Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. február 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/479/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5110232686
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5110232686.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka
a členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a JUDr. Jany Urbanovej v právnej veci navrhovateľa: Ing. Y.
D., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXX/XX, W. - Q. W., zastúpeného splnomocneným zástupcom JUDr.
Milošom Gerom, advokátom, so sídlom Q. XXX, W., proti odporcovi: Biblické centrum Plevník - Drienove
12, so sídlom Plevník - Drienove, IČO 36 123 391, zastúpenému splnomocnenou zástupkyňou spol.
JUDr. Magda Poliačiková, advokátka, s.r.o., so sídlom Národná 17, Žilina, v konaní o zaplatenie 4 057, 27
Eur s príslušenstvom, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 27C/232/2010-146
zo dňa 14. 02. 2014,

r o z h o d o l :

Rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 27C/232/2010-146 zo dňa 14. 02. 2014 vo výroku, ktorým
zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 2 745,80 Eur v lehote do troch mesiacov po právoplatnosti
rozsudku ako aj vo výroku o trovách konania p o t v r d z u j e.

Vo zvyšnej časti zostáva rozsudok okresného súdu n e d o t k n u t ý.

Odporca j e p o v i n n ý nahradiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania v sume 119,19 Eur k
rukám splnomocneného zástupcu navrhovateľa JUDr. Miloša Gera, advokáta, so sídlom Q. XXX, W. v
lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Žilina zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 2 745,80
Eur v lehote do troch mesiacov po právoplatnosti rozsudku. Návrh vo zvyšku zamietol. Žiadnemu z
účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.
V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že v konaní bolo nesporne preukázané, že navrhovateľ je
výlučným vlastníkom pozemku KN-C parcelné číslo 1107/1 - zast. plochy a nádvoria o výmere 864 m
2 v kat. území Q. W. a na tomto pozemku je postavená stavba č.s. XXX synagóga, ktorej výlučným
vlastníkom je odporca. V konaní bolo preukázané aj to, že v minulosti bol totožný vlastník pozemku
aj stavby. Medzi účastníkmi nedošlo k uzavretiu nájomnej zmluvy ani inej dohody , na základe ktorej
by boli vysporiadané vzťahy medzi nimi, t.j. medzi vlastníkom stavby a vlastníkom pozemku, na ktorom
je stavba postavená. Na základe tohto je nesporné, že navrhovateľ ako vlastník pozemku, ktorý je
zastavaný, nemôže tento pozemok reálne užívať, a teda dochádza k obmedzeniu jeho vlastníckeho
práva, pretože ako vlastník v súlade s § 123 Občianskeho zákonníka je oprávnený predmet svojho
vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Na základe toho, že prevažná
časť pozemku je zastavaná stavbou ktorá je vo vlastníctve odporcu a tento za užívanie predmetného
pozemku doposiaľ nezaplatil žiadnu sumu, tak je nesporné, že u odporcu vzniká bezdôvodné obohatenie
na úkor navrhovateľa. U odporcu, ktorý užíva pozemok ku ktorému nemá žiadny vlastnícky vzťah,

takto vzniká majetkový prospech, získaný plnením bez právneho dôvodu a odporca je povinný tento
majetkový prospech vydať navrhovateľovi. Navrhovateľ je aktívne legitimovaný na uplatnenie práva na
vydanie bezdôvodného obohatenia, pretože preukázal, že na jeho úkor bolo bezdôvodné obohatenie
získané a je teda účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého je vyvodzovaný nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia. Na základe všetkých týchto skutočností okresný súd dospel k takému
záveru, že je tu daný základ nároku navrhovateľa na zaplatenia peňažnej sumy od odporcu titulom
vydania bezdôvodného obohatenia. Pri rozhodovaní o jeho výške vychádzal predovšetkým z listinných
dokladov ktoré boli predložené. Obaja účastníci predložili znalecký posudok na určenie výšky sumy,
ktorá by zodpovedala nájmu pozemku parcelné číslo 1107/1 s rozdielnym záverom. Zatiaľ čo podľa
znaleckého posudku Doc. Ing. Jána Svrčka CSc., ktorý predložil navrhovateľ, nájom za rok je suma 2
028,67 Eur, tak podľa znaleckého posudku Ing. Bohuslava Lučivjanského, ktorý predložil odporca, je
ročný nájom za totožný pozemok 1 372,90 Eur. Ani jeden z účastníkov nenavrhol doplniť dokazovanie
a ani nepredložil žiaden ďalší dôkaz, ktorý by sa týkal výšky nároku navrhovateľa. Okresný súd podľa
výsledkov vykonaného dokazovania vychádzal pri rozhodovaní zo znaleckého posudku Ing. Bohuslava
Lučivjanského, t.j. pri cene nájmu za rok 1 372,90 Eur, čo je za jeden mesiac 114,40 Eur. Navrhovateľ
žiadal zaplatiť za 24 mesiacov, a to za obdobie od 01.01.2008 do 31.10.2010, čo sú dva mesiace v
roku 2008, 12 mesiacov v roku 2009 a 10 mesiacov v roku 2010, spolu 24 mesiacov. Mesačná výšky,
ktorá by zodpovedala nájomnému 114,40 Eur x 24 mesiacov je spolu suma 2 745,80 Eur. Túto sumu
okresný súd uložil odporcovi zaplatiť navrhovateľovi titulom vydania bezdôvodného obohatenia, a to v
lehote do troch mesiacov po právoplatnosti rozsudku. Táto suma je primeraná, spravodlivá a zodpovedá
špecifickým okolnostiam tohto prípadu. Pri rozhodovaní o výške bezdôvodného obohatenia aplikoval
súd aj ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a dospel k takému záveru, že suma, tak ako ju
požadoval navrhovateľ, spolu 4 057,27 Eur by bola v rozpore s dobrými mravmi. K takémuto
záveru dospel na základe toho, že u navrhovateľa možno konštatovať špekulatívny úmysel pri kúpe
nehnuteľnosti. Navrhovateľ počas konania najskôr uvádzal, že až po kúpe zistil že na pozemku, ku
ktorému nadobudol vlastníctvo, je umiestnená stavba. Vzhľadom na tú skutočnosť, že ide o objekt
synagógy v Bytči, teda bydlisku navrhovateľa, nemožno predpokladať že by navrhovateľ pred kúpou
pozemku nebol oboznámený s tým, že prevažná časť pozemku ktorú kupuje je zastavaná stavbou
synagógy. Navrhovateľ ďalej počas konania na otázku ohľadne účelu za akým nadobudol predmetný
pozemok, keďže bolo zrejmé že tento nebude mať možnosť užívať práve z dôvodu existencie stavby
synagógy uviedol, že si nespomína na účel za akým pozemok kupoval a výslovne uviedol, že uvažoval
o predaji pozemku odporcovi, resp. o nájme pozemku. Na základe tohto je zrejmé, že pozemok
kúpil iba z dôvodov majetkového prospechu , ktorý získa od vlastníka stavby. Vzhľadom na uvedené,
prvostupňový súd vyhodnotil takýto úmysel navrhovateľa tak, že zaplatenie celej výšky požadovaného
bezdôvodného obohatenia by bolo možné kvalifikovať ako zneužívania práva, a tak pri rozhodovaní o
výške bezdôvodného obohatenia aplikoval ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka o dobrých
mravoch. Zároveň sa ale okresný súd nestotožnil s obranou odporcu, že sú splnené podmienky na
zamietnutie návrhu, najmä s prihliadnutím na spomínané ustanovenie o dobrých mravoch, pretože
aj odporcovi muselo byť zrejmé pri nadobudnutí stavby do vlastníctva bez pozemku na ktorom je
postavená, ako aj v nasledujúcom období, že nie je v súlade s právnym poriadkom aby užíval predmetný
pozemok zastavaný stavbou bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom sa finančne vysporiadal s vlastníkom
pozemku. Tá skutočnosť, že stavba je synagógou a národnou kultúrnou pamiatkou a odporca je
občianske združenie bez finančných prostriedkov nič nemení na tom, že je odporca povinný vydať
bezdôvodné obohatenie navrhovateľovi, ktorého pozemok užíva a za toto užívanie neplatí žiadnu sumu .
Pri inom výklade, tak ako žiadal odporca aby bol návrh zamietnutý, by súd toleroval protiprávny stav, a
síce že je možné užívať pozemok vo vlastníctve inej osoby bez zaplatenia za jeho užívanie. K takémuto
záveru nie je možné dospieť ani v tomto prípade, keď pozemok je zastavaný stavbou, ktorá je cirkevnou
budovou a je kultúrnou pamiatkou. Pretože navrhovateľ žiadal aby odporca bol povinný zaplatiť 4
057,27 Eur a návrhu bolo vyhovené len v časti, bol návrh vo zvyšku ako nedôvodný zamietnutý. Pokiaľ
navrhovateľ ďalej žiadal, aby bol odporca povinný zaplatiť aj 7,5 % ročný úrok z omeškania zo sumy 4
057,27 Eur od 01.11.2008 do 31.10.2010, podľa § 517 ods. 1,2, Občianskeho zákonníka, tak aj v tejto
časti bol návrh zamietnutý. Odporca totiž vzniesol námietku premlčania. Navrhovateľ si prvýkrát na súde
uplatnil právo na zaplatenie úrokov z omeškania dňa 27.03.2013. Vzhľadom na obdobie za ktoré žiadal
zaplatiť úroky z omeškania a pri aplikácii § 107 ods. 1,2, Občianskeho zákonníka o premlčacej dobe pri
bezdôvodnom obohatení sa okresný súd stotožnil so vznesenou námietkou premlčania. Navrhovateľovi
preto právo na zaplatenie úrokov z omeškania z dôvodu premlčania nepriznal.
Pri rozhodovaní o lehote na zaplatenie sumy 2 745,80 Eur okresný súd aplikoval ustanovenie § 160 ods.
1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“), keď prihliadal na tú skutočnosť, že odporca nemá

dostatok finančných prostriedkov a nevykonáva podnikateľské aktivity a jeho jediný príjem je len z
členských príspevkov, resp. z darov. Lehota na zaplatenie bezdôvodného obohatenia do troch mesiacov
po právoplatnosti rozsudku je primeraná a je možné aj od navrhovateľa spravodlivo požadovať aby mu
odporca vydal bezdôvodné obohatenie po uplynutí súdom určenej lehoty.
Vo výroku o trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého ak mal
účastník vo veci úspech len čiastočný , súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiaden z
účastníkov nemá na náhradu trov právo. Pretože návrhu bolo v časti vyhovené a v časti bol zamietnutý
súd rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov súdneho konania.

Proti vyššie uvedenému rozsudku, čo do výroku, ktorým súd odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľovi
sumu 2 745,80 Eur podal odporca odvolanie, na základe ktorého odvolací súd žiadal, aby rozsudok
okresného súdu v napadnutej časti zmenil, a návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol, alternatívne
ho v napadnutej časti zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Prvostupňovému súdu vytýkal
nedostatočne zistený skutkový stav, pretože neboli vykonané všetky nevyhnutné dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočnosti, nesprávne skutkové zistenia, ako aj právne závery. V podrobnostiach
odvolateľ uviedol, že okresný súd pokiaľ ide o výšku bezdôvodného obohatenia (nájomné), vyhádzal z
výmery KN-C parc. č. 1107/1 - 864 m2. Z vykonaného dokazovania (ohliadka súdu na mieste samom,
kópia katastrálnej mapy zo dňa 28.09.2011, znalecký posudok č.80/2011 + fotodokumentácia) však
vyplýva, že nie celá KN-C parcela č. 1107/1 je zastavanou stavbou vo vlastníctve odporcu, ale iba časť
tejto parcely je zastavaná, a preto navrhovateľ môže zvyšok svojej parcely užívať na taký účel, na aký
tento pozemok kúpil, a nie je nijaký právny dôvod na to, aby odporca navrhovateľovi platil nájomné
za pozemok, resp. jeho časť, ktorú vôbec neužíva. Odvolateľ nesúhlasil s výškou bezdôvodného
obohatenia, a to preto, lebo navrhovateľ kúpil predmetný pozemok KN-C parcela č. 1107/1 za kúpnu
cenu 2 974,17 Eur. A pokiaľ okresný súd ustálil, že ročné nájomné je vo výške 1 372,90 Eur, znamenalo
by to návratnosť investície za 2 roky aj 4 mesiace, čo je absurdné. Keďže aj zo znaleckého posudku
č. 80/2011 str. 5 vyplýva, že obdobie predpokladanej návratnosti investície je 15 rokov. Pokiaľ by
sa kúpna cena 2 974,17 Eur rozdelila na obdobie 15-tich rokov, vychádza ročné nájomné vo výške
198,28 Eur a nie 1 372,90 Eur. Tiež je v hrubom rozpore s dobrými mravmi kúpiť pozemok zastavaný
kultúrnou pamiatkou za kúpnu cenu 2 974,17 Eur a potom požadovať nájomné za dva roky vo výške 2
745,80 Eur. S poukazom na uvedené skutočnosti, odvolateľ poukázal na ust. § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, t. j. na výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. V tomto smere aj okresný súd správne
konštatoval, že navrhovateľ kúpil pozemok výlučne zo špekulatívnych dôvodov, s cieľom následne toto
vlastníctvo zneužívať a požadovať od odporcu platenie nájomného za to, že nehnuteľnosť je zastavaná
kultúrnou pamiatkou. Okresný súd pri svojom rozhodovaní nebral v úvahu tú skutočnosť, že odporca
je občianske združenie, ktorého jediným cieľom je záchrana kultúrnej pamiatky - synagógy, ktorá sa
nachádza v súčasnosti v zlom stave. Odporca z tejto nehnuteľnosti nemá nijaký príjem, nijaký zisk a
nemá z čoho navrhovateľovi platiť sumu, na zaplatenie ktorej ho súd zaviazal. V súvislosti s predmetnou
argumentáciou odporca poukázal na ustanovenie § 30 ods. 1 a § 27 Zákona č. 49/2002 Z. z. o ochrane
pamiatkového fondu v zmysle ktorých, je každý povinný správať sa tak, aby svojim konaním neohrozil
základnú ochranu kultúrnych pamiatok, ktorá spočíva v súhrne činností a opatrení vykonávaných
na predchádzanie ohrozeniu, poškodeniu, zničeniu alebo odcudzeniu kultúrnej pamiatky na trvalé
udržiavanie dobrého stavu. Rozhodnutie okresného súdu je nepochybne v rozpore s týmto ustanovením,
keďže povedenie k ohrozeniu kultúrnej pamiatky, resp. jej scudzeniu, príp. odstráneniu, keďže odporca
nemá žiadne prostriedky na platenie nájomného. Na preukázanie uvedených skutočnosti, predložil
súdu kópie daňových priznaní. Napokon odporca poukázal na vyjadrenie Krajského pamiatkového
úradu Žilina zo dňa 19.01.2011 v zmysle ktorého je objekt synagógy evidovaný ako národná kultúrna
pamiatka zapísaná pod č. 10498/0 v ústrednom zozname Pamiatkového fondu SR. Občianske združenie
Biblické centrum začalo od 18.03.2003 postupne po etapách realizovať obnovu vzácneho sakrálneho
objektu, ktorý dovtedy chátral a hrozila jeho deštrukcia a zánik. V prípade potvrdenia napadnutého
rozsudku dôjde k obnoveniu stavu pred rekonštrukciou, čo znamená, že je vysoko pravdepodobné ďalšie
chátranie objektu a jeho následný zánik, čo je v rozpore s § 27 a 30 Zákona č. 49/2002 Z. z.. Všetky
finančné prostriedky, ktorými odporca disponuje pochádzajú buď z darov fyzických osôb, resp. z účelovo
viazaných grantov na rekonštrukciu a údržbu nehnuteľnosti, a preto nárok navrhovateľa, aj keby bol v
celom rozsahu v súlade so zákonom a dobrými mravmi, nie je v možnostiach a schopnostiach uspokojiť.

Navrhovateľ v podanom vyjadrení odvolací súd žiadal, aby rozsudok okresného súdu v napadnutej časti,
ako vecne správny potvrdil, súčasne si uplatňujúc trovy odvolacieho konania. Tvrdenie odvolateľa, že
užíva len časť nehnuteľnosti, a že navrhovateľ zbytok parcely, resp. jej časť môže užívať je smiešne

a zavádzajúce. Okresnému súdu boli predložené fotografické snímky, kde odporca na zbytku parcely
vykonával práce súvisiace s pokládkou káblov a celú nehnuteľnosť teda užíval a užíva i dodnes. Odporca
vo svojom odvolaní zámerne opomenul, že bol niekoľkokrát navrhovateľom vyzvaný na uzatvorenie
nájomnej zmluvy, toto i prisľúbil, aby získal čas, ale zaslaný návrh zmluvy nakoniec bez uvedenia
dôvodu odmietol podpísať, o čom svedčí dôkazový materiál nachádzajúci sa v spise. Okresný súd znížil
žalovanú sumu zo sumy 4 874,34 Eur na sumu podľa znaleckého posudku predloženého odporcom
dľa 2 745,80 Eur, hoci znalecký posudok predložený navrhovateľom vyhotovil tiež súdny znalec v
odbore stavebníctva. Nehnuteľnosť navrhovateľa stála nemalé finančné prostriedky, a každoročne musí
mestu Bytča platiť taktiež daň z nehnuteľnosti, preto neobstoja tvrdenia odporcu ohľadom návratnosti
investícií vložených navrhovateľom. Ústava SR zaručuje vlastníkovi nehnuteľnosti jej nedotknuteľnosť,
jej ochranu a nepodpísaním nájomných zmlúv odporcom tento riešil svoju ochranu vlastníckeho práva
po neúspešnom pokuse podaním žaloby na Okresný súd. Pre navrhovateľa je zarážajúce, že odporca
sa odvolal na dobré mravy, ako i zákon o ochrane kultúrnych pamiatok, keď okresný súd vo veci už
rozhodol, a nebyť neochoty resp. nezáujmu odporcu o podpísanie nájomných zmlúv za prijateľných
podmienok pre obe strany, nemusel sa navrhovateľ domáhať žalobou svojho vlastníckeho práva a
vydania bezdôvodného obohatenia. Zo spisu jednoznačne vyplýva, že nie navrhovateľ ale odporca
svojim úmyselným konaním a zavádzaním navrhovateľa zavinil nepodpísanie zmluvy, a teda dôsledok
čoho bolo vydanie rozsudku v prejednávanej veci.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O.s.p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené podľa § 202 O.s.p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z
dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
ako vecne správny potvrdil, a to z nasledovných dôvodov:

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo a
vyhodnotením toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania tak odvolateľ - odporca, ako aj v podanom
vyjadrení navrhovateľ konštatuje, že prvostupňový súd vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil
skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. §
132 O.s.p. a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu
stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. § 219 ods. 2 O.s.p., keďže sa v celom rozsahu stotožnil s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov.
Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom
opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného
dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje
právne závery.

Pokiaľ sa týka odvolacích námietok, odvolací súd uvádza, že odporca neuviedol žiadne také okolnosti,
na základe ktorých by odvolací súd videl dôvody pre zmenu napadnutého rozhodnutia. Všetky ním
produkované tvrdenia vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 3 Občianskeho zákonníka (s poukazom
okolnosti danej veci) boli známe už v prvostupňovom konaní, pričom v dostatočnej miere, zrozumiteľne
a presvedčivo sa s nimi vysporiadal už okresný súd.

Bližšie vo vzťahu k námietke nedostatočne zisteného skutkového stavu odvolací súd uvádza, že podľa
§ 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne,
ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú
účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z vyššie uvedeného vyplýva, že
povinnosťou okresného súdu nie je vykonať všetky účastníkmi navrhované dôkazy, ale podľa § 120 ods.
1 O.s.p. sám rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Podľa § 153 ods. 1 O.s.p. súd rozhodne na
základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli
medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.

Pokiaľ odvolateľ tvrdil, že prvostupňový súd pochybil tým, že nevykonal všetky nevyhnutné dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a preto nedostatočne zistil skutkový stav, odvolací súd
sa s jeho námietkou nestotožnil. Oboznámiac sa s obsahom spisového materiálu dospel k záveru, že už
tie dôkazy, ktoré boli vo veci vykonané poskytovali dostatočný podklad pre rozhodnutie okresného súdu.
Ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania účastníkmi vznesené neboli. Aj odvolací súd bol toho názoru,
že z vykonanej ohliadky na mieste samom, a v nadväznosti na to vyhotovenej fotodokumentácie, kópie
katastrálnej mapy a znaleckého posudku vyplýva, že navrhovateľ nemá možnosť užívať KNC parcelu č.
1107/1 ani v časti, v ktorej nie je zastavaná stavbou vo vlastníctve odporcu. Polohové umiestnenie stavby,
spôsob hospodárenia a nakladania s nehnuteľnosťou zo strany odporcu vylučujú to, aby navrhovateľ
mohol zvyšok nezastavanej parcely užívať na taký účel, na aký pozemok kúpil. Z uvedeného dôvodu pri
stanovení základu bezdôvodného obohatenia, prvostupňový súd postupoval správne a v nadväznosti
na to, aj správne určil samotnú výšku bezdôvodného obohatenia, a to s poukazom na podaný znalecký
posudok Ing. Bohuslava Lučivjanského.

Odvolací súd tiež poukazuje na to, že právna úprava neurčuje, ako má súd dôkazy hodnotiť, uvádza
len, že súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy tak, aby bola súčasne dodržaná právna úprava, formálna
logika a aby rozhodnutie, resp. jeho odôvodnenie vychádzalo a opieralo sa o zistený skutkový stav, čo
v danom prípade bolo splnené. Do obsahu práva účastníka občianskeho súdneho konania vyjadriť sa
k všetkým vykonaným dôkazom v zmysle čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí vyjadrovať sa k
spôsobu hodnotenia súdom vykonaných dôkazov, prípadne dožadovať sa ním navrhovaného spôsobu
vyhodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 98/1997). Za porušenie základného práva zaručeného v
článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že okresný
súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.

Podľa názoru odvolacieho súdu napadnutý rozsudok okresného súdu zodpovedá všetkým požiadavkám
kladeným na zákonné rozhodnutie podľa § 157 ods. 2 O.s.p.. Inak povedané, prvostupňový súd sa
dôsledne zaoberal so všetkými otázkami, ktoré boli rozhodujúce v prejednávanej veci vrátene tých na
ktoré poukázal odvolateľ, pričom svoje závery riadnym spôsobom odôvodnil.

Na záver odvolací súd dodáva, že v danom prípade si navrhovateľ uplatňoval bezdôvodné obohatenie
za obdobie bezprostredne nasledujúcom po kúpe nehnuteľnosti), pričom z predložených listinných
dôkazov vyplýva, že odporcu kontaktoval a rokoval s ním ohľadom možného usporiadania vzťahov.
Ako navrhované riešenie sa javilo podpísanie nájomnej zmluvy, resp. odkúpenie nehnuteľnosti.
Keďže rokovania medzi účastníkmi skončili neúspešne, následne sa navrhovateľ domáhal vydania
bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v užívaní jeho nehnuteľnosti súdnou cestou. Z vyššie
uvedeného postupu je zrejmé, že navrhovateľ si svojim návrhom uplatnil voči odporcovi len
zodpovednostný nárok bez toho, aby sa zároveň domáhal aj odstránenia protiprávneho stavu postupom
vymedzeným v § 135c Občianskeho zákonníka, upravujúcim postup pri existencií neoprávnenej stavby
na cudzom pozemku. V súdnej praxi už bolo vyslovené, že v obdobných prípadoch je potrebné, aby sa
vlastník neobmedzoval len na uplatňovanie sekundárnych zodpovednostných nárokov vyplývajúcich z
existencie takéhoto stavu, ale je zároveň potrebné, aby sa domáhal odstránenia protiprávneho stavu
(na takýchto dôvodoch ale napadnuté rozhodnutie založené nebolo). V opačnom prípade, je možné
uvažovať o výkone práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi. (viď. rozhodnutie Okresného súdu v
Žiline pod sp. zn. 2C/53/2006 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/45/2010 zo dňa
23.03.2010 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 94/2011 zo dňa 29.09.2011). Uvedené
odvolací súd dáva účastníkom konania do pozornosti z hľadiska prípadného ďalšieho uplatňovania
bezdôvodného obohatenia zo strany navrhovateľa.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. v prospech navrhovateľa, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech. Odvolací sú mu preto
priznal náhradu jeho trov pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby -
vyjadrenie k odvolaniu, úkon á 91,52 Eur + režijný paušál 7,81 Eur + 20% DPH v zmysle § 10 ods. 1
v spojení s § 14 ods. 1 písm. c), § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a
náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Odvolací súd nepriznal navrhovateľovi jeden
uplatnený úkon právnej služby a síce poradu s klientom zo dňa 20.05.2014, majúc za to, že tento úkon
právnej služby bol vynaložený neúčelne. Aj keď navrhovateľ prostredníctvom svojho splnomocneného
zástupcu preukázal predloženým potvrdením zo dňa 20.05.2014, že porada advokáta s klientom sa
v sídle advokátskej kancelárie uskutočnila, a to v čase od 9.00 hod. do 11.00 hod. s poukazom na

obsah samotného vyjadrenia k odvolaniu nemožno tento uskutočnený úkon právnej služby považovať
za účelný. V podanom vyjadrení totiž ide v podstate len o zopakovanie, resp. zhrnutie navrhovateľom
doposiaľ uvádzaných tvrdení, z ktorého dôvodu nebola podľa názoru odvolacieho súdu porada právneho
zástupcu s navrhovateľom nutná vo vzťahu k následne podanému vyjadreniu k odvolaniu.

Vo zvyšnej časti, v ktorej okresný súd návrh vo zvyšku zamietol, zostáva rozhodnutie okresného súdu
nedotknuté, keďže nebolo napadnuté odvolaním.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.