Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 13. august 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/186/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226184
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 08. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112226184.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň
JUDr. Aleny Záhumenskej a JUDr. Viery Škultétyovej v právnej veci navrhovateľa A., zastúpeného T.
proti odporcovi Z., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Trenčín, č.k. 27C/365/2012-110 zo dňa 09. decembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti
odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 125 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo
výške 330 Eur z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Odporcovi náhradu
trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, ust. § 3 ods. 1 písm. d), 2, § 9 ods. 1, 2 a § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003

Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.
Z obsahu spisu Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 62Er/2659/2008 súd prvého stupňa
zistil, že dňa 10.12.2008 súdny exekútor M.. F. G. podal na Okresný súd Trenčín
žiadosť o udelenie poverenia v prospech oprávneného proti povinnému U. C., na základe exekučného
titulu, ktorým bol rozsudok Okresného súdu Trenčín, č.k. 36Cb/20/2007-33 zo dňa 26.09.2007. Okresný
súd Trenčín dňa 14.01.2009 vo veci rozhodol a vydal poverenie č. 5309-053470. Súd na základe

tvrdení navrhovateľa, uvedených v žalobnom návrhu, zistil, že tento si uplatňuje náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín,
ktorého sa mal uvedený subjekt dopustiť tým, že o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia
nerozhodol v zákonnej lehote. Právo na náhradu škody, spôsobenú nezákonným rozhodnutím štátneho
orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim
predpoklady na jej uplatnenie (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 467/08 zo

dňa 16.12.2008). Súd preto zisťoval existenciu podmienok, ktoré v zmysle zákona č. 514/2003 Z.
z. zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu za vznik škody, a ktoré musia byť splnené súčasne: 1)
nesprávny úradný postup pri rozhodovaní o návrhu na udelenie poverenia súdnemu exekútorovi, 2)
vznik škody a 3) príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Zákon
č. 514/2003 Z. z. nedefinuje striktne taxatívne pojem „nesprávny úradný postup“, ale z § 9 ods. 1 zákona
vyplýva,žemôžeísťoakúkoľvekčinnosť,spojenúsvýkonomprávomociurčitéhoštátnehoorgánu,akpri

tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre
konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto
činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutiav dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie (rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo 134/2003 zo dňa 27.11.2003). Podľa ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku súd musí o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia rozhodnúť do 15 dní

od jej doručenia. Z exekučného spisu Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 62Er/2659/2008 bolo zistené,
že dňa 10.12.2008 bola na tamojší exekučný súd doručená žiadosť súdneho exekútora o vydanie
poverenia, o ktorej exekučný súd rozhodol dňa 14.01.2009 tak, že vo veci vydal poverenie na vykonanie
exekúcie. Rozhodnutie bolo teda vydané 35 dní po doručení žiadosti. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ
argumentoval aj tým, že exekučný súd sa pri rozhodovaní o jeho návrhu dopustil zbytočných prieťahov,

čím porušil jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a požadoval, aby súd konštatoval
porušenie uvedeného práva, súd k tejto požiadavke navrhovateľa uvádza, že existenciu zbytočných
prieťahov v súdnom konaní môže určiť len Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý má právomoc
rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a právnických osôb. Podľa § 17 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Za skutočnú škodu treba považovať ujmu, ktorá
nastala v majetkovej sfére poškodeného v podobe trvalého zmenšenia jeho majetku, je objektívne

vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým
peňažného. Ide pritom o reálny rozdiel medzi hodnotou majetku poškodeného pred vznikom škody
a hodnotou jeho majetku po jej vzniku. Ušlý zisk predstavuje ušlý majetkový prospech, prípadne
nerozmnoženie majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať pri pravidelnom
behu vecí, nebyť škodovej udalosti. Navrhovateľ vyčíslil škodu na ním tvrdené paušálne určené vecné

náklady spojené s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období,
ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o žiadosti
súdneho exekútora na vydanie poverenia. Navrhovateľ nekonkretizoval, či uvedené náklady predstavujú
skutočnú škodu alebo ušlý zisk a neuniesol tak bremeno tvrdenia. Súd má z vlastnej rozhodovacej
činnosti vedomosť, že uvádzané náklady v celkovej výške 125 Eur uplatnil navrhovateľ aj v iných

návrhoch o náhradu škody proti odporcovi v skutkovo obdobných veciach podaných na tamojší
súd, a teda ich určil ako paušálne náklady, pričom aj v samotných návrhoch uvádza, že výška hmotnej
škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, z dôvodu, že presnú škodu by
bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami, hmotná škoda pozostáva zo škody spočívajúcej v
administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou

času zamestnanca s tým, že vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy, pričom z dôvodu ochrany
osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nie je možné korešpondenčne predložiť
účtovné doklady, resp. pracovné a obchodné zmluvy. Navrhovateľ sa však nemôže zbaviť dôkazného
bremena ohľadom preukázania vzniku a výšky škody tvrdením, že presnú výšku škody nemôže vyčísliť,
ani preukázať a neobstojí ani argumentácia navrhovateľa o ochrane osobných údajov, obchodného

tajomstva, dôverných informácií. Skutočnú výšku škody treba vždy hodnoverne preukázať tak, aby
nedochádzalo k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčísľovaniu škody. Súd potom uzavrel, že navrhovateľ
nijakým spôsobom nepreukázal vznik, ani výšku majetkovej škody. Súdu je zároveň z jeho rozhodovacej
činnosti známe, že navrhovateľ je obchodnou spoločnosťou, ktorá sa dlhodobo a vo veľkom rozsahu
zaoberá spotrebiteľskými úvermi, ktoré spravuje a vymáha a na túto činnosť nepochybne potrebuje

informačný systém. Takýto systém musel navrhovateľ využívať nielen počas obdobia od
podania návrhu na vykonanie exekúcie do rozhodnutia exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora
na vydanie poverenia, ale aj pred týmto obdobím a po ňom, a to nielen na správu a
vymáhanie pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcií, ale aj takých pohľadávok, ktoré neboli exekučne
vymáhané. Preto náklady na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca

a náklady na udržiavanie a správu informačného systému musel navrhovateľ vynaložiť aj vtedy, ak
by exekučný súd o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia rozhodol v zákonnej lehote. V
exekučnom spise sa pritom nenachádza žiadna urgencia zo strany navrhovateľa za účelom rozhodnutia
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ani sťažnosť navrhovateľa na prieťahy v
konaní, adresovaná predsedovi prvostupňového súdu. Okrem toho, v predmetnom exekučnom spise

nie je žiaden záznam o tom, že by sa navrhovateľ čo len telefonicky informoval o stave exekučného
konania v rozhodnom období tvrdených prieťahov. Súd uzavrel, že navrhovateľ nijakým spôsobom
nepreukázalvznik,anivýškumajetkovejškody.Navrhovateľsúdupredložilznaleckýposudokč.X/XXXX,
vypracovaný Ekonomickou univerzitou v Bratislave, ktorým preukazoval svoje tvrdenie o vzniknutej
škode. Samotnú žalovanú majetkovú škodu však nevedel preukázať. Sud poukazuje na to, že znalecký

ústav pri vypracovaní posudku neriešil len skutkové otázky, ale právne hodnotil vec, najmä v súvislosti s
porušovaním zákonných lehôt a nečinnosťou, či zbytočnými prieťahmi, bez toho, aby nesprávny úradný
postup, nezákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, porušovanie zákonných lehôt, nečinnosť, prieťahy v
konanípredtýmkonštatovalpríslušnýsubjektvzmyslezákonač.513/2004Z.z.,resp.ÚstavySlovenskejrepubliky. Pokiaľ ide o ďalší zákonný predpoklad vzniku škody, príčinná súvislosť predstavuje objasnenie
príčin, ktoré viedli k určitému výsledku. Príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
škodou bude daná vtedy, ak škoda vznikla ako dôsledok nesprávneho úradného postupu, t. j. ak je medzi

nimi bezprostredný vzťah príčiny a následku (ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nedošlo
by ani k vzniku škody). V danej veci nebolo možné konštatovať existenciu príčinnej
súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a tvrdenou škodou, keď súd mal za to, že žiadna
škoda nevznikla, a pokiaľ by aj navrhovateľ zdokladoval náklady na udržiavanie a správu informačného
systému, nepreukázal ich spojitosť s nedodržaním lehoty na rozhodnutie o žiadosti o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, t. j. že by mu náklady nevznikli za situácie,
ak by bolo rozhodnutie vydané v zákonnej lehote. Navrhovateľ uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch, vychádzajúc z nárokov priznávaných Ústavným súdom Slovenskej republiky za prieťahy
v konaní. Zákon č. 514/2003 Z. z. obsahuje ust. § 17 ods. 2, podľa ktorého v prípade, ak iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu, spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v

peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Hoci exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora
na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po zákonnej lehote, súd bol toho názoru, že
oneskorené rozhodnutie v prejednávanej veci nezasahuje do práv navrhovateľa v takej miere, že
by bolo na mieste priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Bolo na navrhovateľovi, aby preukázal, že
samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Navrhovateľ nepreukázal,

že by v dôsledku doby rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora povinný subjekt zanikol. Navrhovateľ
nijako bližšie nekonkretizoval zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov, neupresnil, v čom
a ako oneskorené rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
ovplyvnilo ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa. Z uvedených dôvodov súd náhradu nemajetkovej
ujmy nepriznal. Pretože neboli splnené zákonom vyžadované podmienky vzniku zodpovednosti štátu

za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci podľa zákona č. 514/2003
Z. z., súd návrh navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v celom rozsahu ako
nedôvodný zamietol. Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd priznal
náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci
úspech nemal. Podľa § 151 ods. 1 O.s.p. povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh

spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania,
je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto
rozhodnutia. Keďže odporca bol v plnom rozsahu úspešný, podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p má
právo na náhradu trov konania. Odporcovi trovy konania nevznikli, ani si žiadne neuplatnil v lehote podľa
§ 151 ods. 1 O.s.p., preto mu súd ich náhradu voči navrhovateľovi nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p., a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a)
O.s.p. sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1
písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods.

1 písm. g) O.s.p.), súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a)
O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho
zástupcu, postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o
zrušenie pojednávania. Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o
skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že odvolací súd nevzhliadol v označených

veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach
navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uviedol,
že názor odvolacieho súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou
iných odvolacích súdov, Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu, neobstojí. K návrhu na prerušenie konania poukázal na to, že na

základe ním podanej sťažnosti na Ústavný súd Slovenskej republiky bol súd povinný pred samotným
rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu rozhodnúť osobitne. Na podporu tohto tvrdenia poukázal
na judikatúru odvolacích súdov (rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 9Co/174/2014). Navrhovateľ
podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenierozhodnutia odvolacieho súdu. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné
viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní

vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov,
keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak
v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na
kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov
a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť

navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na
oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru
Ústavnéhosúdu,koncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniastým,žekontradiktórnosťsúdnehoprocesu

sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti
boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod
nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené
v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého

obsah a rozsah si určil sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný list. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou
pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej
súvislosti s konaním dlžníka. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla
z titulu udržiavania a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie

textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je
zrejmé, akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však
týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a
skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi
opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady

na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je
v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť.
Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o
výškemajetkovejškody,atoajprostredníctvomznaleckéhoposudku,ktoréhovyhotoveniesizabezpečil.
Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí

vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom
stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný
ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil
porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej

ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky
si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky
a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej
lehoty zo strany exekučného súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej
satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.
Krajský súd v Trenčíne vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu je

potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219
ods. 2 O.s.p. sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym odôvodnením rozhodnutia
okresného súdu, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení

skutkovýchzisteníneabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,naopaksúdprvéhostupňa
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky,sp.zn.IIIÚS36/2010).Jehoúvahyadôvodypodporujúpríslušnýzáveronedôvodnostinároku
navrhovateľa. Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, kuktorým na základe týchto premís súd prvého stupňa dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť
prijateľné, racionálne aj spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 14.01.2009, to znamená, že k
rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, pričom
omeškanie predstavuje viac ako 6 mesiacov.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu
stotožňuje, navrhovateľ podáva žiadosť o udelenie poverenia prostredníctvom súdneho exekútora
na Okresný súd Trenčín dňa 10.12.2008 a k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie dochádza
uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 14.01.2009.

Z dikcie ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku (účinného do 31.05.2010)

vyplýva, že exekúciu možno vykonať aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií
a zmierov nimi schválených, pričom oproti iným exekučným titulom, je v týchto prípadoch exekučný
súd povinný preskúmavať exekučné tituly aj z hľadiska rozhodnutia vo veci samej. Oprávnenie, ako
aj povinnosť preskúmavať rozhodcovský rozsudok, vyplýva z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a

aj z judikatúry Súdneho dvora EÚ (napr. rozhodnutie z 06.10.2009 „Asturcom“). Ako správne uviedol
súd prvého stupňa, postup exekučného súdu, ktorý rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia v lehote
35 dní od podania návrhu, nemožno charakterizovať ako prieťahy v súdnom konaní. Nie každý zistený
prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. S ohľadom

na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významným
prieťahmi,ktorébybolomožnékvalifikovaťakozbytočnéprieťahy.Vdanomprípadetaknemožnohovoriť
o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s

poukazom na § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v náväznosti na
ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, zákone o
spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok
nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Spotrebiteľské
právojednoznajdynamickejšiesarozvíjajúcichodvetvísúkromnéhopráva,ktorépriamoalebonepriamo

ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva, vrátane judikatúry Súdneho dvora
EÚ. Nemožno sa preto v žiadnom prípade stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej veci
sa nejednalo po právnej stránke o zložitú vec.

Zároveň odvolací súd dodáva, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku

prieťahov v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom
konaní môže určiť len Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení
ústavných práv fyzických a právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného
súdu Slovenskej republiky (1ÚS 27/02, 1ÚS 197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom
na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu

nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.

Preto odvolací súd poukazuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom, by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.
z., by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod

sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani, že súd dospel

k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov, a že rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí
námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca.

Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti
sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 19.10.2012, č.k. 19NcC/40/2012-9, kedy odvolací súd rozhodol, že sudca
OkresnéhosúduTrenčín JUDr.,Ing.MiroslavManďákniejevylúčenýzprejednaniaarozhodovaniaveci.
Následne bola vec pridelená na základe Dodatku II k Rozvrhu práce na rok 2013 sudkyni tamojšieho
súdu JUDr. Ivete Sopkovej. Zákonná sudkyňa JUDr. Iveta Sopková nebola ku dňu vznesenia námietky

zaujatosti navrhovateľom vo veci sudkyňou Okresného súdu Trenčín, ani zamestnancom Okresného
súdu Trenčín a takisto ani v čase rozhodovania Okresného súdu Trenčín v exekučnej veci, v súvislosti
s ktorou navrhovateľ uplatňuje svoje nároky v tomto konaní. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom
rozhodovaniavylúčenýmsudcom,odvolacísúdzdôrazňuje,takakobolouvedenéužvpredchádzajúcom
rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na

súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej
veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z. z.
Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane odmietol sťažnosti
navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a
spravodlivý proces z dôvodu, že odvolací súd nevylúčil všetkých sudcov súdov prvého stupňa, pričom

svoj nárok odvodzuje od postupu tohto súdu prvého stupňa.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p.,
hoci tak urobiť nemohol. Súd prvého stupňa sa riadne vo svojom odôvodnení v rozsudku

vysporiadal s otázkou splnenia predpokladov pre uskutočnenie pojednávania
napriek tej skutočnosti, že riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili. Rovnako ďalšie
odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že odporca sa k podanému návrhu
vyjadril písomne s tým, že toto vyjadrenie bolo zároveň doručené navrhovateľovi dňa 25.11.2014.
Termín pojednávania bol v prejednávanej veci vytýčený na 09.12.2014. Poučenie súdu prvého

stupňa podľa § 120 ods. 4 O.s.p. bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa
04.11.2014, ako to vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa. Súd prvého stupňa sa riadne zaoberal
vyhodnotením žiadosti navrhovateľa o odročenie pojednávania a rozhodol osobitne uznesením, ktorým
zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania, riadne v odôvodnení uviedol, z akých dôvodov tento
návrh navrhovateľa zamietol.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť,
ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu,
alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Prerušenie konania prichádza do úvahy vtedy, ak počas konania nastane prekážka postupu konania,
ktorá je v zásade odstrániteľná procesným postupom súdu. V istých prípadoch tak súd musí konanie
prerušiť, v iných prípadoch buď konanie preruší, alebo urobí iné vhodné opatrenia, na bezprieťahové
odstránenie vady konania. Procesná teória hovorí o obligatórnom (§ 109 ods. 1 O.s.p.) prerušení
konania a o fakultatívnom (§ 109 ods. 2 O.s.p.) prerušení konania. V oboch prípadoch upravených v

týchto ustanoveniach, ide o prerušenie konania rozhodnutím súdu, na rozdiel od prerušenia
konania zo zákona. Ustanovenie ods. 2 § 109 O.s.p. upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, čo
znamená také, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné. Rozhodujúcim hľadiskom tu je zásada
hospodárnosti konania, preto prerušenie konania z hľadiska tohto ustanovenia bude predstavovať skôr
výnimku, ako pravidlo. Z uvedeného teda vyplýva, že účastník síce môže navrhnúť prerušenie konania,

avšak súd nie je povinný takémuto návrhu vyhovieť, čo znamená, že je výslovne na úvahe súdu, či
v prípade vzniku určitej zákonom predpokladanej prekážky konania, vychádzajúc z ust. § 109 ods. 2
písm. c) O.s.p., ktorého prerušenia sa navrhovateľ v konaní domáha, aj skutočne konanie preruší, alebo
bude v konaní pokračovať. V preskúmavanej veci odvolací súd zhodne so záverom súdu prvého stupňadospel k záveru, že v danej veci neexistuje dôvod na prerušenie konania s poukazom na ust. § 109
ods. 1 O.s.p. a § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že súd prvého stupňa
na prejednanie veci nariadil pojednávanie, ktorého termín vytýčil na 09.12.2014, čím
účastníkom konania vytvoril predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam,
ktoré považujú pre rozhodnutie vo veci za podstatné. Predmetného pojednávania sa však napriek riadne
doručenému predvolaniu nezúčastnil, rovnako ako ani odporca, preto nemožno uzavrieť, že by v danej

súvislosti navrhovateľovi bola súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu
v konaní.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh, ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a

nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90 % nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142
ods. 1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
odvolacieho konania nevyplývajú.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .