Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 16. júl 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/213/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225479
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 07. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112225479.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Viery Škultétyovej a sudkýň Mgr.
Zuzany Holúbkovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v právnej veci navrhovateľa T., zastúpeného S. proti
odporcovi L., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Trenčín, č.k. 11C/248/2012-84 zo dňa 08. apríla 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti
odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 1.069,33 Eur a náhrady
nemajetkovej ujmy vo výške 213,87 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu
Trenčín. Odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie po právnej stránke
odôvodnil § 41 ods. 2 písm. c), d), § 44 ods. 2, 3 Exekučného poriadku, § 3 ods. 1 písm. d), § 6

ods. 1, 2 a 4, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl.
7 ods. 5 Ústavy SR, ako aj príslušné ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Na základe tvrdení navrhovateľa sa nesprávneho úradného
postupu mal súd prvého stupňa dopustiť tým, že žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
nerozhodol v zákonnej lehote. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že

súdny exekútor R.. C. V. podal dňa 29.11.2010 na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného T. proti povinnej G. A.. Exekučným titulom bol rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu, sp. zn. 17815/09 zo dňa 28.06.2010. Exekučný súd uznesením, č.k.
49Er/3059/2010-9 zo dňa 09.12.2010 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Od podania žiadosti o poverenie na exekúciu dňa 29.11.2010 do vydania rozhodnutia o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia na exekúciu dňa 09.12.2010 exekučným súdom uplynula doba 10 dní,
a teda exekučný súd o žiadosti rozhodol v zákonnej lehote. V prejednávanej veci skúmal, či boli dané

predpoklady vzniku zodpovednosti odporcu za škodu. Poukázal na to, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku účinného od 01.06.2011 a z § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku vyplýva, že 15-dňová
lehota na vydanie poverenia pre exekúciu sa nevzťahuje na rozhodnutie o exekučnom titule, ktorým je
rozhodnutie rozhodcovského súdu. Dospel k záveru, že povinnosťou orgánu štátu je len v 15-dňovej
lehote vydať poverenie na exekúciu, ak exekučný titul spĺňa zákonom stanovené podmienky a takýto
postup vyplýval aj zo znenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného pred novelou č. 102/2011

Z. z. Postup súdu však nebol v rozpore so zákonom, nakoľko o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie rozhodol v zákonnej lehote, resp. v 10. deň po doručení žiadosti. Ďalej uviedol, že
so vstupom Slovenskej republiky do európskeho hospodárskeho a právneho systému boli doObčianskeho zákonníka zákonom č. 150/2004 Z. z. s účinnosťou od 01.04.2004 v Hlave V. začlenené
ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 až § 60) a uvedená právna úprava
má základ v Smernici Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách. Z§54ods.1,2Občianskehozákonníkamuvyplynulo,žezmluvnépodmienkyupravené
spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Pripomenul,
že spotrebiteľ sa nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť
svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre
spotrebiteľa priaznivejší. Poukázal na skutočnosť, že Slovenská republika je viazaná

medzinárodnými záväzkami, zmluvami a predpismi, ako aj Smernicami Európskej únie,
vrátane Smernice č. 93/13/EHS a medzinárodné záväzky, vyplývajúce z členstva
Slovenskej republiky v Európskej únii, majú prednosť pred právnym poriadkom platným na území SR.
Uviedol, že na súd bola kauza predložená až v rámci exekučného konania a po zistení, že zmluva
o úvere obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a vykonateľný rozhodcovský rozsudok obchádza
ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, resp. na práva spotrebiteľa a neprijateľné zmluvné podmienky

vôbec neprihliadol, exekučný súd zamietol návrh na vydanie poverenia. Takýmto postupom podľa jeho
názoru exekučný súd iba neuznal rozhodcovský rozsudok za spôsobilý exekučný titul a navrhovateľ
si mohol svoje právo na vymoženie istiny s príslušenstvom vymáhať žalobou na všeobecnom súde, v
podstate okamžite po doručení rozhodnutia o zamietnutí poverenia na exekúciu a
získať nový exekučný titul a na jeho podklade viesť ďalšiu exekúciu. V danej súvislosti zdôraznil, že v

konečnom dôsledku bolo exekučné konanie zastavené z dôvodu, že navrhovateľ si z dvoch možných
alternatív v základnom konaní vybral súkromnoprávny orgán - rozhodcovský súd s rozhodcovským
(súkromnoprávnym) konaním, teda dal prednosť tomuto orgánu pred všeobecnými súdmi, čím sa vyhol
súdnej kontrole neprijateľnosti zmluvných podmienok, ktorú v základnom sporovom konaní pri plnení
zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere skúma súd ex offo. Ak by rozhodcovské súdy postupovali rovnakým

spôsobom ako všeobecné súdy a vychádzali by zo súdnej praxe, Smernice Rady 93/13/EHS
zo dňa 05.04.1993 a zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a ďalších zákonov
na ochranu spotrebiteľa, súd by nemal dôvod v rámci exekučného konania kontrolovať obsah
celej zmluvy o spotrebiteľskom úvere a posudzovať prijateľnosť, resp. neprijateľnosť
zmluvných podmienok a žiadosť o poverenie na exekúciu zamietnuť. Z týchto dôvodov dospel k záveru,

že exekučný súd nepochybil vo svojom úradnom postupe. V danom prípade teda nemal za
preukázaný žiaden z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, a to nesprávny úradný
postup, ani vznik škody v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom ani výšku nejakej škody.
O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi náhradu trov
konania nepriznal, lebo si ich v lehote stanovenej v § 151 ods. 1 O.s.p. nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p., a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a)
O.s.p. sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1
písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods.

1 písm. g) O.s.p.), súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a)
O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho
zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o
zrušenie pojednávania. Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o
skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že odvolací súd nevzhliadol v označených

veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa
a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uviedol, že názor
odvolacieho súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných odvolacích
súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí. Navrhovateľ
podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude

zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých
je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania
z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerýchomylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli
dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s

obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom a prednesom
vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho
procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj
na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že
v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd

vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal
tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany,
ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom
nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal
dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je

zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový
základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie
všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný list. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu je
potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na §

219 ods. 2 O.s.p. sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym odôvodnením okresného
súdu, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkovýchzisteníneabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,naopaksúdprvéhostupňa

ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR, sp. zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís súd prvého stupňa dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne
aj spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 30.01.2011, pričom konanie začalo dňa 09.09.2010, to
znamená, že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom
stanovenej lehoty, pričom omeškanie predstavuje viac ako 143 dní.

Akovyplývazvykonanéhodokazovaniapredsúdomprvéhostupňa,žiadneztýchtotvrdenísanezakladá
na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu

stotožňuje, navrhovateľ podal žiadosť o udelenie poverenia prostredníctvom súdneho exekútora na
Okresný súd Trenčín dňa 29.11.2010 a k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie došlo uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 09.12.2010.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní

od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď exekučný súd vydá poverenie pre exekúciu, aby
vykonal exekúcie. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na prípady,
keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom a žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať
žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s
poukazom na § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v náväznosti na
ustanovenia Zákona o ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, zákone ospotrebiteľských úveroch, je exekučný súd vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok
nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Spotrebiteľské
právojednoznajdynamickejšiesarozvíjajúcichodvetvísúkromnéhopráva,ktorépriamoalebonepriamo

ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora
EÚ. Nemožno sa preto v žiadnom prípade stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej veci
sa nejednalo po právnej stránke o zložitú vec.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom

súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí

námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca.
Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti
sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 17.10.2012 pod č.k. 19NcC/97/2012 - 9, kedy krajský súd
rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Trenčín JUDr. Viera Kumová nie je vylúčená z prejednania a

rozhodovania veci. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací
súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie
sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia
navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu
za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z. z. Odvolací súd tiež poukazuje na

to, že Ústavný súd SR opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich
základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že odvolací súd nevylúčil všetkých
sudcov súdov prvého stupňa, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto súdu prvého stupňa.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti

navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p.
s tým, že súd prvého stupňa sa riadne zaoberal z akého dôvodu pojednával napriek tej skutočnosti, že
riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili.

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že súd prvého stupňa

na prejednanie veci nariadil pojednávanie, ktorého termín vytýčil na 08.04.2014, navrhovateľ
predvolanie na pojednávanie prevzal dňa 25.02.2014, čím účastníkom konania vytvoril predpoklady
pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú pre rozhodnutie vo
veci za podstatné. Na predmetnom pojednávaní sa navrhovateľ zároveň mohol oboznámiť s obsahom
vyjadrenia odporcu k návrhu na začatie konania, predmetného pojednávania sa však napriek

riadne doručenému predvolaniu nezúčastnil, rovnako ako ani odporca, preto nemožno uzavrieť, že by
v danej súvislosti navrhovateľovi bola súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam
odporcu v konaní.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne

predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení
s § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho
konania priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu

mu trovy odvolacieho konania nevyplývajú.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .