Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 9. september 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41CoE/261/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6409205136
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 09. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6409205136.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ,
s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom 811 09 Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421 proti povinnej Q. U.,
nar. XX.XX.XXXX, S. V. XXX/XX, XXX XX A., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým,
Exekútorský úrad, so sídlom Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava pod sp. zn. EX 3097/09, na vymoženie

pohľadávky oprávneného vo výške 836,46 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 5Er/513/2009-18 zo dňa 20. januára 2014, takto

r o z h o d o l :

I. Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a mi e t a .

II. Uznesenie Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 5Er/513/2009-18 zo dňa 20. januára 2014 p o
t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju a v druhej časti
výroku uviedol, že o trovách exekúcie rozhodne až po právoplatnosti uznesenia. V odôvodnení uviedol,
že exekučným titulom je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská
rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761 (ďalej len „rozhodcovský súd“),
sp. zn. SR 10691/08 zo dňa 28.10.2008 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Predmetný rozhodcovský
rozsudok bol vydaný na základe Zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 05.12.2007 (ďalej len „Zmluva“),

ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“).
Podľa bodu 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru sa zmluvné strany dohodli na riešení sporov
pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., Bratislava
a v zmysle bodu 19 VPPÚ sa obe strany dohodli, že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať
Obchodným zákonníkom. S poukazom na ust. § 41 ods. 2 písm. d) a § 57 ods. 1 písm. g) zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov

(ďalej len „Exekučný poriadok“) ako aj ust. § 45 ods. 1 a. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní (ďalej len „ZoRK“) preskúmal predložené doklady a dospel k záveru, že zmluvný vzťah medzi
oprávneným a povinnou, ktorý vznikol na základe Zmluvy, je spotrebiteľským zmluvným vzťahom podľa
zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.. S poukazom na § 52 až § 54 Občianskeho
zákonníka okresný súd posúdil právny vzťah medzi oprávneným a povinnou ako spotrebiteľský a zmluvu
o úvere ako spotrebiteľskú zmluvu. Okresný súd poukázal aj na ust. čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 2 písm.

a) a čl. 3 bod 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
z 5. apríla 1993 (ďalej len „Smernica“), ktorá bola do nášho právneho poriadku implementovaná
zákonom č. 150/2004 Z. z. účinným od 1. apríla 2004 (okrem § 60, ktorý nadobudol účinnosť
dňom nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii), ktorý
novelizoval Občiansky zákonník. Podľa citovaného ustanovenia Smernice zmluvná podmienka, ktorá
nebola dohodnutá individuálne sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, ku škode spotrebiteľa. Okresný súd aplikovalustanovenia Občianskeho zákonníka, pretože výpočet neprijateľných podmienok v ňom uvedených je
len demonštratívny a za neprijateľnú môže súd posúdiť každú podmienku, ktorá spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa. Túto nerovnováhu

spôsobila rozhodcovská doložka, v zmysle ktorej keď už oprávnený podal žalobu na rozhodcovský
súd, povinná bola nútená podrobiť sa tomu konaniu, v čom okresný súd videl značnú nerovnováhu.
Poukázal na to, že rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre
exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak by
v konaní vystupoval na strane žalovaného. Už túto skutočnosť je potrebné považovať za neprijateľnú

podmienku, a to v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal
a ani nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol
len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam,
teda aj podmienkam o rozhodcovskom konaní, ak ho vyvolal dodávateľ. Svoj záver o neprijateľnosti
rozhodcovskej doložky vyvodil okresný súd z faktu, že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer
v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. V súvislosti s

aplikáciouSmerniceokresnýsúdpoukázalnarozhodnutiaSúdnehodvoravoveciC-40/08ASTURCOM,
ktorý judikoval, že Smernica musí byť vykladaná v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o
návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa,
musí, pokiaľ má za týmto účelom k dispozícii potrebné informácie o právnom a skutkovom stave,
i bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzavretej medzi

dodávateľom a spotrebiteľom, či je podľa vnútroštátnych pravidiel možné previesť také posúdenie v
rámci obdobných riadení na základe vnútroštátneho práva. Ďalej poukázal na rozhodnutia Súdneho
dvora vo veci C-240/98 Océano Grupo Editorial SA a C-168/05 Elisa María Mostaza Claro. V závere
okresný súd zhrnul zistenia, na základe ktorých dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky,
od ktorej rozhodcovský súd odvodzuje svoju právomoc je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, teda

absolútne neplatnou zmluvnou podmienkou. Okresný súd poukázal na to, že súd zastaví exekúciu v
celom rozsahu, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu,
ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5, § 45 ods. 1,
písm.c/,ods.2ZoRK).Sohľadomnatietoskutočnostivyhlásilexekúciuzaneprípustnúazastavilju.Tiež
uviedol, že o trovách exekúcie rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto uznesenia.

Proti rozhodnutiu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom napadol rozhodnutie
okresného súdu. V odôvodnení namietol, že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať
pred súdom, pretože neumožnil účastníkom exekučného konania viesť kontradiktórne konanie, v ktorom
by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam nastoleným samotným
súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Podľa názoru odvolateľa mal exekučný súd

pri aplikácii Smernice upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im
tak možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť vyjadriť sa k stanovisku povinného. Poukázal na
rozhodnutia Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu ČR, z ktorých vyvodil záver, že
súdy týchto krajín Európskej únie pristupujú k výkladu ust. čl. 3 ods. 1 Smernice zásadne odlišne, ako
exekučný súd. S ohľadom na tieto skutočnosti odvolateľ navrhol, aby odvolací súd konanie podľa ust.

§ 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení:

1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom

rozhodcovských súdov?

2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1
prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred

stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo

však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorejje rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu“?

3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré

aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Odvolateľ ďalej uviedol, že porušené bolo aj jeho právo na súdnu ochranu, keď okresný súd nenariadil
pojednávanie napriek tomu, že zastavenie exekúcie vytvára prekážku rozhodnutej veci. Súd svojím
postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, pretože neumožnil účastníkom exekučného
konania viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale

aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky.
Tiež namietol nedostatok právomoci exekučného súdu preskúmavať exekučný titul a rozhodcovskú
doložku, čím bola porušená fundamentálna zásada právneho štátu - zásadu legality. K takémuto
revíznemupostupudošlovsituácii,keďužexekučnýsúdpreskúmalsúladexekučnéhotitulusozákonom
s výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Všeobecný

súd konajúci z pozície exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu
limitovaný ustanovením § 40 v spojení s ustanovením § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní a keďže
mu neprináleží konať o zrušení rozhodcovského rozsudku, nemá zákonné oprávnenie umožňujúce
zamedzenie účinkov rozhodcovského rozsudku. Takýto postup exekučného súdu zasahuje do práv
a právneho postavenia oprávneného. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom

nahradenia opravného procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. ZoRK revíznym postupom
exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na
spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako
ju v danej veci uskutočnil exekučný súd , je v priamo rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa)
a domnieva sa tak, že je povinnosťou súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad

(jeden ústavne konformný a jeden ústavne nekonformný) vykladať právny predpis spôsobom ústavne
konformným. Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných
rozhodnutí, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom,
je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná. Zákon o rozhodcovskom konaní zámerne určuje
lehotu,vktorejjemožné právnyaktalebojehoúčinkyprávnoucestounapadnúť.Exekučnýsúdtaknebol

oprávnený zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo
vydané v súlade s platnými predpismi. Exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako, ako
s rozsudkom všeobecného súdu, v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne
by uplatnil rozdielny procesný postup na účastníkov konania. Pre prípad, že by sa súd nestotožnil s
jeho argumentáciou k interpretácii ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, oprávnený navrhol, aby súd

postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na
konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadkus čl. 1 Ústavy SR. Oprávnený ďalej namieta, že
ustanovenie § 45 ods. 2 ZoRK explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v
rozhodcovskom konaní, nie však v rozsudku rozhodcovského súdu. Nie je z hľadiska princípu právnej
istoty a princípu ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právnom poriadku možné, aby paralelne

popri sebe existovali rovnocenné opravné mechanizmy zamerané na revíziu rozsudku rozhodcovského
súdu. Povinný by sa tak mohol vždy spoľahnúť na revíziu vykonávanú exekučným súdom a bol by
zbavený zákonného bremena tvrdenia, dôkazného bremena a zodpovednosti za prípadný neúspech
v konaní o zrušení rozhodcovského rozsudku, pričom zároveň dochádza k vylúčeniu dvojinštančnosti
konania. Oprávnený je pritom v konaní pred exekučným súdom výrazne v nevýhodnom postavení,

pričom odlišné zaobchádzanie nemožno ospravedlniť jeho postavením obchodnej spoločnosti, pretože
musí byť zachovaná zásada rovnosti účastníkov konania. Oprávnený preto tvrdí, že bolo porušené
jeho právo na súdnu ochranu, lebo exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie bez toho,
aby mal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre
rozhodnutie exekučného súdu. Súdne konanie tak neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny

proces s dodržaním zásady „rovnosti zbraní“. Oprávnený navyše namieta zdôvodnenie rozhodnutia
súdu s poukazom na Smernicu Rady 93/13/EHS, nakoľko táto nemá všeobecnú záväznosť ako
nariadenie a ani citované rozhodnutia Súdneho dvora EÚ nemajú všeobecnú záväznosť. Pokiaľ ide
o rozhodcovskú doložku, oprávnený tvrdí, že je platná. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili
právomoc rozhodcovského súdu neustanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v

rozhodcovskom konaní. Nejde pritom o fiktívnu možnosť, ale o reálnu, skutočnú možnosť voľbyrozhodujúceho orgánu, spotrebiteľ sa mohol s ochranou svojich práv obrátiť aj na všeobecný súd
prostredníctvom žaloby podanej na všeobecnom súde. V odvolaní oprávnený spochybňuje aj dôvody,
pre ktoré exekučný súd považoval uzavretú zmluvu medzi oprávneným a povinným za zmluvu o

spotrebiteľskom úvere. Oprávnený poskytol úver na základe zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle §
497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktoré mali v tom čase povahu absolútneho obchodno-záväzkového
vzťahu. Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami Obchodného
zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i.
aj ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poukazuje na to, že poskytuje klientom peňažné

prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient
má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Oprávnený namieta aj nesprávne posúdenie
ohľadom neprimerane vysokých úrokov z omeškania, pretože povinný podpísaním zmluvy o úvere
vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. s úrokmi z omeškania vo výške 0,25% za každý deň
omeškania.Zdôrazňuje,žetentoúrokmásankčnýcharakteradlžníkovisaúčtujelenvprípade,akporuší
zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Podľa názoru oprávneného

dohodnutá výška úrokov 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je tak v rozpore s dobrými mravmi,
ani so zásadou poctivého obchodného styku, pretože oprávnený poskytuje úver z vlastných zdrojov a
nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru. Uviedol ďalej, že ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného
zákonníka má dispozitívnu povahu, pričom výška úrokov z omeškania sa upravuje predovšetkým
dohodou zmluvných strán. Oprávnený v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie NS SR č.k. 1Obdo

34/2004 zo dňa 21.12.2004, v ktorom súd konštatoval, že výška úrokov 0,25% denne z dlžnej sumy
nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Toto stanovisko je obsiahnuté i v početných
ďalších rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR (napr. č.k. 2Obdo 26/2004 zo dňa 22.09.2005, č.k. 2Obdo
28/2004 zo dňa 22.09.2005), v ktorých súd zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany odporcov
na dobré mravy, keďže odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka, mal

možnosťzvážiť,čiuzatvorízmluvuoúverezapodmienoktamuvedených,čijeschopnýsplácaťzáväzok,
ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho
a včasného neplnenia tohto záväzku, t.j. aj povinnosti platiť úroky z omeškania v dohodnutej výške.
Oprávnený znáša vysoké obchodné riziko a výška dohodnutých úrokov je primeraná tomuto riziku. V
závere oprávnený opätovne zdôraznil, že úrok z omeškania je sankciou a povinný má vždy možnosť

platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Oprávnený ďalej namietal,
že súladnosť exekučného titulu so zákonom bola predmetom skúmania exekučným súdom pri vydávaní
poverenia na vykonanie exekúcie, a súd v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný, keď udelil
súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania
poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali

viesť k zmene postoja súdu. Žiada preto, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu v súlade s
ustanovením § 221 O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súčasťou odvolania
je aj návrh oprávneného na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl
267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Odvolateľ znovu napadol priamu aplikáciu smerníc Európskej
únie a rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie. Uviedol, že smernica nemá všeobecnú záväznosť

ako nariadenie, pretože je adresované iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým
osobám, teda ak bola smernica prebratá do slovenského poriadku správne a včas, je nutné najmä
z dôvodov právnej istoty aplikovať slovenskú právnu úpravu. V tejto súvislosti poukázal na ustálenú
judikatúru Súdneho dvora Európskej únie od rozsudku vo veci Marschall z 26. februára 1986, podľa
ktorej samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno

proti nemu odvolávať. Na rozdiel od okresného súdu, ktorý tvrdil, že smernica Rady 93/13/EHS z 5.
apríla1993považujeriešeniesporovzospotrebiteľskýchzmlúvvrozhodcovskomkonanízaustanovenie
neprimerané, bol toho názoru, že toto tvrdenie je nepreukázanou domnienkou súdu, ktorý sa naviac
neodvoláva na žiadne presné a jasné znenie smernice vo svojom odôvodnení. Poukázal na slovenské
znenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 upravujúcim neprijateľné

podmienky a porovnal ho s rôznymi jazykovými verziami, z ktorých vyplýva, že spotrebiteľská zmluva
nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie
je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo.
Vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text
úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný

úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Namietal, že okresný súd sa nijako nevysporiadal s
výkladovými pravidlami uvedeným v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje
rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Podľa názoru oprávneného je nutné
požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskejúnie. Oprávnený ďalej uviedol, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť posúdiť
exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak,
aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a

následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.

Na základe výzvy súdu zo dňa 22.04.2014 bolo okresnému súdu dňa 13.05.2014 doručené vyjadrenie
povinnej k podanému odvolaniu oprávneného. Povinná vyjadrila nesúhlas s dôvodmi odvolania a
odvolanie oprávneného označila za predfabrikované podanie, ktoré oprávnený používa v mnohých
ďalších prípadoch so snahou oddialenia právoplatného zastavenia exekúcie, čomu nasvedčuje aj fakt,

že súdny exekútor zablokoval jej účet až po obdržaní rozhodnutia súdu. Povinná poukázala na judikatúru
Najvyššieho súdu SR, na ustálenú prax ostatných súdov, ktorých sa pridržiava aj ona v podanom
odvolaní a naďalej zotrvala na názoroch a argumentoch uvedených v návrhu na zastavenie exekúcie. S
poukazomnaust.§146ods.2O.s.p.vspojenísust.14ods.1písm.b),§10ods.1a§16ods.3vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb (ďalej len „Vyhláška“) si uplatnila trovy odvolacieho konania v sume 59,26 Eur.

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu danom odvolaním podľa §
212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) bez nariadenia pojednávania podľa § 214
ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. potvrdil.

Skôr ako odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného proti napadnutému uzneseniu, odvolací súd
rozhodol o návrhoch oprávneného na prerušenie konania.

Odvolací súd zistil, že oprávnený žiadal, aby súd prerušil predmetné exekučné postupom podľa ust. §
109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a Ústavnému súdu Slovenskej republiky predložil návrh na konanie o súlade
ust. § 44 ods. 2, veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1, veta prvá Ústavy Slovenskej
republiky,atoprerozporsprincípomprávnejistotyaprincípomochranydôveryvšetkýchsubjektovpráva
v právny poriadok. Oprávnený ďalej žiadal, aby súd prerušil predmetné exekučné konanie postupom

podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a v zmysle článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
rozhodol o predložení preudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. súd konanie preruší, ak

b) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu
pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je

v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v
tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska,

c) rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa
medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať

predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú:

a) výkladu zmlúv;

b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej

únie, aby o nej rozhodol.Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.

Súdny dvor v rozsudku zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81 v bode 9. uviedol, že
článok 177 nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom.
Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva
Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku
177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu.

V bode 10. vyššie uvedeného rozsudku Súdny dvor uviedol, že v druhom rade zo vzťahu medzi

druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú
právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke
práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im
položenú otázku výkladu práva spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď
odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu.

Súdny dvor v uznesení zo dňa 16. novembra 2010 vo veci Pohotovosť, s.r.o., proti K. V., C-76/10 v
bode 60. s 79. uviedol, že súdny dvor môže v rámci výkonu právomoci výkladu práva Únie, ktorá mu
je zverená v článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, vykladať všeobecné kritériá používané
normotvorcom Únie na účely definovania pojmu nekalá podmienka. V rámci konania podľa článku 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na

konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie.

Podľa ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania.

Citované ustanovenie Exekučného poriadku zakotvuje zásadu, že exekučné konanie je možné prerušiť

iba vtedy, ak to stanoví osobitný zákon. Takýmto osobitným zákonom je napríklad zákon č. 7/2005 Z.z.
o konkurze a reštrukturalizácii.

Odvolací súd k ďalšiemu návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c)
O.s.p. uvádza, že oprávnený sa týmto návrhom domáhal prerušenia konania, pretože žiadal, aby súd
predložil ním navrhnuté predbežné otázky na rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev,

na odvolacom súde, t.j. súde, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok. V takomto
prípade, ak súd dospeje k záveru, že vyriešenie takejto otázky je relevantné pre rozhodnutie v
danom prípade a je spôsobilé podstatným spôsobom ovplyvniť jeho rozhodnutie, podľa článku 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie je povinnosťou súdu obrátiť sa na Súdny dvor. Na predloženie
predbežnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie nie je potrebný návrh, to znamená, súd v danej

veci postupuje ex offo. Odvolací súd vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu považoval položené otázky
oprávneným za neopodstatnené a irelevantné, pretože súd v predmetnom konaní neaplikuje priamo
ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa upravené v smernici Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a teda ani písm. g) ods. 1 prílohy k tejto smernici,
výklad ktorého ustanovenia oprávnený žiadal v prvej otázke. Súd v danom prípade predovšetkým

aplikoval ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka týkajúce sa ochrany spotrebiteľov. Aj v
prípade, ak by odvolací súd považoval oprávneným položené otázky za relevantné, judikatúra Súdneho
dvora Európskej únie upravuje výnimky z povinnosti predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa práva
Európskej únie, ak je súdom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok. Ide o
prípady, ak existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora Európskej únie a ak výklad a správna aplikácia

práva Európskej únie je súdu úplne zjavná. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej
otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora
predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového
práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúťkonkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad
komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva ( tiež o jeho výklade
alebo o jeho platnosti), teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym

súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená
Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu
konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie
ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Pokiaľ ide o prvú otázku odvolateľa, ktorá mala byť podľa oprávneného predložená Súdnemu dvoru

EÚ, odvolací súd uvádza, že táto otázka nie je predmetom predmetného sporu, teda nemá vplyv
na výsledok samotného sporu. Rovnako ako okresný súd, ani odvolací súd nezastáva názor, že by
zákon vylučoval rozhodovanie sporov so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR (pozri napr. sp. zn. 6 Cdo 1/2012
a pod. ). K druhej otázke formulovanej oprávneným odvolací súd uvádza, že základné predpoklady
pre posudzovanie zmluvných podmienok sú upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol

transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou OZ zákonom č. 150/2004 Z. z. a
nachádza svoje vyjadrenie v znení § 53 ods. 1 OZ. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný
súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom
dohodnutá individuálne a zároveň spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán
vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa, súd ju bude považovať za neprijateľnú bez ohľadu

na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k
tejto Smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v
§ 53 ods. 4 OZ. Preto aj v prípade, ak skutočne dojednanie rozhodcovskej doložky tak, ako je uvedená
v druhej navrhnutej otázke smerovanej Súdnemu dvoru EÚ nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou
podľa písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice, uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného súdu, že

rozhodcovskádoložkaoprávnenéhonebolasospotrebiteľomindividuálnedohodnutá,spôsobujeznačnú
nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou.Sohľadomnauvedenéskutočnostiodvolacísúdnepovažujeanidruhúotázkuformulovanú
oprávneným, za relevantnú pre rozhodnutie prejednávaného sporu. V súvislosti s treťou otázkou,
ktorú oprávnený nastolil, odvolací súd odkazuje na ustálenú judikatúru Súdneho dvora EÚ, ktorá

pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách,
dokonca je povinnosťou súdu vyvodiť z prípadného záveru o nekalej zmluvnej podmienke všetky
relevantné dôsledky vyplývajúce z vnútroštátneho práva. Podľa slovenského právneho poriadku je
takýmto následkom zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že

pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Súd teda
môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi v súlade s
vnútroštátnym právnym poriadkom. Potom takýto postup súdu nie je v rozpore ani s článkom 17 Charty
základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve
na spravodlivý proces.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nebol splnený
žiadny predpoklad na prerušenie konania podľa vyššie citovaných ustanovení O.s.p. a Exekučného
poriadku, preto odvolací súd zamietol návrhy oprávneného na prerušenie konania.

Odvolací súd ďalej prejednal odvolanie oprávneného proti uzneseniu okresného súdu. Z predloženého
spisu zistil, že oprávnený a povinná ako dlžník uzatvorili Zmluvu, súčasťou ktorej sú aj VPPÚ.

Tieto v bode 17 stanovili, že všetky spory, ktoré vzniknú z predmetnej zmluvy, vrátane sporov o jej
platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené pred rozhodcovským súdom podľa vnútorných predpisov
rozhodcovského súdu alebo cestou príslušného súdu SR v súdnom konaní podľa Občianskeho
súdneho poriadku. Predmetná zmluva bola podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku. Odvolací
súd sa primárne zaoberal otázkou, či Zmluva, ktorá založila záväzkový vzťah medzi oprávneným a

povinnou je spotrebiteľskou zmluvou. V právnom poriadku Slovenskej republiky je úverová zmluva
upravená v Obchodnom zákonníku, ktorý možno aplikovať bez ohľadu na to, či je úver poskytovaný
spotrebiteľovi alebo podnikateľskému subjektu. Zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
upravuje úverovú zmluvu v prípade, keď je úver poskytovaný spotrebiteľovi mimo jeho podnikateľskej
činnosti, alebo povolania a vo vzťahu k Obchodnému zákonníku má účinky normy lex specialis.Popri tejto špeciálnej norme výraznú ochranu pre spotrebiteľa poskytuje inštitút neprijateľnej zmluvnej
podmienky v spotrebiteľskej zmluve, vrátane služieb na finančnom trhu, upravený v ustanovení §
53 a nasl. Občianskeho zákonníka (v spojení s ustanovením § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o

ochrane spotrebiteľa). Je tak zjavné, že aj na právny vzťah založený medzi oprávneným a povinnou
Zmluvou, od ktorej sa uplatnený nárok oprávneného v danej exekučnej veci odvíja, je nutné aplikovať
ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch platné a účinné v čase uzatvorenia zmluvy, ako aj
príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka zaoberajúce sa problematikou spotrebiteľských vzťahov
a ochrany práv spotrebiteľa - a to aj napriek tomu, že zmluva o úvere bola uzavretá podľa ustanovení

Obchodného zákonníka. Klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka nie je žiadnou prekážkou na
aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, medzi ktoré patria aj ustanovenia § 52 a
nasl. týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, na ktoré odkazuje aj odvolací súd. Odvolací súd tiež poukazuje
na ustanovenie § 2 písm. a) a b) zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré definuje zmluvné strany. Podľa
ust. § 4 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa je zakázané konanie v rozpore s dobrými mravmi, pričom
konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely vyššie uvedených zákonov rozumie konanie, ktoré

je v rozpore so vžitými tradíciami, a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie, alebo vybočenia z
pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, prípadne ktoré môže privodiť ujmu
účastníkoviobchodnéhovzťahuprinedodržanídobromyseľnosti,čestnosti,zvyklostiapraxeapriktorom
sa využíva najmä omyl, lesť, vyhrážka, výrazná nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej
slobody. Zmluva dojednaná medzi oprávneným a povinnou obsahuje ustanovenia (dojednania), ktoré

sú v rozpore s deklarovanými zásadami, preto, ako je už vyššie uvedené, túto zmluvu možno nesporne
považovať za typovú zmluvu podľa § 3 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku
dňu uzavretia zmluvy. Vychádzajúc z tohto ustanovenia, je možné za spotrebiteľské zmluvy v širšom
ponímaní považovať zmluvy uzavreté podľa Občianskeho i podľa Obchodného zákonníka, ako aj
všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je

obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Význam spotrebiteľských
zmlúv možno vidieť v rovine zvýšenej ochrany slabšieho prvku záväzkového vzťahu - spotrebiteľa
z jeho práv. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo
fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých
dochádza ku kontaktu, s ohľadom na vyššiu profesionálnu skúsenosť dodávateľa, lepšiu znalosť práva

a jednoduchšiu dostupnosť právnych služieb a zo zreteľom na možnosť určiť zmluvné podmienky
jednostranneprostredníctvomformulárovýchzmlúv.Ochranespotrebiteľavenujemimoriadnupozornosť
aj Európska únia, a preto aj odvolací súd poukazuje na Smernicu, ktorá je základným právnym aktom
ochrany spotrebiteľa. Táto bola do slovenského právneho poriadku prebratá zákonom č. 150/2004 Z.z.
(účinným od 1. apríla 2004, okrem § 60, ktorý nadobudol účinnosť dňom nadobudnutia platnosti zmluvy

o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii). Okrem toho, že tento zákon novelizoval Občiansky
zákonník, Smernica má aj tzv. nepriame účinky, takže je záväzná pre Slovenskú republiku a slúži ako
interpretačné pravidlo pre výklad spotrebiteľských právnych vzťahov, čo však neznamená, že nemožno
na ňu odkazovať pri výklade vnútroštátneho práva. Táto námietka odvolateľa je neopodstatnená, keďže
okresnýsúdnapadnutérozhodnutieodôvodnilpráveaplikáciouvnútroštátnychprepisov,nakomunitárne

právo odkazuje len podporne. S ohľadom na tieto skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že napriek
aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka v nesprávnom znení, okresný súd správne posúdil vzťah
medzi oprávneným a povinným, ako spotrebiteľský. Rozhodcovská doložka je súčasťou formulárovej
zmluvy, ktorej obsah povinný nielenže nemohol ovplyvniť, ale znením rozhodcovskej doložky bola
povinnému odňatá aj zákonná možnosť neprijať návrh rozhodcovskej doložky, pretože v predtlačenom

formulári zmluvy vyhotovenom oprávneným, je rovno vyjadrený súhlas dlžníka, teda povinného, na
riešení sporov stálym rozhodcovským súdom.

Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka v
zmluve nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia všeobecnej časti formulárovej
zmluvy. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, formálne napĺňa podmienku uvedenú

v písm. q) bodu 1 prílohy Smernice v tom zmysle, že rozhodcovské konanie bolo dojednané ako výlučný
prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, čím sa povinná reálne vopred vzdala práva na účinnú procesnú
obranu (či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v podmienkach právneho
štátu neprijateľným javom - podmienkou. Obsah rozhodcovskej doložky bol veriteľom vopred pripravený
ešte pred uzavretím samotnej zmluvy a rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť

legitimitu pre exekučný titul všeobecne znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
štátnymsúdom.Týmdošlokprehĺbeniuužajtakfaktickynerovnéhostavumedziposkytovateľomúveru-oprávnenýmaspotrebiteľom-povinnou.Odvolacísúdtiežpoukazujenapriloženéobchodnépodmienky,
ktoré mali byť neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, pretože Zmluva odkazuje na „VPPÚ“. S ohľadom na
skutočnosť, že priložená kópia obchodných podmienok nie je ani datovaná, ani podpísaná, súd vyjadruje

pochybnosť nad tým, či povinná mala vôbec možnosť oboznámiť sa s ich obsahom.

V súvislosti s námietkou odvolateľa, že okresný súd nie je oprávnený materiálne preskúmavať vec, o
ktorej už rozhodol rozhodcovský súd, odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR č. II.ÚS
545/2010 z 10.decembra 2010, v ktorom konštatoval, že „...exekučný súd je oprávnený a povinný
skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen

v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie
dôvodu, pre ktorý bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže
urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods.1 Exekučného poriadku). Vzhľadom
na skutočnosť, že Exekučný poriadok pojednáva o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom
ako takým, t.j. či už so zákonom hmotnoprávneho charakteru, alebo so zákonom procesnoprávneho
charakteru, podľa názoru Ústavného súdu SR tak exekučný súd môže exekučný titul preskúmavať

aj z hľadiska príslušných hmotnoprávnych ustanovení a nielen z procesného hľadiska“. Odvolací súd
tiež poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/164/1996 z 27. januára 2007
(publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997, R 56/1995, R 70/1998 a R 72/1998)
a na novšie rozhodnutie sp. zn. 4 Cdo 11/2011, v odôvodnení ktorého NS SR rozoberal aj otázku
zastavenia exekúcie z dôvodu nulitného právneho aktu. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti

je teda nepochybné, že v kompetencii exekučného súdu je skúmanie tak formálnej i materiálnej
vykonateľnosti exekučného titulu. Prvostupňový súd sa od uvedeného neodklonil, keď skúmal, či je
exekučný titul materiálne vykonateľný, t.j. či ho vydal oprávnený subjekt.

Odvolací súd považuje za podstatné aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 23Cdo
1201/2009, z ktorého je zrejmé, že okresný súd postupoval správne a zákonne, keď posudzoval

charakter zmluvy a dospel k záveru, že predmetná úverová zmluva je typická adhézna zmluva o
spotrebiteľskom úvere. Pre tento záver bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným vyhotovením
zmluvy a nebolo potrebné osobitne skúmať, či povinná pri jej uzatváraní vzniesla nejaké pripomienky
proti obsahu zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne
používanú oprávneným, ako dodávateľom, ktorej text vzhľadom na veľkosť a hustotu písma je

nečitateľný a neprehľadný, ťažko čitateľný je aj text pripojených úverových zmluvných podmienok.
Rozhodcovská doložka sa nijak neodlišuje od ostatného textu všeobecných podmienok a podpis
spotrebiteľa sa nenachádza za všeobecnými podmienkami vrátane rozhodcovskej doložky, ale na
prvej strane úverovej zmluvy. Oprávnený bezdôvodne vytýka okresnému súdu nesprávne skutkové
zistenia. Odvolací súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, že rozhodcovská doložka nebola

osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky
nevyváženého. Na základe toho zastáva názor, že pokiaľ exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok
rozhodcu, alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej
zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5 OZ, § 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 ZRK), exekučný súd konanie zastaví, v
skoršom štádiu exekučného konania zamietne návrh na vydanie poverenia. Rozhodcovská doložka

začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy podľa názoru odvolacieho súdu nebola individuálne
dojednaná, jej znenie obchádza zákon a poškodzuje práva spotrebiteľa, čo je v rozpore s dobrými
mravmi a spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53
ods. l Občianskeho zákonníka). Z vyššie uvedeného vyplýva, že rozhodcovské konanie, ktorého
výsledkom je exekučný titul sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, pretože

v zmysle výkladu Smernice, ak bola rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve v čase jej uzatvárania
neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, tak bola ako taká, už od
počiatku neplatná podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto
konaní, nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie aj z tohto dôvodu. Odvolací
súd tiež poukazuje na ust. § 39 Občianskeho zákonníka v tej súvislosti, že právny úkon, obsahom

ktorého je ustanovenie, ktoré vedie k tomu, aby zákon dodržaný nebol, je obchádzaním zákona. Ide o
vylúčenie záväzného pravidla zámerným použitím prostriedku, resp. inštitútu, ktorý sám o sebe nie je
zákonom zakázaný, ale jeho cieľom je dosiahnutie z hľadiska pozitívneho práva nespochybniteľného
stavu. Právny úkon obchádzajúci zákon je spravidla urobený v súlade so zákonom tak, aby bol
ním dosiahnutý výsledok právnou normou zakázaný, alebo nežiadúci. V tomto prípade rozhodcovský

súd neskúmal rozhodcovskú doložku, ani zmluvu z hľadiska ochrany práv spotrebiteľa, ale plnenia zpredmetnej zmluvy priznal oprávnenému v súlade s jeho žalobou. Takto sa využitie inštitútu dojednania
rozhodcovskej doložky, ktorý je vo všeobecnosti inštitútom právom dovoleným a predvídaným, navonok
javí v súlade s pozitívnym právom. V tomto prípade však bola povinnému odopretá ochrana poskytovaná

príslušnými ustanoveniami Smernice, ako aj Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách,
keď rozhodcovský súd nerešpektoval príslušné kogentné európske a vnútroštátne normy o ochrane
spotrebiteľa. Takto prostredníctvom využitia zákonom dovoleného inštitútu došlo v predmetnej veci
k dosiahnutiu výsledku právom zakázaného. Z uvedených dôvodov odvolací súd zastáva názor,
že dojednanie rozhodcovskej doložky je právny úkon obchádzajúci zákon, ktorý je sankcionovaný

absolútnou neplatnosťou, na čo má súd povinnosť prihliadnuť ex offo.

Podľa ust. § 4 ods. 1 a 2 ZoRK, rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu
rozhodcovskej doložky k zmluve. Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná.
Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom
zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou
iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a

označenie osôb, ktoré ju dohodli.

Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že základnou zákonnou podmienkou pre konštatovanie existencie
rozhodcovskej zmluvy vo forme rozhodcovskej doložky a vyslovenie jej platnosti je jej písomná forma,
resp. rozhodcovská zmluva musí byť obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami, alebo
vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom, alebo pomocou iných telekomunikačných

zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.
Kľúčovým v danom prípade je reštriktívny výklad ustanovenia § 4 ods. 2 druhá veta Zákona o
rozhodcovskom konaní, ktorý stanovuje osobitnú definíciu písomnej formy rozhodcovskej doložky, popri
ktorej sa nepoužije všeobecná občianskoprávna definícia.

V prípade, ak sa rozhodcovská doložka nenachádza priamo v zmluve uzavretej medzi účastníkmi,

resp. bez jednoznačnej zmienky v hlavnej zmluve, ale len vo vopred pripravených všeobecných
podmienkach dodávateľa bez toho, aby bola samostatne verifikovaná podpisom žiadateľa o uzatvorenie
zmluvy, nemožno mať za to, že „rozhodcovská zmluva (doložka) je obsiahnutá v dokumente
podpísanom zmluvnými stranami“ (§ 4 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní). Zákonná úprava formy
rozhodcovskej zmluvy je striktná vzhľadom na jej význam pre účastníkov zmluvy. Ak by totiž bolo

úmyslom zákonodarcu mať za platne uzavretú aj rozhodcovskú doložku „uzavretú“ vo všeobecných
obchodných podmienkach (odkaz v hlavnej zmluve na rozhodcovskú doložku vo všeobecných
obchodných podmienkach), bol by to uzákonil, resp. aspoň uviedol v dôvodovej správe. Na tomto závere
v danom prípade nemení nič ani odkaz na Všeobecné obchodné podmienky v Zmluve, v zmysle ktorého
povinná deklarovala, že ich berie na vedomie.

Všeobecné obchodné podmienky, a teda ani rozhodcovská doložka neboli technicky spojené so
Zmluvou, ale aj bez ohľadu na túto skutočnosť nemožno z uvedenej formy vyvodiť jasný záver, že prílohy
kZmluve,naktoréodkazuječiužsamotnáZmluvaaleboustanoveniaVOP, obsahujúnepochybnýprejav
vôle účastníkov Zmluvy, že sú s ňou riadne oboznámení a súhlasia s jej znením a obsahom. Zmluvné
strany musia byť pri podpise návrhu zmluvy riadne oboznámené nielen so Zmluvou, ale aj všetkými

obchodnými podmienkami a inými prílohami Zmluvy. Z predložených dokladov však nevyplýva, že by
predložené VOP boli platné v čase uzavretia Zmluvy, nakoľko to nie je možné vyvodiť z nedatovaného a
nepodpísaného dokumentu. (viď. Uznesenie NS SR sp. zn. 2Cdo 245/2010 z 30.11.2011). Úprava formy
rozhodcovskej zmluvy v ust. § 4 ZoRK je prísne striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna
podmienka v danom prípade nebola dodržaná.

V danom prípade rozhodcovská doložka nie je platne uzavretá v dôsledku nedodržania zákonnom
predpísanej písomnej formy. Nebol potom dôvod, aby exekučný súd skúmal jej obsah z toho hľadiska,
či táto podmienka spotrebiteľskej zmluvy sa prieči dobrým mravom, resp. či je neprijateľná v zmysle
ochrany spotrebiteľa.Na základe uvedených skutočností odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu v
časti výroku, ktorým vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, ako vecne správne podľa ustanovenia
§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.

Uznesenie bolo schválené členmi senátu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.