Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 9. september 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3CoPr/2/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112243167
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8112243167.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu

JUDr. Anny Ilčinovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v právnej veci žalobkyne Q. I., nar. XX.XX.XXXX,
bytom N. XX, K., právne zastúpená JUDr. Martinou Kožárovou Jenčovou, advokátkou, Slovenská 69,
Prešov, proti žalovanej Fakultná nemocnica s poliklinikou J.A. Reimana Prešov, Hollého 4, Prešov, IČO:
00 610 577, právne zastúpená Advokátskou kanceláriou GOGA a spol., s.r.o., Žriedlova 3, Košice, IČO:
36 863 947, o náhradu mzdy a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobkyne a žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 28C 1/2012 - 325 zo dňa 01.10.2014 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy 5 095,79 Eur s

prísl. a v zamietavom výroku o náhrade nemajetkovej ujmy.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy
vo výške 5 095,79 Eur s ročným úrokom z omeškania vo výške 9 % zo sumy 727,97 Eur od 16.06.2012
do zaplatenia, vo výške 8,5 % zo sumy 727,97 Eur od 16.07.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % zo
sumy 727,97 Eur od 16.08.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % zo sumy 727,97 Eur od 16.09.2012
do zaplatenia, vo výške 8,75 % zo sumy 727,97 Eur od 16.10.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % zo
sumy 727,97 Eur od 16.11.2012 do zaplatenia a vo výške 8,75 % zo sumy 727,97 Eur od 16.12.2012
do zaplatenia (výrok I.). V prevyšujúcej časti nárok na náhradu mzdy zamietol (výrok II.), zamietol tiež

návrh na náhradu nemajetkovej ujmy (výrok III.) a vyslovil, že o trovách konania a trovách štátu rozhodne
osobitným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (výrok IV.).

Rozhodnutie odôvodnil zistením, že žalobkyňa pracovala u žalovanej od 01.06.1983 na dobu neurčitú
vo funkcii zdravotná sestra. V konaní tamojšieho súdu vedenom pod sp. zn. 28C/26/2011 súd určil,
že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobkyni podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce zo
dňa 30.11.2010 zo strany žalovanej je neplatná a pracovný pomer trvá ďalej. Podľa názoru súdu

prvého stupňa dôvodom určenia neplatnosti pracovného pomeru bolo jednak zmeškanie prekluzívnej
subjektívnej lehoty zo strany zamestnávateľa na danie výpovede, ako aj skutočnosť, že žalobkyňa
bola u zamestnávateľa vystavená nerovnému zaobchádzaniu a šikanóznemu správaniu. Krajský súd v
Prešoverozsudkomzodňa21.11.2012potvrdilrozsudoksúduprvéhostupňa,atolenzdôvoduuplynutia
dvojmesačnej prekluzívnej lehoty uvedenej v ustanovení § 63 ods. 3 Zákonníka práce. V predmetnom
konaní si žalobkyňa uplatnila náhradu mzdy ako sankciu z neplatného skončenia pracovného pomeru,
tiež si uplatnila nárok na zaplatenie mzdy a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodňujúc porušenie

zásady rovnakého zaobchádzania. Tvrdila, že konanie žalovanej (vykonanie 4 kontrol v priebehu 8
dní práceneschopnosti žalobkyne zo strany zamestnávateľa) ju zasiahlo vo viacerých oblastiach jej
života, vyvolalo pochybnosti o jej čestnosti, spoľahlivosti a dôveryhodnosti, zhoršilo jej postavenie a
profesionálne uznanie, čo malo za následok aj zhoršenie jej zdravotného stavu. Žalovaná navrhla návrhzamietnuť s odôvodnením, že priznanie náhrady mzdy je v rozpore s dobrými mravmi. Nesúhlasila s
priznaním náhrady nemajetkovej ujmy a v tejto súvislosti vzniesla námietku premlčania uplatneného
nároku odôvodňujúc, že skutočností, ktoré namietala navrhovateľka ako diskriminačné sa stali v roku

2009 a v roku 2010.

Prvostupňový súd vec právne odôvodnil čl. VI, § 13 ods. 1, 3, § 79 ods. 1, 2, 3, 4, § 134 ods. 1, 2
Zákonníka práce, § 2 ods. 1, § 6 ods. 2 písm. b), § 9 ods. 1, 2, 3, 4, 5 zákona č. 365/2004 Z.z. o
rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (ďalej len antidiskriminačný zákon), § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods.
1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka. Skonštatoval, že žalobkyňa žiadala titulom náhrady mzdy zaplatiť 13 562,96
Eur za obdobie od 01.08.2011 do 30.11.2012 (t. j. za 16 mesiacov), pričom náhrada mzdy patrí žalobkyni
najskôr od 01.05.2012. Žalovaná neplatne rozviazala pracovný pomer so žalobkyňou ku 31. 03. 2011
a do 30.04.2012 bola žalobkyňa práceneschopná. Žalovaná žiadala, aby súd v zmysle ust. § 79 ods. 2

Zákonníka práce náhradu mzdy žalobkyni nad 12 mesiacov nepriznal. Pokiaľ ide o časové obdobie pre
priznanie náhrady mzdy, súd sa stotožnil s argumentáciou žalovanej a uzavrel, že navrhovateľke nepatrí
náhrada mzdy za obdobie, kedy bola práceneschopná (od 01.04.2011 do 30.04.2012). V tejto súvislosti
poukázal na stanovisko Najvyššieho súdu ČR Cpjn 4/2004, podľa ktorého zamestnanec nemá nárok na
náhradu mzdy za dobu jeho dočasnej práceneschopnosti a to z dôvodu, že ak zamestnanec nemôže

vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy v dôsledku práceneschopnosti, počas ktorej mu nepatrí
náhrada mzdy, nemá nárok ani na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru v prípade,
ak je práceneschopný. Súd preskúmal nárok na náhradu mzdy za obdobie od 01.05.2012 do 30.11.2012,
t. j. kedy už žalobkyňa nebola práceneschopná, bola vedená na úrade práce ako nezamestnaná a dňom
01.12.2012 opäť do zamestnania u žalovanej nastúpila. Za obdobie od 01. 05. do 30. 11. 2012 súd

priznal žalobkyni náhradu mzdy podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce so skonštatovaním, že správanie
sa žalobkyne počas trvania pracovného pomeru, jej charakterové a osobnostné vlastnosti, výkonnosť v
práci nie sú argumentom pre zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy. Keďže žalobkyňa si uplatnila
nároknanáhradumzdy967,40Eurmesačne aust.§134ods.1,2Zákonníkaprácejasnevymedzuje,čo
sa považuje na pracovnoprávne účely ako priemerný zárobok (vždy kalendárny štvrťrok predchádzajúci

štvrťroku,vktoromsapriemernýzárobokzisťuje),základomvýpočtunáhradymzdyjepriemernýzárobok
vo výške 727,97 Eur a nie 967,40 Eur ako ho vypočítala žalobkyňa. Preto súd nad priemernú mesačnú
mzdu 727,97 Eur návrh žalobkyne zamietol (II. výrok). K obrane žalovanej, aby súd žalobkyni nepriznal
nárok na náhradu mzdy lebo bola problémovou zamestnankyňou uviedol, že žalovaná síce predložila
rozsiahle dôkazy o tom, že žalobkyňa porušovala pracovnú disciplínu (sťažnosť pacienta, nedôsledné

vypisovanie zdravotnej dokumentácie, vykonávanie poisťovacej činnosti na gynekologicko-pôrodníckom
oddelení), v tejto súvislosti zdôraznil, že ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce pre nepriznanie
náhrady mzdy nad 12 mesiacov ako dôvod nepozná skutočnosť akou zamestnankyňou bola žalobkyňa
pred neplatným skončením pracovného pomeru. V tejto súvislosti súd poukázal aj na judikatúru, podľa
ktorej základným hľadiskom, na ktoré súd musí pri znižovaní, prípadne nepriznaní náhrady mzdy brať

zreteľ je skutočnosť, či sa pracovník po neplatnom skončení pracovného pomeru zapojil do práce,
prípadne z akých dôvodov tak neurobil. Pri rozhodovaní o znížení, alebo nepriznaní náhrady mzdy musí
súd zvážiť, či pracovník mal možnosť obstarať si vhodnú prácu a za akých podmienok, či a aké zárobky
dosahoval a či to nebolo za nepriaznivých okolností. Pri posudzovaní nepriznania náhrady mzdy podľa
§ 79 ods. 2 Zákonníka práce nie sú podstatné okolnosti v osobe, správaní a v pracovnom hodnotení

samotného zamestnanca počas trvania pracovného pomeru, ale skutočnosti, ktoré nastali po neplatnom
skončení pracovného pomeru a teda to, či vykonával nejakú inú prácu a podobne. Právna úprava
umožňuje znížiť, prípadne vôbec nepriznať zamestnancovi náhradu mzdy, ak celkový čas, za ktorý by sa
mu mala poskytnúť náhrada mzdy presahuje 12 mesiacov. Súd sa s obranou žalovanej nestotožnil, mal
za to, že ak nárok na náhradu mzdy začínal plynúť po skončení pracovnej neschopnosti od 01.05.2012 a

žalobkyňa opäť nastúpila do zamestnania 01.12.2012, patrí jej náhrada mzdy za obdobie od 01.05.2012
do 30.11.2012 (7 mesiacov x 727,97 Eur) vo výške 5 095,79 Eur. Zároveň priznal žalobkyni aj úrok z
omeškania z náhrady mzdy od výplatného termínu od júna 2012 do decembra 2012 vo výške, ktorú si
žalobkyňa v zákonnej výške uplatnila (I. výrok).

Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy súd v celom rozsahu zamietol. Pripustil, že v rozsudku, v ktorom
určil, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobkyni je neplatná a pracovný pomer naďalej trvá,
uviedol okolnosti naznačujúce porušenie antidiskriminačného zákona na pracovisku, na druhej strane
zdôraznil, že v potvrdzujúcom rozsudku krajského súdu sa tento dôvod nepotvrdil. Dôvodom prepotvrdenie rozsudku o neplatnosť výpovede odvolacím súdom bolo zmeškanie prekluzívnej lehoty zo
strany žalovanej. V priebehu tohto konania žalovaná predložila súdu celý rad dôkazov, ktoré preukázali,
že nebola so žalobkyňou ako zamestnankyňou s výkonom jej práce spokojná. V kontexte týchto dôkazov

(najmä tých, ktoré potvrdili, že žalobkyňa vykonávala zárobkovú činnosť na gynekologicko-pôrodníckom
oddelení, ako aj predložené vyjadrenia zdravotných sestier, že vrchná sestra vykonávala kontrolu
činnosti na oddelení každej sestry, sťažnosti pacienta) s poukazom na preukázanú nespokojnosť zo
strany zamestnávateľa s výkonom práce žalobkyne a s preukázaním jej viacerých pochybení, súd
uzavrel, že konanie zo strany zamestnávateľa (vykonanie 4 kontrol počas trvania práceneschopnosti

žalobkyne) nebolo takej intenzity, aby umožňovalo postup v zmysle § 9 antidiskriminačného zákona.
V konaní ani nebolo preukázané, že by nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným
spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť, alebo spoločenské uplatnenie žalobkyni. Preto
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch zamietol (III. výrok).

Výrok o trovách konania a trovách štátu súd odôvodnil ust. § 151 ods. 3 O.s.p. (IV. výrok).

Odvolanie proti rozsudku podala žalobkyňa a žalovaná.

Odvolanie žalobkyne smeruje len proti výroku, ktorým súd zamietol návrh na náhradu nemajetkovej ujmy
(výrok č. III.). Žalobkyňa tvrdí, že došlo voči jej osobe k nerovnému zaobchádzaniu a to vykonávaním

kontrol dodržiavania liečebného režimu počas práceneschopnosti, lebo bola jedinou zamestnankyňou
z tisícky zamestnancov, u ktorej sa takéto kontroly vôbec vykonali, čo potvrdila v konaní aj svedkyňa
Ing. S.. Argumentácia žalovanej, že žalobkyňa bola opakovane práceneschopná neobstojí, lebo z
potvrdeniaSociálnejpoisťovnejezrejmé,žebolaodroku2008lenrazdlhodobejšiepráceneschopná pre
problémy s kĺbmi (od 3/2009 do 07/2009), ináč nemala s dochádzkou do práce žiadne problémy. Postup

žalovanej, keď u nej opakovane vykonávala kontrolu nemožno považovať za primeraný, nevyhnutný
a objektívne ospravedlniteľný. Žalovaná vykonala kontrolu 07.07.2010, kedy bola žalobkyňa doma,
13.07.2010 a 14.07.2010, kedy žalovaná konštatovala, že sa doma nezdržiavala a znova 15.07.2010,
kedy bola žalobkyňa opätovne doma. Z priebehu vykonávaných kontrol a ich periodicity je zrejmé, že
zamestnávateľ tieto kontroly vykonával s cieľom za každú cenu nájsť dôvod pre výpoveď z pracovného

pomeru. To je potrebné považovať za šikanózne správanie, zneužívajúce právo a jednoznačný rozpor
s dobrými mravmi. Keďže k takému kroku žalovaná pristúpila výlučne u žalobkyne a u žiadneho iného
zamestnanca nie, je potrebné takéto konanie označiť za diskriminačné. Žalobkyňa sa nestotožnila
ani so záverom súdu, podľa ktorého bola preukázaná nespokojnosť zamestnávateľa s ňou ako
zamestnankyňou. Je pozoruhodné, že napriek jej 30 ročnej praxi ako zdravotnej sestry, nespokojnosť

je daná až od obdobia, kedy sa jej priamou nadriadenou stala p. U.. Žalovaná nepreukázala, že by sa
vrchnásestrarovnakosťažovalaajnaprácuostatnýchzdravotnýchsestier.Odvolateľkanepopieraprávo
kontrolovať zamestnancov, avšak kontrola má byť u všetkých zamestnancov rovnaká. Tiež nesúhlasila
s tým, že vykonávala zárobkovú činnosť na gynekologicko - pôrodníckom oddelení. Z vykonaného
dokazovania bolo preukázané, že navštívila pacientky na tomto oddelení, nikdy tam s nimi však žiadnu

zmluvu o poistení neuzatvorila, a teda nevykonávala zárobkovú činnosť. Pokiaľ ide o sťažnosti na jej
osobu zo strany pacientov, tieto sťažnosti neboli riadne prešetrené a pod všetkými sťažnosťami bola
podpísaná p. U.. Ďalej uviedla, že nemožno akceptovať názor súdu, že obnovenie pracovného pomeru
so žalobkyňou je primeraným zadosťučinením. Žalovaná k obnoveniu pracovného pomeru nepristúpila
dobrovoľne, uznajúc diskriminačné konanie voči nej, čo by mohlo byť považované za istú morálnu

satisfakciu. K obnove pracovného pomeru došlo na základe rozhodnutia súdu a v priebehu celého
konania žalovaná nepriznala nerešpektovanie zásady rovnakého prístupu, ani nevyjadrila snahu aspoň
o ospravedlnenie. Vo vzťahu k žalobkyni nedošlo k žiadnej náprave protiprávneho stavu, nedostalo sa
jej žiadneho primeraného zadosťučinenia, ani náhrady nemajetkovej ujmy. Poukázala tiež na Smernicu
Rady 2004/113/EHS, v zmysle ktorej členské štáty Európskej únie majú povinnosť bezpodmienečne

zabezpečiť postihovanie porušovania zásady rovnakého zaobchádzania účinným a odstrašujúcim
spôsobom, pričom za účinnú a odstrašujúcu sankciu možno považovať aj zaplatenie odškodného obeti
bez osobitnej sankcie v rámci verejného práva (čl. 14 smernice). Namietala tiež skutočnosť, že otázku
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy súd pôvodne plánoval vylúčiť na samostatné konanie a preto
vykonané dokazovanie sa týkalo nároku na náhradu mzdy a nebolo vykonané vo vzťahu k nároku na

náhradu nemajetkovej ujmy. Preto nemala možnosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom s dôrazom na
nároky z titulu diskriminačného konania, čím jej bolo odňaté právo konať pred súdom. Navrhla rozsudok
v napadnutom rozsahu zmeniť a priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, alternatívne žiadala
rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.Odvolanie žalovanej smeruje len proti vyhovujúcemu výroku, ktorým bola zaviazaná zaplatiť náhradu
mzdy (I. výrok). Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa skončila pracovný pomer u

žalobkyne ku dňu 31.03.2011 a v nasledujúcom období bola až do 30.04.2012 práceneschopná. Od
01.05.2012 do 30.11.2012 bola evidovaná na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny a od 01.12.2012 sa
vrátila späť do zamestnania. Prvé posudzované obdobie u žalobkyne, t.j. od 01.04.2011 do 30.04.2012,
ktoré spolu trvalo 13 mesiacov, bolo obdobím bezprostredne existujúcom po neplatnom skončení
pracovného pomeru, a teda z hľadiska počítania času je toto obdobie zároveň obdobím v zmysle

ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce, t.j. obdobím prvých 12 mesiacov po skončení pracovného pomeru.
Nárok na náhradu mzdy sa počíta presne a kontinuálne po dňoch a mesiacoch, a to odo dňa,
keď oznámil zamestnanec zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Takéto počítanie času
sleduje aj účel a zmysel inštitútu náhrady mzdy, ktorá sa poskytuje za konkrétny deň, čas, kedy
zamestnanec je v pracovnom pomere, ale pre nejakú prekážku nepracuje. Takto sa navyše dá
presne určiť oprávnenosť a výška poskytovanej náhrady mzdy, a to či v daný deň zamestnanec mal

dovolenku, alebo či daný deň nebol sviatok, deň pracovného pokoja alebo či zamestnanec nebol v tom
čase práceneschopný pre chorobu a pod. Podľa odvolateľky náhrada mzdy má zabezpečiť finančnú
kompenzáciu pre zamestnanca kontinuálne po strate jeho zamestnania a nie až niekoľko rokov potom.
Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo 204/2009 zo dňa 28.08.2011, podľa ktorého
obdobie 12 mesiacov sa počíta kontinuálne. Zdôraznila, že obdobie od 01.05.2012 do 30.11.2012,

za ktoré súd priznal náhradu mzdy je obdobím po uplynutí 12 mesiacov odo dňa, keď zamestnanec
oznámil zamestnávateľovi, že trvá na svojom zamestnaní, a preto je potrebné sa zaoberať aj otázkou,
či za toto obdobie by bolo možné náhradu u navrhovateľky znížiť alebo vôbec nepriznať. Uviedla, že
nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti a z toho, ako si plnila svoje pracovné povinnosti predtým
ako s ňou žalovaná skončila pracovný pomer. Posudzovanie a poskytovanie náhrady mzdy a možnosť

jej zníženia, resp. nepriznania musí byť v príčinnej súvislosti so správaním a konaním žalobkyne vo
vzťahu k žalovanej a k plneniu si pracovných povinností s tým, prečo žalovaná dala výpoveď, a nie v
príčinnej súvislosti s tým, ako sa žalobkyňa správala potom, keď u žalovanej nepracovala a nemala s
ňou nič spoločné. Podľa odvolateľky je nespravodlivé, že má nahradiť mzdu, hoci neplatnosť výpovede
bola určená iba z formálnych dôvodov (zmeškanie subjektívnej lehoty na danie výpovede), navyše

keď žalobkyňa mnohokrát v práci pochybila a okrem iného v rozhodnom období bola registrovaná ako
viazaný finančný agent pre spoločnosť Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s.. Žalobkyňa nesplnila ani
základnú podmienku, a to neoznámila žalovanej, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Navrhla rozsudok v
napadnutej časti zmeniť a nárok navrhovateľky na náhradu mzdy zamietnuť v celom rozsahu a priznať
trovy konania.

Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedla, že ak nárok na náhradu mzdy počas istého
obdobia nepatrí, tak ho nemožno zahrnúť do celkového času, kedy by sa mala náhrada mzdy poskytnúť.
Konanie o neplatnosť skončenia pracovného pomeru bolo právoplatne skončené a bolo rozhodnuté,
že pracovný pomer naďalej trvá. Oznámenie, že zamestnanec trvá na ďalšom zamestnávaní nemusí

mať písomnú formu, resp. nedostatok písomnej formy nespôsobuje neplatnosť takéhoto úkonu. Dňa
07.12.2010 sa žalobkyňa zúčastnila stretnutia s riaditeľom žalovanej, o čom svedčí potvrdenie zo dňa
07.12.2010. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaná sa od počiatku bránila výpovedi, teda trvala na ďalšom
zamestnaní. Navrhla rozsudok vo vyhovujúcom výroku potvrdiť ako vecne správny.

Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedla, že podaním zo dňa 18.12.2012 žalobkyňa
uplatnila nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Samotné podanie ešte neznamená, že
sa tým začalo aj riadne konanie podľa antidiskriminačného zákona. Na to, aby sa takého konanie
podľa § 11 antidiskriminačného zákona vôbec riadne začalo, bola žalobkyňa povinná označiť aj to,
ktoré jej právo bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania. To však do 24.04.2014

neurobila, a preto žalovaná nemohla vedieť, proti akým konkrétnym okolnostiam sa má brániť a
uviesť svoje dôkazné bremeno. Počas konania preto žalovaná vzniesla námietku premlčania. Rovnako
aj nárok titulom údajného diskriminačného konania - vykonávania kontrol počas práceneschopnosti
žalobkyne považuje žalovaná za premlčaný, keďže kontroly boli vykonané už v roku 2010. Zdôraznila,
že zákon č. 462/2003 Z. z. o náhrade príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca nikde

nestanovoval ako často možno zamestnanca kontrolovať a ktorého zamestnanca je vôbec možné
kontrolovať a rovnako tento zákon nezakazoval urobiť kontrolu aj každý deň. Konanie v súlade so
zákonom nemôže byť preto diskriminačným. Je potrebné zohľadniť, že podľa potvrdenia Sociálnej
poisťovne žalobkyňa bola práceneschopná v roku 2009 - 4 mesiace a v roku 2010 - 5 mesiacov. Pokiaľide o vzťahy s p. U., táto nič nemá spoločné s porušovaním pracovnej disciplíny žalobkyne v roku
1984 a 2006, s podozrením na krádež v TESCO STORES SK, a.s., s vykonávaním inej zárobkovej
činnosti bez súhlasu žalovanej (sprostredkovanie poistenia na novorodeneckom oddelení), s neplnením

si registračnej povinnosti voči Komore sestier. Okrem toho, p. U. ako vedúca sestra kontrolovala všetky
sestry. Podľa žalovanej označeným konaním (kontrola u navrhovateľky počas jej práceneschopnosti
4 x) žalobkyňa hodnoverne nepreukázala nielen vznik nemajetkovej ujmy, existenciu protiprávneho
úkonu alebo porušenia povinnosti, ale nijako nepreukázala taký protiprávny úkon, ktorý by bol v priamej
príčinnej súvislosti s prípadnou škodou, či nemajetkovou ujmou. Navrhla rozsudok v zamietavom výroku

o nepriznaní náhrady nemajetkovej ujmy potvrdiť.

Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O. s. p.) oprávnenými osobami - účastníkmi konania (§ 201 O. s. p.) proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O. s. p.) a po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísanénáležitosti(§205ods.1O.s.p.)ažeodvolateliapoužilizákonomprípustnéodvolaciedôvody

(§ 205 ods. 2 O. s. p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), na nariadenom odvolacom pojednávaní (§ 214 ods. 1 písm. b) O. s. p.)
a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne ani odvolanie žalovanej nie je dôvodné. Napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky na jeho potvrdenie v
zmysle § 219 O. s. p..

Z podaného odvolania vyplýva, že žalobkyňa napadla len rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým súd
zamietol návrh na náhradu nemajetkovej ujmy (výrok III.) a žalovaná napadla výrok, ktorým jej bola
uložená povinnosť zaplatiť náhradu mzdy (výrok I.). Odvolaním teda nebol napadnutý výrok, ktorým súd
nárok na náhradu mzdy v prevyšujúcej časti zamietol (výrok II.) ani výrok, že o trovách konania a trovách

štátu bude rozhodnuté osobitným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (výrok IV.).

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie veci, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné
na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach,

dôkladneasprávnevyhodnotil,pričomipodľaodvolaciehosúdudospelksprávnymskutkovýmzisteniam
a pretože odvolací súd zdieľa i jeho právne závery vo veci, keď vec i správne právne posúdil s
poukazom na ust. § 219 ods. 2 O. s. p., odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie
písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa
mal od týchto záverov prvostupňového súdu odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľom.

Odvolatelia vo svojom odvolaní neuvádzajú žiadne nové podstatné skutočnosti, svoju rozsiahlu a
podrobnú argumentáciu opakovane predostreli už pred súdom prvého stupňa, ktorý sa so všetkými
relevantnými skutkovými i právnymi otázkami náležite vysporiadal.

Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce (ďalej len „Zákonníka práce“), ak zamestnávateľ dal zamestnancovi

neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe
a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho
pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo
požadovať,abyzamestnancanaďalejzamestnával.Zamestnávateľjepovinnýzamestnancoviposkytnúť
náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď

oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní
pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.

Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť
náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť

mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12
mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať.

Zamestnávateľ je povinný poskytnúť zamestnancovi, ktorý mu oznámil, že trvá na tom, aby ho ďalej
zamestnával náhradu mzdy až do doby, kedy zamestnancovi umožní pokračovať v práci alebo kedy

dôjde k platnému rozviazaniu pracovného pomeru. Ust. § 79 Zákonníka práce upravuje práva a
povinnosti účastníkov pracovného pomeru v období, v ktorom sú ich vzťahy sporné, v dôsledku
rozviazania pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým zrušením alebo zrušením v skúšobnej dobe,
ktoré učinil zamestnávateľ a jeho platnosť zamestnanec neuznáva (podal preto na súd žalobu ourčenie jej neplatnosti) a v ktorom panuje (až do rozhodnutia súdu o žalobe o určenie neplatnosti
rozviazania pracovného pomeru alebo do doby, než dôjde k platnému rozviazaniu pracovného pomeru
inak) neistota, či pracovný pomer skutočne skončil (podľa zamestnávateľom učineného rozviazania

pracovného pomeru), alebo či bude (môže) pokračovať. V prípade, že zamestnávateľ po právoplatnosti
rozhodnutia súdu o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru neprideľuje zamestnancovi prácu podľa
pracovnej zmluvy, ide o prekážku na strane zamestnávateľa podľa ust. § 141 ods. 1 Zákonníka práce.
Zamestnancovi po dobu, po ktorú mu zamestnávateľ neprideľuje prácu podľa pracovnej zmluvy, patrí
náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku a túto náhradu nemožno znížiť, poprípade nepriznať, aj

keby o to zamestnávateľ žiadal.

Žiadosť zamestnávateľa o zníženie, prípadné o nepriznanie náhrady mzdy podľa § 79 ods. 2 Zákonníka
práce predstavuje z procesného hľadiska obranu proti žalobe, ktorou sa zamestnanec domáha
zaplatenia náhrady mzdy podľa ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce. Požiadavka zamestnávateľa, aby
zamestnancovi nebola náhrada mzdy vôbec priznaná v sebe zahŕňa tiež žiadosť o primerané zníženie

náhrady mzdy. K zníženiu, poprípade nepriznaniu náhrady mzdy podľa ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce
môže súd pristúpiť len ak po zhodnotení všetkých okolností prípadu je možné dôvodiť, že zamestnanec
sa zapojil alebo mohol zapojiť (a bez vážnych dôvodov sa nezapojil) do práce u iného zamestnávateľa
za podmienok v zásade rovnocenných alebo dokonca výhodnejších než aké by mal pri výkone práce
podľa pracovnej zmluvy, keby zamestnávateľ plnil svoju povinnosť prideľovať mu dohodnutú prácu. Pri

rozhodovaní o tom, či na žiadosť zamestnávateľa zníži, poprípade neprizná zamestnancovi náhradu
mzdy za dobu presahujúcu 12 mesiacov, súd podľa ust.§ 79 ods. 2 Zákonníka práce prihliadne najmä k
tomu, či bol zamestnanec medzi tým zamestnaný, akú prácu tam vykonával a akého zárobku dosiahol,
alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Významné pritom je najmä, či sa zamestnanec zapojil alebo
mohol zapojiť do práce v mieste dohodnutom pracovnou zmluvou pre výkon práce alebo v mieste, ktoré

je možné z hľadiska daného účelu považovať za rovnocenné miestu dohodnutému pre výkon práce, či
zamestnanec vykonával alebo mohol vykonávať takú prácu, ktorá zodpovedá druhu práce dohodnutej
v pracovnej zmluve alebo práci, ktorá je dohodnutému druhu práce rovnocenná alebo prácu, ktorej
výkon je pre zamestnanca výhodnejší než v pracovnej zmluve dohodnutý druh práce, a akú mzdu za
vykonanú prácu dosiahol, alebo by mohol (keby takú prácu vykonával) dosiahnuť. Ak by sa zamestnanec

zapojil alebo mohol zapojiť do práce u iného zamestnávateľa za podmienok nezodpovedajúcich tým, za
ktorých by vykonával prácu u zamestnávateľa v prípade, žeby mu prideľoval prácu v súlade s pracovnou
zmluvou, nebolo by z hľadiska daného účelu možné po zamestnancovi spravodlivo požadovať, aby sa
po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru do takejto práce vôbec zapojil; ak tak i napriek tomu učinil,
nemôže to viesť k záveru, že má byť požadovaná náhrada mzdy znížená alebo dokonca nepriznaná.

V prejednávanej veci nepochybne žalobkyňa tým, že počas plynutia výpovednej doby podala na súde
žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru (01. 02. 2011), oznámila zamestnávateľovi, že trvá
na tom, aby ju zamestnával. Správne postupoval súd prvého stupňa, pokiaľ nepriznal žalobkyni náhradu
mzdy (§ 79 ods. 1 Zákonníka práce) za obdobie jej práceneschopnosti (od 01. 04. 2011 do 30. 04. 2012)

nakoľko v tom čase nebola splnená podmienky schopnosti žalobkyne vykonávať prácu pre žalovanú.
Od 01. 05. 2012 až do doby, kedy sa žalobkyňa opäť u žalovanej zamestnala (01. 12. 2012), resp. týmto
dňom jej žalovaná umožnila nástup do zamestnania, za uvedené obdobie, t. j. od 01. 05. 2012 do 01.
12. 2012 žalobkyňa už nepoberala nemocenské dávky. Pri rozhodovaní o žiadosti zamestnávateľa, aby
súd znížil, resp. nepriznal podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce náhradu mzdy odvolací súd zdôrazňuje,

že základným hľadiskom pri tomto rozhodovaní je skutočnosť, či sa žalovaná po neplatnom skončení
pracovnéhopomerudoprácezapojila,prípadneči takneurobilazvážnychdôvodov.Podstatnépritomje,
či sa zapojila alebo mohla zapojiť do práce v mieste dohodnutom pracovnou zmluvou pre výkon činnosti
alebo v mieste, ktoré je možné z hľadiska daného účelu považovať za rovnocenné miestu dohodnutému
pre výkon pracovnej činnosti (napr. v mieste bydliska alebo v mieste, ktoré je možné z hľadiska daného

účelu považovať za výhodnejšie). Preto odvolací súd posudzoval, či je možné z hľadiska daného účelu
u žalobkyne spravodlivo požadovať, aby sa žalobkyňa v mieste bydliska do práce zapojila. V danom
prípade mal odvolací súd za preukázané, že žalobkyňa bola od 02. 05. 2012, t. j. okamžite po skončení
práceneschopnosti, ktorá trvala 13 mesiacov, zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie (č. l.
22 spisu). Uvedené preukazuje, že sa žalobkyňa uchádzala na úrade práce o pracovné miesto, a to v

mieste svojho trvalého bydliska, resp. v mieste, kde sa trvalo zdržuje a z dôvodu nedostatku pracovných
príležitostí sa do pracovného procesu u iného zamestnávateľa nezapojila. Odvolací súd preto ustálil, že
za uvedené obdobie od 01. 05. 2012 do 30. 11. 2012 žalobkyni patrí náhrada mzdy podľa § 79 ods. 2
Zákonníka práce, nakoľko do pracovného procesu u iného zamestnávateľa sa nezapojila, z objektívnychniezosubjektívnychdôvodov,apretoniejedôvodnazníženie,resp.nepriznanienáhradymzdy.Správne
preto postupoval súd prvého stupňa, ak návrhu zamestnávateľa na zníženie, resp. nepriznanie náhrady
mzdy podľa ust.§ 79 ods. 2 Zákonníka práce nevyhovel.

K odvolacím námietkam, že v čase od 01. 05. 2012 do 30. 11. 2012 žalobkyňa mala príjem z
poisťovacejčinnostiabolapoberateľkoudôchodkuodvolacísúduvádza,žepríjemzpoisťovacejčinnosti
mala žalobkyňa už dlhodobo pred neplatným skončením pracovného pomeru (uvedené konanie -
sprostredkovanie poistenia na novorodeneckom oddelení bolo opakovane hodnotené ako porušovanie

pracovnej disciplíny) a nárok na dôchodok z dôvodu poklesu vykonávať zárobkovú činnosť o 55 % v
porovnaní so zdravou fyzickou osobou vznikol žalobkyni od 02. 08. 2011 a bol priznaný vo výške 267,50
Eur. Priznaný dôchodok nie je možné hodnotiť ako dôvod pre zníženie náhrady mzdy, lebo invalidný
dôchodok by žalobkyňa poberala k svojmu príjmu od augusta 2011 bez ohľadu na to, či by s ňou
zamestnávateľ skončil pracovný pomer (platne alebo neplatne).

Podľa § 9 ods. 1 antidiskriminačného zákona, každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké
zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou.

Podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona, každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa
domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách

nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal
zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav
alebo poskytol primerané zadosťučinenie.

Podľa § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona, ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce,

najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť,
spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.

V predmetnom konaní žalobkyňa uplatnila aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, a to ako satisfakciu
za porušenie antidiskriminačného zákona. Žalobkyňa považovala postup žalovanej, keď u nej „vykonala
kontrolu 4x v priebehu ôsmich dní počas trvania jej práceneschopnosti“ za neprimeraný a objektívne
neospravedlniteľný postup žalovanej. Podľa žalobkyne žalovaná cielene vykonávala kontroly u nej na
dodržiavanie liečebného režimu s cieľom docieliť pristúpenie k výpovedi žalobkyne.

Odvolací súd pokiaľ ide o samotný obsah konania žalovanej, t. j. kontroly vykonávane u žalobkyne
počas jej práceneschopnosti v priebehu ôsmich dní 4x, k samotnej podstate konania označeného za
diskriminačné uvádza, že v zmysle zákona č. 462/2003 Z. z. o náhrade príjmu pri dočasnej pracovnej
neschopnosti zamestnanca v znení neskorších predpisov, je zamestnávateľ (teda v tom čase žalovaná)

povinný vyplácať zamestnancovi náhradu príjmu pri dočasnej práceneschopnosti počas prvých desať
dní práceneschopnosti zamestnanca.

V zmysle ust.§ 9 ods. 4 citovaného zákona, zamestnávateľ má právo vykonať kontrolu či sa dočasne
práceneschopný zamestnanec zdržiava na mieste určenom počas dočasnej pracovnej neschopnosti.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že oprávnenie žalovanej kontrolovať žalobkyňu počas jej
práceneschopnosti stanovoval priamo zákon č. 462/2003 Z. z., pričom tento zákon neuvádza ako často
je možné zamestnanca kontrolovať, ktorého zamestnanca je možné vôbec kontrolovať a rovnako nijako
tento zákon nezakazuje urobiť zamestnávateľovi kontrolu aj každý deň.

V zmysle citovaného ustanovenia žalovaná ako zamestnávateľka žalobkyne bola oprávnená kontrolovať
ju počas prvých desať dní práceneschopnosti a bola oprávnená kontrolovať len miesto, kde sa zdržiava.
V ďalšom období, t. j. po uplynutí 10 dní práceneschopnosti môže zamestnanca kontrolovať už len
Sociálna poisťovňa.

Výsledkamivykonanéhodokazovaniabolovkonanípreukázané,žedôvody,prektoréžalovanávykonala
kontrolu u žalobkyne (4x počas ôsmich dní), či sa žalobkyňa dočasne práceneschopná na mieste
určenom zdržiava bola skutočnosť, že žalobkyňa dva roky pred neplatným skončením pracovnéhopomeru bola dlhodobo práceneschopná. V roku 2009 jej práceneschopnosť trvala od 02. 02. 2009 do
21. 06. 2009, v roku 2010 od 16. 07. 2010 do 28. 02. 2011 (viď č. l. 58 spisu).Pri trvaní dočasnej
práceneschopnosti zamestnávateľ, ako mu to zákon ukladá (§ 9 ods. 4 zákona č. 462/2003 Z. z.) má

možnosť prvých 10 dní práceneschopnosti zamestnanca kontrolovať či sa zdržiava na mieste určenom
počas dočasnej práceneschopnosti.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že žalovaná v priebehu tohto konania
predložila celý rad dôkazov, ktoré preukázali, že nebola so žalobkyňou ako zamestnankyňou s výkonom

jej práce spokojná. Správne preto postupoval súd prvého stupňa, ak v kontexte s vykonanými dôkazmi,
ktoré potvrdili, že žalobkyňa napr. vykonávala zárobkovú činnosť na gynekologicko-pôrodníckom
oddelení, kde sprostredkovala poistenie na novorodeneckom oddelení, že vrchná sestra vykonávala
kontrolu činnosti na oddelení u každej sestry nielen u žalobkyne, tiež s poukazom na dôkaz, že
aj primár oddelenia MUDr. N. listom zo dňa 08. 07. 2009 potvrdil nesprávne vedenie zdravotnej
dokumentácie u žalobkyne, ako aj v súvislosti so sťažnosťami pacientov na osobu žalobkyne, mal súd

za to, že aj keď správanie sa žalovanej ako zamestnávateľa môže vzbudiť pochybnosti o jeho rovnakom
zaobchádzaní, s poukazom na preukázanú nespokojnosť zo strany zamestnávateľa so žalobkyňou
ako zamestnankyňou a s preukázaním jej viacerých pochybení pri výkone práce, konanie zo strany
zamestnávateľa nebolo takej intenzity, aby bolo dôvodné postupovať v zmysle § 9 antidiskriminačného
zákona. Žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno týkajúce sa skutočnosti, z ktorých možno

odvodiť, že došlo k diskriminácií jej osoby.

Skutočnosť, že žalobkyňa pociťovala konanie žalovanej (časté kontroly počas práceneschopnosti) vo
vzťahu k jej osobe ako diskriminačné ešte neznamená, že k diskriminácii aj skutočne došlo. V tejto
súvislosti poukazuje odvolací súd na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS

16/09 zo dňa 30.04.2009, v zmysle ktorého „Subjektívny názor sťažovateľa na diskrimináciu jeho osoby
nie je dôvodom na prijatie záveru, že vo vzťahu k nemu mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu. Z
vnútroštátnej právnej úpravy (do 31. júna 2004 § 13 ods. 7 Zákonníka práce a od 1. júla 2004 § 11
ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred
diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších

predpisov v spojení s § 13 ods. 5 Zákonníka práce) totiž vyplýva, že dôkazné bremeno v sporoch
týkajúcich sa porušenia zásady rovnakého zaobchádzania nezaťažuje len a výlučne žalovanú stranu,
ale zaťažuje aj žalobcu. Žalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, z
ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii jeho osoby. Žalobca musí tvrdiť
a zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno), z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k

porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Súčasne musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného
konania je napr. jeho rasa či etnická príslušnosť (pôvod). Až následne sa presúva dôkazné bremeno
na žalovanú stranu, ktorá má právo preukazovať svoje tvrdenia, že neporušila zásadu rovnakého
zaobchádzania.“

Pokiaľ ide o tvrdenie žalovanej, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je premlčaný, odvolací
súd sa s uvedeným tvrdením nestotožnil. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa návrhom doručeným
súdu dňa 18.12. 2012 rozšírila svoj návrh pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy a následne ho
špecifikovalanapojednávaní22.05.2013(č.l.51spisu).Nauvedenompojednávaníuviedla,včommalo
spočívať diskriminačné konanie, tvrdila, že vykonané časté kontroly zo strany zamestnávateľa počas

jej práceneschopnosti vníma ako diskrimináciu voči nej. Vzhľadom k tomu, že kontroly boli u žalobkyne
vykonané v mesiaci júl 2010 a návrh bol špecifikovaný na pojednávaní v máji 2013, možno ustáliť, že
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je premlčaný, pretože bol uplatnený v zákonom stanovenej 3-
ročnej premlčacej dobe (§ 101 Občianskeho zákonníka).

Vovzťahukodvolacejnámietketýkajúcejsaodňatiamožnostikonaťpredsúdomzdôvodu,žežalobkyňa
nemala možnosť sa vyjadriť k vykonávaným dôkazom s dôrazom na nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy, odvolací súd uvádza, že na pojednávaní konanom dňa 09.04.2014 súd oboznámil účastníkov
s tým, že s poukazom na predložené dôkazy, výpovede svedkov a listinné dôkazy, ktoré sú v tomto
konaní ako aj v predchádzajúcom konaní o neplatné skončenie pracovného pomeru, súd mal za to,

že je tu dostatok dôkazov na to, aby rozhodol aj o otázke nároku vyplývajúceho z diskriminačného
konania. Súd zároveň poskytol účastníkom konania lehotu na to, aby predložili a zvážili prípadné ďalšie
návrhy na doplnenie dokazovania. Súd za tým účelom odročil pojednávanie na 28.05.2014 (čl. 238
spisu). Žalobkyňa teda bola riadne poučená v zmysle ust. § 120 ods.1, 4 O.s.p., v zmysle ktorýchúčastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd je povinný okrem vecí podľa
odseku 2 poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do
vyhláseniauznesenia,ktorýmsakončídokazovanieavoveciach,vktorýchsanenariaďujepojednávanie

(§115a)najneskôrdovyhláseniarozhodnutiavovecisamej,pretoženadôkazyaskutočnostipredložené
a označené neskôr súd neprihliada. Uznesenie, ktorým súd vyhlásil dokazovanie za skončené bolo
vyhlásené na pojednávaní dňa 01.10.2014. Namietané odňatie možnosti žalobkyne konať pred súdom
nebolo preto dôvodné. Obaja účastníci konania mali právo označiť či predložiť dôkazy týkajúce sa
uplatneného nároku vyplývajúceho z diskriminačného konania žalovanej a rovnako mali možnosť sa k

dôkazom riadne vyjadriť.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie žalobkyne ani odvolanie žalovanej
za dôvodné a potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni
náhradu mzdy (výrok I.) a vo výroku, ktorým súd zamietol návrh na náhradu nemajetkovej ujmy (výrok
III.) ako vecne správny v zmysle ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p..

O trovách prvostupňového konania ako aj odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa, ktorý
doposiaľ o trovách konania nerozhodol (§ 224 ods. 1, 4 O.s.p.).

Rozsudok bol prijatý senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.