, ktoré uložil žalovanej zaplatiť splnomocnenému zástupcovi
žalobcu do troch mesiacov od právoplatnosti rozsudku.

V dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na dôvodnosť podanej žaloby v časti nezaplateného úveru,
úrokov a úrokov z omeškania. Návrh na zaplatenie zmluvnej pokuty musel byť zamietnutý z dôvodu, že
tento zabezpečovací prostriedok nebol dojednaný písomne. Okrem uvedeného súd I. stupňa poukázal
aj na čiastočné premlčanie uplatneného nároku.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie vedľajší účastník, ktorý žiadal napadnuté
rozhodnutie zmeniť tak, že návrh bude v celom rozsahu zamietnutý.

Uviedol, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou vznikol spotrebiteľský právny vzťah, ktorý
je vždy vzťahom občianskoprávnym. Okresný súd nesprávne posúdil otázku premlčania, keďže v danom
prípade došlo k odstúpeniu od zmluvy, čím došlo k jej zrušeniu a predmetom konania tak bolo vydanie
bezdôvodného obohatenia podľa § 457 Občianskeho zákonníka. Uvedený nárok sa preto premlčuje v
dvojročnej premlčacej dobe (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie aj žalobca, a to proti výroku o trovách
konania.

Uviedol, že okresný súd nepostupoval správne, ak mu nepriznal náhradu cestovných výdavkov a
náhradu za stratu času.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu vedľajšieho účastníka uviedol, že vedľajší účastník nemá oprávnenie
podať odvolanie proti napadnutému rozsudku, pretože je takýto postup v rozpore s § 201 O.s.p. Toto
právo by mu patrilo jedine v prípade, ak by z hmotnoprávneho predpisu vyplýval výslovne spôsob
vyrovnania vzťahu medzi ním a účastníkmi. V zmysle uvedeného nie je potom vedľajší účastník
oprávnenou osobou na podanie odvolania, na podporu čoho poukázal žalobca na niektoré rozhodnutia
krajských súdov. Ďalej žalobca zdôraznil, že námietku premlčania môže vzniesť len dlžník, nie vedľajší
účastník. Napokon uviedol, že vedľajšiemu účastníkovi nemožno v súvislosti s jeho úkonmi v konaní
priznať náhradu trov konania.

Žalovaná a vedľajší účastník sa k podaným odvolaniam nevyjadrili.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214
ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. tento rozsudok podľa § 220 O.s.p. zmenil vo výroku, ktorým
bolo žalobe sčasti vyhovené, tak že žalobu zamietol. V druhej vete výroku zostal rozsudok okresného
súdu nedotknutý.

V prvom rade sa odvolací súd zaoberal otázkou, či vedľajší účastník je osobou oprávnenou na podanie
odvolania proti napadnutému rozsudku. K uvedenému sa žiada poukázať na závery vyslovené v
uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 5. februára 2013, sp. zn. 3 Cdo 188/2012, ktorý akcentoval
potrebu zistenia stanoviska hlavného účastníka k odvolaniu podaného vedľajším účastníkom. Keďže
žalovaná pri výsluchu dňa 30.09.2014 vyjadrila súhlas s opravným prostriedkom, považoval krajský súd
odvolanie vedľajšieho účastníka za podané oprávnenou osobou.

V posudzovanej veci sa žalobca domáhal zaplatenia žalovanej sumy, a to na základe zmluvy
o spotrebiteľskom úvere uzavretej podľa príslušných ustanovení zákona č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch medzi právnym predchodcom žalobcu (Beneficial Finance, a.s.) a žalovanou.
Žalobca v konaní tvrdil, že žalovaná si svoje povinnosti zo zmluvy neplnila, v dôsledku čoho právny
predchodca žalobcu v súlade s článkom 4 Obchodných podmienok od zmluvy odstúpil. Štruktúra
uplatnenej pohľadávky pozostávala zo sumy istiny, úrokov, úrokov z omeškania a zmluvnej pokuty.

V štádiu prvostupňového konania vedľajší účastník na strane žalovanej vzniesol proti nároku
uplatnenému žalobou námietku premlčania, ktorú opakovane uplatnil aj v podanom odvolaní. Žalovaná

pri informatívnom výsluchu realizovanom dňa 30.09.2014 vyslovila súhlas so vznesenou
námietkou premlčania.

V ustanovení § 205a O.s.p., je vyjadrený princíp neúplnej apelácie. Odvolací súd naďalej zostáva súdom
apelačným (t.j. súdom, ktorý nie je viazaný skutkovými zisteniami a skutkovými závermi súdu prvého
stupňa a ktorý môže vykonať dokazovanie k zisteniu skutkového stavu), nesmie však pritom zásadne -
na rozdiel od systému úplnej apelácie - prihliadať ku skutočnostiam a dôkazom,
ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa (pričom výnimky formuluje zákon).

Skutočnosťami a dôkazmi v zmysle ustanovení § 120 ods. 4 a § 205a O.s.p. sú také skutočnosti a dôkazy,
ktoré sú významné pre rozhodnutie veci, teda také skutočnosti a dôkazy, ktorými účastník realizuje
svoju povinnosť podľa § 101 ods. 1 O.s.p. (prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým,
že pravdivo a úplne opíše všetky potrebné skutočnosti a označí dôkazné prostriedky). Podstatou tejto
povinnosti je tvrdenie skutočností rozhodujúcich z hľadiska veci samej. Žalovaný má povinnosť tvrdiť
skutočnosti, ktoré vo svojej podstate znamenajú, že právo (nárok) nevzniklo, zaniklo, zmenilo sa, prípade
je tu iná prekážka pre jeho súdne uplatnenie (napr. preklúzia, ktorá spôsobuje nežalovateľnosť).

Skutočnosťou alebo dôkazom v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. a § 205a O.s.p. ale nie je námietka
premlčania práva uplatnená žalovaným. Námietka premlčania práva je námietkou právnou a neuplatňuje
sa ňou taká skutočnosť, ktorú je účastník povinný tvrdiť v zmysle § 101 ods. 1 O.s.p. najneskôr do
vyhlásenia uznesenia súdu prvého stupňa, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa
nenariaďuje pojednávanie, najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Zo žiadneho ustanovenia
práva hmotného alebo procesného nevyplýva, že by žalovaný musel uplatniť námietku premlčania v
určitom štádiu konania; z povahy námietky premlčania vymedzenej hmotným právom (§ 100 ods. 1
Občianskeho zákonníka) vyplýva, že ju môže povinný subjekt uplatniť v ktoromkoľvek štádiu konania až
do právoplatného skončenia veci. Námietky premlčania sa teda netýka koncentračná zásada konania
vyjadrená v ustanoveniach § 120 ods. 4 a § 205a O.s.p.; s výnimkou, ak by uplatnenie námietky
premlčania bolo spojené s neprípustným uplatňovaním nových skutočností a dôkazov (viď uznesenie
Najvyššieho súdu SR, zo dňa 13. 10. 2009, sp. zn. 5 Cdo 120/2009).

Vychádzajúc z uvedeného výkladu potom krajský súd zohľadnil námietku premlčania, ktorú vzniesla
(vyslovila súhlas s námietkou premlčania uplatnenou vedľajším účastníkom) žalovaná ako účastníčka
konania v odvolacom konaní. V zmysle uvedeného ostali potom bez právneho významy
námietky žalobcu, že vedľajší účastník nemohol v konaní námietku premlčania uplatniť.

Následne sa odvolací súd zaoberal argumentáciou odvolateľa, vzťahujúcou sa k odlišnému právnemu
posúdeniu veci a síce, že vo veci malo byť aplikované ustanovenie § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka
špeciálne upravujúce premlčaciu dobu v prípade vzniku bezdôvodného obohatenia. Na prípadné odlišné
právne posúdenie veci boli účastníci upozornení odvolacím súdom postupom podľa § 213 ods. 2 O.s.p.

V ust. § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka je vyjadrená všeobecná zásada, že ten, kto sa na úkor iného
bezdôvodne obohatí, musí toto obohatenie vydať. Dôvodom vzniku záväzku je získanie bezdôvodného
obohatenia na úkor iného. Na základe toho vzniká záväzkový vzťah medzi tým, kto sa bezdôvodne
obohatil, a ktorý je povinný bezdôvodné obohatenie vydať, a medzi tým, na úkor koho sa niekto obohatil,
a ktorý má právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, aj keď to zákon výslovne neustanovuje.

Povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie je špeciálnym spôsobom upravená v ust. § 457 Občianskeho
zákonníka. Ide o dve formy získania bezdôvodného obohatenia, a to o bezdôvodné obohatenie získané
neplatnou zmluvou alebo zrušenou zmluvou.

Za zrušené zmluvy treba považovať nielen zmluvy, pri ktorých Občiansky zákonník predpokladá
zrušenie, ak nastanú určité skutočnosti, ale aj zmluvy, ktoré obsahujú možnosť uzavretia dohody o
dodatočnom zrušení zmluvy a k tejto dodatočnej dohode v skutočnosti aj došlo. Napokon o zrušenú
zmluvu ide aj vtedy, keď niektorý účastník zmluvy od zmluvy odstúpi, či už na základe oprávnenia
obsiahnutého v zmluve, alebo na základe skutočností uvedených v zákone. Odstúpením od zmluvy sa
zmluva zrušuje od začiatku, ak nie je právnym predpisom alebo účastníkmi dohodnuté inak.

Z neplatnej alebo zrušenej zmluvy je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo na základe
nej dostal. Táto povinnosť je vzájomná, pričom účastníci majú možnosť dohodnúť sa o čase a spôsobe
vrátenia toho, čo navzájom dostali.

Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia je majetkovým právom, a preto sa premlčuje podľa ust. §
100 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Doby premlčania tohto práva a začiatok ich plynutia sú upravené
podobne ako pri premlčaní práva na náhradu škody (§ 106 Občianskeho zákonníka). Právo na vydanie
získaného bezdôvodného obohatenia sa teda môže premlčať tak v subjektívnej lehote (§ 107 ods.
1 Občianskeho zákonníka), ako aj v objektívnej lehote (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Ak sa
povinný subjekt premlčania dovolá, nemožno oprávnenému právo na vydanie získaného bezdôvodného
obohatenia priznať, ak márne uplynula aspoň jedna z uvedených lehôt.

Začiatok plynutia premlčacích dôb je určený okamihom, keď došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia.
Všeobecne možno povedať, že ide o okamih splnenia všetkých predpokladov občianskoprávnej
zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie. Aby bolo možné hovoriť o premlčaní práva, musí toto právo
najskôr vzniknúť.

V posudzovanej veci došlo zjavne k zrušeniu zmluvy v dôsledku odstúpenia zo strany žalobcu,
ktorá skutočnosť bola žalobcom tvrdená v žalobe. Zmluva sa tak zrušila od počiatku a žalobca sa
mohol domáhať svojich nárokov voči žalovanej z titulu bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451
a nasl. Občianskeho zákonníka. Podľa tvrdení žalobcu, žalovaná nezaplatila splátky splatné dňa
02.08.2008, 02.09.2008, 02.10.2008, 02.11.2008 a 02.12.2008, pričom k odstúpeniu od zmluvy zo strany
žalobcu došlo s účinnosťou k 16.12.2008. Dvojročná subjektívna premlčacia doba vo vzťahu k skorším
nezaplateným splátkam, ako aj k zvyšnej časti dlhu splatnej v budúcnosti začala plynúť 16.12.2008.
Žalobca podal návrh na súd až 22.08.2011, teda zjavne po uplynutí doby stanovenej v § 107 ods. 1
Občianskeho zákonníka.

Na základe uvedeného krajský súd zamietol podanú žalobu, nakoľko nárok uplatnený žalobou bol
premlčaný.

O trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 2 O.s.p. Žalobca
nebol konaní úspešný, a preto je povinný nahradiť žalovanej a vedľajšiemu účastníkov vystupujúcemu
na jej strane trovy, ktoré im v súvislosti s týmto konaním vznikli.

Keďže si žalovaná náhradu trov konania neuplatnila (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu jej vznik
trov aktuálneho odvolacieho konania ani nevyplýva, odvolací súd jej náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal.

Rovnako vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania krajský súd nepriznal. Odvolací súd v zásade
nespochybňuje právo vedľajšieho účastníka na právne zastúpenie advokátom, avšak trovy, ktoré
vedľajší účastník v súvislosti s právnym zastúpením v tomto konaní vynaložil, nepovažuje za účelne
vynaložené. Paušálny vstup vedľajšieho účastníka do nespočetných konaní, v ktorých vystupuje ako
navrhovateľ obchodná spoločnosť EOS KSI Česká republika, s.r.o., bez ohľadu na stav
konania, vôľu spotrebiteľa/-ov a bez vedomostí o predmete konkrétneho sporu, navodzuje dojem, že
účelom vstupu vedľajšieho účastníka nebola ochrana práv konkrétneho spotrebiteľa/-ov, ale získanie
finančných prostriedkov v podobe náhrady trov právneho zastúpenia. Skutočnosti, že odvolateľ vstúpil
do predmetného konania ako vedľajší účastník bez bližšej znalosti veci, nasvedčuje jeho oznámenie
o jeho vstupe do konania zo dňa 27. 04. 2012, v ktorom uviedol len meno a priezvisko žalovanej so
žiadosťou o doručenie návrhu na začatie konania s prílohami a súčasne vzniesol voči nároku žalobcu
námietku premlčania. Zároveň vedľajší účastník žiadal priznať náhradu trov konania. Z uvedeného
možno vyvodiť záver, že vedľajší účastník na strane žalovanej vstupoval do konania bez znalosti veci,
bez vedomostí o predmete konania a vedomostí o účastníčke, ktorej záujmy mal podporovať. Takmer
absolútne totožné vyjadrenie vo veci samej tento vedľajší účastník predložil/predkladá v niekoľkých
ďalších tisíckach súdnych sporov. Vo vzťahu k podaniu právneho zástupcu vedľajšieho účastníka na
strane žalovanej (vyjadrenie - vznesenie námietky premlčania zo dňa 27. 04. 2012, ktoré došlo na súd

elektronicky 27. 04. 2012) treba zdôrazniť, že do svojho podania len „vpisuje“ údaje napr. o označení veci,
účastníka, čísla a dátumu uzavretia zmluvy a pod. do vopred pripraveného textu. Takúto činnosť
rozhodne nemožno považovať za tak odborne náročnú, ktorá by bola vyžadovala úplné právnické
vysokoškolské vzdelanie, vrátane príslušnej advokátskej praxe. Jedná sa totiž o bežné administratívne
úkony, ktoré vedľajší účastník - ako občianske združenie kreované práve na ochranu práv spotrebiteľa
- je spôsobilé vykonať samostatne a bez akýchkoľvek zásadnejších problémov.

Vo vzťahu k širším súvislostiam, krajský súd dodáva, že hľadisko účelnosti trov právneho zastúpenia
v prípade zastupovania vo väčšom množstve totožných prípadov (relevantným je už počet dosahujúci
niekoľko desiatok) uplatňuje štandardne vo svojej rozhodovacej činnosti. To znamená, že rovnako
posudzuje účelnosť trov právneho zastúpenia (okrem iného) u dodávateľov i u spotrebiteľov, pričom
základom je vedomosť, predovšetkým z vlastnej rozhodovacej činnosti (§ 121 O.s.p), o početnosti
argumentačne totožných úkonov právnej služby, v rámci ktorých sa iba obmieňajú údaje o jednotlivých
účastníkov, o spisových značkách súdneho konania, o označení zmlúv, o časových údajoch a pod.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6M Cdo 5/2013 zo dňa 19. 03. 2014 (týkajúce sa skutkovo totožnej veci, kde ako žalobca vystupuje
obchodná spoločnosť EOS KSI Česká republika, s.r.o.,), v ktorom Najvyšší súd SR rozhodoval o
mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky. Uvedené rozhodnutie riešilo
práve otázku rozhodovania o trovách konania vedľajšieho účastníka a hodnotenie účelnosti vynaloženia
takýchto trov. Dovolací súd vyslovil záver, že trovy konania vzniknuté zastupovaním advokátom v tzv.
hromadných veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní mení len o aktualizáciu tej - ktorej veci a jej
individualizáciu na súdoch v Slovenskej republike nemožno považovať za trovy nevyhnutne vynaložené
na riadne bránenie práva na súde. V takomto prípade zastupovanie advokátom nezodpovedá účelu,
ktorý sleduje procesné právo inštitútom zastupovania advokátom v súdnom konaní. Zdôraznil, že
právo na právnu pomoc náhrada trov konania sú dve rozdielne veci, ktoré síce spolu
súvisia, avšak nie sú neoddeliteľné. Právo na náhradu trov konania (včítane tých, ktoré vznikli v súvislosti
so zastupovaním advokátom) totiž závisí od iných predpokladov, než možnosť nechať sa zastupovať
advokátom. Správnosť tohto názoru možno dokumentovať aj tými súdnymi konaniami, v ktorých sa
účastníkom náhrada trov konania nepriznáva (napr. rozvod manželstva, kde žiaden z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania a ďalšími) a účastníci konania pritom majú právo nechať sa v súdnom
konaní zastupovať. Ak teda súd neprizná náhradu trov konania úspešnému účastníkovi, keď dospeje
k záveru, že trovy nevynaložil účelne, nejde o porušenie práva na právnu pomoc. Vedľajší účastník sa
preto mohol dať zastupovať v súdnom konaní advokátom, avšak trovy, ktoré vynaložil v tejto súvislosti,
nemožno považovať za trovy účelné.

Obdobne Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 2Sži/6/2014 zo dňa 16.04.2014
konštatoval, že súdne konanie nemôže popierať svoje skutočné spoločenské poslanie a nemôže sa
stať len nástrojom, slúžiacim na vytváranie ľahkého a neodôvodneného zisku na úkor protistrany,
spočívajúceho v zaplatení nákladov na zastúpenie advokátom. S porušením práva na spravodlivý proces
podľa čl. 46 Ústavy SR a práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa jej čl. 47 preto nie je také
rozhodnutie súdu, ktorým súd neprizná účastníkovi náhradu nákladov na zastupovanie advokátom, lebo
ich nevyhodnotí ako účelne vynaložené. Pritom pravidlo, podľa ktorého možno úspešnému účastníkovi
priznať len náhradu účelne vynaložených nákladov, sa vzťahuje na akékoľvek náklady konania, teda aj
náklady spojené so zastupovaním advokátov (na odmenu za zastupovanie, paušálnu náhradu hotových
výdavkov a náhradu za daň z pridanej hodnoty). Za účelne vynaložené náklady podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
možno považovať len také náklady, ktoré musel účastník nevyhnutne vynaložiť, aby mohol riadne hájiť
svoje porušené alebo ohrozené subjektívne právo na súde. Náklady spojené so zastúpením advokátom
tomuto vymedzeniu spravidla zodpovedajú. Tomuto pravidlu však nemožno prisudzovať absolútnu,
bezvýnimočnú povahu; môžu sa vyskytovať i situácie, za ktorých náklady spojené so zastúpením
advokátom nemožno považovať za nevyhnutné pre riadne uplatňovanie alebo bránenie práva na súde.
O taký prípad pôjde najmä zneužitia práva na zastúpenie advokátom (pozri aj nález Ústavného súdu
Českej republiky z 25. 07. 2012 sp. zn. I.ÚS 988/12).

V druhej vete výroku, nenapadnutej odvolaním, v ktorej súd žalobu vo zvyšnej časti zamietol, zostal
rozsudok okresného súdu nedotknutý týmto rozhodnutím odvolacieho súdu.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.