Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. júl 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/293/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244566
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111244566.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členiek

senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a JUDr. Zuzany Mališovej, v právnej veci žalobkyne: C. L., X.. XX.
X. XXXX, L. Š. J.F. X, V., štátny občan SR, zastúpenej: Advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners s. r.
o.,sosídlomRadlinského2,Bratislava,IČO:35955341,protižalovanej:Slovenskárepublikazastúpená
Národnou bankou Slovenska, so sídlom Imricha Karvaša 1, Bratislava, o zaplatenie 3.604,53 eura s
príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 22. 9. 2014, č.
k. 11C/190/2011 - 231 a uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 22. 12. 2014, č. k. 11C/190/2011
- 250, jednohlasne (pomerom hlasov 3 : 0) takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 22.9.2014, č. k. 11C/190/2011 - 231 sa p o t v r d z u j e .

Uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 22.12.2014, č. k. 11C/190/2011 - 250 sa p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa voči žalovanej
domáhal zaplatenia sumy 3.604,53 eura s príslušenstvom predstavujúcu náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom žalovanej pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou

PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len "PDSI") a obchodníka s cennými
papiermi (ďalej len "obchodník s CP"). Súd prvého stupňa v rozhodnutí nepriznal žalovanej náhradu
trov konania.

Rozhodnutie právne odôvodnil § 3 ods.1 písm. d/, 2, § 9 ods.1, 2 zák. č. 514/2003 Z.
z., § 126 ods.1, 2, 5, § 127, § 135 ods.1, 2, 7 zákona č. 566/2001 Z. z. v znení účinnom do 21. 7.
2013, § 45 ods.1, 2 zákona č. 747/2004 Z. z. keď po vykonanom dokazovaní dospel k

záveru, že v danej veci neboli splnené zákonné podmienky vyplývajúce z § 3 ods. 1 písm. d/ a § 9
zák. č. 514/2003 Z. z. pre vyvodenie zodpovednosti voči štátu. V odôvodnení rozhodnutia konštatoval,
že družstvo, ktorého členkou bola aj žalobkyňa, až do roku 2010 deklarovalo, že jeho hospodárske
výsledky sú úmerné ročným predpokladom hospodárenia a členské vklady sa zhodnocujú.
V žiadnej zo správ družstva sa nenachádzali informácie o jeho nepriaznivej hospodárskej
situácii. Družstvo v rokoch 2007 a 2010 informovalo NBS, že obchodník s cennými papiermi neplní
svoje povinnosti a žiadalo o vykonanie dohľadu na mieste. NBS v apríli 2007 začala u obchodníka

s cennými papiermi vykonávať dohľad na mieste, s predstaviteľmi družstva prerokovala nezrovnalosti
zistené pri dohľade. NBS nebola v konaní nečinná, práve naopak v roku 2007 vykonala dohľad na
mieste, počas ktorého zistila u obchodníka s cennými papiermi nedostatky, ktoré viedli k uloženiu
pokuty v sume 500.000,- Sk, t. j. 16.596,96 eura (rozhodnutím č. OPK-9750/3/2007 z 8. 1. 2008,ktoré bolo zrušené rozhodnutím druhostupňového správneho orgánu - Bankovej rady NBS - č. GUV
841/2008 zo dňa 7. 5. 2008), k uloženiu pokuty v sume 300.000,- Sk, t.j. 9.958,18 eura (rozhodnutím
č. OPK-9750-5/2007 z 20. 8. 2008, ktoré je právoplatné a vykonateľné, pretože obchodník s cennými

papiermi sa vzdal práva podať rozklad), ďalej predbežným opatrením č. ODT-8305/2010 z 12. 7.
2010 nariadila obchodníkovi s cennými papiermi zdržať sa nakladanie s majetkom mu zvereným bez jej
predchádzajúceho súhlasu, dňa 27. 7. 2010 polícii oznámila skutočnosti, že mohlo dôjsť k spáchaniu
trestného činu predstaviteľmi družstva ( na základe ktorého bolo začaté trestné stíhanie uznesením č.
PPZ-153/BPK-B-2010 zo 16. 11. 2010), zastavila konanie o schválenie dodatku k prospektu investície,

o ktoré požiadalo družstvo (rozhodnutím č. OPK-5664/1-5/2010 u 26. 8. 2010), odobrala obchodníkovi
s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb rozhodnutím č. ODT-8305-5/2010
zo dňa 21. 12. 2010, ktoré bolo potvrdené druhostupňovým rozhodnutím č. GUV-274/11 zo dňa 1. 3.
2011 a napokon rozhodnutím č. ODT-10890-4/2010 z 30. 5. 2011 zakázala družstvu predaj
majetkových hodnôt.

Z takto zistených okolností vyvodil súd prvého stupňa záver, že žalovaná nezanedbala svoje povinnosti
a dohľad nad dohliadanými subjektmi (družstvom a obchodníkom s cennými papiermi) vykonávala v
zákonnom rozsahu ako dohľad nad plnením povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôtavsúladesustanoveniami§125až§128zákona č.566/2001Z.z.vzneníúčinnomvčase
vykonávania dohľadu. NBS v rámci dohľadu kontrolovala zverejnenie schváleného prospektu investície

pred začatím verejnej ponuky (§ 126 ods. 2, § 127 zákona č. 566/2001 Z. z.), aktuálnosť
prospektu investície počas trvania verejnej ponuky, plnenie informačných povinností vyhlasovateľa
verejnej ponuky a splnenie povinnosti predložiť pred zverejnením NBS na posúdenie oznámenie o
verejnej ponuke majetkových hodnôt ako aj dodržiavanie ustanovenia § 126 ods. 5 zákona č. 566/2001
Z. z. Až s účinnosťou od 1. 6. 2010 je NBS oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ

majetkových hodnôt dodržiava schválený prospekt investície, dovtedy preto nemohla vykonávať dohľad
nad celkovou činnosťou družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, pretože by
to bolo nezákonným prekročením jej kompetencií. NBS preto v čase výkonu dohľadu v roku 2007 a
do 31. 5. 2010 nemohla prekročiť rozsah svojich právomocí, zverených jej zákonom č. 566/2001 Z. z.
a č. 747/2004 Z. z., pretože by konala v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Na základe

uvedeného dospel k záveru o nepreukázaní nesprávneho úradného postupu zo strany žalovanej, ktorá
ak postupovala od miernejšej sankcie (pokuta) k prísnejšej sankcii (odobratie povolenia na poskytovanie
investičných služieb), postupovala v súlade s právomocou, ktorú jej zákon zveril.

Súd prvého stupňa nemohol nechať bez povšimnutia, že družstvo už na začiatku svojej existencie

zavádzalo svojich členov a poskytovalo im nepravdivé informácie, že Úrad pre finančný trh hodnotil
každé družstvo od jeho vzniku za dva roky činnosti, jeho zakladajúcich podielnikov, orgány, hospodárske
výsledky, investičnú stratégiu, systém fungovania i plán rozvoja; od februára 2002 sú družstvá pod
dozorom Úradu pre finančný trh, ktorý ich veľmi pozorne sleduje a posudzuje každý prejav navonok.
Úrad pre finančný trh družstvo dňa 13. 5. 2003 vyzval, aby také informácie nepoužíval a nešíril,

a to ani vo vzťahu k členom družstva, pretože nie sú v súlade so zákonom - úrad nebol povinný
preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť údajov uvedených v prospekte s výnimkou identifikačných
údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a oprávnenosti osôb podpisujúcich prospekt.
Schválením prospektov úrad neodobril projekt družstiev.

Škoda, ktorá žalobkyni vznikla v podobe nevyplateného členského podielu a vyrovnacieho podielu, je tak
škodou, ktorú nespôsobila žalovaná. Žalobkyňa ako členka družstva musela vedieť, že s jej investíciou
je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov; bola povinná
podieľať sa nielen na ziskoch, ale aj na stratách družstva (§ 82 ObZ). Jej tvrdenia o spoliehaní sa na to,
že družstvo a obchodník s cennými papiermi sú pod dohľadom NBS, nie sú právne relevantné

a v rozpore s citovanými právnymi predpismi (aj s ohľadom na oznámenie Úradu pre finančný trh zo
dňa 13. 5. 2003 citované vyššie).

Z vykonaného dokazovania podľa názoru súdu prvého stupňa jednoznačne vyplynulo, že obchodník
s cennými papiermi porušil svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy pri zhodnocovaní finančných

prostriedkov, ktoré malo družstvo vo svojom portfóliu, avšak družstvo sa mohlo snažiť ochrániť vklady
svojich členov podaním žaloby proti obchodníkovi s cennými papiermi. Družstvo je podnikateľským
subjektom zriadeným za účelom vykonávania podnikateľskej činnosti v oblasti a v rozsahu predmetu
podnikania, najmä na poskytovanie služieb členom družstva a za účelom zhromažďovania peňažnýchprostriedkov od svojich členov predovšetkým formou členských vkladov a vykonávania činnosti
na uspokojenie potrieb svojich členov spočívajúce v efektívnom zhodnotení vložených finančných
prostriedkov na peňažnom a kapitálovom trhu prostredníctvom tretích osôb (čl. 2

stanov družstva). Prípadnú stratu v hospodárení družstva a zodpovednosť za ňu nemožno bez ďalšieho
prenášať na iný subjekt (napríklad štát). Škoda, ktorá žalobkyni vznikla, z dôvodu nevyplatenia jej
členského vkladu a vyrovnacieho podielu, je výsledkom hospodárskej činnosti družstva, za ktorú nesie
zodpovednosťvýlučnedružstvo,resp.jehopredstavenstvoakontrolnákomisia.Malzato,žedružstvosa
môže domáhať náhrady škody voči členom predstavenstva, ktorí zanedbali svoje povinnosti a nekonali

s odbornou starostlivosťou, podľa § 243a ods. 2 ObZ. Priama príčinná súvislosť medzi škodou, ktorá
žalobkyni vznikla, vyplýva v tomto prípade z nedbanlivostného konania družstva a
obchodníka s cennými papiermi, teda iného subjektu ako je žalovaná.

Podľa názoru súdu prvého stupňa, družstvo malo vedomosť o nehospodárnom konaní obchodníka s
cennými papiermi, pretože A.. B. E. bol v tom istom čase členom predstavenstva družstva (23. 3. 2000

do 5. 12. 2000), podpredsedom predstavenstva družstva (6. 12. 2000 - 15. 1. 2001) a predsedom
predstavenstva družstva (16. 1. 2001 do 9. 4. 2008), a zároveň predsedom predstavenstva
obchodníka s cennými papiermi (9. 1. 2002 - 27. 11. 2003) a členom dozornej
rady (28. 11. 2003 - 13. 5. 2008). A.. B. E. preto musel mať vzhľadom na svoje funkcie v štatutárnych a
kontrolných orgánov oboch obchodných spoločností vedomosť o ich činnosti, ziskoch a stratách, a bol o

nich povinný informovať družstvo z titulu funkcie predsedu predstavenstva družstva v súlade so zásadou
konania s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami družstva a všetkých jej členov (§ 243a ods.
1 ObZ). Ak tak neurobil a družstvo neinformoval, nesie zodpovednosť za následky svojho konania.

Konštatoval, že medzi konaním žalovanej a škodou, ktorá žalobkyni vznikla, preto nemôže existovať ani

priama príčinná súvislosť.

Pokiaľ ide o listinné dôkazy týkajúce sa vzťahu medzi Družstvom a obchodníkom s
cennými papiermi doložené žalobkyňou, súd prvého stupňa sa s nimi oboznámil, avšak bližšie ich
nevyhodnocoval z dôvodu, že predmetom konania nebol nesprávny úradný postup žalovanej pri výkone

dohľadu nad obchodníkom s cennými papiermi. Súd prvého stupňa zamietol návrhy žalobkyne na
vykonanie dokazovania zabezpečením účtovníctva Družstva od roku 2002 do roku 2010 a výsluchom
svedkov K.. J. O., A.. H. Š., A.. E. F. a A.. R. O. považujúc vykonanie týchto dôkazov za nadbytočné
- predloženie účtovníctva Družstva a svedecké výpovede neboli potrebné na preukázanie tvrdení
žalobkyne, pričom tvrdený nesprávny úradný postup je upravený príslušnými právnymi predpismi.

Proti rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), súd
prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), súd prvého stupňa dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.),
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm.
f/ O. s. p.).

Vo vzťahu k zamietajúcemu výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa žalobkyňa poukázala na to, že

súd prvého stupňa nezohľadnil, že Národná banka Slovenska nepostupovala v súlade s princípom
právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je istota subjektov
práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim
postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j., že ich postup bude
zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedla, že sa spoliehala, že nedôjde ku škode na jeho úkor,

pretože vychádzala z garancie Národnej banky Slovenska ako orgánu dohľadu a nemohla predpokladať,
že dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len formálny, resp., že
takýto je jeho obsah podľa výkladu žalovanej, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah
dohľadu nad Prospektom investícií nedefinoval. Postup Národnej banky Slovenska bol preto svojvoľný v
neprospech každého, ktorý sa na žalovanú z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Argument

žalovanej, že upozornila Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľad
nad celkovou činnosťou Družstva posúdil ako úplne irelevantný, nakoľko nemohol mať o takto zúženom
dohľade orgánu vedomosť. Nesúhlasila so záverom súdu prvého stupňa o tom, že neexistuje príčinnásúvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností Národnou bankou Slovenska, spočívajúcou
v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zák. č. 566/2001 Z. z.. Za obzvlášť nepochopiteľný
žalobkyňa považovala záver súdu prvého stupňa, že sa mala viac starať o svoje záležitosti v rámci

zásady "právo patrí bdelým", nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej
povinnosti banky vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebola
"bdelá" s tým, že jej nepatrili ani zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva,
ani obchodníka s cennými papiermi, ktorými by mohla zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných
papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť. Uviedla,

že povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa § 137 ods. 2 Zákona o cenných papieroch je a bolo
zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa
týkajú dohliadaných subjektov a ich činností. Podľa § 135 ods. 1 Zákona o cenných papieroch ( platného
v tomto znení od 1. mája 2007 ) Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako
aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky Slovenska
napriek tomu, že žalovaná v priebehu celého konania tvrdila opak - preto mala Národná banka

Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť
vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investícií, vydaný vtedajším Úradom pre
finančnýtrhanáslednepravidelnekontrolovanýNárodnoubankouSlovenska)aobchodníkoviscennými
papiermi. Povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska je dokonca koncipovaný tak
široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na

činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou
obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov,
teda aj žalobkyne. Poukázala na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava
I pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka A.. B. E., M.. preukázané, že Národná banka
Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne

rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a.
s., ktorý v tom čase akcionársky vlastnil obchodníka s cennými papiermi, t.j. že Družstvo malo všetky
peňažné prostriedky získané od žalobcov investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom
s obchodníkom a Družstvom. Národná banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva
uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po vytknutí zo strany banky rozložené namiesto

jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING a. s., CI Reality, s. r. o. a
GLOBAL production s. r. o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami
CI HOLDING, a. s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše či už členom predstavenstva alebo
konateľom A.. Z. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka. Odvolateľ poukázal ďalej na to, že
Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené a

investované do prepojených subjektov s CI HOLDING a. s. a obchodníkom a napriek tomu, že vydala
právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi (v ktorom konštatovala, že obchodník s cennými
papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo porušil zákon o
cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch) ani po vydaní tohto rozhodnutia okrem udelenej
pokutyvovýške10.000eurnevyužilasvojekompetencievzmyslezákonaocennýchpapierovaneprijala

žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť
obchodníkovialebodružstvu,resp.zrušiťpovolenienačinnosťobchodníkovialeboudeliťsankciepriamo
členom predstavenstva alebo obchodníka). Následné podcenenie situácie a umožnenie
ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti
ním vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom

k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohla rozpoznať riziko svojej investície, resp., že
túto investíciu jej banka svojim zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila.
Poukázala ďalej na skutočnosť, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 4. marca 2011 obchodníkovi s
cennýmipapiermiodňalalicenciunačinnosťaDružstvuzakázalačinnosťvroku2011,potvrdiladlhodobé
porušovanie zákona o cenných papieroch; z uvedeného vyplýva tolerovanie porušovania právnych

predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011 Národnou bankou Slovenska.

Žalobkyňa ďalej uviedla, že Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30. mája
2011 č. ODT-10890-4/2010 ( právoplatným dňa 18. júla 2011) zakázala Družstvu predaj majetkových
hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že Národná banka Slovenska ustálila

trvanie neaktuálnosti Prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v
skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31. decembru 2006, kedy došlo v sídle
Národnej banky Slovenska dňa 27. augusta 2007 k stretnutiu s poverenými členmi
predstavenstva Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti. Údaje osubjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené boli neaktuálne minimálne od 1. októbra 2009
a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých
na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti

Družstva boli neaktuálne už k 31. decembru 2006. Z uvedeného vyplýva, že Družstvo svojim konaním
porušovalo § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b/, c/ a h/ a § 125c ods. 1 v
spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od 31. decembra 2006, avšak Národná banka
Slovenska voči Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011 (zákazom činnosti). Žalobkyňa konštatovala,
že žiadna platná právna norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania

žaloby, a to ani vtedy, ak doposiaľ nemala možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je (podľa
názoru žalovanej ako aj prvostupňového súdu ) jej dané plnenie povinný vrátiť. Zákon č. 514/2003
Z. z. neustanovuje, nevyžaduje a dokonca ani nepripúšťa žiadne predchádzajúce vysporiadanie
súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak, pripúšťa regresnú náhradu. Ak škoda predstavuje majetkovú
ujmu v podobe skrátenia majetkového stavu poškodeného, nedá sa vznik škody bez ďalšieho spojiť s
formálnym ukončením konkurzného konania.

V odvolaní žalobkyňa napokon poukázala na závery uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 31. januára 2012, sp. zn. 6 MCdo 11/2010 a na to, že zo zápisníc o pojednávaní pred
prvostupňovým súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom, resp. predložené
účastníkmi konania neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O. s. p..

Žalovaná vo vyjadrení sa k odvolaniu žalobkyne navrhla rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne a
právne správny potvrdiť. Uviedla, že súd prvého stupňa pri konaní v prejednávanej
veci postupoval maximálne zodpovedne, vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého
zistenia skutkového stavu, riadne zabezpečil listiny aj z iných súdnych konaní a v konečnom

dôsledku mal v spise k dispozícii všetky pre vec podstatné a rozhodujúce písomné listinné dôkazy, či
už predložené žalobcom alebo žalovanou. Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania
dostatočne správne zistil skutkový aj právny stav veci , pričom z jeho činnosti mu boli známe aj iné
dôležité skutočnosti (§ 121 O. s. p.), pretože na prvostupňovom súde už od 2. júla 2012 pravidelne
prebiehajú konania v skutkovo a právne analogických veciach. Žalovaná vo vyjadrení zopakovala

svoje počas konania prezentované tvrdenia k skutkovo a právne podstatným skutočnostiam týkajúcim
sa daného prípadu a uviedla, že žalobkyňa v konaní nepreukázala bezúspešné uplatnenie nároku voči
družstvu PDSI čo znamená, že nepreukázala vznik škody. K námietke žalobkyne o riadnom nevykonaní
listinnýchdôkazovuviedla, žezozápisnice zpojednávaniasúdujasnevyplývaskutočnosť,žesúd
oboznámil (vykonal) jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise, pričom pri ich oboznamovaní

presne špecifikoval o aké doklady išlo a oboznámil ich obsah s tým, že táto skutočnosť jednoznačne
vyplýva zo zápisnice z pojednávania.

Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo

potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejednalo sa o konanie vo veciach porušenia zásady
rovnakého zaobchádzania, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, vo veci
súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 115a O. s. p. a dospel k záveru,
že odvolanie žalobkyne nie je podané dôvodne. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci,
keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností

( § 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci, výsledky vykonaného dokazovania správne
zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom,
ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite a veľmi podrobne odôvodnil ( § 157 ods. 2 O. s. p.).

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci
skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho
žiadnevadymajúcezanásledoknesprávnerozhodnutievoveci, vcelomrozsahuposkutkovejaprávnej
stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého výroku rozsudku prvostupňovéhosúdu, v ktorom súd prvého stupňa zamietol žalobu uplatnenú žalobkyňou na náhradu škody spôsobenej
jej nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska (ďalej " NBS ") pri výkone dohľadu
nad Podielovým družstvom Slovenské investície (ďalej " Družstvo "), v ktorom podrobne zodpovedal

na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam,
ktoré odvolateľka zopakovala v odvolaní podanom proti rozsudku; z uvedeného dôvodu, osvojac si
dôvody napadnutého rozhodnutia v tejto časti, odvolací súd využíva možnosť danú mu ust. § 219 ods.2
O. s. p. na vypracovanie tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia.

K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a v záujme dôsledného vyporiadania sa s
odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné.

K žalobkyňou uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. (t. j. že súd
prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací
súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také

skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p., a to
vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z
prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce

skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide
o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť

zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 133 až § 135 O. s. p.. Odvolací súd v prejednávanej veci
dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno
vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov
nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor,

prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z ustanovenia § 133 až § 135 O. s. p. alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval
nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

Knámietkeodvolateľky,ženapadnutýrozsudokprvostupňovéhosúdu spočívananesprávnomprávnom

posúdení veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v
ktorom konajúci prvostupňový súd zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a
aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená.

Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva žalobcu na náhradu škody je v danom prípade ust.

§ 9 zák. č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch

podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z.

z. v ustanovení § 9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo
iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.Podľa konkrétnych okolností toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s
výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k
porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu

poriadku vyplývajúceho z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla
možné v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností a jeho správnosť je potrebné
posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym
úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia
stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, keďže znaky nesprávneho úradného postupu

má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo
v lehote zodpovedajúcej právu na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky).

Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon
č 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov

(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie medzi akou ujmou (ako následkom) a

akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať

príčinu, ktorá ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a
následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov
je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa
stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite.
Atribútom príčinnej súvislosti je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo

(bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy,
bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v
dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody
existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.

Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik
škodybolivlogickomslede,teda abyprotiprávnekonaniebolopríčinouavznikškodyvrátanejejrozsahu
následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej
existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku

ktorú nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody
môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom
je úvaha (test conditio sine qua non spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či
by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná
nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda

podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho
úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Pri riešení
otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie medzi akou ujmou (ako následkom)
a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková

ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk).Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol preukázaný nesprávny
úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou Družstva.
V danom prípade nie je sporné, že NBS bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou Družstva ako

vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah tohto dohľadu.
Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela
zákona č. 566/2001 Z. z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z. z.), teda až od 1. 6. 2010, boli povinnosti
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej
ponukymajetkovýchhodnôtmalozákonomuloženúpovinnosťdodržiavaťschválenýprospektinvestície.

Teda až od 1. 6. 2010 mohla NBS dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený Prospekt investície. Tiež
povinnosť aktualizovať Prospekt investície v zmysle § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č.
566/2001 Z. z. bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 1. 1. 2009 na
základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela zák. č. 566/2001 Z. z. vykonaná
zákonom č. 558/2008 Z. z). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt
zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície štatutárny zástupca

vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h/ zák. č. 566/2001 Z. z. pokiaľ
ide o rizikovosť portfólia, zák. č. 566/2001 Z. z. neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových
hodnôt,atedaaniDružstvu, žiadnepovinnostivoblastirozloženiarizík,narozdielodinýchdohliadaných
subjektov, napr. správcovských spoločností pre kolektívne investovanie). Preto tieto
neexistujúce povinnosti Družstva nemohla NBS kontrolovať. NBS nevykonávala dohľad nad finančnými

ukazovateľmi Družstva ako sa mylne domnieva žalobca. NBS mohla podľa platnej právnej úpravy
kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. §§ 126 až 130 zák. č. 566/2001 Z.
z. V tejto súvislosti treba poukázať i na to, že žalobkyňa si musela byť vedomá toho, že s jej investíciou je
spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129 ods.
1 písm. b/ zák. č. 566/2001 Z. z. v znení platnom do 21.7.2013 § 126 až 130 boli zo zákona č. 566/2001

Z. z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z. z. účinným dňa 22.7.2013). Ak si toho
žalobkyňa vedomá nebola, nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky Slovenska v zmysle zásady,
podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide o argumentáciu žalobkyne, že
o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou Družstva nemala vedomosť.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobkyne o povinnosti Národnej banky Slovenska v
oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch
neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti - preto
ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto
povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,

musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo
v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností
Národnej banky Slovenska. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky
Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv

žalobkyne, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup žalobkyňa vyhodnotila, ale musí
vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac
povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej

podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva čo v praxi znamenalo, že
obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva. Uvedené znamená, že
riziko nieslo samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny
na nákup, či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5

zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient
obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií
nie je zaručená. Žalobkyňa si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musela
byť vedomá, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť
( čo je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi). Až

do rozhodnutia Národnej banky Slovenska zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým
odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných
služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1. marca 2011,
č. GUV - 274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnoubankou Slovenska. Činnosť Družstva, ktorého bola žalobkyňa v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky
investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma
nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého

výnosu z realizovaného finančného investovania; zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu
zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva
voči žalobkyni.

Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou žalobkyne o nedostatočných opatreniach Národnej

banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s
cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu zohľadňujúc aktívny prístup Národnej banky Slovenska k
obchodníkovi s cennými papiermi (v konaní preukázaný rozhodnutím zo dňa 8. januára 2008, č. OPK
- 9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96
eura, opätovne rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007, ktorým
uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 eura a následne rozhodnutím zo dňa

21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie
na poskytovanie investičných služieb). V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že žalobkyňa
sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu spočívajúcom
vtakompochybenívpostupeNárodnejbankySlovenska,ktorésatýkahmotnoprávnehoposúdeniaveci;
hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť len v obsahu rozhodnutí Národnej banky Slovenska,

keďže za nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie
veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké
očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

Z uvedeného je potom zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti

za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle § 9 zák. č. 514/2003 Z. z., ktorým
je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou Slovenska.

Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Cdo 4968/2009, na ktorý v
odvolaní poukazovala žalobkyňa, jej interpretácia je nesprávna a zavádzajúca. Predovšetkým tento

rozsudok sa týka náhrady škody, ktorú veriteľom spôsobili osoby povinné podať návrh na vyhlásenie
konkurzu tým, že so splnením tejto povinnosti boli v omeškaní. Okrem toho,
Najvyšší súd ČR v odôvodnení uvedeného rozsudku poukázal na rozhodnutie R 48/2011 týkajúce sa
náhrady škody spôsobenej výkonom verejnej moci, podľa ktorého v prípade prebiehajúceho konkurzu
na majetok dlžníka sa posúdenie nedobytnosti pohľadávky poškodeného ako predpokladu vzniku

zodpovednosti štátu sa odvíja odo dňa, keď poškodený obdržal plnenie na základe právoplatného
rozvrhového uznesenia. Uvedený rozsudok sp. zn. 29 Cdo 4968/2009 nepolemizuje so závermi
rozhodnutia R 48/2011, ale súčasne berie do úvahy rozhodnutie R 33/2008, podľa ktorého otázka
nemožnosti uspokojenia pohľadávky veriteľa môže byť zodpovedaná aj skôr než pri rozvrhu (ku ktorému
ani nemusí prísť). V tejto súvislosti Najvyšší súd ČR uviedol, že miera možného uspokojenia veriteľov

dlžníka môže byť objasnená už pri vydaní čiastočného rozvrhu, prípadne pri právoplatnom schválení
konečnej správy, ak z nej bude zrejmé, že dosiahnutý výťažok speňaženia konkurznej podstaty nebude
stačiť ani na plné uspokojenie pohľadávok za podstatou a pracovných nárokov, takže
nezaistení veritelia druhej triedy neobdržia pri rozvrhu nič. Z označeného rozsudku Najvyššieho
súdu ČR nevyplýva záver, že žalobu o náhradu škody proti štátu možno podať v ktoromkoľvek štádiu

konkurzného konania. Z tohto rozsudku Najvyššieho súdu ČR teda vyplýva, že 1/ predpokladom vzniku
zodpovednosti štátu za škodu je nedobytnosť pohľadávky poškodeného v tom zmysle, že je zrejmé,
že poškodený neobdrží v konkurznom konaní žiadnu sumu, 2/ to, v akej výške vznikla veriteľovi škoda,
možno zistiť už skôr, než pri rozvrhu a to napr. pri vydaní čiastočného rozvrhu, alebo pri právoplatnom
schválení konečnej správy. V prejednávanej veci v konkurznom konaní vyhlásenom na majetok Družstva

nedošlo k speňažovaniu majetku z podstaty, preto správca konkurznej podstaty doteraz nemohol podať
konečnú správu o speňažovaní majetku z podstaty a vzhľadom na to nemohlo dôjsť ani
k čiastočnému rozvrhu. Za tohto stavu otázka nedobytnosti pohľadávky žalobkyne nie je vyriešená (nie
je celkom zrejmé, že v rámci konkurzného konania nedostane nič) a vzhľadom na to nemožno ustáliť
ani výšku škody. Preto je správny záver súdu prvého stupňa i v tom , že žaloba bola podaná predčasne.

Vo vzťahu k námietke žalobkyne namietajúcej okolnosť, že konanie predchádzajúce vydaniu odvolaním
napadnutého rozsudku má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci,
spočívajúcej vo vykonaní listinných dôkazov v rozpore s § 129 O. s. p. je treba uviesť, že podľa §120 ods.1 O. s. p. sú účastníci povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne,
ktoré z označených dôkazov vykoná. Podľa § 129 ods.1 O. s. p. sa dôkaz listinou vykoná
tak, že predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej

obsah. Z obsahu spisu vyplýva, že návrh na začatie konania, následné podania žalobkyne a vyjadrenie
sa žalovanej boli vzájomne účastníkom súdom prvého stupňa doručované pred pojednávaním
nariadeným na prejednanie veci samej. Zo zápisnice z pojednávania súdu nariadeného na deň
22.9.2014 vyplýva, že súd prvého stupňa oboznámil priebeh prípravy pojednávania a obsah do spisu
založených listinných dokladov a vyjadrení účastníkov konania. V jeho ďalšom priebehu oboznamoval

a vzájomne predkladal listinné doklady doložené účastníkmi v priebehu daného pojednávania. Uvedené
znamená, že žalobkyňou vytýkané procesné pochybenie súdu prvého stupňa o riadnom nevykonaní
dokazovania nevyhnutného k preukázaniu rozhodujúcich skutočností spôsobom uvedeným v § 129
ods.1 O. s. p. nebolo odvolacím súdom zistené.

Postup súdu prvého stupňa v priebehu označeného pojednávania, ktorý zamietol ako nadbytočné

vykonanie žalobkyňou navrhnutého dôkazu zabezpečením účtovníctva družstva PDSI, vyžiadaním
správy o stave konkurzu a výsluch svedkov A.. B. E. M.., K.. O., A.. Š., A.. E. F.Z. C. A.. R. O. bol
rovnako v súlade s ust. § 120 ods.1 O. s. p.. V zmysle citovaného ustanovenia súd nie je
viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nemusí vykonať všetky navrhované dôkazy.
Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania

vykonané, je vždy vecou súdu a nie účastníkov konania. Na základe uvedeného je potom možné za
nedôvodnú považovať i námietku žalobkyne o tom, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav
veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods.2
písm. c/ O. s. p.).

Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa (vrátane správneho výroku o trovách
konania pred súdom prvého stupňa) podľa § 219 ods.1, 2 O. s. p. ako vecne a právne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s §
224 ods. 1 O. s. p. a ich náhradu úspešnej žalovanej nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne

trovy nevznikli.

Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 22. 12. 2014, č. k. 11C/190/2011 - 250 uložil žalobkyni
povinnosť v lehote 10 dní od doručenia zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie vo výške 20 eur
v zmysle pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov.

Proti tomuto rozhodnutiu podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa navrhujúc, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie zrušil a konanie o vyrubenie súdneho poplatku zastavil. S odkazom na ust. §
18ca zák. č. 71/1992 Zb. mala za to, že nie je povinná poplatok za odvolanie zaplatiť.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.),
preskúmal napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2
O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Podľa§2ods.4vetaprvázák.č.71/1992Zb.osúdnychpoplatkochapoplatkuzavýpiszregistratrestov,

v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov,poplatkovápovinnosťvznikápodanímnávrhu,odvolaniaadovolaniaalebožiadostinavykonanie
poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1, 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov, sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou.

Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok
podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Návrhy (odvolania, dovolania)

sa spoplatňujú ku dňu ich podania a podľa sadzobníka súdnych poplatkov, účinného ku dňu podania
návrhu.Podľa položky 1 bod 3 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch v platnom znení, poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci
samej.

Z hore citovaných ustanovení zákona vyplýva, že súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo
konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry
uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí
prílohu tohto zákona. Poplatky sa vyberajú aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu

v prospech poplatníka, ak je to v sadzobníku výslovne uvedené (§ 1 ods. l, 2 zákona č. 71/1992 Zb. o
súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení zmien a doplnkov;
ďalej len zákon). Poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený
poplatok z návrhu. V odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto
podal dovolanie. Poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na
vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ, dovolateľ (§ 5 ods. l písm.

a/ zákona). Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni.
Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v dovolacom konaní vo veci samej (§ 6 ods. 2 veta prvá,
druhá zákona).

Podľa Položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov v znení účinnom od 1. 10. 2012 za podanie návrhu

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom je určená osobitná sadzba v sume 20 eur.

Podľa § 18ca zákona č. 71/1992 Zb. v znení účinnom od 1. 10. 2012, z úkonov navrhnutých alebo za
konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 9. 2012, i keď sa

stanú splatnými po 30. 9. 2012.

Položka7aSadzobníkasúdnychpoplatkov,ktorýtvoríprílohuzákonač.71/1992Zb.,boladosadzobníka
vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom č. 286/2012 Z. z., ktorý nadobudol
účinnosť dňa 1. 10. 2012. Súčasne bol touto novelou do zákona č. 71/1992 Zb. vložený § 18ca, podľa

ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 30. 9. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Konanie o náhradu
škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. nebolo do 30. 9. 2012 uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov.

Podľa názoru odvolacieho súdu je v danom prípade žalobkyňa povinná zaplatiť poplatok za odvolanie.

Berúc v úvahu hore citované ustanovenia, žalobkyňa by nebola povinná zaplatiť poplatok za odvolanie
iba v prípade, ak by odvolanie podala pred 30. septembrom 2012. V posudzovanej veci
bolo odvolacie konanie začaté po 1. 10. 2012 a preto žalobkni vznikla povinnosť zaplatiť
poplatok za podané odvolanie podľa zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom v
čase podania odvolania; výška poplatku za odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa je v rovnakej

sadzbe ako poplatok z návrhu na začatie konania (po 1. 10. 2012). Skutočnosť, že v sadzobníku nie
je uvedená povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa vydaného v
konaní o náhradu škody, náhradu nemajetkovej ujmy, podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je
pri posudzovaní poplatkovej povinnosti žalobcu bez právneho významu.

Pre úplnosť odvolací súd poznamenáva, že konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nie je od 1. 10. 2012
oslobodené od súdnych poplatkov (zákonom č. 286/2012 Z. z. bolo zo zákona č. 71/1992
Zb. vypustené ust. § 4 ods. 1 písm. k/).

Na základe uvedeného, odvolací súd označené uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219
O. s. p. ako vecne a právne správne potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.