Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 12. marec 2013

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14CoE/26/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8203897923
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8203897923.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava 811 09, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: K. K., nar. X.XX.XXXX, bytom
J. XXX/XX, XXX XX Z., zastúpenej opatrovníkom V. H., zamestnancom Krajského súdu v Prešove, o
vymoženie 239 eur s prísl., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Ing. Karolom Mihalom, Exekútorský úrad

Košice, Moyzesova 34, 040 01 Košice, pod sp. zn. Ex-1126/03 Bo, o odvolaní Združenia na ochranu
občana spotrebiteľa HOOS, Nám. Legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 176 778, právne zastúpeného
JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, so sídlom Nám. SNP 7, 091 01 Stropkov proti uzneseniu
Okresného súdu Bardejov č. k. 2Er/338/2003-28 zo dňa 4.4.2012 a o návrhu oprávneného na prerušenie
konania a odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bardejov č. k. 2Er/338/2003-35 zo
dňa 19.4.2012, zhodou hlasov členov senátu, takto

r o z h o d o l :

o d m i e t a odvolanie Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS proti uzneseniu Okresného
súdu Bardejov č. k. 2Er/338/2003-28 zo dňa 4.4.2012,

n e v y h o v u j e žiadosti oprávneného na podanie návrhu Súdnemu dvoru ES na rozhodnutie o
prejudiciálnej otázke,

z a m i e t a návrh oprávneného na prerušenie konania,

p o t v r d z u j e uznesenie Okresného súdu Bardejov č. k. 2Er/338/2003-35 zo dňa 19.4.2012 vo

výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o jej zastavení.

o d ô v o d n e n i e :

Uznesením č. k. 2Er/338/2003-28 zo dňa 4.4.2012 vydaným vyšším súdnym úradníkom prvostupňový
súd nepripustil vstup Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS do exekučného konania ako
vedľajšieho účastníka na strane povinného.

Rozhodnutie zdôvodnil tým, že podaním zo dňa 17.8.2011 oznámilo Združenie na ochranu občana
spotrebiteľa HOOS, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník na podporu povinného. Súd prvého

stupňa uviedol, že vedľajšie účastníctvo je inštitútom patriacim výlučne do sporového konania, v ktorom
účastníci vystupujú v postavení navrhovateľa (žalobcu) a odporcu (žalovaného). Vedľajšie účastníctvo
je možné iba v sporovom konaní, pojmovo je vylúčené vo všetkých nesporových osobitných konaniach.
Zákon vylučuje vedľajšie účastníctvo v sporovom konaní, pokiaľ ide o konanie o rozvod, neplatnosť
manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je. Vedľajšie účastníctvo ako inštitút len
základného konania, ktorého účelom je pomoc v spore niektorému z účastníkov - jednej zo sporových

strán je v exekučnom konaní pojmovo vylúčené, a z týchto dôvodov ustanovenie § 93 O.s.p. nie je naexekučné konanie aplikovateľné. Prvostupňový súd v tejto súvislosti poukázal na uznesenie Krajského
súdu v Prešove zo dňa 18.8.2011 č. k. 17CoE/46/2011.

Proti tomuto uzneseniu podalo odvolanie Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS (ďalej len

„Združenie“). V odvolaní uviedlo, že s účinnosťou od 15.10.2008 bola do O.s.p. zavedená tzv. druhá
skupina subjektov, ktoré môžu vystupovať v konaní ako vedľajší účastníci podľa § 93 ods. 2 O.s.p..
Rozdiel medzi prvou skupinou vedľajšieho účastníctva, pri ktorej musí byť preukázaný hmotnoprávny
záujem vedľajšieho účastníka na výsledku konania oproti druhej skupine je ten, že druhú skupinu
účastníkov legitimizuje na vstup do konania samotný zákon. V konkrétnom prípade ide o zákon č.

250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov. Uviedol, že z odôvodnenia
napadnutéhouznesenianevyplýva,abyniektorýzúčastníkovnamietalneprípustnosťvstupuvedľajšieho
účastníkadokonania.Súdtedarozhodovalsvojvoľne,bezzákonnéhoopodstatneniaabezpredpokladu,
ktorý vyplýva z ust. § 93 ods. 3 O.s.p. pri absencii návrhu na takéto rozhodnutie. Nesúhlasí s názorom
súdu, že vedľajšie účastníctvo je pojmovo vylúčené v exekučnom konaní, najmä v prípadoch, kedy
sa exekučné konania vedú na základe rozhodcovských rozsudkov, prípadne notárskych zápisníc.

Odôvodnenosť vstupu vedľajšieho účastníka v takýchto exekučných konaniach, ktoré sú vedené na
základe rozhodcovských rozsudkov je plne opodstatnená, pretože v exekučnom konaní je potrebné
riešiť zložité právne otázky, ktoré by sa mali riešiť v základnom konaní, teda najmä, či vymáhané plnenia
sú právom dovolené a či neodporujú dobrým mravom. Priemerný spotrebiteľ nedokáže poukázať na
neprijateľné zmluvné podmienky, ktorými sú rozhodcovské doložky, na podklade ktorých sú vydávané

rozhodcovské rozsudky, a taktiež nedokáže sa vo veci náležite brániť, ani použiť potrebnú právnu
argumentáciu. Napadnuté uznesenie považuje za nezákonné, ktoré bolo vydané v rozpore s procesnými
normami, teda bez návrhu ako základného zákonného predpokladu vyplývajúceho z § 93 ods. 3
O.s.p.. Žiada preto, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a konštatoval prípustnosť vedľajšieho
účastníka v exekučnom konaní OS Bardejov 2Er/338/2003.

Uznesením č. k. 2Er/338/2003-35 zo dňa 19.4.2012 vydaným vyšším súdnym úradníkom prvostupňový
súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Návrh oprávneného na zmenu súdneho
exekútora zamietol a vyslovil, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení
exekúcie samostatným uznesením.

Rozhodnutie zdôvodnil tým, že oprávnený podal exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie pre

vymoženie 239,- eur s prísl. na základe notárskej zápisnice napísanej dňa 9.5.2003. Súd preskúmaním
exekučného titulu a zmluvy o úvere zistil, že oprávnený s povinným uzavreli dňa 7.1.2003 zmluvu
o úvere, na základe ktorej poskytol oprávnený povinnému úver vo výške 5.000,- Sk. Povinný sa
zaviazal vrátiť uvedenú čiastku oprávnenému spolu s poplatkom vo výške 7.200,- Sk v 8 dvojtýždňových
splátkach po 900,- Sk počnúc dňom 21.1.2003. Keďže povinný bol v omeškaní so splnením svojho

záväzku, Mgr. Tomáš Kušnír, ako zástupca povinného, uznal do notárskej zápisnice v mene povinného
dlh v celkovej výške 9206,- Sk, z čoho úver a poplatok činil sumu 7200,- Sk. Suma predstavujúca úver
a poplatok sa podľa notárskej zápisnice má úročiť úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne od
9.2.2003 do zaplatenia. Notárska zápisnica bola notárom spísaná na žiadosť Mgr. Tomáša Kušníra,
advokáta, splnomocneného dlžníkom splnomocnením obsiahnutým v zmluve o úvere zo dňa 7.1.2003.

Celý text splnomocnenia, vrátane osoby splnomocnenca je v štandardnej formulárovej zmluve o úvere
predtlačený. Dlžník (povinný) splnomocnil týmto Mgr. Tomáša Kušníra, okrem iného aj na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j., aby v mene dlžníka uznal záväzok z úveru uvedeného
v zmluve tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia
alebo exekúciu na celý majetok dlžníka. Povinný pri spísaní notárskej zápisnice prítomný nebol.

Splnomocnenie je koncipované široko a všeobecne. Nie je možné z neho zistiť konkrétny rozsah
oprávnení, ktoré z neho zástupcovi vyplývajú, a následne posúdiť či konal splnomocnenec v mene
splnomocniteľa v medziach oprávnenia zastupovať. Povinný splnomocnil tretiu osobu, aby v jeho mene
uznalasvojzáväzok,ktoréhokonkrétnuvýškunebolomožnépredpokladať.Týmsapovinnývzdalsvojho
práva uznať alebo neuznať prípadný záväzok, ktorý vznikne či nevznikne v budúcnosti. Povinnému

bolo už v tom čase, kedy záväzok v zmysle určitého a konkrétneho dlhu neexistoval, odňaté právo
namietať výšku „uznaného“ dlhu v čase uznania, pretože neistý záväzok v budúcnosti nie je dostatočne
určitý a určiteľný, navyše nemožno ani predpokladať, či určité významné okolnosti (omeškanie dlžníka
a v akom rozsahu) vôbec v budúcnosti nastanú. Zástupca navyše určil lehotu, do kedy má byť dlhzaplatený, pričom dlžníka tým zaviazal k povinnosti splatiť dlh v lehote, o ktorej nemal vedomosť. Súd
poukazuje aj na rozpor povinného a „ním zvoleného“ zástupcu s poukazom na § 22 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Zmluvná voľnosť pri zvolení si zástupcu bola zjavne obmedzená natoľko, že pri možnej

jedinej variante konkrétneho mena zástupcu vyplývajúcej a zakomponovanej priamo do predtlače už
vopred pripravenej zmluvy o úvere, nemožno o slobodnej vôli dlžníka pri zvolení si zástupcu vôbec
hovoriť. Všetky tieto skutočnosti a každá sama o sebe, má za následok vyslovenie absolútnej neplatnosti
udeleného plnomocenstva. Ak plná moc nie je platná, nespĺňa notárska zápisnica materiálne podmienky
vykonateľného exekučného titulu, pretože bola spísaná neoprávnenou osobou, a teda neobsahuje

záväzok povinnej osoby a jej vyhlásenie o súhlase s vykonateľnosťou takejto notárskej zápisnice.
Z týchto dôvodov prvostupňový súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. g)
Exekučného poriadku a zároveň exekúciu podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku zastavil. Zároveň
zamietol návrh na zmenu súdneho exekútora, nakoľko vzhľadom na zastavenie exekúcie nebolo možné
vyhovieť tomuto návrhu a poveriť vykonaním exekúcie exekútora, ktorého navrhol oprávnený. Vyslovil,
že o trovách exekúcie rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení

exekúcie s odkazom na ust. § 251 ods. 4 O.s.p..

Proti tomuto uzneseniu včas podal odvolanie oprávnený. Dôvody, týkajúce sa veci samej, vidí v
zmysle ustanovení § 205 ods.2 písm. a/, b/ a f/ a § 221 ods.1 písm. d/ O.s.p. v tom, že okresný
súd v prvom rade rozhodol nad rámec zverenej mu právomoci, svojím postupom odňal účastníkovi
možnosť konať pred súdom, ďalej nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité

dokazovanie, pričom jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal
porušenie zásady legality v zmysle Čl. 2 ods.2 Ústavy SR s tým, že všeobecný súd, konajúci v pozícii
exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému
rozhodovaniu o veci. Poukázal tiež na povinnosť štátnych notárov postupovať pri výkone svojej funkcie s
náležitou právnou starostlivosťou v kontexte zodpovednosti, zadefinovanej zákonom v § 40 Notárskeho

poriadku a na základnú vlastnosť notárskej listiny, jej vierohodnosť v zmysle § 43 ods.1 Notárskeho
poriadku a z toho vyplývajúcu tak povinnosť exekučného súdu rešpektovať tieto nástroje právnej
kontroly a zodpovednostné mechanizmy ochrany práv subjektov, pričom ich nemôže nahrádzať vlastnou
činnosťou. Exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť a teda skutkové a právne
závery. Nedisponuje právomocou rušiť, či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom a to

ani v prípade pasívneho správania sa účastníka v konaní, v ktorom bol vydaný. V prípade nestotožnenia
sa súdu s argumentáciou, požiadal odvolateľ o prerušenie konania postupom podľa § 109 ods.1 písm.
b/ O.s.p. a o podanie návrhu Ústavnému súdu SR na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods.2 veta
prvá a druhá Exekučného poriadku s Čl. 1 ods.1 veta prvá Ústavy SR. V odvolaní ďalej poukázal
oprávnený na porušenie Čl. 12 ods.2 Ústavy SR a Čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a že postupom exekučného súdu došlo k porušeniu zásady rovnosti,
zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy,
poukazujúc na Čl. 46 ods.1 Ústavy SR, zaručujúci právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé
súdne konanie. Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu a to
ustanovenie § 36, § 38 a § 40 Notárskeho poriadku a aplikované právne normy Exekučného poriadku

interpretoval ústavne nesúladným spôsobom. Žalobca - oprávnený ďalej nemal možnosť ovplyvniť
prípravuobsahurozhodnutiaexekučnéhosúduapritomtotovýraznýmspôsobomovplyvnilojehoprávne
postavenie, pričom nezákonným postupom exekučného súdu došlo k zmareniu exekúcie, ktorou bol
vymáhaný legitímny dlh oprávneného - veriteľa. Exekučný súd navyše napadnutým rozhodnutím vylúčil
akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci, k zásadným právnym

názorom a úplným uskutočnením judiciálneho procesu tak porušil v podmienkach exekučného konania
zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Pokiaľ ide o okolnosti udelenia plnomocenstva tretej osobe
na zastupovanie spotrebiteľa a to vzhľadom na to, že treťou osobou tu nie je oprávnený, povinný mal
možnosť plnomocenstvo kedykoľvek v zmysle § 33b ods.1 písm. b/ Občianskeho zákonníka vypovedať.
Plnomocenstvo, udelené v zmluve o úvere, považuje odvolateľ za dostatočne určité a zrozumiteľné.

Súd svoje konštatovanie založil na dohadoch, domnienkach a vlastnom presvedčení. V závere odvolateľ
upozornil, že nie sú v danom prípade dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Exekúcia bola
začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a právoplatného exekučného titulu, ktorý
naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Od vydania exekučného titulu, ani
od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by

mali viesť k zmene postoja súdu. Odvolateľ tak zotrváva na legitimite exekučného titulu oprávneného ažiada odvolací súd, aby napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.

Podaním zo dňa 26.7.2012 oprávnený navrhol prerušiť konanie postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c)

O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Podľa uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 14.3.2012 spis.
zn. I.ÚS 120/2012-12 „... Podstatou tohto preskúmavania je preverenie materiálnej a formálnej stránky
vykonateľnosti exekučného titulu. V prípade notárskej zápisnice formálna stránka jej vykonateľnosti
spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je upravená v § 47 Zákona SNR č. 323/1992
Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov. Materiálna

stránka je priamo predpísaná a Exekučným poriadkom v § 41 ods. 2, podľa ktorého nevyhnutnými
náležitosťami notárskej zápisnice ako exekučného titulu sú vyznačenie oprávnenej a povinnej osoby,
právny dôvod, predmet a čas plnenia a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou. Vykonateľnosť
notárskej zápisnice je daná uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti na plnenie obsiahnutej
v tejto zápisnici, prípadne dňom, po ktorom povinný súhlasil s vykonaním exekúcie (IV. US 20/06)“.
V analyzovanom prípade Ústavný súd SR uviedol ďalej, že „notárska zápisnica obsahovala všetky

náležitosti predpísané už citovanými právnymi predpismi, vrátane výslovného súhlasu povinnej osoby s
vykonateľnosťou právneho záväzku. Žiadne ďalšie podmienky formálnej a nemateriálnej vykonateľnosti
notárskej zápisnice z exekučného poriadku nemožno vyvodiť“. Ústavný súd preto ďalej uviedol, ak „z
toho dôvodu exekučný súd nepreskúmaval právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretože
je to nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol

povinný vykonať takéto preskúmanie len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené ... ak exekučný
súd zistí, že povinný dobrovoľne nesplnil svoju povinnosť z exekučného titulu, musí postupovať v súlade
s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku a umožniť pokračovanie v exekúcii... Opačným
postupom by exekučný súd odoprel základné právo na súdnu ochranu oprávnenej osobe“. Exekučný
poriadok umožňoval a aproboval notársku zápisnicu, ktorá vznikla z právneho úkonu, predmetom

ktorého bolo poskytnutie peňažných prostriedkov a umožňovalo jej exekúciu, ktorá sa mohla týkať sumy
predstavujúcej poskytnuté peňažné prostriedky a úrokov z omeškania, ako aj peňažných sankcií (napr.
zmluvných pokút) (§ 41 ods. 3 a § 240a Exekučného poriadku). Súd považuje za neprijateľnú podmienku
podľa § 53 ods. 1 OZ, resp. podľa § 23a ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa neplatné plnomocenstvo
pre rozpor so zákonom. Neprijateľnosť podmienky súd vidí v tom, že ňou je založený hrubý nepomer

medzi právami a povinnosťami povinného a oprávneného v neprospech povinného ako spotrebiteľa.
Uvedený záver súdu neobstojí a súd ho nijako nezdôvodnil. Súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými
pravidla uvedenými v Smernici Rady ES 93/13/EHS. Nijako nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú
podmienku v zmluve o úvere práve splnomocnenie ako jednostranný právny úkon. Vôbec neuviedol,
na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v konkrétnych právach a povinnostiach zmluvných strán.

Medzi neprijateľnými podmienkami uvedenými v čl. 3 ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS sa výslovne
nenachádza splnomocnenie ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocňuje
fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Jednotlivé ustanovenia smernice
nemožno aplikovať vo vytrhnutom kontexte, izolovane, v prospech jednej zo zmluvných strán, ale
v celom jej znení, kontexte, nadväznosti a podmienenosti jednotlivých jej ustanovení pri výklade a

následnom aplikovaní na konkrétny právny vzťah. Oprávnený tvrdí, že v danom prípade je nutné
požiadať Súdny dvor EÚ o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“. V súlade s judikatúrou Ústavného
súdu SR (nález z 12.4.2012 spis. zn. IV US 95/2010 - 80) účastník konania má právo na to, aby
každý spor sa pred vnútroštátnym súdom rozhodoval na základe správneho a adekvátneho právneho
základu. Súčasťou tohto právneho základu však po vstupe SR do EÚ je aj výklad práva EÚ podľa čl. 267

Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke. Ak vnútroštátny súd nepredloží prejudiciálnu
otázku Súdnemu dvoru v konkrétnej veci, kde to bola jeho povinnosť, potom to môže za istých okolností
zakladať zodpovednosť štátu za porušenie práva EÚ postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu.
Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru platí pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom
poslednej inštancie v konkrétnom spore aj v inej právnej veci, t. j. súdom, proti ktorého rozhodnutiu

nemožno podať žiaden oprávnený prostriedok. Ak taký súd, ktorý je súdom, proti ktorého rozhodnutiu
už niet žiadneho právneho prostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, hoci tak urobiť
mal, otvára sa otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na čl. 46 ods. 1 až 4 a čl. 48 ods. 1.
Opravným prostriedkom sa podľa doktríny a výkladu článku 267 ZFEÚ rozumie bežný, spravidla riadny
právny prostriedok, ktorý je prístupný obom stranám sporu. Z pojmu opravný prostriedok možno vylúčiť

v slovenskom právnom poriadku mimoriadne dovolanie, obnovu konania, milosť prezidenta, ústavnú
sťažnosť a sťažnosť podanú na Európsky súd pre ľudské práva. Povinnosť podávania prejudiciálnychotázok sa bude vzťahovať na tie slovenské súdy, proti rozhodnutiu ktorých nie je v konkrétnom prípade
prípustné odvolanie, sťažnosť alebo dovolanie. Prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny
orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, a ktoré pred ním prebieha a bez ohľadu na povahu

súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Súdnemu dvoru by mala dať daná príležitosť posúdiť
exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak,
aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úverového práva a
následnejaplikáciivnútroštátnymsúdomSR.Podľanázoruoprávnenéhobyustanoveniavnútroštátneho
práva (najmä § 36, § 38 a § 40 Notárskeho poriadku, § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1

Exekučného poriadku a § 31, § 37, § 39 a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) mali byť vykladané v
rámci smernice Rady 93/13/EHS, najmä v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ. Navrhol
preto konanie prerušiť a Súdnemu dvoru EÚ, na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložiť
prejudiciálne otázky v znení:

1. je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať, a ktorým dobrovoľne splnomocňuje fyzickú osobu na spísanie

notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh
do výšky vzniknutej pohľadávky aj príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?

2. je v súlade v čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, o ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS

zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Sudkyňa súdu prvého stupňa po oboznámení sa s podanými odvolaniami týmto nevyhovela a rozhodla
o predložení veci odvolaciemu súdu v zmysle ust. § 374 ods. 4 O.s.p..

Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenia bez zopakovania či doplňovania dokazovania
vykonaného súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 3, 4, 5 O.s.p.), a preto bez nariadenia pojednávania

(§ 214 ods. 2 O.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutých uznesení bol odvolací súd viazaný rozsahom a
dôvodmipodanýchodvolanídotejmiery,ženeboloprávnenýpreskúmavaťnapadnutéuzneseniaziných
dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podaných odvolaniach. Výnimkou by boli vady konania,
pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.).

Pokiaľ ide o odvolanie Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS proti uzneseniu Okresného

súdu Bardejov č. k. 2Er/338/2003-28 zo dňa 4.4.2012 odvolací súd prednostne posudzoval, či Združeniu
svedčí subjektívna legitimácia na podanie odvolania a dospel k záveru, že v prejednávanej veci
Združenie nie je na podanie odvolania oprávnenou osobou.

Subjektívnu legitimáciu na podanie odvolania zákon priznáva v prvom rade účastníkovi konania.
Za zákonom určených podmienok je na podanie odvolania proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa

legitimovaný aj vedľajší účastník.

Kto sú účastníci exekučného konania, vymedzuje ustanovenie § 37 zákona

č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov

(v ďalšom texte už len „Exekučného poriadku“).

Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú

účastníkmi len v tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o
trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.Podľa § 37 ods. 2 Exekučného poriadku ak sú exekúciou postihnuté veci v bezpodielovom
spoluvlastníctvemanželov,účastníkomkonania,akideotietoveci,jeajmanželpovinného,akdozačatia
exekučného konania nedošlo k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva dohodou alebo súdnym

rozhodnutím.

Vedľajšie účastníctvo (§ 93 O.s.p.) je inštitútom patriacim výlučne do sporového konania, v ktorom
účastníci vystupujú v postavení navrhovateľa (žalobcu) a odporcu (žalovaného). Zákonodarca výslovne
vylučuje možnosť vedľajšieho účastníctva, pokiaľ ide o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo
určenie, či tu manželstvo je alebo nie je (§ 93 ods. 1 O.s.p.). V nesporovom, resp. mimosporovom

konaní, kde sú účastníkmi aj tí, o právach alebo povinnostiach ktorých sa má konať, nejestvuje možnosť
vedľajšieho účastníctva.

Z týchto dôvodov ustanovenie § 93 O.s.p. o vedľajšom účastníctve nie je na exekučné konanie
aplikovateľné (§ 251 ods. 4 O.s.p.).

Pokiaľ teda prvostupňový súd v exekučnom konaní nepripustil vedľajšie účastníctvo Združenia, plne
rešpektoval platnú procesnú úpravu. Takýto záver súdu prvého stupňa korešponduje aj s názormi v

právnej teórii i v právnej praxi. Už zo samotnej povahy inštitútu vedľajšieho účastníctva vyplýva, že
je možné len v sporovom konaní. Použitie ustanovenia o vedľajšom účastníctve je v konaní o výkon
rozhodnutia (exekúciu) pojmovo vylúčené (viď napr. uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo/106/2008 zo dňa
25.11.2008, Občiansky súdny poriadok, Komentár I. diel 2.vydanie, Praha: C.H.Beck, 2012, s. 327).
Najnovšie zaujal k tejto problematike stanovisko Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 10.10.2012 sp. zn. 6

Cdo 207/2011. Podľa tohto rozhodnutia „účinky vzniku vedľajšieho účastníctva môžu nastať len v takom
konaní, v ktorom sa môže naplniť jeho zmysel a účel, teda „pomoc v spore“ niektorému z účastníkov.
Takýmto konaním môže byť zásadne len sporové konanie .... V exekučnom konaní je z povahy veci
vedľajšie účastníctvo vylúčené. Exekučné konanie nie je totiž konaním sporovým.....“.

Uznesenie súdu prvého stupňa je obsahovo oznámením súdu Združeniu, že vedľajšie účastníctvo nie

je v konaní prípustným. Nemožno ho posudzovať ako rozhodnutie o prípustnosti účastníctva na návrh,
tak ako je to upravené v § 93 ods. 3 O.s.p.. Inak v sporovom konaní totiž platí, že o neprípustnosti
vstupu vedľajšieho účastníka do konania rozhoduje súd na návrh účastníka, prípadne už v konaní
vystupujúceho vedľajšieho účastníka. V predmetnej veci však exekučný súd oznamoval subjektu, ktorý
mal záujem o vstup do konania to, že v exekučnom konaní vedľajšie účastníctvo nie je prípustné.

Ak subjekt, ktorý mal záujem o vstup do konania ako vedľajší účastník, sa vedľajším účastníkom nestal,
nie je ani subjektívne legitimovaný na podanie odvolania.

Z uvedeného dôvodu bolo potrebné odvolanie Združenia v zmysle ust. § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p.
odmietnuť.

Pokiaľ ide o odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bardejov č. k. 2Er/338/2003-35

zo dňa 19.4.2012, tak aj keď v podanom odvolaní sa deklaruje, že sa ním napáda celé uznesenie súdu
prvého stupňa, dôvody odvolania, ktorými je odvolací súd viazaný, sa nezmieňujú o výroku, ktorým
bol zamietnutý návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora, proti ktorému inak odvolanie nie je
prípustné (§ 251 ods. 3 a § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti - ďalej Exekučný poriadok). Keďže však v preskúmavanej veci rozhodoval vyšší súdny úradník,

aj prípadné podanie odvolania proti tomuto výroku má za následok zrušenie tejto časti uznesenia a
vznik povinnosti sudcu rozhodnúť o tomto návrhu opätovne (§ 374 ods. 4 O.s.p.). Exekučný poriadok
nepripúšťa odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na zmenu exekútora
(§ 202 ods. 2 O.s.p.).

Pred rozhodnutím o podanom sa odvolaní sa musel odvolací súd vyporiadať s dôvodnosťou návrhu

oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p..Podľa tohto zákonného ustanovenia súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor
Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc zo znenia tohto zákonného ustanovenia je podmienkou povinného prerušenia konania

podaná žiadosť súdu adresovaná Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev o rozhodnutí o predbežnej
otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Takáto žiadosť v preskúmavanej veci podaná nebola.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú:

a) výkladu zmlúv

b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa

na Súdny dvor Európskej únie.

Čl. 267 ZFEÚ poskytuje vnútroštátnym súdom možnosť a v prípade potreby im ustanovuje povinnosť
podať návrh začatie prejudiciálneho konania, keď súd či už z vlastného podnetu alebo na návrh
účastníkov konania konštatuje, že podstata sporu obsahuje otázku, ktorú treba vyriešiť, spadajúcu pod
prvý odsek citovaného článku. Vnútroštátne súdy majú čo najširšiu možnosť obrátiť sa na Súdny dvor, ak

sadomnievajú,žekonanie,ktorénanichprebieha,obsahujeotázkytýkajúcesavýkladualeboposúdenia
platnosti ustanovení práva Únie vyžadujúceho si rozhodnutie z ich strany (rozsudok zo dňa 16.1.1974
Reinműhlen - Dűsseldorf, 166/73, Zb. s. 33, bod 3 a rozsudok z 10.7.1997 - 261/95, Zb. s. I - 4025,
bod 20)

Vychádzajúc z odôvodnenia rozsudku Pretore di Salo/x, 14/86, Zb. s. 2545 zo dňa 11.6.1987, v ktorom

štádiu konania treba položiť prejudiciálnu otázku, Súdny dvor formuloval nasledujúce usmernenie: „Na
to, aby bol výklad práva Spoločenstva užitočný pre

vnútroštátneho sudcu, je nevyhnutné, aby bol definovaný právny rámec, v ktorom sa musí nachádzať
požadovaný výklad. Z tohto hľadiska môže byť v závislosti od okolností na prospech, aby bol v čase
podania návrhu na Súdny dvor zistený skutkový stav veci a vyriešené problémy ... vnútroštátneho práva

tak, aby to súdnemu dvoru umožnilo poznať všetky skutkové a právne okolnosti, ktoré môžu byť dôležité
pre výklad práva Spoločenstva, ktorý má poskytnúť. Tieto úvahy však nijako neobmedzujú voľnú úvahu
vnútroštátneho sudcu rozhodnúť, v ktorom štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, treba predložiť
prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, keďže tento sudca je jediným, kto priamo pozná skutkový stav
veci a tvrdenia účastníkov konania, ktorý musí prevziať zodpovednosť za súdne rozhodnutie, ktoré má

vydať, a ktorý je tak v najlepšej pozícii na to, aby posúdil, v ktorom štádiu konania potrebuje prejudiciálne
rozhodnutie Súdneho dvora“.

Ustanovenie procesných podmienok, ktoré sa uplatňujú pri prejednávaní a rozhodovaní, je vecou
vnútroštátneho právneho poriadku každého členského štátu podľa zásady procesnej autonómie
členských štátov, pod podmienkou, že takéto pravidlá nie sú menej priaznivé ako pravidlá upravujúce

obdobné situácie vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie), a že nevedú k faktickej nemožnosti alebo
nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právnym poriadkom Únie (zásada efektivity) (napr.
rozsudok zo dňa 7.1.2004, Wells C - 201/02 Zb. s. I. - 723, bod 65).Čl. 267 ZFEÚ vnútroštátnym súdom priznáva právo položiť otázku Súdnemu dvoru. Toto právo nemožno
obmedziť vnútroštátnym ustanovením. Potrebu podať návrh na Súdny dvor posudzuje vnútroštátny
sudca. Nie je pritom povinný vyhovieť žiadosti účastníkov konania, aby položil otázku Súdnemu dvoru.

Sudca môže takisto rozhodnúť o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor ex
offo. Existencia rozsudku Súdneho dvora rozhodujúceho o prejudiciálnej otázke nebráni vnútroštátnemu
sudcovi, aby položil vecne zhodnú otázku v prípade, ak to považuje za vhodné. Použiť prejudiciálnu
otázku

súdnemu dvoru je právom vnútroštátneho súdu. Je tak povinný urobiť len v prípade, ak ide o súdny

orgán uvedený v čl. 267 ods. 3 ZFEÚ alebo v prípade, že vnútroštátny súd nemôže sám konštatovať
neplatnosť ustanovenia práva Únie. Čl. 267 ods. 3 ZFEÚ obsahuje funkčné kritérium. Týka sa preto
nielennajvyššíchsúdov,alerovnakokaždéhovnútroštátnehosúdnehoorgánu,protiktoréhorozhodnutie
nie je prípustný opravný prostriedok. Súdne orgány, ktoré rozhodujú v poslednom stupni, sú teda v
prípade potreby povinné položiť prejudiciálnu otázku.

V právnom poriadku SR sa zohľadňujú aj mimoriadne opravné prostriedky, hoci v podstate obmedzené

len na dovolanie podľa § 236 a nasl. O.s.p. Z povahy veci sa neprihliada na obnovu konania (uznesenie
Ústavného súdu SR IV. US 206/08).

Musí ísť o súdny orgán rozhodujúci vo veci samej. Sudca rozhodujúci o dočasnom opatrení, ktorý
neprijíma meritórne rozhodnutie, nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku (rozsudok Súdneho dvora
ES z 24.5.1977, 105 - 76, Zb. s. 957 Hoffmann - La Roche/Centrafarm).

Súdny dvor definoval tri situácie, za ktorých súdny orgán, proti rozhodnutiam ktorého nemožno podať
opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku. Tieto
situáciesúopísanévrozsudkuCilfit/MinisterodellaSánitázodňa6.10.1982283/81,Zb.s.3415,body10
a 11. Jedná sa o situáciu, ak otázka nie je relevantná, t. j. v prípadoch, kedy odpoveď na ňu nemôže mať,
bez ohľadu na to, aká by bola, žiadny vplyv na výsledok sporu. Druhou situáciou je taká, ak je vzniknutá

otázka vecne zhodná s otázkou, o ktorej sa už rozhodlo v prejudiciálnom konaní v analogickom prípade
alebo, ak sporná právna otázka už bola vyriešená ustálenou judikatúrou Súdneho dvora bez ohľadu
na povahu konania, z ktorého vzišla táto judikatúra, dokonca aj v prípade, kedy otázky nie sú úplne
zhodné. Treťou situáciou je taká, ak je správne uplatňovanie práva Spoločenstva také jednoznačné,
že nepripúšťa nijaké rozhodné pochybnosti; skôr, než vnútroštátny súdny orgán dospeje k záveru o

existencii takejto situácie, musí byť presvedčený o tom, že táto jednoznačnosť sa bude rovnako javiť tak
súdnym orgánom ostatných členských štátov, ako aj Súdnemu dvoru.

Vychádzajúc zo skôr uvedených zásad postupu pri predkladaní prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru,
je možné v preskúmavanej veci konštatovať, že otázka položená oprávneným nie je relevantná, t. j. že
odpoveď na ňu nemôže mať žiadny vplyv na výsledok sporu.

Oprávnený sa so svojim návrhom nedomáha výkladu žiadneho z ustanovení Smernice EÚ, ale žiada
o výklad ustanovenia vnútroštátneho predpisu, ktorým je Občiansky zákonník, ktorého obsah nie je
dôsledkom zapracovania Smernice EÚ do vnútroštátneho práva SR.

Oprávnený sa svojim návrhom domáha výkladu, či je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku
považovať spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu na uznanie dlhu, a na tomto základe

zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z takejto zmluvy.

V preskúmavanej veci sa oprávnený svojim návrhom domáha preskúmavania súladu Smernice 93/13/
EHS a ustanovení § 31, § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka v spojení s § 57 ods. 1 písm. g) a § 58
ods. 2 Exekučného poriadku.Zmyslom riešenia predmetnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie
rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu
členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu

komunitárneho práva, návrhu účastníka na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.
nevyhovie. Prejednanie a rozhodnutie veci súdom vnútroštátneho súdu nezakladá v takom prípade
procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f), g) O.s.p. (uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn.
3Cdo118/2012 zo dňa 21.6.2012).

Splnenie podmienok pre exekúciu v preskúmavanej veci a vyriešenie právnych otázok nastolených v

tomto konaní patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu, bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia
Súdneho dvora. Prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní neinterpretoval právne normy komunitárneho
práva, ktorých výkladu sa oprávnený domáha. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je otázka výkladu
komunitárneho práva uvedená v návrhu oprávneného rozhodujúca pre riešenie daného prípadu.

Možno teda konštatovať, že návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c)
O.s.p. nie je opodstatnený, pretože nebolo doposiaľ rozhodnuté o podaní žiadosti na rozhodnutie o

predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy Súdnemu dvoru európskych spoločenstiev. Podobne
nie je dôvodným návrh oprávneného na podanie takejto žiadosti, a to zo skôr uvedených dôvodov.

Z týchto dôvodov odvolací súd nevyhovel žiadosti oprávneného na predloženie prejudiciálnej otázky v
ním navrhnutom znení a nevyhovel ani návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p..

K týmto dôvodom možno dodať, že exekučné konanie zásadne nie je možné prerušiť s výnimkou

stanovenou osobitným zákonom, ktorým bol napr. § 14 z. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní
platného do 31.12.2005.

Za opodstatnené odvolací súd nepovažuje ani odvolanie oprávneného proti výroku uznesenia o
vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení.

Podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na

právnyúkon,oktorýide,aniten,záujmyktorésúvrozporesozáujmamizastúpeného.Samotnámožnosť
existencie rozporu so záujmami zastúpeného nestačí, pretože rozpor musí existovať.

Rozpor so záujmami zastúpeného je však daný v prípade, keď vopred určený zástupca uvedený vo
formulárovej spotrebiteľskej zmluve zastupuje veriteľa opakovane aj v iných spotrebiteľských zmluvách,
čo je treba považovať za dôkaz blízkych vzťahov veriteľa a zástupcu dlžníka. Zástupca, ktorý túto funkciu

vykonáva po dohode s veriteľom opakovane pri zastupovaní viacerých dlžníkov, zastupuje v konečnom
dôsledku aj veriteľa, jeho záujmy, ktoré boli uvedené v obsahu plnej moci.

Pri zastupovaní dlžníka povinného pri spisovaní notárskej zápisnice došlo k zjavnému porušeniu
citovaného zákonného ustanovenia, pretože za povinnú osobu uznala záväzok osoba, ktorej záujmy
sú v rozpore so záujmami zastupovaného. Aspekt zjavnosti vyplýva už len zo samotnej skutočnosti,

že oprávnený predformuloval Mgr. Tomáša Kušníra vo formulárovej zmluve, a teda nešlo o výber
zástupcu zo strany povinného, pričom súdu sú známe aj ďalšie spotrebiteľské zmluvy uzavreté medzi
terajším oprávneným a inými spotrebiteľmi, ktoré obsahovali totožné plnomocenstvo pre toho istého
právneho zástupcu. Existencia takýchto spotrebiteľských zmlúv vyplýva aj z ďalej uvedených rozhodnutí
Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR.

Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z dňa 25.11.2010 spisovej značky
3Cdo63/2009 „aj pri posudzovaní notárskej zápisnice sa preto uplatňuje takzvaná prezumpcia
správnosti. Notárska zápisnica je spôsobilým exekučným titulom vtedy, ak mimo formálnych
podmienokvykonateľnostispĺňapodmienkymateriálnejvykonateľnosti.Jednouzpodmienokmateriálnejvykonateľnosti je, aby notárska zápisnica obsahovala právny záväzok (stanovenie konkrétnej povinnosti
zo záväzkového právneho vzťahu vzniknutej na základe určitej právnej skutočnosti), ďalším sú
označenie oprávnenej osoby, povinnej osoby, právneho dôvodu, predmetu a času plnenia a súhlas

povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice“.

Notárska zápisnica ako verejná listina, pokiaľ nemá tieto zákonom stanovené náležitosti, nie je
spôsobilým exekučným titulom.

Zásadný význam pre rozhodnutie odvolacieho súdu v preskúmavanej veci má posúdenie skutkových
a právnych záverov preskúmavaného uznesenia, týkajúcich sa tvrdenia, že notárska zápisnica z dňa
17.9.2005 je nespôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 ods. 2 písm. c) Zákona č. 233/1995 Z. z. o

súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti - ďalej len Exekučný poriadok. Nespôsobilosť tejto notárskej
zápisnicebyťexekučnýmtitulomvpreskúmavanejvecijedôsledkomneplatnostisplnomocneniadaného
povinným pre advokáta Mgr. Tomáša Kušníra v zmluve o úvere zo dňa 7.1.2003.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje v prvom rade na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa
23.11.2011 č. k. I.UD456/2011-19, podľa ktorého okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný

skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, a nielen
v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a to napríklad aj na účely zistenia existencie
zistenia dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť. Všeobecný súd
rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na
ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného

konania ex officio skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z
týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Ak
neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom, buď z hľadiska formálneho,
alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

V nadväznosti na takéto uznesenie Ústavného súdu SR zaujal stanovisko k tejto problematike aj

NajvyššísúdSlovenskejrepublikyvovecispisovejznačky2Cdo263/2010zdňa21.12.2011.„Podstatnou
skutočnosťou je, že splnomocnenie, ktoré udelil povinný v zmluve o úvere, je koncipované široko a
všeobecne. Povinný splnomocnil tretiu osobu, aby v jeho mene uznala záväzok, ktorého konkrétnu
výšku nebolo možné predpokladať. Tým sa povinný vzdal svojho práva uznať alebo neuznať prípadný
záväzok, ktorý vznikne či nevznikne v budúcnosti. Povinnému bolo už v tom čase, kedy ešte záväzok

v zmysle určitého a konkrétneho dlhu neexistoval, odňaté právo namietať výšku „uznaného“ dlho v
čase uznania, pretože neistý záväzok budúcnosti nie je dostatočne určitý a určiteľný. Navyše nemožno
ani predpokladať, či určité právne významné okolnosti (omeškanie dlžníka a v akom rozsahu) vôbec
v budúcnosti nastanú. Pretože splnomocnenie koncipované tak, ako je obsiahnuté v zmluve o úvere,
vytváraširokýpriestorprekonanieaprávneúkonysplnomocnenca,správnehoodvolacísúdpovažujeza

neplatné.Povinnéhozmluvnávoľnosťpri„zvolení“sisplnomocnenéhozástupcubolazjavneobmedzená
natoľko, že pri možnej jedinej variante konkrétneho mena zástupcu vyplývajúcej a zakomponovanej
priamo do predtlače už vopred pripravenej zmluvy o úvere, nemožno o jeho slobodnej vôli pri zvolení si

zástupcu vôbec hovoriť. Tým je spochybnený základný predpoklad pri udelení plnej moci, teda to, že
splnomocnenec bude hájiť záujem povinného, ako aj slobodná voľba pri výbere svojho splnomocnenca.

Pokiaľ teda plnomocenstvo udelené platným spôsobom nebolo, nemohol neskorší právny úkon
uskutočnený „splnomocneným zástupcom“ v mene splnomocniteľa nadobudnúť právne účinky pre
osobu, v mene ktorej konal. Ak teda z neplatne udeleného plnomocentsva nevyplynuli právne účinky
vykonaného právneho úkonu v mene povinného, ani predložená notárska zápisnica nemôže byť
exekučným titulom, na základe ktorej by oprávnenej či povinnej/povinnému vznikol nárok, ktorého

vymoženia by sa mohla v rámci exekúcie domáhať“.

Odvolací súd dáva do pozornosti aj časť odôvodnenia uznesenia Ústavného súdu SR spisovej značky
2ÚS 499/2010 a 2ÚS 489/2010, podľa ktorého „...Ústavný súd aj v tomto prípade konštatuje, že právny
predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať s súlade s celkovým účelom právneho
predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach a nie izolovane. Záver krajského súdu o oprávneníexekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného
konania a nielen pred vydaním poverenia korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným
aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Z

ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku v jeho v rozhodnom znení, vyplýva viacero dôvodov,
kvôli ktorým exekučný súd už začaté konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve
od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví,
napríklad v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal
vykonateľným (§ 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku v rozhodnom znení), alebo v prípade, ak v

už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo
po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným (§ 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku v
rozhodnom znení), alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným
titulom dodatočne zaniklo (§ 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku v rozhodnom znení), alebo ak
už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý nemožno exekúciu
vykonať (§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v rozhodnom znení), pričom tento zákonodarcom

explicitne nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa exekučného titulu (napríklad,
ak si účastníci konania nesplnili povinnosť podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku v rozhodnom znení
a neoznámili, že práva a povinnosti priznané im exekučným titulom prešli alebo boli prevedené na iné
osoby a pod.)...“.

Na správnosť tejto časti preskúmavaného uznesenia nemá vplyv spätná účinnosť novelizácie § 57 ods.

5 Exekučného poriadku uskutočnenej zákonom č. 230/2012 Z. z. platného a účinného od 9.8.2012.

Ustanovenie § 243 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého sa tento zákon vzťahuje aj na konania
začaté predo dňom účinnosti tohto zákona, treba vykladať tak, že sa jedná o čiastkové exekučné
konanie, za ktoré je treba považovať aj konanie o neprípustnosti a zastavení exekúcie podľa § 57 ods.
1 písm. g) Exekučného poriadku započaté bez návrhu účastníka.

Takéto konanie je možné zahájiť aj bez návrhu účastníka, pričom by súd mal postupovať podľa § 81 a §
82 O.s.p. v spojení s § 261 ods. 4 O.s.p. a teda by mal uznesením rozhodnúť o začatí takéhoto konania.

Nedodržanie takéhoto postupu nemá za následok nesprávnosť rozhodnutia o neprípustnosti a zastavení
exekúcie.

Súdy všeobecne a teda aj exekučný súd zásadne rozhodujú podľa procesného práva platného a

účinného v čase ich rozhodovania. Preto skutočnosť, že prvostupňový súd nerozhodol o neprípustnosti
exekúcie na nariadenom pojednávaní, nie je vadou konania, ktorá by mala mať za následok zrušenie
takéhoto uznesenia. Ku dňu rozhodnutia súdu prvého stupňa zákon neukladal súdu povinnosť
rozhodovať na pojednávaní. Nemožno opomenúť ani to, ako túto otázku upravila posledná novela Ex.
por.realizovanázákonomč.335/2012Z.z.,ktorápovinnosťnariadiťpojednávanieupravilalenvovzťahu

k aplikácii § 57 ods. 1 písm. k) Ex. por..

Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s § 219 ods. 1 O.s.p napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.