Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 16. apríl 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16CoE/3/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6410203956
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6410203956.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnej L. N., nar. X. XX. XXXX, bytom A. nad Q., H. Q. XXX/XX,
vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD., so sídlom Exekútorského úradu Bratislava,
Záhradnícka č. 60 pod sp. zn. EX 2348/2010, o vymoženie 152,00 EUR s príslušenstvom, o odvolaní

oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Žiar nad Hronom, č. k. 4Er/420/2010-36 zo dňa 24. 10.
2014, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.
Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým uznesením okresný súd exekúciu s poukazom na ustanovenia § 57 ods. 1

písm. g/, 57 ods. 2 a § 58 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(ďalej len „Exekučný poriadok“) v spojení s ustanoveniami § 45 ods. 1 písm. c/ a § 45 ods. 2 zák. č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, vyhlásil za neprípustnú a túto zastavil. Súd zmluvný vzťah
medzi oprávneným a povinnou zo Zmluvy o úvere zo dňa 7. 4. 2009 posúdil ako spotrebiteľský a
pri právnom posúdení tohto vzťahu aplikoval vnútroštátnu právnu úpravu spotrebiteľských vzťahov
(zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník) s použitím aj európskej právnej úpravy dotýkajúcej sa

problematiky spotrebiteľských zmlúv a ochrany práv spotrebiteľa vyplývajúcej zo Smernice Rady 93/13/
EHS zo dňa 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „Smernica“).
Uviedol, že rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný
titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak by v konaní
vystupoval na strane žalovaného. Dodávateľ v nej dokonca uviedol konkrétny rozhodcovský súd, ktorý
by výlučne spory rozhodoval, pričom rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal

na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok
odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým zmluvným podmienkam a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho
vyvolal dodávateľ. Súd považoval rozhodcovskú doložku za neprijateľnú, pretože nebola spotrebiteľom
osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a vzdať sa
ústavného práva na spravodlivý proces pred nezávislým súdom. Takýto záver podporuje i množstvo
exekučných vecí s obdobným skutkovým základom vedenej na súdoch, kde rozhodcovské rozsudky

ako exekučné tituly v závislosti od konkrétneho oprávneného vykazujú značnú dávku podobnosti, čo
naznačuje istú väzbu medzi rozhodcovskou spoločnosťou a jednou zmluvnou stranou a tiež vedie k
pochybnosti o dostatočne individuálnom prístupe k ochrane práv spotrebiteľa zo strany rozhodcov.
Keďže neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto
doložky odporuje dobrým mravom, exekučný súd mal za to, že v danej veci boli splnené podmienky na
vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a na jej zastavenie podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom

konaní, resp. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku.Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený prostredníctvom splnomocneného zástupcu v
zákonom stanovenej lehote odvolanie. Veľmi obšírne, vo viacerých smeroch a v širokých teoretických
súvislostiach prezentoval svoje výhrady voči uzneseniu okresného súdu. V prvom rade namietal

nedostatok právomoci exekučného súdu preskúmavať exekučný titul a rozhodcovskú doložku, ktorým
nesprávnym postupom exekučný súd porušil fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. K
takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu
so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
Všeobecný súd konajúci z pozície exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského

súdu limitovaný ustanovením § 40 v spojení s ustanovením § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní,
a keďže mu neprináleží konať o zrušení rozhodcovského rozsudku, nemá zákonné oprávnenie
umožňujúce zamedzenie účinkov rozhodcovského rozsudku. Takýto postup exekučného súdu zasahuje
doprávaprávnehopostaveniaoprávneného.Úspešnýžalobcavrozhodcovskomkonanístrácavplyvom
nahradeniaopravnéhoprocesuindikovanéhoustanovením§40anasl.Zákonaorozhodcovskomkonaní
revíznym postupom exekučného súdu všetky svoje práva spojené s právom na súdnu ochranu a

právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu
(veriteľa). Je povinnosťou súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne
konformný a jeden ústavne nekonformný) vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným.
Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí,

ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, je v
materiálnom právnom štáte neakceptovateľná. Zákon o rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu,
v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť. Exekučný súd tak nebol
oprávnený zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo
vydané v súlade s platnými predpismi. Exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako, ako

s rozsudkom všeobecného súdu, v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne
by uplatnil rozdielny procesný postup na účastníkov konania. Oprávnený ďalej namietal, že ustanovenie
§ 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade
zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní (ak rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá
nemôže byť predmetom rozhodcovského konania alebo ak bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým

právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní), nie
však v rozsudku rozhodcovského súdu. Ďalšie dôvody šetrenia dôvodov inak daných pre podanie
žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku, exekučnému súdu nie sú zverené. V tejto súvislosti
oprávnený citoval z uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18CoE/641/2011 zo dňa 30. 11.
2012. Nie je z hľadiska princípu právnej istoty a princípu ochrany dôvery všetkých subjektov práva

v právnom poriadku možné, aby paralelne popri sebe existovali rovnocenné opravné mechanizmy
zamerané na revíziu rozsudku rozhodcovského súdu. Povinný by sa tak mohol vždy spoľahnúť na
revíziu vykonávanú exekučným súdom, a bol by zbavený zákonného bremena tvrdenia, dôkazného
bremena a zodpovednosti za prípadný neúspech v konaní o zrušení rozhodcovského rozsudku, pričom
zároveň dochádza k vylúčeniu dvojinštančnosti konania. Oprávnený je pritom v konaní pred exekučným

súdom výrazne v nevýhodnom postavení, pričom odlišné zaobchádzanie nemožno ospravedlniť jeho
postavením obchodnej spoločnosti, pretože musí byť zachovaná zásada rovnosti účastníkov konania.
Oprávnený preto tvrdí, že bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu, lebo exekučný súd založil a
odôvodnil svoje rozhodnutie bez toho, aby mal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty
a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Súdne konanie tak neprebiehalo

v duchu práva na spravodlivý súdny proces s dodržaním zásady „rovnosti zbraní“. Exekučný súd
navyše neumožnil účastníkom konania viesť kontradiktórne konanie. Oprávnený nemohol vyjadriť
svoje stanovisko k skutkovým a právnym otázkam, ktoré súd nastolil v súvislosti s neprijateľnosťou
zmluvnej podmienky. Okresný súd mal informovať účastníkov konania a vyzvať ich aby sa k dotknutej
podmienke zmluvy vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne

predpisy.Exekučnýsúdvšaknedodržalpovinnosťupozorniťúčastníkovkonaniananeprijateľnúzmluvnú
podmienku a neposkytol im možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako neumožnil oprávnenému vyjadriť sa
k stanovisku povinného. Poukázal na rozhodnutia európskych súdov (rozsudok Spolkového súdneho
dvora z 13.1.2005, sp. zn. III ZR 265/03, uznesenie Ústavného súdu Českej republiky z 11.10.2012,
písala značka IV.ÚS 1281/12). Oprávnený navyše namietal zdôvodnenie rozhodnutia súdu s poukazom

na smernicu Rady 93/13/EHS, nakoľko táto nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie a ani citované
rozhodnutia Súdneho dvora EÚ nemajú všeobecnú záväznosť. Pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku,
oprávnený tvrdí, že je platná. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského
súdu, neustanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Nejdepritom o fiktívnu možnosť, ale o reálnu, skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu, spotrebiteľ
sa mohol s ochranou svojich práv obrátiť aj na všeobecný súd prostredníctvom žaloby podanej na
všeobecnom súde. V odvolaní oprávnený spochybňuje aj dôvody, pre ktoré exekučný súd považoval

uzavretúzmluvumedzioprávnenýmapovinnouzazmluvuospotrebiteľskomúvere.Oprávnenýposkytol
úver na základe zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktoré
mali v tom čase povahu absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu. Pokiaľ sa právny režim uzavretej
zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o
úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá, o. i., aj ročná percentuálna miera nákladov. Poukázal na

to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo
forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Namietal aj nesprávne
posúdenie ohľadom neprimerane vysokých úrokov z omeškania, pretože povinný podpísaním zmluvy
o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t. j. s úrokmi z omeškania vo výške 0,25 %
za každý deň omeškania. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len
v prípade, ak poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Podľa

názoru oprávneného dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je tak v rozpore
s dobrými mravmi ani so zásadou poctivého obchodného styku, pretože oprávnený poskytuje úver z
vlastných zdrojov a nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru. Uviedol ďalej, že ustanovenie § 369
ods. 1 Obchodného zákonníka má dispozitívnu povahu, pričom výška úrokov z omeškania sa upravuje
predovšetkým dohodou zmluvných strán. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu

SR sp. zn. 1Obdo 34/2004 zo dňa 21. 12. 2004, v ktorom súd konštatoval, že výška úrokov 0,25 %
denne z dlžnej sumy nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Toto stanovisko je
obsiahnuté i v početných ďalších rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn. 2Obdo 26/2004
zo dňa 22. 09. 2005, sp. zn. 2Obdo 28/2004 zo dňa 22. 09. 2005), v ktorých súd zdôraznil, že nie je
možné odvolávať sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže odporca v čase, keď bol pri uzatvorení

zmluvy o úvere v pozícii dlžníka, mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam
uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si
byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t. j. aj povinnosti platiť
úroky z omeškania v dohodnutej výške. Oprávnený znáša vysoké obchodné riziko a výška dohodnutých
úrokov je primeraná tomuto riziku. Opätovne zdôraznil, že úrok z omeškania je sankciou a povinný má

vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Oprávnený
ďalej namietal, že súladnosť exekučného titulu so zákonom bola predmetom skúmania exekučným
súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, a súd v tomto konaní uznal exekučný titul za
súladný, keď udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Od vydania exekučného
titulu, ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové

okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Rovnako poukázal na skutočnosť, že smernice
nemajúvšeobecnúzáväznosťakonariadenia,pretožesúadresovanéibačlenskýmštátomanievšetkým
fyzickým a právnickým osobám. Ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne
a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Uvedenými zásadami sa okresný súd neriadil, keď
priamo aplikoval ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Na základe uvedenej aplikácie potom dospel

k záveru, že v spotrebiteľských zmluvách sú rozhodcovské doložky zakázané, čo vyplýva z toho, že
je neprípustné, aby sa spotrebiteľ v spotrebiteľskej zmluve vzdával svojich práv. Pokiaľ exekučný súd
odôvodnil svoje rozhodnutie s poukazom na smernicu Rady 93/13/EHS, oprávnený je toho názoru,
že slovenská verzia prekladu textu písmena q/ bodu 1 prílohy tejto smernice, ktorá definuje, čo je
možné považovať za neprijateľnú podmienku, je odlišná od originálnej verzie a je jednoznačne chybná.

Uviedol, že vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je
potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do
úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Ani zo slovenského a ani z ostatných
jazykových znení písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice navyše nevyplýva, že riešenie spotrebiteľských
sporov v rámci rozhodcovských konaní je za každých okolností vždy zakázané. Žiadal preto, aby

odvolací súd uznesenie okresného súdu v súlade s ustanovením § 221 Občianskeho súdneho poriadku
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V závere svojho podania uviedol, že ak by
súd jeho odvolaniu nevyhovel, považuje za správne a dôležité (vzhľadom na stav právnej istoty a väčší
počet rovnakých rozhodnutí všeobecných súdov), keďže v danej právnej veci vznikla otázka týkajúca
sa výkladu komunitárneho práva, na ktorú otázku je v zmysle čl. 234 Zmluvy o založení európskeho

spoločenstva oprávnený odpovedať výlučne Súdny dvor, ktorému túto právomoc zveruje priamo zmluva,
aby odvolací súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku prerušil a
Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky
vznení:1.Másaustanoveniepísm.q/ods.1prílohysmerniceRady93/13/EHSonekalýchpodmienkachv spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2.
V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice

Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje
uzatvorenietakejrozhodcovskejdoložky,ktoráustanovuje,ževšetkysporyvzniknutézozmluvy(vrátane
sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý
vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie
všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde,

alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa
táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním
žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou
v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3.
Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré

aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?
Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.
V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, napadnuté uznesenie preskúmal a odvolanie
prejednal v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „O. s. p.“) a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s.
p. uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.
Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník. Zákonný sudca predložil vec na rozhodnutie krajskému súdu
podľa ustanovenia § 374 ods. 4 O. s. p. s vyjadrením, že odvolaniu účastníka konania nemieni vyhovieť.
Z predloženého spisu mal odvolací súd preukázaný skutkový stav tak, ako ho uviedol súd prvého stupňa.

Okresný súd vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní z relevantnej skutočnosti, že
daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom založený zmluvou o úvere zo dňa 7. 4. 2009 je nutné
posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a následne vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho
zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy a v nadväznosti na články Smernice svoje rozhodnutie
náležite zdôvodnil. Odvolací súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a v súlade

s početnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08,
C-40/08, C-227/08, C- 76/10) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv
spotrebiteľa.
Exekučný súd počas celého exekučného konania (t. j. v každom štádiu vedenia exekúcie) je povinný
dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je tak

predovšetkým povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého sa exekúcia vedie, je spôsobilým
exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Súd môže v tomto rozsahu skúmať
exekučný titul na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu a v prípade zistenia, že nie sú splnené
podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti
vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Názor o možnosti skúmať v ktoromkoľvek štádiu

exekučného konania vykonateľnosť exekučného titulu vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky už v
rozsudku zo dňa 27. 01. 1997 sp. zn. 3Cdo/164/1996 (publikovaný pod č. 58/1997 v Zbierke rozhodnutí a
stanovísksúdovSlovenskejrepublikyvozväzku5-6,ročník1997nastrane188)tak,že:„súdnaexekúcia
môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak
bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí

byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“. Námietku oprávneného, že exekučný súd nie je
súdom „treťostupňovým“, ale vykonávacím, a teda nebol oprávnený na preskúmavanie rozhodcovského
rozhodnutia a prekročil svoje právomoci, nepovažoval odvolací súd za dôvodnú aj s poukazom na
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 456/2011-19 zo 23. novembra 2011, v
ktorom tento uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného

titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné
už začaté exekučné konanie zastaviť“. Vyslovený právny názor navyše plne zodpovedá záverom
obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010, kde Súdny
dvor (ES) v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že

vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu
podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou
dotknutéhovnútroštátnehosúduurčiť,čisamápodmienkazmluvyoúverepovažovaťzanekalúvzmysle
článkov 3 a 4 Smernice 93/13/EHS a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiťvšetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento
spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.
Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu arbitrom - rozhodcom ako

súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. V porovnaní s ostatnými
zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v krízových situáciách a
vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť
nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom procese,
požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva arbitrom vrátane princípu dobrých mravov je

plne opodstatnená. Nejde, teda, v prípade rozhodovania rozhodcom o výkon verejnej moci.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že oprávnený správne dôvodí, že exekučný súd
nedisponujeprávomocourušiťčimeniťrozhodnutie,ktoréjeexekučnýmtitulom;nemôženaprávaťchyby
a nedostatky exekučného titulu (porovnaj tiež R 47/2012). Na druhej strane ale nemožno prehliadnuť,
že ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný
súd - tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku rozhodcovského súdu -

povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2, § 41 a § 51 ods. 1 písm. a/ Exekučného
poriadku); v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto
rozsudok. Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie
je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej

zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský
rozsudok (porovnaj tiež R 46/2012). Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre
vydaniektoréhoneboladanáprávomocrozhodcovskéhosúdu,akceptovalbyvykonateľnosťrozhodnutia
vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate by išlo o akceptáciu „rozhodnutia"
nevykonateľného, majúceho účinky paaktu.

Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu,
ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či bola
(platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej
správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu" tohto rozhodnutia; exekučný súd
si ani neosvojoval postavenie odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený

rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský súd s
právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil
rozhodcovský súd (R 46/2012). Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného exekučného konania bol
prvostupňový súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z
hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (viď IV. ÚS 78/2011

a tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011,
ktoré bolo uznesením občianskoprávneho kolégia z 29. novembra 2012 navrhnuté na uverejnenie v
ZbierkestanovísknajvyššiehosúduarozhodnutísúdovSlovenskejrepubliky).Uvedenéoprávnenie,ako
už bolo uvedené vyššie, vyplýva exekučnému súdu priamo z exekučného poriadku. Preto sa odvolací
súd nestotožnil so závermi oprávneným predloženého rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, ktorým

rozhodnutím navyše odvolací súd nebol ani viazaný.
Pokiaľoprávnenýnamietal,žeexekučnýsúdzaložilasvojerozhodnutieodôvodnilnormatívnouúpravou,
ktorá v Slovenskej republike nemá povahu prameňa práva, keď aplikoval ustanovenie smernice Rady
93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá nemá
všeobecnú záväznosť, odvolací súd poukazuje na článok 6 ods. 1 Smernice, podľa ktorého členské

štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany
predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva
bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých
podmienok. Podľa článku 3 ods. 1 Smernice zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá,
sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a

povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Citovaná Smernica bola
prevzatá do nášho právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky
zákonník, pričom na základe zásady nepriameho účinku tak, ako to vyplýva z čl. 6 Smernice, je táto
záväzná aj pre Slovenskú republiku, a treba ju používať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam
vnútroštátneho poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské právne vzťahy. Správnosť uvedeného záveru je

potvrdená aj rozsudkom Súdneho dvora (ES) vo veci C-334/92 zo dňa 16.12.1993 Teodoro Wagner
Miret proti Fondo de Garantía Salarial body 20, 21, kde Súdny dvor EÚ judikoval, že keď sa vykladá a
aplikuje vnútroštátne právo, každý vnútroštátny súd musí predpokladať, že štát mal v úmysle v plnom
rozsahu splniť povinnosti vyplývajúce z príslušnej smernice. Ako uviedol Súdny dvor v rozsudku vprípade 106/89 Marleasing v La Comercial Internacional de Alimentación [1990] ECR I-4135, bod 8, pri
použití vnútroštátneho práva, či dotknuté ustanovenia boli prijaté pred alebo po smernici, vnútroštátny
súd je povolaný interpretovať ho v čo najväčšej možnej miere, vo svetle znenia a účelu smernice, aby

dosiaholcieľsledovanýsmernicouvsúlade sodsekom3článku189Zmluvy.Zásadavýkladuvsúladeso
smernicami musí byť dodržiavaná najmä tam, kde vnútroštátny súd zvažuje, ako v prejednávanej veci, či
skôr účinné ustanovenia vnútroštátneho práva spĺňajú požiadavky príslušnej smernice. Rovnako podľa
rozsudkov Súdneho dvora (ES) vo veci 14/83 zo dňa 10.4.1984 Sabine von Colson a Elisabeth Kamann
proti Land Nordrhein-Westfalen a vo veci 79/83 zo dňa 10.4.1984 Doroty Harz proti Deutsche Tradax

GmbH platí, že povinnosť členských štátov vyplývajúca zo smernice dosiahnuť výsledok stanovený
smernicou a ich povinnosť podľa článku 5 Zmluvy prijať všetky primerané opatrenia, všeobecné alebo
konkrétne, s cieľom zabezpečiť splnenie tejto povinnosti, je záväzná pre všetky orgány členských
štátov, v rámci ich jurisdikcie, vrátane súdov. Z toho vyplýva, že pri aplikácii vnútroštátneho práva
a najmä ustanovení vnútroštátneho práva zavedených osobitne s cieľom implementovať smernicu
(v prejednávaných veciach 76/207), je vnútroštátny súd povinný vykladať svoje vnútroštátne právo

vo svetle znenia a účelu smernice s cieľom dosiahnuť výsledok podľa tretieho odseku článku 189.
Navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia odvolací súd dodáva, že exekučný súd v rozhodnutí
aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu dotýkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany
práv spotrebiteľa a len podporne poukázal na znenie článkov Smernice, v nadväznosti na výklad danej
Smernice obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ.

Argument poukazujúci na „chybnú“ verziu slovenského prekladu bodu 1 písmena q/ Prílohy Smernice
Rady 93/13/EHS nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného
súdu zásadný. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá
nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za
nekalé. Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že
Smernica Rady 93/13/EHS v jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré
podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady
pre posudzovanie zmluvných podmienok sú však upravené priamo v článku 3 tejto smernice. Z

uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá
v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň pôsobí značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa,
bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných
zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto smernici. Preto aj v prípade, ak skutočne došlo

k chybe slovenského prekladu písmena q/ bodu 1 Prílohy Smernice Rady 93/13/EHS, uvedené nič
nemení na správnosti záveru okresného súdu, že rozhodcovská doložka oprávneného nebola so
spotrebiteľom individuálne dohodnutá, pôsobí značnú nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a
teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou.
Pokiaľ oprávnený osobitne namietal, že konanie pred okresným súdom nebolo vedené kontradiktórne,

odvolací súd uvádza, že postup okresného súdu, ktorý vyhodnotil dojednanie o rozhodcovskej
doložke ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, neukrátil oprávneného o právo tvrdiť skutočnosti vo
svoj prospech a navrhovať dôkazy na preukázanie týchto tvrdení, keď z úradnej činnosti odvolacieho
súdu je zrejmé, že oprávnený vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré iniciuje na základe
rozhodcovských rozsudkov (vydaných totožným rozhodcovským súdom na základe rozhodcovskej

doložky obsiahnutej vo všeobecných obchodných podmienkach adhéznej spotrebiteľskej zmluvy o
úvere) ako exekučných titulov je nepochybne dostatočne informovaný o názore okresného súdu i
súdu odvolacieho ohľadom rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky v obdobných
prípadoch. V tejto súvislosti odvolací súd len príkladmo poukazuje na uznesenia Okresného súdu Žiar
nad Hronom č. k. 4Er/442/2008-140 zo dňa 21. 11. 2012, č. k. 11Er/490/2007-39 zo dňa 21. 3. 2012, č.

k. 5Er/795/2009-40 zo dňa 18. 6. 2012, ako aj na uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
12CoE/5/2013 zo dňa 30. 1. 2013, sp. zn.14CoE/145/2012 zo dňa 23. 4. 2012, sp. zn. 15CoE/35/2013
zo dňa 27. 2. 2013, sp. zn. 16CoE/123/2013 zo dňa 28. 8. 2013 a sp. zn. 17CoE/167/2012 zo
dňa 25. 7. 2012. Uvedený názor okresného súdu preto v žiadnom prípade nebol pre oprávneného
prekvapujúci a preto mal možnosť sa k nemu vyjadriť (prípadne predložiť dôkazy na preukázanie svojich

tvrdení), či už priamo v návrhu na vykonanie exekúcie (viď § 39 ods. 1 Exekučného poriadku), po tom,
čo ho okresný súd vyzval na predloženie úverovej zmluvy alebo aj v ktorejkoľvek inej fáze priebehu
exekučného konania (pozri § 251 ods. 4 O. s. p. v spojení s § 123 O. s. p.). Právo tvrdiť skutočnosti
vo svoj prospech a navrhovať dôkazy na preukázanie týchto tvrdení pritom nemožno vykladať tak,že by bolo povinnosťou súdu upovedomiť účastníka zastúpeného advokátom na možnosť toto svoje
právo využiť (pozri § 5 ods. 2 O. s. p.), ale zahŕňa len povinnosť súdu vytvoriť podmienky, aby tak
účastník konania mohol bez zbytočných obmedzení urobiť a pokiaľ svoje právo využije, s účastníkom

predloženými tvrdeniami, či dôkazmi sa procesným spôsobom vysporiadať. Nakoľko v prejednávanej
veci založil okresný súd svoje rozhodnutie výlučne na listinných dôkazoch, ktoré mu predložil samotný
oprávnený, stabilná rozhodovania činnosť okresného i odvolacieho súdu je navrhovateľovi dlhodobo
známa a zo strany okresného súdu mu neboli kladené žiadne prekážky prezentovať svoje tvrdenia a
dôkazy na ich preukázanie, možno záverovať, že zo strany okresného súdu nedošlo k takému postupu,

ktorý by predstavoval zásah do práva oprávneného na súdnu ochranu.

Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17. Všeobecných podmienok
poskytovania úveru, správne súd právne posúdil ako neprijateľnú, a s poukazom na ustanovenie §
54 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú (spotrebiteľa nezaväzujúcu) zmluvnú podmienku
obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a

povinnosťami zmluvných strán, a to výrazne v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd nespochybňuje
právne stanovisko oprávneného, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne
so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej
neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom vopred
individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej

formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Rozhodcovská doložka
nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou, ako to namieta oprávnený. Veriteľ podaním návrhu
v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v čl. 17 zmluvných dojednaní. Po tomto
výbere už povinná nemala faktickú možnosť podať návrh na začatie konania pred všeobecným súdom,
čím došlo k porušenia Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý súdny proces pred

nezávislým a nestranným súdom. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide
o rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v predtlači Všeobecných obchodných
podmienok v rozhodcovskej doložke je vopred určený konkrétny jediný rozhodcovský súd, ktorý je
oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť. Takouto formuláciou
rozhodcovskej doložky bolo dlžníkovi - povinnej absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia

či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, no aj právo
slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej
zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že množstvo
exekučných vecí s obdobným skutkovým základom, kde rozhodcovské rozsudky ako exekučné tituly
vykazujú značnú dávku podobnosti, naznačuje istú väzbu medzi rozhodcovskou spoločnosťou a

jednou zo zmluvných strán (oprávneným), čo už samo osebe vedie k pochybnostiam o dostatočnom
individuálnom prístupe k ochrane práv spotrebiteľa zo strany rozhodcov.
Predpokladom na vedenie exekúcie voči dlžníkovi je exekučný titul (§ 41 zákona č. 233/1995 Z. z.
Exekučného poriadku). Exekučným titulom je iba také rozhodnutie, ktoré je vykonateľné (materiálne a
formálne). V tomto rozsahu skúma exekučný súd exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o

vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44), na prípadnú námietku povinného proti exekúcii (§ 50),
na prípadný návrh povinného na zastavenie exekúcie (§ 58). Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať
exekučný titul počas celého exekučného konania (t. j. v každom štádiu konania na návrh účastníka
konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo
formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. V tomto zmysle je koncipované ust. §

57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, ako dôvod zastavenia exekúcie. Tento dôvod zahŕňa i prípad,
kedy sa exekúcia nemala vôbec začať, keďže rozhodnutie nebolo vykonateľné a v čase rozhodovania
o zastavení exekúcie stále vykonateľné nie je z dôvodu, že subjekt, ktorý rozhodnutie vydal, nebol na
to oprávnený pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky). Okresný súd danú exekúciu zastavil s
odkazom na ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku a s poukazom na § 45 ods. 2 zákona č.

244/2002Z.z.orozhodcovskomkonaní.Takátoináprávnakvalifikácia všaknemážiadenvplyvnavecnú
správnosť výsledku rozhodnutia. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd uznesenie okresného súdu
o zastavení exekúcie potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p..
Pokiaľ sa jedná o návrh oprávneného na prerušenie konania z dôvodu, že by bolo potrebné požiadať
Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho a sekundárneho úniového práva,

uvedený bolo potrebné zamietnuť, a to z nasledovných dôvodov:
Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku
267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny

dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej
otázkepodľačlánku267ZmluvyofungovaníEÚ(ďalejaj„ZFEÚ“)mápovahuosobitnéhonesporovéhoa
medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade
zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej
únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym

dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože
v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu
a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,

t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie
rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž
nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie
o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania,
a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v

konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený
obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu.
Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva
je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.

Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke
hraníc aplikovateľnosti úniového práva ( tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať
bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje
po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne

neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí
mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že
táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.
Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či sa
má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v

spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov.
Uvedenú otázku považuje odvolací súd za akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore,
a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Je totiž potrebné uviesť, že okresný súd v napadnutom
uznesení nevyslovil právny názor o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní

en bloc, keď naopak dôsledne skúmal, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola zo spotrebiteľom
individuálne dojednaná. Až na základe uvedeného skúmania potom dospel k záveru, že keďže
rozhodcovská doložka v bode 17. Všeobecných podmienok poskytovania úveru nebola so spotrebiteľom
dojednaná individuálne a núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu na konkrétnom jednom
rozhodcovskom súde, je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou. K rovnakému záveru

dospel i odvolací súd, ktorý navyše už v predchádzajúcej časti tohto rozhodnutia výslovne uviedol, že
nespochybňuje názor odvolateľa o tom, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne
so spotrebiteľkou dojednaná rozhodcovská doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v
rozhodcovskom konaní nie je vylúčené. Uvedený názor je v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou
odvolacieho súdu (pozri napr. Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17CoE 181/2012,

16CoE 209/2012, 16CoE 117/2012 a i.) i Najvyššieho súdu SR (pozri napr. Uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 a pod. ). Z uvedených dôvodov je, teda, prvú otázku formulovanú odvolateľom
potrebné posúdiť ako akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore.
Druhou otázkou formulovanou odvolateľom sa tento snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie
písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie presne formulovanej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva
vo všeobecných zmluvných dojednaniach oprávnený. Uvedené otázka však nie je z hľadiska správnosti
rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor po stránke
právnej nedeterminuje. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktoránebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
Prílohaobsahujeindikatívnyanevyčerpávajúcizoznampodmienok,ktorésamôžupovažovaťzanekalé.

Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že Smernica v
jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských
zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných
podmienok sú však upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol transponovaný do právneho
poriadku Slovenskej republiky novelou OZ zákonom č. 150/2004 Z. z. a nachádza svoje vyjadrenie

v znení § 53 ods. 1 OZ. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že
daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne
a zároveň pôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy
ku škode spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza
medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto Smernici, resp.
v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 OZ.

Preto aj v prípade, ak skutočne dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným v bode 17.
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru so spotrebiteľom nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou
podľa písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice, uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného súdu,
že rozhodcovská doložka oprávneného nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, pôsobí značnú
nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou

podmienkou tak, ako na to už odvolací súd poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto aj
druhá otázka formulovaná odvolateľom nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď
prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je
rozhodnúťkonkrétnyspor,ktorýjevovýlučnejkompetenciivnútroštátnehosúdu,alezabezpečiťjednotný
výklad komunitárneho práva, ku ktorej potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa nesmeruje.

Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v
súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?
Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci

Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém ochrany zavedený
Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom
nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti,
a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom
bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo

dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným
účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje
prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie
tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa
stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k

ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov
alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana,
ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať
ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi
spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci

Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách
rozhodol,ževnútroštátnysúdmáajvofázevýkonurozhodnutiapovinnosť(ajbeznávrhu)posúdiťnekalú
povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je
úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú
v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky

dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ
nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená
judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok
v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti
takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z

toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je
zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie
exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči
spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť kzáveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že
postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa
voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv

EÚoochranevlastníckehoprávaaanivrozporesčlánkom47tejtoChartyoprávenaspravodlivýproces.
Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej
judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto
jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s
doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania

predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už
rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda
na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa
neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie
konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné)
je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch,

keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou
otázkou na Súdny dvor ES.
Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Oprávnený vo svojom odvolaní podanom proti uzneseniu okresného súdu ďalej navrhol, aby odvolací
súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. konanie prerušil a podal Ústavnému súdu Slovenskej
republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 (prvá a druhá veta) Exekučného poriadku
s čl. 1 ods. 1 (prvá veta) Ústavy Slovenskej republiky pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom
ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti pre exekučný súd by

malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých
subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa § 44 ods.
2 Exekučného poriadku, a to bez akejkoľvek časovej limitácie.
Ani uvedenému návrhu oprávneného však nebolo možné vyhovieť, a to s poukazom na závery
uznesenia pléna Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/02 zo dňa 20. mája 2002, v ktorom ústavný

súd SR uviedol nasledovné: „Podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku súd konanie
preruší (musí prerušiť), ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť.
Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny
predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou
je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa§254ods.3ObčianskehosúdnehoporiadkunaexekučnékonaniepodľaExekučnéhoporiadkusa
použijú ustanovenia predchádzajúcich častí Občianskeho súdneho poriadku (vrátane III. časti, v ktorej
je § 109 ods. 1 písm. b/), ak tento osobitný predpis (Exekučný poriadok) neustanovuje inak. Takým
ustanovením, ktoré ustanovuje inak, je § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ktoré vylučuje aplikáciu §
109 ods. 1 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku, pretože má, pokiaľ ide o prerušenie exekučného

konania, vlastné pravidlo. Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon (v poznámke pod
čiarou je uvedený napríklad zákon č. 328/1991 Zb. v znení neskorších predpisov) neustanovuje inak,
exekučné konanie nemožno prerušiť.“
Z vyššie uvedeného vyplýva, že odvolací súd nemohol exekučné konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1
písm. b) Občianskeho súdneho poriadku a preto návrh na prerušenie konania zamietol.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.