Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. marec 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41CoE/492/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6414205622
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Križanová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6414205622.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému K. S., nar. XX. XX. XXXX,
bytom Q. W. XXX/XX, XXX XX A. M., štátny občan SR, o vymoženie pohľadávky vo výške 103,20 Eur
s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad so sídlom

Záhradnícka 60, Bratislava, pod sp. zn. EX 8063/14, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného
súdu Žiar nad Hronom č.k. 4Er/316/2014-19 zo dňa 10. septembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Uznesenie Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 4Er/316/2014-19 zo dňa 10. septembra 2014 z r u
š u j e a vec vracia okresnému súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Žiar nad Hronom uznesením č.k. 4Er/316/2014-19 zo dňa 10. septembra 2014 vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.

Naodôvodnenieuviedol,žeexekučnýmtitulomjerozhodcovskýrozsudokStálehorozhodcovskéhosúdu
spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 04443/12 zo dňa 25. 10.

2012. Okresný súd zistil, že rozhodcovský súd priznal právo na peňažné plnenie na základe Zmluvy o
úvere č. XXXXXXXXX uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 14. 09. 2010.

Vzhľadom na okolnosti uzatvárania zmluvy o úvere a povahu účastníkov, okresný súd mal preukázané,
že ide o spotrebiteľskú zmluvu a na právny vzťah medzi účastníkmi je potrebné okrem Všeobecných
obchodnýchpodmienok,naktorésaodôvodnenierozsudkuodvoláva,aplikovaťajpríslušnéustanovenia

Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou
obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán.

Okresný súd na prebiehajúce exekučné konanie aplikoval ust. § 2 písm. a), b), ust. § 3 ods. 2 zákona
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady
č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o

spotrebiteľských úveroch“), ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a smernicu Rady č. 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. V tejto súvislosti poukázal na
rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci Asturcom C-40/08, na rozsudok Océano Grupo Editorial
SA proti Roció Murciano Quintero C-240/98 a na rozsudok Elisa María Claro proti Centro Móvil Milenium
SL C-168/05.

Konštatoval, že v predmetnom právnom vzťahu rozhodcovský súd nielenže neskúmal neprijateľné
zmluvné podmienky uvedené v predmetnej spotrebiteľskej zmluve, ale priznal oprávnenému aj plnenie vrozpore s dobrými mravmi, a to úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne, čo predstavuje 91,25 % ročne.
Dojednanie sankcie za neplnenie zmluvnej povinnosti v tejto výške je nielen v rozpore s príslušnými
ustanoveniami vnútroštátneho a európskeho práva o ochrane spotrebiteľa, ale pre rozpor s dobrými

mravmi je aj v príkrom rozpore so zásadou ekvity, ktorá je pre oblasť súkromného práva určujúcou.
Tým došlo k prehĺbeniu už aj tak fakticky nerovného stavu medzi dodávateľom a spotrebiteľom, najmä s
ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti
s ich uplatnením.

Okresný súd ďalej uviedol, že rozhodcovská doložka je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú
oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého
druhu a neurčitého počtu. Podľa názoru okresného súdu je však dojednanie rozhodcovskej doložky
v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle ust. § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka neplatná. Svoj názor okresný súd oprel o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom
nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti,

a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby
mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť
podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj Všeobecné
obchodné podmienky. Povaha zmluvy je adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok,
resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Len veľmi ťažko

možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie
rozhodcovskej doložky nesie. Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložke
okresný súd oprel aj o stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/09 zo daň 04. 06. 2009 Pannon
GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Gy?rfi.

Okresný súd považoval za dôležité si uvedomiť aj okolnosť, že zriaďovateľom rozhodcovského
súdu, ktorý v predmetnej veci rozhodoval, je podnikateľský subjekt - obchodná spoločnosť,
právnická osoba založená v zmysle Obchodného zákonníka z účelom podnikania, ktorého cieľom je
dosahovanie zisku. Uvedená okolnosť môže mať vplyv na jeho rozhodovanie. Rozhodcovský súd,
ako z predmetného rozhodcovského rozsudku vyplýva, absolútne opomenul aplikovanie príslušných

kogentných vnútroštátnych a európskych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa.

Okresný súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom
osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému
konaniu. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z

takejto doložky odporuje dobrým mravom. Preto boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa
ust. § 45 ods. 1 písm. c), ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Z uvedených dôvodov
podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku okresný súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a
zastavil ju.

Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. V odvolaní
uviedol, že okresný súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, svojim postupom odňal účastníkovi
možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav a rozhodnutie okresného súdu vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasil s aplikáciou Smernice Rady 93/13/EHS z 5.
apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách okresným súdom. Z judikatúry

Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že úplná účinnosť ochrany stanovenej smernicou vyžaduje, aby
vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu podmienky, mohol vyvodiť všetky dôsledky
tohto konštatovania bez toho, aby počkal, či spotrebiteľ, informovaný o svojich právach, navrhne aby
uvedená podmienka bola zrušená. V rámci preskúmania ex offo, že podmienka má nekalú povahu,
je súd povinný vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa

k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne
predpisy. Vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS navrhol predložiť Súdnemu dvoru
Európskejúnieotázkuvtomzmysle,čirozhodcovskádoložka,podľaktorejmusíspotrebiteľriešiťsporys
dodávateľom,aktaknavrhnedodávateľ,vrozhodcovskomkonaní,jepodľaust.§53ods.1aods.4písm.
r) Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou. Poukázal na argumentáciu viacerých rozhodnutí

európskych súdov.

Poukázal na argumentáciu Krajského súdu v Prešove v rozhodnutí zo dňa 24. 05. 2012, sp. zn. 13CoE
44/2012. Uviedol, že ak exekučný súd už vydal poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie, nie jemožné, aby v následných procesných fázach exekúcie posudzoval neplatnosť rozhodcovskej zmluvy
(doložky) a na takéto posúdenie viazal zastavenie exekúcie. Zastavenie z takéhoto dôvodu považoval
za nezákonné. Ako dôvod uviedol, že Súdny dvor EÚ zreteľne uviedol, že „od vnútroštátneho súdu

alebo tribunálu rozhodujúceho o návrhu na výkon konečného arbitrážneho nálezu sa požaduje, v
súlade s vnútroštátnymi pravidlami procesu zhodnotiť na jeho vlastný podnet, či arbitrážna klauzula je
neprijateľná vo svetle článku 6 ods. 1 smernice Rady č. 93/13/EHS tam, kde má dostupné k tomu právne
a skutkové prvky nevyhnutné pre túto úlohu“. Okresný súd nepostupoval v danom prípade v súlade s
vnútroštátnymi pravidlami procesu a uplatnil nedostupné právne a skutkové prvky. Konal bez ohľadu na

skutočnosť, že vo veci vznikol spor o uplatniteľnosť neprijateľnej zmluvnej podmienky a neinformoval
o jeho podstate strany účastníkov exekučného konania, neumožnil stranám vyjadriť sa k podstate
námietky o neprijateľnosti neprijateľnej zmluvnej podmienky, nevykonal vypočutie strán s aplikáciou
pravidiel kontradiktórneho súdneho procesu, nevykonal individuálne posúdenie neprijateľnosti zmluvnej
podmienky, ktorú hodlal neuplatňovať, ale odôvodnil svoje rozhodnutie len všeobecnými princípmi,
nevykonal prejednanie veci za účasti strán a vynechal dokazovanie. Uviedol, že vnútroštátny súd musí

informovať spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti, ide totiž o všeobecné kritérium
výkladu neprijateľnej podmienky určené Súdnym dvorom EÚ, je to súčasť koncepcie neprijateľných
podmienok.

V prípade, že súd nebude akceptovať vyššie uvedené dôvody, navrhol, aby súd konanie podľa ust. §

109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v nasledovnom znení:
Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti
možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej
neprijateľnosť,vykladaťtak,žetakátopodmienkasaaplikujelenvtedy,akspotrebiteľvýslovneodporoval

jej neaplikácii alebo aj tak, že táto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval
jej neaplikácii alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu,
že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne
neprijateľnú?

Poukázal na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18CoE 641/2011 zo dňa 30.
11. 2012. Oprávnený v odvolaní ďalej uviedol, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu,
nemá právomoc vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci, nakoľko
výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Pripomenul, že k
takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už okresný súd preskúmal súlad exekučného titulu

so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Okresný súd je v oblasti prieskumu exekučného
titulu - rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ust. § 43 zákona č. 244/2002
Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“), ktoré zároveň negatívnym spôsobom vymedzujú jeho
právomoc. Exekučný súd nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v
konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Úspešný

žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného ust. §
40 a nasl. ZoRK revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva s právom na súdnu
ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s jeho ústavným právom
nasúdnuochranuaprávomnaspravodlivýsúdnyproces,akoajvrozporesozásadoulegality,princípom

ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má
rovnaké účinky, ako rozsudok všeobecného súdu a exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať
rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu. Okresný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú
správnosť rozsudku a nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.
Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže

naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.

V prípade, ak sa všeobecný súd nestotožní s jeho interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
oprávnený žiadal, aby súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal
Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2, vety prvej

a druhej Exekučného poriadku s článkom 1 odsekom 1 vetou prvou Ústavy Slovenskej republiky, a to
pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny
poriadok.Oprávnený ďalej uviedol, že okresný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia
rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len
na návrh účastníka konania (ust. § 45 ods. 1 ZoRK). Aj v takomto prípade je však exekučný súd pri

revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ust.
§ 40 a nasl. ZoRK, ktorá mu umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci
všeobecného súdu konajúceho o zrušení rozsudku. Okresný súd pri posudzovaní rozhodcovského súdu
konal mimo rámec zverenej právomoci, porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh,
rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštantnosť súdneho konania.

Okresný súd vydal rozhodnutie bez aplikácie relevantnej právnej normy, bez vykonania ústavne súladnej
interpretácie aplikovaných právnych noriem a bez vykonania dokazovania, čím porušil jeho právo na
súdnu ochranu. Okresný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave (smernici
Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách), ktorá nemá v Slovenskej
republikepovahuprameňapráva,apretosaňounemoholriadiť,resp.nemoholzjejaplikácievyvodzovať
určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie. Namietal, že okresný súd v danom prípade rozhodol

bez jeho vypočutia, že ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že okresný súd vedie konanie,
v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a
tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť
navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení. Z ustanovení § 57 ods. 2 , § 58 ods.
1 Exekučného poriadku a z ust. § 45 ZoRK vyplýva, v akom rozsahu je súd príslušný na exekúciu

oprávnený vykonať preskúmanie exekučného titulu. ZoRK v ust. § 40 umožňuje možnosti nápravy
rozhodcovského rozsudku.

K tvrdeniu okresného súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprávnený uviedol, že okresný súd je
v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským

rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi, a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi.
Podľa jeho názoru rozhodcovská doložka je platná. Poukázal na znenie ust. § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a na to, že od 01. 01. 2008 podľa ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka
za neprijateľnú podmienku je považované ustanovenie zmluvy, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej
rozhodcovskejdoložkyodspotrebiteľa,abysporysdodávateľomriešilvýlučnevrozhodcovskomkonaní.

Účastníkom zmluvy je daná tak možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na všeobecný
súd. Keďže možnosť voľby účastníkmi dojednaná bola, nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle ust.
§ 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Nesúhlasil ani s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie
rozhodcovského súdu nevýhodné, resp. že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán a už vôbec nie nerovnováhu kvalifikovanú - značnú.

Oprávnený nesúhlasil s právnym posúdením zmluvy o úvere, ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v
zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Svojim klientom poskytuje peňažné prostriedky na základe
zmluvy o úvere podľa ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, v ktorej nemusela byť ako podstatná
náležitosť dohodnutá aj ročná percentuálna miera nákladov. Jeho klienti neuhrádzajú celkové náklady

spojené so spotrebiteľským úverom, ale iba časť týchto nákladov, z ktorých 1/3 je dohodnutý úrok a
2/3 náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere. Poukázal na podstatné náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere podľa ust. § 4 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Z uvedených dôvodov
a vzhľadom na charakter jeho podnikateľskej činnosti nie je možné, aby poskytoval úvery na základe
zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko jeho činnosť nepatrí do pôsobnosti tohto zákona.

Ďalej oprávnený poukázal na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. Uviedol, že
povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s bodom 6
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, v zmysle
ktorého v prípade, ak sa stane splatný celý dlh naraz v zmysle bodu 4 týchto podmienok, zaväzuje sa

dlžník zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania
odo dňa, keď sa stal splatný celý dlh, až do dňa jeho uhradenia. Tento úrok má sankčný charakter a
dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Podľa jeho názoru dohodnutá výška
úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku.
Zdôraznil, že dohodnutý úrok z omeškania je sankciou a postihuje dlžníka, ak poruší svoje povinnosti

vyplývajúce mu z dohodnutej zmluvy.

K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok, ktoré sú súčasťou exekučného
titulu oprávnený uviedol, že podľa ust. § 499 Obchodného zákonníka si mohol dojednať odplatu, v jehoprípade poplatok pozostávajúci z 1/3 dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie zmluvy o
úvere. V bode 4 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy
o úvere, sa povinný zaviazal uhradiť mu za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia zmluvných

podmienok sumu 1,99 Eur ako paušálnu náhradu nákladov a administratívy s tým spojenej. Zdôraznil,
že skutočnosť, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, súd už raz posudzoval a
o nej rozhodol. Podľa jeho názoru, v danom prípade nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za
neprípustnú, pretože exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného
exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Od vydania

exekučného titulu a ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne a
ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Z uvedených dôvodov považoval
napadnuté rozhodnutie okresného súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú za nezákonné a žiadal,
aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie.

Súčasne s podaním odvolania oprávnený podal návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. §
109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Poukázal na viaceré nejasnosti právneho
základu(smerniceRady93/13/EHSz5.apríla1993)ajehointerpretácieSúdnymdvoromEurópskejúnie
a všeobecným súdom rozhodujúcim v exekučnom konaní. Na rozdiel od okresného súdu, ktorý tvrdil,
že smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v

rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané, bol toho názoru, že toto tvrdenie je nepreukázanou
domnienkou súdu, ktorý sa naviac neodvoláva na žiadne presné a jasné znenie smernice vo svojom
odôvodnení. Poukázal na slovenské znenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.
apríla 1993 upravujúcim neprijateľné podmienky a porovnal ho s rôznymi jazykovými verziami, z ktorých
vyplýva, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi

osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní
aplikovať príslušné hmotné právo. Vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie
úniového práva je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových
verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Namietal, že
okresný súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedeným v smernici Rady 93/13/EHS

a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o
úvere. Podľa názoru oprávneného je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v
kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Oprávnený ďalej uviedol, že Súdnemu dvoru Európskej
únie by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci
spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z

doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.
Podľa názoru oprávneného by ustanovenia vnútroštátneho práva mali byť vykladané v rámci smernice
Rady 93/13/EHS a najmä s ustanovenia čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ. Z uvedených dôvodov
navrhol, aby odvolací súd konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru
Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení:

1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?
2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1

prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá

žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc

rozhodcovského súdu“?
3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?K odvolaniu vyjadrenie podané nebolo.

Uznesenie okresného súdu bolo vydané vyššou súdnou úradníčkou. Zákonný sudca odvolaniu nemienil
vyhovieť a podľa ust. § 374 ods. 4 O.s.p. vec predložil na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, prejednal vec podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p., bez
nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a napadnuté uznesenie okresného súdu podľa

ust. § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec vrátil okresnému
súdu na ďalšie konanie.

Odvolací súd zo spisu zistil, že dňa 22. 02. 2014 bol u súdneho exekútora vo forme zápisnice spísaný
návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému. Následne súdny exekútor požiadal okresný súd o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd dňa 16. 05. 2014 vydal poverenie na vykonanie

exekúcie.

Exekučným titulom v predmetnej veci je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom v Bratislave, IČO: 35 922 761 sp. zn. SR
04443/12 zo dňa 25. 10. 2012. Z exekučného titulu vyplýva, že rozhodcovským rozsudkom bola

žalovanému (povinnému) uložená povinnosť, aby žalobcovi (oprávnenému) zaplatil sumu 317,20 Eur s
príslušenstvom. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe blankozmenky vystavenej dňa 14. 09.
2010, ktorou žalobca (oprávnený) a žalovaný (povinný) zabezpečili svoj záväzkový vzťah vyplývajúci zo
zmluvyoúvere.Právomocsporrozhodnúťrozhodcovskýsúdodvodilodrozhodcovskejzmluvyuzavretej
medzi účastníkmi konania. Podaním doručeným okresnému súdu dňa 18. 07. 2014 povinný podal návrh

na odklad exekúcie z dôvodu, že možno očakávať, že exekúcia bude zastavená a návrh zastavenie
exekúcie z dôvodu, že rozhodcovská doložka bola už vopred naformulovaná v štandardnej zmluve.
Následne okresný súd napadnutým uznesením exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.

Skôr ako odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného proti napadnutému uzneseniu, odvolací súd

rozhodol o návrhoch oprávneného na prerušenie konania.

Oprávnenýžiadal,abysúdprerušilpredmetnéexekučnékonaniepostupompodľaust.§109ods.1písm.
b) O.s.p. a Ústavnému súdu Slovenskej republiky predložil návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44
ods. 2, vety prvej a druhej Exekučného poriadku s článkom 1 odsekom 1, vetou prvou Ústavy Slovenskej

republiky,atoprerozporsprincípomprávnejistotyaprincípomochranydôveryvšetkýchsubjektovpráva
v právny poriadok. Oprávnený ďalej žiadal, aby súd prerušil predmetné exekučné konanie postupom
podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a v zmysle článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
rozhodol o predložení preudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. súd konanie preruší, ak
b) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu
pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je
v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v
tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska,

c) rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa
medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať
predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú:

a) výkladu zmlúv;
b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej

únie, aby o nej rozhodol.Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.

Súdny dvor v rozsudku zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81 v bode 9. uviedol, že
článok 177 nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom.
Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva
Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku

177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu.

V bode 10. vyššie uvedeného rozsudku Súdny dvor uviedol, že v druhom rade zo vzťahu medzi
druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú
právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke
práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im

položenú otázku výkladu práva spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď
odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu.

Súdny dvor v uznesení zo dňa 16. novembra 2010 vo veci Pohotovosť, s.r.o., proti J. K., C-76/10 v
bode 60. s 79. uviedol, že súdny dvor môže v rámci výkonu právomoci výkladu práva Únie, ktorá mu

je zverená v článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, vykladať všeobecné kritériá používané
normotvorcom Únie na účely definovania pojmu nekalá podmienka. V rámci konania podľa článku 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na
konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie.

Podľa ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania.

Citované ustanovenie Exekučného poriadku zakotvuje zásadu, že exekučné konanie je možné prerušiť

iba vtedy, ak to stanoví osobitný zákon. Takýmto osobitným zákonom je napríklad zákon č. 7/2005 Z.z.
o konkurze a reštrukturalizácii.

Odvolací súd k ďalšiemu návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c)
O.s.p. uvádza, že oprávnený sa týmto návrhom domáhal prerušenia konania, a súčasne žiadal, aby súd

predložil ním navrhnuté predbežné otázky na rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev,
na odvolacom súde, t.j. súde, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok. V takomto
prípade, ak súd dospeje k záveru, že vyriešenie takejto otázky je relevantné pre rozhodnutie v danom
prípade a je spôsobilé podstatným spôsobom ovplyvniť jeho rozhodnutie, podľa článku 267 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie je povinnosťou súdu obrátiť sa na Súdny dvor. Na predloženie predbežnej

otázky Súdnemu dvoru Európskej únie nie je potrebný návrh, to znamená, súd v danej veci postupuje
ex offo. Odvolací súd vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu považoval položené otázky oprávneným
za neopodstatnené a irelevantné, pretože súd v predmetnom konaní neaplikuje priamo ustanovenia
týkajúce sa ochrany spotrebiteľa upravené v smernici Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a teda ani písm. g) ods. 1 prílohy k tejto smernici, výklad

ktorého ustanovenia oprávnený žiadal v prvej otázke. Súd v danom prípade predovšetkým aplikoval
ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka týkajúce sa ochrany spotrebiteľov. Aj v prípade,
ak by odvolací súd považoval oprávneným položené otázky za relevantné, judikatúra Súdneho dvora
Európskej únie upravuje výnimky z povinnosti predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa práva Európskej
únie, ak je súdom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok. Ide o prípady, ak

existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora Európskej únie a ak výklad a správna aplikácia práva
Európskej únie je súdu úplne zjavná.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nebol splnený
žiadny predpoklad na prerušenie konania podľa vyššie citovaných ustanovení O.s.p. a Exekučného

poriadku, preto odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Odvolací súd ďalej prejednal odvolanie oprávneného proti uzneseniu okresného súdu, ktorým exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.Podľa čl. 48 ods. 2, prvej vety Ústavy Slovenskej republiky každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa ust. § 122 ods. 1 O.s.p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky
na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.

Obsahom čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sú dve relatívne samostatné práva (súčasti), a
to právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti účastníka a právo
vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Formulácia uvedeného odseku naznačuje, že tieto práva nie sú
navzájom nevyhnutne previazané - právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v
prítomnosti účastníka zaručuje uvedené ustanovenie i v takých veciach, kde nedochádza k žiadnemu
dokazovaniu, a naopak, právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom má účastník aj tam, kde sa formálne

pojednávanie nevykonáva. Ustanovenie § 122 ods. 1 O.s.p. v tomto zmysle ustanovuje, že dokazovanie
sa vykonáva aj vtedy, keď sú splnené podmienky na rozhodnutie bez pojednávania, čím je zároveň
vyjadrené, že aj vtedy, ak sú splnené podmienky na rozhodnutie bez pojednávania, súd zisťuje skutkový
stav dokazovaním, a nie iným procesným úkonom. Preto treba i čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
vykladať tak, že právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom je nezávislé od práva na konanie (verejného)

pojednávania.

Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že okresný súd skúmal neprijateľnosť rozhodcovskej doložky
len z obsahu rozhodcovského rozsudku, ktorý je exekučným titulom, z návrhu povinného na zastavenie
exekúcie a z listinných dôkazov založených v spise. Okresný súd však nevykonal žiadne dokazovanie

za účelom zistenia, či rozhodcovská doložka, resp. zmluva bola medzi účastníkmi dohodnutá, alebo
nie. Preto nebolo možné spoľahlivo zistiť všetky dôležité skutočnosti pre záver o súlade exekučného
titulu so zákonom, a to či exekučný titul je vydaný v rozpore so zákonom, alebo či obsahuje neprijateľnú
podmienku.

Odvolací súd zároveň z obsahu spisu zistil, že okresný súd nezaslal návrh povinného na zastavenie
exekúcie oprávnenému na vyjadrenie. Za týchto okolností bolo podľa názoru odvolacieho súdu
povinnosťou okresného súdu dať oprávnenému priestor, aby sa vyjadril k návrhu povinného, ako aj aby
prípadne navrhol iné dôkazy na vyvrátenie skutočností tvrdených povinným v návrhu na zastavenie
exekúcie. Uvedený priestor nevyhnutne nevyžaduje konanie pojednávania, vyžaduje však písomné,

alebo ústne vypočutie oprávneného k uvedeným otázkam. Len týmto postupom dôjde k naplneniu práva
oprávneného na prerokovanie veci „v jeho prítomnosti“ a na „vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom“,
ktoré mu zaručuje čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že okresný súd svojim postupom v rozpore s čl. 48

ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky znemožnil realizáciu práva oprávneného na prerokovanie veci v jeho
prítomnosti a vyjadriť sa k vykonaným dôkazom pri rozhodovaní o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a
jej zastavení, čím mu odňal možnosť konať pred súdom. Odvolací súd v predmetnej veci vychádzal z
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II. ÚS 499/2012-47 zo dňa 10. 07. 2013.

S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd napadnuté uznesenie okresného súdu podľa ust.
§ 221 ods. 1, písm. f) a h) O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec vrátil okresnému
súdu na ďalšie konanie. V ďalšom konaní okresný súd doplní dokazovanie predložením rozhodcovskej
doložky, resp. zmluvy, od ktorej si rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc rozhodnúť spor a umožní
oprávnenému, aby sa vyjadril k návrhu povinného na zastavenie exekúcie. Až následne okresný súd

posúdi, či v predmetnej veci existuje dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, t.j. či rozhodcovská
doložka, resp. zmluva bola medzi účastníkmi platne dohodnutá, t.j. či nepredstavuje neprijateľnú
zmluvnú podmienku, ktorá je v rozpore s príslušnými ustanoveniami vnútroštátneho a európskeho práva
týkajúceho sa ochrany spotrebiteľov a či exekučný titul nie je vydaný v rozpore so zákonom.

Uznesenie bolo jednohlasne schválené členmi odvolacieho senátu.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.