Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. február 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/129/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112206416
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5112206416.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana

a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci navrhovateľa N. X., nar.
X.XX.XXXX, bytom K., J. XXX/XX, právne zastúpeného advokátkou JUDr. Tatianou Polkovou, so sídlom
U., R. N. XXX/XX, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra SR, so
sídlom Bratislava, Pribinova 2, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na základe odvolania
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 27C/40/2012-238 zo dňa 27. novembra 2013
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd v celom rozsahu zamietol návrh navrhovateľa. Poukázal na

prejednávaciu zásadu sporového občianskeho súdneho konania a s ňou spojenú procesnú povinnosť
tvrdenia a dôkaznú povinnosť účastníkov konania (osobitne v pozícii navrhovateľa), ktorých podstatu a
(právne) súvislosti zároveň bližšie ozrejmil. V konkrétnostiach súdenej veci konštatoval, že navrhovateľ
neuniesol (napriek riadnemu poučeniu) tak bremeno tvrdenia, ako ani dôkazné bremeno. Navrhovateľ
prioritne nevymedzil, v čom spočíva ním tvrdený nesprávny úradný postup orgánov štátu; uvádzal
len jednotlivé úkony, ktoré (on) vykonal po podaní trestného oznámenia v roku 1998 jeho bývalou
manželkou, resp. v roku 1999 ním samotným, až do rozhodnutia z 25.11.2010, ktorým bolo dotknuté

trestné stíhanie zastavené. Okresný súd zdôraznil, že navrhovateľ neoznačil, ani ktorý konkrétny
orgán pochybil pri prejednávaní trestného oznámenia; obmedzil sa iba na citovanie ustanovení
zákonov č. 314/1996 Z.z., 153/2001 Z.z., 171/1993 Z.z. a 141/1961 Zb. Obdobne navrhovateľ ani
netvrdil skutočnosti, na základe ktorých by bol preukázaný vznik požadovanej škody (96.473,25 eur)
a nemajetková ujma (100.000 eur); len vo všeobecnosti konštatoval zlý psychický stav, vyhlásenie
konkurzu a rozvod manželstva.

V súvislosti s predloženými listinnými dôkazmi (v celkovom počte 568 listov) okresný súd uviedol, že

navrhovateľ nešpecifikoval, aké tvrdené skutočnosti majú preukázať tieto písomnosti. Dodal, že z titulu
nevymedzenia, v čom spočíva nesprávny úradný postup orgánov štátu, nebolo možné ani jednoznačne
sa vyporiadať s odporcom vznesenou námietkou premlčania. Z daného dôvodu bolo problematické tiež
ustáliť aj štátny orgán konajúci v mene pasívne legitimovanej Slovenskej republiky.

Rozhodnutie o trovách konania si okresný súd vyhradil na čas po právoplatnosti napadnutého rozsudku.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci na nové konanie. Namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, keď
„vlastná argumentácia okresného súdu je obmedzená na spŕšku výčitiek na adresu navrhovateľa, resp.právneho zástupcu“. Navrhovateľ opakovane tvrdil, že návrh na začatie konania „poskytuje spoločne s
predloženými listinnými dôkazmi dostatočný skutkový základ“ nesprávneho úradného postupu orgánov
polície a prokuratúry. Rovnako v priebehu konania podrobne popísal konkrétne právne normy, ktoré

boli konajúcimi štátnymi orgánmi porušené. Zopakoval, že orgány polície a prokuratúry nesprávnou
činnosťou „zmarili očakávania na právoplatné rozhodnutie o náhrade škody v rámci trestného konania“.
Tvrdil, že výšku škody už ustálil orgán činný v trestnom konaní v uznesení o vznesení obvinenia.

Odvolateľ zhrnul, že ak by „súd skutočne analyzoval predložené listinné dôkazy a vyžiadal a následne
analyzoval príslušné spisy“, potom by nemohol tvrdiť, že navrhovateľ nešpecifikoval, aké konkrétne

skutočnosti preukazujú predložené listinné dôkazy. Spochybňoval i spôsob vykonávania dôkazov;
napríklad nie je zrejmé, prečo okresný súd mal „záujem“ len o niektoré navrhovateľom označené trestné
spisy, ktoré napokon ani neoboznamoval; zároveň nezodpovedá priebehu pojednávania, že by malo byť
prečítaných takmer 771 strán listinných dôkazov.

Odporca zostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1

O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.) napadnutý
rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Okresný súd náležite zdôraznil podstatu sporového (kontradiktórneho) občianskeho súdneho konania
a z nej rezultujúce súvislosti bremena tvrdenia a dôkazného bremena. V dotknutých konaniach
(medzi ktoré jednoznačne patrí i súdená vec), vychádzajúc z ústavných princípov nestrannosti súdu

a rovnosti postavenia účastníkov pred súdom, je neprípustný taký postup súdu, pri ktorom by
bezprostredne vlastnou činnosťou nahrádzal plnenie povinností účastníka a tým konkrétneho účastníka
konania (niektorú zo sporových strán) bezdôvodne zvýhodňoval oproti ostatným. Inými slovami,
nie je povinnosťou (a ani procesným oprávnením) súdu namiesto účastníka vymedziť rozhodujúce
skutočnosti a „priradiť“ im súvisiace dôkazy tak, aby navrhovateľ bol v konaní úspešný. Takýto postup

by jednoznačne presiahol akceptovateľnú mieru ingerencie súdu do priebehu sporového konania.

Základné právo na spravodlivý súdny proces, resp. ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu
nemožno stotožňovať s „právom“ na úspech v konaní. Nadväzne v sporových veciach na úspech v
konaní nepostačuje iba obrátenie sa účastníka na súd v presvedčení o existencii (vlastného) hmotného
práva s tým, že jeho podrobnosti (konkrétne skutkové okolnosti a dôkazy) má vyhľadať súd. Uvedené

platí aj za situácie, že účastník disponuje množstvom písomností (a predloží ich súdu), z ktorých by snáď
bolo možné ustáliť danosť (aspoň v časti) nejakého hmotného práva navrhovateľa.

Práve takúto charakteristiku spĺňa postup navrhovateľa v súdenej veci. Namiesto jednoznačného a
výslovného vymedzenia konkrétneho konania určitého (presne špecifikovaného) orgánu činného v
trestnom konaní (vrátane časových údajov), ktorý považuje za nesprávny úradný postup, navrhovateľ

iba popísal priebeh prešetrovania/ /preverovania jeho trestného oznámenia, resp. trestného oznámenia
jeho bývalej manželky. Obdobne namiesto označenia konkrétneho dôkazu/listiny, ktorá má preukazovať
určitú individuálne určenú a nezameniteľnú skutočnosť, predložil súdu niekoľko stoviek písomností.
Pokiaľ by (okresný) súd za takéhoto procesného stavu iniciatívne (doslova) pátral po konkrétnom
nesprávnom úradnom postupe a po písomnosti ho preukazujúcej, konal by presne v rozpore s vyššie

spomínanými princípmi sporového konania.

Vyjadrenia navrhovateľa v odvolaní o tom, že okresný súd mal „skutočne analyzovať“ ním predložené
listiny, resp. že jeho návrh „spoločne s predloženými listinami“ potvrdzuje ním uplatňované právo, len
dokresľujú uvedené (nenáležité) vnímanie úloh a pozície súdu a účastníkov v občianskom sporovom
konaní. Naopak, práve účastník konania (osobitne navrhovateľ) je tým subjektom, ktorý vymedzí

jednotlivé (čiastkové) skutkové deje a k nim priradí konkrétne listiny (eventuálne aj iné dôkazy)
potvrdzujúce ich pravdivosť. V tomto smere neobstojí ani námietka odvolateľa o „spŕške výčitiek“ zo
strany okresného súdu na jeho adresu, resp. na adresu jeho právneho zástupcu. Okresný súd iba
reagoval na spôsob uplatnenia navrhovateľom tvrdeného práva, pričom rozhodne nepoužil neprimeranú
(v zmysle kritickú, či až urážajúcu) formuláciu.Určitú nepresnosť však vykazuje protokolácia okresného súdu v rámci zápisnice o pojednávaní z
8.11.2013 (č.l. 230) ohľadne oboznamovania (vykonania dokazovania) dokladov/listov pripojených
navrhovateľom. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je nepochybné, že okresný súd predmetné

listiny - pre vyššie rozoberané nevymedzenie navrhovateľom, čo má byť tou-ktorou z nich preukázané
- nevykonal. Dotknutý postup v procese dokazovania zodpovedá v zmysle § 120 ods. 1 veta
druhá O.s.p. oprávneniu súdu rozhodnúť o tom, ktoré z označených dôkazov budú vykonané. Len
spomínaná nepresnosť v protokolácii nie je (inou) vadou, ktorá by mohla spôsobovať vecnú nesprávnosť
napadnutého rozhodnutia.

Obdobne je potrebné odmietnuť námietku o nepreskúmateľnosti posudzovaného rozsudku. Ako bolo
už vyššie konštatované, nie je porušením základného práva na súdnu ochranu, ak súd nerozhodne
podľa predstáv účastníka; vrátane predstáv o obsahu odôvodnenia. Intenzitu zásahu spôsobilú privodiť
porušenie ústavných/základných práv dosahuje len odôvodnenie, ktoré neuvádza žiadnu argumentáciu,
prípadne také, ktorého dôvody sú zjavne protirečivé, alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky,
alebo ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (bližšie

napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 305/2008 alebo I.ÚS 344/2010). Odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia pritom dotknutú charakteristiku jednoznačne nespĺňa.

Nad bezprostredný rámec aktuálneho odvolacieho konania krajský súd dodáva, že legitímne očakávanie
navrhovateľa o priznaní náhrady škody v súdnom konaní proti osobám, ktoré sa voči nemu dopustili
protiprávneho konania, sa prioritne viaže (má viazať) na občianske súdne konanie, v ktorom uvedené

predstavuje bezprostredný (a v podstate jediný) predmet konania, t.j. na občianskoprávne konanie o
náhradu škody. Podaniu takéhoto návrhu navrhovateľovi nebránila žiadna skutočnosť, teda ani podanie
trestnéhooznámenia,resp.jehopreverovanie(akonanieoňom)orgánmipolícieaprokuratúry.Obdobne
nie je možné konštatovať ustálenie (v zmysle preukázania) výšky škody len uvedením tohto údaju v
čiastkovom rozhodnutí (v uznesení o vznesení obvinenia) orgánu činného v trestnom konaní.

Okresný súd akceptovateľne rozhodol (procesne) aj o trovách konania. V dôsledku zvolenia postupu
podľa § 151 ods. 3 O.s.p. súd prvého stupňa rozhodne i o trovách tohto odvolacieho konania - § 224
ods. 4 O.s.p.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.