Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. máj 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sžf/89/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7010200050
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Melicher

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:7010200050.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Petra Melichera a členov

senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD., v právnej veci žalobcu: SKA
METAL, s.r.o., so sídlom Trieda SNP 88, Košice 040 11 IČO: 44 794 690 (predtým INCITY, s.r.o., so
sídlom Alžbetina 30, Košice, IČO: 36 579 149), zastúpený: JUDr. Martin Polák, advokát so sídlom
Štúrova 7, Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63,
Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. I/223/14495-113008/2009/992517-r zo dňa
7. októbra 2009, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/3/2010-52 zo
dňa 22. mája 2013, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/3/2010-52 zo dňa 22.
mája 2013, p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol žalobu žalobcu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. I/223/14495-113008/2009/992517-r zo dňa 07.10.2009, ktorým podľa § 48 ods. 5 zákona
č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení
neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 511/1992 Zb.) potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového
úradu Košice I č. 695/230/56014/09/Ben zo dňa 01.07.2009, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1
zákona č. 511/1992 Zb. bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie

január 2007 v sume 494 356,10 €.

Krajský súd rozsudok odôvodnil tým, že správca dane vykonal šetrenie u spoločnosti zabezpečujúcej
prepravu tovaru pre žalobcu, vypočul ako svedkov ich štatutárov, ktorí mu predložili doklady, a to faktúry
a CMR potvrdzujúce ich tvrdenia o preprave, predovšetkým o mieste vykládky a nakládky tovaru.
Tieto doklady mal žalobca aj riadne zaúčtované a zavedené do evidencie dane z pridanej hodnoty,
ďalej len DPH. Správca dane dožiadaniami u príslušných daňových úradov si zistené skutočnosti
overil u prepravných spoločností a tiež využil medzinárodnú výmenu informácií na zistenie skutočností

týkajúcich sa odberateľa žalobcu v Českej republike. Podľa názoru krajského súdu správca dane
vykonal rozsiahle dokazovanie, ktorým bolo zistené že tovar, ktorý bol predmetom obchodného vzťahu
medzi spoločnosťou JUKOL s.r.o., Košice a žalobcom, nemal miesto dodania v tuzemsku. Zistenia
správcu dane spochybnili pravdivosť a vierohodnosť faktúr a prepravných dokladov CMR predložených
žalobcom, preto žalovaný správne konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, ktoré sa z
procesného hľadiska po tom, čo boli ním predložené dôkazy vyvrátené, opäť presúva na žalobcu. Údaje
získané správcom dane boli dostatočné a jednoznačné pre posúdenie veci, a preto sa krajský súdnestotožnil s tvrdením žalobcu, že vykonané dokazovanie nie je úplné, ak nebol vypočutý dodávateľ
spoločnosti JUKOL s.r.o., Košice.

Pokiaľ ide o námietku žalobcu, týkajúcu sa aplikácie 2. výroku rozsudku Európskeho súdneho dvora

C-409/04 o vylúčení možnosti správcu dane nútiť ho zaplatiť daň z pridanej hodnoty po tom, čo vyšlo
najavo, že doklady, ktoré odôvodňovali jeho nárok na oslobodenie od dane, nie sú pravdivé, pretože
v preskúmavanom prípade ide o dodanie tovaru spoločnosťou JUKOL s.r.o., Košice žalobcovi, čiže
správne orgány neumožnili žalobcovi odpočítať si daň na vstupe, pretože inému platiteľovi nevznikla
daňovápovinnosť.Podľasúdumalžalobcavedomosťomiestedodaniatovaru,ktorýmnebolotuzemsko,

tak ako to bolo uvedené v sporných faktúrach a napriek tomu si na základe nepravdivých údajov a faktúr
uplatnil odpočet DPH na vstupe od spoločnosti JUKOL s.r.o. Žalobca mal vedomosť z akého a do akého
miesta sa dodávka tovaru uskutočnila, pretože sám ju subdodávateľským spôsobom zabezpečoval a
preto mal a mohol vedieť, že si v danom prípade nemôže uplatniť odpočet DPH, pre absenciu daňovej
povinnosti u spoločnosti JUKOL s.r.o.

Žalobca rozšíril žalobné námietky o tvrdenie, že obidve rozhodnutia správnych orgánov trpia procesnou

vadou konania, pretože žalobca nebol v daňovom konaní právne relevantne zastúpený, keďže
plnomocenstvá udelené JUDr. Kostovčíkovi neboli podpísané dvoma konateľmi tak, ako to vyplýva zo
spoločenskej zmluvy, ktorou bol žalobca založený, a podľa ktorej sa vyžaduje pre právne relevantné
zastúpenie s účinkami procesnými a hmotnoprávnymi jeho udelenie dvoma konateľmi. Pretože správne
orgány túto vadu neodstránili, ich rozhodnutia treba považovať za nulitné. Krajský súd z výpisu z

obchodného registra Okresného súdu Košice I vložky č. 17870/V zistil, že za žalobcu konajú konatelia
spoločnosti samostatne, pričom písomnosti zakladajúce práva a povinnosti spoločnosti podpisujú dvaja
konateliaspoločneatotak,žekpísanémualebotlačenémuobchodnémumenuspoločnostipripojasvoje
vlastnoručné podpisy. Krajský súd považoval za správny názor žalovaného, že udelenie plnomocenstva
nie je písomnosťou zakladajúcou práva a povinnosti spoločnosti, a preto skutočnosť, že plnomocenstvo

bolo podpísané iba jedným z konateľov, nemá za následok takú procesnú vadu konania, ktorá by
spôsobila nulitu rozhodnutí správnych orgánov.

Zároveň žalobcovi nepriznal náhradu trov konania.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca odvolanie z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.,
poukázal na stanovisko generálnej advokátky vo veci C-409/04, ako aj na rozpor so spoločenskou

zmluva žalobcu v čl. 10, a že neuvažoval v intenciách účinnosti takého úkonu s ohľadom na to, že
predpokladom platnosti udeleného plnomocenstva musí byť jeho súlad so spoločenskou zmluvou.

Ďalej namietal, že súd nekriticky a zjednodušene prijal argumentáciu žalovaného v danej veci,
keď dospel k záveru, že žalobca mal vedomosť o mieste dodania tovaru, a to primárne v tom,
že miestom dodania tovaru nebolo tuzemsko, ako to uvádzali predmetné faktúry. Z vykonaného

dokazovania správnych orgánov nemožno jednoznačne a nespochybniteľne vyvodiť, že doklad
vystavený dodávateľom JUKOL s.r.o., Košice pre žalobcu bol nepravdivý. Podľa jeho názoru išlo o
dodanie tovaru pre INCITY s.r.o. od JUKOL s.r.o. a miestom dodania bolo tuzemsko a následne bol tovar
dodaný do zahraničia., ide teda o dodanie tovaru z tuzemska do iného štátu EÚ. Podľa žalobcu správca
dane nezistil skutkový stav úplne a dostatočne a nedostatočná komunikácia spoločnosti JUKOL s.r.o.

nemôže byť na ťarchu žalobcu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej
len O.s.p.) preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
žalobcu (§ 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s § 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia pojednávania
(§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.) s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené

najmenej päť dní pred jeho vyhlásením na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky www.nsud.sk a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie
je dôvodné.Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa§250jaods.7O.s.p.,akNajvyššísúdSlovenskejrepublikyrozhodujeakoodvolacísúdvobdobnej
veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na
podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie.

Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody podaného odvolania vo vzťahu k napadnutému rozsudku
Krajského súdu v Košiciach po tom, ako sa oboznámil s obsahom pripojeného súdneho a

administratívneho spisu a s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. dospel k záveru, že
nezistil dôvod, pre ktorý by sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu
so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku
krajského súdu, ktoré podľa názoru odvolacieho senátu vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie
výroku napadnutého rozsudku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že medzi účastníkmi rozhodoval v obdobnej veci za zdaňovacie
obdobie február 2007, a preto v celom rozsahu odkazuje na tento rozsudok sp. zn. 3Sžf/17/2011, ktorého
celý text v rozhodnutí uvádza:

,,Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Zemkovej
PhD. a členov senátu JUDr. Gabriely Gerdovej a JUDr. Ivana Rumanu v právnej veci žalobcu: INCITY,

s.r.o., so sídlom Hlavná 6, Košice, IČO: 36 579 149, zastúpený: JUDr. Gabriela Čechová, advokátka
so sídlom Štúrova 7, Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom
Vazovova 2, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. I/223/14496-113010/2009/992517-r
zo dňa 07.10.2009, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/160/2009-50
zo dňa 25.11.2010, jednomyseľne

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/160/2009-50 zo dňa
25. novembra 2010 p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol žalobu žalobcu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. I/223/14496-113010/2009/992517-r zo dňa 07.10.2009, ktorým podľa § 48 ods. 5 zákona
č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení
neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 511/1992 Zb.) potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového
úradu Košice I č. 695/230/55743/09/Ben zo dňa 01.07.2009, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1

zákona č. 511/1992 Zb. bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
február 2007 v sume 441 771,19 €.

Krajský súd rozsudok odôvodnil tým, že správca dane vykonal šetrenie u spoločnosti zabezpečujúcej
prepravu tovaru pre žalobcu, vypočul ako svedkov ich štatutárov, ktorí mu predložili doklady, a to faktúry
a CMR potvrdzujúce ich tvrdenia o preprave, predovšetkým o mieste vykládky a nakládky tovaru.

Tieto doklady mal žalobca aj riadne zaúčtované a zavedené do evidencie dane z pridanej hodnoty,ďalej len DPH. Správca dane dožiadaniami u príslušných daňových úradov si zistené skutočnosti
overil u prepravných spoločností a tiež využil medzinárodnú výmenu informácií na zistenie skutočností
týkajúcich sa odberateľa žalobcu v Českej republike. Podľa názoru krajského súdu správca dane

vykonal rozsiahle dokazovanie, ktorým bolo zistené že tovar, ktorý bol predmetom obchodného vzťahu
medzi spoločnosťou JUKOL, s.r.o., Košice a žalobcom, nemal miesto dodania v tuzemsku. Zistenia
správcu dane spochybnili pravdivosť a vierohodnosť faktúr a prepravných dokladov CMR predložených
žalobcom, preto žalovaný správne konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, ktoré sa z
procesného hľadiska po tom, čo boli ním predložené dôkazy vyvrátené, opäť presúva na žalobcu. Údaje

získané správcom dane boli dostatočné a jednoznačné pre posúdenie veci, a preto sa krajský súd
nestotožnil s tvrdením žalobcu, že vykonané dokazovanie nie je úplné, ak nebol vypočutý dodávateľ
spoločnosti JUKOL s.r.o., Košice.

Pokiaľ ide o názor generálnej advokátky vo veci Európskeho súdneho dvora C-409/04, tento nie je
prameňom práva, a preto poukazovanie žalobcom na jej názor nie je relevantné. Rovnako nemožno
prisvedčiť žalobcovi, že na jeho prípad treba aplikovať rozsudok Európskeho súdneho dvora C-409/04,

a to výrok 2 o vylúčení možnosti správcu dane nútiť ho zaplatiť daň z pridanej hodnoty po tom, čo vyšlo
najavo, že doklady, ktoré odôvodňovali jeho nárok na oslobodenie od dane, nie sú pravdivé, pretože
v preskúmavanom prípade ide o dodanie tovaru spoločnosťou JUKOL, s.r.o., Košice žalobcovi, čiže
správne orgány neumožnili žalobcovi odpočítať si daň na vstupe, pretože inému platiteľovi nevznikla
daňová povinnosť. Nejde o posúdenie podmienok oslobodenia podľa článku 28c A písm. a/ prvý odsek

Šiestej smernice Rady 77/388 (§ 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v
znení neskorších predpisov, ďalej len zákon č. 222/2004 Z.z., ktorý by koreloval vzťah na výstupe
so spoločnosťou DEMONTA TRADE, a.s.,), a teda výklad tohto ustanovenia nie je aplikovateľný. Nie
je možné súhlasiť s názorom žalobcu, že tento rozsudok má mať povahu akéhosi univerzálneho
výkladového pravidla pre prípad sporných otázok s nemožnosťou vykonania úkonov k tretej osobe.

UvedenýrozsudokEurópskehosúdnehodvoraniejemožneaplikovaťajzdruhéhodôvodu,ato,ženieje
možné mať za to, že žalobca by bol dobromyseľný, pretože zabezpečoval dopravu dodávateľsky, faktúry
na ktorých je uvedené miesto naloženia a vyloženia tovaru má zaúčtované a zaevidované v evidencii
DPH, s obsahom sa teda nepochybne oboznámil a mohol a mal vedieť o právne relevantnom mieste
dodania tovaru pre neho spoločnosťou JUKOL, s.r.o., Košice a s tým súvisiacou nemožnosťou aplikácie

odpočítania dane podľa zákona č. 222/2004 Z.z. pre absenciu daňovej povinnosti u dodávateľa JUKOL,
s.r.o.,. V rétorike európskej judikatúry teda neprijal všetky potrebné opatrenia, ktoré od neho možno
rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční (v danom prípade mu bolo poskytnuté)
nebude viesť k jeho účasti na podvode.

Žalobca rozšíril žalobné námietky o tvrdenie, že obidve rozhodnutia správnych orgánov trpia procesnou

vadou konania, pretože žalobca nebol v daňovom konaní právne relevantne zastúpený, keďže
plnomocenstvá udelené JUDr. Kostovčíkovi neboli podpísané dvoma konateľmi tak, ako to vyplýva zo
spoločenskej zmluvy, ktorou bol žalobca založený, a podľa ktorej sa vyžaduje pre právne relevantné
zastúpenie s účinkami procesnými a hmotnoprávnymi jeho udelenie dvoma konateľmi. Pretože správne
orgány túto vadu neodstránili, ich rozhodnutia treba považovať za nulitné. Krajský súd z výpisu z

obchodného registra Okresného súdu Košice I vložky č. 17870/V zistil, že za žalobcu konajú konatelia
spoločnosti samostatne, pričom písomnosti zakladajúce práva a povinnosti spoločnosti podpisujú dvaja
konateliaspoločneatotak,žekpísanémualebotlačenémuobchodnémumenuspoločnostipripojasvoje
vlastnoručné podpisy. Krajský súd považoval za správny názor žalovaného, že udelenie plnomocenstva
nie je písomnosťou zakladajúcou práva a povinnosti spoločnosti, a preto skutočnosť, že plnomocenstvo

bolo podpísané iba jedným z konateľov, nemá za následok takú procesnú vadu konania, ktorá by
spôsobila nulitu rozhodnutí správnych orgánov.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca odvolanie, v ktorom uviedol, že Spoločenská zmluva
žalobcu v Čl. 10 Orgány spoločnosti, bod 2. Konatelia spoločnosti, odsek 6. stanovuje, že: ,,Za
spoločnosť konajú konatelia spoločnosti samostatne, pričom písomnosti zakladajúce práva a povinnosti

spoločnosti podpisujú dvaja konatelia spoločne a to tak, že k písanému alebo tlačenému obchodnému
menu spoločnosti pripoja svoje vlastnoručné podpisy." Z uvedeného teda vyplýva, že pre účinnosť aktu
udeleného plnomocenstva sa v zmysle Spoločenskej zmluvy, ktorou bol žalobca založený, vyžaduje
pre právne relevantné zastúpenie s účinkami procesnými a hmotnoprávnymi, jeho udelenie dvomakonateľmi, čo nebolo naplnené pri zmocnení na zastupovanie v daňovom konaní už od počiatku u
právneho zástupcu JUDr. Kostovčíka. Predpokladom zastúpenia na základe plnej moci je, že plná
moc bola udelená platne. Udelené plnomocenstvo nebolo udelené konajúcou osobou, t.j. je v rozpore

s ustanovením § 133 ods. 1 druhá veta Obchodného zákonníka, kde je explicitne stanovené: ,,Ak
je konateľov viac, je oprávnený konať v mene spoločnosti každý z nich samostatne, ak spoločenská
zmluva neurčuje inak." V danom prípade spoločenská zmluva vyžadovala udelenie plnomocenstva
dvoma konateľmi, čo je vadou pre zastúpenie, pričom z povinnosti konajúceho orgánu vyplýva povinnosť
takúto vadu odstrániť. Pretože výsledky vedúce k záverom sú nulitné ako samotný úkon, konanie

musí prebiehať spôsobom ako stanovuje zákon a za predpokladu ako stanovuje zákon. Na základe
uvedeného ani takto vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty nemôže byť relevantným rozhodnutím,
ktoré by viedlo k účinkom týmito rozhodnutiami sledovanými.

Ďalej namietal, že nie je známe, na základe akých kritérií mal krajský súd za preukázané, že žalobca
ako účastník konania, ktorý so správcom dane komunikoval, predkladal správcovi dane dodávateľské
a odberateľské faktúry, evidenciu DPH a účtovnú evidenciu v rozsahu a spôsobom požadovaným

správcom dane, ako aj CMR so všetkými náležitosťami vyžadovanými vyhláškou č. 11/1975 Zb. o
Dohovore o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave (CMR), nie je možné
mať za to, že by bol v konaní v obchodno-záväzkových vzťahoch nedobromyseľný, pričom jeho
dodávateľ a to spoločnosť JUKOL, s.r.o., Košice, ktorá so správcom dane nekomunikovala, nepredložila
evidenciu DPH a účtovnú evidenciu a splnomocneným zástupcom tejto spoločnosti boli predložené

iba dodávateľské a odberateľské faktúry, bez vykonania dôkazov vo vzťahu k spoločnosti JUKOL,
s.r.o., Košice, bez vypočutia dodávateľa tovaru ako dôležitého článku k predmetu skúmania, bez
korelatívneho prehodnocovania CMR, vystavených týmto dodávateľom pre žalobcu v súvislosti s
pôvodom tovaru, tento nespolupracujúci subjekt bol v konaní dobromyseľný a predložené doklady
splnomocneným zástupcom bez akejkoľvek účtovnej evidencie DPH považované za vierohodné.

Žalobca poukazoval na riešenie sporných otázok s nemožnosťou vykonania úkonov smerujúcich k
nespolupracujúcemu subjektu a na riešenie tejto problematiky v rozmere práva Európskej únie s
akcentom na obsah rozhodnutia Súdneho dvora, že nesmie byť v postavení odberateľa na území
Slovenskej republiky odoprené uplatnenie nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty, pokiaľ sa
dodatočne preukáže, že doklad vystavený zhotoviteľom bol nepravdivý, daňový subjekt o tom však

nevedel a tiež vedieť nemohol a vykonal všetko v dobrej viere, čo v tomto prípade bez vykonania
úkonov vo vzťahu k tuzemského dodávateľovi JUKOL, s.r.o., Košice, pre žalobcu preukázané nebolo.
Z vykonaného dokazovania správnych orgánov nemožno jednoznačne a nespochybniteľné vyvodiť, že
doklad vystavený dodávateľom JUKOL, s.r.o., Košice pre žalobcu bol nepravdivý.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku,

ďalej len O.s.p.) preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu a z dôvodov uvedených v
odvolaní žalobcu (§ 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s § 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia
pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.) s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
boli oznámené najmenej päť dní pred jeho vyhlásením na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk , www.supcourt.gov.sk

a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody podaného odvolania vo vzťahu k napadnutému rozsudku
Krajského súdu v Košiciach po tom, ako sa oboznámil s obsahom pripojeného súdneho a
administratívneho spisu a s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. dospel k záveru, že
nezistil dôvod, pre ktorý by sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu
so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku

krajského súdu, ktoré podľa názoru odvolacieho senátu vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenievýroku napadnutého rozsudku. Na zdôraznenie správnosti dôvodov obsiahnutých v rozsudku krajského
súdu uvádza nasledovné dôvody:

Najvyšší súd zistil, že skutkový stav nie je medzi účastníkmi konania sporný, preto z neho tak, ako

bol zistený daňovými orgánmi a následne opísaný v protokole o výsledku zistenia z opakovanej
daňovej kontroly č. 695/320/54394/2009/Ont zo dňa 26.06.2009, v dodatočnom platobnom výmere č.
695/230/55743/09/Ben zo dňa 01.07.2009 a v napadnutom rozhodnutí žalovaného, vychádzal, sporným
zostalo právne posúdenie veci.

Žalobca si v zdaňovacom období február 2007 odpočítal daň z pridanej hodnoty prevažne z prijatých
zdaniteľných plnení za nákup tovaru od spoločnosti JUKOL, s.r.o.,. Následne bol nakúpený tovar

dodaný do Českej republiky spoločnosti DEMONTA TRADE SE, a.s., Brno. Išlo teda o dodanie tovaru v
rámci reťazového obchodu, pri ktorom išlo o predaj toho istého tovaru (predaj farebných kovov) medzi
viacerými obchodnými spoločnosťami: JUKOL, s.r.o., Košice - žalobca - DEMONTA TRADE SE, a.s.,
Brno. Žalobca predložil k opakovanej daňovej kontrole faktúry vystavené spoločnosťou JUKOL, s.r.o.,
Košice pre žalobcu, dodacie listy a medzinárodné nákladné listy - CMR, na ktorých je uvedené miesto

nakládokKošiceamiestovykládokČeskárepublika.Správcadanenazákladevykonanéhodokazovania
zistil, že miesto nakládky tovaru a začatia prepravy boli Antwerpy v Belgicku a Terst a Genoa v Taliansku
a vykládky tovaru sa uskutočňovali v Čelakoviciach a v Brne v Českej republike. Údaje uvedené v
medzinárodných nákladných listoch - CMR, ktoré žalobca predložil k opakovanej daňovej kontrole,
tak nezodpovedajú skutočnostiam a tovar nebol prepravený z tuzemska, ale z Belgicka a Talianska.

Prepravu tovaru zabezpečil a zaplatil žalobca, ktorý si u prepravcov objednal prepravu tovaru z Belgicka
a Talianska do Českej republiky.

Správca dane konštatoval, že jediný pohyb tovaru môže byť pripočítaný iba jednej z dvoch po sebe
nasledujúcich dodávok (pohyblivá dodávka) a to platí bez ohľadu na to, ktorá zo zdaniteľných osôb má
právo disponovať s tovarom počas jeho zaslania alebo dopravy, pre účely správnej aplikácie zákona

č. 222/2004 Z.z. Pretože len jedna dodávka v obchodnom reťazci JUKOL, s.r.o., Košice - žalobca -
DEMONTA TRADE SE, a.s., Brno, môže byť dodávka spojená s prepravou, čiže pohyblivá, správca
dane skúmal, ktorá dodávka tovaru je pohyblivá dodávka tovaru, a ktorá je nepohyblivá dodávka. Keďže
prepravu tovaru si zabezpečil žalobca v súvislosti s dodaním tovaru pre spoločnosť DEMONTA TRADE
SE, a.s., Brno a tovar bol prepravený na náklady žalobcu, ktorý si prepravu tovaru objednal a aj zaplatil,

považoval dodávku tovaru žalobcom pre spoločnosť DEMONTA TRADE SE, a.s., Brno za pohyblivú
dodávku, tzn. dodanie tovaru spojené s prepravou. V zmysle ustanovenia § 13 ods. 1 písm. a/ zákona
č. 222/2004 Z.z. ak je dodanie tovaru spojené s odoslaním alebo prepravou tovaru, miestom dodania
tovarujemiesto,kdesatovarnachádzavčase,keďsajehoprepravazačínauskutočňovať,t.j.vBelgicku
a Taliansku.

Tovar dodaný v rámci zmluvného vzťahu medzi spoločnosťou JUKOL, s.r.o., Košice a žalobcom bol
dodávkou tovaru bez odoslania alebo prepravy, t.j. nepohyblivou dodávkou tovaru. Miestom dodania
tovaru podľa ustanovenia § 13 ods. 1 písm. c/ zákona č. 222/2004 Z.z. pri nepohyblivej dodávke je
miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa jeho dodanie uskutočňuje, v tomto prípade je tiež v
Belgicku a v Taliansku.

V zmysle záverov Súdneho dvora Európskej Únie, hoci dve po sebe nasledujúce dodávky zakladajú
iba jediný pohyb tovaru, musia byť považované za časovo po sebe nasledujúce. Sprostredkujúci
nadobúdateľ môže previesť na druhého nadobúdateľa právo disponovať s tovarom ako vlastník, iba
ak ho predtým dostal od prvého predajcu, a preto k druhej dodávke môže dôjsť až po vykonaní prvej
dodavky, preto ak je miestom dodania pri dodávke tovaru žalobcom pre spoločnosť DEMONTA TRADE

SE, a.s. Belgicko a Taliansko, musí tak byť i v prípade dodávky tovaru spoločnosťou JUKOL, s.r.o.,
Košice pre žalobcu. Dodávka tovaru vo vnútri Spoločenstva predstavuje jedno a to isté hospodárske
plnenie a dodávka tovaru má byť zdanená len jedenkrát, čo bolo splnené priznaním nadobudnutia tovaru
z iného členského štátu spoločnosťou DEMONTA TRADE SE, a.s., Brno.Správca dane na základe uvedeného vyvodil záver, že v zmysle ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a/ zákona
č. 222/2004 Z.z. je predmetom dane dodanie tovaru v tuzemsku, uskutočnené zdaniteľnou osobou. V
prípade dodania tovaru spoločnosťou JUKOL, s.r.o., Košice žalobcovi na základe predmetných faktúr,

miestom dodania tovaru na základe zistení správcu dane nie je tuzemsko, a preto spoločnosti JUKOL,
s.r.o., nevznikla daňová povinnosť v tuzemsku podľa § 19 zákona č. 222/2004 Z.z. a žalobcovi potom
nevznikol nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z predmetných faktúr v zmysle § 49 ods. 1 a 2
písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z., pretože pri tomto dodaní nevznikla daňová povinnosť v tuzemsku a
nemohla byť voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku.

V odvolaní žalobca namietal skutočnosti, ktoré už boli predmetom preskúmania v konaní pred súdom
prvéhostupňa.Žalobcasadomáhalvžalobeataktiežvodvolanítoho,abynajehoprípadboliaplikované
závery rozsudku Európskeho súdneho dvora C-409/09, a to na dodávateľský vzťah spoločnosti JUKOL,
s.r.o., Košice - žalobca.

Európsky súdny dvor (teraz Súdny dvor Európskej únie) rozsudkom C-409/04 rozhodol, že :

1. Článok 28a ods. 3 prvý pododsek a článok 28c A písm. a/ prvý odsek Šiestej smernice Rady 77/388/

EHS, zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu
- spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia, zmenenej a doplnenej
smernicou Rady 2000/65/ES zo 17. októbra 2000, sa majú vzhľadom na pojem „odoslaný" uvedený v
oboch týchto ustanoveniach vykladať v tom zmysle, že k nadobudnutiu tovaru v rámci Spoločenstva a
k uplatneniu oslobodenia dodávky v rámci Spoločenstva od dane dôjde len vtedy, keď právo nakladať

s tovarom ako vlastník prejde na nadobúdateľa a keď dodávateľ preukáže, že tento tovar bol odoslaný
alebo prepravený do iného členského štátu a že v dôsledku tohto vývozu alebo tejto prepravy fyzicky
opustil územie členského štátu dodania.

2. Článok 28c A písm. a/ prvý odsek šiestej smernice 77/388, zmenenej a doplnenej smernicou 2000/65,
sa má vykladať v tom zmysle, že odporuje tomu, aby príslušné orgány členského štátu dodania nútili

dodávateľa, ktorý konal v dobrej viere a predložil dôkazy, ktoré na prvý pohľad odôvodňovali jeho
právo na oslobodenie dodávky tovaru v rámci Spoločenstva od dane, aby následne zaplatil daň z
pridanej hodnoty z tohto tovaru, keď sa zistí, že uvedené dôkazy sú nepravdivé, pričom však nedôjde
k preukázaniu účasti uvedeného dodávateľa na takomto podvode, pokiaľ však tento dodávateľ prijal
všetky rozumné opatrenia, ktoré boli v jeho moci, aby sa uistil, že dodávka v rámci Spoločenstva, ktorú

uskutoční, nebude viesť k jeho účastí na daňovom podvode.

3. Skutočnosť, že nadobúdateľ predložil daňovým orgánom členského štátu určenia vyhlásenie týkajúce
sa nadobudnutia tovaru v rámci Spoločenstva, akým je predmetné vyhlásenie vo veci samej, môže byť
doplňujúcim dôkazom na účely preukázania, že tovar skutočne opustil územie členského štátu dodania,
nemožno ho však považovať za určujúci dôkaz na účely oslobodenia dodávky v rámci Spoločenstva od

dane z pridanej hodnoty.

Rozsudok súdneho dvora C-409/04 vychádzal z iných skutkových okolností ako je tomu v prejednávanej
veci. Teleos a iné spoločnosti predali mobilné telefóny spoločnosti Total Telecom Espana SA/Ercosys
Mobil SA (ďalej len TT). Miesto určenia tovaru sa nachádzalo vo Francúzsku a v Španielsku. Teleos a
iné spoločnosti boli len povinní poskytnúť tovar k dispozícii TT v sklade nachádzajúcom sa v Spojenom

kráľovstve, pričom TT bola zodpovedná za pokračovanie prevozu do dohodnutého členského štátu.
Teleos a iné spoločnosti dostali od TT po predaji nákladný list CMR, obsahujúci podpis TT, ktorý mal
potvrdiť, že mobilné telefóny boli doručené do stanoveného miesta určenia. Príslušný orgán Spojeného
kráľovstva v oblasti výberu dane z pridanej hodnoty spočiatku uznal tieto doklady ako dôkaz vývozu
tovaru mimo územia Spojeného kráľovstva, takže uvedené dodávky boli oslobodené od dane z pridanej

hodnoty a Teleos a iné spoločnosti mali právo na vrátenie dane zaplatenej na vstupe. Počas následných
kontrol bolo v niektorých prípadoch zistené, že miesto určenia uvedené na nákladnom liste CMR bolo
nesprávne, že v nich uvedení prepravcovia buď neexistovali, alebo neuskutočnili prepravu mobilných
telefónov a že evidenčné čísla patrili neexistujúcim vozidlám alebo vozidlám nevhodným na prepravu
takéhoto tovaru. Príslušný orgán Spojeného kráľovstva v oblasti výberu dane z pridanej hodnoty na

základe toho dospel k záveru, že mobilné telefóny nikdy neopustili Spojené kráľovstvo a v dôsledku tohozačal vymáhať daň z pridanej hodnoty prislúchajúcu na tieto dodávky, pričom však uznal, že Teleos a
iné spoločnosti sa na tomto podvode nijako nepodieľali. Vnútroštátny súd považoval za preukázané, že
Teleos a iné spoločnosti nemali žiaden dôvod pochybovať o údajoch obsiahnutých v nákladných listoch

CMR, ani o ich vierohodnosti, že tieto spoločnosti sa nepodieľali na žiadnom podvode a nevedeli o tom,
že telefóny neopustili Spojené kráľovstvo.

Uvedený spor sa líši od prejednávanej veci v tom, že vo veci rozsudku súdneho dvora C-409/09
tovar fyzicky neopustil územie členského štátu dodania, pričom v prejednávanej veci správca dane
dodanie tovaru nespochybňoval. Žalobca sa dovolával aplikácie druhého výroku rozsudku súdneho

dvora C-409/09, najmä v tom, že mu nesmie byť v postavení odberateľa na území Slovenskej republiky
odopreté uplatnenie nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty, pokiaľ sa dodatočne preukáže, že
dokladvystavenýzhotoviteľombolnepravdivý,daňovýsubjektotomnevedelavedieťnemoholavykonal
všetko v dobrej viere.

V danom prípade však prepravu tovaru zabezpečoval žalobca prostredníctvom prepravných spoločností
Trans Karpatia, s.r.o., Košice a SD - spoločnosť, s.r.o., Bratislava. Faktúry za prepravu boli vystavené

pre žalobcu, ktorý ich má zaúčtované a zaevidované v záznamoch pre účely dane z pridanej hodnoty,
na základe ktorých si uplatnil odpočítanie dane. Spoločnosť Trans Karpatia, s.r.o., na vystavených
faktúrach za prepravu, ako aj v prepravných dokladoch CMR uviedla miesto nakládky Terst a Genoa,
Taliansko a miesto vykládky Čelakovice, Česká republika. Prepravná spoločnosť SD - spoločnosť,
s.r.o., Bratislava vystavila pre žalobcu faktúry, kde uvádzala miesto nakládky tovaru Antwerpy, Belgicko,

Triest, Taliansko a miesto vykládky Brno, Česká republika. Uvedené doklady mal žalobca zaúčtované a
zaevidované v záznamoch pre účely dane z pridanej hodnoty, na základe ktorých si uplatnil odpočítanie
dane a prepravu zabezpečoval subdodávateľským spôsobom, preto podľa názoru senátu odvolacieho
súdu vedel o mieste nakládky tovaru v Belgicku a v Taliansku. Žalobca v žalobe uviedol, že nikdy
nespochybňoval a nespochybňuje miesto nakládky tovaru v Belgicku a v Taliansku a miesto vykládky

v Čelakoviciach, Česká republika, pretože bol prepravcom tovaru, ktorý prepravu tovaru zabezpečoval
subdodávateľským spôsobom, čo je zrejmé z faktúr, ktoré mal a má zaúčtované a zaevidované pre účely
dane z pridanej hodnoty, z ktorých si uplatnil odpočítanie dane.

Z uvedeného teda vyplýva, že žalobca vedel o mieste dodania tovaru, teda vedel, že miestom dodania
tovaru nie je tuzemsko tak, ako to bolo uvedené na sporných faktúrach, napriek tomu si na základe

nepravdivých údajov a faktúr odpočítal daň z pridanej hodnoty na vstupe za dodávku tovaru od
spoločnosti JUKOL, s.r.o., Košice.

Vo veci rozsudku Súdneho dvora C-409/09 ako už bolo vyššie uvedené, bolo preukázané, že v
prípade Teleos a iné spoločnosti, nemal dodávateľ žiaden dôvod pochybovať o údajoch obsiahnutých
v nákladných listoch CMR, ani o ich vierohodnosti, čo však v tomto prípade vo vzťahu k žalobcovi

nebolo preukázané, keďže sám zabezpečoval subdodávateľským spôsobom dodávku predmetného
tovaru do Českej republiky a mal teda vedomosť z akého miesta a do akého miesta sa dodávka
tovaru realizovala. Z tohto záveru potom senát usúdil, že dôkazy predložené žalobcom o preprave
tovaru na územie Slovenska a zo Slovenska do Českej republiky sú nepravdivé. Zároveň senát nezistil
uskutočnenie žiadnych rozumných opatrení žalobcom v tejto veci, ktoré by viedli súd k záveru, že boli

zistené poľahčujúce okolnosti, ktoré by umožnili prijatie iného právneho záveru než uviedli daňové
orgány v napadnutých rozhodnutiach a to na základe aplikácie druhého výroku rozsudku Súdneho dvora
C- 409/04.

Pokiaľ ide o námietku žalobcu týkajúcu sa plnomocenstva udeleného JUDr. Kostovčíkovi v daňovom
konaní, krajský súd správne uviedol, že plnomocenstvo nemožno považovať za písomnosť zakladajúcu

práva a povinnosti spoločnosti, keďže z podpisu plnomocenstva žalobcovi ešte nijaké práva ani
povinnosti nevznikajú, navyše žalobca ani neuviedol žiaden takýto konkrétny úkon, ktorý by vykonal
JUDr. Kostovčík. Ďalej je potrebné uviesť, že Obchodný zákonník síce v § 133 ods. 3 pripúšťa možnosť
obmedziť konateľské oprávnenia v spoločenskej zmluve, avšak vylučuje účinnosť takýchto obmedzení
voči tretím osobám. Obmedzenie konateľa teda nemá žiadne právne dôsledky pre platnosť a účinnosť

právnych úkonov uskutočnených konateľom nad rámec obmedzenia. To znamená, že spoločnosťzaväzujú aj také úkony konateľov, ktoré boli urobené v rozpore s internými pravidlami spoločnosti. V
takom prípade je však spoločnosť oprávnená uplatniť svoje práva voči konateľom, ktorí konali v rozpore
s ustanoveniami spoločenskej zmluvy (prekročili rozsah svojich právomocí).

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na uvedené závery sa s rozsudkom Krajského súdu v
Košiciach č. k. 6S/160/2009-50 zo dňa 25.11.2010 stotožnil v celom rozsahu, preto ho podľa § 219 ods. 1
a 2 O.s.p. potvrdil. Senát najvyššieho súdu rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004
Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods.
1 O.s.p. a § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. tak, že žalobcovi nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho

konania, pretože nemal úspech v odvolacom konaní."

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods.
1 O.s.p. a § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. tak, že žalobcovi nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho
konania, pretože nemal úspech v odvolacom konaní.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9

veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.