Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 1. júl 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25CoE/205/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2307209534
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 07. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2307209534.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému: X. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom A., J. O. XXX/XX, pre
vymoženie 239 Eur s príslušenstvom a trov exekúcie, vykonávanej súdnym exekútorom: JUDr. Rudolf
Krutý, Exekútorský úrad so sídlom Bratislava, Záhradnícka 60, pod sp. zn. EX 17664/11, na odvolanie

oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Galanta zo dňa 21. júla 2014, č. k. 16Er/501/2007-42,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) a písm. c)
Občianskeho súdneho poriadku z a m i e t a .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením prvostupňový súd výrokom I. exekúciu vedenú JUDr. Rudolfom Krutým,
súdnym exekútorom so sídlom exekútorského úradu Záhradnícka 60, Bratislava pod spisovou značkou
EX 17664/11 zastavil, výrokom II. súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému náhradu trov
exekúcie nepriznal a výrokom III. zaviazal oprávneného zaplatiť pôvodnému súdnemu exekútorovi JUDr.
Ľubomírovi Pekárovi, so sídlom P. Pázmaňa 49/3, Šaľa, náhradu trov exekúcie vo výške 89,44 eur, a
to do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

Rozhodnutie s použitím § 574 ods. 2, § 39 Občianskeho zákonníka, § 240 ods. 1, § 57 ods. 2, § 58

ods. 1, § 196, § 200 ods. 1, 2, § 203 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku vecne odôvodnil v podstate tým,
že splnomocnenie (dohoda o splnomocnení), ktoré je súčasťou zmluvy o úvere je v zmysle § 39 OZ
považované za neplatný právny úkon, na základe ktorého nemohlo dôjsť Mgr. Tomášom Kušnírom k
uznaniu právneho záväzku (dlhu) a teda k vydaniu a podpísaniu notárskej zápisnice, ktorá je podkladom
pre toto exekučné konanie. Z ustanovenia § 574 ods. 2 OZ jasne vyplýva, že dohoda, ktorou sa
niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná, pričom konanie povinného o

splnomocnení Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby
v mene povinného uznal jeho záväzok, považuje súd za konanie, ktoré je v rozpore so zákonom.
V čase uzatvorenia zmluvy o úvere a splnomocnení Mgr. Tomáša Kušníra neexistoval dlh a nebola
známa ani jeho výška, teda v tom čase nemohla povinná osoba realizovať svoje právo dlh uznať a
nemohla následne splnomocniť Mgr. Tomáša Kušníra na také právo a z toho vyplýva aj nevedomosť
povinnej osoby o splatení svojho dlhu v lehote určenej v exekučnom titule. Na základe vyššie uvedených

skutočností súd musel postupovať v zmysle § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a rozhodnúť s poukazom
na § 39, § 574 ods. 2 OZ a § 57 ods. 2 Exekučného poriadku o zastavení exekúcie. O náhrade trov
súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého rozhodol tak, že ich súdnemu exekútorovi nepriznal, nakoľko
si ich neuplatnil. O trovách súdneho exekútora JUDr. Ľubomíra Pekára, že na ich náhradu zaviazaloprávneného, keďže bola exekúcia zastavená jeho zavinením, nakoľko uzatvoril s povinným právny
úkon odporujúcu zákonu.

Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorým sa domáhal,

aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,
alebo alternatívne, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej
únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení:

1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do

výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?

2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv a EÚ také rozhodnutie vnútroštátnej súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“

Oprávnený v odvolaní namietal, že prvostupňový súd neumožnil účastníkom exekučného konania
viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým a právnym
otázkam, v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky, čím došlo k odňatiu možnosti konať
pred súdom. Oprávnený nemal možnosť predniesť svoju argumentáciu a vyjadriť sa k argumentácii
povinného, exekučné konanie je tak poznačené závažnými procesnými nedostatkami. Pokiaľ exekučný

súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, musela byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá
neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom EÚ. Poukazoval na rozsudok Súdneho dvora EÚ
vo veci C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai, z ktorého vyplýva, že zásada
kontradiktórnosti všeobecne zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý v rámci preskúmania ex offo konštatoval

nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu
kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.
Oprávnený tvrdil, že exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice 93/13/EHS svoju povinnosť
upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa
k nej, rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku povinného. V danom

prípade však súd vôbec nekládol spotrebiteľovi otázku, či zamýšľa uplatniť neprijateľnosť podmienky,
napriek tomu ju aplikovať, čím porušil záväznú interpretáciu súdneho dvora EÚ a smernicu Rady
93/13/EHS. Vnútroštátny súd musí informovať spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti.
Ide totiž o všeobecné kritérium výkladu neprijateľnej podmienky určené Súdnym dvorom EÚ. Ak súd
nehodlá akceptovať túto argumentáciu, oprávnený navrhuje, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c)

Občianskeho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
predložil prejudiciálnu otázku v znení: „Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje
vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo,
že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak
spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii, alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak

spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil
podmienku ako možne neprijateľnú?“

Oprávnený mal za to, že postupom súdu prvého stupňa došlo k odňatiu jeho možnosti konať pred
súdom, nakoľko nevytýčil pojednávanie aj keď tak bol podľa zákona povinný učiniť. Oprávnený ďalej v
odvolaní namietal predovšetkým tú skutočnosť, že súd prvého stupňa v oblasti prieskumu exekučného

titulu prekročil rámec svojej preskúmavacej právomoci v zmysle Exekučného poriadku a § 36 zákona
č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti. Kontrolu súladu úkonu so zákonom a dobrými mravmi
môže vykonať iba notár. Náprava nedostatkov notárskej činnosti je prípustná len postupom podľa § 38
a § 40 Notárskeho poriadku. Postup exekučného súdu, ktorý bez časového obmedzenia zasahuje do
platných notárskych zápisníc, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne

určeným adresátom, je v rozpore s princípom právnej istoty. Povinnému nič nebránilo domáhať sa
nápravy cestou zrušenia notárskej zápisnice de iure, alebo sa domáhať náhrady škody. Ak taktonepostupoval, nie je možné zvrátiť účinky notárskej zápisnice v konaní pred všeobecným súdom. Platná
notárska zápisnica, má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu. V rámci rozhodovania o
žiadosti o udelenie poverenia, exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť exekučného

titulu (skutkové a právne závery). Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť obsah notárskej
listiny, ktorá je exekučným titulom. V prípade, ak sa odvolací súd nestotožní s uvedenými závermi,
oprávnený žiadal, aby podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku, prerušil konanie a
podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného
poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany

dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Exekučný súd pri revízii notárskej zápisnice porušil
princíp legality, zásadu začatia konania na návrh účastníkov, rovnosť účastníkov konania, právo na
spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Exekučný súd zaobchádzal odlišne s
povinným na strane jednej a s oprávneným na strane druhej. Kým povinný mal zaručený výkon všetkých
práv, oprávnený mal pred exekučným súdom nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané
odlišne, čo nemožno ospravedlniť jeho postavením ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti

poskytovania krátkodobých úverov, pretože by išlo o zakázané odlišné zaobchádzanie. Odlišnosti v
zaobchádzaní a rozdiely vo výkone práva na súdnu ochranu oprávnený videl v jeho nevypočutí a
neoboznámení so stanoviskami, tvrdeniami a dôkazmi, ktoré vyplývajú z napadnutého rozhodnutia
ako i zo spisu. Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou
bolo ust. § 36, § 38 a § 40 Notárskeho poriadku a aplikované právne normy ust. § 44 ods. 2, § 57

ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku interpretoval ústavne nesúladným spôsobom,
porušil právo oprávneného na súdnu ochranu. Oprávnený nebol informovaný, že exekučný súd vedie
konanievktoromopätovnerozhodujeojehoprávach,nemalmožnosťreagovaťnatvrdenia,argumentya
dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, nemal možnosť vyjadriť sa k nim a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení, čím bola porušená zásada

kontradiktórnostisúdnehoprocesu.Prvostupňovýsúdtiežnedostatočnezistilskutkovýstavveci,pretože
nevykonal náležite dokazovanie pre záver, že dojednanie zastúpenia povinného v zmluve o úvere je
pre povinného ako spotrebiteľa značne nevýhodné, alebo že záujmy zástupcu povinného boli v rozpore
so záujmami samotného povinného. Udelením predmetného plnomocenstva, oprávnenému nevznikli
žiadne nové práva, či výhody, povinný iba preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme

notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený, preto plnomocenstvo
nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu oproti stavu, keby plnomocenstvo nebolo
dojednané vôbec. Navyše povinný mohol plnomocenstvo podľa § 33b ods. 1 písm. b) OZ kedykoľvek
odvolať, v čom mu nebránila žiadna prekážka. Udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie
spotrebiteľa preto nemožno považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by spôsobovala značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach v jeho neprospech. Navyše plnomocenstvo je jednostranný
právny úkon adresovaný tretím osobám, nie je zmluvným ustanovením, preto naň nemožno aplikovať
právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok podľa § 53 OZ. Plnomocenstvo udelené v zmluve
o úvere je pritom dostatočne určité a zrozumiteľné. Poukázal na to, že inštitút uznania dlhu nie je
možné viazať na splatnosť záväzku a dospieť k záveru, že uznať možno len splatný záväzok. Právnym

poriadkom nie je vylúčená možnosť uznať dlh/záväzok v čase jeho vzniku, teda súčasne s uzatvorením
zmluvy, na základe ktorej dlh/záväzok vzniká. Nejde o právo, ktoré by povinnému malo vzniknúť až v
budúcnosti a ktorého by sa povinný nemohol platne vzdať. Povinný mohol aj po udelení plnomocenstva
sám dlh uznať. K námietke súdu voči skutočnosti, že zástupca určil v zápisnici splatnosť dlhu oprávnený
uviedol, že ide o podstatnú náležitosť notárskej zápisnice ako exekučného titulu a je predpokladom, aby

uznanie dlhu bolo vykonané zákonným spôsobom. Preto nie je možné dospieť k záveru, že zástupca
nebol oprávnený v notárskej zápisnici uviesť, dokedy povinný dlh zaplatí. Rovnako je nesprávny záver
súdu, že zástupca nehájil záujmy povinného, keď spísal notársku zápisnicu, ktorá nie je v jeho prospech.
Zástupca povinného bol na základe udeleného plnomocenstva oprávnený vykonať len jediný úkon, a to
je uznať dlh vo forme notárskej zápisnice, ktorú úlohu si riadne splnil. Záver súdu, že záujmy zástupcu sú

vrozporesozáujmamizastúpeného,založilsúdnadohadochadomnienkach,pričomvôbecneuviedol,s
ktorýmkonkrétnymzáujmompovinného.Povinnýudelilplnomocestvonazastupovanieadvokátovi,ktorý
pri plnení udeleného splnomocnenia postupoval nestranne a nezávisle. Poukázal na to, že podmienkou
materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku nie je účasť
veriteľa. O skutočnosti, či je exekučný titul v súlade so zákonom už raz exekučný súd právoplatne

rozhodol, a to v rámci rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia. Keďže súd poverenie
exekútorovi vydal, zistil súlad exekučného titulu so zákonom. Revíziu exekučného titulu môže exekučný
súd vykonať len v limitoch daných ustanovením § 41 ods. 2 EP, ak však uskutočňuje revíziu exekučnéhotitulu po tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a porušuje základné práva účastníkov
exekučného konania.

K návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a podanie

prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, oprávnený
poukázal na najnovší vývoj rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR. Následne z rozhodnutia
Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 120/2012 zdôraznil, že v prípade notárskej zápisnice formálna stránka
jej vykonateľnosti spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je uvedená v notárskom
poriadku. Materiálna stránka je priamo predpísaná Exekučným poriadkom v § 41 ods. 2, vykonateľnosť

notárskej zápisnice je daná uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti. Žiadne ďalšie podmienky
formálnej, ani materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemožno vyvodiť.
Z tohto dôvodu exekučný súd nepreskúmava právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva,
pretože je to nad rámec skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by
bol povinný vykonať takéto preskúmavanie len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Podľa
odvolateľa prvostupňový súd svoj záver o tom, že predmetné dojednanie o zastúpení povinného je

neprijateľnou zmluvnou podmienkou nijako neodôvodnil. Uvedeným dojednaním povinný neprevzal
na seba žiadne nové povinnosti, či záväzky a oprávnenému nevznikli žiadne nové práva, či výhody.
Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo
forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba pritom nie je oprávnený a povinný
mohol plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať.

Vzhľadom na uvedené okolnosti udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa nie
je možné považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by z pohľadu spotrebiteľa spôsobovala značnú
nerovnováhuvprávachapovinnostiachvjehoneprospech.Podľaodvolateľaprvostupňovýsúdsanijako
nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici Rady 93/13/EHS. Najmä nezdôvodnil,
prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere splnomocnenie. Ani v indikatívnom a

nevyčerpávajúcom zozname podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé v citovanej smernici
sa nenachádza splnomocnenie, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocňuje fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Následne oprávnený tvrdí, že v danom prípade je nutné
požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“, v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej
únie. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ

platí pre vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore, teda súd, proti
ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiadny opravný prostriedok. Opravným prostriedkom sa pritom
myslí spravidla riadny opravný prostriedok, čo vylučuje niektoré mimoriadne opravné prostriedky, ktoré
nie sú bežne dostupné. Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ v každom prípade ale platí, že prejudiciálnu
otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu, v ktoromkoľvek štádiu konania. Podľa

názoru oprávneného by ustanovenia vnútroštátneho práva (najmä § 36, § 38, § 40 Notárskeho poriadku,
§ 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a § 31, § 37, § 39 a § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka) mali byť vykladané v rámci Smernice Rady 93/13/EHS v súlade najmä s čl.
17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ. Vzhľadom na to navrhol, aby súd podľa § 109 ods. 1 písm.
c) Občianskeho súdneho poriadku a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ konanie prerušil a Súdnemu dvoru

EÚ predložil vyššie uvedené prejudiciálne otázky.

Povinný ani súdny exekútor sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrili, samostatný odvolací návrh
nepodali.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „O.s.p.“),
po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom

konania (§ 201 O.s.p. a § 37 ods. 1 EP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 202
ods. 2 O.s.p., § 58 ods. 5 EP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205
ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§
212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel
k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je

potrebné ako vecne správne potvrdiť.Z obsahu spisu vyplýva, že medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom bola 16.06.2005
uzavretá zmluva o úvere č. 4490037, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému úver 10.000.- Sk
spolu s poplatkom vo výške 8.000,- Sk, t.j. celkovo mal povinný zaplatiť 18.000,- Sk, ktorý sa povinný

zaviazalzaplatiťv10mesačnýchsplátkachpo1.800,-Sk.Súčasťouzmluvyoúverejeajsplnomocnenie,
na základe ktorého dlžník splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, so sídlom v Bratislave, na
spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v mene dlžníka uznal záväzok z úveru tak,
aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e)
O. s. p., resp. pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, na celý majetok dlžníka, do výšky

vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva.

Z notárskej zápisnice napísanej notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom, so sídlom v Partizánskom, č. N
87/2007, NZ 603/2007, NCRLs 593/2007 zo 07.01.2007 vyplýva, že Mgr. Tomáš Kušnír, advokát so
sídlom v Bratislave, konajúci na základe plnej moci udelenej v zmluve o úvere, ktorá je prílohou notárskej
zápisnice, v mene povinnej osoby vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenému 11.096,- Sk a zaviazal sa
dlh zaplatiť do 07.02.2007 k rukám oprávneného a zároveň vyhlásil, že v prípade neuhradenia dlhu v

danej lehote súhlasí s exekúciou spôsobom ustanoveným v § 63 Exekučného poriadku alebo súdnym
výkonom rozhodnutia podľa § 258 O. s. p. s tým, aby notárska zápisnica bola použitá ako exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku alebo § 274 písm. e) O. s. p.

Odvolací súd v prvom rade poukazuje na to, že predmetná zmluva o úvere je tzv. spotrebiteľskou
zmluvou a opačná námietka oprávneného v odvolaní s poukazom na nižšie uvedené neobstojí.

Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v z. č. 634/1992 Zb.
o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.06.2007. Jeho § 23a účinný
v čase uzavretia danej zmluvy, upravoval spotrebiteľskú zmluvu, ktorou sa podľa citovaného zákona
rozumie zmluva, uzavretá podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné
zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé,

že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia na
spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa osobitného predpisu (§ 52 až 60 OZ), sa primerane
použijú ustanovenia tohto predpisu.

Podľa § 53 ods. 1 OZ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v

neprospech spotrebiteľa (ďalej len neprijateľná podmienka).

Podľa § 53 ods. 4 OZ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy neprijateľné podmienky upravené v
spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Z formy a obsahu predmetnej zmluvy je nesporné, že išlo o zmluvu, ktorá sa mala uzavrieť vo viacerých
prípadoch vo forme predtlače, do ktorej sa dopisovali iba jednotlivé údaje špecifikujúce dlžníka a
predmet úveru a z ktorej nesporne vyplýva, že spotrebiteľ obsah tejto zmluvy podstatným spôsobom
nemohol ovplyvniť, ani neovplyvnil. Predmetná zmluva o úvere, ktorá je s poukazom na vyššie uvedené
spotrebiteľskou zmluvou, teda nesmela v zmysle § 23a z. č. 634/1992 Zb. a § 53 OZ obsahovať

neprimerané podmienky, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa a ani podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi pod následkom
ich absolútnej neplatnosti v zmysle cit. § 39 OZ.

Podľa názoru odvolacieho súdu, v danom prípade uznal záväzok a vyslovil súhlas s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice ako exekučného titulu zástupca, ktorého záujmy boli v rozpore so záujmami

zastupovaného povinného, v dôsledku čoho sú predmetné splnomocnenie i nadväzný právny úkonobsiahnuté v danej notárskej zápisnici neplatné a notárska zápisnica ako exekučný titul potom neúčinná
a materiálne nevykonateľná.

V zmysle § 22 ods. 2 OZ zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý

ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Podľa § 23 OZ zastúpenie vzniká
na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho orgánu alebo na základe dohody o plnomocenstve.
Podľa § 24 OZ zástupca musí konať osobne; ďalšieho zástupcu si môže ustanoviť, len ak je to právnym
predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Aj z právnych úkonov ďalšieho zástupcu vznikajú
práva a povinnosti priamo zastúpenému. V zmysle § 31 ods. 1 OZ pri právnom úkone sa možno

dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo
splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia. Podľa ods. 4 tohto
ustanovenia ak je potrebné, aby sa právny úkon urobil v písomnej forme, musí sa plnomocenstvo udeliť
písomne. Podľa § 40 ods. 3 OZ písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný konajúcou osobou.

Z vyššie citovaného § 22 ods. 2 OZ vyplýva, že zastupovať iného nemôže ten, ktorého záujmy sú v
rozpore so záujmami zastúpeného. Ak by sa tak stalo, právne úkony urobené zástupcom v rozpore s

citovaným ustanovením sú potom v zmysle § 39 OZ neplatné.

V danom prípade z listinných dôkazov obsiahnutých v spise vyplýva, že dlžník ako spotrebiteľ mal
priamo v zmluve o úvere splnomocniť na svoje zastupovanie pri spísaní predmetnej notárskej zápisnice
advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, ktorého splnomocnenie je ale naformulované priamo v predtlači zmluvy
o úvere veriteľom - oprávneným. Povinný splnomocnenca zrejme vôbec nepozná a možnosť výberu

iného zástupcu jej vzhľadom na predmetnú predtlač daná nebola. Navyše odvolaciemu súdu je z jeho
rozhodovacej činnosti známy vzťah medzi oprávneným a Mgr. Tomášom Kušnírom, ktorý oprávneného
zastupuje v mnohých exekučných konaniach voči dlžníkom z rovnakých formulárových zmlúv. Zo
skutočnosti, že záujmy veriteľa, resp. oprávneného a nadväzne i jeho právneho zástupcu - advokáta, sú
nesporne v rozpore so záujmami dlžníka a povinného, vyplýva jednoznačný rozpor záujmov povinného

a Mgr. Tomáša Kušníra. Predmetné zastúpenie, resp. splnomocnenie obsiahnuté v zmluve o úvere, je
pre rozpor so zákonom, konkrétne s § 22 ods. 2 OZ s poukazom na § 39 OZ, absolútne neplatným
právnymúkonom.KeďžepotomMgr.TomášKušnírnemaloprávneniepovinnéhopripredmetnomuznaní
záväzku a vyslovení súhlasu s vykonateľnosťou danej notárskej zápisnice zastupovať, jeho právny úkon
zachytený v predmetnej notárskej zápisnici je absolútne neplatný a notárska zápisnica ako exekučný titul

neúčinná a materiálne nevykonateľná s poukazom na § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, keďže
v nej fakticky chýba podstatná náležitosť - súhlas povinnej osoby s exekúciou. Na absolútnu neplatnosť
právneho úkonu pritom musí súd prihliadať ex offo - z úradnej povinnosti.

Zatiaľ čo dôvody na základe ktorých súd obligatórne alebo fakultatívne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 a
2 EP), upravuje Exekučný poriadok podrobne, okamih kedy tak má alebo môže súd urobiť nie je v ňom

explicitne stanovený. Z toho potom možno vyvodiť, že súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek
v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z
toho vyplýva, že súd je povinný v priebehu celého exekučného konania skúmať, či sú splnené všetky
predpoklady na vedenie exekúcie. Uznesenie o udelení poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu
exekútorovipritomnetvoríprekážkuprávoplatnerozsúdenejvecivzmysle§159ods.3O.s.p.Exekučný

súd nie je ani viazaný právnym názorom notára pri spisovaní notárskej zápisnice.

S poukazom na vyššie uvedené, neobstojí námietka oprávneného, že súd vec už raz posudzoval a
právoplatne rozhodol pri vydaní poverenia súdnemu exekútorovi a preto sa už nemohol danými otázkami
zaoberať znova.

Napokon odvolací súd považoval predmetné splnomocnenie obsiahnuté v danej zmluve o úvere za

absolútne neplatný právny úkon pre rozpor so zákonom i s dobrými mravmi (§ 23a z. č. 634/1992
v spojení s § 53 a 39 OZ) i z toho dôvodu, že danú zmluvnú podmienku v predmetnej typovej
(spotrebiteľskej) zmluve v podobe predmetného splnomocnenia považoval za neprimeranú podmienku,
ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospechspotrebiteľa a ktorá je zároveň v rozpore s dobrými mravmi. Neprimeranosť tejto podmienky a jej rozpor
s dobrými mravmi odvolací súd videl v tom, že daný dvojstranný právny úkon vznikol zároveň v deň
uzatvorenia zmluvy o úvere, teda v čase, keď žiaden dlh ešte neexistoval a do budúcna nebolo možné

predpokladať, či vôbec vznikne a ak áno, kedy a v akej výške. Uznať záväzok alebo uznať dlh je v zmysle
§ 558 OZ výlučným právom dlžníka, ktoré v budúcnosti môže realizovať alebo aj nemusí. Pokiaľ povinný
ako dlžník predmetným splnomocnením fakticky postúpil toto svoje právo uznať dlh už v čase uzavretia
zmluvy o úvere, kedy ešte žiaden dlh existovať nemohol a nebolo ani zrejmé, či bude existovať, kedy a
v akej výške, pričom zároveň na uznanie dlhu splnomocnil jemu úplne neznámu tretiu osobu, ktorá mu

bola vnútená v predtlači zmluvy vopred vyhotovenej veriteľom, čím sa zároveň vopred vzdal možnosti
namietať dlh i jeho výšku, založilo to nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami veriteľa a dlžníka
a zároveň je to v rozpore s dobrými mravmi. I z tohto dôvodu je predmetné splnomocnenie absolútne
neplatné. Nadväzne nemôže byť platný ani právny úkon obsiahnutý v notárskej zápisnici, ktorým je
vyhlásenie povinného o uznaní právneho záväzku a o súhlase s vykonateľnosťou, ktorú za neho mal
vykonať splnomocnený advokát.

Vzhľadom na uvedené je pritom úplne irelevantné, že povinný ako dlžník mal možnosť s poukazom na
§ 33b OZ predmetné plnomocenstvo kedykoľvek po uzavretí zmluvy o úvere odvolať, na čo poukazoval
oprávnený. Naviac odvolať je možné iba účinne a platne vzniknuté plnomocenstvo. Z podstaty veci
totiž logicky vyplýva, že nemožno účinne odstúpiť od právneho úkonu, ktorý je od počiatku absolútne
neplatný.

Vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu, keďže ako exekučný titul bola oprávneným predložená
notárska zápisnica, ktorá v sebe obsahuje absolútne neplatný právny úkon o uznaní dlhu a súhlase
s jej vykonateľnosťou, v dôsledku čoho nemôže byť účinným a materiálne vykonateľným exekučným
titulom, bolo plne dôvodným, aby prvostupňový súd preskúmavaným uznesením predmetnú exekúciu
zastavil, nakoľko absentuje vykonateľný exekučný titul. Prvostupňový súd však nepostupoval správne,

ak predmetnú exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 2 EP s poukazom na ustanovenia Občianskeho
zákonníka, pretože správne mal exekúciu zastaviť podľa § 57 ods. 1 písm. g) EP.

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) EP súd exekúciu zastaví, ak ju vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný
dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Jedným z dôvodov neprípustnosti exekúcie je aj prípad,
ak sa v konaní zistí, že predložená notárska zápisnica je materiálne nevykonateľná, pretože právny

úkon v nej obsiahnutý, ktorým je vyhlásenie povinnej osoby o uznaní právneho záväzku a o súhlase s
vykonateľnosťou je absolútne neplatný. V týchto prípadoch treba exekúciu zastaviť podľa ustanovenia §
57 ods. 1 písm. g) EP, z dôvodu, že exekúcia je neprípustná, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu
nemožno vykonať.

S poukazom na uvedené, keď ako exekučný titul bola oprávneným predložená notárska zápisnica,

ktorá v sebe obsahuje absolútne neplatný právny úkon o uznaní dlhu a súhlase s jej vykonateľnosťou,
v dôsledku čoho nemôže byť účinným a materiálne vykonateľným exekučným titulom, bolo plne
dôvodným, aby prvostupňový súd preskúmavaným uznesením i bez návrhu, predmetnú exekúciu
zastavil. Odvolací súd pritom poukazuje i na závery Ústavného súdu SR vo veci IV.ÚS 183/2011, kde v
sťažnosťami napadnutých rozhodnutiach súdy argumentovali obdobne, pričom Ústavný súd SR uzavrel,

že predmetnými rozhodnutiami súdov nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a ani jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu.

Vzhľadom na uvedené odôvodnenie, s poukazom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho
konania, bolo potom nadbytočným zaoberať sa ďalšou početnou, ale vzhľadom na vyššie uvedené už

nerelevantnou, argumentáciou odvolateľa.

S poukazom na vyššie uvedené bolo potom dôvodným, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého
stupňa ako vecne správne, včítane závislých výrokov o náhrade trov exekúcie odvolateľom osobitnými
odvolacími dôvodmi nenapadnutého, s použitím ust. § 219 O.s.p. potvrdil.Odvolací súd návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. nevyhovel
a tento zamietol, pretože ustanovenia právnych predpisov, ktoré vo veci aplikoval, nie sú v rozpore s
Ústavou Slovenskej republiky.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na
podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení
neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota

neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Uvedené ustanovenie nie je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s princípmi právneho štátu.
V tomto ustanovení zákonodarca zveril exekučnému súdu právomoc pred udelením poverenia

exekútorovi, preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Súd ako orgán ochrany práva je v rámci exekučného konania garantom
jeho zákonnosti, čo sa najvýraznejšie prejavuje v tomto štádiu exekučného konania - teda v štádiu
rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak potom exekučný
súd dospeje k záveru, že exekučný titul vôbec exekučným titulom nie je, prípadne je tu iná vada, pre

ktorú je exekúcia neprípustná, žiadosť o udelenie poverenie zamietne a exekučné konanie zastaví.
Takáto právomoc exekučného súdu je plne v súlade s princípmi právneho štátu, nie je preto dôvod na
prerušenie konania. Navyše Ústavný súd SR sa k tejto otázke už vyjadril v uznesení č. k. II. ÚS
545/2010-15, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu
v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na

vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už
začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania,
ako aj bez návrhu. Rovnako v už vyššie spomínanom uznesení IV. ÚS 183/2011 Ústavný súd uviedol,
že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené
všetky predpoklady na vedenie tohto konania. Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu aj v rozhodnutí

IV. ÚS 78/2011, keď uviedol, že aj v rámci exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať
rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné,
ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.

Odvolací súd pritom nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť ani z dôvodu, že by vyhovel
návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho

a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267

Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady

ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie
a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,
t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia

o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia O. s. p. totiž nevyplýva, že všeobecný súd musí na návrh
účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke
o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie
je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona Slovenskej republiky,
do ktorého boli transportované úniové právne normy, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového

právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke, týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva, je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či
otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného
prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti),

teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle,
že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ
nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne
zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú
v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Prvouotázkou,ktorámalabyťpodľaodvolateľaSúdnemudvoruEÚpredložená,jeotázka,čijemožnéza
neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa. Uvedenú otázku
považuje odvolací súd za akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore, a teda nespôsobilú
ovplyvniť jeho výsledok. Je totiž potrebné uviesť, že súd prvého stupňa nevyslovil v napadnutom
uznesení právny názor o tom, že jednostranný právny úkon je vždy neprijateľnou zmluvnou podmienkou,

ale naopak k uvedenému záveru dospel až po dôslednom posúdení uvedeného ustanovenia zmluvy
z hľadiska, či bolo alebo nebolo so spotrebiteľom individuálne dojednané. Až na základe uvedeného
skúmania potom dospel k záveru, že je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou. K
rovnakému záveru dospel i odvolací súd, ktorý navyše už v tomto rozhodnutí výslovne uviedol, že
nespochybňuje názor odvolateľa o tom, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bol platne

uvedený jednostranný právny úkon plnomocenstva na základe dohody o plnej moci. Z uvedených
dôvodov je prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú, nemajúcu základ
v prejednávanom spore.

Druhou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v
súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc

vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María
Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat
Editores(C-240/98ažC-244/98)uviedol,žesystémochranyzavedenýsmernicouvychádzazmyšlienky,
že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení,

pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na
podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah.
Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný
iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať
ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie

výsledku stanoveného v článku 6 smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol
viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto
preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v
zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha
a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem

toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,
a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom.
Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním
nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu
rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere

uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, čisa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice a v prípade
kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa
vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.

Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ
pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách
s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný
vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho
práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie

poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1
a 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je
možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je
dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje
zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ

o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces.
Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej
judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto
jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s
doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania

predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už
rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda
na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa
neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie
konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné)

je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch,
keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou
otázkou na Súdny dvor ES.

Oprávnený tiež navrhol konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku prerušiť a
Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložiť prejudiciálnu otázku, či sa „má

tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej
neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť,
vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii,
aleboajtak,žetakátopodmienkasaaplikujeajvtedy,akspotrebiteľneoznámilsúdu,žezamýšľauplatniť
jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú?“

Odvolací súd nepovažuje za potrebné predložiť takúto prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, pretože
vzhľadom na celú už vyššie uvedenú právnu argumentáciu má za to, že exekučný súd je oprávnený
ex offo posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky v spotrebiteľskom právnom vzťahu. Navyše k
naznačenej otázke sa už Súdny dvor EÚ vyjadril, a to dokonca vo veci týkajúcej sa oprávneného. Súdny
dvorEÚdňa16.11.2010voveciC-76/2010Pohotovosťs.r.o.protiIvetaKorčkovskáuzavrel,žeSmernica

Rady 93/13/EHS ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného
rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa, povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú
povahusankcieobsiahnutejvzmluveoúveresospotrebiteľom,aktentosúdmánatentoúčelkdispozícii
nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych procesných pravidiel
môže uvedený súd vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho

práva. Navyše otázka, pre ktorú žiada oprávnený konanie prerušiť a predložiť ju Súdnemu dvoru EÚ
je formulovaná všeobecne, bez vzťahu k prejednávanej veci a bez poukazu na konkrétne ustanovenie
zmluvy, ktoré má byť predmetom výkladu Súdneho dvora EÚ.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh

oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.