Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 12. august 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/600/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2206212818
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2206212818.15

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Renáty Gavalcovej a sudcov JUDr.

Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v právnej veci navrhovateľov: 1/ Q. Q. V., 2/ J. V., obaja bytom Z.
R. XX/XX, XXXX G., Rakúsko, proti odporcom: 1/ Q. K., 2/ V. K., obaja bytom K. XX, M., obaja zastúpení
advokátkou: JUDr. Eva Bubniaková, AK so sídlom Krížna 8, Dunajská Streda, o bytovej náhrade, o
odvolaní navrhovateľov proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 09. januára 2014, č.
k. 7C/215/2006-344, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľov, ktorým sa
domáhali určenia, že nárok odporcov na bytovú náhradu, stanovenú rozsudkom Okresného súdu

Dunajská Streda zo dňa 02.09.1996, č. k. 4C/145/1995, na základe ust. § 712c ods. 3
Občianskeho zákonníka zanikol. O náhrade trov konania rozhodol tak, že navrhovatelia sú povinní
spoločne a nerozdielne zaplatiť odporcom náhradu trov konania v sume 1.103,70 eur, do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku, advokátke JUDr. Eve Bubniakovej.

Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 712c Občianskeho zákonníka, § 137 ods. 1,2
Občianskeho zákonníka, § 139 ods. 1,2,3 Občianskeho zákonníka, § 712c ods. 1 a 3 Občianskeho

zákonníka, § 80 písm. c) O.s.p., keď vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že odporcovia od roku 1974 užívali trojizbový byt na K. ulici, ktorý bol odporcovi
v 1/ rade pridelený ako služobný byt zamestnanca ŠPP. Tento byt obýval odporca v 1/ rade so
svojou rodinou a v dôchodkovom veku sa dostali do stavu, keď súd privolil výpoveď z nájmu
dané navrhovateľmi odporcom. Navrhovateľmi ponúknutý náhradný byt (ktorý sami nazvali náhradným
ubytovaním ) bol jednoizbový so spoločným sociálnym zariadením so spoluvlastníčkou domu. Z
uvedeného je zrejmé, že ponúknutý byt nebol primeraný ani výmerou ani kvalitou doposiaľ užívaného

bytu.

Navyše ponúknutý byt bol v sporovom konaní a spoluvlastníčka keď aj len ústne ale vyslovila nesúhlas s
tým, aby sa odporcovia nasťahovali do domu, ktorého bola spoluvlastníčkou. Z LV č. XXXX kat. územie
M. , parcela č. 733-dom súp. č. XXX, zastavaná plocha vo výmere 644 m2 a parcela č. 774-záhrada vo
výmere 774 m2 v čase sporu vyplýva, že spoluvlastníčkou tejto nehnuteľnosti je E. V. 1/3 + 1/3; Q. V. a
J. 84/504+56/504-ín (č.l. 3 spisu 4C/70/1997). Keďže odporcom nebol ponúknutý primeraný náhradný

byt a nebol daný súhlas väčšinovej spoluvlastníčky, preto odporcom nezanikol nárok na náhradný byt.
Tento spor treba posudzovať ako určovaciu žalobu podľa § 80 písm. c) OSP , a preto treba skúmať
naliehavý právny záujem. Predmetom konania je určenie , že odporcovia nemajú nárok na bytovú
náhradu. Požadované určenie má len povahu predbežnej otázky, nerieši totiž celý obsah resp. dosahsporného právneho vzťahu. Naliehavý právny záujem navrhovatelia odôvodnili tým, že po právoplatnosti
rozsudku o privolenie výpovede z nájmu podali návrh na exekúciu. Na vykonanie exekúcie bolo súdom
vydané poverenie dňa 17.9.2002 o vypratanie bytu č. XX na K. ulici v M. bez bytovej náhrady v

konaní 6Er 2774/02. Exekútor nevykonal exekúciu s odôvodnením, že sú povinní zabezpečiť primeraný
náhradný byt. Záujem navrhovateľov je vypratať odporcov z predmetného bytu.
Súd vyhodnotil naliehavý právny záujem a v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu a dospel
k záveru, že navrhovatelia v tomto konaní nepreukázali naliehavý právny záujem na veci. Aj v
prípade úspechu v tomto konaní by sa nevyriešil zámer navrhovateľov. Poukazujúc na vyššie uvedené

skutočnosti treba mať zato, že odporcom nevznikla zákonná povinnosť uzavrieť nájomnú zmluvu a preto
ich nárok na bytovú náhradu nezanikol. Z týchto dôvodov súd návrh navrhovateľov zamietol. Odporcovia
mali v konaní úspech preto im súd v súlade s ust. § 142 ods. 1 OSP priznal náhradu trov konania. Trovy
konania predstavujú podľa § 10 a 13 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb , právnej zástupkyni patrí odmena za 1 úkon právnej služby 2 x 42,792
€ + režijný paušál. V tomto konaní právna zástupkyňa poskytla nasledovné právne služby: prevzatie

veci 21.9.2009 (2 x 42,792 + 6,95 € paušál); štúdium spisu dňa 23.1.2009 (2 x 42,792 + 6,95 € paušál);
pojednávanie: dňa 5.2.2009 (2 x 42,792 + 6,95 € paušál); pojednávanie dňa 21.9.2009 (2 x 42,792 +
6,95 € paušál); vyjadrenie k odvolaniu dňa 5.3.2009 (2 x 42,792 + 7,21 € paušál); pojednávanie dňa
7.10.2009 (2 x 42,792 + 7,21 € paušál); konzultácia s klientom 13.9.2012 (2 x 42,792 + 7,63 € paušál);
pojednávanie dňa 18.9.2012 (2 x 42,792 + 7,63 € paušál); pojednávanie dňa 15.10.2013 (2 x 42,792 +

7,81 €); pojednávanie dňa 9.1.2014 (2x42,792 + 8,04 €) , vyjadrenie zo dňa 21.10.2013 (42,792 + 7,81
x 2); celkom trovy právneho zastúpenia predstavujú 1.103,70 €.

Protirozsudkusúduprvéhostupňapodalikaždýosobitnýmpodanímvzákonomurčenejlehoteodvolanie
navrhovatelia 1/ a 2/. Ide však o obsahovo totožné odvolanie, v ktorom obaja navrhovatelia žiadajú,

aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vo veci rozhodol. Navrhovatelia
považujú napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa za nezákonné, nesprávne a arbitrárne, vydané
v rozpore s ustanoveniami Občianskeho zákonníka a O.s.p., čím došlo k vadám podľa § 221 ods. 1
a taktiež k vadám podľa ust. § 205 ods. 2 O.s.p.. Súd vychádza z dôkazu, čo uviedol odporca 1/, že
krátko po právoplatnosti rozsudku ich navštívil navrhovateľ 1/ a vyzval ich, aby sa na základe rozsudku

vysťahovali z bytu, ponúkol im náhradný jednoizbový byt na F. ulici v rodinnom dome, kde chcel aj
ďalšie dve rodiny vysťahovať. Každá rodina mala mať jednu izbu a tri rodiny spoločne majú mať kuchyňu
a kúpeľňu. Táto ponuka odznela iba ústne, písomnú výzvu neobdržali. Následne ich navštívila V. E.,
ktorá bola spoluvlastníčkou predmetného rodinného domu, spolu s navrhovateľmi a upozornila ich,
aby sa v žiadnom prípade nevysťahovali z bytu, lebo s navrhovateľmi vedie súdny spor. V. E. túto

skutočnosť oznámila aj ich susedom, ktorí tiež mali byť vysťahovaní. Na tejto výpovedi postavil súd
dokazovanie, aj keď muselo byť zrejmé, že je to účelové tvrdenie a klamstvo. Rozsudok nadobudol
právoplatnosť 07.11.1997 a odporcom bolo vyhlásenie o zabezpečení bytovej náhrady oznámené až
listom zo dňa 05.07.2002 v pokuse o mimoexekučnú pokonávku, čiže po 4 rokoch a 8 mesiacoch.
Okrem toho navrhovatelia s odporcami komunikovali vždy len písomne. Súd ďalej viedol dokazovanie

výpoveďou odporkyne 2/, ktorá sa v celom rozsahu pripojila k výpovedi svojho manžela. Súd ďalej doplnil
dokazovanie výpoveďou svedkyne F. B., opatrovníčky V. E. od roku 2001 do roku 2009, ktorá uviedla,
že nie je vo veci zaujatá a nevie o čo ide. Svedkyňa zdôrazňovala, že V. E. absolútne nesúhlasila s
prisťahovaním odporcu do domu a podľa svedkyne z tohto problému aj ochorela. Mala vedomosť o
tom, že V. E. navštívila odporcov a oznámila im, že v žiadnom prípade neprichádza do úvahy, aby tam

išli bývať. Svedkyňu ako opatrovníčku V. E. navrhovatelia nikdy nepožiadali o súhlas o nasťahovanie
odporcov ako nájomníkov. Súd túto výpoveď svedkyne účelne využíva na kompromitáciu účelnosti
náhradného bytu a zamlčuje fakty, že svedkyňa bola uznesením 8C/16/200-119, zo dňa 10.10.2001
ustanovená ako opatrovníčka len pre súdne konanie. Okresný súd v Dunajskej Strede až rozsudkom
11Nc/917/2001-78, zo dňa 27.05.2003 rozhodol, že spôsobilosť V. E. na právne úkony sa obmedzuje

tak, že táto nie je spôsobilá samostatného konania pred úradmi, nie je spôsobilá disponovať s majetkom,
ktorého cena prevyšuje 5.000,- Sk ako i mesačnými platbami alebo inými príjmami, ktoré túto čiastku
prevyšujú. Týmto rozsudkom však nebola ustanovená V. E. žiadna súdna opatrovníčka. Až na žiadosť
navrhovateľov o ustanovenie opatrovníka zo dňa 19.01.2004 súd pod sp. zn. 4P/98/04 listom zo
dňa 04.05.2004 navrhovateľom oznámil, že dňa 25.02.2004 bola pre V. E. ustanovená opatrovníčka

v osobe Mgr. F. B., ktorá zo dňa 04.05.2004 zložila sľub opatrovníka. Nakoľko v exekučnej veci
EX/204/2002 vedenej na Exekútorskom úrade JUDr. Jozefa Paráka v Bratislave bolo dňa 17.09.2002
vydané poverenie na exekúciu o vypratanie bytu č. XX na K. ul. č. XX v M. bez bytovej náhrady,
stal sa súhlas V. E. k dátumu 01.08.2002, ak by bol potrebný na uzatvorenie nájomnej zmluvy medzinavrhovateľmiaodporcamibezpredmetnýresp.užnebolopotrebnéposkytnúťprestratuprávaodporcov
na náhradný byt. Navrhovatelia ďalej poukázali na výpoveď svedka Q. K., syna odporcov, ktorý potvrdil
skutočnosť, že navrhovatelia ponúkli rodičom náhradný byt, čiže náhradné ubytovanie. Potvrdil, že

spoluvlastníčkou tohto rodinného domu bola aj V. E., avšak nevie, či súhlasila s tým, aby sa tam
nasťahovali. Navrhovatelia ďalej poukázali na znenie ust. § 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka a
to konkrétne komentár k Občianskemu zákonníku autorom JUDr. Imrichom Feketem, CSc., rok 2007
na strane 799, kde sa uvádza, že odmietnutie návrhu na uzavretie zmluvy podľa § 712c ods. 3 O.z.
alebo neprijatie návrhu v 30 - dňovej lehote od jeho doručenia má za následok zánik práva na bytovú

náhradu a tohto práva sa nemožno ani neskôr dovolať na súde. Zánik práva zákon viaže na uplynutie
zákonom určeného času. Ak má právo preklúziu zaniknúť, musí to byť priamo ustanovené v zákone.
Takýmto spôsobom môže právo zaniknúť len vtedy, keď je to expressis verbis v príslušnom zákone
stanovené. Ako je z dokazovania preukázané, nedošlo k uzavretiu zmluvy o bytovej náhrade v lehote
30 dní a nedošlo ani k uzavretiu nájomnej zmluvy bytu, z dôvodu, že odporcovia nereagovali na ponuku
o bytovej náhrade vôbec. Ako sami uviedli, na základe vyjadrenia resp. nesúhlasu V. E., čo je pre danú

vec bezdôvodné. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení z 28.01.2011, sp. zn. 5Cdo/129/2010 v
podobnej veci okrem iného uviedol, že nárok na bytovú náhradu zanikne podľa ust. § 712c ods. 3 O.z.
aj v tom prípade, keď zo strany nájomcu dôjde k odopretiu prijatia vyhlásenia o zabezpečení bytovej
náhrady, čo zodpovedá de facto bezdôvodnému neuzavretiu zmluvy o bytovej náhrade. Čiže zaoberať
sa, či bola alebo nebola bytová náhrada v súlade s § 712a O.z. je po jej strate preklúziu práva na bytovú

náhradu bezpredmetné. Navrhovatelia 1/ a 2/ si každý uplatnili náhradu trov odvolacieho konania za
stratu času 5 hod. po 40,- eur , v celkovej sume 200,- eur.

Kodvolaniunavrhovateľa1/zaslalapísomnévyjadrenienavrhovateľka2/,vktoromuviedla,žeodvolanie
dokumentuje skutkový stav a pochybenie súdu prvého stupňa a preto navrhuje, aby súd druhého stupňa

odvolaniu vyhovel.

K odvolaniu navrhovateľky 2/ zaslal písomné vyjadrenie navrhovateľ 1/, v ktorom uviedol, že odvolanie
dokumentuje skutkový stav a pochybenie súdu prvého stupňa a preto navrhli, aby súd druhého stupňa
odvolaniu vyhovel.

Odporcovia 1/, 2/ odvolací návrh nepodali, k odvolaniu navrhovateľov 1, 2/ písomné vyjadrenie nezaslali.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podali včas
oprávnené osoby - účastníci konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je

tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach
daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľov nie je dôvodné,
pretože rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej je vecne správny a je potrebné
ho v zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť.

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 10C/25/2010 je návrh navrhovateľov,
ktorým sa domáhajú určenia, že nárok odporcu na bytovú náhradu stanovenú rozsudkom Okresného
súdu v Dunajskej Strede č. k. 4C/145/1995, zo dňa 02.09.1996 na základe ust. § 712c ods. 3 zanikol.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa,
ktorým bol návrh navrhovateľov v celom rozsahu zamietnutý.

Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne

vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie navrhovateľov uplatneného nároku a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i
právnezáveryprvostupňovéhosúduvovecispoukazomnaust.§219ods.2O.s.p.odkazujenasprávne
a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku.

Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu v žiadnej časti
preskúmavaného rozhodnutia odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľom. Keďže prvostupňový
súd napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom s týmto odôvodnením sa
súdplnestotožňujeazároveňsavysporiadalsovšetkýmirozhodujúcimiskutočnosťamitvoriacimizákladpre rozhodnutie, odvolací súd nemá čo k veci dodať. K odvolacím argumentom navrhovateľov sa však
žiada uviesť nasledovné.

Predovšetkým je potrebné uviesť, že napriek argumentácii súdu prvého stupňa viažúcej sa na popísanie
dôvody zamietnutia návrhu navrhovateľov sa navrhovateľom v prvom rade nepodarilo preukázať
naliehavý právny záujem na žiadanom určení.

Podľa § 80 písm. c) O.s.p. návrhu na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení,

či tu právny vzťah je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Základnou podmienkou dôvodnosti, a teda východiskom prípadnej úspešnosti určovacej žaloby podľa
§ 80 písm. c) O. s. p. je existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Rozumie
sa tým právny záujem navrhovateľa. Právny záujem navrhovateľa musí byť podľa požiadavky zákona
kvalifikovaný, t. j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie

rozhodujúcich skutočností. Pre navrhovateľa to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti,
z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení, čo je jedna z
podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť. Naliehavosť právneho záujmu je
charakterizovaná určitými aspektmi: odporcom je popieraná existencia (neexistencia) práva, či právneho
pomeru navrhovateľa, teda je tu stav, že právo, resp. právny vzťah medzi účastníkmi konania je sporný

(existencia aktuálneho stavu objektívnej právnej neistoty medzi účastníkmi); jestvuje ohrozenie práva
či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia navrhovateľa, ktorý nemožno odstrániť
inak, len určovacím výrokom; jestvuje potreba odstránenia tejto neistoty, resp. ohrozenia práva alebo
právneho vzťahu. Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu
vedie k zamietnutiu určovacieho návrhu. Je teda nutné, aby tento naliehavý záujem jestvoval nielen v

čase rozhodovania súdu prvého stupňa, ale aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu (porovnaj § 154
ods. 1, § 211 ods. 3 O. s. p.).

Rozsudok súdu znejúci na plnenie nevyhnutne obsahuje určenie práva alebo právneho vzťahu, ale toto
určenie sa uvedie iba v odôvodnení rozsudku ako predpoklad pre výrok na plnenie. Sú však aj situácie,

keď sa s návrhmi na plnenie nevystačí a keď treba rozhodnúť o samej existencii práv alebo právneho
vzťahu. Navrhovateľ nežiada plnenie, ale žiada určenie, ktoré samo vyvolá určité právne následky. Preto
vznikla určovacia žaloba ako doplnok žaloby na plnenie, aby bolo možné poskytnúť aj nepriamu ochranu
právnym pomerom tam, kde sú ohrozené. Určovacou žalobou sa navrhovateľ nedomáha prisúdenia
plnenia, nedomáha sa teda vydania exekučného titulu, ale jeho zámerom je, aby súd v rozsudku

vyriekol,žeurčitéprávočiprávnyvzťahexistujealeboneexistuje.Navrhovateľpodanímurčovacejžaloby
vyjadruje, že mu k ochrane práva postačí jeho určenie - „danie mu istoty práva“. Požadované určenie sa
pritom nemôže týkať existencie alebo neexistencie samotnej právnej skutočnosti, ale len práva alebo
právneho vzťahu. Určovacie žaloby majú len preventívnu funkciu, smerujú k tomu, aby sa porušeniu
práva v budúcnosti predišlo. Z tohto dôvodu žaloba na určenie nie je spravidla opodstatnená tam, kde

je možné domáhať sa ochrany žalobou na plnenie. Právo (právny vzťah), existenciu alebo neexistenciu
ktorého určovací výrok vyslovuje, je týmto výrokom vždy určované len vo vzťahu k prítomnosti. Ako
uvádza judikatúra (porovnaj napr. rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. apríla 1985
sp. zn. 2 Cz 18/85, z 26. augusta 1993 sp. zn. 1 Cdo 76/93, z 24. marca 1997 sp. zn. 2 Cdo 135/96),
rozsudkom nemožno zásadne určiť existenciu (prípadne neexistenciu) právneho vzťahu alebo práva za

dobu minulú. Výrok rozsudku aj v konaní o určovacej žalobe musí zodpovedať právnemu vzťahu, resp.
právu v prítomnom čase, t. j. v čase vyhlásenia rozsudku (podľa § 154 ods. 1 O. s. p. je pre rozsudok
rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia).
Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 1998, sp.zn. 5 Cdo 60/98,
publikovaného v Zbierke súdnych rozhodnutí pod č. Rc 8/2000, určovacou žalobou sa žalobca domáha

vydania autoritatívneho výroku súdu, že určitý právny vzťah alebo právo tu je (pozitívna určovacia
žaloba), alebo že tu nie je (negatívna určovacia žaloba). Takéhoto určenia sa môže žalobca domáhať
vtedy, ak je na tom naliehavý právny záujem, ktorý spočíva v tom, že právne postavenie žalobcu je bez
tohto určenia ohrozené alebo je neisté. Autoritatívne určenie súdom potom ohrozenie, neistotu alebo
neurčitosť v právnom postavení žalobcu odstraňuje bez toho, aby ukladalo splnenie nejakej povinnosti.

Preto sa pri určovacích žalobách, na rozdiel od žalôb na plnenie, zdôrazňuje ich preventívny charakter a
význam. Z uvedeného možno teda uzavrieť, že naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy, ak je tu
aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho
právneho postavenia a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť, nezáleží na tom, ako tátoneistota vznikla. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodných
skutočností tých pomerov (vzťahov), ktoré sú ohrozené neistotou, a teda nebezpečenstvom budúceho
porušenia právnych povinností iným subjektom.

Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn.3 Cdo 112/2004 (81/2006 ZSP) naliehavý právny záujem
v zmysle § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku sa viaže na konkrétny určovací petit (to,
čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím
petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu.
Určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená

úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie
má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo právo.

Z obsahu spisu vyplýva, že Okresný súd v Dunajskej Strede rozsudkom zo dňa 09.02.1996 privolil
navrhovateľom k výpovedi z nájmu bytu č. XX, v dome súp. č. XXX, nachádzajúcom sa v M., na
K. ul. č. XX, ktorú dali navrhovatelia odporcom dňa 12.07.1995. Odporcom bola uložená povinnosť

sa z predmetného bytu vysťahovať do 15 dní odo dňa zabezpečenia náhradného bytu. Rozsudok
nadobudol právoplatnosť dňa 07.11.1997, výpovedná trojmesačná lehota začala plynúť 01.12.1997 a
skončila dňa 28.02.1998. Navrhovatelia ponúkli odporcom možnosť uzavretia zmluvy o nájme na dobu
určitú. Náhradné ubytovanie zabezpečili v rodinnom dome na F. ul. č. XX v M., ktorého boli v tom
čase spoluvlastníkmi v podiele 1/3. Listom zo dňa 03.07.2002 boli odporcovia vyzvaní na vypratanie

bytu a zároveň im bolo oznámené, že im zabezpečili náhradné ubytovanie na adr. F. č. XX v M.,
preto ich vyzývajú, aby do 15.dňa odo dňa obdržania výzvy vypratali nájomný byt, v ktorom bývali, v
opačnom prípade budú nútení pristúpiť k výkonu rozhodnutia vyprataním nehnuteľnosti. Okresný súd
Dunajská Streda dňa 17.09.2002 vydal poverenie exekútorovi JUDr. Jozefovi Parákovi na vykonanie
exekúcie o vypratanie bytu č. XX, na K. ul. č. XX v M. v konaní vedenom pod sp. zn. 6Er/2774/02.

Odporcovia sa odmietli do tohto bytu nasťahovať a uzavrieť zmluvu o nájme. Odporcovia s návrhom
navrhovateľov nesúhlasili a žiadali návrh zamietnuť z dôvodu, že ponúknutý byt na užívanie nebol
vhodný na bývanie, navyše tento byt mali navrhovatelia v sporovom konaní so spoluvlastníčkou a
navrhovatelia neponúkli bytovú náhradu písomnou formou, ale iba ústnou. Ponúknutý byt nespĺňal
štandard bytu, ktorý obývali odporcovia, nakoľko namiesto 3-izbového bytu bol ponúknutý jednoizbový

so spoločnou kuchyňou a sociálnymi zariadeniami, ktoré mali používať ešte ďalšie dve rodiny. Súd
prvého stupňa rozsudkom zo dňa 18.09.2012 návrh navrhovateľov zamietol, ktoré rozhodnutie bolo v
dôsledku podaného odvolania navrhovateľov uznesením Krajského súd v Trnave zo dňa 31.05.2013,
sp. zn. 11Co/96/2013-255 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Navrhovatelia odôvodňovali svoj naliehavý právny záujem na tejto určovacej žalobe tým, že po
právoplatnostirozsudkuoprivolanievýpovedeznájmupodalinávrhnaexekúciu.Navykonanieexekúcie
bolo súdom vydané poverenie dňa 17.09.2002, vedenej pod sp. zn. 6Er/2774/02. Exekútor nevykonal
exekúcie s odôvodnením, že povinní majú zabezpečiť primeraný náhradný byt. Záujem navrhovateľov
je vypratať odporcov z predmetného bytu. Súd prvého stupňa vyhodnotil naliehavý právny záujem

navrhovateľov tak, že dospel k záveru, že navrhovatelia v tomto konaní nepreukázali naliehavý právny
záujem, keď uviedli, že aj keby súd vyhovel, neviedlo by to k odstráneniu právnej neistoty navrhovateľov
alebo k zamedzeniu ohrozenia ich práva. Vzhľadom na to, že určenie, že odporcovia nemajú právo na
bytovú náhradu sa nemôže vyriešiť celý obsah a dosah sporného právneho vzťahu medzi účastníkmi a
preto nemôže byť na takomto určení naliehavý právny záujem v zmysle ust. § 80 písm. c) O.s.p.

Občiansky súdny poriadok ust. § 80 písm. c) O.s.p. označuje za procesne prípustnú žalobu na určenie,
či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na takom určení naliehavý právny záujem. V súlade
s týmto ustanovením skúma existenciu naliehavého právneho záujmu (ex offo) v každom štádiu konania
- vyžaduje sa, aby tento naliehavý záujem bol daný nielen v čase rozhodovania súdu prvého stupňa,

ale aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu. Bez doloženej existencie takéhoto záujmu musí súd
žalobu podľa § 80 písm. c) O.s.p. zamietnuť ako neprípustnú. Ide o samostatný a prvoradý dôvod pre jej
zamietnutie, v dôsledku čoho ak súd dospeje k záveru, že určovacia žaloba podľa § 80 písm. c) O.s.p.
nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení procesne prípustným
nástrojomnaochranupráva,zamietnetakúžalobubeztoho,abysazaoberalmeritomveci(viď.rozsudok

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/44/2008). Nie je vylúčené ani podanie určovacej žaloby neuvedenej
v § 80 písm. c) O.s.p.. O takúto žalobu ide tiež vtedy, keď navrhovateľ nepožaduje určiť existenciu alebo
neexistenciuprávnehovzťahualebopráva,alesadomáhaurčeniaexistenciealeboneexistencieprávnej
skutočnosti. Žaloba, ktorou sa účastník domáha určenia (ne)existencie právnej skutočnosti, môže byťopodstatnená, pokiaľ má oporu v platnom právnom poriadku (napr. ust. § 77 Zákonníka práce alebo §
175 ods. 2 O.s.p.); ak však právny poriadok takúto žalobu nepripúšťa, treba i bez ďalšieho zamietnuť
(pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/231/2006).

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje s názorom
prvostupňového súdu, ktorý dospel k správnemu záveru, keď na strane navrhovateľov nevidel existenciu
naliehavého právneho záujmu na ich určovacej žalobe. Bolo potrebné skúmať, či určovacou žalobou
ako žiadajú navrhovatelia, sa odstráni aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi navrhovateľmi

a odporcami, ktorý je ohrozením právneho postavenia (nie faktického) navrhovateľov a ktorý nemožno
iným právnym prostriedkom odstrániť. Povinnosť preukázať existenciu naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení zaťažuje navrhovateľov.

V prejednávanej veci je odvolací súd toho názoru, že nárok navrhovateľov, ktorý si uplatnili v tomto
konaní, je riešený v exekučnom konaní a to v ust. § 185 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov a tento právny inštitút predstavuje adekvátny prostriedok ochrany oprávnených
záujmov navrhovateľov. V tomto ustanovení sa uvádza, že ak vykonateľné rozhodnutie, ktoré je
podkladom na exekúciu ukladá, aby povinný vypratal byt, za ktorý treba zabezpečiť či už náhradný
byt alebo náhradné ubytovanie, exekútor vykoná exekúciu až vtedy, keď oprávnený preukáže, že

pre povinného je zabezpečená taká bytová náhrada, aká je určená v rozhodnutí, ktoré je podkladom
exekúcie. Zabezpečenie bytovej náhrady oprávnený môže preukázať rôzne (napr. predložením návrhu
nájomnej zmluvy, predložením písomného vyhlásenia osoby, ktorá poskytne bytovú náhradu o tom, že
uzavrie zmluvu o nájme alebo podnájme s povinným a pod.). K tomu, aby exekútor mohol vykonať
exekúciu je nutné, aby z tohto preukazu oprávneného bola jasne zrejmá identita ním zabezpečovanej

bytovej náhrady s náhradou určenou v rozhodnutí, na základe ktorého sa exekúcia navrhuje. Túto
otázku pred vykonaním exekúcie skúma exekútor alebo súd na základe včasnej námietky povinného
proti bytovej náhrade (§ 185 ods. 2,3 Exekučného poriadku). Nájomca môže mať výhrady voči bytovej
náhrade ako aj voči spôsobu jej zabezpečenia. Aby mu právo na bytovú náhradu nezaniklo musí si svoje
právo chrániť súdnou cestou v zmysle ust. § 160 ods. 3 O.s.p. Žalobu treba oprieť o naliehavý právny

záujem podľa § 80 písm. c) O.s.p.. Ak bude žaloba opodstatnená, v rozsudku súd určí, že právo na
bytovú náhradu nezaniká. Určenie má slúžiť ako ochrana pred výkonom rozhodnutia postupom podľa §
185 Exekučného poriadku. Exekúciu vyprataním bytu, za ktorý podľa exekučného titulu treba zabezpečiť
bytovú náhradu môže exekútor vykonať, až keď oprávnený preukáže, že pre povinného je bytová
náhrada zabezpečená. Exekútor túto okolnosť posudzuje pred tým, ako vydá upovedomenie o začatí

exekúcie. Súd sa ňou zaoberá až na základe námietok povinného proti bytovej náhrade podľa § 185
ods. 2 Exekučného poriadku. Posudzovanie bytovej náhrady súdnym exekútorom a po podaní námietok
pri bytovej náhrade súdom predpokladá, že oprávnený tvrdí, zároveň predkladá alebo aspoň označuje
dôkazy na preukázanie, že pre povinného je zabezpečená taká bytová náhrada, ktorú určuje exekučný
titul. Námietky proti bytovej náhrade sú vo svojej podstate námietkami proti kvalite tejto náhrady teda

námietkami, či zabezpečená náhrada zodpovedá jej určeniu v exekučnom titule.

V prejednávanej veci je tak odvolací súd toho názoru, že navrhovatelia v tomto konaní nemajú naliehavý
právny záujem na takejto určovacej žalobe a teda na určení skutkovej okolnosti, že nárok odporcov
na bytovú náhradu zanikol, nakoľko zákon takúto určovaciu žalobu v hmotnom práve nepripúšťa

a samotné posúdenie, či náhradný byt spĺňa kritériá a charakter bytovej náhrady tak, ako bola
stanovená rozhodnutím súdu je predmetom posúdenia v rámci exekučného konania v zmysle ust. §
185 Exekučného poriadku. Ďalej odvolací súd uvádza, že rozsudkom nemožno zásadne určiť existenciu
(prípadne neexistenciu) právneho vzťahu alebo práva za dobu minulú, tak ako to v tomto konaní žiadali
určiťnavrhovateliaateda,ženárokodporcovnabytovúnáhradu,stanovenúrozsudkomOkresnéhosúdu

Dunajská Streda zo dňa 02.09.1996, č. k. 4C/145/1995 zanikol. Výrok rozsudku aj v konaní o určovacej
žalobe musí zodpovedať právnemu vzťahu, resp. právu v prítomnom čase, t. j. v čase vyhlásenia
rozsudku (podľa § 154 ods. 1 O. s. p. je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia).

Odvolací súd preto vzhľadom na vyššie uvedené, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa pre jeho

vecnú správnosť potvrdil (podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p.), keď tento správne rozhodol podľa § 142 ods.
1 O.s.p. i o náhrade trov konania.O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní úspešným odporcom náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, pretože si žiadne neuplatnili a tak žiadne trovy konania nevznikli.

Uvedené rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.
Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľov, ktorým sa
domáhali určenia, že nárok odporcov na bytovú náhradu, stanovenú rozsudkom Okresného súdu

Dunajská Streda zo dňa 02.09.1996, č. k. 4C/145/1995, na základe ust. § 712c ods. 3
Občianskeho zákonníka zanikol. O náhrade trov konania rozhodol tak, že navrhovatelia sú povinní
spoločne a nerozdielne zaplatiť odporcom náhradu trov konania v sume 1.103,70 eur, do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku, advokátke JUDr. Eve Bubniakovej.

Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 712c Občianskeho zákonníka, § 137 ods. 1,2
Občianskeho zákonníka, § 139 ods. 1,2,3 Občianskeho zákonníka, § 712c ods. 1 a 3 Občianskeho
zákonníka, § 80 písm. c) O.s.p., keď vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že odporcovia od roku 1974 užívali trojizbový byt na K. ulici, ktorý bol odporcovi
v 1/ rade pridelený ako služobný byt zamestnanca ŠPP. Tento byt obýval odporca v 1/ rade so

svojou rodinou a v dôchodkovom veku sa dostali do stavu, keď súd privolil výpoveď z nájmu
dané navrhovateľmi odporcom. Navrhovateľmi ponúknutý náhradný byt (ktorý sami nazvali náhradným
ubytovaním ) bol jednoizbový so spoločným sociálnym zariadením so spoluvlastníčkou domu. Z
uvedeného je zrejmé, že ponúknutý byt nebol primeraný ani výmerou ani kvalitou doposiaľ užívaného
bytu.

Navyše ponúknutý byt bol v sporovom konaní a spoluvlastníčka keď aj len ústne ale vyslovila nesúhlas
s tým, aby sa odporcovia nasťahovali do domu, ktorého bola spoluvlastníčkou. Z LV č. XXXX kat.
územie M. , parcela č. 733-dom súp. č. XXX, zastavaná plocha vo výmere 644 m2 a parcela č. 774-
záhrada vo výmere 774 m2 v čase sporu vyplýva, že spoluvlastníčkou tejto nehnuteľnosti je E. V.

1/3 + 1/3; Q. V. a J. 84/504+56/504-ín (č.l. 3 spisu 4C/70/1997). Keďže odporcom nebol ponúknutý
primeranýnáhradnýbytaneboldanýsúhlasväčšinovejspoluvlastníčky,pretoodporcomnezanikolnárok
na náhradný byt. Tento spor treba posudzovať ako určovaciu žalobu podľa § 80 písm. c) OSP , a preto
treba skúmať naliehavý právny záujem. Predmetom konania je určenie , že odporcovia nemajú nárok
na bytovú náhradu. Požadované určenie má len povahu predbežnej otázky, nerieši totiž celý obsah

resp. dosah sporného právneho vzťahu. Naliehavý právny záujem navrhovatelia odôvodnili tým, že po
právoplatnostirozsudkuoprivolenievýpovedeznájmupodalinávrhnaexekúciu.Navykonanieexekúcie
bolo súdom vydané poverenie dňa 17.9.2002 o vypratanie bytu č. XX na K. ulici v M. bez bytovej
náhrady v konaní 6Er 2774/02. Exekútor nevykonal exekúciu s odôvodnením, že sú povinní zabezpečiť
primeraný náhradný byt. Záujem navrhovateľov je vypratať odporcov z predmetného bytu.

Súd vyhodnotil naliehavý právny záujem a v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu a dospel
k záveru, že navrhovatelia v tomto konaní nepreukázali naliehavý právny záujem na veci. Aj v
prípade úspechu v tomto konaní by sa nevyriešil zámer navrhovateľov. Poukazujúc na vyššie uvedené
skutočnosti treba mať zato, že odporcom nevznikla zákonná povinnosť uzavrieť nájomnú zmluvu a preto
ich nárok na bytovú náhradu nezanikol. Z týchto dôvodov súd návrh navrhovateľov zamietol. Odporcovia

mali v konaní úspech preto im súd v súlade s ust. § 142 ods. 1 OSP priznal náhradu trov konania. Trovy
konania predstavujú podľa § 10 a 13 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb , právnej zástupkyni patrí odmena za 1 úkon právnej služby 2 x 42,792
€ + režijný paušál. V tomto konaní právna zástupkyňa poskytla nasledovné právne služby: prevzatie
veci 21.9.2009 (2 x 42,792 + 6,95 € paušál); štúdium spisu dňa 23.1.2009 (2 x 42,792 + 6,95 € paušál);

pojednávanie: dňa 5.2.2009 (2 x 42,792 + 6,95 € paušál); pojednávanie dňa 21.9.2009 (2 x 42,792 +
6,95 € paušál); vyjadrenie k odvolaniu dňa 5.3.2009 (2 x 42,792 + 7,21 € paušál); pojednávanie dňa
7.10.2009 (2 x 42,792 + 7,21 € paušál); konzultácia s klientom 13.9.2012 (2 x 42,792 + 7,63 € paušál);
pojednávanie dňa 18.9.2012 (2 x 42,792 + 7,63 € paušál); pojednávanie dňa 15.10.2013 (2 x 42,792 +7,81 €); pojednávanie dňa 9.1.2014 (2x42,792 + 8,04 €) , vyjadrenie zo dňa 21.10.2013 (42,792 + 7,81
x 2); celkom trovy právneho zastúpenia predstavujú 1.103,70 €.

Protirozsudkusúduprvéhostupňapodalikaždýosobitnýmpodanímvzákonomurčenejlehoteodvolanie
navrhovatelia 1/ a 2/. Ide však o obsahovo totožné odvolanie, v ktorom obaja navrhovatelia žiadajú,
aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vo veci rozhodol. Navrhovatelia
považujú napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa za nezákonné, nesprávne a arbitrárne, vydané
v rozpore s ustanoveniami Občianskeho zákonníka a O.s.p., čím došlo k vadám podľa § 221 ods. 1

a taktiež k vadám podľa ust. § 205 ods. 2 O.s.p.. Súd vychádza z dôkazu, čo uviedol odporca 1/, že
krátko po právoplatnosti rozsudku ich navštívil navrhovateľ 1/ a vyzval ich, aby sa na základe rozsudku
vysťahovali z bytu, ponúkol im náhradný jednoizbový byt na F. ulici v rodinnom dome, kde chcel aj
ďalšie dve rodiny vysťahovať. Každá rodina mala mať jednu izbu a tri rodiny spoločne majú mať kuchyňu
a kúpeľňu. Táto ponuka odznela iba ústne, písomnú výzvu neobdržali. Následne ich navštívila V. E.,
ktorá bola spoluvlastníčkou predmetného rodinného domu, spolu s navrhovateľmi a upozornila ich,

aby sa v žiadnom prípade nevysťahovali z bytu, lebo s navrhovateľmi vedie súdny spor. V. E. túto
skutočnosť oznámila aj ich susedom, ktorí tiež mali byť vysťahovaní. Na tejto výpovedi postavil súd
dokazovanie, aj keď muselo byť zrejmé, že je to účelové tvrdenie a klamstvo. Rozsudok nadobudol
právoplatnosť 07.11.1997 a odporcom bolo vyhlásenie o zabezpečení bytovej náhrady oznámené až
listom zo dňa 05.07.2002 v pokuse o mimoexekučnú pokonávku, čiže po 4 rokoch a 8 mesiacoch.

Okrem toho navrhovatelia s odporcami komunikovali vždy len písomne. Súd ďalej viedol dokazovanie
výpoveďou odporkyne 2/, ktorá sa v celom rozsahu pripojila k výpovedi svojho manžela. Súd ďalej doplnil
dokazovanie výpoveďou svedkyne F. B., opatrovníčky V. E. od roku 2001 do roku 2009, ktorá uviedla,
že nie je vo veci zaujatá a nevie o čo ide. Svedkyňa zdôrazňovala, že V. E. absolútne nesúhlasila s
prisťahovaním odporcu do domu a podľa svedkyne z tohto problému aj ochorela. Mala vedomosť o

tom, že V. E. navštívila odporcov a oznámila im, že v žiadnom prípade neprichádza do úvahy, aby tam
išli bývať. Svedkyňu ako opatrovníčku V. E. navrhovatelia nikdy nepožiadali o súhlas o nasťahovanie
odporcov ako nájomníkov. Súd túto výpoveď svedkyne účelne využíva na kompromitáciu účelnosti
náhradného bytu a zamlčuje fakty, že svedkyňa bola uznesením 8C/16/200-119, zo dňa 10.10.2001
ustanovená ako opatrovníčka len pre súdne konanie. Okresný súd v Dunajskej Strede až rozsudkom

11Nc/917/2001-78, zo dňa 27.05.2003 rozhodol, že spôsobilosť V. E. na právne úkony sa obmedzuje
tak, že táto nie je spôsobilá samostatného konania pred úradmi, nie je spôsobilá disponovať s majetkom,
ktorého cena prevyšuje 5.000,- Sk ako i mesačnými platbami alebo inými príjmami, ktoré túto čiastku
prevyšujú. Týmto rozsudkom však nebola ustanovená V. E. žiadna súdna opatrovníčka. Až na žiadosť
navrhovateľov o ustanovenie opatrovníka zo dňa 19.01.2004 súd pod sp. zn. 4P/98/04 listom zo

dňa 04.05.2004 navrhovateľom oznámil, že dňa 25.02.2004 bola pre V. E. ustanovená opatrovníčka
v osobe Mgr. F. B., ktorá zo dňa 04.05.2004 zložila sľub opatrovníka. Nakoľko v exekučnej veci
EX/204/2002 vedenej na Exekútorskom úrade JUDr. Jozefa Paráka v Bratislave bolo dňa 17.09.2002
vydané poverenie na exekúciu o vypratanie bytu č. XX na K. ul. č. XX v M. bez bytovej náhrady,
stal sa súhlas V. E. k dátumu 01.08.2002, ak by bol potrebný na uzatvorenie nájomnej zmluvy medzi

navrhovateľmiaodporcamibezpredmetnýresp.užnebolopotrebnéposkytnúťprestratuprávaodporcov
na náhradný byt. Navrhovatelia ďalej poukázali na výpoveď svedka Q. K., syna odporcov, ktorý potvrdil
skutočnosť, že navrhovatelia ponúkli rodičom náhradný byt, čiže náhradné ubytovanie. Potvrdil, že
spoluvlastníčkou tohto rodinného domu bola aj V. E., avšak nevie, či súhlasila s tým, aby sa tam
nasťahovali. Navrhovatelia ďalej poukázali na znenie ust. § 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka a

to konkrétne komentár k Občianskemu zákonníku autorom JUDr. Imrichom Feketem, CSc., rok 2007
na strane 799, kde sa uvádza, že odmietnutie návrhu na uzavretie zmluvy podľa § 712c ods. 3 O.z.
alebo neprijatie návrhu v 30 - dňovej lehote od jeho doručenia má za následok zánik práva na bytovú
náhradu a tohto práva sa nemožno ani neskôr dovolať na súde. Zánik práva zákon viaže na uplynutie
zákonom určeného času. Ak má právo preklúziu zaniknúť, musí to byť priamo ustanovené v zákone.

Takýmto spôsobom môže právo zaniknúť len vtedy, keď je to expressis verbis v príslušnom zákone
stanovené. Ako je z dokazovania preukázané, nedošlo k uzavretiu zmluvy o bytovej náhrade v lehote
30 dní a nedošlo ani k uzavretiu nájomnej zmluvy bytu, z dôvodu, že odporcovia nereagovali na ponuku
o bytovej náhrade vôbec. Ako sami uviedli, na základe vyjadrenia resp. nesúhlasu V. E., čo je pre danú
vec bezdôvodné. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení z 28.01.2011, sp. zn. 5Cdo/129/2010 v

podobnej veci okrem iného uviedol, že nárok na bytovú náhradu zanikne podľa ust. § 712c ods. 3 O.z.
aj v tom prípade, keď zo strany nájomcu dôjde k odopretiu prijatia vyhlásenia o zabezpečení bytovej
náhrady, čo zodpovedá de facto bezdôvodnému neuzavretiu zmluvy o bytovej náhrade. Čiže zaoberať
sa, či bola alebo nebola bytová náhrada v súlade s § 712a O.z. je po jej strate preklúziu práva na bytovúnáhradu bezpredmetné. Navrhovatelia 1/ a 2/ si každý uplatnili náhradu trov odvolacieho konania za
stratu času 5 hod. po 40,- eur , v celkovej sume 200,- eur.

Kodvolaniunavrhovateľa1/zaslalapísomnévyjadrenienavrhovateľka2/,vktoromuviedla,žeodvolanie
dokumentuje skutkový stav a pochybenie súdu prvého stupňa a preto navrhuje, aby súd druhého stupňa
odvolaniu vyhovel.

K odvolaniu navrhovateľky 2/ zaslal písomné vyjadrenie navrhovateľ 1/, v ktorom uviedol, že odvolanie

dokumentuje skutkový stav a pochybenie súdu prvého stupňa a preto navrhli, aby súd druhého stupňa
odvolaniu vyhovel.

Odporcovia 1/, 2/ odvolací návrh nepodali, k odvolaniu navrhovateľov 1, 2/ písomné vyjadrenie nezaslali.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podali včas

oprávnené osoby - účastníci konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je
tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach
daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľov nie je dôvodné,
pretože rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej je vecne správny a je potrebné

ho v zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť.

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 10C/25/2010 je návrh navrhovateľov,
ktorým sa domáhajú určenia, že nárok odporcu na bytovú náhradu stanovenú rozsudkom Okresného
súdu v Dunajskej Strede č. k. 4C/145/1995, zo dňa 02.09.1996 na základe ust. § 712c ods. 3 zanikol.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa,
ktorým bol návrh navrhovateľov v celom rozsahu zamietnutý.

Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, ktorý

vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie navrhovateľov uplatneného nároku a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i
právnezáveryprvostupňovéhosúduvovecispoukazomnaust.§219ods.2O.s.p.odkazujenasprávne
a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku.

Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu v žiadnej časti
preskúmavaného rozhodnutia odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľom. Keďže prvostupňový
súd napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom s týmto odôvodnením sa
súdplnestotožňujeazároveňsavysporiadalsovšetkýmirozhodujúcimiskutočnosťamitvoriacimizáklad

pre rozhodnutie, odvolací súd nemá čo k veci dodať. K odvolacím argumentom navrhovateľov sa však
žiada uviesť nasledovné.

Predovšetkým je potrebné uviesť, že napriek argumentácii súdu prvého stupňa viažúcej sa na popísanie
dôvody zamietnutia návrhu navrhovateľov sa navrhovateľom v prvom rade nepodarilo preukázať

naliehavý právny záujem na žiadanom určení.

Podľa § 80 písm. c) O.s.p. návrhu na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení,
či tu právny vzťah je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Základnou podmienkou dôvodnosti, a teda východiskom prípadnej úspešnosti určovacej žaloby podľa
§ 80 písm. c) O. s. p. je existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Rozumie
sa tým právny záujem navrhovateľa. Právny záujem navrhovateľa musí byť podľa požiadavky zákona
kvalifikovaný, t. j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie
rozhodujúcich skutočností. Pre navrhovateľa to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti,

z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení, čo je jedna z
podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť. Naliehavosť právneho záujmu je
charakterizovaná určitými aspektmi: odporcom je popieraná existencia (neexistencia) práva, či právneho
pomeru navrhovateľa, teda je tu stav, že právo, resp. právny vzťah medzi účastníkmi konania je sporný(existencia aktuálneho stavu objektívnej právnej neistoty medzi účastníkmi); jestvuje ohrozenie práva
či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia navrhovateľa, ktorý nemožno odstrániť
inak, len určovacím výrokom; jestvuje potreba odstránenia tejto neistoty, resp. ohrozenia práva alebo

právneho vzťahu. Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu
vedie k zamietnutiu určovacieho návrhu. Je teda nutné, aby tento naliehavý záujem jestvoval nielen v
čase rozhodovania súdu prvého stupňa, ale aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu (porovnaj § 154
ods. 1, § 211 ods. 3 O. s. p.).

Rozsudok súdu znejúci na plnenie nevyhnutne obsahuje určenie práva alebo právneho vzťahu, ale toto
určenie sa uvedie iba v odôvodnení rozsudku ako predpoklad pre výrok na plnenie. Sú však aj situácie,
keď sa s návrhmi na plnenie nevystačí a keď treba rozhodnúť o samej existencii práv alebo právneho
vzťahu. Navrhovateľ nežiada plnenie, ale žiada určenie, ktoré samo vyvolá určité právne následky. Preto
vznikla určovacia žaloba ako doplnok žaloby na plnenie, aby bolo možné poskytnúť aj nepriamu ochranu
právnym pomerom tam, kde sú ohrozené. Určovacou žalobou sa navrhovateľ nedomáha prisúdenia

plnenia, nedomáha sa teda vydania exekučného titulu, ale jeho zámerom je, aby súd v rozsudku
vyriekol,žeurčitéprávočiprávnyvzťahexistujealeboneexistuje.Navrhovateľpodanímurčovacejžaloby
vyjadruje, že mu k ochrane práva postačí jeho určenie - „danie mu istoty práva“. Požadované určenie sa
pritom nemôže týkať existencie alebo neexistencie samotnej právnej skutočnosti, ale len práva alebo
právneho vzťahu. Určovacie žaloby majú len preventívnu funkciu, smerujú k tomu, aby sa porušeniu

práva v budúcnosti predišlo. Z tohto dôvodu žaloba na určenie nie je spravidla opodstatnená tam, kde
je možné domáhať sa ochrany žalobou na plnenie. Právo (právny vzťah), existenciu alebo neexistenciu
ktorého určovací výrok vyslovuje, je týmto výrokom vždy určované len vo vzťahu k prítomnosti. Ako
uvádza judikatúra (porovnaj napr. rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. apríla 1985
sp. zn. 2 Cz 18/85, z 26. augusta 1993 sp. zn. 1 Cdo 76/93, z 24. marca 1997 sp. zn. 2 Cdo 135/96),

rozsudkom nemožno zásadne určiť existenciu (prípadne neexistenciu) právneho vzťahu alebo práva za
dobu minulú. Výrok rozsudku aj v konaní o určovacej žalobe musí zodpovedať právnemu vzťahu, resp.
právu v prítomnom čase, t. j. v čase vyhlásenia rozsudku (podľa § 154 ods. 1 O. s. p. je pre rozsudok
rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia).
Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 1998, sp.zn. 5 Cdo 60/98,

publikovaného v Zbierke súdnych rozhodnutí pod č. Rc 8/2000, určovacou žalobou sa žalobca domáha
vydania autoritatívneho výroku súdu, že určitý právny vzťah alebo právo tu je (pozitívna určovacia
žaloba), alebo že tu nie je (negatívna určovacia žaloba). Takéhoto určenia sa môže žalobca domáhať
vtedy, ak je na tom naliehavý právny záujem, ktorý spočíva v tom, že právne postavenie žalobcu je bez
tohto určenia ohrozené alebo je neisté. Autoritatívne určenie súdom potom ohrozenie, neistotu alebo

neurčitosť v právnom postavení žalobcu odstraňuje bez toho, aby ukladalo splnenie nejakej povinnosti.
Preto sa pri určovacích žalobách, na rozdiel od žalôb na plnenie, zdôrazňuje ich preventívny charakter a
význam. Z uvedeného možno teda uzavrieť, že naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy, ak je tu
aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho
právneho postavenia a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť, nezáleží na tom, ako táto

neistota vznikla. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodných
skutočností tých pomerov (vzťahov), ktoré sú ohrozené neistotou, a teda nebezpečenstvom budúceho
porušenia právnych povinností iným subjektom.
Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn.3 Cdo 112/2004 (81/2006 ZSP) naliehavý právny záujem
v zmysle § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku sa viaže na konkrétny určovací petit (to,

čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím
petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu.
Určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená
úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie
má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo právo.

Z obsahu spisu vyplýva, že Okresný súd v Dunajskej Strede rozsudkom zo dňa 09.02.1996 privolil
navrhovateľom k výpovedi z nájmu bytu č. XX, v dome súp. č. XXX, nachádzajúcom sa v M., na K.
ul. č. XX, ktorú dali navrhovatelia odporcom dňa 12.07.1995. Odporcom bola uložená povinnosť sa z
predmetného bytu vysťahovať do 15 dní odo dňa zabezpečenia náhradného bytu. Rozsudok nadobudol

právoplatnosť dňa 07.11.1997, výpovedná trojmesačná lehota začala plynúť 01.12.1997 a skončila
dňa 28.02.1998. Navrhovatelia ponúkli odporcom možnosť uzavretia zmluvy o nájme na dobu určitú.
Náhradné ubytovanie zabezpečili v rodinnom dome na F. ul. č. XX v M., ktorého boli v tom čase
spoluvlastníkmi v podiele 1/3. Listom zo dňa 03.07.2002 boli odporcovia vyzvaní na vypratanie bytua zároveň im bolo oznámené, že im zabezpečili náhradné ubytovanie na adr. F.. XX v M., preto ich
vyzývajú, aby do 15.dňa odo dňa obdržania výzvy vypratali nájomný byt, v ktorom bývali, v opačnom
prípade budú nútení pristúpiť k výkonu rozhodnutia vyprataním nehnuteľnosti. Okresný súd Dunajská

Streda dňa 17.09.2002 vydal poverenie exekútorovi JUDr. Jozefovi Parákovi na vykonanie exekúcie o
vypratanie bytu č. XX, na K. ul. č. XX v M. v konaní vedenom pod sp. zn. 6Er/2774/02. Odporcovia
sa odmietli do tohto bytu nasťahovať a uzavrieť zmluvu o nájme. Odporcovia s návrhom navrhovateľov
nesúhlasili a žiadali návrh zamietnuť z dôvodu, že ponúknutý byt na užívanie nebol vhodný na bývanie,
navyše tento byt mali navrhovatelia v sporovom konaní so spoluvlastníčkou a navrhovatelia neponúkli

bytovú náhradu písomnou formou, ale iba ústnou. Ponúknutý byt nespĺňal štandard bytu, ktorý obývali
odporcovia, nakoľko namiesto 3-izbového bytu bol ponúknutý jednoizbový so spoločnou kuchyňou a
sociálnymi zariadeniami, ktoré mali používať ešte ďalšie dve rodiny. Súd prvého stupňa rozsudkom zo
dňa 18.09.2012 návrh navrhovateľov zamietol, ktoré rozhodnutie bolo v dôsledku podaného odvolania
navrhovateľov uznesením Krajského súd v Trnave zo dňa 31.05.2013, sp. zn. 11Co/96/2013-255
zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Navrhovatelia odôvodňovali svoj naliehavý právny záujem na tejto určovacej žalobe tým, že po
právoplatnostirozsudkuoprivolanievýpovedeznájmupodalinávrhnaexekúciu.Navykonanieexekúcie
bolo súdom vydané poverenie dňa 17.09.2002, vedenej pod sp. zn. 6Er/2774/02. Exekútor nevykonal
exekúcie s odôvodnením, že povinní majú zabezpečiť primeraný náhradný byt. Záujem navrhovateľov

je vypratať odporcov z predmetného bytu. Súd prvého stupňa vyhodnotil naliehavý právny záujem
navrhovateľov tak, že dospel k záveru, že navrhovatelia v tomto konaní nepreukázali naliehavý právny
záujem, keď uviedli, že aj keby súd vyhovel, neviedlo by to k odstráneniu právnej neistoty navrhovateľov
alebo k zamedzeniu ohrozenia ich práva. Vzhľadom na to, že určenie, že odporcovia nemajú právo na
bytovú náhradu sa nemôže vyriešiť celý obsah a dosah sporného právneho vzťahu medzi účastníkmi a

preto nemôže byť na takomto určení naliehavý právny záujem v zmysle ust. § 80 písm. c) O.s.p.

Občiansky súdny poriadok ust. § 80 písm. c) O.s.p. označuje za procesne prípustnú žalobu na určenie,
či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na takom určení naliehavý právny záujem. V súlade
s týmto ustanovením skúma existenciu naliehavého právneho záujmu (ex offo) v každom štádiu konania

- vyžaduje sa, aby tento naliehavý záujem bol daný nielen v čase rozhodovania súdu prvého stupňa,
ale aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu. Bez doloženej existencie takéhoto záujmu musí súd
žalobu podľa § 80 písm. c) O.s.p. zamietnuť ako neprípustnú. Ide o samostatný a prvoradý dôvod pre jej
zamietnutie, v dôsledku čoho ak súd dospeje k záveru, že určovacia žaloba podľa § 80 písm. c) O.s.p.
nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení procesne prípustným

nástrojomnaochranupráva,zamietnetakúžalobubeztoho,abysazaoberalmeritomveci(viď.rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/44/2008). Nie je vylúčené ani podanie určovacej žaloby neuvedenej
v § 80 písm. c) O.s.p.. O takúto žalobu ide tiež vtedy, keď navrhovateľ nepožaduje určiť existenciu alebo
neexistenciuprávnehovzťahualebopráva,alesadomáhaurčeniaexistenciealeboneexistencieprávnej
skutočnosti. Žaloba, ktorou sa účastník domáha určenia (ne)existencie právnej skutočnosti, môže byť

opodstatnená, pokiaľ má oporu v platnom právnom poriadku (napr. ust. § 77 Zákonníka práce alebo §
175 ods. 2 O.s.p.); ak však právny poriadok takúto žalobu nepripúšťa, treba i bez ďalšieho zamietnuť
(pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/231/2006).

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje s názorom

prvostupňového súdu, ktorý dospel k správnemu záveru, keď na strane navrhovateľov nevidel existenciu
naliehavého právneho záujmu na ich určovacej žalobe. Bolo potrebné skúmať, či určovacou žalobou
ako žiadajú navrhovatelia, sa odstráni aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi navrhovateľmi
a odporcami, ktorý je ohrozením právneho postavenia (nie faktického) navrhovateľov a ktorý nemožno
iným právnym prostriedkom odstrániť. Povinnosť preukázať existenciu naliehavého právneho záujmu

na požadovanom určení zaťažuje navrhovateľov.

V prejednávanej veci je odvolací súd toho názoru, že nárok navrhovateľov, ktorý si uplatnili v tomto
konaní, je riešený v exekučnom konaní a to v ust. § 185 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov a tento právny inštitút predstavuje adekvátny prostriedok ochrany oprávnených
záujmov navrhovateľov. V tomto ustanovení sa uvádza, že ak vykonateľné rozhodnutie, ktoré je
podkladom na exekúciu ukladá, aby povinný vypratal byt, za ktorý treba zabezpečiť či už náhradný
byt alebo náhradné ubytovanie, exekútor vykoná exekúciu až vtedy, keď oprávnený preukáže, žepre povinného je zabezpečená taká bytová náhrada, aká je určená v rozhodnutí, ktoré je podkladom
exekúcie. Zabezpečenie bytovej náhrady oprávnený môže preukázať rôzne (napr. predložením návrhu
nájomnej zmluvy, predložením písomného vyhlásenia osoby, ktorá poskytne bytovú náhradu o tom, že

uzavrie zmluvu o nájme alebo podnájme s povinným a pod.). K tomu, aby exekútor mohol vykonať
exekúciu je nutné, aby z tohto preukazu oprávneného bola jasne zrejmá identita ním zabezpečovanej
bytovej náhrady s náhradou určenou v rozhodnutí, na základe ktorého sa exekúcia navrhuje. Túto
otázku pred vykonaním exekúcie skúma exekútor alebo súd na základe včasnej námietky povinného
proti bytovej náhrade (§ 185 ods. 2,3 Exekučného poriadku). Nájomca môže mať výhrady voči bytovej

náhrade ako aj voči spôsobu jej zabezpečenia. Aby mu právo na bytovú náhradu nezaniklo musí si svoje
právo chrániť súdnou cestou v zmysle ust. § 160 ods. 3 O.s.p. Žalobu treba oprieť o naliehavý právny
záujem podľa § 80 písm. c) O.s.p.. Ak bude žaloba opodstatnená, v rozsudku súd určí, že právo na
bytovú náhradu nezaniká. Určenie má slúžiť ako ochrana pred výkonom rozhodnutia postupom podľa §
185 Exekučného poriadku. Exekúciu vyprataním bytu, za ktorý podľa exekučného titulu treba zabezpečiť
bytovú náhradu môže exekútor vykonať, až keď oprávnený preukáže, že pre povinného je bytová

náhrada zabezpečená. Exekútor túto okolnosť posudzuje pred tým, ako vydá upovedomenie o začatí
exekúcie. Súd sa ňou zaoberá až na základe námietok povinného proti bytovej náhrade podľa § 185
ods. 2 Exekučného poriadku. Posudzovanie bytovej náhrady súdnym exekútorom a po podaní námietok
pri bytovej náhrade súdom predpokladá, že oprávnený tvrdí, zároveň predkladá alebo aspoň označuje
dôkazy na preukázanie, že pre povinného je zabezpečená taká bytová náhrada, ktorú určuje exekučný

titul. Námietky proti bytovej náhrade sú vo svojej podstate námietkami proti kvalite tejto náhrady teda
námietkami, či zabezpečená náhrada zodpovedá jej určeniu v exekučnom titule.

V prejednávanej veci je tak odvolací súd toho názoru, že navrhovatelia v tomto konaní nemajú naliehavý
právny záujem na takejto určovacej žalobe a teda na určení skutkovej okolnosti, že nárok odporcov

na bytovú náhradu zanikol, nakoľko zákon takúto určovaciu žalobu v hmotnom práve nepripúšťa
a samotné posúdenie, či náhradný byt spĺňa kritériá a charakter bytovej náhrady tak, ako bola
stanovená rozhodnutím súdu je predmetom posúdenia v rámci exekučného konania v zmysle ust. §
185 Exekučného poriadku. Ďalej odvolací súd uvádza, že rozsudkom nemožno zásadne určiť existenciu
(prípadne neexistenciu) právneho vzťahu alebo práva za dobu minulú, tak ako to v tomto konaní žiadali

určiťnavrhovateliaateda,ženárokodporcovnabytovúnáhradu,stanovenúrozsudkomOkresnéhosúdu
Dunajská Streda zo dňa 02.09.1996, č. k. 4C/145/1995 zanikol. Výrok rozsudku aj v konaní o určovacej
žalobe musí zodpovedať právnemu vzťahu, resp. právu v prítomnom čase, t. j. v čase vyhlásenia
rozsudku (podľa § 154 ods. 1 O. s. p. je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia).

Odvolací súd preto vzhľadom na vyššie uvedené, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa pre jeho
vecnú správnosť potvrdil (podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p.), keď tento správne rozhodol podľa § 142 ods.
1 O.s.p. i o náhrade trov konania.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.

§ 142 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní úspešným odporcom náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, pretože si žiadne neuplatnili a tak žiadne trovy konania nevznikli.

Uvedené rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.