Uznesenie Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. január 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/271/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2312233344
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2312233344.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobcu: JUDr. P. F., živnostník, B. B., Z. Q. X, zast. advokátom:
Mgr. František Popper, Banská Bystrica, Horná 10, proti žalovanému: G. U., nar. XX. P. XXXX, bytom
X., X. XXX, zast. advokátom: JUDr. Alexander Kostolanský, Piešťany, Štúrova 4, o 14.000 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 31. júla 2013 č. k.
5C/46/2013 - 161 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého zamietol žalobu (ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy
zhora s 9%-ným ročným úrokom z omeškania od 5. decembra 2012 ako odmeny za činnosti vykonané
na základe dohody účastníkov pri usporiadaní, resp. následnej realizácii pozemkov žalovaného) a
vyslovil, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením „po právoplatnosti vo veci samej“ (?).

Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. § 566 ods. 1 Obch. z. (Obchodného zákonníka č.
513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a § 37 ods. 1 a §§ 41 a 724 O. z. (Občianskeho
zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), vecne potom názorom o nedôvodnosti
žaloby, keď bolo preukázané, že žalobca v čase urobenia právneho úkonu (tu rozumej prvej dohody o
prevode členských práv, na ktorú relatívne krátko neskôr nadväzovala dohoda druhá) nevedel posúdiť
následky svojho konania, keďže trpel organických (správne zrejme „organickým“) psychosyndrómom

(teda poruchou trvalého charakteru, robiacou ho na ním urobený právny úkon neschopnou) a úkon
nebol urobený ani vážne (žalobca listiny ním podpísané ani neštudoval a spoliehal sa na vysvetlenia
žalovaného 1/ a svedka E.). Neplatnosťou a neúčinnosťou (ktorou podľa súdu prvého stupňa treba
rozumieť stav, ako keby právny úkon neexistoval) prvej dohody o prevode členských práv bola daná
potreba rovnakého nazerania na druhú dohodu, pričom ak už tou prvou neboli privodené ňou zamýšľané
účinky, žalobca neprestal byť ani nájomcom bytu a členom žalovaného 2/ a naopak preto nemôže

existovať nájomný vzťah, majúci byť založený dohodou žalovaných 2/ a 3/; dôvodil napokon okresný
súd, ktorý ďalšie rozhodnutia odôvodnil právne len paušálnym odkazom na § 142 ods. 1 O. s. p. a
vecne prevzatím vyúčtovania ustanoveného advokáta žalobcu do odôvodnenia rozsudku (rozhodnutie o
trovách konania žalobcu), resp. právne rovnako iba paušálnymi odkazmi na § 148 ods. 1 O. s. p., položku
1 písm. b/ Zákona o súdnych poplatkoch (tu keď už, tak správne „sadzobníka, tvoriaceho prílohu zákona
SNR č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších

zmien a doplnení“) a § 143 O. s. p. a vecne trovami štátu na znalečnom, oslobodením žalobcu od
súdnychpoplatkovaneúspechomžalovaného1/,akoajnázoromozapríčinenísporuvýlučnesprávaním
žalovaného 1/ (rozhodnutia o náhrade trov konania štátu a súdnom poplatku a absentujúce rozhodnutie
o trovách konania žalovaných 2/ a 3/).

Proti tomuto rozsudku podali včas odvolania žalobca aj žalovaní 1/ a 3/.Žalobca rozsudok napadol v zamietajúcej časti vo veci samej a v časti trov konania jeho ustanoveného
advokáta s návrhom na zmenu rozsudku v oboch takýchto častiach vyhovením aj žalobe o určenie
nedostatku členstva žalovanej 3/ v žalovanom 2/ a uložením všetkým trom žalovaným spoločnej a

nerozdielnej povinnosti na inak správne mu priznanú náhradu trov konania na právnej službe. V oboch
prípadoch namietal predovšetkým nesprávnym právnym posúdením veci, vo vzťahu k veci samej
argumentujúc, že i na určení, že žalovaná 3/ nie je členkou žalovaného 2/ má naliehavý právny záujem
a komplexné riešenie posudzovaného problému vylučuje iný záver, než ten, že žalovaná 3/ členkou
žalovaného 2/ pri podržaní si členstva ním (žalobcom) nemôže byť, u rozhodnutia o trovách konania

účastníkov potom vytýkajúc súdu prvého stupňa jednak neurčitosť a nevykonateľnosť rozhodnutia (z
ktorého nie je zrejmé, kto by mal priznanú náhradu advokátovi zaplatiť), ako aj neakceptovateľnosť
dôvodov pre neuloženie tzv. náhradovej povinnosti žalovaným 2/ a 3/ (nakoľko títo sa tiež v konaní
aktívne bránili a aj u nich tak treba usudzovať na poskytnutie nimi príčiny na vedenie sporu).

Žalovaní 1/ a 3/ naopak napadli rozsudok v tej časti veci samej, kde bolo žalobe vyhovené a i oni v

časti trov konania (účastníkov aj štátu). Vo veci samej zotrvali na námietke nepreukázania (žalobcom)
naliehavého právneho záujmu na požadovaných určeniach a poukazovali aj na viaceré nimi pociťované
vady žalobného návrhu (tzv. petitu), prevzaté i do výroku napadnutého rozsudku (tu rozumej najmä
polemiku na tému „neúčinnosti“ dohôd o prevode členských práv), predovšetkým však podľa nich žaloba
neobstojí vecne. Z doložených lekárskych správ síce vyplynulo, že žalobca je epileptik, fajčiar a bývalý

alkoholik, časové súvislosti diagnostikovania uňho aj duševnej poruchy však vyvolávajú pochybnosti
a podozrenia o účelovosti počínania, sledujúceho priznanie mu invalidného dôchodku. Znalec pri
podaní posudku vychádzal len zo zdravotnej dokumentácie žalobcu a jeho ambulantného vyšetrenia, u
žalobcu však pristúpenie k prepočítavaniu peňazí (prevzatých ním aj na základe čestného vyhlásenia
od žalovaného 1/) a ani jeho výpoveď pred policajným orgánom v septembri 2007 nevzbudzovali žiadne

pochybnosti, žeby tu malo ísť o prípad stihnutia akoukoľvek psychickou poruchou a nevyhnutným sa
tak javí ďaleko dôkladnejšie vyšetrenie duševného stavu. Pri trovách konania potom súd prvého stupňa
podľa odvolávajúcich sa žalovaných nedostatočne zvážil možnosť použitia ust. § 150 ods. 1 O. s. p.
(hoci na takýto postup bol daný dôvod spočívajúci v opakovanom menení žaloby a neuvedení všetkých
rozhodujúcich skutočností už pri prvom úkone či prevzatí zastupovania).

Žalované 2/ odvolací návrh nepodalo.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. celú vec (pretože odvolaniami
účastníkov vystupujúcich na oboch stranách sporu v ich súhrne - v prevažnej miere odvolaním

žalovaných 1/ a 3/ a tam, kde sa tak nestalo, odvolaním žalobcu - bolo napadnuté rozhodnutie vo veci
samejakocelok,obestranysporunapadlirozhodnutieotrováchkonaniaúčastníkov,utrovkonaniaštátu
nato postačovalo odvolanie žalovaných a napokon výslovne nenapadnuté rozhodnutie o poplatkovej
povinnosti malo povahu rozhodnutia závislého na rozhodnutí vo veci samej) a to podľa § 214 ods. 2 O.
s. p. bez pojednávania (pretože nešlo o žiaden prípad potreby prejednania veci odvolacím súdom na

pojednávaní podľa odseku 1 tohto ustanovenia), keď dospel k záveru, že napadnutý rozsudok nemožno
považovať za vecne správny (a nemožno inak, než ho zrušiť) hneď z dvoch zákonom predpokladaných
dôvodov, ktorými bolo 1. nesprávne právne posúdenie veci, majúce za následok i nie celkom dostatočne
zistený skutkový stav a 2. vypravenie písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku v tejto veci v
podobe reálne odnímajúcej účastníkom možnosť konať pred súdom.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, ak účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom; podľa písmena h/ rovnakého paragrafu,
odseku i zákona, potom rovnako sa rozhodne, ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým,
že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Podľa § 80 písm. c/ O. s. p. návrhom na začatie konania (v tzv. sporovom konaní žalobou, v tejto súv.
por. tiež ust. § 79 ods. 1 vety poslednej a § 90 O. s. p. - pozn. odvolacieho súdu) možno uplatniť, aby sa
rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny
záujem.

Podľa § 38 ods. 2 O. z. takisto (rozumej popri neplatnosti právneho úkonu pre nespôsobilosť konajúceho
na právne úkony podľa odseku 1 - opäť pozn. odvolacieho súdu) je neplatný právny úkon osoby
konajúcej v duševnej poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon neschopnou.Podľa § 42a ods. 1 O. z. veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa
odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné.

Konštatovanie, že vada konania zadefinovaná v prvom z vyššie odcitovaných ustanovení základného
predpisu občianskeho procesného práva Slovenskej republiky (v ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O. s.
p.) a inak aj ďalšia vada podľa písmena g/ rovnakého ustanovenia (predstavovaná rozhodnutím buď
vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom) je vo svojej podstate porušením základného

práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces (inak práva garantovaného v podmienkach
tuzemského právneho poriadku okrem zákonov i článkom 46 a nasledujúcimi Ústavy Slovenskej
republiky, čiže ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov a tiež
článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, tohto inak uverejneného v
prílohe oznámenia ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.), patrí už k záverom ustálenej
rozhodovacej praxe tunajšieho súdu (v uvedenej súv. por. napr. uznesenia Krajského súdu v Trnave z

30. júna 2008 č. k. 10Co/152/2008-37, z 30. novembra 2010 sp. zn. 10Co/210/2010 alebo z 25. apríla
2013 sp. zn. 10Co/20/2012, prvé a tretie z nich vo veciach Okresného súdu Trnava sp. zn. 18C/173/2007
a 29C/164/1996, druhé potom vo veci Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 10C/42/2008). I podľa
ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť

č. 18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I ÚS 226/03) a aj
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005) treba za
porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať tiež nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu v podmienkach vnútroštátnej úpravy slovenského
civilného procesu potom vymedzuje (na úrovni zákona) ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p., podľa
ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako
sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri

hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom
aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Korektným a i ústavne konformným výkladom
takéhoto ustanovenia pritom treba dospieť k záveru, že s už uvedenými požiadavkami je v rozpore
nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho
nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery

zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné
zistenia, konštatovania alebo závery bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto
vyvodené. Ak povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami, v
konaní uplatnenými); porušením uvedeného práva účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu

nastranedruhejsaúčastníkovikonania(okremupretiaprávadozvedieťsaopríčináchrozhodnutiapráve
zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu
súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) - v rámci využitia prípadných riadnych alebo tiež mimoriadnych
opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením
práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá sama osebe nielen dôvod odvolania podľa §

221 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ale zároveň i nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom predpokladaným takýmto
ustanovením.

Podľa názoru odvolacieho súdu potom nemôže byť vôbec predmetom akejkoľvek (nieto ešte
zmysluplnej) diskusie fakt, že práve opísanou vadou bol postihnutý i napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa z prejednávanej veci. V tomto konkrétnom prípade sa tak inak stalo aj pre kumuláciu takejto vady
s ďalšou, ktorou bolo to, že súd prvého stupňa v dôsledku nie celkom úplného a preto tiež nesprávneho
právneho posúdenia ním veci sa na jednej strane v skutočnosti vyhol korektnému zodpovedaniu
otázky, či žalobca naozaj môže mať naliehavý právny záujem na všetkých ním požadovaných (až
šiestich) určeniach a nenáležitým (či pri záujme na čo najväčšej presnosti tzv. hmotnému právu

nezodpovedajúcim) spôsobom interpretoval tiež pojem neúčinnosť právneho úkonu, popri tom však ani
skutkový stav tu nebol zistený v takej miere, ktorú by šlo považovať za postačujúcu pre tie závery,
ktoré napokon boli urobené súčasťou odôvodnenia rozsudku (čo tu znamenalo, že vyslovením celkom
konkrétneho a takpovediac kľúčového záveru za taktiež celkom konkrétnej situácie došlo k vyvolaniuinej, okresným súdom však už nezodpovedanej otázky, ktorá ale stavala posudzovaný problém do
celkom iného a nateraz pre žalobcu nie príliš priaznivého svetla).

Odhliadnuc od viacerých dnes už dosť dobre celkom nereparovateľných procesných pochybení súdu
prvého stupňa, ku ktorým došlo hneď na začiatku konania (akými bolo napr. pristúpenie k prejednávaniu
veci na pojednávaní aj za účasti žalovaného 2/ skôr, než sa toto procesne akceptovateľným spôsobom
stalo účastníkom konania; pripustenie vstupu žalovanej 3/ do konania skôr, než sa v konaní vôbec /
právne/ ocitli aspoň dve osoby s procesným statusom žalovaného, či pripustenie aj prvej zmeny žaloby,

spočívajúcej v rozšírení prvotnej jedinej určovacej požiadavky na požiadavky štyri, v dvoch prípadoch
sa týkajúce aj žalovaného 2/ ešte predtým, než bolo rozhodnuté o pripustení takéhoto - v pôvodnej
žalobe nefigurujúceho - účastníka do konania, k týmto nedostatkom pre prípad záujmu por. i č. l. 1 a
12 a dnešné č. l. 57 - 60, 128, 61 a 66) totiž súd prvého stupňa predovšetkým dôsledne neanalyzoval
problém naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Takýto nedostatok sa pritom javil
zvlášť vypuklým za situácie, v ktorej žalobca v rámci jednej žaloby (nech aj dotknutej dvoma súdom

prvého stupňa pripustenými zmenami) spojil celkom šesť určovacích požiadaviek (reprezentovaných
inak dvojicami požiadaviek na určenie 1. neplatnosti a „neúčinnosti“ právnych úkonov, 2. existencie
právneho vzťahu, resp. práva a 3. neexistencie právneho vzťahu, resp. taktiež práva).

Naliehavý právny záujem na požadovanom určení (podľa § 80 písm. c/ O. s. p.) je základným procesným

predpokladom každej určovacej žaloby (s výnimkou určení s prezumovaným, teda predpokladaným
naliehavýmprávnymzáujmom,oakýprípadvšakvprejednávanejvecinejdeatoužiadnejznastolených
požiadaviek). Bez existencie takéhoto predpokladu je vylúčené zaoberanie sa žalobou, trpiacou
nedostatkom naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, vecne. Uvedené znamená, že
v konaní o určenie existencie či neexistencie práva alebo právneho vzťahu je vyriešenie si otázky

existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení prvou povinnosťou súdu,
pretože len kladná odpoveď na takúto otázku poskytuje priestor pre ďalšie konanie vo veci samej (teda
najmä dokazovanie zamerané na vecnú podstatu problému), kým naopak odpoveď záporná (rozumej
záver o neexistencii naliehavého právneho záujmu) má viesť k bezodkladnému zamietnutiu žaloby
(nielen z dôvodu čo najväčšej hospodárnosti konania, ale spravidla i pre naznačenie cesty k ochrane

práv účastníkov procesne prípustným spôsobom - ktorým je spravidla buď iné než požadované určenie
alebo naopak plnenie, pokiaľ takáto cesta pravda vôbec existuje).

Určovacie žaloby všeobecne majú podľa teórie procesného práva aj relevantných záverov rozhodovacej
praxe súdov v oblasti, o ktorej je reč, opodstatnenie tam, kde je ešte len stav ohrozenia práva a nie

už jeho porušenia (nakoľko určovacia žaloba má charakter prostriedku preventívnej ochrany práva a
naopak nápravu stavu vzniknutého porušením práva je už zásadne spôsobilá zjednať len žaloba na
plnenie, teda žaloba podľa § 80 písm. b/ O. s. p.). Okrem toho tu však musí byť stav právnej neistoty
žalobcu, ktorý má určovacia žaloba odstrániť, pričom naliehavosť právneho záujmu na požadovanom
určení tkvie v tom, že práve toto určenie (nie teda žiadne iné) vyrieši všetky sporné právne otázky medzi

účastníkmi a vytvorí tak aj pevný právny podklad pre ich budúce právne vzťahy (čiže najmä vytvorí
prekážku pre prípadné ďalšie určenia a podľa možnosti predíde aj sporom o plnenia). Práve z toho však
plynie, že naliehavý právny záujem nemôže byť daný tam, kde právna otázka majúca sa vyriešiť v konaní
o určenie má len povahu otázky predbežnej či čiastkovej vo vzťahu k inej právnej otázke, ktorá sa môže
sama stať predmetom určovacej žaloby. Z takejto filozofie inak evidentne vychádza aj rozhodná úprava

procesného práva (citovaná i súdom prvého stupňa, týmto však uspokojivo nevyložená), pokiaľ priamo
ani nepredpokladá žaloby o neplatnosť právnych úkonov (pri zjavnom uvedomovaní si len predbežného
významu otázok platnosti či neplatnosti právnych úkonov pre otázky existencie či neexistencie práv
alebo právnych vzťahov).

Z obsahu spisu vyplýva, že práve uvedeným sa súd prvého stupňa a pred ním ani žalobca neriadili, na
čom sa inak len menej významne podpísalo netrvanie na odstránení vnútorného rozporu zaneseného do
žalobného návrhu v časti prvých dvoch určovacích požiadaviek (tých týkajúcich sa určenia neplatnosti
oboch dohôd o prevode členských práv), kde sa ocitli právne nezlučiteľné formulácie o neplatnosti aj
neúčinnosti takýchto právnych úkonov. Od čias doplnenia O. z. aj o ustanovenia o odporovateľnosti

právnych úkonov a pri konštrukcii odporovateľnosti ako právnej neúčinnosti úkonu voči tomu, kto sa
jej dovolá, totiž neúčinnosťou (pri posudzovaní veci aj právne) nemožno rozumieť nič iné, než právnu
neúčinnosť, čiže žalobcom v tejto veci podľa všetkého nezamýšľanú púhu odporovateľnosť právnych
úkonov. Tá však pre jej konštatovanie vyžaduje platný právny úkon a práve preto je súbežné uplatneniepožiadavky na neplatnosť aj neúčinnosť právneho úkonu vopred odsúdené na neúspech. Odvolací súd
však ani v takejto zdanlivo jednoznačnej časti nemohol rozhodnúť s konečnou platnosťou, nakoľko
by tomu muselo predchádzať ubezpečenie sa (zo strany súdu), na ktorej z častí dosiaľ neprípustne

kumulovanej požiadavky žalobca mieni zotrvať, to tu v dôsledku nevykonania pokusu o odstránenie
elementárnej vady žaloby už v prvom stupni nebolo a urobenie tak na odvolacom súde by vykazovalo
znaky nahrádzania činnosti súdu prvého stupňa až v odvolacom konaní a rozhodovania o jasne
zadefinovanej požiadavke len v jedinej inštancii.

Súd prvého stupňa však okrem toho príliš všeobecným a aj podstatu problému zahmľujúcim
odôvodnením svojho záveru o existencii naliehavého právneho záujmu hodlal zastrieť i fakt, že tejto
otázke nebola venovaná prakticky žiadna pozornosť. Ak by to pritom bolo inak, len veľmi ťažko by mohlo
dôjsť k uspokojeniu sa s pomerne kusou obhajobou existencie naliehavého právneho záujmu aj na tých
určeniach, ktoré zjavne mohli mať len povahu predbežných otázok k ďalším určeniam taktiež urobeným
predmetom žaloby (a takto aj konania) v tejto veci. Ak totiž dôsledkom neplatnosti dohody o prevode

členských práv a povinností, majúcej privodiť prevod práv a povinností spojených s členstvom v bytovom
družstve z jednej osoby na druhú je podržanie si práv a povinností prevodcom, musí byť vylúčené, aby
mohol byť daný naliehavý právny záujem na určení neplatnosti dohody aj vtedy, ak sa súčasne žaluje
tiež o určenie, že prevodca z dohody (tu žalobca) je naďalej členom družstva (o aký prípad šlo aj v
tejto veci pri kombinácii čiastkových požiadaviek žalobcu, ustálených za dôvodné čiastkovým výrokom

napadnutéhorozsudkupodI.adruhoučasťoučiastkovéhovýrokupodIII.zhora).Zmyselobochtakýchto
požiadaviek je rovnaký (prinavrátenie statusu člena družstva žalobcovi) a otázka platnosti (či presnejšie
neplatnosti) dohody je len otázkou predbežnou vo vzťahu k ďalšej otázke, ktorou je to, či členské práva
a povinnosti ostali žalobcovi (ako prevodcovi z prvej dohody o prevode členských práv), alebo naopak
boli platne prevedené na niekoho iného (tu prinajmenšom na žalovaného 1/ ako nadobúdateľa z prvej

dohody o prevode členských práv a neskôr prípadne aj na žalovanú 3/ - to samozrejme za predpokladu
kladného zodpovedania si tej predbežnej otázky, či obe dohody o prevode členských práv sú platnými
právnymi úkonmi). Pri nazeraní na diskutovaný problém aj z tohto uhla pohľadu je potom aj pri snahe
drukovať v prospech

Odvolaciemu súdu však nie je zrejmé ani to, aký môžu mať na stav tvrdenej právnej neistoty žalobcu
dopad určenie neplatnosti druhej dohody o prevode členských práv i určenie, že žalovaná 3/ nie je
členkoužalovaného2/.Vobochtýchtoprípadochidetotižibaovzťahymedzižalovanými(čiužvšetkými,
primárne však medzi žalovaným 1/ a žalovanou 3/ v prvom a len medzi žalovanými 2/ a 3/ v druhom
prípade), nech aj zjavne majúce pôvod v prvotných sporných vzťahoch medzi žalobcom a žalovaným

1/ a žalobca tu ničím nevyargumentoval, ako i tieto určenia môžu zlepšiť jeho aktuálne neisté právne
postavenie (rozumej ako sa to, že žalobe bude vyhovené aj v týchto častiach, odrazí v právnej sfére
žalobcu a čím sa tak jeho právne postavenie zlepší oproti tomu, ak by takýchto požiadaviek nebolo - čo
inak priamo súvisí s odpoveďou na otázku , aké ohrozenie predstavuje možný súbežný stav evidovania
žalovaným 2/ ako jeho členov žalobcu aj žalovanej 3/).

Právne však súd prvého stupňa pochybil najmä istou absolutizáciou dôkazu znaleckým posudkom
(tým, že pri rozhodovaní bol za takrečenú bernú mincu vzatý prakticky len takýto dôkaz s praktickým
„upozadením“ všetkých ostatných vykonaných dôkazov), ale i podcenením posolstva prinášaného
takýmto dôkazným prostriedkom.

I keď na preukázanie stavu duševnej poruchy, činiacej niekoho neschopným či už na urobenie
konkrétneho právneho úkonu alebo aj na robenie úkonov všeobecne, sa javí (pokiaľ dôvodom
neplatnosti právneho úkonu má byť takáto skutočnosť) vykonanie dokazovania za pomoci znalca
z príslušného odboru i lekárskeho odvetvia priam nevyhnutným, závery znalca (primárne súdom

vyslúchaného s možnosťou uspokojenia sa s písomným posudkom len v odôvodnených prípadoch, tu
por. tiež ust. § 127 ods. 1 vety druhej a štvrtej O. s. p.) treba jednak podrobiť veľmi starostlivej kontrole zo
strany súdu čo do použitých metód preskúmania duševného stavu toho, o koho tu ide, aj čo do úplnosti
podkladov slúžiacich znalcovi na splnenie zadaných znaleckých úloh, okrem toho však treba mať na
zreteli aj to, či závery znalca, pokiaľ pôsobia pomerne kategoricky, nesvedčia tiež o niečom inom než

iba o tom, čoho preukázanie sa v konaní za pomoci takéhoto dôkazu sleduje.

Pri vyjdení aj z týchto úvah potom na jednej strane prisvedčiť bolo treba odvolávajúcim sa žalovaným 1/ a
3/ v tom, že súd prvého stupňa sa pri odôvodňovaní ním zvoleného spôsobu rozhodnutia nevysporiadali s dôkazmi odporujúcimi záverom znalca alebo spôsobilými jednoznačnosť takýchto záverov aspoň
spochybniť, na druhej strane však bez povšimnutia ostal i pomerne krátky časový odstup medzi
uzavretím prvej dohody o prevode členských práv (ako úkonu majúceho spustiť obraznú „lavínu“ ďalších

postupov na ujmu žalobcu) a jemu predchádzajúcim vstupom samotného žalobcu do nájomného vzťahu
so žalovaným 2/.

Ak totiž závermi znaleckého posudku, citovanými aj v odôvodnení napadnutého rozsudku, bolo tiež
konštatovanie stihnutia žalobcu už v čase uzavretia ním prvej dohody o prevode členských práv (teda

v auguste 2007) organickým psychosyndrómom ako nielen prechodnou psychickou poruchou s len
nepodstatne kolíšucou intenzitou príznakov ochorenia i výskyt epileptických záchvatov u žalobcu pred
uzavretím „zmlúv“ aj po nich so zhoršením orientácie pamäťových a rozhodovacích funkcií, celkom
logicky sa tu ponúkala otázka (znalcom ani súdom prvého stupňa nezodpovedaná), ako to bolo s
psychickým zdravím žalobcu a jeho dopadom na schopnosť robiť právne úkony cca rok pred uzavretím
prvej dohody o prevode členských práv, teda v čase dojednania nájomnej zmluvy na družstevný byt, o

ktorý sa tu jedná (1. júla 2006). Do úvahy tu prichádzali de facto len dve možnosti, z ktorých tou prvou
bolo to, že žalobca psychickým ochorením diagnostikovaným v znaleckom posudku trpel už aj v čase
uzavretia ním nájomnej zmluvy so žalovaným 2/ a tou druhou, že k nástupu psychického ochorenia
došlo až v čase medzi 1. júlom 2006 a 17. augustom roka nasledujúceho. Len bezpečné preukázanie
druhej z týchto možností by pritom nevylučovalo úspech žaloby o určenie existencie nájomného vzťahu

žalobcu, keďže naopak preukázanie stavu nielen prechodnej duševnej poruchy žalobcu už v čase
dojednávania ním nájomnej zmluvy by s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou činilo neplatnou i
nájomnú zmluvu. Pre záver práve uvedenému odporujúci by sa potom vyžadovalo tiež poskytnutie
logického (uveriteľného) vysvetlenia, prečo by znalcom ustálená duševná porucha žalobcu tohto mala
diskvalifikovať na jeden a naopak kvalifikovať na iný právny úkon; nič z tu uvedeného ale predmetom

dokazovania pred rozhodnutím napadnutým rozsudkom urobené nebolo.

Nesprávne (nedostatočne analytické) použitie pre túto vec nepochybne rozhodného ustanovenia § 38
ods. 2 O. z. tak malo za následok i nie celkom úplne zistený skutkový stav a daný tak bol aj dôvod
zrušenia napadnutého rozsudku podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. Na margo výkladu ustanovenia,

vyžadujúceho zrušenie rozsudku tiež pri nesprávnom právnom posúdení veci a ním spôsobenom
nedostatku skutkových zistení sa inak žiada zopakovať to, na čo už tunajší odvolací súd poukázal v
minulosti a síce, že pri interpretácii ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. treba (i v súlade s pravidlami
používaniaslovenskéhojazyka)pracovaťsmäkčenoupodobouzáveruslova„správne“,keďženemožno
pripustiť, aby sa na správnosť právneho posúdenia veci mohlo usudzovať aj v tých prípadoch „trafenia

sa“ do rozhodného práva, ktoré sú sprevádzané jeho pochybným či dokonca celkom scestným výkladom
(k čomu by došlo pri praktickom vložení znamienka rovnosti medzi slovné spojenia „nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu“ a „nepoužil správny paragraf“), ale správnosťou právneho posúdenia
veci tu môže byť len správne použitie rozhodného práva (nielen jeho správne nájdenie, ale i správna
interpretácia a aplikácia na konkrétny prípad).

Odvolaciemu súdu preto neostávalo iné, než o odvolaniach rozhodnúť podľa § 221 ods. 1 písm. f/ aj
h/ a ods. 2 O. s. p. spôsobom uvedeným vo výroku tohto jeho uznesenia. Nutnosť takéhoto naloženia
s celým rozhodnutím vo veci samej (kde inak z vyššie uvedených dôvodov musí byť zrejmé i to, že
očakávanie žalobcom rovnakého výsledku konania v prípade všetkých žalobou nastolených požiadaviek

rozhodne nemusí a podľa všetkého ani nebude môcť byť naplnené) spôsobila i to, že rovnaký osud
museli zdieľať i závislé výroky rozsudku opatrené poradovými číslami VII. - VIII. (nakoľko odpovede na
otázku možnosti zaťaženia či už niektorého alebo aj všetkých žalovaných poplatkovou povinnosťou za
žalobu od poplatkov oslobodeného žalobcu aj ďalšiu otázku možnosti zaťaženia tej - ktorej strany sporu
tzv. náhradovou povinnosťou voči súperovi v spore aj voči štátu je závislou na výsledku konania ako

celku a ten pre nutnosť zrušenia rozsudku súdu prvého stupňa zatiaľ nemožno predpovedať).

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým
je podľa § 226 O. s. p. viazaný, bez ďalšieho meškania vykonať pokus o odstránenie vady žaloby v
časti požiadaviek na určenie neplatnosti „a neúčinnosti“ oboch dohôd o prevode členských práv (pokiaľ

žalobca a/ vadu neodstráni sám a b/ na žalobe aj v tejto časti zotrvá) a podľa výsledku zvoliť ďalší postup,
v prípade všetkých požiadaviek trvať na dostatočne zrozumiteľnom objasnení, v čom tkvie naliehavý
právny záujem na každom z požadovaných určení, len v prípade splnenia si takejto povinnosti aspoň u
jednej z požiadaviek vo vyššie naznačenom smere doplniť dokazovanie, podľa § 132 O. s. p. náležitezhodnotiť výsledky celého konania a v závislosti na tom opätovne rozhodnúť o veci (samozrejme len v
časti, v ktorej táto s prihliadnutím k možnosti i ďalších korekcií dosiaľ uplatnených požiadaviek ostane
predmetom konania), o trovách konania účastníkov aj štátu, podľa výsledku prípadne tiež o poplatkovej

povinnosti a napokon i o trovách doterajších odvolacích konaní (§ 224 ods. 3 O. s. p.), to všetko so
samozrejmým vypravením nového rozhodnutia odôvodnením súladným s ust. § 157 ods. 2 a 3 O. s. p.
Pri rozhodovaní o trovách konania účastníkov pritom bude potrebné vyjsť tiež z toho, že žalobca v tejto
časti napadnutému rozsudku dôvodne vytýkal aj nevykonateľnosť tzv. náhradového výroku (zapríčinenú
takou formuláciou, pri ktorej sa do výroku nedostala aj osoba z rozhodnutia povinná); len okrajovo sa

dotkol i ďalšej nesprávnosti rozsudku, spočívajúcej v nerozhodnutí aj o trovách konania medzi žalobcom
(na jednej strane) a žalovanými 2/ a 3/ (na strane druhej), ako i v snahe súdu prvého stupňa absenciu
rozhodnutiazakryťlennepríhodnýmodkazomnaust.§143O.s.p.(dopadajúceibanaprípadypriznania
náhrady takému žalovanému, ktorý síce v konaní neuspel, k podaniu žaloby však neposkytol dôvod,
o ktorý prípad tu ale pre nedostatok úmyslu súdu prvého stupňa priznať náhradu ktorémukoľvek zo
žalovaných 2/ a 3/ nešlo) a do tretice pri konečnom rozhodovaní bude treba vyhodnotiť i pomer úspechu

a neúspechu jednotlivých účastníkov konania (k čomu v rámci rozsudku zrušeného týmto uznesením
odvolacieho súdu taktiež nedošlo, keď súd prvého stupňa opomenul najmä to, že ani pri zachovaní ním
zvoleného spôsobu rozhodnutia by žalobca nebol úspešným v celom rozsahu, ale len čo do 5 z celkom
6 požiadaviek, takýto pomer úspechu a neúspechu by iba s prílišnou dávkou fantázie šlo považovať
za len nepatrný neúspech a preto evidentne použiteľným na rozhodovanie o trovách konania nemohlo

byť ustanovenie § 142 ods. 1 O. s. p. ani odsek 3 rovnakého paragrafu i zákona). Nové rozhodnutia
o náhrade trov konania štátu i o poplatkovej povinnosti potom budú musieť reflektovať aj to, že voľba
spôsobu splnenia uloženej povinnosti je na osobe z rozhodnutia povinnej (tu por. i § 561 ods. 1 O.
z.) a preto nemožno účastníka povinného na náhradu trov konania štátu ani poplatníka donucovať k
plateniu na účet súdu (navyše ani neoznačený, čo by mohlo zamedziť dobrovoľné splnenie aj exekučné

vymoženie), druhé z takýchto rozhodnutí potom tiež to, že šiestim určeniam zodpovedá aj 6 poplatkov
(napadnutým rozsudkom ale uložená bola povinnosť na zaplatenie len jedného).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.