Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. júl 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/222/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912213572
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6912213572.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Zity Nagypálovej a sudcov JUDr. Renáty Deákovej a Mgr. Dušana Ďuriana v právnej veci žalobcu
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, za
ktorú koná Doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokát a konateľ, IČO: 36 864 421, proti žalovanej
Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom
Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 7C/99/2012-49 zo dňa 18. 11.

2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti pre porušenie
práva žalobcu na zákonného sudcu a na nestranný súd a súčasne zamietol aj žalobu žalobcu vo veci
samej. Žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení rozsudku k výroku o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania okresný súd
uviedol, že v prejednávanej veci nešlo o prípad kedy by mal súd v zmysle ustanovenia § 109 ods.
1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O. s. p.“) povinnosť konanie prerušiť, keďže o
námietke zaujatosti rozhodol v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku Krajský
súd v Banskej Bystrici a je týmto rozhodnutím viazaný. Okresný súd dospel k záveru, že nebol daný ani
dôvod na rozhodnutie podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., podľa ktorého pokiaľ súd neurobí iné vhodné
opatrenia,môžekonanieprerušiť,akprebiehakonanie,vktoromsariešiotázka,ktorámôžemaťvýznam

pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Podľa § 109 ods. 2 O. s. p., prerušenie
konania nie je obligatórne, a teda súd môže konanie prerušiť a tiež nemusí. V danom prípade zaujatosť
vec prejednávaného zákonného sudcu žalobca namietal už v žalobe a o jeho námietke bolo rozhodnuté
Krajským súdom v Banskej Bystrici, ako súdom nadriadeným, uznesením sp. zn. 16NcC/333/2012 tak,
že zákonný sudca nebol vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vzhľadom na uvedené, ako aj
skutočnosť, že žalobca neosvedčil podanie sťažnosti na Ústavný súd Slovenskej republiky, okresný súd
nevidel dôvody pre prerušenie konania, a preto jeho návrh ako nedôvodný zamietol.

Vo veci samej sa žalobca domáhal vyčíslenej náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej
okresným súdom v exekučnom konaní tvrdeným nesprávnym úradným postupom, t.j. zamietnutím
žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonnej lehoty.
Okresný súd vykonal dokazovanie exekučným spisom a zistil, že žiadosť súdneho exekútora o udeleniepoverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 14. 10. 2009 a exekučný súd ju
zamietol uznesením zo dňa 21. 12. 2010; uvedené obdobie bolo potrebné na preskúmanie formálnej a
materiálnej vykonateľnosti žalobcom predloženého exekučného titulu z hľadiska ustanovení na ochranu

spotrebiteľa; na základe vykonaného dokazovania exekučným spisom dospel k záveru, že v rámci
uvedeného postupu exekučného súdu nedošlo k prieťahom v konaní. Okresný súd uzavrel, že nemal
preukázaný tvrdený nesprávny úradný postup exekučného súdu ako jeden z predpokladov pre vznik
zodpovednosti žalovanej za škodu a svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods.
1 písm. a), § 9 ods. 1 a ods. 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a § 17 ods. 1 až ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov; o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok okresného súdu zrušiť a
vec vrátiť na ďalšie konanie. Žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité
dôvodyapredložilsúdulistinyspájanésoznačenýmidôvodmi.Súdpretonemoholpostupovaťpodľaust.
§ 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v neprítomnosti žalobcu. Ďalej poukázal na to, že sudcu, ktorému

bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie bolo potrebné z konania vylúčiť, aj s ohľadom na prax
iných súdov. Za týchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pri rozpore
s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho
súdu pre ľudské práva v Štrassburgu neobstojí, žalobca podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho
práva na nestranný súd, ktorého výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, nebolo a nie

je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval
vylúčený sudca. Konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v
čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o návrhu žalobcu na
prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie.
Žalobca podal proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom v čase

podania odvolania o zamietnutí návrhu vo veci samej nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania. Dôsledok správania súdu, kedy predbehol vydaním meritórneho
rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke
nestrannosti sudcu, zakladajú porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu, osobitne maria jeho
možnosť konať pred súdom. Žalobca taktiež uviedol, že trval na osobnej účasti právneho zástupcu na

pojednávaní, nemal sa možnosť vyjadriť k tvrdeniam žalovanej, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní
vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Za takejto procesnej situácie došlo k
degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu
jeho možnosti konať pred súdom. Súd rozhodol bez toho, aby umožnil žalobcovi s cieľom ovplyvniť
rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci. Žalobca ako strana

konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom
a prednesom vyjadriť, a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení.
Okresný súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia dôvodu určil sám.
Zdôraznil presvedčenie o porušení jeho práva v exekučnom konaní na rozhodnutie v zákonnej lehote
a vyjadril nepochopenie nad postupom okresného súdu, ktorý nekonštatoval porušenie jeho práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, hoci zistil nedodržanie príslušnej zákonnej lehoty zo strany
exekučného súdu. Napadnutý rozsudok označil za nepreskúmateľný, pretože sa vôbec nezaoberá
uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou.
Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.
Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p.,

bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods.
1 a 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.
Podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Zo spisu okresného súdu vyplýva, že žalobca sa žalobou voči žalovanej domáhal vyčíslenej náhrady
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej okresným súdom ako exekučným súdom v
exekučnom konaní tvrdeným nesprávnym úradným postupom, t.j. zamietnutím žiadosti o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonnej lehoty; žalobca navrhol vykonať dokazovanie

len konkrétnym exekučným spisom okresného súdu. Priamo v žalobe vzniesol žalobca námietku
zaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, o ktorej riadne rozhodol nadriadený súd tak, že zákonného
sudcu z prejednávania a rozhodovania prejednávanej veci nevylúčil. Okresný súd doručil žalobu
žalobcu žalovanej na vyjadrenie. Obidvom účastníkom konania doručil písomné poučenie účastníkakonania okrem iného aj podľa § 120 ods. 4 O. s. p. Na prejednanie veci samej nariadil okresný súd
pojednávanie, na ktoré riadne a včas predvolal právneho zástupcu žalobcu a zástupcu žalovanej. V
spise okresného súdu je zažurnalizovná fotokópia v napadnutom rozsudku uvedeného konkrétneho

exekučného spisu ohľadne exekučného konania, v ktorom mala byť žalobcovi podľa návrhu nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu spôsobená tvrdená škoda. Účastníci, ani ich zástupcovia sa
pojednávania nezúčastnili. Okresný súd vykonal dokazovanie iba obsahom spisu, vyhlásil dokazovanie
za skončené a verejne vyhlásil napadnutý rozsudok.
Odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalobcu ako aj predchádzajúce konanie
spolu s napadnutým rozsudkom okresného súdu a udáva, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so
skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, osvojuje si dôvody napadnutého rozsudku okresného
súdu a v zmysle § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. na ne v celom rozsahu poukazuje. Na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozsudku a reagujúc na odvolacie dôvody žalobcu odvolací súd udáva, že
okresnýsúdnazákladevykonanýchdôkazovdospelksprávnymskutkovýmzisteniam,naktoréaplikoval

správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Záver okresného súdu
o nenaplnení predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu považuje aj odvolací súd v celom rozsahu
za správny, pretože žalobca nepreukázal tvrdený nesprávny úradný postup exekučného súdu v spornom
exekučnom konaní. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu viazaný (§
212 ods. 1 O. s. p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a

procesným postupom okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či
došlo k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O. s. p.).
Odvolacia námietka žalobcu, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca nie je dôvodná.
Tvrdenie o vylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci založil žalobca na
argumente, že tento je sudcom rovnakého súdu, ktorý mu ako exekučný súd svojim nesprávnym

úradným postupom mal spôsobiť uplatnenú škodu. Súdna prax dospela k ustálenému záveru, že dôvod
na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej
odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (pozri napríklad uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Nc/14/2010 zo dňa 31.05.2010); dôvodom na vylúčenie sudcu nie
je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia žalobcu svojím

nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovanej za majetkovú
škodu a nemajetkovú ujmu (pozri napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 6Cdo/201/2013 zo dňa 19.06.2013, sp. zn. 3Cdo/102/2013 zo dňa 11.03.2013 alebo sp. zn.
3Cdo/202/2013 zo dňa 12.09.2013, rovnako aj uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
30Cdo/727/2011 zo dňa 27.04.2012). O žalobcom vznesenej námietke zaujatosti zákonného sudcu

riadne rozhodol nadriadený súd s tým, že zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci
nevylúčil; zo spisu okresného súdu súčasne vyplýva, že uznesenie nadriadeného súdu bolo účastníkom
riadne doručené. Iné (nové) dôvody zaujatosti zákonného sudcu žalobca v odvolaní neuviedol.
Odvolacia námietka žalobcu, že mu okresný súd uskutočnením pojednávania v jeho neprítomnosti a
vykonaním dokazovania exekučným spisom v jeho neprítomnosti, odňal možnosť konať pred súdom

a porušil jeho právo na kontradiktórne konanie, tiež nie je dôvodná. Zo spisu vyplýva, že predvolanie
na pojednávanie doručil okresný súd právnemu zástupcovi žalobcu riadne na vnútornú doručenku a
včas s poskytnutím 5-dňovej zákonnej lehoty na prípravu na pojednávanie. Na vykonanie pojednávania
v neprítomnosti riadne a včas predvolaného žalobcu boli podľa odvolacieho súdu splnené zákonné
podmienky (§ 101 ods. 2 O. s. p.). Postupom okresného súdu v súlade so zákonom nemôže dôjsť k

odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom. K odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom nedošlo
ani v rámci dokazovania. Okresný súd síce vykonal dokazovanie na pojednávaní v neprítomnosti
účastníkov, toto však pozostávalo len s oboznámením sa s písomnosťami zo spisu vrátane obsahu
exekučného spisu, ktorý ako dôkaz navrhol vykonať samotný žalobca priamo v žalobe s tým, že žalobca
bol účastníkom uvedeného exekučného konania a teda obsah exekučného spisu z hľadiska tvrdených

skutočností o dobe od podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia
exekučného súdu o jej zamietnutí mu bol nepochybne známy. Iné dokazovanie okresný súd nevykonal.
Doručením vyjadrenia žalovanej žalobcovi len spolu s rozhodnutím súdu vo veci samej nedošlo k
porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. Obsah vyjadrenia žalovanej je totožný v niekoľko
tisícoch sporoch, ktoré žalobca pred všeobecnými súdmi inicioval a žalobcovi je jeho obsah známy.

Žalobca v odvolaní tiež namietal, že konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci samej, neprichádzalo v
čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p.Prerušenie konania prichádza do úvahy vtedy, ak počas konania nastane prekážka postupu konania,
ktorá je v zásade odstrániteľná procesným postupom súdu. Procesná teória hovorí o tzv. obligatórnom a
fakultatívnom prerušení konania. § 109 ods. 2 O. s. p. upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, to

znamená, také prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné. Pod uvedený prípad
spadá aj rozhodovanie o návrhu na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. a) O. s. p. Pokiaľ
bol zo strany žalobcu na prvostupňový súd podaný návrh na prerušenie konania do právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva
žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd, takýto návrh automaticky nezakladá povinnosť

súdu prerušiť konanie. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na tú skutočnosť, že návrh na prerušenie
konania bol podaný na prvostupňový súd dňa 18. 11. 2014, pričom Ústavný súd SR o obdobnej ústavnej
sťažnosti žalobcu z dôvodu podania ktorej navrhoval prerušiť prvostupňového konanie, rozhodol už
uznesením I. ÚS 92/2013 - 9, zo dňa 13.02.2013. Žalobca tak mohol mať vedomosť už v čase podania
návrhu na prerušenie konania z dôvodu podania ústavnej sťažnosti, že pred Ústavným súdom SR v
obdobnej podanej sťažnosti nebol úspešný.

K odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom preto nedošlo ani postupom okresného súdu, ktorý
napadnutým rozsudkom rozhodol vo veci samej pred nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia o
zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania. Týmto postupom okresného súdu nebol žalobca
vylúčený z uplatnenia žiadneho svojho procesného oprávnenia a je plne odôvodnený hospodárnosťou
konania.

Žalobca v odvolaní spochybnil záver okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, keď trval na porušení svojho práva na rozhodnutie v zákonnej lehote. Odvolací súd v
plnom rozsahu súhlasí aj so záverom okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie ako jedného z predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci. Ťažisko argumentácie žalobcu o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu spočívalo v
tvrdení, že k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu došlo po
uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty.
Žalobca v žalobe uvádza, že v exekučnom konaní vedenom podľa procesných pravidiel platných v dobe
od 01. 02. 2002 do 31. 05. 2010 Exekučný poriadok nerobil rozdiel medzi exekučnými titulmi, preto

exekučný súd mal zákonnú povinnosť rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti bez ohľadu na to, či exekučným
titulom, pre ktorý sa exekúcia navrhovala vykonať, bolo rozhodnutie všeobecného súdu, rozhodnutie
rozhodcovského súdu alebo exekučným titulom bola napr. notárska zápisnica. V exekučných konaniach
vedených podľa procesných pravidiel účinných od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011 sa robil rozdiel medzi

exekučnými titulmi. Povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti nebola založená iba vo
vzťahu k notárskym zápisniciam a vykonateľným rozhodnutiam rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených, avšak žalobca disponuje exekučnými titulmi vo forme rozhodcovských rozsudkov, na ktoré
sa výnimka podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku o lehote na rozhodnutie nevzťahovala. Len v období

od 01. 06. 2011 už 15 dňová lehota na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie neplatila v prípade, ak bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok.
Tento názor žalobcu nie je celkom správny. Zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej
„Zákon o rozhodcovskom konaní“) nadobudol účinnosť 01. 07. 2002. V § 35 Zákon o rozhodcovskom
konaní ustanovuje, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má

pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.
Exekučný poriadok v znení účinnom od 01. 02. 2002 do 31. 08. 2005 za exekučné tituly v § 41
ods. 1, 2 označoval: vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo
postihuje majetok, ale aj iné vykonateľné rozhodnutia, schválené zmiery, platobné výmery, výkazy
nedoplatkov a dohody, ktorých súdnu exekúciu pripúšťa zákon. Exekúciu bolo možné vykonať už aj

na základe notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok, a v ktorých je vyznačená oprávnená
osoba, povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici
s vykonateľnosťou súhlasila. Aj keď rozhodcovský rozsudok ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku v
znení účinnom od 01.02.2002 výslovne za exekučný titul neoznačoval, od 01. 07. 2002 bolo možné viesť
exekúciu aj na základe rozhodcovského rozsudku ako „na podklade iného vykonateľného rozhodnutia“,

keďžezák.č.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonanípriznávalrozhodcovskémurozsudkusúčinnosťou
od 01. 07. 2002 rovnaké účinky ako právoplatnému rozsudku súdu. V období od 01. 07. 2002 do 31. 05.
2010 bolo povinnosťou exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, ak titulom bol rozhodcovský rozsudok v lehote 15 dní od doručenia tejto žiadosti,pretože až s účinnosťou od 01. 06. 2010 bola v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zakotvená výnimka,
že lehota 15 dní na poverenie exekútora na vykonanie exekúcie neplatí, ak ide o exekučný titul podľa
§ 41 ods. 2 písm. c) a d).

Exekučný poriadok s účinnosťou od 01. 09. 2005 v § 41 ods. 2 písm. c) za exekučné tituly
označuje notárske zápisnice a v písm. d) vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a
zmierov nimi schválených. Pod pojmom „vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov
nimi schválených“ je potrebné rozumieť aj rozhodcovský rozsudok. Novela Exekučného poriadku
uskutočnená zák. č. 102/2011 Z. z. účinná od 01. 06. 2011 podľa dôvodovej správy k tomuto zákonu

vložením slov „rozhodcovských súdov a“ do § 41 ods. 2 písm. d) iba odstraňuje rozporný výklad § 41
ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, či pod vykonateľnými rozhodnutiami rozhodcovských komisií sa
rozumejú aj rozhodcovské rozsudky. Z toho vyplýva záver, že rozhodcovský rozsudok je exekučným
titulom od 01.07.2002; v období od 01. 07. 2002 do 31. 05. 2010 mal exekučný súd o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, ak bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a mienil vydať
poverenie, rozhodnúť do 15 dní od doručenia žiadosti, ale v období od 01. 06. 2010 naďalej, pokiaľ chcel

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovieť, už nebol viazaný
lehotou 15 dní podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Súdna prax sa ustálila na závere, že lehota
15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí,
ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (pozri

napr. uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 605/2012 zo dňa 14. 12. 2012, sp. zn. II. ÚS 520/2012
zo dňa 10. 07. 2013, sp. zn. II. ÚS 248/2013 zo dňa 25. 04. 2013 alebo sp. zn. II. ÚS 112/2013 zo dňa
13. 02. 2013).
Názor okresného súdu, že napriek tomu, že Exekučný poriadok lehotu v prípade zamietnutia žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neustanovoval, je potrebné skúmať, či súd nerozhodol o

žiadosti súdneho exekútora so zbytočnými prieťahmi, je správny a dospel aj k správnemu záveru, že
nie je možné konanie exekučného súdu hodnotiť ako konanie so zbytočnými prieťahmi a nesprávny
úradný postup exekučného súdu preukázaný nebol. Okresný súd z exekučného spisu zistil, že žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená 14. 10. 2009 (v tejto
súvislosti odvolací súd podotýka, že vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu

nie je rozhodujúce, kedy začalo samotné exekučné konanie) a exekučný súd ju zamietol uznesením zo
dňa 21. 12. 2010. Dospel aj k správnemu záveru, že ak nebol preukázaný prvý základný predpoklad
vzniku škody, a to žalobcom tvrdený nesprávny úradný postup, nebolo potrebné skúmať existenciu
ďalších predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu a náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle
žaloby žalobcu. Žalobca v konaní nepreukázal jeden z kumulatívnych obligatórnych predpokladov

zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (t.j. nesprávny úradný postup
exekučného súdu), v súlade so zásadou hospodárnosti konania nebolo potrebné sa v odôvodnení
rozsudku osobitne zaoberať nepriznaním uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy. Táto skutočnosť preto
v žiadnom prípade nespôsobuje žalobcom tvrdenú nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. v celom

rozsahu ako vecne správny potvrdil a to vrátane závislého výroku o trovách konania, ktorý bol tiež vecne
správny a odôvodnený plným úspechom žalovanej v konaní, ktorá však žiadne trovy konania nežiadala
nahradiť.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods.
1 O. s. p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných

na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Žalovaná
bola v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešná a vzniklo jej voči plne neúspešnému žalobcovi
právo na náhradu trov konania. Keďže však žalovaná neurobila žiadny návrh na rozhodnutie o trovách
odvolacieho konania a ani jej žiadne nevyplývajú zo spisu, odvolací súd jej náhradu trov odvolacieho
konania proti žalobcovi nepriznal.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3: 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.