Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 14. júl 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/26/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114203614
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8114203614.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členiek senátu

JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Gabriely Világiovej v právnej veci žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpeného Advokátska kancelária JUDr.
Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, P.O.BOX 41 proti žalovanému: A. C., nar.
X.X.XXXX, bytom XXX XX R. č. XXX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného: OZ právna
pomoc spotrebiteľom, so sídlom Sofijská 13, 040 01 Košice, IČO: 42 247 268, právne zastúpeného
advokátom JUDr. Ladislavom Miklušom, so sídlom Stará Baštová 2, 040 01 Košice, o zaplatenie 786,89
eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 16C/104/2014-39

zo dňa 18.09.2014, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobný návrh zamietol Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť
vedľajšiemu účastníkovi na účet jeho právneho zástupcu náhradu trov konania vo výške 59,49 eura, do
3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1, § 39, § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.

Vychádzal zo zistenia, že žalobca sa žalobným návrhom súdu doručeným 10.2.2014 domáhal toho, aby
súd uložil žalovanému zaplatiť mu sumu 786,89 eura s 8,5 % úrokom z omeškania ročne od 27.10.2013

do zaplatenia a aby mu taktiež uložil zaplatiť mu náhradu trov s konaním mu vzniknutých.

Dňa 18.7.2008 bola uzatvorená medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom pod č.
8300010926 zmluva o revolvingovom úvere, na základe ktorej veriteľ poskytol dlžníkovi úver (úverový
limit) vo výške 16 000,- Sk, ktorý mal byť splatený v 36 splátkach po 967,- Sk. Ročná úroková sadzba
úveru uvedená je vo výške 79,59 %, zmluvná odmena za poskytnutie revolvingu 13 461,- Sk, RPMN
79,15 %, priemerná hodnota RPMN 70,61 %, predpokladaná RPMN úveru po poskytnutí revolvingu
66,52 % a ročná úroková sadzba revolvingu 72,27 %. Z oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi
vyhotoveného 18.7.2008 vyplýva, že žalobca ako veriteľ schválil úver vo výške 16 000,- Sk, t. j. 531,10

eura a revolving vo výške 9 747,- Sk, t. j. 323,54 eura a zvýšenie celkovej výšky úveru po vykonaní
revolvingu 9 747,- Sk, t. j. 323,54 eura.Z prehľadu účtovania transakcií na karte žalovaného ako klienta vyplynulo, že žalovanému bola
poskytnutá suma úveru 531,10 eura a revolving vo výške 323,54 eura 23.12.2010 a v rovnakej výške, t.
j. 323,54 eura 28.12.2012. Žalovaný žalobcovi uhrádzal peňažné prostriedky poskytnuté mu ako úver v

mesačných splátkach. 59 splátok bolo realizovaných v dohodnutej výške, t. j. po 32,10 eura, 60. splátka
bola uhradená spolu vo výške 15,61 eura; žalovaný teda žalobcovi zaplatil spolu čiastku 1 909,51 eura.

Listom zo dňa 1.10.2013 žalobca žalovanému oznámil, že pre omeškanie s úhradou splátok 60., 61. a
62. úver zosplatňuje a vyzýva ho k úhrade dlhu vzniknutého zo záväzkového vzťahu.

Vedľajší účastník vo vyjadrení k žalobnému návrhu uviedol, že žalobca, pokiaľ poskytol žalovanému
peňažné prostriedky ako úver pri takých úrokových sadzbách, ktoré sú uvedené v zmluve, ide o civilno-

právnu úžeru, nakoľko banky v uvedenom období poskytovali peňažné prostriedky vo výške 16,30 %
ročne.

Súd prvého stupňa konštatoval, že úrok z úveru je jedným zo znakov, ktoré zmluvu o úvere definujú, túto
časť zmluvy od jej zvyšnej časti nie je možné oddeliť, čo znamená, že zmluva o úvere, ktorú žalobca so
žalovaným uzavrel, je celá neplatná. Jej podstatnou náležitosťou je totiž úrok vo výške 79,59 % ročne,

resp. 72,27 % a takýto úrok je zjavne v rozpore s dobrými mravmi. V čase, keď žalobca žalovanému
peňažné prostriedky ako úver poskytol totiž banky poskytovali úvery pri úrokovej sadzbe 16,30 % ročne
u obdobných úverov. Preto, pokiaľ žalobca poskytol žalovanému peňažné prostriedky spolu v rozsahu
1 178,18 eura a žalovaný mu zaplatil čiastku 1 909,51 eura, nebol žiaden dôvod na to, aby súd jeho
návrhu vyhovel.

O trovách konania rozhodol súd podľa zásady úspechu vo veci, ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p..
Žalobca bol v konaní neúspešný, nemá právo na náhradu trov, ktoré mu s konaním vznikli. Úspešný
žalovaný náhradu trov nežiadal. Vedľajšiemu účastníkovi priznal náhradu trov konania vo výške 59,49
eur, pozostávajúcich z odmeny právneho zástupcu za 1 úkon právnej služby (vyjadrenie k žalobnému
návrhu) vo výške 51,45 eur (§ 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.) a z režijného paušálu vo výške 8,04

eur.

Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca.

Namietal závery súdu o neplatnosti zmluvy o revolvingovom úvere. Z ust. § 502 druhá veta Obchodného
zákonníka vyplýva, že ak by dohoda o výške úrokov prevyšovala zákonom určenú hranicu, potom
dojednanie o úrokoch nie je neplatné v celom rozsahu, ale platilo by, že dlžník je povinný platiť úroky

v najvyššej prípustnej výške. Otázka odplaty nemá byť posudzovaná podľa dobrých mravov, ale podľa
osobitnej právnej úpravy upravujúcej maximálnu výšku odplaty. Zákonodarca nezaviedol reguláciu
úrokovej sadzby ale odplaty (ako širšieho pojmu, kam boli zahrnuté aj iné odplatné plnenia v súvislosti
s prenechaním peňažných prostriedkov na dočasné užívanie). Nesprávnym je postup súdu aj preto, že
berie do úvahy úrokovú sadzbu bánk. Vo veci sa malo aplikovať ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho

zákonníka, § 3 ods. 10 a 11 zákona č. 258/2001 Z.z. a § 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 238/2008 Z.z..
Maximálna výška odplaty za rovnaký spotrebiteľský úver, ako bol poskytnutý na základe zmluvy o
revolvingovomúvere,bolavyjadrenáprostredníctvomRPMNvhodnote112,52%.Jenesporné,ževýška
odplaty dohodnutá v zmluve o revolvingovom úvere neprevyšuje maximálnu odplatu, akú právna úprava
relevantná v čase uzavretia zmluvy pripúšťala.

Žalobca namietal priznanie trov konania vedľajšiemu účastníkovi s poukazom na to, že trovy právneho
zastúpenia vedľajšieho účastníka nepredstavujú a nie sú účelne vynaložené na bránenie práva,
nakoľko u združení založených na ochranu spotrebiteľa sa prioritne predpokladá pomoc zo strany
združenia založeného za týmto účelom, nie zo strany právneho zástupcu združenia. Účelom združenia
je zastupovanie spotrebiteľov a ochrana ich spotrebiteľských práv v konaní pred súdom, respektíve ichpodpora formou vedľajšieho účastníctva. Združenia na ochranu spotrebiteľa majú možnosť využívať aj
podporu ministerstva.

Navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok v celom rozsahu tak, že žalobe vyhovie,

žalovaného zaviaže na zaplatenie žalovaných nárokov, ako aj na zaplatenie náhrady trov konania a trov
právneho zastúpenia v konaní pred súdom prvého stupňa. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že 786,89 eur zaplatí v mesačných splátkach,
nakoľko sumu nemôže uhradiť v plnej výške naraz. Žiadal však o odpustenie tých poplatkov, ktoré žiada
žalobca za súdne trovy konania a trovy právneho zastúpenia, a to z dôvodu zlej finančnej situácie.
V podaní zo dňa 16.02.2015 označenom ako „spresnenie vyjadrenia“ uviedol, že vo svojom podaní z

januára 2015 uvažoval v tom zmysle, že pokiaľ by odvolací súd vyhovel odvolaniu žalobcu a zaviazal ho
zaplatiť žalovanú sumu, nie je schopný uhradiť ju jednorázovo. Dúfa, že odvolací súd potvrdí rozsudok
okresného súdu zo dňa 18.09.2014 vo všetkých výrokoch, s ktorými súhlasí.

Vedľajší účastník vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že žalobcom poskytnutý úver je potrebné
považovať za bezúročný a bez poplatkov v zmysle ust. § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z. o

spotrebiteľských úveroch, nakoľko zmluva o úvere neobsahuje údaj o výške, počte a termínoch splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým
nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami. Zo zmluvy nie je zrejmá ani konečná splatnosť
úveru.

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd v rámci svojich kompetencií vyplývajúcich z ustanovenia

§ 10 ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu
predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 212 O.s.p., vo veci nenariadil odvolacie
pojednávanie, čo je v súlade s ustanovením § 214 ods. 1, 2 O.s.p. s tým, že miesto a čas vyhlásenia
rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Je nepochybné, že zmluva o revolvingovom úvere uzatvorená medzi účastníkmi dňa 18.07.2008 je

spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko žalobca vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní
spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a
žalovaná je spotrebiteľ, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu
svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z uvedeného je zrejmé, že na zmluvu
o úvere je nutné aplikovať ustanovenia, ktoré sa týkajú spotrebiteľských zmlúv, upravené jednak v

Občianskom zákonníku, jednak v zákone o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z..

Podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia
alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo

strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby
zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez
nekalých podmienok (článok 6 bod 1Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách).Odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora z 27.02.2014 vo veci sp. zn. C-470/12, bod
41, v ktorom Súdny dvor výslovne deklaroval, že „možnosť súdu skúmať nekalosúťažné podmienky aj
bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice

93/13, teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň
na dosiahnutie cieľa stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať
odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so
spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00,
Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25)“ .

V zmysle článku 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách sa preto prvostupňový súd správne zaoberal otázkou, či zmluvné podmienky inkorporované
do štandardnej spotrebiteľskej zmluvy nepredstavujú neprimerané zmluvné podmienky v neprospech
spotrebiteľa. Prvostupňový súd pritom dospel k záveru, že výška úrokov uvedená v zmluve o
revolvingovom úvere je v rozpore s dobrými mravmi z dôvodu ich neprimeranosti.

Odvolací súd v súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu predovšetkým zdôrazňuje tú skutočnosť,

že úroky za poskytovanie peňažných prostriedkov podliehajú súdnej kontrole vo svetle princípu
dobrých mravov (§ 39 Občianskeho zákonníka). Doterajšia judikatúra súdov nespochybnila, že
neprimerané úroky sú v rozpore s pravidlami správania sa, ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere
uznávané a predstavujú základný hodnotový poriadok. Cena plnenia tak teda nie je vyňatá zo súdnej
kontroly, pokiaľ ide o rozsah jej primeranosti a ani kontroly podľa generálnej klauzuly (§ 53 ods. 1

Občianskeho zákonníka). Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov,
ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú určenú najmä s prihliadnutím
k najvyšším úrokových sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Pri
nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou finančného trhu sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika
vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne nie však viac ako o 100 % oproti priemeru

bánk. Výška zmluvných úrokov, pokiaľ tieto úroky prevýšia priemer úrokov na trhu pri porovnateľnom
úvere o viac ako 100 % je neprijateľná a odporuje dobrým mravom. Preto správne postupoval súd
prvého stupňa, ak za v rozpore s dobrými mravmi považoval úroky predstavujúce viac ako 100
% oproti priemeru úrokov na trhu pri porovnateľnom úvere (v tom čase 13,66 % ročne, tak ako
to vyplýva z internetovej stránky NBS:<http://www.nbs.sk/sk/statisticke-udaje/udajove-kategorie-sdds/

urokove-sadzby/priemerne-urokove-miery-z-uverov-obchodnych-bank. V tejto súvislosti odvolací súd
zároveň zdôrazňuje, že pokiaľ sú úroky neplatné v celom rozsahu, nemožno ich ďalej ani moderovať.
Táto okolnosť totiž spôsobuje značnú nerovnováhu v postavení účastníkov v neprospech spotrebiteľa
v zmysle § 53 ods. 1, 5 Občianskeho zákonníka a za týchto okolností je potrebné hodnotiť dohodu o
výške úrokov ako absolútne neplatnú.

Zmluvne „dojednaný“ úrok za poskytnutý úver vo výške 79,59 % ročne a 72,27 % ročne pri revolvingu
je v rozpore s dobrými mravmi, pretože viac ako päťnásobne prevyšuje priemerné úrokové miery
podobného úveru v čase uzavretia zmluvy o úvere. Odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1M Cdo 1/2009 zo dňa 31.07.2009, podľa ktorého: „Hoci maximálna
výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej finančnej čiastky) pri peňažných pôžičkách ani pri

úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných
strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške úrokov totiž musí byť v súlade s ustanovením § 39
Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou
je absolútne neplatný. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov
poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy.“ Ak dodávateľ predformuluje v spotrebiteľskej

zmluve klauzuly, ktoré sú v rozpore s ustanovením§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, tak sa dostáva
do rozporu so zákonom a takéto klauzuly sú neplatné (§ 39 Občianskeho zákonníka).

Pokiaľ ide o skutočnosť, že prvostupňový súd nepriznal úroky z úveru vôbec, a teda nemoderoval
výšku úrokov, odvolací súd na podporu uvedeného poukazuje na článok 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/
EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len ,,smernica“). Z uvedeného článku

vyplýva, že vnútroštátne súdy sú povinné iba neuplatniť nekalú podmienku, aby nebola záväzná prespotrebiteľa, nemôžu však zmeniť jej obsah. Pokiaľ by vnútroštátny súd mohol meniť obsah nekalých
podmienok, ktoré sú uvedené v takýchto zmluvách, mohlo by sa tým ohroziť splnenie dlhodobého cieľa
uvedeného v článku 7 smernice. Táto možnosť by totiž mohla prispieť k odstráneniu odstrašujúceho

účinku pre predajcov alebo dodávateľov spočívajúceho v tom, že sa takéto nekalé podmienky voči
spotrebiteľovi jednoducho neuplatnia, keďže predajcovia alebo dodávatelia by sa totiž mohli pokúšať
dotknuté podmienky používať, pretože by vedeli, že aj keby bolo rozhodnuté o ich neplatnosti, mohol by
vnútroštátny súd zmeniť zmluvu v potrebnom rozsahu, a tak by ich záujmy ostali zabezpečené. Článok 6
ods.1smernice93/13nemožnochápaťtak,ževnútroštátnemusúduvprípade,žezistíexistenciunekalej

podmienky v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, umožňuje
zmeniť obsah uvedenej podmienky namiesto toho, aby ju voči spotrebiteľovi jednoducho neuplatnil
(rozsudok Súdneho dvora EÚ C-618/10 Banco Espanol de Crédito SA proti Joaquínovi Calderónovi
Caminovi, bod 65, 69, 71).

Ako teda vyplýva z obsahu spisu úroková miera dohodnutá medzi účastníkmi konania v zmluve
spotrebiteľskom úvere zo dňa 18.07.2008 podstatne prevyšuje obvyklú úrokovú mieru, a preto je takéto

dojednanie neplatné pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Žalobca preto
nemá nárok na úrok z poskytnutého úveru a revolvingov.

Vzhľadom na to, že žalovaný zaplatil žalobcovi viac finančných prostriedkov ako mu žalobca poskytol,
postupoval súd prvého stupňa správne, ak žalobu žalobcu zamietol.

Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal neúčelnosť právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka advokátom,

je potrebné skonštatovať, že právo na právne zastúpenie je garantované Ústavou SR, ktorá v článku 47
ods. 2 stanovuje, že každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdom, inými štátnymi orgánmi,
alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom. Vedľajší
účastník ako právnická osoba - občianske združenie nemôže byť výnimkou v tom smere, že by sa
takému účastníkovi malo toto ústavné právo odopierať. Je nelogické tvrdiť, že občianske združenie,

ktoré bolo založené na ochranu práv spotrebiteľa, musí vo svojej podstate samo o sebe zabezpečovať aj
právne služby a ochranu práv spotrebiteľa po právnej stránke. Zabezpečenie právneho zástupcu z radov
advokátov je plne v súlade s plnením účelu a poslania tohto občianskeho združenia, pretože najmä v
súčasnosti pri komplikovanej právnej úprave a často meniacej sa legislatíve, pri potrebe naštudovania a
zvládnutia noriem Európskej únie je nepochybné, že zastupovanie kvalifikovaným právnym zástupcom

z radov advokátov je nutné a žiaduce, pričom nijakým spôsobom sa takto nespochybňuje podstata a
poslanie občianskeho združenia. Práve naopak, ide o prejav zodpovedného a kvalifikovaného prístupu
pri ochrane práv spotrebiteľa.

Zásada účinnej súdnej ochrany ako je stanovená v článku 47 Charty základných práv Európskej únie, sa
má vykladať v tom zmysle, že nie je vylúčené, aby sa jej dovolávali právnické osoby a pomoc poskytnutá

na základe tejto zásady môže zahŕňať najmä oslobodenie od platenia trov konania alebo zastupovanie
advokátom. Zo strany vedľajšieho účastníka teda ide o plne eurokonformný prístup pri riešení právneho
zastúpenia aj v tejto právnej veci.

Pri posudzovaní účelnosti poskytnutia trov je potrebné prihliadnuť aj na to, že vedľajší účastník poskytol
žalovanému kvalifikovanú ochranu a súd prvého stupňa rozhodol v prospech žalovaného.

Odvolacísúdzároveňpoukazujenaskutočnosť,žesamotnýžalobcajesilnáspoločnosť,ktorávoveľkom
rozsahu poskytuje spotrebiteľské úvery a nepochybne by vzhľadom na to sama mohla disponovať
vlastným právnym oddelením. Aj napriek tomu sa dáva zastupovať advokátskou kanceláriou. Teda vo
vzťahu k žalobcovi je namieste otázka účelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia (aj žalobca si
v tomto konaní uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia).

Odvolací súd sa preto stotožnil aj s výrokom o trovách konania vedľajšieho účastníka, ktorých výšku
žalobca v odvolaní nenamietal.Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny
potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení

s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca v odvolacom konaní úspešný
nebol a žalovaný a vedľajší účastník na stane žalovaného si trovy odvolacieho konania neuplatnili,
odvolací súd rozhodol, že náhradu trov odvolacieho konania žalobcovi nepriznáva.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.