Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 9. apríl 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/592/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412222008
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Sidónia Sládečková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4412222008.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a

členiek senátu JUDr. Soni Zmekovej a JUDr. Eriky Madarászovej , v právnej veci navrhovateľky:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporkyni: Slovenská republika a v jej mene konajúce
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody
a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa
14.4.2014 č.k. 10C/187/2012-53 a proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 8.7.2014 č.k.
10C/187/2012-71 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Odporkyni nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa voči odporkyni
domáhala zaplatenia sumy 125 eur ako náhrady škody a sumy 330 eur ako nemajetkovej ujmy podľa
zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá jej vznikla
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Nové Zámky v exekučnom konaní vedenom pod sp.
zn. 5Er/11/2009. Odporkyni náhradu trov konania nepriznal.

Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1, § 15 ods. 1, § 17
ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
platnom v čase začatia tohto konania a podania návrhu na vydanie poverenia, § 41 ods. 1, 2 písm. c),
d), i) § 44 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení platnom ku dňu podania žiadosti o udelenie

poverenia, ako aj vykonaným dokazovaním a zistil, že navrhovateľka namietala, že exekučný súd sa
dopustil nesprávneho postupu tým, že preskúmaval exekučný titul, ktorá činnosť v rámci exekučného
konania nebola v jeho právomoci, toto preskúmanie vykonal neoprávnene a spôsobil tým prieťahy v
konaní a rozhodnutie v danej veci vydal nie v zákonnej 15-dňovej lehote, ale po viac ako 6. mesiacoch.
Súd v tomto prípade skúmal, či exekučný súd dodržal zákonnú 15-dňovú lehotu, z akého dôvodu táto
dodržaná nebola a či je tu existencia dôvodu na náhradu škody, a či vôbec nejaká škoda vznikla. Súd
preto skúmal dôvodnosť návrhu navrhovateľa z pohľadu ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu,

ktorý navrhovateľka vzhliadla v tom, že k vydaniu poverenia nedošlo v zákonnej 15-dňovej lehote, resp.
lehote primeranej, že navrhovateľka síce má exekučný titul, ale nemôže ho uplatniť na exekučnom
súde a tento stav zakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci, že exekučnému súdu neprináleží
preskúmavať právoplatné rozhodnutie v takom rozsahu, ako ho preskúmaval, čím navrhovateľke malavzniknúť škoda. Opierajúc sa o ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení účinnom od 1.2.2002
do 31.5.2010) t.j. v čase začatia exekučného konania súd prvého stupňa dôvodil, že podľa tohto
ustanovenia, ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Pretože
v tejto veci bola dodržaná zákonná 15-dňová lehota na vydanie rozhodnutia o žiadosti exekútora
(súd poveril exekútora vykonaním exekúcie do 15 dní od podania žiadosti), nedošlo k nedodržaniu

zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia. Zdôraznil tiež, že ani prípadné nedodržanie primeranej lehoty
automaticky nezakladá nárok na náhradu škody a tiež, že v konaní o náhradu škody podľa zák. č.
514/2003 Z.z. nie je všeobecný súd oprávnený konštatovať, že došlo k prieťahom v konaní, keď
táto kompetencia prináleží len Ústavnému súdu SR, pričom žiadne takéto konanie sa neviedlo. Za
nedôvodný označil i navrhovateľkou vytýkaný nesprávny úradný postup, spočívajúci v preskúmavaní
práva navrhovateľky na zaplatenie dlhu poukazujúc na to, že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

exekučný súd je ex offo povinný skúmať, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom, v rámci čoho
neskúma vecnú správnosť exekučného titulu, ale to, či exekučný titul bol vydaný na to oprávneným
orgánom a či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. V prípade, ak exekučný titul je vydaný
orgánom, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie, považuje súdna prax takéto rozhodnutie za ničotné
a nespôsobilé ani založiť prekážku res iudicatae. V prípade, že predmetom rozhodcovského konania

je spor zo spotrebiteľského vzťahu, bol preto exekučný súd oprávnený a zároveň i povinný skúmať
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade nedostatku v tomto smere konštatovať
rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci neúčinnosť a teda nezáväznosť tohto
exekučného titulu. Uviedol tiež, že zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v zmysle
zák. č. 514/2003 Z.z. je koncipovaná ako zodpovednosť objektívna, čo znamená, že oprávnený subjekt

musí preukázať vznik škody a že táto je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu, pričom nesprávny
úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku,
ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve a len týmto postupom. Nakoľko dospel k
záveru, že zo strany exekučného súdu v označenej veci nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu,
neboltakdanýprávnyzákladzodpovednostiodporkynezaškodu,apretosaďalejaninezaoberalvýškou

navrhovateľkou uplatnenej škody, ani nemajetkovej ujmy. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1
OSPtak,žeodporkyni,ktorámalavoveciúspech,nepriznalnáhradutrovkonania,keďžetietoodporkyňa
nešpecifikovala v zákonom stanovenej lehote.
Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľka odôvodniac ho
tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa

nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav, ako aj vytýkal neúplne zistený skutkový stav veci, pretože súd prvého stupňa
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bola toho názoru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedla, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe

"inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.
z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nebolo podľa nej možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd

založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý
má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol
viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012
Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo

je neprípustné. Okrem toho namietala, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok žalobcu na
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd
nemohol podľa nej založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Žalobca nemal k dispozícii súdny spis exekučného
súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v

realite. Preto aj ako dôkaz označila exekučný spis a žiadala, aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny.
Samotná nedôveryhodnosť údajov nemohla nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo
k nesprávnemu úradnému postupu a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej
lehote. Ďalej namietala, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastal názor, že účastníkom nevznikol stavprávnej neistoty. Mala za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému
rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal

oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré bolo z hľadiska ochrany základného
práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľné. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia
na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho
výkonuexekúcienemohlabyťodstránenározhodnutímrozhodcovskéhosúdu,alelensúduexekučného.
V poslednej časti svojho odvolania vytýkala, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie

dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa nej aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege
ferenda boli neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nebolo možné založiť meritórne rozhodnutie.
Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných práv v Európe,
teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.
Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak

súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že
dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. S poukazom
na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Písomné vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľky podané nebolo.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§
212 ods. 1 OSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s
verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156 ods. 3 OSP a po
prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keďže súd prvého stupňa správne zistil
skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.
Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľky, ktorým sa voči odporkyni domáha zaplatenia sumy
125 eur z titulu náhrady škody a sumy 330 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutú jej v dôsledku nesprávneho

úradného postupu Okresného súdu Nové Zámky v exekučnom konaní vedenom na tomto súde pod sp.
zn. 5Er/11/2009, ktorý videla v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote, pretože
k vydaniu poverenia došlo až dňa 20.1.2009, čo je s omeškaním viac ako 6 mesiacov.
Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len "zák. č. 514/2003 Z.z."), ktorý na danú vec dopadá,

štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.
Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).
Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade,
ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na
ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj

nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak (§ 17 ods.1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).
Zákon č. 514/2003 Z.z. je osobitným zákonom, ktorý upravuje podmienky a spôsob náhrady škody,
ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom
vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona.
Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci

orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov v zákone špecifikovaným, druhým
predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou podmienkou je, aby medzi konaním,
ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno
na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojejzodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci,
má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola
škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť

za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a § 6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom (§ 9). I keď zákon explicitne nedefinuje pojem "nesprávny úradný
postup", vo všeobecnosti za takýto možno považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi
normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa
dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003/

Z.z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu,
zbytočnéprieťahyvkonaní,akoajinýnezákonnýzásahdoprávaprávomchránenýchzáujmovfyzických
a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je
závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným
z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o objasnenie príčin, ktoré viedli

k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej
zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti,
a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.
V prejednávanej veci sa súd prvého stupňa správne najskôr zaoberal existenciu predpokladov
zodpovednosti odporkyne za škodu uplatňovanú navrhovateľkou v konaní. V tomto smere v potrebnom

rozsahu zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver.
Z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 5Er/11/2009 je preukázané,
že exekučnému súdu bola dňa 9.1.2009 doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnému G. Y. o vymoženie
sumy 725,79 eura s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho

rozhodcovského súdu zo dňa 22.8.2008 sp. zn. SR 07749/08. Exekučný súd o tejto žiadosti rozhodol
dňa20.1.2009 vydanímpovereniač.5404presúdnehoexekútoraJUDr.Krutéhonavykonanieexekúcie
oprávnenej POHOTOVOSTI s.r.o., Bratislava proti povinnému G. Y. pre vymoženie sumy 725,79 eura
s prísl. na základe exekučného titulu rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu. Podľa navrhovateľky
takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu, keď k rozhodnutiu

exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty a s takým
časovým oneskorením (6 mesiacov), ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť veci a potrebu
spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní.
Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že v danej veci s ohľadom na skutočnosť,
že o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo exekučným súdom

rozhodnuté v lehote 11 dní (nie 6 mesiacov, ako v návrhu zavádzajúco tvrdila navrhovateľka) od podania
žiadosti, nedošlo tak z jeho strany k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote.
Rovnako tak v exekučnom konaní neboli preukázané navrhovateľkou tvrdené zbytočné prieťahy, ktoré
tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti súdu z hľadiska platnej právnej úpravy § 9 ods. 1 zák. č.

514/2003 Z.z. v čase vzniku zodpovednostného vzťahu,. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, každý má právo, aby
sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom. Právo každého na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia

proti nemu, zakotvuje i čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru. V tomto smere rozsiahla rozhodovacia prax
ústavného súdu ustálila, že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní, sa zohľadňujú
tri kritéria, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka
konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval. Pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods.
2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v

zákone, ale s ohľadom na konkrétne okolnosti veci , preto sa aj v týchto prípadoch postup dotknutého
štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať
ako zbytočné prieťahy. Pri rozhodovaní o tom, či vo veci došlo k prieťahom v konaní sa zohľadňujú tri
kritériá, ktorými sú: 1. právna a faktická zložitosť vecí, o ktorej súd rozhoduje, 2. správanieúčastníka
konania, 3. spôsob, akým súd v konaní postupoval. Pojem "zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v článku

48 ods. 2 Ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty
uvedenévzákone,alesohľadomnakonkrétneokolnostivecisaajvtýchtoprípadochpostupdotknutého
štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať
ako zbytočné prieťahy (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02). Ustanovenie § 9 zákona treba navec aplikovať v takom znení, v akom platil v čase namietaného nesprávneho úradného postupu orgánu
verejnej moci a nie je teda možné toto zákonné ustanovenie vykladať v zmysle jeho znenia po novele
od 01.01.2013 (zákonom č. 412/2012 Z. z.), z čoho potom vyplýva, že postup exekučného súdu bolo

nevyhnutné posúdiť aj z hľadiska "zbytočných prieťahov" a to súdom samostatne, bez potreby existencie
rozhodnutia alebo konania iného orgánu v zmysle znenia ustanovenia § 9 ods. 2 po novelizácii od
01.01.2013.Posúdeniezbytočnýchprieťahovniejemožnébezprihliadanianavšetkyokolnostiveci,teda
nemožno neprihliadať na tisícky obdobných vecí podávaných navrhovateľkou na postup exekučného
súdu i vzhľadom k jeho možnostiam.

S poukazom na uvedené okolnosti, i podľa názoru odvolacieho súdu, navrhovateľka nepreukázala,
že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle § 9 ods. 1
zák. č. 514/2003 Z.z., čím nebol naplnený základný predpoklad pre zodpovednosť odporkyne za
navrhovateľkou požadovanú náhradu škody a nemajetkovú ujmu. Odvolací súd ešte dodáva, že
pokiaľ navrhovateľka nedisponovala spôsobilým exekučným titulom, nemohla sa v rámci exekúcie
vôbec domôcť ani nároku od povinného vyplývajúcemu jej z úverovej zmluvy, a preto s rozhodcovským

rozsudkom ako nulitným aktom v exekučnom konaní sa ani nemôže spájať vznik akejkoľvek škody
oprávneného pre samotnú nemožnosť realizácie exekúcie.
Záverom odvolací súd konštatuje, že hoci navrhovateľka ani nekonkretizovala svoj odvolací dôvod o
postupe prvostupňového súdu v konaní, ktorým malo dôjsť k odňatiu mu možnosti konať pred súdom,
odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu konania podľa §

221 ods. 1 písm. f/ OSP nezistil. I ďalšie skutočnosti vytýkané navrhovateľkou v jej odvolaní sú bez
právneho významu, pretože by prichádzali do úvahy len pri zistení existencie zodpovednostného vzťahu
odporkyne, čo nie je tento prípad.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Predmetom odvolacieho konania bolo aj napadnuté uznesenie, ktorým súd prvého stupňa uložil
navrhovateľke povinnosť, aby v lehote 10 dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia zaplatila súdny
poplatok za podané odvolanie, ktorý je 20,- eur podľa položky č. 7 písm. a) Sadzobníka súdnych
poplatkov s poučením, že ak poplatok v určenej lehote nebude zaplatený, bude ho súd vymáhať.
Navrhovateľka včas podaným odvolaním proti tomuto uzneseniu sa domáhala jeho zrušenia

bez náhrady v celom rozsahu. Súdu prvého stupňa vyčítal, že napadnuté uznesenie neobsahuje
podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie, teda neobsahuje žiadne dôvody,
skutkové a právne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu a tieto môže len hádať. Podľa položky
č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody,
spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a podobne, ako je

tomu pri položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov. Za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v prílohe
zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobníka súdnych poplatkov) sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto
prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do
úvahy (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2007 sp. zn. 4Cdo/39/2007). V prílohe zákona
nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť ani za podanie dovolania a teda jej bola

uložená poplatková povinnosť v rozpore so zákonom v prípade, kde ju nemala. Použitie analogie legis
je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku vzhľadom na článok 59 ods. 2 Ústavy SR vylúčené. Navyše
podľa ustanovenia § 18 ca, zákona o súdnych poplatkoch z úkonoch navrhnutých alebo za konania
začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i
keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bola žaloba podaná pred 1.10.2012, a

teda konanie sa začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z., a preto je nutné v súvislosti s podaným
odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.9.2012.
Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, súdne poplatky (ďalej len
poplatky) sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony
orgánovštátnejsprávysúdovaprokuratúry(ďalejlen"poplatkovýúkon")uvedenévSadzobníkusúdnych

poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len "Sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.
Oslobodenie od poplatku upravuje § 4 zákona o súdnych poplatkoch, ktorý v ods. 1 písm. k/ v znení
zákona do 30.9.2012 upravoval (vecné) oslobodenie od poplatku vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ktoré
ustanovenie (§ 4 ods. 1 písm. k/) bolo zrušené od 1.10.2012 - od prijatia zákona č. 286/2012 Z. z.

(novelizácie zákona o súdnych poplatkoch účinnej od 1.10.2012).
Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zákona o súdnych poplatkoch, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu,
odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ,
odvolateľ a dovolateľ.Podľa ustanovenia § 6 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch, sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku
percentom zo základu (ďalej len "percentná sadzba") alebo pevnou sumou.
Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok

podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá
vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v Sadzobníku (§ 6 ods. 2).
Podľaustanovenia§18cazákonaosúdnychpoplatkoch(prechodnéustanoveniekúpravámúčinnýmod
1. októbra 2012), z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra sa vyberajú poplatky
podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa Sadzobníka súdnych poplatkov, časť I. Poplatky vyberané v občianskom súdnom konaní, položka
(číslo) 7a znie: „zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávnym úradným postupom 20,-eur“.
Uvedená položka 7a bola do zákona vložená od 1.10.2012 (novelou - zákonom č. 286/2012) a až
do súčasnosti menená nebola. V dôvodovej správe k zákonu č. 286/2012 sa uvádza: "spresňuje sa
ustanovenie o osobnom a vecnom oslobodení od súdnych poplatkov a upravuje sa spoplatnenie konaní

o preskúmanie rozhodnutí orgánov verejnej správy. Navrhuje sa vyňatie konania vo veciach náhrady
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom z rozsahu vecného oslobodenia.
Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení a zmyslu a účelu zákonných zmien od 1.10.2012 mal
odvolací súd za to, že v prípade súdneho poplatku zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutímorgánuverejnejmocialebojehonesprávnymúradnýmpostupomsajednáosúdnypoplatok
vyberaný v občianskom súdnom konaní za konanie súdu (nie teda za úkon súdu), že súdny poplatok
- jeho výška je daná pevnou sumou (podľa Sadzobníka) a že v prípadoch vecného oslobodenia v
konaniach o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávnym úradným postupom s účinnosťou od 1. októbra 2012 došlo k zrušeniu vecného

oslobodenia takýchto konaní od súdneho poplatku, v dôsledku čoho v zmysle prechodného ustanovenia
- § 18ca síce žaloba podaná dňa 27.09.2012 nepodliehala súdnemu poplatku za návrh, avšak
predmetné odvolanie, bolo podané elektronicky 9.6.2014 (a teda odvolacie konanie začaté) v čase, keď
už došlo k zrušeniu vecného oslobodenia od súdneho poplatku a teda podaním odvolania navrhovateľke
vznikla poplatková povinnosť podľa platného znenia zákona (v čase začatia odvolacieho konania).

Vo vzťahu k námietke navrhovateľky týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia
rozhodnutiasúduprvéhostupňaopoplatkovejpovinnostiodvolacísúdkonštatuje,žetátoniejedôvodná.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6 Cdo 294/2013
zo dňa 24.10.2013, v ktorom je uvedené, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí
medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, čo jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry

ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. K povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS
119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo
upravená v ustanovení § 157 ods. 2 OSP, v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 OSP.
Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí uviedol, že vyrubuje súdny poplatok za podané odvolanie,
ktorý je 20,- eur podľa položky č. 7 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov s poučením, že ak poplatok

v určenej lehote nebude zaplatený, bude ho súd vymáhať. V tomto prípade súd prvého stupňa uviedol
z akého dôvodu poplatkovú povinnosť uložil, v akej výške a podľa akej položky. Stručné odôvodnenie
rozhodnutia o poplatkovej povinnosti tak zodpovedá a vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia
napadnutého uznesenia.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne

správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1
a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej odporkyni náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže odporkyňa návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodala.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.