Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. júl 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 11Co/80/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244717
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 07. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bianka Gelačíková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111244717.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členiek
senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a JUDr. Kataríny Štrignerovej, v právnej veci žalobkyne: G. S., B..
X.X.XXXX, X. H. X, X. , štátna občianka SR, zastúpenej: Advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners
s. r. o., so sídlom Radlinského 2, Bratislava, IČO: 35 955 341, proti žalovanej: Slovenská G. Z. B. X. U.,
U. U. N. W. X, X., o zaplatenie 14.934,13 euro s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku

Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12.11.2014, č.k. 11C/201/2011 - 357 a uzneseniu Okresného súdu
Bratislava I zo dňa 22. 1.2015, č. k. 11C/201/2011 - 382, jednohlasne (pomerom hlasov 3 : 0) takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12.11.2014, č.k. 11C/201/2011 - 357 sa p o t v r d z u j e .
Uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 22.1.2015, č. k. 11C/201/2011 - 382 sa p o t v r d z u j e .
Žalovanej sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa voči žalovanej
domáhala zaplatenia sumy XX.XXX,XX euro s príslušenstvom predstavujúcu náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom žalovanej pri vykonávaní bankového dohľadu nad
činnosťou L. J. U. N. (ďalej len "L.") a obchodníka s cennými papiermi (ďalej len "obchodník s S."). Súd
prvého stupňa v rozhodnutí nepriznal žalovanej náhradu trov konania.
Rozhodnutie právne odôvodnil § 3 ods.1 písm. d/, 2, § 9 ods.1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z., § 126 ods.1, 2, 5,

§ 127, § 135 ods.1, 2, 7 zákona č. 566/2001 Z. z. v znení účinnom do 21. 7. 2013, § 45 ods.1, 2 zákona č.
747/2004 Z. z. keď po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že v danej veci neboli splnené zákonné
podmienky vyplývajúce z § 3 ods. 1 písm. d/ a § 9 zák. č. 514/2003 Z. z. pre vyvodenie zodpovednosti
voči štátu. V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že družstvo, ktorého členkou bola aj žalobkyňa, až do
roku 2010 deklarovalo, že jeho hospodárske výsledky sú úmerné ročným predpokladom hospodárenia
a členské vklady sa zhodnocujú. V žiadnej zo správ družstva sa nenachádzali informácie o jeho

nepriaznivej hospodárskej situácii. J. v rokoch 2007 a 2010 informovalo NBS, že obchodník s cennými
papiermi neplní svoje povinnosti a žiadalo o vykonanie dohľadu na mieste. NBS v apríli 2007 začala
u obchodníka s cennými papiermi vykonávať dohľad na mieste, s predstaviteľmi družstva prerokovala
nezrovnalosti zistené pri dohľade. NBS nebola v konaní nečinná, práve naopak v roku 2007 vykonala
dohľad na mieste, počas ktorého zistila u obchodníka s cennými papiermi nedostatky, ktoré viedli k
uloženiu pokuty v sume XXX.XXX,- Sk, t. j. XX.XXX,XX eura (rozhodnutím č. C.-XXXX/X/XXX7 z 8.

1. 2008, ktoré bolo zrušené rozhodnutím druhostupňového správneho orgánu - Bankovej rady B. -
Č.. R. XXX/XXXX zo dňa 7. 5. 2008), k uloženiu pokuty v sume XXX.XXX,- Sk, t.j. X.XXX,XX eura
(rozhodnutím č. C.-XXXX-X/XXXX z 20. 8. 2008, ktoré je právoplatné a vykonateľné, pretože obchodník
s cennými papiermi sa vzdal práva podať rozklad), ďalej predbežným opatrením č. C.-XXXX/XXXX z 12.
7. 2010 nariadila obchodníkovi s cennými papiermi zdržať sa nakladanie s majetkom mu zvereným bez
jej predchádzajúceho súhlasu, dňa 27. 7. 2010 polícii oznámila skutočnosti, že mohlo dôjsť k spáchaniu

trestného činu predstaviteľmi družstva ( na základe ktorého bolo začaté trestné stíhanie uznesením č.
L.-XXX/BPK-X.-XXXX zo 16. 11. 2010), zastavila konanie o schválenie dodatku k prospektu investície,o ktoré požiadalo J.U. (rozhodnutím č. C.-XXXX/X-X/XXXX u 26. 8. 2010), odobrala obchodníkovi s
cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb rozhodnutím č. C.-XXXX-X/XXXX zo
dňa 21. 12. 2010, ktoré bolo potvrdené druhostupňovým rozhodnutím č. R.-XXX/XX zo dňa 1. 3. 2011 a

napokon rozhodnutím č. C.-XXXXX-X/XXXX z 30. 5. 2011 zakázala J. predaj majetkových hodnôt.
Z takto zistených okolností vyvodil súd prvého stupňa záver, že žalovaná nezanedbala svoje povinnosti
a dohľad nad dohliadanými subjektmi (J.U. a obchodníkom s cennými papiermi) vykonávala v zákonnom
rozsahu ako dohľad nad plnením povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a v
súlade s ustanoveniami § 125 až § 128 zákona č. 566/2001 Z. z. v znení účinnom v čase vykonávania

dohľadu. NBS v rámci dohľadu kontrolovala zverejnenie schváleného prospektu investície pred začatím
verejnej ponuky (§ 126 ods. 2, § 127 zákona č. 566/2001 Z. z.), aktuálnosť prospektu investície počas
trvania verejnej ponuky, plnenie informačných povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky a splnenie
povinnosti predložiť pred zverejnením NBS na posúdenie oznámenie o verejnej ponuke majetkových
hodnôt ako aj dodržiavanie ustanovenia § 126 ods. 5 zákona č. 566/2001 Z. z. Až s účinnosťou od 1.
6. 2010 je NBS oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt dodržiava

schválený prospekt investície, dovtedy preto nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou
družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, pretože by to bolo nezákonným
prekročením jej kompetencií. NBS preto v čase výkonu dohľadu v roku 2007 a do 31. 5. 2010 nemohla
prekročiť rozsah svojich právomocí, zverených jej zákonom č. 566/2001 Z. z. a č. 747/2004 Z. z., pretože
by konala v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Na základe uvedeného dospel k záveru o nepreukázaní

nesprávneho úradného postupu zo strany žalovanej, ktorá ak postupovala od miernejšej sankcie
(pokuta) k prísnejšej sankcii (odobratie povolenia na poskytovanie investičných služieb), postupovala
v súlade s právomocou, ktorú jej zákon zveril.
Súd prvého stupňa nemohol nechať bez povšimnutia, že družstvo už na začiatku svojej existencie
zavádzalo svojich členov a poskytovalo im nepravdivé informácie, že Úrad pre finančný trh hodnotil

každé družstvo od jeho vzniku za dva roky činnosti, jeho zakladajúcich podielnikov, orgány, hospodárske
výsledky, investičnú stratégiu, systém fungovania i plán rozvoja; od februára 2002 sú družstvá pod
dozorom Úradu pre finančný trh, ktorý ich veľmi pozorne sleduje a posudzuje každý prejav navonok.
Úrad pre finančný trh družstvo dňa 13. 5. 2003 vyzval, aby také informácie nepoužíval a nešíril, a to
ani vo vzťahu k členom družstva, pretože nie sú v súlade so zákonom - úrad nebol povinný preverovať

pravdivosť alebo hodnovernosť údajov uvedených v prospekte s výnimkou identifikačných údajov
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a oprávnenosti osôb podpisujúcich L.. Schválením
prospektov úrad neodobril projekt J..
Škoda,ktorážalobkyni vzniklavpodobenevyplatenéhočlenskéhopodieluavyrovnaciehopodielu,jetak
škodou, ktorú nespôsobila žalovaná. Žalobkyňa ako členka družstva musela vedieť, že s jej investíciou

je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov; bola povinná
podieľať sa nielen na ziskoch, ale aj na stratách družstva (§ 82 ObZ). Jej tvrdenia o spoliehaní sa na
to, že družstvo a obchodník s cennými papiermi sú pod dohľadom NBS, nie sú právne relevantné a v
rozpore s citovanými právnymi predpismi (aj s ohľadom na oznámenie Úradu pre finančný trh zo dňa
13. 5. 2003).

Z vykonaného dokazovania podľa názoru súdu prvého stupňa jednoznačne vyplynulo, že obchodník
s cennými papiermi porušil svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy pri zhodnocovaní finančných
prostriedkov, ktoré malo J. vo svojom portfóliu, avšak družstvo sa mohlo snažiť ochrániť vklady svojich
členov podaním žaloby proti obchodníkovi s cennými papiermi. J.Ž. Y.e podnikateľským subjektom
zriadeným za účelom vykonávania podnikateľskej činnosti v oblasti a v rozsahu predmetu podnikania,

najmä na poskytovanie služieb členom družstva a za účelom zhromažďovania peňažných prostriedkov
od svojich členov predovšetkým formou členských vkladov a vykonávania činnosti na uspokojenie
potrieb svojich členov spočívajúce v efektívnom zhodnotení vložených finančných prostriedkov na
peňažnom a kapitálovom trhu prostredníctvom tretích osôb (čl. 2 stanov J.). Prípadnú stratu v
hospodárení J. a zodpovednosť za ňu nemožno bez ďalšieho prenášať na iný subjekt (napríklad štát).

Škoda, ktorá žalobkyni vznikla, z dôvodu nevyplatenia jej členského vkladu a vyrovnacieho podielu,
je výsledkom hospodárskej činnosti J., za ktorú nesie zodpovednosť výlučne družstvo, resp. jeho
predstavenstvoakontrolnákomisia.Malzato,žedružstvosamôžedomáhaťnáhradyškodyvočičlenom
predstavenstva, ktorí zanedbali svoje povinnosti a nekonali s odbornou starostlivosťou, podľa § 243a
ods. 2 ObZ. Priama príčinná súvislosť medzi škodou, ktorá žalobkyni vznikla, vyplýva v tomto prípade

z nedbanlivostného konania družstva a obchodníka s cennými papiermi, teda iného subjektu ako je
žalovaná.
Podľa názoru súdu prvého stupňa, J. malo vedomosť o nehospodárnom konaní obchodníka s cennými
papiermi, pretože N.. Z. Y. bol v tom istom čase členom predstavenstva družstva (23. 3. 2000 do 5.12. 2000), podpredsedom predstavenstva J. (6. 12. 2000 - 15. 1. 2001) a predsedom predstavenstva
družstva (16. 1. 2001 do 9. 4. 2008), a zároveň predsedom predstavenstva obchodníka s cennými
papiermi (9. 1. 2002 - 27. 11. 2003) a členom dozornej rady (28. 11. 2003 - 13. 5. 2008). N.. Z. Y.

preto musel mať vzhľadom na svoje funkcie v štatutárnych a kontrolných orgánov oboch obchodných
spoločností vedomosť o ich činnosti, ziskoch a stratách, a bol o nich povinný informovať J. z titulu
funkcie predsedu predstavenstva J. v súlade so zásadou konania s odbornou starostlivosťou a v súlade
so záujmami J. a všetkých jej členov (§ 243a ods. 1 ObZ). Ak tak neurobil a J. neinformoval, nesie
zodpovednosť za následky svojho konania.

Konštatoval, že medzi konaním žalovanej a škodou, ktorá žalobkyni vznikla, preto nemôže existovať ani
priama príčinná súvislosť.
Pokiaľ ide o listinné dôkazy týkajúce sa vzťahu medzi J. a obchodníkom s cennými papiermi doložené
žalobkyňou, súd prvého stupňa sa s nimi oboznámil, avšak bližšie ich nevyhodnocoval z dôvodu, že
predmetom konania nebol nesprávny úradný postup žalovanej pri výkone dohľadu nad obchodníkom
s cennými papiermi. Súd prvého stupňa zamietol návrhy žalobkyne na vykonanie dokazovania

zabezpečením účtovníctva J. od roku 2002 do roku 2010 a výsluchom svedkov G.. L. K., N.. T. Š., N..
Y. W.I. H. N.. U. K. považujúc vykonanie týchto dôkazov za nadbytočné - predloženie účtovníctva J.
a svedecké výpovede neboli potrebné na preukázanie tvrdení žalobkyne, pričom tvrdený nesprávny
úradný postup je upravený príslušnými právnymi predpismi.
Proti rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že konanie má inú vadu,

ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), súd
prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.), rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.).

Vo vzťahu k zamietajúcemu výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa žalobkyňa poukázala na to, že súd
prvého stupňa nezohľadnil, že Národná banka Slovenska nepostupovala v súlade s princípom právneho
štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je istota subjektov práva,
že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať
v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j., že ich postup bude zo strany subjektov práva

predvídateľný. Uviedla, že sa spoliehala, že nedôjde ku škode na jeho úkor, pretože vychádzala z
garancie Národnej banky Slovenska ako orgánu dohľadu a nemohla predpokladať, že dohľad nad L.
investície je podľa Národnej banky Slovenska len formálny, resp., že takýto je jeho obsah podľa výkladu
žalovanej, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad L. investícií nedefinoval.
Postup Národnej banky Slovenska bol preto svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na žalovanú

z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Argument žalovanej, že upozornila J., že vykonáva
dohľad nad činnosťou J. ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1
zák. č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou J.U. posúdil ako úplne irelevantný, nakoľko
nemohol mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť. Nesúhlasila so záverom súdu prvého stupňa
o tom, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností Národnou

bankou Slovenska, spočívajúcou v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zák. č. 566/2001
Z. z.. Za obzvlášť nepochopiteľný žalobkyňa považovala záver súdu prvého stupňa, že sa mala viac
starať o svoje záležitosti v rámci zásady "právo patrí bdelým", nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia
zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho,
že nebola "bdelá" s tým, že jej nepatrili ani zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou J.Ž.,

ani obchodníka s cennými papiermi, ktorými by mohla zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných
papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť. Uviedla, že povinnosťou
Národnej banky Slovenska podľa § 137 ods. 2 Zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a
vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich
činností. Podľa § 135 ods. 1 Zákona o cenných papieroch ( platného v tomto znení od 1. mája 2007 )

J. ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne
dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky Slovenska napriek tomu, že žalovaná v priebehu
celého konania tvrdila opak - preto mala Národná banka Slovenska zisťovať všetky informácie a
podkladyododržiavaní,resp.nedodržiavanípovolenínačinnosťvydanýchNárodnoubankouSlovenska
J. (L. N., vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný Národnou

bankou Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi. Povinný zákonný dohľad zo strany Národnej
banky Slovenska je dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných
rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané
subjekty a v rámci nich aj J. činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniuzáujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj žalobkyne. Poukázala na skutočnosť, že v konaní
vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka N.. Z. Y.,
S.. preukázané, že Národná banka Slovenska už v roku 2007 pri kontrole J. zistila, že z hľadiska

rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta,
a to spoločnosti S. V., H.. U.., ktorý v tom čase akcionársky vlastnil obchodníka s cennými papiermi,
t.j. že J. malo všetky peňažné prostriedky získané od žalobcov investované v subjekte personálne
a majetkovo prepojenom s obchodníkom a J.. Národná banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti
portfóliaJ.uspokojilastakounápravoustavu,žetotoportfóliobolopo vytknutízostranybankyrozložené

namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou S. V. H.. U.., S. G., U.. G..
C.. H. R. L. U.. G.. C.., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami S. V.,
H.. U.. a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše či už členom predstavenstva alebo konateľom N..
I. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka. Odvolateľ poukázal ďalej na to, že Národná banka
Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio J. je rozložené a investované do prepojených
subjektov s S. V. H.. U.. a obchodníkom a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie

voči obchodníkovi (v ktorom konštatovala, že obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti, pre
svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre J. porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých
podstatných ohľadoch) ani po vydaní tohto rozhodnutia okrem udelenej pokuty vo výške XX.XXX eur
nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papierov a neprijala žiadne následné kontrolné
alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo J., resp.

zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo
obchodníka). Následné podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti J. aj obchodníka s cennými
papiermi vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ním vložených prostriedkov do J., pričom banka
svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohla
rozpoznať riziko svojej investície, resp., že túto investíciu jej banka svojim zanedbateľným dohľadom ani

v minimálnej možnej miere neochránila. Poukázala ďalej na skutočnosť, že Národná banka Slovenska
tým, že dňa 4. marca 2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a J. zakázala
činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch; z uvedeného vyplýva
tolerovanie porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011 Národnou bankou
Slovenska.

Žalobkyňa ďalej uviedla, že Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011 č. C.-
XXXXX-X/XXXX ( právoplatným dňa 18. júla 2011) zakázala J. predaj majetkových hodnôt z dôvodu
neaktuálnosti L.u investícií s tým, že Národná banka Slovenska ustálila trvanie neaktuálnosti L. až
od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do L. boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred
májom 2010, spätne k 31. decembru 2006, kedy došlo v sídle Národnej banky Slovenska dňa 27.

augusta 2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva J. za účelom prerokovania nezrovnalostí
a problémov v jeho činnosti. Údaje o subjektoch, s ktorými je J. majetkovo prepojené boli neaktuálne
minimálne od 1. októbra 2009 a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných
prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické
zámery podnikateľskej činnosti J. boli neaktuálne už k 31. decembru 2006. Z uvedeného vyplýva, že J.

svojim konaním porušovalo § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b/, c/ a h/ a § 125c ods. 1 v spojení
s§127ods.4zákonaocennýchpapierochod31.decembra2006,avšakNárodnábankaSlovenskavoči
J. úradne zasiahla až v máji 2011 (zákazom činnosti). Žalobkyňa konštatovala, že žiadna platná právna
norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania žaloby, a to ani vtedy, ak doposiaľ nemala
možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je (podľa názoru žalovanej ako aj prvostupňového

súdu ) jej dané plnenie povinný vrátiť. Zákon č. 514/2003 Z. z. neustanovuje, nevyžaduje a dokonca
ani nepripúšťa žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak, pripúšťa
regresnú náhradu. Ak škoda predstavuje majetkovú ujmu v podobe skrátenia majetkového stavu
poškodeného, nedá sa vznik škody bez ďalšieho spojiť s formálnym ukončením konkurzného konania.
V odvolaní žalobkyňa napokon poukázala na závery uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 31. januára 2012, sp. zn. 6 MCdo 11/2010 a na to, že zo zápisníc o pojednávaní pred
prvostupňovým súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom, resp. predložené
účastníkmi konania neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O. s. p..
Žalovaná vo vyjadrení sa k odvolaniu žalobkyne navrhla rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne a
právne správny potvrdiť. Uviedla, že súd prvého stupňa pri konaní v prejednávanej veci postupoval

maximálne zodpovedne, vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia
skutkovéhostavu,riadnezabezpečillistinyajzinýchsúdnychkonaníavkonečnom dôsledkumalvspise
k dispozícii všetky pre vec podstatné a rozhodujúce písomné listinné dôkazy, či už predložené žalobcom
alebo žalovanou. Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dostatočne správne zistilskutkový aj právny stav veci , pričom z jeho činnosti mu boli známe aj iné dôležité skutočnosti (§ 121
O. s. p.), pretože na prvostupňovom súde už od 2. júla 2012 pravidelne prebiehajú konania v skutkovo
a právne analogických veciach. Žalovaná vo vyjadrení zopakovala svoje počas konania prezentované

tvrdenia k skutkovo a právne podstatným skutočnostiam týkajúcim sa daného prípadu a uviedla, že
žalobkyňa v konaní nepreukázala bezúspešné uplatnenie nároku voči družstvu L. čo znamená, že
nepreukázala vznik škody. K námietke žalobkyne o riadnom nevykonaní listinných dôkazov uviedla,
že zo zápisnice z pojednávania súdu jasne vyplýva skutočnosť, že súd oboznámil (vykonal) jednotlivé
dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise, pričom pri ich oboznamovaní presne špecifikoval o aké

doklady išlo a oboznámil ich obsah s tým, že táto skutočnosť jednoznačne vyplýva zo zápisnice z
pojednávania.
Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejednalo sa o konanie vo veciach porušenia zásady
rovnakého zaobchádzania, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, vo veci

súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 115a O. s. p. a dospel k záveru,
že odvolanie žalobkyne nie je podané dôvodne. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 120 ods. 1 O. s.
p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom orgánu verejnej moci, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( § 132 O. s. p.)

a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj
náležite a veľmi podrobne odôvodnil ( § 157 ods. 2 O. s. p.).
Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci
skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho
žiadnevadymajúcezanásledoknesprávnerozhodnutievoveci, vcelomrozsahuposkutkovejaprávnej
stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého výroku rozsudku prvostupňového
súdu, v ktorom súd prvého stupňa zamietol žalobu uplatnenú žalobkyňou na náhradu škody spôsobenej

jej nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska (ďalej " NBS ") pri výkone dohľadu
nad Podielovým družstvom Slovenské investície (ďalej " DG. "), v ktorom podrobne zodpovedal
na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam, ktoré
odvolateľka zopakovala v odvolaní podanom proti rozsudku; z uvedeného dôvodu, osvojac si dôvody
napadnutého rozhodnutia v tejto časti, odvolací súd využíva možnosť danú mu ust. § 219 ods.2 O. s.

p. na vypracovanie tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia.
K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a v záujme dôsledného vyporiadania sa s
odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné.
K žalobkyňou uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. ( t. j. že súd
prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací

súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také
skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p., a to vzhľadom na to, že
súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli,

ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré
súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor
v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov, alebo ktoré vyšli
najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo

ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z
ustanovení § 133 až § 135 O. s. p.. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený
odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli
za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi

preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia §
133 až § 135 O. s. p. alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia
alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.Knámietkeodvolateľky,ženapadnutýrozsudokprvostupňovéhosúdu spočívananesprávnomprávnom
posúdení veci ( § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. ) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený

skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom konajúci
prvostupňový súd zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny

právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená.
Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva žalobcu na náhradu škody je v danom prípade ust.
§ 9 zák. č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom.
Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch

podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.
Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z. z. v ustanovení §
9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti

orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností
toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených

právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku vyplývajúceho z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť
do najmenších podrobností a jeho správnosť je potrebné posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu
ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo
oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho

vydanie, keďže znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho
činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote zodpovedajúcej právu na prejednanie
veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).
Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon
č 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov

(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie medzi akou ujmou (ako následkom) a

akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať príčinu, ktorá ju vyvolala.

Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť
ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím
vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza

následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v
komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosť za škodu.
Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.

Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik
škodybolivlogickomslede,teda abyprotiprávnekonaniebolopríčinouavznikškodyvrátanejejrozsahu
následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej
existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následkuktorú nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody
môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom
je úvaha (test conditio sine qua non spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či

by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná
nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda
podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho
úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Pri riešení
otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie medzi akou ujmou (ako následkom)

a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.
Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.
Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo

(ušlý zisk).
Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol preukázaný nesprávny
úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou J.. V danom
prípade nie je sporné, že NBS bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou J. ako vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah tohto dohľadu. Treba vziať do

úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela zákona č.
566/2001 Z. z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z. z.), teda až od 1. 6. 2010, boli povinnosti vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že J. ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený L. N.. Teda až od 1. 6. 2010 mohla NBS
dohliadať, či J. dodržiava schválený L. N.. Tiež povinnosť aktualizovať L. N. v zmysle § 125c ods.

1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových
hodnôt stanovená až od 1. 1. 2009 na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.
z. (novela zák. č. 566/2001 Z. z. vykonaná zákonom č. 558/2008 Z. z). Počas celej doby od vyhlásenia
verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v L. N.
štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h/ zák.

č. 566/2001 Z. z. pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zák. č. 566/2001 Z. z. neukladal vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani J., žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel
od iných dohliadaných subjektov, napr. správcovských spoločností pre kolektívne investovanie). Preto
tieto neexistujúce povinnosti J. nemohla NBS kontrolovať. NBS nevykonávala dohľad nad finančnými
ukazovateľmi J. ako sa mylne domnieva žalobca. NBS mohla podľa platnej právnej úpravy kontrolovať

len to, či J. plní informačné povinnosti v zmysle ust. §§ 126 až 130 zák. č. 566/2001 Z. z. V tejto súvislosti
treba poukázať i na to, že žalobkyňa si musela byť vedomá toho, že s jej investíciou je spojené riziko
a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b/
zák. č. 566/2001 Z. z. v znení platnom do 21.7.2013 § 126 až 130 boli zo zákona č. 566/2001 Z. z.
vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z. z. účinným dňa 22.7.2013). Ak si toho žalobkyňa

vedomá nebola, nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky Slovenska v zmysle zásady, podľa ktorej
neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide o argumentáciu žalobkyne, že o rozsahu
dohľadu NBS nad činnosťou J. nemala vedomosť.
Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobkyne o povinnosti Národnej banky Slovenska v
oblasti skúmania rizikovosti portfólia J., nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch neukladal

vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti - preto ani
Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto
povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,
musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo

v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností
Národnej banky Slovenska. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky
Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv
žalobkyne, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup žalobkyňa vyhodnotila, ale musí
vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac

povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú.
Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi J. a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej podstatou
bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných finančných
nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva čo v praxi znamenalo, že obchodníks cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet J.. Uvedené znamená, že riziko nieslo
samotné J., ktoré bolo iniciátorom celého obchodu J., ktoré dávalo pokyny na nákup, či predaj toho
ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zák. č. 566/2001 Z.

z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré J. ako klient obchodníka s cennými
papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je zaručená.
Žalobkyňa si ako člen J., ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musela byť vedomá, že
vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť ( čo je podstatným znakom
týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi). Až do rozhodnutia Národnej banky

Slovenska zo dňa 21. decembra 2010, č. C.-XXXX-X/XXXX, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými
papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady
Národnej banky Slovenska zo dňa 1. marca 2011, č. R. - XXX/XXXX, vykonával obchodník s cennými
papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou Slovenska. Činnosť J., ktorého bola žalobkyňa
v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za
účelomichzhodnotenia,pričomtátoformanakladaniasvlastnýmmajetkomjespôsobzhodnocovaniana

vlastné riziko, riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného investovania; zodpovednosť
štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či
sekundárnu zodpovednosť J. voči žalobkyni.
Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou žalobkyne o nedostatočných opatreniach Národnej banky
Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými

papiermi pri činnosti voči J. zohľadňujúc aktívny prístup Národnej banky Slovenska k obchodníkovi
s cennými papiermi (v konaní preukázaný rozhodnutím zo dňa 8. januára 2008, č. C. - XXXX/X/
XXXX, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške XX.XXX,XX eura, opätovne
rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. C.-XXXX-X/XXXX, ktorým uložila obchodníkovi s cennými
papiermi pokutu vo výške X.XXX,XX eura a následne rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010, č.

C.-XXXX-X/XXXX, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičných služieb). V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že žalobkyňa sa nemôže v konaní
domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu spočívajúcom v takom pochybení
v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týka hmotnoprávneho posúdenia veci; hmotnoprávne
pochybenia sa môžu priamo odraziť len v obsahu rozhodnutí Národnej banky Slovenska, keďže za

nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či
aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva ten
účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.
Z uvedeného je potom zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle § 9 zák. č. 514/2003 Z. z., ktorým

je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou Slovenska.
Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Cdo 4968/2009, na ktorý v odvolaní poukazovala
žalobkyňa, jej interpretácia je nesprávna a zavádzajúca. Predovšetkým tento rozsudok sa týka náhrady
škody, ktorú veriteľom spôsobili osoby povinné podať návrh na vyhlásenie konkurzu tým, že so splnením
tejto povinnosti boli v omeškaní. Okrem toho, Najvyšší súd ČR v odôvodnení uvedeného rozsudku

poukázal na rozhodnutie R 48/2011 týkajúce sa náhrady škody spôsobenej výkonom verejnej moci,
podľa ktorého v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie nedobytnosti
pohľadávky poškodeného ako predpokladu vzniku zodpovednosti štátu sa odvíja odo dňa, keď
poškodený obdržal plnenie na základe právoplatného rozvrhového uznesenia. Uvedený rozsudok sp.
zn. 29 Cdo 4968/2009 nepolemizuje so závermi rozhodnutia R 48/2011, ale súčasne berie do úvahy

rozhodnutie R 33/2008, podľa ktorého otázka nemožnosti uspokojenia pohľadávky veriteľa môže byť
zodpovedaná aj skôr než pri rozvrhu (ku ktorému ani nemusí prísť). V tejto súvislosti Najvyšší súd
ČR uviedol, že miera možného uspokojenia veriteľov dlžníka môže byť objasnená už pri vydaní
čiastočného rozvrhu, prípadne pri právoplatnom schválení konečnej správy, ak z nej bude zrejmé, že
dosiahnutý výťažok speňaženia konkurznej podstaty nebude stačiť ani na plné uspokojenie pohľadávok

za podstatou a pracovných nárokov, takže nezaistení veritelia druhej triedy neobdržia pri rozvrhu nič.
Z označeného rozsudku Najvyššieho súdu ČR nevyplýva záver, že žalobu o náhradu škody proti
štátu možno podať v ktoromkoľvek štádiu konkurzného konania. Z tohto rozsudku Najvyššieho súdu
ČR teda vyplýva, že 1/ predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu je nedobytnosť pohľadávky
poškodeného v tom zmysle, že je zrejmé, že poškodený neobdrží v konkurznom konaní žiadnu

sumu, 2/ to, v akej výške vznikla veriteľovi škoda, možno zistiť už skôr, než pri rozvrhu a to napr.
pri vydaní čiastočného rozvrhu, alebo pri právoplatnom schválení konečnej správy. V prejednávanej
veci v konkurznom konaní vyhlásenom na majetok J. nedošlo k speňažovaniu majetku z podstaty,
preto správca konkurznej podstaty doteraz nemohol podať konečnú správu o speňažovaní majetku zpodstaty a vzhľadom na to nemohlo dôjsť ani k čiastočnému rozvrhu. Za tohto stavu otázka nedobytnosti
pohľadávky žalobkyne nie je vyriešená (nie je celkom zrejmé, že v rámci konkurzného konania
nedostane nič) a vzhľadom na to nemožno ustáliť ani výšku škody. Preto je správny záver súdu prvého

stupňa i v tom , že žaloba bola podaná predčasne.
Vo vzťahu k námietke žalobkyne namietajúcej okolnosť, že konanie predchádzajúce vydaniu odvolaním
napadnutého rozsudku má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci,
spočívajúcej vo vykonaní listinných dôkazov v rozpore s § 129 O. s. p. je treba uviesť, že podľa § 120
ods.1 O. s. p. sú účastníci povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré

z označených dôkazov vykoná. Podľa § 129 ods.1 O. s. p. sa dôkaz listinou vykoná tak, že predseda
senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah. Z obsahu
spisu vyplýva, že návrh na začatie konania, následné podania žalobkyne a vyjadrenie sa žalovanej
boli vzájomne účastníkom súdom prvého stupňa doručované pred pojednávaním nariadeným na
prejednanie veci samej. Zo zápisnice z pojednávania súdu nariadeného na deň 12.11.2014 vyplýva,
že súd prvého stupňa oboznámil priebeh prípravy pojednávania a obsah do spisu založených

listinných dokladov a vyjadrení účastníkov konania. V jeho ďalšom priebehu oboznamoval a vzájomne
predkladal listinné doklady doložené účastníkmi v priebehu daného pojednávania. Uvedené znamená,
že žalobkyňou vytýkané procesné pochybenie súdu prvého stupňa o riadnom nevykonaní dokazovania
nevyhnutného k preukázaniu rozhodujúcich skutočností spôsobom uvedeným v § 129 ods.1 O. s. p.
nebolo odvolacím súdom zistené.

Postup súdu prvého stupňa v priebehu označeného pojednávania, ktorý zamietol ako nadbytočné
vykonanie žalobkyňou navrhnutého dôkazu zabezpečením účtovníctva družstva L., vyžiadaním správy
o stave konkurzu a výsluch svedkov N.. Z. Y. S.., G.. K., N.. Š., N.. Y. W. H. N.. U. K. bol rovnako v súlade
s ust. § 120 ods.1 O. s. p.. V zmysle citovaného ustanovenia súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na
vykonanie dokazovania a nemusí vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhov na vykonanie

dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a
nie účastníkov konania. Na základe uvedeného je potom možné za nedôvodnú považovať i námietku
žalobkyne o tom, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 205 ods.2 písm. c/ O. s. p.).
Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa (vrátane správneho výroku o trovách

konania pred súdom prvého stupňa ) podľa § 219 ods.1, 2 O. s. p. ako vecne a právne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O. s.
p. a ich náhradu úspešnej žalovanej nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.
Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 22. 1. 2015, č. k. 11C/201/2011 - 382 uložil žalobkyni
povinnosť v lehote 10 dní od doručenia zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie vo výške XX euro

v zmysle pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov.
Proti tomuto rozhodnutiu podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa navrhujúc, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie zrušil a konanie o vyrubenie súdneho poplatku zastavil. S odkazom na ust. §
18ca zák. č. 71/1992 Zb. mala za to, že nie je povinná poplatok za odvolanie zaplatiť.
Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal

napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a
dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Podľa§2ods.4vetaprvázák.č.71/1992Zb.osúdnychpoplatkochapoplatkuzavýpiszregistratrestov,
v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.
Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra

trestov,poplatkovápovinnosťvznikápodanímnávrhu,odvolaniaadovolaniaalebožiadostinavykonanie
poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.
Podľa § 6 ods. 1, 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov,
sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou.
Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok

podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Návrhy (odvolania, dovolania)
sa spoplatňujú ku dňu ich podania a podľa sadzobníka súdnych poplatkov, účinného ku dňu podania
návrhu.
Podľa položky 1 bod 3 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch v platnom znení, poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci

samej.
Z hore citovaných ustanovení zákona vyplýva, že súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo
konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry
uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohtozákona. Poplatky sa vyberajú aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ak je
to v sadzobníku výslovne uvedené (§ 1 ods. l, 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov v znení zmien a doplnkov; ďalej len zákon). Poplatníkom je navrhovateľ

poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu. V odvolacom konaní je
poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatková povinnosť
vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak
je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ, dovolateľ (§ 5 ods. l písm. a/ zákona). Ak je sadzba poplatku
ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa

vyberá i v dovolacom konaní vo veci samej (§ 6 ods. 2 veta prvá, druhá zákona).
Podľa Položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov v znení účinnom od 1. 10. 2012 za podanie návrhu
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom je určená osobitná sadzba v sume XX eur.
Podľa § 18ca zákona č. 71/1992 Zb. v znení účinnom od 1. 10. 2012, z úkonov navrhnutých alebo za
konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 9. 2012, i keď sa

stanú splatnými po 30. 9. 2012.
Položka7aSadzobníkasúdnychpoplatkov,ktorýtvoríprílohuzákonač.71/1992Zb.,boladosadzobníka
vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom č. 286/2012 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť
dňa 1. 10. 2012. Súčasne bol touto novelou do zákona č. 71/1992 Zb. vložený § 18ca, podľa ktorého
z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov

účinných do 30. 9. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Konanie o náhradu škody
podľa zák. č. 514/2003 Z. z. nebolo do 30. 9. 2012 uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov.
Podľa názoru odvolacieho súdu je v danom prípade žalobkyňa povinná zaplatiť poplatok za odvolanie.
Berúc v úvahu hore citované ustanovenia, žalobkyňa by nebola povinná zaplatiť poplatok za odvolanie
iba v prípade, ak by odvolanie podala pred 30. septembrom 2012. V posudzovanej veci bolo odvolacie

konaniezačatépo 1.10.2012apretožalobkyni vzniklapovinnosťzaplatiťpoplatokzapodanéodvolanie
podľa zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase podania odvolania; výška poplatku za
odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa je v rovnakej sadzbe ako poplatok z návrhu na začatie
konania (po 1. 10. 2012). Skutočnosť, že v sadzobníku nie je uvedená povinnosť zaplatiť poplatok za
odvolanieprotirozsudkusúduprvéhostupňavydanéhovkonaníonáhraduškody,náhradunemajetkovej

ujmy, podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je pri posudzovaní poplatkovej povinnosti žalobkyne bez právneho
významu.
Pre úplnosť odvolací súd poznamenáva, že konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nie je od 1. 10. 2012
oslobodené od súdnych poplatkov ( zákonom č. 286/2012 Z. z. bolo zo zákona č. 71/1992 Zb. vypustené

ust. § 4 ods. 1 písm. k/ ).
Na základe uvedeného, odvolací súd označené uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 O. s. p. ako
vecne a právne správne potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.